23. 2. 2011

Prebudenie 10. Dom v oáze

Dom v oáze
Bola som strašne unavená. Zažili sme veľké víťazstvá, ale stáli ma veľa síl. Túžila som jedine po tom, aby som nikým a ničím nerušená mohla spočinúť pri Pánovi. Spomínala som na prameň a nádherný deň s Ním, aj na jazero odpočinku, ku ktorému ma kedysi dávno vzal. Potrebovala som sa do neho znovu ponoriť. Orol už našiel svoju pieseň a bol občerstvený. Aj ja som ňou bola povzbudená, ale aj tak mi chýbala sila. Potrebovala som priamy kontakt s mojím Bohom.
„Splním každé tvoje prianie, moja milovaná,“ povedal mi Ježiš, „som tu pre teba stále a vždy, kedykoľvek a kdekoľvek. Čo si praješ?“
Mala som na jazyku: ,Odísť s tebou a už sa nemusieť vrátiť,‛ ale pozrela som na svojich drahých spolubojovníkov a nechcela som ich opustiť.
„Pomôž mi, potrebujem tvoje mocné objatie. Zhoď zo mňa tú ťarchu, ktorá na mne zostala,“ povedala som.
„Poď,“ vzal ma za ruku a kamsi ma viedol. Chcela som namietať, že musíme rýchlo odísť do oázy, ale On sa len usmieval, a tak som odložila svoju uponáhľanosť a išla s Ním. Prišli sme až k briežku, za ktorým sa rozprestierala púšť. Medzi stromami, teraz už nádherne rozložitými, tam stála skala. V tej skale bol vchod a my sme vošli dnu. Pripomenulo mi to moju cestu do Jaskyne spiacich obrov. Steny chodby, ktorou sme kráčali, boli nádherné, leskli sa a odrážali Pánovu slávu. Obzerala som si ich s údivom, s akým ľudia pozorujú prekvapujúcu nádheru Božieho stvorenia. Hladila som ich rukou a kochala sa ich pevnou jemnosťou a príjemne chladivým povrchom.
„Tu je to,“ povedal Ježiš a zastavil sa. Otvoril akési dvere, ktoré som najskôr vôbec nevidela.
„Toto sú tvoje dvere,“ povedal mi.
„Moje?“ nechápala som.
„Áno, starostlivo si sem ukladáš svoje zlyhania. Napriek tomu, že som ti ich už dávno odpustil a zabudol na ne. Majú moc ťa kedykoľvek dostihnúť a deptať.“
„Čo s nimi urobíš?“ opýtala som sa.
„Záleží na tom, čo s nimi urobíš ty. Vojdime,“ ponúkol ma.
Vstúpili sme. Najskôr ja a potom, hneď za mnou, On.
„A teraz?“ opýtala som sa.
„Teraz mi povieš, čo urobíme.“
Obzrela som sa po miestnosti. Bolo tu všetko, čo som si kedy vyčítala a nedala naozaj Bohu. Všetko, čo som síce odpustila sebe alebo svojim vinníkom, ale aj tak som sa nad tým ešte spätne trápila. Nie preto, že by som nevedela, že mi odpustil, ale preto, že som sa zoči-voči iným problémom bála, že znovu zlyhám. Boli to momenty, ako aj ten dnešný, kedy som sa nevedela hodiť do Božích mocných rúk úplne celá. Len kvôli veciam, ktoré som podľa môjho názoru nezvládla tak, ako som mala.
„Zomrel si aj za to,“ povedala som.
„Takže?“ Vopred vedel, čo poviem. V očiach mu hrali radostné ohníky.
„Spáľ to, prosím.“
„Urob to ty. Urob to mojím ohňom.“
Podal mi pochodeň. Šla som od zlyhania a bolesti k zlyhaniu a bolesti a podpaľovala som ich. Celú miestnosť zaplavil oheň. Vyšli sme von a Ježiš za nami zavrel. Vtedy tie dvere úplne zmizli. Stena bola opäť hladká.
„Už si nič nevyčítaj, nehľadaj vinníka. Nie si ním ani ty, ani nikto iný. Ja som ti odpustil všetko. Nemysli na to viac. Čo bolo, bolo. Je to zmazané. Či nevieš, že aj keď v niečom zlyháš, Ja som aj tak Víťaz?“
„Viem, ale nie vždy som to aj žila. Vedieť a žiť je tak rozdielne!“
„Ži,“ povedal a dýchol na mňa. „Nič, čo sa stalo v tábore, nie je tvoja vina. Nezlyhala si. Nepriateľ má rôzne zbrane, ale vy sa učíte víťaziť. Ja sa o vás postarám. Ja som ho už porazil. Stále sa vzpiera a zúri, lebo vie, že má málo času. Ale vy máte na svojej strane mňa. Moja armáda anjelov je vám vždy k dispozícii. Správaj sa tak. Neboj sa. Víťazstvo je tvoje. Dal som ti ho. Ja som ho vybojoval a dávam ti ho. Ja svojim bojovníkom dávam víťazstvo. Nie prehru. Pocity zlyhania nie sú odo mňa. Ja som ten, kto ťa vždy dvíha. Nedeptá, netlačí k zemi. Ja som ten, kto ťa stavia na rovné nohy, dáva tvojim kolenám aj tvojim ramenám novú silu. Ak niečo pokazíš, neprichádzam s výčitkami, ale s nápravou. Ja som tvoj vysloboditeľ. Kedy som ti vyčítal nejakú tvoju chybu?“
„Nikdy,“ povedala som, „prídeš a pomôžeš mi vyznať hriech nie, aby si mi ukázal, že som zlyhala, ale aby si mi pomohol postaviť sa. Prídeš jemne a láskavo, dávaš mi novú silu.“
„Tak je. Neznevažuj moc môjho odpustenia.“
„Odpusť.“
„Prečo hľadíš do zeme? Nemusíš sa hanbiť. Ja sa z teba teším. Či niečo pochopíš, či nie, či vyhráš, či padneš, či niečo pokazíš, alebo opravíš. Stále sa z teba teším úplne rovnako bláznivo a zamilovane.“
Potom ma objal. Dlho a tuho. Cítila som, ako sa obmývajú moje bolesti zo zlyhaní. Nič mi nevyčítal. Len ma miloval.
„Dokonalá budeš až v mojom kráľovstve,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku, „netráp sa nad svojou nedokonalosťou.“ Ďalej ma objímal, akoby zo mňa žmýkal všetko, čo ma bolelo. Až kým som si neprestala vyčítať všetky svoje prehry.
„Je čas víťaziť, moja drahá,“ povedal.
Vtedy som Ho uvidela ako Leva z kmeňa Júdu. Spomenula som si na Aslana z jednej z mojich najobľúbenejších kníh - Kroniky Narnie (lev Aslan v Kronikách Narnie predstavuje Pána Ježiša). Zareval, až ma ovial Jeho mocný dych. Tým revom zo mňa spadol všetok strach. Bolo to Jeho víťazstvo.
Vrátili sme sa do tábora. Akoby sme v miestnosti v skale boli len niekoľko minút. Práve sa stmievalo a všetci odpočívali po náročnom dni. Robila som si starosti, že sme bojom s hadmi stratili celý deň a oddialili tak náš odchod do oázy. Potom som si spomenula na to, čo som práve prežila a prestala som sa trápiť. Pán stál vedľa mňa a stále sa usmieval. Nerušil moje myšlienky, aby som na všetko prišla sama.
„Tak?“ opýtal sa, keď som si povedala, že bude stačiť odísť až zajtra, „čo rozkážeš teraz?“
„Môj drahý Kráľ, ktorý si mojím vládcom, keď sa teda pýtaš ty mňa a nie ja teba, mohli by sme mať chvály? S tebou uprostred, len pre teba a kvôli tebe.“
„Iste, veľmi rád.“
Postavil sa doprostred lúky, na ktorej stáli naše stany a začal spievať. Akoby to zasiahlo každú moju bunku. Jeho hlas, dokonale vyvážený sýtosťou farieb, spieval o Otcovej láske. Orly sa zleteli k Nemu a spievali s Ním. Niektorí Mu sadli na plecia a túlili sa k Jeho tvári, iní na ramená, hrdo vztýčili hrude, ako praví princovia. Iní poletovali a sadali si na naše ramená. Spievali vojakom ich osobné piesne. Chválili sme nášho nebeského Otca a ďakovali mu za Jeho lásku. Znovu mnou prechádzali vlny najúplnejšieho, najhlbšieho odpočinku, nepredstaviteľného ľudskými zmyslami, pretože človek sám, bez Boha taký odpočinok nemôže zažiť. Boli sme tam niekoľko hodín. Každý sám pred tvárou svojho Otca a tiež všetci spoločne. Zašla som za Milujúcou a Jedinečnou a dlho sme sa objímali. Potom Ježiš dospieval. Rozišli sme sa do stanov. Len stráže zostali vonku a modlili sa. Spala som hlbokým výdatným spánkom. Nadránom som mala sen.
Vošli sme do oázy. Bola krásne zelená, ako som si ju pamätala. Odkedy som tu bola naposledy, zmenila sa k lepšiemu. Boh tu naozaj konal. Chcela som vedieť, prečo nás sem teda posiela. Nedávalo mi zmysel starostiť sa o niečo, čo je v poriadku. Zmätene som sa pozerala na Vedúceho a na orlov.
„Tam je to,“ povedal mi jeden z bojovníkov, ktorí prišli s nami, „už som to videl v jednom obraze, ale myslel som si, že je to len výplod mojej fantázie. Bolo to Božie varovanie. Prepáč, že som ti to nepovedal.“
Pozreli sme smerom, ktorým ukazoval. Vyzeralo to, akoby tam bol niekto obesený na strome. Prišli sme bližšie a uvideli, že je to bábka veľkosti človeka. Vyzerala ako Vedúci.
Striaslo ma. Vedúci sa snažil dýchať pokojne. Padli sme na kolená. Duch Svätý nám vysvetlil, že sa v oáze dostal k moci samozvaný kráľ. Služobník, ktorý svoje metódy povýšil nad Božie a potieral všetko dobré, čo pred ním urobil Vedúci. Povstal proti autorite ustanovenej Bohom a ľuďmi a sám sa stal autoritou.
Vtedy som sa zobudila. Slnko už bolo vysoko a zvyšná časť našej výpravy už bola pripravená. Nechali ma spať, aby som si oddýchla. Boli ku mne naozaj milí, ale nemohla som si vychutnať ten pocit, pretože som bola plná starostí o Vedúceho.
Rýchlo som sa najedla. Jedinečná s Milujúcou mysleli aj na to a urobili mi raňajky. Potom sme vyrazili. Išla som vedľa Vedúceho a porozprávala mu svoj sen.
„Musíme sa modliť,“ povedal.
„Súhlasím,“ povedal môj orol s kroteným nadšením, pretože vzhľadom na situáciu nebolo moc taktné sa tešiť. Aj keď sa netešil z toho, čo som hovorila, ale z toho, že sa ideme znovu modliť. V tie dni bol ako modlitebno-chválový motor. Málokedy som ho našla inde ako na kolenách alebo pri svojom nástroji.
Vedúci bol naozaj smutný. Aj jeho verná orlica.
„Spievaj,“ poprosil môjho orla.
Spievali sme a pozerali na Ježiša. Prosili sme Ho o Jeho vedenie a múdrosť. Nechceli sme prísť a robiť niečo bez Neho. A zvlášť sme prosili o potešenie, ktorým objal nášho drahého Vedúceho a jeho orlicu. Bolo ako dúha. Zahalilo ich a prinieslo pokoj.
V diaľke sa z púšte vynorila oáza. Na prvý pohľad bola ešte krajšia, ako som si ju pamätala. Bolo vidieť aj vodopád Božej rieky, ktorý do nej padal. Po dni cesty po púšti som sa veľmi túžila do neho ponoriť. Predstavovala som si, ako to urobím, ako nechám jeho prúd umyť všetok prach, ako si naberiem do dlaní a napijem sa, ako mi budú po ramenách stekať kvapky vody, aj keď z neho vyjdem von.
„Dávaj pozor,“ vyrušil ma orol.
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a vrátila sa do reality.
Orol sa na mňa jemne usmial. Neskôr mi povedal, že sledoval o čom snívam a túžil snívať tiež. Teraz ale ukazoval na miesto, kde bol v mojom sne strom s obesencom. Bol tam postavený veľký, nový, prepychovo okázalý dom.
„Nechoďte priamo tam,“ povedal Ježiš. Stál pri nás, aby nás viedol, „choďte k môjmu vodopádu. Občerstvíte sa a povzbudíte mojich učeníkov, ktorí sa oň starajú.“
Orol sa nadšene pomrvil. Akoby na ňom spočinula nebeská rosa. Veci, ktoré cez neho Boh túžil priniesť. Bola v jeho krídlach, v jeho perí. Pohľad mal iný ako zvyčajne. Bola v ňom nespútaná radosť a lačnosť po veciach neba.
„Potrebujú ťa,“ povedal mu Ježiš, „aj vás potrebujú,“ povedal nám ostatným. „Nový vodca sa ujal vlády vo svojej sile. Nepovolal som ho. Vzal falošné poklady a ukryl ich v zemi. Keď si odišiel,“ obrátil sa na Vedúceho, „vykopal ich a zviedol nimi mnohých. Znovu sem prúdi vodopád zo satanovho kráľovstva. Odtiaľto ho nevidíte, je za tým domom.“
„Ty,“ pozrel na mňa, „zajtra pôjdeš za ním a prinesieš mu moje slovo. Keď počúvne a bude robiť pokánie, ešte si ho použijem pre záchranu mnohých.“
„A keď nepočúvne?“
„Zahynie, lebo ma odvrhol. Pošpinil moje meno. Otvorene žije v hriechu a ťahá do neho iných. Zakrýva násilie a špinu menom Kráľa, ktorého už nemiluje. Nemôžem ho nechať robiť to ďalej. Aby neodvádzal ľudí od spasenia. Zakrýva im ho. Bráni prísť ku mne.“
To bolo to najtvrdšie, čo som kedy komu mala povedať. Ale vedela som, že musím, pretože na tom, či tomu mužovi odovzdám slová Jeho Pána, závisel jeho život. Na okamih som sa zamyslela, či sa Ježiš nepomýlil, či mám naozaj ísť ja.
„Nie je to tvoja zodpovednosť, ako zareaguje,“ napomenul ma Pán. „Veľa krát som ho volal, ale nepočúval ma. Záleží mi na ňom. Túžim po ňom celým svojím milovaním. Pre moju lásku ku nemu, choďte. Vaše slová musia byť hlasnejšie ako jeho pýcha.
Pôjdeš. Ty a tvoj orol. Nikto viac. Budete pokorní. Nebudete sa povyšovať. Budete ho milovať. Keď vstúpite do jeho domu, uvidíte veci, na ktoré nie ste pripravení. Buďte so mnou, inak vás hnus nepriateľovej prosperity pohltí a nebudete schopní toho muža milovať. Ak ho nebudete milovať, vyženie vás. Ak ho milovať budete, prijme vás. A prijme aj moje slová.“
„Nie je to priveľká zodpovednosť len na nás dvoch?“ opýtal sa orol.
„Nie. Ostatní sa budú so všetkými vernými od môjho vodopádu postiť a volať o milosť pre vás aj toho muža. Budú vás sprevádzať moji anjeli. Nezabudnite: Buďte len so mnou, nesnažte sa o inú ako moju múdrosť a o inú ako moju lásku.“
Pomaly sme všetci prešli k vodopádu. Ponorila som sa do neho a snažila sa nemyslieť na to, čo ma čaká. Stála som tam dlho, veľmi dlho. Túžila som byť úplne nasiaknutá Božím Duchom. Orol sa tešil zo svojich starých priateľov, ktorých tu stretol. Spolu s Jedinečnou priniesli nové veci neba. Tvorivosť nebeského Ocka. Čerstvosť Jeho pomazania. Nebo dnes padlo medzi nás v umení. Bolo to nádherné. Prišla som medzi nich. Chcela som byť tam, kde boli oni a kde bol Pán. Niečo vo mne napriek dlhému pobytu pod vodopádom kričalo skľúčenosťou. Orol aj Jedinečná mi rozumeli. Sadli sme si na kraj tvorivého hemženia a chvíľu boli len tak spolu. Potom si k nám sadla Milujúca. Objala ma, ako to vedela spraviť len ona. Poddala som sa tomu objatiu a vnímala lásku Otca. Prišla aj tá mladá žena, ktorá v našom boji s mračnom pýchy prinášala posilnenie svojimi farebnými šípmi. Objala ma z druhej strany. Jeden z mladých orlov sa oddelil od ostatných a kľakol si predo mňa. Objal moje nohy a modlil sa. Mala som pocit, že ma vystrojujú láskou z neba. Bolo to hlbšie ako hlboké. Celistvejšie ako celistvé. Potom to isté urobili pre orla. Jedinečná začala spievať. Milujúca tancovala nádherný tanec. Boh ku mne cez to všetko veľa hovoril. Hovoril o tom, aký malo význam namáhať sa doteraz, aké nádherné je ovocie toho, čo cezo mňa urobil a o tom, ako sa teší na ďalšie.
Vedúci bol zakrytý záľahou jeho starých učeníkov. Boli šťastní, že prišiel. Ale aj on aj jeho orlica boli v tom všetkom šťastí prikrytí zármutkom z toho zlého, čo sa tu stalo. V tom prepychovom dome, totiž teraz žila aj ich dcéra.
Posadali sme si a jeden z bojovníkov, momentálne vedúci celého tábora, nám porozprával, čo sa v oáze dialo.
„Keď si odišiel,“ začal pozerajúc na Vedúceho, „najskôr vyzeralo všetko dobre. Ten muž z domu, hovorí si pán domu, mi veľa pomáhal. Netušil som, že vo vreckách nosí nečisté poklady. Pod zámienkou pomoci lákal ľudí na svoje cennosti. Nenápadne si vytvoril základňu verných. Nič sme netušili. Je to celé moja chyba, málo sme sa modlievali, zaspali sme na vavrínoch víťazstva. Bol tu taký pokoj, z púšte prichádzali unavení pútnici a my sme im poskytli občerstvenie. Všetko fungovalo, ako malo. Len pod povrchom, tam, kde sme mohli uvidieť , keby sme sa modlili, hnilo niečo zlé. Jedného dňa vzal pán domu svojich učeníkov a postavili si ten „palác“. Netrvalo dlho a vzal do neho aj tvoju dcéru.“
„Tušil som, že niečo nie je v poriadku,“ povedal Vedúci, „ale jej listy vyzerali ako inokedy, plné nadšenia pre Božie veci. Je to moja chyba, nie vaša. Mal som zlý pocit, ale nechal som sa uchlácholiť prázdnymi slovami. Kryla predo mnou seba aj jeho.“
„Žije s ním,“ povedal smutne bojovník, „poslal som tam niekoľko hliadok s úmyslom niečo mu povedať, ale nikto sa nevrátil.“
„Budeme sa modliť,“ povedal môj orol, „už si to nevyčítajte. Dajte Bohu svoje bremená, On ich ponesie.“
Potom sme sa modlili. Táborom znel plač a bolestné kvílenie. Všetci bojovali o životy ľudí z domu. Mnohí z nich boli ich priateľmi. O to naliehavejšie sa teraz za nich prihovárali. Nadránom som si išla ľahnúť, aby som svojmu telu dopriala trochu odpočinku.
Keď som sa zobudila, Vedúci so svojou orlicou ešte stále bdeli. Sadla som si ku nim. O chvíľočku prišiel aj môj orol.
„Ježiš pôjde s nami,“ snažila som sa ich potešiť, „privedieme ju späť.“
„Je to ťažšie, ako si myslíte,“ povedal Vedúci.
„Radšej nemyslíme na to, aké to bude ťažké, pretože sa k tomu všetkému, čo je pred nami, budeme ešte aj báť,“ povedal orol.
„Iste,“ zasmial sa smutne Vedúci, „zobudím ostatných. Je čas.“
Zatrúbil na starý roh, ktorý visel v stane, v ktorom som spala. Ten stan bol plný starých dobrých vecí. Boli tu rôzne preklady Biblie, zápisky vojakov Božej armády o tom, ako viedli svoje boje. Posteľ, v ktorej som spala bola prikrytá ovčími kožušinami. Bolo mi na nich naozaj teplo a pohodlne. Predstavovala som si, ako na nej spia bojovníci poslednú noc pred bitkou, ako na nej ku nim hovorí ich Pán, ako sa modlia pozerajúc do tmy a potom pokojne zaspávajú ukolísaní Jeho pokojom tak, ako som dnes zaspala ja.
Všetci sa zhromaždili a Vedúci zatrúbil ešte raz. Orol mi sadol na rameno a zamierili sme do domu na kraji oázy. Koňa som nechala pri vodopáde. Pán nám hovoril o pokore a my sme ju chceli dať najavo všetkým, čo dnes urobíme aj povieme. Nikto nejedol. Ani oni, ani my. Všetkým, čím sme boli, sme sa upäli na Ježiša.
Ako sme sa blížili, kráčajúc po nádherne umelecky vydláždenej ceste, cítila som závany krídiel anjelov, ktorí išli s nami.
„Sú tu,“ povedala som orlovi.
„Kto?“
„Anjeli, ako nám sľúbil.“
„Už sme skoro tam, modlime sa ešte.“
„Drahý Bože veď nás. Buď s nami a hovor cez nás. Miluj a žehnaj cez nás,“ začala som.
„Nech je vidieť teba, nie nás, nech je počuť tvoje slovo, nie naše. Videli sme veľa tvojich víťazstiev, veľa tvojej milosti. Prosím, nech je toto deň tvojej milosti,“ pokračoval orol.
Cítila som, ako mi pri jeho modlitbe horí srdce. To bolo ono, Boh nadovšetko túžil, aby toto bol deň Jeho milosti.
Prešli sme pozlátenou bránou. Ocitli sme sa na malom nádvorí ozdobenom sochami rôznych umelcov. Rástli tu malé, precízne pestované stromy tvoriace po oboch stranách nádvoria nádherné parky. Začula som šum vody zurčiacej v malých záhradných jazierkach. Všade bolo úplné ticho. Opatrne sme kráčali a pozorovali zdobené okná domu, či nenájdeme nejaké známky života.
„Asi ešte spia,“ povedala som.
„Asi,“ prikývol orol, „čo teraz? Budiť ich nebude slušné.“
„Slušné nebolo ani sem takto vtrhnúť,“ ozval sa zrazu za nami hlas.
Strašne som sa naľakala. Aj orla myklo. Otočili sme sa a uvideli muža v stredných rokoch, pravdepodobne strážnika. Vôbec neviem, odkiaľ sa tam vzal, lebo sme si ho dovtedy nevšimli.
„Prepáčte, bolo otvorené,“ jachtala som a ukazovala pri tom na bránu, ktorou sme vošli. Obe jej krídla boli otvorené dokorán. „Naozaj sme netušili, že nesmieme vojsť. Prišli sme za pánom tohto domu.“
„Pán ešte spí. Neželá si žiadne návštevy až do obeda. Zatiaľ môžete počkať v parku,“ ukázal rukou na jednu a potom na druhú stranu.
„Ďakujeme,“ povedali sme a vybrali sa do parku po našej ľavici. Sadli sme si na ručne vyrezávanú drevenú lavičku a zahľadeli sa do malej fontánky, v ktorej veselo poskakovala voda.
„Nie je to až také zlé,“ povedala som.
„Zatiaľ,“ schladil ma orol, „mali by sme sa modliť. Je tu taký pokoj, že nás ukolíše k spánku.“
„Asi máš pravdu,“ zívla som, „je taký ospalý.“
„Len si nelíhaj,“ napomenul ma. Vo vzduchu okolo nás niečo bolo. Bolo to vábivé a pri tom nenápadné. Dýchala som to a ono ma to uspávalo. Dávalo mi to pocit bezpečia, ale vo svojej podstate to bolo nebezpečné. Vedela som to, ale nevládala som odolávať.
„Okamžite sa postav!“ prikázal mi orol. Vplývalo to aj na neho, očami ledva mrkal, ale bol húževnatejší ako ja a odolával. Hlas mal prísny. Predstavovala som si ako ma fackuje, dvíha na nohy, núti chodiť a hýbať sa,... hocičo, len aby ma prebral. Nelákalo ma to.
„Veď dobre,“ zafrflala som, „modlime sa teda.“
Začali sme sa znovu modliť. Úplne potichu, aby sme nikoho nezobudili. Prechádzali sme sa, aby sme sa udržali v bdelom stave. Mäkučký trávnik nás lákal, aby sme sa naň zvalili a odpočívali, podušky úhľadne rozložené pod stromami rozprávali o tom, ako sa prispôsobia môjmu telu, keď sa do nich zvalím, potôčik spieval o občerstvení v jeho zátoke, o nádhernom leňošení po troške kúpeľa. Stále sme sa navzájom napomínali rozhodnutí nezaspať. Bola som už strašne unavená a orol tiež. Zavesila som sa mu do ramena a oprela sa.
„Už aj ma pusti,“ vytrhol sa mi.
Mal pravdu. Oprela som sa len preto, aby som si zdriemla. Modliac sa sme obišli celý dom a vrátili sa znovu na nádvorie. Tu sme sa trochu prebrali.
„Asi to pôsobí hlavne v parku,“ povedal orol a zívol si. Pretrel si poriadne oči a zamrkal. „Mám dosť. A to sme ešte ani nevošli.“
„Vy ste ešte tu?“ spýtal sa strážnik.
„Áno, túžime sa stretnúť s vašim pánom,“ odpovedala som mu.
„Už vstal. Návštevy bude prijímať po raňajkách. Ak ste hladní, v predsieni je stôl pre hostí.“
„Ďakujeme, počkáme tu,“ povedal orol.
Strážnik si nás zvedavo premeriaval.
„Takí, ako ste vy, tu už boli. Ale všetci pospali v parku, alebo sa prejedli na raňajkách, až im bolo tak zle, že nevládali ani vstať,“ hovoril. „Čo ste zač?“
Rozhodla som sa vsadiť všetko na jednu kartu.
„Sme sluhovia živého Boha,“ povedala som.
„To hovorí aj môj pán. Poďte, vezmem vás za ním. Možno už dojedol, kým tu postávame.“
Voviedol nás do domu a stále si nás obzeral, akoby chcel na niečo prísť.
„Nevideli sme sa už?“ opýtal sa nakoniec.
„Je to možné,“ odpovedala som, „už sme boli v oáze aj pred tým.“
„Áno,“ povedal, akoby si na niečo spomínal, „Bože dobrý, odpusť mi, lebo som slúžil falošným bohom!“ vykríkol a rozplakal sa.
Chcela som ho utíšiť, aby toľko nekričal a nevyhodili nás preto, ale zdalo sa, že si to nikto nevšimol.
„Musíte všetkých odviesť, hneď!“ naliehal na nás, „opustili sme Ježiša, naháňame sa za bohatstvom sveta. Neviete si predstaviť, ako hrozne to vyzerá za tamtými dverami,“ ukazoval pred seba.
„Prišli sme, aby sme hovorili s pánom domu. Musíme sa pokúsiť zachrániť všetkých. Aj jeho. Pán ho miluje rovnako ako ktoréhokoľvek iného hriešnika.“
„Ale on je nebezpečný. Lži, ktorými nás kŕmil, poklady, ktoré nám pchal do vreciek... som tu len strážnikom a som bohatší, ako som kedy sníval. Viete, koľko tu zarobia neviestky?“
„Neviestky? Tu? V oáze?“ čudovala som sa.
„Je tu všetko, po čom by si sa odvážila aj neodvážila snívať,“ povedal strážnik, „staré ,Sex, drogy a rock&roll‛ je oproti tomu úplne slabá káva.“
„Tušil som to, ale nechcelo sa mi uveriť,“ zašepkal orol zdrvene, „a viem, kto je pán domu.“ Pozeral na mňa očami plnými sĺz. Vtedy mi to došlo. Nikto nám dovtedy nepovedal jeho meno. Asi si mysleli, že ho nepoznáme. Ale my sme ho poznali.
„O to viac musíme urobiť presne to, čo povedal Ježiš,“ povedala som.
„Naozaj vás neodhovorím?“ opýtal sa strážnik s nádychom sklamania v hlase.
„Nie. A ešte nám aj pomôžeš.“ Mala som plán a videla jeho zdarný koniec. Ak Boh dá milosť. A neverila som, že by ju nedal. Na faktor slobodnej vôle každého jedného človeka v dome som sa snažila nemyslieť. Vnímala som anjelov okolo nás a moc Ducha Svätého v nás. Orol sa u mňa snažil nájsť stratenú silu.
„Musíme len pozerať na Pána,“ povedala som mu. Mala som neodolateľnú chuť ho objať, ale neurobila som to. Niečo tu všade naokolo bolo. Nečisté, vlezlé, špina sa o nás obtierala a to sme ešte len stáli v predsieni. Boli sme tu spolu, ale ja aj on, sme museli dostať všetko priamo od Boha. Tak, ako nám to kázal. Nedovolila som sa mu ani o mňa oprieť. Nútila som ho pevne sedieť na mojom ramene a modliť sa. Trochu som si vyčítala, že som príliš chladná, ale keď som sa neskôr nad tým celým zamýšľala, uvedomila som si, že to bolo to najsprávnejšie, čo som mohla urobiť. Ochránila som tým nás oboch.
Strážnik chytil kľučku dverí, pred ktorými sme stáli.
„Pripravení?“ opýtal sa.
„Nie, ale aj tak otvor,“ povedala som.
Vošli sme do priestrannej haly. Naozaj sme nemali šancu byť pripravení. Kde sme sa pozreli, váľal sa neporiadok po minulej noci. Hoci už bol skoro obed, nikto sa neunúval vstať a upratať to. Fľaše od alkoholu, nahé ženy a muži, smrad potuchliny, akoby sa tu roky nevetralo, pováľané stoly a stoličky, zvratky a zvyšky jedla na nádherných kobercoch. Bola som šťastná, že sme sem neprišli večer a nevideli to celé, ale len tieto všetko hovoriace stopy. Mala som chuť hnevať sa na toho, kto bol schopný učiť svojich učeníkov niečo také, vtrhnúť do jeho izby, vytiahnuť ho z postele za vlasy, vynadať mu a poriadne ho zmlátiť, až by bol samá modrina a nevládal ani dýchať, ale potom som si spomenula na Ježiša. On by to neurobil. Modliac sa som sa nútila ho milovať. Napriek tlaku, ktorý ma neprestajne nútil ho nenávidieť. Vedome a nahlas som sa rozhodla nepočúvať démonov, ktorí sa ma snažili ovládnuť hnevom. Poddala som sa Božej pokornej prijímajúcej láske. Potom som sa neutíšiteľne rozplakala.
„Bože, to sú tvoje deti, tí, ktorí si oprali rúcha v tvojej krvi, volala som, nemôžem ani pomyslieť na to, čo sa tu deň čo deň deje. Prosím, zachráň ich.“
Orol nehovoril nič, ale vo svojom vnútri kričal oveľa zúfalejšie ako ja. Bolesť za tých ľudí mu trhala srdce.
Ľudia okolo nás sa začali prebúdzať. Strážnik bol pripravený nás brániť, pretože si myslel, že nás budú chcieť zbiť alebo aspoň vyhnať. Bol úžasný. Postavil sa pred nás v akomsi bitkárskom postoji, ktorý iste odkopíroval z nejakého starého filmu. Uvidel pravdu a bol odhodlaný položiť za ňu aj život. Božia milosť už ale bola vyliata. Jeden po druhom začali muži kričať od zúfalstva nad svojim hriechom, zakrývali ženy, s ktorými v noci boli a ospravedlňovali sa im, že ich využili, ženy prichádzali ku mne a objímali moje nohy, akoby som to bola ja, kto ich zachránil. Musela som im jednej za druhou hovoriť, že to všetko pre nich robí Ježiš. Muži vzali orla na ruky a nosili ho dookola po miestnosti. Bránil sa a nakoniec sa mu podarilo ich prehovoriť, aby ho položili na zem a modlil sa s nimi. Niektorí, ktorým sa nepáčilo, čo sa deje, odišli, aby zavolali pána domu.
Keď prišiel, orol sa znovu rozplakal. Pán domu pozrel na mňa, na neho a na všetko, čo sme spôsobili. Čakala som výbuch hnevu a modlila sa, aby sme ho aj tak vedeli milovať.
„Čo tu chcete?“ opýtal sa orla stroho.
„Prišli sme ťa zavolať späť do Božieho kráľovstva.“
„A načo? Toto je Jeho kráľovstvo.“
„Nie. Nie je. Poklady, ktoré si si zakopal, neboli od Neho. Sú to dary klamára, ktorý zviedol aj Adama a Evu v raji. Božie poklady prinášajú pokoj a radosť, či je niekto bohatý, či nie.“
„Toto bohatstvo mi daroval Boh.“
„Bol to On, kto ti kázal hrešiť a zvádzať na hriech?“
„Či je láska hriechom? Opýtaj sa mojej milenky. Priveďte ju,“ rozkázal svojim verným.
Priviedli Vedúceho dcéru.
„Opýtaj sa jej,“ pokračoval pán domu, „či je moja láska ku nej hriech.“
„Je to hriech?“ opýtal sa orol.
Mladá žena pozrela najskôr na neho, potom na mňa a na všetko, čo sa v miestnosti od nášho príchodu zmenilo.
„To, čo spolu robíme, je hriech,“ povedala.
To pána domu zlomilo.
„Vyhrali ste,“ zašepkal.
„Nevyhrali. Boh ti dnes dáva novú milosť. Ak ju prijmeš, On bude tvojím Víťazom,“ ozvala som sa.
Pozeral na mňa.
„Poď so mnou,“ povedal.
Nechcela som s ním ísť bez orla, ale muž naznačil, že chce len mňa. Prešli sme priestrannou, nádhernými obrazmi a zrkadlami zdobenou chodbou, do jeho izby.
„Nechcel som,“ začal, keď sa usadil na kraji rozostlanej postele, „aby ma videli plakať. Veď si sadni,“ vstal, zhodil z jedného z kresiel v miestnosti hŕbu šatstva a ponúkol mi ho. „Ja som to celý čas vedel. Vedel som, že ten vodopád nie je Boží. Ale lákal ma, preto som si schoval tie poklady, preto som znovu začal z neho čerpať, preto som postavil tento dom. Cítil som moc, ktorú mám nad ľuďmi. Verili mi. Naleteli všetkému, čo som im povedal. A moje srdce postupne tvrdlo. Myslíš, že Ježiš mi ešte odpustí? Nikdy som mu vlastne nepatril celý. Možno dávno, v mladosti, ale už som aj zabudol, aké to bolo.“
„Poslal nás za tebou, lebo túži, aby si Ho spoznal takého, aký je. Aj tí ľudia, ktorých si klamal. Ježiš ťa neodsudzuje, prijíma ťa. Pozná bolesť tvojho srdca. Rozumie ti. Budem sa s tebou modliť.“
Ani som nečakala, kým bude súhlasiť a začala som. Po mojom amen sa modlil on. Cítila som, že v miestnosti je plno anjelov ale aj démonov. Boží bojovníci ich držali v šachu, aby mal muž na svoje rozhodnutie úplný pokoj.
„Musíme zničiť ten vodopád,“ povedal, keď sme skončili.
„To bude tvoja úloha, ale potrebujeme k tomu môjho orla a Vedúceho aj s jeho orlicou. Pošli po nich.“
Prešli sme do prednej miestnosti. Ľudia, ktorí ho ešte včera nasledovali, sa pomaly zberali preč.
„Musíme to tu všetko spáliť,“ povedal orol.
„Áno, toto dielo musí zhorieť,“ súhlasil muž. Bol trochu smutný, pretože jeho vybudovaniu obetoval roky svojho života.
„Aj potom ťa budem milovať,“ ozvala sa Vedúceho dcéra. Mala jasný, radosťou rozžiarený pohľad. Muž ju schytil do náručia a pobozkal.
„Zvyšok až po svadbe,“ povedal jej.
„Až po svadbe,“ usmiala sa s jemným rumencom na tvári.
Milovala som ten pohľad na milosťou zmenené životy. Nikdy som sa ho nenasýtila. Ale prikázala som si zostať v strehu, kým všetko neskončí. Pre istotu. Orol zápasil s podobnými pocitmi. Podopreli sme sa navzájom, aby sme sa nedali ukolísať skorovíťazstvom. Chceli sme ho celé.
„Strážnik,“ zavolala som na nášho známeho, „budeš stáť pri dverách. Nikto si odtiaľto nič nevezme. Všetko, čo potrebujete, nájdete vo vodopáde Ducha Svätého. V tábore sa o vás dobre postarajú. Každého skontroluješ a pustíš len tých, ktorí si nič neberú.“
Strážnik sa postavil ku dverám a začal podrobne kontrolovať všetkých, ktorí vychádzali von. Vtom dnu vpálil Vedúci aj so svojou orlicou. Skoro pri tom zhodili ľudí, ktorí sa im nestačili vyhnúť, ale nehľadeli na nič, len na svoju dcéru.
Keď konečne všetci obyvatelia domu odišli, podal Pán Ježiš pánovi domu pochodeň. Vzal si ju a dom a celý park aj s nádvorím, podpálil.
Stáli sme vonku a pozerali, ako horí.
„Vitaj späť, môj milovaný,“ povedal Ježiš mužovi, „mám pre teba ešte jednu úlohu.“
„Rád pôjdem,“ povedal muž, „ale dovoľ sa mi opýtať jednu otázku.“
„Pýtaj sa.“
„Čo bude s tými, ktorí ti odmietli znovu patriť? Viem, že som to bol ja, kto ich na toto naviedol. Bol by som nerád, keby kvôli mne nevošli do tvojho kráľovstva.“
„Budem k nim ešte veľa hovoriť,“ sľúbil mu Ježiš.
„A vrátia sa ku tebe?“
„Modli sa, syn môj, modli sa.“
Dom stále horel. Obišli sme ho a uvideli vodopád falošného požehnania dopadajúci na zem na kraji oázy.
„Choď, máš moje zmocnenie,“ povedal Ježiš mužovi.
Prišiel až k vodopádu. Zapichol pochodeň, ktorú ešte stále držal, do zeme a začal chváliť Boha. Mal krásny hlas. Spieval o Jeho požehnaní, dobrote a láske. O Jeho svätosti a milosti. Svätosť, svätosť, svätosť. To bolo to, čo mi vždy vo veciach, ktoré robil, chýbalo. Teraz ju mal, teraz ju spoznal. Božiu svätosť, ktorá sa prelievala do jeho života.
Spievali sme s ním. A vodopád pomaly vysychal, až prestal prúdiť úplne.