________________________________

5. 5. 2010

Armáda 6. Sláva

Sláva
V diaľke začalo vychádzať slnko. Bolo to zvláštne, pretože bol deň a slnko stálo vysoko na oblohe.
„Je to moja sláva,“ povedal mi Ježiš.
Žiara silnela. Ľudia si ju začali uvedomovať. Ako sa blížila, niektorí ju začali netrpezlivo čakať, túžili po nej, po tom, aby ich zaplavila. Očakávali poznanie Boha, ktoré im mala priniesť. Očistenie, posvätenie a občerstvenie. Odvahu vstúpiť vierou do Božích skutkov. Bolo ich ale málo.
„Božie deti hľadajú moju moc, radosť, skutky, dotyky... všetko to, čo mám pre nich osobne, ale nehľadajú mňa. Ani moje srdce pre stratených. Teraz prichádza moja sláva, aby ich zmenila. Moja moc bude zjavená, aby priniesla svätosť. Radosť bez svätosti nie je úplná. Ale ja som prišiel, aby vaša radosť bola úplná.“
Môj mladý orol sa pri slove svätosť zatriasol. Bolo vyjadrením jeho najhlbších túžob. Čakal na oheň z neba, ktorý ho ponesie vyššie a vyššie, radikálnejšie do oddelenia len a len pre Boha a Jeho plány.
„Dávam ti novú pieseň,“ povedal mu Pán, „zmení ťa.“
Orol sa vzniesol do oblakov, aby sa s Ním o všetkom rozprával. Modlila som sa za neho a znovu sa ponorila do diania v armáde.
Predošlé víťazstvo znamenalo zvrat v celej bitke. Búrka, ktorá sa nami prehnala, nás mala úplne rozprášiť. Namiesto toho sme boli silnejší. Chválili sme Boha a ďakovali mu za to. Aj ranení Ho chválili. Nepozerali sa na svoje zranenia. Upriamili sa na Boha a On ich uzdravil bez toho, aby o to vôbec prosili.
Skupiny tých, ktorí chválili svojho Pána, rástli. Dialo sa to hlavne tam, kde sa počas bitky sústredili modlitebníci. Aj keď teraz neboli tie miesta tak jasne ohraničené, lebo na krátky čas zložili svoje „strechy“. Ľudia, ktorí sa pred tým modlili, povzbudzovali ranených, aby pokračovali v chvále. Držali ich na modlitbách a učili, ako počuť Boha.
Ženy, ktoré pred tým napájali ranených, ich teraz učili postarať sa sami o seba. Cirkev sa posunula o krok vpred. Bol tu iný čas. Vedeli sme sa napiť sami. Len kde tu sa objavila žena s krčahom vody pre tých, ktorí si ju nedokázali načerpať. Boli plné jemnej starostlivosti pretkanej povzbudzovaním. Jedna z mojich drahých orlíc slúžila vtedy s nimi. Objímala ranených Božou láskou. V jej objatí bola voda z rieky života.
Bolo to iné. Aj pred tým som vedela sama žiť s Bohom, učila som sa na Ňom byť závislá, ale boj s démonickou armádou ma vyčerpal natoľko, že som potrebovala pomoc. Teraz som bola menej unavená, necítila som sa tak stratená a osamelá ako pred tým. Bolo to z časti tým, že za mnou celý čas stála modlitebná stráž, ale aj tým, že som bola zrelšia. Moja viera bola hlbšia a moja láska a odovzdanosť Pánovi oveľa väčšia. Prameň Božej rieky bol pre mňa reálnejší. Bývala som pri ňom a brala si toľko, koľko som potrebovala. Mladý orol zletel dole a výdatne sa napil. O tom, čo prebral s Pánom zatiaľ nehovoril.
Ženy s horkou vodou som už skoro nevidela. Objavili sa naozaj len zriedkavo.
„Je to preto, že sa cirkev naučila rozoznávať a odmietať horkosť. Jednota je možná len v odpustení,“ vysvetľoval mi Ježiš. „Tvoja láska a viera boli preskúšané. Bez toho by si bola stále len na začiatku. Darmo by si snívala o naplnení svojho povolania, keby si mi nedovolila viesť ťa. Vernosť je pre môj ľud veľmi dôležitá.“
Porozumenie tomu, o čom hovoril, mnou prešlo ako blesk. Všetko, čo som prežila, spolu nádherne zapadlo do Jeho plánu.
„Aj slabí sú potrební. Keby ste ich nemali, nenaučili by ste sa milovať. Ale je toho oveľa viac, čo pre mňa znamenajú. Ich vytrvalosť oslavuje môjho Otca v nebesiach. Sú to bojovníci, ktorí sa v mnohom namáhajú. Vyzerajú ako slabosi, ktorými dokonca niektoré Božie deti opovrhujú, ale v nebi ich vidia ako hrdinov. Niektorí sa z posledných síl držia pri viere, ale nevzdávajú sa. V posledných dňoch z nich urobím mocnú armádu.
Ja ich pozdvihnem. Ich srdcia budú zlomené láskou ku mne. Budú milovať stratených. Budú poznať ich trápenie, budú vedieť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Aj keď dnes sú mnohí z nich na pokraji zúfalstva. Niektorí z nich žijú v takom duchovnom hlade a biede, že vážne rozmýšľajú nad tým, že predčasne ukončia svoj život. Mnohí z nich sa denne stretávajú s pokušením ako Jób, keď mu jeho žena povedala: „Ešte sa držíš svojej bezúhonnosti? Rúhaj sa Bohu a zomri.“ (Jób 2,9) Niektorí denne rozmýšľajú nad tým, že sa radšej zrieknu svojej viery a budú žiť v hriechu, pretože ich bolesť je taká veľká, že ju túžia prekryť bezbožným životom. Ja im rozumiem a Ja ich pozdvihnem.
Dávam ti lásku k nim. Sú to trosky, v ktoré už nikto nedúfa, že z nich raz bude nejaký úžitok. Ale Ja v nich verím.“
Potom položil dlaň na orla. Menil ho. Orol visel na Jeho perách, aby mu neušlo ani písmenko, ani čiaročka. Chcel vedieť všetko. Chcel poznať celé srdce svojho Pána.
„Ja počujem ich plač,“ pokračoval Ježiš. „Hľadám tých, ktorí sa nechajú premeniť mojou láskou a dovolia mi, aby som im dal poznať trochu bolesti niekoho iného. Hľadám tých, ktorí budú pohnutí a zachránia maličkých, ktorých miluje môj Otec. Koľkým z nich moje deti kázali znovu a znovu evanjelium! A len koľkých z nich naozaj vypočuli, objali a pomohli im vstať, keď sami nevládali. Ale Ja to zmením. Dám vám súcit, dám vám lásku, dám vám milosť.
Mnohí moji služobníci mi verne a oddane slúžia, ale zďaleka nedosiahli duchovnú hĺbku, ktorú im chcem dať. Mnohým veľmi pomôžu, ale neprivedú ich tam, kam mohli, pretože neprijali moje dary. Alebo ich prijali, ale nedovolili môjmu Duchu, aby ich naučil ich používať, až na ne nakoniec zanevreli. Ak sa to nezmení, nakoniec minú svoje povolanie. Do cirkvi musí prísť uzdravenie v oblasti duchovných darov. Bolo povedaných mnoho zraňujúcich a odsudzujúcich slov na oboch stranách. Vzájomná tolerancia nie je mojím plánom. Mojím plánom je láska a vzájomné bezpodmienečné prijatie.
V cirkvi je kvôli tomuto veľa zranení, veľa neprijatia a nepochopenia. Ja nikoho nenútim prijať moje dary. Kde je Duch, tam je sloboda. Ale niektorí to vôbec nepochopili. Nútili ľudí prijať ich presvedčenie. Namiesto darov priniesli horkosť. Niektorí neprijali moje obdarovanie len kvôli predsudkom, ktoré sa v nich vďaka tomu vybudovali. Niektorí boli povolaní, aby priniesli cirkvi poznanie hĺbky Božej lásky, ale len kvôli odmietnutiu Ducha Svätého tak neurobili. Vaše nezhody okolo mojich darov zabránili mnohým služobníkom poznať ma tak, ako som túžil. Teraz sa to všetko zmení. Dám vám vzájomnú lásku a úctu, aby ste mohli spolu slúžiť v plnosti. Charizmatik vedľa necharizmatika, spolu v jednom a tom istom Duchu bez toho, aby si navzájom skákali do vlasov alebo kritizovali svoju prácu. Budú slúžiť na jednom poli a spolu zožnú úrodu. Už povstali mnohí, ktorým som túto túžbu vložil do srdca. Musíte sa navzájom prijať, nie jeden druhého „prerábať na svoj obraz“. Míňate tak moje povolanie. Učte sa jeden od druhého. Kto sa nepokorí, minie moje povolanie.
Milujte sa navzájom tak, ako som Ja miloval vás. Neodsudzujte sa, prijímajte sa. Nepokorujte jeden druhého, pokorte sa predo mnou. Nepresadzujte sa, nepresadzujte svoje názory a predstavy, dovoľte mi, aby som vám Ja dal svoje. Nenechajte sa ťahať prúdom svojich ambícií, nechajte sa uniesť prúdom Ducha. Nevyvyšujte sa, ponižujte sa. Nehovorte o druhom zlé, vaše ústa nech sú plné žehnania. Neohovárajte, radšej sa modlite. Nevyvyšujte seba, vyvyšujte mňa. Nebojte sa trpieť pre moje meno, je to česť. Slávna odmena je pripravená pre tých, ktorí uchopia moje slovo a budú ho žiť. Viera bez skutkov je mŕtva (Jk 2,17.26) Viera získava na kráse, ak ju prizdobíš skutkami lásky.“
Mala som chuť kričať: „Milóóósť!“ pretože som pri Jeho slovách videla vlastnú biedu.
„Moja milosť je nekonečná pre tých, ktorí ju prijímajú,“ dodal Ježiš. „Orol,“ obrátil sa na môjho mladého priateľa, „leť!“
Na bojisku vládla výborná nálada, ak to takto môžem vyjadriť, aj keď to znie ako opis nejakej narodeninovej oslavy. Ešte stále sme oslavovali víťazstvo. A Boh sa radoval s nami. Začala som ale vnímať nepokoj. Pozorovala som orlov let. Bol iný - cítila som náznak oslabenia jeho krídiel. Aj on to vnímal, ale nebránil sa. Len bol s Ježišom. Len sa Mu položil do dlaní. Jeho milosť ho dvíhala vyššie.
„Len radosť túto vojnu nevyhrá,“ povedal mi Pán, „je ľahké zostať v radosti, aj keď si už dávno mala bojovať. Celú večnosť budeš stáť pred Božím trónom a uctievať Ho. Už ťa nikto a nič nevyruší. Celú večnosť stráviš pri Jeho nohách. Budeš odhaľovať hlboké tajomstvá Jeho múdrosti, ktoré sú ti teraz nepochopiteľné. Celú večnosť sa budeš ničím nerušená kúpať v tom krásnom vedomí, že si milovaná... Ale teraz je tu čas uctievať a čas plakať. Je čas byť milovaná a čas milovať. Čas zostať a čas ísť. Niekedy je čas odpočívať, inokedy pracovať.“
Orlí kŕdeľ pomaly rástol. Niektorí bojovníci sa zodvihli zo zeme. Ich tváre mali výraz hlbokého porozumenia Božieho volania. Začali obchádzať vojakov a zoraďovali ich do šíkov. Chcela som ich nasledovať, keď ma Pán zastavil:
„Tvoja úloha je ochrániť maličkých.“
Čudovala som sa, ale poslúchla som, aj keď sa to môjmu pyšnému „ja“ zdalo pokorujúce. Veď to vyzeralo, ako by ma Pán odvolal z boja! Len vďaka Božej milosti som urobila, čo chcel. Keby bolo na mne, idem tvrdohlavo do vecí, do ktorých ma nepovolal.
Orly spievali mohutnú pieseň. Bola o pravde nášho Boha. O Jeho moci a svätosti. Potom každý zletel k svojmu bojovníkovi. Kto ešte k nikomu nepatril, zletel k niektorému vojakovi, ktorého mu Pán ukázal. Môj orol priletel ku mne. Zohol sa a vošiel pod jednu z tých veľkých striech zo štítov, ktoré sa znovu sformovali. Vyučovala som tam mladých kresťanov. Rozprávala som im o všetkom, čo som prežila, učila ich ako sa brániť, ako sa modliť... Naplnila ma Božia radosť z toho, čo som robila. Pod mojimi rukami vyrastali noví bojovníci a bojovníčky Božej armády. Orol sa venoval iným. Pozorovala som ho z diaľky. Zdalo sa mi, že jeho pohľad je smutnejší ako inokedy. Uťahoval sa do samoty, kedy sa len dalo. Túžila som sa s ním porozprávať - tak naozaj, do hĺbky, ale nechcela som vyzvedať, a tak som sa za neho len modlila.
„Vonku by si teraz bola zbytočná,“ povedal mi jedného dňa Pán, „potrebujem iný druh pomazania, ako je ten tvoj. Potrebujem tvrdých mužov a bojovné ženy. Ty si iná.“
Keď mi ukázal, čo sa dialo na bojisku, naplnil ma úžas. Mal pravdu. To by som nezvládla. Chaos, ktorý som poznala, zmizol. Vojaci odsunuli všetkých tých, ktorí ešte boli ranení alebo inak neschopní boja, nabok. Vyzeralo to trochu surovo, akoby ich jednoducho odpratali, aby nezavadzali. Ale nebolo to tak. Vedeli, že neskôr dostanú to, čo potrebujú. Museli sa povzniesť nad to, že budú musieť čakať. Pán pre túto bitku povolal tých, ktorí dokázali pochopiť, že aj keď sa tým „odsunutým“ načas pohorší, nakoniec im slobodu a uzdravenie prinesú v plnosti.
Oproti Božej armáde sa blížil silný démonický oddiel. Boli to démoni zúfalstva. Boží bojovníci stáli hrdo, ako jedno telo a čakali na útok. Nedali sa vyburcovať posmešnými pokrikmi. Boli pevní. Démoni už boli úplne blízko, vystreľovali svoje šípy, ale nikto sa ani nepohol. Všetci sa kryli a modlili sa. Modlili sa ako jedno srdce, jeden hlas. Bolo to úchvatné. Cítila som ich hrdosť - národnú hrdosť občanov nebeského kráľovstva. Vedeli komu slúžia a za koho bojujú.
Pozorovala som budúceho generála s jeho orlom. Akoby sa zliali v jedno. Nádherná socha jazdca s bojovným operencom na ramene. Ani sa nepohli. Pozerali vpred, na Baránka, ktorý bol ich silou.
Spŕška šípov žiaľ zasahovala tých, ktorí zostali nechránení. Mala som chuť ísť a odnášať ich do bezpečia striech, ale nemohla som. Nariekali nad svojim osudom tak nahlas, že som nakoniec pre ich kvílenie vôbec nezačula rev démonov vrhajúcich sa na Božiu armádu. Boží bojovníci sa nehýbali. Stáli vo viere a vyznávali víťazstvo Božieho ľudu. Vyznávali Božie víťazstvo. Démoni sa o nich úplne roztrieštili. Bolo po bitke.
Užasnuto som pozerala na bojisko a potom na Ježiša. „Tak toto som nečakala,“ vydýchla som.
„Povedal som ti, že tento boj nie je pre teba.“
„Stáli vo viere vo mňa a moje víťazstvo. Nezapochybovali. Preto sa stali pevnými a tvrdými ako skala. Získali moju pevnosť,“ usmieval sa.
Vojaci sa rozbehli k tým, ktorých pred tým museli odsunúť nabok. Ako víťazi nad zúfalstvom im vedeli pomôcť.
„Teraz môžeš ísť,“ povedal mi Ježiš.
Rozbehla som sa k raneným. Za mnou bežali tí, ktorých som počas bitky vyučovala pod našou strechou. Orol a jeho učeníci vybehli s nami. Chodili sme od jedného k druhému, skláňali sa ku nim a pomáhali im, ako sme vedeli. Pán Ježiš sa prechádzal pomedzi nás a uzdravoval tých, za ktorých sme sa modlili.
Bolo ich veľmi veľa. Životy mnohých z nich boli tak plné zúfalstva, duchovnej biedy a prázdnoty, že sa nevedeli pohnúť z miesta. Len ležali a čakali, že sa snáď niekto pri nich zastaví a bude sa im venovať. Mnohí už ani nečakali. Neverili, že sa ich život môže ešte niekedy zmeniť. Niektorí sa obrátili len nedávno. Prišli k Ježišovi, pretože už nemali nič iné, v čo by sa ešte dalo dúfať. A On ich prijal. Svet v tom čase doslova chrlil tých, ktorí strácali nádej. Už ich nič nenapĺňalo. Práca, úspech, kariéra, rodina, láska, sex, peniaze... nič z toho ich nevedelo vytrhnúť. Už ledva žili. Ich hlboké zranenia hnisali neodpustením a šírili okolo seba nepríjemný zápach.
Niektorých sme odnášali pod strechy, aby sa tam zotavili. Ďalších sme nechali tam, kde boli, pretože po našich modlitbách sa sami začali o seba starať. Nevládali sa postarať o iných, ale pozorovali nás a prijímali tak ďalšie uzdravenie. Naučili sa rozoznať v tom, čo sme robili, Božiu lásku a privlastňovali si ju. To ich posilňovalo.
Všimla som si, že môj mladý priateľ už dlhšie sedí na jednom mieste. Nedalo mi to, musela som  vedieť, čo sa deje. Prečo nechodí pomedzi ranených. Prečo nehrá, prečo sa za nich nemodlí. Nepasovalo mi to k nemu. Spomenula som si na ten zvláštny smútok v jeho očiach... Na pery sa mi dral výkrik zúfalstva. Vynadala som si, že som sa o neho nestarala, že som sa nevotrela do problému, ktorý riešil. Že som nebola pri ňom, keď ma potreboval. Že som z neho nevydolovala, čo mu je... Bežala som k nemu, potkýnala sa o ranených, ale boli mi úplne ukradnutí. Nezáležalo mi na nikom. Viem, nebola to práve najúžasnejšia reakcia. Podľahla som zúfalstvu. Priletela som k nemu a hodila sa na kolená. Bol celý od krvi. Nie od svojej, od krvi dievčiny, ktorú zvieral v náručí.
Premohla som svoju bolesť za nich, za obidvoch a začala sa modliť v jazykoch. Pomohlo mi to zbaviť sa vlastného strachu a zúfalstva a mohla som mu konečne pomôcť.
„Si čistý,“ povedala som mu.
„Ale ty nevieš...“
„Všetko je jedno,“ povedala som mu na to, „krv Baránka ťa očisťuje.“
„Mal som pri nej byť. Sľúbil som jej to.“
„Pozri na mňa,“ prikázala som mu. Musela som odtrhnúť jeho oči od jej utrpenia. Tak, ako Pán pred chvíľou odtrhol moje oči od jeho utrpenia. Pokiaľ na ňu hľadel, nevedel jej pomôcť.
„Spievaj!“ povedala som ľadovým, direktívnym tónom. Nebrala som ohľad na žiadne jeho city. Mohla som len ďakovať Pánovi, že sme sa v tom všetkom, čo sme už spolu prežili, naučili dôverovať si navzájom. Poslúchol ma. Vstal a začal spievať.
Najskôr len potichu, akoby to bola jeho vlastná, osobná pieseň, ktorou Boh uzdravoval jeho srdce. Potom trochu hlasnejšie. Na dievčinu pri jeho nohách začal padať Boží dážď. Umýval jej rany, posväcoval jej postoje, čistil jej motívy. A odplavil jej zúfalstvo.
„Teraz,“ povedala som, „teraz je čas pustiť ju z rúk. Ďalej to zvládne sama.“
Objal uzdravenú dievčinu a nechal ju ísť samu za jej vlastným povolaním.
Pozerali sme za ňou. Chcela som ho objať a byť v tom lúčení s ním, ale potreboval len a len svojho Ocka. Svoje osobné Ockove objatie. A zároveň, vnímala som, že ho nesmiem objať. Ponorila by som nás oboch do ľútosti, padali by sme do osamelosti. Cítila som to veľmi silno. Odstúpila som preto niekoľko krokov. Nedokázala som byť blízko. Len som sa hodila k Ježišovi a nechala sa niesť.
Stmievalo sa. Pobehovala som po bojisku a pomáhala, komu som len vedela. Myslela som, že jednoducho končí ďalší deň a nevenovala som tomu pozornosť. Toto stmievanie ale nebolo len koncom dňa. Démoni využili prirodzenú tmu, aby sa nenápadne vkradli medzi nás. Zraňovali ranených, ryli do ich ošetrených rán, takže sme sa k niektorým museli stále vracať. Už bola skoro úplne tma, keď som si uvedomila, že by sme sa mali ísť schovať na noc pod niektorú zo striech. A vtedy som ich uvidela. Boh ma chcel varovať už skôr, ale bola som tak zaujatá prácou pre Neho, že som nedávala pozor na Jeho tichý hlas. Zanedbala som modlitby. Jeho milosť mi napriek tomu otvorila oči. Zaťala som mečom do najbližšieho démona. Bol to démon lži. Bojovníci okolo mňa zodvihli hlavy. Vytiahli svoje meče a svetlo Božej slávy osvetlilo temnotu. Démoni zatiaľ napáchali veľa škody.
„Odpusť, Pane môj,“ zašepkala som, „bolo to odo mňa naozaj veľmi hlúpe, zabudnúť na to, že sme vo vojne.“
Potom som sa obrátila k môjmu orlovi. Položila som mu ruku na rameno. „Poď, potrebujem tvoj oheň,“ povedala som.
Pripadal mi zraniteľný ako malé dieťa. Zjemnel a mal nový pohľad. Kdesi na dne som videla neukojený hlad a smäd po Otcovi, hoci sa práve vrátil z Jeho prítomnosti. Nerozumela som tomu. Popri všetkom, čo som ďalej robila, som sa za neho preto modlila.
Bol usilovný. Dával každému, čo potreboval. Ale nebol v tom celý. Smútok kde tu jasne prerýval jeho radosť z toho, čo medzi nami robí Boh.
Znovu sme sa modlili a pomáhali ďalším a ďalším. Celá armáda sa prebúdzala. Strechy zažiarili. Bolo to slávne. Z ničoho, z pádu, z hriechu našej pýchy a sebestačnosti dokázal Boh rozžiariť vo svojom ľude žiaru svojej slávy. Jeho láska bola doslova hmatateľná. Ako sme znášali ranených pod strechy, hustla a liečila všetkých. Démoni sami utekali pred našimi mečmi. Boh ich porazil.
Nemusela som sa konečne nikomu venovať a zašla som za orlom. Sedel na kraji jednej zo striech a pozeral do diaľky. Nevedela som mu pomôcť. Len som tam bola. Všetkým tým, aký bol, vždy jasne pomenoval aj môj vlastný problém. Všetko to, čo mi unikalo, po čom som si zúfala.
„Poďme sa znovu modliť,“ povedal, „dotknúť sa neba.“ Konečne sa usmial. „Tak to máš rada, nie?“
Cítila som, ako rýchlo dospieva. Ako ho Boh mení. Akoby mi v zrýchlenom filme pred očami rástla rastlinka.
Nechali sme teda všetkých dole a vyleteli do neba. Sami dvaja. Museli sme sa znovu napiť. A počuť Otca. Pretože sme Jeho deťmi.
Opäť som bola na kraji tej nádhernej lúky, z ktorej som pozorovala dianie v armáde. Ježiš stál vedľa mňa. Bola som úplne blízko. Pozerala som na Neho. Bol milovania hodný. Nie preto, že by mal super mužnú postavu a super krásnu tvár ako nejaký holywoodsky herec. Jednoducho, keď som sa na Neho pozrela, nemohla som Ho nemilovať. Bola som v tom až po uši. A On bol na tom tak isto.
„Moja láska ti dáva silu,“ povedal, „bez nej ste stratení, bez nej nikto nemôže zvíťaziť. Nemôžem ti dať svoju silu, ak neveríš, že ťa túžim posilniť, nemôžeš veriť, že to urobím, ak neveríš, že ťa milujem. Pretože iba ten, kto miluje je ochotný sa pre druhého obetovať.
Moja obeť bola obeťou za celý tvoj život, za celú teba. Nezaplatil som „len“ vstupenku do neba. Chcem, aby si vedela, že si milovaná. V každej chvíli tvojho života stojím po tvojom boku.
Moja obeť je dokonalá. Niesol som tvoje bolesti. Rozumiem tvojim slzám aj tvojmu smiechu.“
Tak krásne sa usmieval, že som vedela, že myslí na každú chvíľku môjho života, keď som sa radovala. On sa smial so mnou. Tak isto so mnou plakal, keď som plakala. Vždy bol tam.
„Poznám najtajnejšie zákutia tvojho srdca. Bolesti, ktoré nevyšli von, tie, ktoré si stále nosíš, pohladím a uzdravím. U každého bojujem o miesto v jeho srdci. Čím hlbšie ma pustíš, tým menej bolesti zostane.
Dovoľ mojej láske, aby ťa premieňala. Plačte s plačúcimi! Nedovoľ, aby ti pocit šťastia zakryl ostaných. Len mojimi očami môžeš vidieť, čo v človeku naozaj je. A len mojou láskou ich môžeš vyliečiť. Nie je to len o boji. Je to o milovaní a prijatí.“
„Moja láska má hranice,“ povedala som, „o mnohých som bojovala jednoducho preto, že som vo vojne a bolo to treba.“
„Na to, aby si vnikla do najtajnejších území ich sŕdc to nestačí. Medzi mojou a tvojou láskou je rozdiel.“
„Zmeň ma, prosím! Tvoja láska sa nemení. Moja je nestála. Moja je netrpezlivá, tvoja nekonečne trpezlivá. Si zhovievavý, dobrý,...“
„Zmením ťa,“ povedal Ježiš.
Lietali sme s orlom ponad armádu. Užívali sme si chvíľu osamote s Bohom. Rozprávali si veci, ktoré sme si potrebovali povedať. Niekoľko mladých orlov a orlíc sa pripojilo ku nám. Bolo nám úžasne. Plnými dúškami som vdychovala svieži vzduch. Pri tom som hľadela do očí môjho Pána. Chcela som Ho vidieť, chcela som Ho počuť. Túžila som, aby nás viedol.
Pristáli sme pri Jeho nohách. Mnohí tí mladí Ho vtedy po prvý krát naozaj uvideli. Videli anjelov, slávu neba a Ježiša, prebodnutého pre naše hriechy. Dotýkal sa ich a hovoril im o ich osobnom povolaní. Počúval ich otázky a odpovedal na ne. Potom nás poslal za budúcim generálom. Mali sme slúžiť s ním.
Našli sme ho, ako inak, na kolenách. Spolu s jeho orlom sa modlili za to, čo sme mali spolu robiť. Bez slova sme sa ku nim pripojili. Niektorí mladí sa ostýchali, ukradomky pozorovali tú pozlátenú a postriebrenú jazvu, ktorú mal budúci generál na líci. Keď sme sa domodlili, porozprávala som im, ako ku nej prišiel. Tak ako všetkým, čo som im kedy hovorila, aj týmto príbehom som sa snažila vyvýšiť nášho veľkého Kráľa.
„Bolo to už dávno,“ začala som, „o orloch bolo počuť len zriedka. Boli ako slabý, sotva počuteľný hlas v armáde. Aj keď niektorí kráčali v pomazaní, ktoré sme im všetci závideli a túžili po ňom. Bolo ich tak máličko, že v armáde, ako celku, boli takmer stratení. Ten, o ktorom vám hovorím, bol vtedy len horliacim mladíkom, chlapcom túžiacim po Bohu. Keď som ho stretla, to bolo to najhlavnejšie, čo som si na ňom všimla. Bol ako chodiaca Biblia. Modlil sa a sypal pri tom zo seba Božie slovo, vyučoval nás a zase sypal Božie slovo, vzal gitaru, aby uctieval Pána a aj pri tom citoval Písmo. Po čase začal čoraz jasnejšie prorokovať. No a bol z neho orol.“
„Ale ako prišiel k tej jazve?“ opýtal sa akýsi nedočkavec.
Pozrela som na svojho orla, na budúceho generála a jeho orla.
„Bojoval. Za Boží ľud a za Baránka.“
Pred očami mi preleteli spomienky. Aj momenty, pri ktorých som osobne nebola. Boh mi teraz všetky odkryl. O to väčšiu bázeň som mala, keď som znovu otvorila ústa.
„Jednoducho, nastavil druhé líce, keď ho bili. Chránil maličkých. Nedovolil, aby boli ranení. Radšej sám seba hádzal nepriateľovi pod meč. Tá jazva je podpisom jeho veľkého Kráľa. Jeho pečaťou, že si váži život tohto muža.“
Nechala som mladých, aby si medzi sebou pofrflali, že som im nepovedala viac. Nemohla som viac. Objala som nášho vedúceho a nechala sa unášať prítomnosťou môjho Pána.
„Je čas,“ zašepkal po chvíli. Postavil ma vedľa môjho orla a obrátil sa k davu, ktorému mal kázať slovo.
Decká z letky sa modlili a potom vzdali Bohu chválu spôsobom, ktorý každý z nich osobne najviac miloval.
Vzala som môjho orla a odišli sme kúsok stranou. Položila som mu ruku na rameno.
„Niečo tu nie je v poriadku,“ povedala som.
Zavreli sme oči, aby sme zabudli na to, kde práve stojíme a počuli hlas nášho Boha. „Poslepiačky“ sme zodvihli meče a štíty. Trafili sme niekoľko démonov falošného pokoja a klamu.
„Tak?“ opýtal sa Pán, „ako vám je?“
„Lepšie,“ usmiala som sa, „len jedno by som chcela, ak budeš súhlasiť. Dal si nám jednotu, rozumieme si. Ale ja jej chcem viac. Prosím si viac.“
„Máš ju mať.“ Dýchol na nás.
„Potrebujem väčšiu lásku k trpiacim. Málo sa modlím za ich životy,“ ozval sa orol, „zmenil si ma, ale musím ísť ešte ďalej.“
„Dávam ti, o čo prosíš,“ povedal mu Ježiš. „A ty?“ obrátil sa znovu ku mne, „prečo nepýtaš niečo len pre seba?“
„Pane, ty vieš. Dal si mi toľko, že neviem, či dokážem prijať ešte viac tvojich darov. Preto už nič nepýtam.“
„Je jedna vec, ktorú si odsunula nabok. Povedala si si, že už ju viac nebudeš riešiť.“
„Mala som pocit, že ma to od teba oddeľuje. Preto som ju položila na oltár a nechala tam.“
„Milujem tvoje obete. Polož mi k tomu tvoju neveru v tejto oblasti.“
Padla som na kolená. Orol začal spievať. Vedel, že ho potrebujem, že sa bez neho neodvážim urobiť, čo Boh odo mňa chcel. Budúci generál stále kázal Božie slovo. Počula som ho z diaľky. Dotýkal sa môjho srdca. Jeho orol stál verne pri ňom, ale pozeral na mňa. Zacítila som závan novej jednoty aj medzi nami. A Boh odplavoval nánosy mojej bolesti z tej oblasti. Nedokážem ju teraz pomenovať konkrétne. Tá bolesť je príliš hlboko. Ale On jednoducho prišiel a vzal to.
Urobil vtedy niečo úžasné aj pre orla. Nesnívali sme o tom, neodvažovali sme sa. Ale On to urobil.
Vrátili sme sa k letke. Decká si pospevovali, tancovali, maľovali, niektorí sedeli a písali. Všade znela hudba a smiech.
Sadla som si na kraj toho nádherného hemženia a pozorovala ich. Slzy mi tiekli prúdom, ako som sa za každého osobne modlila. Božie nádoby. Leštil ich, formoval a vlieval do nich svoj obsah. Pred očami sa mi premietali ich príbehy. Našiel ich – stratených v tme a preniesol do svojho kráľovstva svetla. Teraz boli tu. Orol poletoval pomedzi nich. Zaskočil aj za mňa. Moje drahé orlice, tie, s ktorými som prešla už tak dlhú cestu, poletovali s ním. Všetci si ma hýčkali. Chceli, aby som si užila ten moment a všetko, čo mi Boh dal. Bola v tom všetka láska, ktorou ma milovali.
Potom som sa postavila a začala hovoriť o prebudení. Burcovala som tých mladých, naháňala ich do osobných hlbokých modlitieb. Museli sme mať pevné základy. Veľa sme vtedy boli len tak spolu, neriešili sme službu a projekty. Bol to čas, keď sme boli budovaní. A zároveň, zreli v nás Božie povolania.
Čítala som si Bibliu, keď ku mne prišiel anjel. Položil mi na hlavu niečo krásne priesvitné, vyzeralo to ako pavučinka, ale bola to látka, veľmi, veľmi jemnučká látka. Ako to na mňa položil, rozplynulo sa to vo mne.
„Čo je to?“ spýtala som sa.
„To je moja sila,“ povedal mi Ježiš, „poď, niečo ti ukážem.“
Kráčala som za Ním po úzkej cestičke lemovanej skalami. Vyzerali, ako by boli vlhké. Svetlo sa od nich odrážalo ako od hladkej skaly, po ktorej steká voda a odráža sa v nej jas slnka. Alebo akoby ste kráčali v úplnej tme a zasvietili priamo na skalu, po ktorej steká voda.
„Nie je mokrá,“ povedal mi Ježiš, „skús.“
Dotkol sa jej a ja tiež. Naozaj nebola vlhká. Bola suchá. Nechápala som preto, odkiaľ sa berie ten jej vzhľad. Keď som sa lepšie prizrela, videla som, že bola z nejakej zvláštnej horniny. Bolo to niečo ako drahokam, ale tak veľký, že to bola skala, okolo ktorej sme kráčali. Ten jas, ktorý vydávala išiel z jej vnútra a zároveň bol aj odrazom vonkajšieho jasu.
„Si v mojej jaskyni,“ povedal mi Ježiš, „je to nebeská jaskyňa. Ten jas je sláva môjho Otca, ktorá preniká aj do najväčších hĺbok a osvetľuje aj tie najtajnejšie zákutia neba.“
Išli sme ďalej. V strede jaskyne bolo niečo ako diamantové jazero. Vyzeralo to ako jazero, aké môžeme vidieť v niektorých jaskyniach na zemi. Ale nebola v ňom voda. Boli v ňom diamanty. Vôbec sa v drahých kameňoch nevyznám. Keď čítam Zjavenie Jána, neviem, o akých kameňoch hovorí ( Základné kamene mestskej hradby zdobia rozličné drahokamy. Prvý základný kameň jaspis, druhý zafír, tretí chalcedón, štvrtý smaragd, piaty sardonyx, šiesty sardion, siedmy chryzolit, ôsmy beryl, deviaty topás, desiaty chryzopras, jedenásty hyacint, dvanásty ametyst. Zj 21,19-20). Bolo ich tam mnoho druhov, ale neviem povedať aké.
„Sadni si,“ ponúkol ma Pán.
Sadli sme si na kraj jazera. Nemyslím na breh, ale na okraj, kde by mala byť plytčina. Sedelo sa mi veľmi príjemne.
„Môžeš sa okúpať,“ usmial sa na mňa.
Bolo to zvláštne ľahnúť si do toho množstva drahých kameňov, ale keď som si ľahla a začala sa „kúpať“ zistila som, že som vždy túžila, urobiť práve toto.
„Toto sú moje dary pre môj ľud,“ povedal Ježiš. V Jeho hlase bol náznak smútku, „všetky kráľovstvá zeme, všetky kniežatstvá a vojvodstvá, všetci podnikatelia sveta vlastnia len malinkú čiastočku toho množstva bohatstva, ktoré vlastním Ja. Ale moje deti si z neho nepýtajú. Pýtajú si peniaze, bývanie, autá..., ale nepýtajú si moje zaopatrenie. Moje zaopatrenie často vyzerá inak, ako si ho predstavujete.“
Bola som smutná, pretože som vedela, koľko krát som neverila Bohu, že sa o mňa postará, že mi dá všetko, čo potrebujem.
„Nie len preto som ťa sem priviedol,“ reagoval na moje myšlienky, „toto sú skutky viery, ktoré som vás povolal urobiť. Je to moja sláva, ktorá mala byť zjavená ľuďom cez moje skutky. Vy si predstavujete, že moja sláva príde len tak. Ale ona príde, keď ma budete poslúchať, keď ma budete nasledovať vo všetkom. Nestačí sa len modliť, musíte aj robiť to, čo vám poviem. Nestačí počuť Boží hlas a povedať si: som požehnaný, Boh ku mne hovoril! Musíte ísť a urobiť, čo poviem. Veríte, že sa budú diať veľké veci. A tie sa budú diať. Budete kriesiť z mŕtvych, uzdravovať chorých, robiť divy a zázraky. Ale nemôžem vám to dať, pokiaľ sa nenaučíte poslúchať ma v malých veciach. Oni nie sú malé,“ povedal „to vo vašich očiach sú malé. Zbavte sa pýchy a malomyseľnosti. Oboje hubia Božích služobníkov.“
„Toto sú tvoje skutky,“ povedal. V ruke držal za hrsť drahých kameňov. „Ozdobím nimi tvoje rúcho, prizdobím si ťa nimi. Spravodlivé skutky svätých zdobia ich rúcha.“ Vyhodil kamene do vzduchu. Jeden po druhom pristáli na mojom rúchu.
Keď som sa na ktorýkoľvek z nich pozrela, videla som, čo mi bude naveky pripomínať. Boli tu zaznamenané všetky moje skutky. Na nič nezabudol. V jednom drahokame bolo napríklad niečo tak samozrejmé: podržala som niekomu vchodové dvere! Bolo to tam preto, že som to urobila v láske. (Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom Kol 3:23) Zapísal do nich koľko som sa kedy za koho modlila, koľko som o Ňom hovorila s neveriacimi, koľkokrát som niekoho povzbudila, kedy som niekomu niečo dala, pretože to potreboval viac ako ja. Videla som v nich, kedy som koho milovala Jeho láskou, kedy som komu odpustila a aj to, kedy som bola len s Ním preto, že som chcela byť len s Ním. Kvôli Nemu. Bolo to nádherné. Obzerala by som si tie drahokamy hoci aj celú večnosť, pretože každý ma napĺňal novou láskou a obdivom k môjmu Pánovi. Boli to Jeho skutky vo mne, ale odmenil ma, akoby som ich urobila úplne sama.
Vedela som ale, že som ich zďaleka nemalo toľko, ako som mohla mať. Mal pre mňa viac.
„To sú skutky viery, keď si na mne závislá. Poslúchneš a dôveruješ mi, že ťa povediem.“
„Vytiahni svoj meč!“ povedal potom.
Urobila som to a podala mu ho. Zobral jeden diamant a vsadil mi ho do rukoväte. Vzala som si ho späť a zdvihla do vzduchu. Meč bol živý.
„Moje slová sú Duch a život (Jn 6,63). Je to moje slovo, ktoré ťa mení. Je čas, aby si sa naučila nielen s mečom narábať. Tak ako si sa učila veriť štítu, ver aj meču.“
Vykročila som. Meč v mojej ruke pri tom žiaril Božou slávou.

Armáda 5. Búrka

Búrka




V armáde sa zoradila línia jazdcov. Necítili sa byť pripravení. Niektorí tápali v základných veciach ako bolo odpustenie hriechov a čistota ich dlaní. Ale Boh chcel, aby vysadli na svoje kone. Aj keď sa ich satan snažil všemožne zdiskreditovať v ich vlastných očiach. Boh chcel, aby to urobili, lebo v krvi Baránka boli hodnými to urobiť. Nebolo hriechu, ktorý by im v tom mal moc zabrániť. Boh to tak chcel. On ich držal, podopieral ich, aby sedeli naozaj pevne. Poznal horkosť ich sĺz, cítil ich bolesť. A túžil po ich osobnom víťazstve vo veciach, s ktorými bojovali. Mali sa stať víťazmi v nasledujúcej bitke. Práve pre ich pády, v ktorých spoznali, že bez Baránkovej krvi sú ničím. Prečo a ako to malo fungovať netušili. A väčšina z nich ani netušila, že Boh si ich ide práve mocne použiť.

Stáli tam, zoradení ako poslušní sluhovia svojho Pána. Bolo to nádherné. Bola tam jednota. Z ničoho, z pádu a špiny ich prehier išiel Boh postaviť slávne víťazstvo. Aby pochopili, ako veľmi sú milovaní.

Na ramená im sadli orly. Bol to mohutný okamih. Každý dostal svojho orla. Nikto nezostal sám. Bol to čas nájdenia sa, spojenia vzťahov, milosť zažiť ozajstné vzájomné prijatie. Milovanie bratstva. Vznikali priateľstvá, ktoré boli viac ako priateľstvá, partnerstvá hlbšie, ako si vieme predstaviť. Ozajstné hlboké bratstvá a sesterstvá. Nedá sa to vyjadriť slovami. Tí, ktorí to prežívali, to často sami nedokázali pomenovať. Len to bolo tu. Prišlo to a bolo to hlboké. Dar z neba, ktorý dal Boh svojim milovaným.

Vzájomne si priniesli niečo z Božieho pohľadu, niečo z Jeho uzdravenia. Boh vložil medzi nich miesta, kam mohli položiť svoje bolesti. Nie hneď a všetky. Ale učili sa to a spoločnými silami boli rozhodnutí ísť ďalej.

Potom orly vyleteli hore. Mali prísť k Otcovi a priniesť od Neho uzdravenie trápiacim sa. Mnohým v armáde. Mali priniesť čerstvý olej z neba. V povetrí ich, dobre ukrytí, čakali démoni. Nevedeli sme o nich. Obláčiky na oblohe vyzerali úplne normálne. Netušili sme, že len slúžia ako skrýša pre nepriateľa. Všimli sme si ich, až keď začali strieľať. Niektoré orly zastonali v nesmiernej bolesti. Stratili silu mávnuť krídlami. Stratili silu držať ich rozprestreté. Padali k zemi.

„Modlite sa!“ zvolal Pán tak mohutne, že to počul každý.
Urobila som pokánie z toho, že som sa za svojím orlom len pozerala a riešila svoje mnohé vnútorné pocity, ale nemodlila sa a začala som mu žehnať. Aj orlovi budúceho generála. On zase žehnal tomu môjmu. Vnímala som, že mnohí takto navzájom držali aj iných orlov. Znovu vzájomnosť, znovu milovanie bratstva, prijatie... Boli sme tu navzájom pre seba – každý vojak, jazdec, či orol pre iného vojaka, jazdca, či orla. Pre kohokoľvek a pre všetkých.
Ranení pokračovali na ceste k Otcovi. Aj tí, ktorí už už padali dole. Milosť ich podoprela. Len niekoľkí padli na zem. Bol to jeden z prvých sústredených orlích bojov. Už neboli osamotenými hlasmi v armáde. Boli ich stovky. Leteli, aby doniesli to, čo cirkvi celé storočia chýbalo. Rýdzosť pohľadu na Boha. Ničím nezastrené milovanie Otca. Cítila som bolesť jazdcov modliacich sa za svojich priateľov v povetrí. Vnímali každý pohyb, každú slzu, každú myšlienku, ktorá tlačila na orlie mysle neprijatím, odsúdením, hanbou, klamstvom, pokušením... Zažila som vtedy novú jednotu s mojím orlom. Pochopila som niečo z hĺbky jeho mysle. Zároveň ma to veľmi bolelo. Až tak, že som sa vzdávala a prestávala modliť. To Boh ma podoprel, aby som vydržala.
Modlila som sa za aj za jedného z ranených. Poznala som ho. Rana mu krvácala, ale dýchal. Tak ako ostatných ranených orlov, aj jeho lákalo zletieť dole a zložiť sa. Nechať všetko tak. Ale neurobil to. Bil sa o svoj život a o životy tých, ktorých mu Boh zveril.
Veľmi ma zaujímal ešte jeden. Bol mladučký. Zápasil o vlastnú vieru, ale aj tak túžil ísť a priniesť niečo z neba aj ostatným. Ešte nemal jazdca. Viac mladých orlov ešte svojich jazdcov nenašlo, ale už sa učili bojovať. Veľmi som sa za toho mladíka modlila.
Nezranené orly vytvorili obranný val medzi démonmi a nebom, aby ranení vyleteli k Otcovi ako prví. Chránili ich. Ranení dostali od Otca uzdravenie. Zleteli nižšie a vymenili si úlohy. Mladý orol, ten ktorý ešte nemal jazdca, zletel až ku mne. Priniesol mi niečo, čo som potrebovala. Bola to časť šípu, ktorý mala vystrúhať moja letka. Usmiala som sa na neho. On sám len zďaleka chápal, čo od neho Boh vložil. Modlila som sa preto, aby pochopil viac.
Mnohé orly boli ešte vo vzduchu, keď všetko naokolo stemnelo. Démoni nechceli, aby požehnanie Otca prišlo až k nám. Pretože to bolo požehnanie nutné k zasypaniu priepasti beznádeje. Bolo to to, čo môžeme dostať jedine a len pri Pánovom stole.
Bála som sa o svojho orla, či vydrží.
„Neboj sa, drahá, dal som ti ho, lebo som vedel, že spolu to zvládnete. Modli sa.“
Modlila som sa. Dlho. Zápasila som o neho, volala, niekedy plakala, pretože mi veľmi chýbal. Motal sa v tej temnote a nie a nie zletieť na svoje miesto.
„Prečisti svoje motívy, dieťa,“ napomenul ma vtedy Pán.
„Odpusť,“ povedala som a začala som sa modliť nie preto, že mi orol chýbal, ale preto, že ho Otec miloval.
Konečne sa usadil na mojom ramene.  Bol zadýchaný, z čela si utieral pot.
„Odpusť,“ povedala som mu.
„Čo?“
„Keby som sa hneď modlila za teba kvôli tebe, nie kvôli sebe, mal by si to ľahšie.“
Chvíľočku rozmýšľal, ale potom len spokojne skonštatoval: „Sme spolu, po tom sme predsa túžili, nie?“
Povedal mi tým všetko. Viac ako bolo v tých slovách. Potom rozbalil dar, ktorý dostal od Otca. Bol nádherný. Priložili sme ho k časti šípu, ktorý priniesol ten druhý mladý orol. Pasovalo to. Dopĺňalo a nadväzovalo na seba. Obsahom aj hudbou.
Znovu sme stáli ako jedna línia. Jazdci a ich orly. Boli sme požehnaní nebom. Démoni zúrili, ale my sme zažívali niekoľko slávnych okamihov presýtených pokojom a radosťou, až kým sme neboli pripravení.
Tasili sme meče a zodvihli štíty. Orol spieval. Aj ten druhý mladý orol spieval. Sedel pri mne, na mojom koni. Chránila som ho a on mi pomáhal.
Vyleteli sme spolu do povetria. Na chvíľu som sa mala učiť, čo to znamená byť orlom v Božej armáde, aby som o to efektívnejšie mohla slúžiť ako jazdec. Potrebovala som zblízka spoznať všetky stránky môjho povolania. Vedľa orla som sa cítila naozaj zvláštne. Na jednej strane som mala chuť sa stále krídlom dotýkať jeho krídla, na strane druhej od neho úplne ujsť. Stále som zápasila s konkrétnymi vecami môjho života, ktoré práve v jeho prítomnosti Boh odplavoval. Túžba byť v Božom pláne pomaly víťazila nad mojou chuťou zdupkať.
Poletovali sme nad armádou. Okolo nás kŕdeľ mladých orlov a orlíc. Prezerala som si ich tváre a žiarila šťastím. Títo mladí ľudia sa rozhodli ísť stoj čo stoj za Bohom. Naplno, bez kompromisov. Aj keď často padali v hriechu, ustupovali v tlakoch okolia, ale vždy znovu prišli k Bohu. On ich prijímal, On ich menil, On ich budoval. Bola to škola viery. Na miesta, kde stáli, chodili do školy, športovali, modlili sa, rozprávali s kamarátmi – všade postupne vpúšťali Toho, ktorý za nich položil svoj život.
Zhora som uvidela priepasť beznádeje, o ktorej som písala v tretej kapitole. Stále mala moc vcucnúť do seba kohokoľvek, kto na sebe nemal Božiu výzbroj. Ale mnohí okolo nej, zomknutí ako pevná hradba, stáli na stráži, aby do nej nikto z ich súrodencov nespadol. Pozrela som na svojho orla. Kontrolovala som, či v tom celom vníma to isté ako ja. Záležalo mi na tom, aby sa naučil vidieť veci také, aké sú.
„Slabnú,“ povedal.
„Musíme sa modliť,“ povedala som.
Ocitli sme sa pred Pánom Ježišom.
„Pane, tí bojovníci nevládzu,“ povedala som mu.
„Povedz, čo máme urobiť?“ opýtal sa orol.
„Jedzte.“ Zaviedol nás k prestretému stolu. Kľakli sme si k nemu, ako Jeho rytieri, oblečení v lesknúcej sa výzbroji. Nevidela som, čo jem. Cítila som sa príliš nehodne na to, aby ma môj Kráľ poctil svojou pohostinnosťou. Mladý bojovník, ktorý rástol v môjho verného orla, si to očividne užíval oveľa viac.
„Prečo sa nenaješ poriadne?“ opýtal sa ma.
Pozrela som na neho a plakala.
„Ešte stále nevieš, že si Jeho princezná?“ ukázal na Pána. Potom sa k Nemu otočil a poprosil Ho: „Prosím, otvor jej oči.“
Ježiš ku mne prišiel a osušil moje slzy. Vtedy som uvidela, že na stole je ovocie z Jeho záhrady. Na kraji stál pohár po okraj plný vína a chlieb.
„Jedzte, deti moje, posilnite sa,“ ponúkol nás znovu.
Ruky sa mi triasli, keď som mne aj môjmu spolubojovníkovi lámala chlieb. Nevedela som, prečo to neurobí Pán. Prečo to nechal na mňa, ale ako som žula, pochopila som. Musela som sa naučiť prinášať chlieb z neba. Pohár nám podal On sám. Napili sme sa a znovu sme sa stali orlami.
„Zasypte tú priepasť!“ zvolal Ježiš a vyleteli sme.
Zamierili sme priamo k nej. Náš kŕdeľ zatiaľ poletoval nad ňou. Všetci sa modlili. Vidieť tých mladých ľudí zápasiť o životy iných, bolo viac ako nádherné. Naozaj im záležalo na ich osude. Neriešili už seba. Dospievali. Začali sme spievať pieseň. Bola to orlova pieseň. Plná Božej milosti a prijatia. Prifarbená nádychom moci, ktorú spoznal pri Pánovom stole. Obsahovala jasné volanie k Bohu - do Jeho blízkosti, do Jeho odpustenia.
Bojovníci, tvoriaci kruh okolo priepasti, pookriali. Ich moc poraziť nepriateľa postupne nadobudla nebeské rozmery. Nebolo toho, kto by pred nimi obstál. Vytiahli meče a spievali s nami. Priepasť sa zmenšovala. Najskôr úplne nebadane, ale ako pieseň silnela, zmenšovala sa viac a viac, až úplne zmizla.
Na zemi aj na nebi nastal jasot. Poletovali sme bezhlavo plní novej Božej radosti. Boli sme naozaj hluční. Bojovníci, ktorí vybojovali tento boj, poskakovali, objímali sa a spievali chvály. Bol to čas, keď mnohí z nich našli svojich orlov. Boh medzi nich vložil zvláštnu dávku svojej jednoty, aby mu mohli v budúcnosti slúžiť spolu.
Okolo priepasti bolo množstvo ranených. Ako slabol jej vplyv vtiahnuť do seba bezbranných, tak démoni okolo nej zúrili a vybíjali si zlosť na kom sa len dalo. Aj niektorí zo strážcov priepasti boli ranení. Počúvali orlovu pieseň a Ježiš prichádzal a uzdravoval ich. Ostatní sa rozbehli po okolí, aby pomohli ďalším.
„Prečo to robíš?“ opýtala som sa Pána Ježiša.
„Prečo k bojovníkom prideľujem orlov?“
„Áno.“
„Pýtaš sa preto, že si zvedavá, prečo to robím, alebo preto, že mi nechceš dovoliť postaviť k tebe toho tvojho.“
„Pane, len ty mi naozaj rozumieš.“
„Dlho ich bolo málo. Boli ako sotva počuteľný hlas v mojom ľude. Túžim po zmene. Prines im zmenu.“
„Môj Boh, ty vieš, že nemôžem.“
„Môžeš. To nie si ty, kto to urobí. Som to Ja. Počkaj si na pieseň.“
„Už zas? Už znovu mám zápasiť, kým príde pieseň?“
„Nekázal som ti zápasiť. Kázal som ti čakať. Táto bude znieť len pre teba. Pieseň, po ktorej prestaneš pochybovať o týchto mojich slovách.“
„Mám strach,“ zašepkala som, „naozajstný strach.“
„Polož svoje ruky do mojich.“
Položila som svoje ruky do Jeho veľkých, silných dlaní. Pevne ich zovrel a zadíval sa mi do očí.
„Klamal by som ti niekedy?“
„Nie.“
„Kázal by som ti stáť na miestach, kde ťa nechcem mať?“
„Nie. Prečo sa stále točím dookola v tom istom?“
„Pretože si sa mi stále nehodila do dlaní celá. Ja som ťa stvoril. Ja som si ťa budoval, Ja som na teba dohliadal, strážil som si ťa, aby sa ti nič nestalo, aby si dnes mohla stáť v nádhere mojej slávy a počúvať moje slová.“
Hodila som sa mu okolo krku a silno som Ho stískala. Bola v tom všetka moja túžba patriť mu úplne celá. Aj moje zúfalstvo z toho, že to nedokážem. Jeho mocné ramená sa ovinuli okolo mňa. V tej chvíli som mala pocit, že nevážim ani jeden gram. Ani miligram. Necítila som váhu vlastného tela, napriek tomu, že som stála na zemi. Bola som plná Jeho pokoja a toho nesmierneho odľahčenia.
„Tak?“ opýtal sa.
„Počkám,“ povedala som a sadla som si. Zahľadela som sa dole na armádu, kde spieval ten, koho som stále odmietala úplne prijať ako súčasť môjho života. Nie že by som po tom netúžila. Išlo ma rozhodiť túžbou nachádzať sa niekde blízko neho, ale pochybovala som. Pán rozumel, prečo pochybujem. Chýbalo mi ešte aspoň kúsoček porozumieť Jeho láske. Po lícach mi pomaly začali stekať slzy. Ježiš sa posadil ku mne a položil mi svoju ruku na rameno.
„Zmením tvoju vieru,“ povedal. Potom ticho, trpezlivo čakal, kým mi Jeho Duch neosušil moje mokré líca.
„Potrebujete orly,“ pokračoval potom. „Sú kľúčom k poznaniu môjho občerstvenia. Nemôžete ísť medzi stranených bez orlov. Nebudete mať dosť síl. Vychovávaj ich. Dovoľ im poznať ma.“
Nechcem im brániť. Ale neviem ani ako im to mám dovoliť.
„Aj jemu brániš v nerušenom lete, keď mi neveríš. Si ako kľúč v mojich rukách. Kľúč k naplneniu povolania mnohých, ktorých stretneš.“
„Už zase tak o mne hovoríš.“
„Ako tak?“
„Prepáč.“
„Ako tak? Vyslov to.“
„Tak krásne.“
„Ty predsa si krásna,“ zasmial sa.
Oprela som sa o Neho a snívala o ľuďoch, ku ktorým ma posiela. Stále som sa necítila byť pripravená. Ale začala som cítiť vôňu tej zmenenej viery, ktorú mi chcel dať.
„V prebudení budeme potrebovať veľa orlov. Choď a vychovávaj ich,“ povedal potom.
Tú vetu som už počula. Nie priamo z Jeho úst, ale z úst, ktoré boli akoby Jeho ústami. Usmiala som sa a zletela som dole.
Orol stále spieval. Snažila som sa nemyslieť na nič iné ako na Pána, aby som jasne počula Jeho hlas. Nechala som sa Ním viesť. Ocitla som sa pri jednom manželskom páre. Doslovne držali jeden druhého za pačesy. Na ich pleciach som videla démonov nenávisti, sebaklamu, pýchy a horkosti vychádzajúcej z neodpustenia. Za dlhé roky svojho spolužitia sa nesnažili svoje problémy riešiť. Jeden na druhého kydali a skákali si do vlasov. Spôsobovalo im to veľkú bolesť. Odmietali si ale odpustiť.
Začala som sa za nich modliť. Démoni horkosti si uvedomili, že som to ja, kto oslabuje ich pozície a vystreľovali do mňa svoje šípy. Zodvihla som štít a chválila Ježiša za to, že zomrel za každý hriech, ktorým si tí dvaja navzájom ublížili. Prosila Ho o milosť, aby si mohli odpustiť aj oni navzájom. Myslela som pri tom často na modlitbu, ktorú nás naučil on sám (Mt 6,9-13).
Po chvíli začali zvaľovať vinu za ich manželské nezhody na mňa, hoci som pri žiadnej z ich hádok nebola. Tvrdili, že kým som prišla, tak už mali svoje problémy skoro vyriešené. Démoni využili príležitosť a znovu sa do nich pustili. Ich rany tvrdo dopadali na muža aj na ženu. Vôbec sa im nevedeli ubrániť. Začala som odrážať všetky údery, aby som pre nich získala chvíľu pokoja, aby sa mohli bez zbytočných nových zranení do hĺbky porozprávať. Stále som sa modlila a prosila ich, aby boli ochotní priznať svoj podiel viny a odpustiť si. Nakoniec konečne pochopili.
Začali si navzájom odpúšťať a prosiť jeden druhého o odpustenie. Dorážanie démonov slablo. Nakoniec sme ich spolu vyhnali preč.
Potom spolu prosili Boha, aby ich manželstvo obnovil. Už ma viac nepotrebovali. Teraz oni sami vyvádzali z tmy na svetlo iné manželské páry v problémoch.
Nastal útlm. Okolo mňa bol relatívny pokoj. Vtedy za mnou prišiel orol.
„Mám ti zaspievať,“ povedal.
Sadla som si na zem neschopná slova.
„Nie tu, poď, pôjdeme trochu stranou. Je to len tvoja pieseň.“
„Ja nemôžem,“ povedala som.
„Ak bude treba, odnesiem ťa. Alebo ťa odnesie on,“ kývol hlavou k staršiemu orlovi. Na líci mal jazvu ozdobenú striebrom a zlatom. Stál kúsok od nás a čakal, či sa pozviecham a pôjdem, alebo ma bude musieť odniesť. Dobre ma poznal. Najlepšie zo všetkých ľudí. A rovnako ako ja vedel, že bez orlovej piesne sa nepohnem vo svojom povolaní ďalej.
„Dobre,“ súhlasila som.
Zašli sme na miesto, kde nebolo veľa ľudí. Roztrúsení bojovníci odpočívali v samote s Pánom, rozprávali sa s Ním... Márne som hľadala niekoho, komu by som sa začala venovať, aby som mala zámienku ujsť.
„Prečo utekáš?“ opýtal sa ma orol.
„Vlastne nechcem ujsť. Len sa bojím. Sama seba sa bojím.“
„Raz ti budem sedieť na ramene. Budeme spolu bojovať víťazný boj. Musíš mi to dovoliť. Ja chcem naplniť moje povolanie.“
„Dobre.“
Začal spievať. Išlo to na dno môjho srdca. Zmývalo zvyšky mojej hlbokej samoty, aby som viac Bohu nebránila obdarovať ma. Uzdravovala bolesť zo sklamania. Mysľou mi prebiehali veci, ktoré som nedovolila pre mňa urobiť svojmu manželovi. Hoci veľmi chcel. Nedovolila som mu na ne siahnuť. Kvôli tej hnusnej temnote samoty vo mne. Orlova pieseň ju odplavila. Pozerala som na neho. Pozorovala som Boží jas v jeho očiach. Odrážali pohľad môjho Pána. Aj Jeho otázku:
„Ideš ďalej? Ideš so mnou?“
„Áno, Pane môj, idem,“ plakala som, „musím ísť, milujem ťa.“
Orol stíchol.
„Ideš ďalej? Pôjdem s tebou,“ povedal.
„Idem,“ odpovedala som. Odviedol ma za tým starším orlom. Nechal nás osamote, aby som mu porozprávala všetko, čo v ten deň so mnou urobil Pán. Prinieslo to novú jednotu aj medzi nás. Spolu sme pozreli dopredu. Každý na svoje vlastné povolanie a na body, v ktorých sa veľmi jemne, ale zato v mohutnej Božej moci, spájalo. Bol to on, kto ma znovu poslal za mladým orlom. Bez jeho vedenia som v ten deň nemala šancu ísť. Bola som ako malé dievčatko potrebujúce vyvažujúcu oporu svojho ocka, ako mladá žena, potrebujúca hlboké objatie svojho muža. Bol to Boh, ktorý do nás vlial porozumenie. Aj na miesta, kde sme na seba dovtedy narážali. A tak som sa postavila a znovu vstúpila do reality boja.
Bojovníci odpočívali. Užívali si chvíle pokoja, sedeli alebo ležali a ďakovali Bohu za víťazstvo. Vyzeralo to, ako by sa schyľovalo ku koncu bitky. Nechala som sa na chvíľu ukolísať tým pokojom. Bolo príjemné nemusieť nič robiť, len si tak hovieť. Niečo vo mne, ale bolo nepokojné. Hýbalo sa a mrvilo, až kým ma to prinútilo vstať. To niečo bol niekto – môj drahý Radca, Boží Duch. Burcoval ma, aby som nezaspala. Podľa Neho sme na to nemali čas. Túžila som stretnúť niektorú zo žien nosiacich vodu, aby som sa občerstvila, ale žiadnu som nevidela.
Pozviechala som sa teda a zodvihla hlavu. Démonická armáda sa znovu zoskupovala. Vyzerala ako ťažký, tmavý mrak. Ako predzvesť hrozivej búrky. Snažila som sa rýchlo varovať ostatných, ale nedarilo sa mi to. Krútili hlavami a odmietali zdvihnúť oči. Boli spokojní, že majú všetko ťažké za sebou. Konečne oddych, konečne pokoj! Hovorili, že bitka je už za nami a šťastný život pred nami.
Niektorí z nich aspoň vstali, aby pohľadali súrodencov, ktorí potrebovali pomoc. Pomohli vyčerpaným, postarali sa o kone. Bolo to dobré, ale nebolo to úplne v súlade tým, čo Duch Svätý chcel. Urobili veľa, ale napriek tomu nenaplnili Boží plán dokonale. A zasievali popri tom do ľudí falošný pokoj. Nevedela som, čo mám robiť. Bola som zmätená.
Čakala som, že možno môj mladý orol bude vedieť, ako ďalej. Ale on len pozeral na mňa a čakal, čo urobím ja.
„Ako mám vedieť, čo robiť, keď to nevieš ty?
Mal pravdu. Bol príliš mladý. Nemal ešte šancu zvládnuť tento môj zmätok.
„Modli sa,“ povedal mi Ježiš, „tak, ako on.“ Ukázal na toho staršieho, skúseného orla. Neskôr sa mal stať generálom v Jeho armáde. Už teraz bol jedným z vodcov. Ľudia ho vyhľadávali a prosili o rady a modlitby, ale Pán ho tým všetkým stále len pripravoval. Sedel na kraji bojiska, pozoroval mračno a počúval tiché rady Ducha Svätého. Potom si kľakol a modlil sa.
Prestala som splašene pobehovať sem a tam a tiež som si kľakla. Modlila som sa, prosila Boha o odpustenie, že som svojím zmätkovaním stratila kopec času. Potom som plakala za ostatných, aby Ho tiež počuli. Mladý orol kľačal vedľa nás. Miloval toho staršieho a učil sa od neho. Húf modliacich sa pomaly rástol. Bolo tam mnoho známych tvárí. Aj orol, ktorý sa mal časom pripojiť ku generálovi, ako to opisujem v časti Prebudenie. Bol to modliaci sa horlivec. Videl veci a súvislosti unikajúce zraku mnohých dospelých orlov. Mal milosť vidieť ostrejšie ako iní. Boli tam aj mladí, ktorých som milovala. Orly a orlice, bojovníci a bojovníčky. A deti. Už znovu boli súčasťou predného voja Božej armády. Modlila som sa za ich špeciálnu ochranu. Pozrela som na Ježiša. Potrebovala som uistenie, že o nich vie.
Usmieval sa. Boli mu viac ako drahí. Čisté srdiečka, deti držiace na modlitbách svojich rodičov, spolužiakov, kamarátov. Vnímala som hrdosť ich nebeského Ocka.
Neviem, ako dlho som tam kľačala, ale keď som vstala, môj meč žiaril Božou slávou, ako vtedy, keď mi ho Pán dal. Zbadala som, že za tým celým pomýleným chápaním situácie, je duch klamu a falošného pokoja. Pred tým som ho nevidela, pretože som všetko chcela riešiť svojou silou. Robila som vlastne to isté ako tí, ktorých som chcela zmeniť – nepočúvala som, čo mi Boh chce povedať. Uspokojila som sa s časťou obrazu a On mi pritom ukazoval celý. Nechýbalo veľa a všetko by som svojou vlastnou iniciatívou pokazila.
Po celom bojovom poli povstávali Božie deti zo svojich kolien. Žiara Božej slávy z ich mečov menila atmosféru.
Démonom klamu velil temný démonický generál. Chcel oklamať Božiu armádu, aby sa nepripravila na búrku, ktorá sa v diaľke chystala. Ďakovala som Bohu, že je väčší ako on.
Potom povstal muž, pomazaný k tomu, aby priniesol svetlo - prorok a apoštol. Vysadol na koňa a v Božej moci sa pohol priamo k veliteľovi démonov. Autorita, ktorú mu Boh dal, bola zjavná. Na prvý pohľad som vedela, že to je on, kto má bojovať. Mnohí z bojovníkov, ktorí pokojne stáli so vztýčenými mečmi sa cítili ešte pred chvíľou na túto úlohu povolanejší. Ale mali milosť poslúchnuť Boha a nechať ju tomu, koho na to pomazal.
Vtedy moju pozornosť upútala dievčina, ktorá stála neďaleko mňa. Bola blízka Bohu, Jeho milovaná a požehnaná. Bola však veľmi slabučká. Stála tam, držala svoj meč v oboch rukách a vystrašene, ale napriek tomu odhodlane, čakala na ďalší boj.
„Ty odpočívaj,“ povedala som jej, „a hlavne sa modli, poviem ti, kedy budeš bojovať. Zatiaľ využi Božiu milosť, ako sa len dá. Dovoľ mu hovoriť ti o Jeho láske ku tebe.“
Bola mi vďačná. Vlastne sa bála, ale cítila veľkú zodpovednosť za Božie kráľovstvo a chcela nejako pomôcť. Zavolala svoju kamarátku, ktorá na tom bola podobne ako ona, a spolu sa začali modliť. O chvíľu sa okolo nich sformovala veľká skupina mladých ľudí. Pridali sa k zápasiacim v ich meste. Mnohí modlitebníci, ktorí sa už roky modlili, boli nimi tak povzbudení, že dostali novú silu do Božích zápasov. Vyrastalo mocné modlitebné hnutie. Boli to začiatky, ale v Duchu som videla, ako veľmi to bude rásť. Mnohí starší bojovníci ich povzbudzovali, učili ich vidieť súvislosti, za ktoré sa majú prihovárať a pomáhali im.
V diaľke som počula hrať klavír. Valil sa stále bližšie k nám ako prúd Božej rieky. Sprevádzalo ho vírenie vzduchu spôsobené orlími krídlami. Ešte som ich toľko pokope nikdy nevidela. Lietali nad armádou a vyznávali Božie slovo – niektorí ho hovorili, iní spievali, maľovali, tancovali, písali... Hľadala som známe tváre. Boli vážni. Uvedomovali si silu toho, čo cez nich posiela Pán svojmu ľudu. Na chvíľu som lietala s nimi. Cítila som tlak pýchy, ktorý im mal raniť krídla.
„Modlite sa,“ kričala som. Potrebovali počuť tie jednoduché slová. Potom som sa vrátila dole, na svoje miesto.
Môj mladý orol zletel za mnou a sadol si mi na rameno. Zachvela som sa.
„Už zas?“ opýtal sa. Šibalský ohník v jeho očiach ukazoval na radosť môjho Pána.
Zasmiala som sa. „Len sa mi to zdalo priskoro.“
„Ber to ako rozcvičku. Raz sa to musíme naučiť.“
„Tak poďme teda na to,“ povedala som.
Obaja sme vzali do rúk luk. Priložila som k tetive svoj šíp. Počkala som na orla, kým priloží svoj.
„Už?“ mrkol na mňa.
„Už!“ vydýchla som v hlbokom Božom očakávaní a vystrelili sme.
Naše šípy leteli do povetria. Rozdelili sa na množstvo maličkých šípov a triafali lietajúcich orlov priamo do sŕdc. Boli pre nich posilou. Slovom, na ktorom mali v nasledujúcom boji stáť. Modlitbami, ktoré ich mali držať.
„Letím hore,“ zašepkal orol.
„Dávaj si pozor,“ povedala som mu konečne s pokojom, že to, že slúžime Bohu bok po boku je v poriadku.
Bojovník povolaný bojovať proti generálovi klamu, bol zatiaľ obklopený skupinou ľudí. Zápasili o neho, o jeho silu, pokoru a moc vydržať až do konca. To, čo bolo pred ním, bolo veľmi ťažké. Nemalo to trvať deň ani dva. Mali to byť roky. Vedela som, že počas tých rokov, to mnohí zo skupiny modliacich sa okolo neho, vzdajú. Ale niekoľko vyvolených malo vytrvať až do konca. Tí mali plakať nad osudom cirkvi a volať k Bohu o jej oslobodenie od klamu. Niekoľkí z nich mali byť blízkymi spolupracovníkmi toho muža.
Úloha orlov lietajúcich v povetrí bola vyvyšovať aj v najhnusnejšej temnote, akú pocítia, meno Ježiš, chváliť Ho a dôverovať mu, že víťazstvo je Jeho. V tom čase som sa často modlievala za jedného z nich. Lietal v blízkosti môjho mladého priateľa a učil sa od neho. Potreboval zvláštnu dávku Božej milosti, ktorá podopierala jeho krídla. Preto mi dňom nocou nešiel z mysle. Nepriateľské šípy sa ho snažili zraziť k zemi. Ale my, ktorí sme stáli okolo neho, sme to nesmeli dovoliť.
Mnohé skupiny bojovníkov aj orlov bojovali podobné boje. Bola to ako jedna veľká mela zložená z mnohých kúskov. Potrebovali sme spoločné víťazstvo aj to naše malé, osobné.
Cítila som, ako moje ruky slabnú. Nevládala som držať svoj štít. Pozrela som hore a bola posilnená chválou mojich milovaných. Niekedy ma Pán poslal za nimi. Lietala som v povetrí a učila sa obrannej a útočnej stratégii orlov. Brnenie orlov silnelo a slablo priamoúmerne množstvu chvály. Lebo len s očami v nebi sme mohli byť ponorení v Božej milosti.
Pozerala som sa znovu na armádu.
Bojovník vykročil. Duch klamu sa vzpriamil. Bol obrovský. Ale bojovník bol plný Ducha Svätého a Jeho odvahy. Ježiš bol vážny. Hľadel na svojho vojaka. Vedel, že jeho boj bude úspešný, aj keď mal byť veľmi ťažký.
Nepriateľ udrel. Bojovník jeho ranu zastavil svojím štítom. Potom udrel zase on. Zbrane rinčali. Od začiatku bolo zjavné, že je vycvičený presne na tento boj.
Vyrastal vo veriacej rodine. Mal všetko, čo potreboval k tomu, aby mohol veriť v Pána Ježiša, prijať Jeho obeť a žiť životom spaseného kresťana. Ale keď bol v teenagerskom veku, rozhodol sa skúsiť aj niečo iné. Kresťanstvo, ako ho poznal, mu nestačilo. Chcel viac. Chcel niečo iné. Dal sa k partii, s ktorou chodil na diskotéky, do barov a bral drogy. Začal s marihuanou, ale potom sa pustil ešte hlbšie. Spával s prostitútkami a bral heroín. Aby mal na to všetko peniaze, musel kradnúť. Jeho matka preplakala na modlitbách celé noci. Chodila do práce unavená a vyčerpaná, ale nemohla spať, keď vedela, že jej syn sa namiesto pre život, rozhodol pre smrť. Jeho otec to vzdal. Začal sa opíjať a chodieval domov neskoro v noci. Jeho mladší súrodenci strácali vieru, keď videli, že ich modlitby za neho nie sú zodpovedané. Toto trvalo dva roky. Potom mal ten muž sen. Videl v ňom svoju matku a jej lásku. Nebol z tých, ktorí doma nezažívali lásku svojich rodičov. Mal jej koľko chcel. Ale bol oklamaný. To, čo mu Boh dával, mu démoni brali. V tom sne to pochopil. Videl svoju matku a jej lásku a Boha a Jeho lásku. Videl, ako Ježiš zomrel za jeho hriechy a miluje ho. Keď sa zobudil, zistil, že namiesto abstinenčných príznakov, ktoré očakával, pretože potreboval ďalšiu dávku, mu nič nie je. Špinavý, pretože sa vrátil domov neskoro v noci a ľahol si ako bol - v rifliach pováľaných v prachu diskotéky, na ktorej si pichol heroín, padol na tvár a volal o milosť. Potom bežal k matke a prosil ju o dopustenie. Jeho otec, ho objal, odpustil mu, vrátil sa k Bohu a už viac nepil. Celá rodina bola uzdravená. Stal sa človekom, ktorý dal Bohu všetko. Najskôr všetko stratil, všetko, čo mal rozbil, ale jeho nebeský Otec mu dal všetko nové. Teraz stál oproti generálovi démonov klamu. On, ktorý bol oklamaný, ale Boh mu dal milosť vidieť pravdu. Tam, kde najviac padol, si ho Boh vyvolil, aby priniesol Jeho ľudu veľké víťazstvo.
So zatajeným dychom som pozorovala jeho dobre mierené rany. Démon ustupoval. Jediná malá nepozornosť mohla toho mladého muža stáť život. Volala som k Bohu, aby ho ochránil. Videla som aj anjelov, ktorí ho ochraňovali. Odrážali niektoré démonické útoky, ktoré sa na neho sypali.
Všetci sme boli zasypávaní spŕškami šípov. Jednotliví démoni prilietali a útočili na nás svojimi mečmi. Pred tým sa mi vôbec táto časť nepriateľskej armády nezdala taká silná, aj keď som si ju už niekoľko krát všimla. Ale teraz som na vlastnej koži pocítila, že som sa mýlila.
Bojovník zatláčal ducha klamu bližšie a bližšie k Ježišovi, až ho zatlačil až k Jeho nohám. Ježiš Ho jediným svojím slovom poslal do ohnivej priepasti.
Potom pozrel na bojovníka. Bol na neho hrdý. Veľmi dobre vedel, koľko ho to stálo síl. Vážil si jeho poslušnosť. S obdivom som pozerala na toho muža. A vôbec som mu nezávidela, že na chvíľku zabral všetku Pánovu pozornosť. Všetci sme vedeli, že to potrebuje. Nikto z nás si nenárokoval Jeho pohľad alebo slovo. Ježiš hovoril len s ním.
Potom sme zajasali v chvále. Boli to zvláštne chvíle Božieho pokoja a radosti.
Sedela som pri Pánových nohách na okraji skalného zrázu. Hovela som si v Jeho pokoji a blízkosti.
„Tu pri tebe je všetko tak jasné. Si so mnou, ničoho sa nebojím, ale tam dole,“ ukázala som na armádu v údolí, „je to ťažké.“
„Som s tebou, neboj sa, moja milovaná,“ odpovedal mi Pán, „nedovolím, aby ti niekto ublížil. Chránim ťa. Ak ťa napadnú, nebude to odo mňa a ohnivé strely nepriateľa uhasíš. Nijaká zbraň, zhotovená proti tebe, nebude úspešná. Každý jazyk, ktorý sa zdvihne proti tebe k súdnemu výroku, ty zatratíš. Choď, neboj sa.“
Vysadla som na koňa.
„Verne ťa ponesie. Vedie ho môj Duch, dôveruj mu.“
Bol krásny. Rada som na ňom sedela, aj keď som sa niekedy bála vecí, do ktorých ma viedol, bola som vlastne šťastná. Nikde inde by som to nebola tak úplne ja, ako práve na tých miestach, kam sme spolu išli.
Vybrali sme sa cestičkou, kľukatiacou sa strmým terénom, smerom dole. Obzerala som sa za Ježišom, pokiaľ sa len dalo. Potom sme zabočili za skaly a už som na Neho nedovidela.
„Si tu,“ povedala som zrazu, pretože som si uvedomila Jeho prítomnosť, „si tu, aj keď ťa nevidím.“
Posilnená vedomím, že môj Boh sa odo mňa nepohne ani na krok, som vošla do davu armády.
Mrak na obzore bol hustý a tmavý. Pozorovala som, ako sa v ňom hemžia démoni. Stále si mysleli, že nás porazia. Ale my sme ale mali vieru v Boha a Jeho víťazstvo. Boží čerstvý olej stekal po našich hlavách.
Starší skúsený orol, ktorý ma veľmi miloval, sedel na zemi a hľadel do diaľky. Prisadol si k nemu orol, ktorý sa v budúcnosti mal stať jeho verným orlom. Ťahalo ma to k nim. Keď ku nim zosadol aj môj priateľ, mladý orol, pridala som sa aj ja.
„Tak, už je to tu,“ mrkol na mňa budúci generál, „tancuj!“
Bolo to na pohľad zúfalo trúfalé, ale odložila som výzbroj a ničím nechránená, len tak v bielom rúchu, som začala tancovať.
„Hraj,“ povedal mladému orlovi.
Orol začal hrať.
„Modli sa,“ povedal svojmu orlovi.
Orol sa začal modliť. Ešte nikdy som nepočula modlitbu tak plnú Božej autority. Povolával anjelské vojská, staval sa proti moci nepriateľa.
Stále som tancovala. Boh mi vtedy dal novú ľahkosť. Vždy som po nej túžila. Akoby som plávala na vetre Božieho Ducha. Zleteli ku mne moje drahé milované orlice a ďalej sme tancovali spolu. Nový tanec novej viery. Prepálenej, posilnenej milosťou.
„Stojte pevne, buďte neoblomní,“ povedal budúci generál. Žmurkol na mňa, pri čom sa jeho pozlátená a postriebrená jazva zablysla v svetle Božej slávy. „Daj si znovu výzbroj.“
„Orol,“ obrátil sa na môjho priateľa, „stoj pri nej. Dnes ťa bude potrebovať.“
Zachvela som sa. To znamenalo, že v tom mračne nebude moc príjemne.
„Dieťa,“ napomenul ma Pán láskavo, tak láskavo, že som sa skoro roztopila v Jeho dlaniach, „budem s tebou.“
Mladý orol sa usmieval. Tým nádherným úsmevom, s ktorým prichádzal k Otcovi. Mal novú pieseň. Ale nevyletel. Čakal, kým ho pošlem.
„Leť, drahý môj verný orol! Leť!“ zvolala som.
Spieval. Z neba padalo posilnenie Svätého Ducha. Závan novej tvorivosti, novej sily víťaziť. Potom zosadol a sadol si predo mňa na sedlo.
„Vydržíme,“ zašepkal.
Mračno sa priblížilo, hemženie démonov bolo vidno už aj voľným okom. A potom to prišlo. Vrhli sa na nás ako víťazi. Boli plní sily zla, napáchnutí hriechom skrz na skrz. Rýchlosť, s akou vystrelili vpred, bola neuveriteľná. Len tak tak som stihla povedať manželom, ktorým som sa nedávno venovala, aby sa schovali pod svoje štíty. Mnohí ďalší sa schovali podobne ako oni. Nebol to výraz nevery a strachu, bola to poslušnosť. Takto ukrytí sa za nás modlili. Mnohí z nich práve vďaka tomu dospievali vo viere. Bol to pre nich ťažký čas. Nebolo jednoduché nehýbať sa z miesta a vedieť pritom o tom temnom mraku nad nimi. Nebolo jednoduché držať vo zdvíhajúcom sa vetre pevne svoj štít a dôverovať Bohu. Bola som za nich Pánovi vďačná - cítila som sa istejšie, keď som vedela, že sa za mňa niekto modlí.
Vietor silnel. Mala som chuť povedať svojmu koňovi, aby si ľahol a skryť sa za neho do bezpečia. Namiesto toho, som musela dôverovať Bohu, že sa udržím na jeho chrbte. Spoza štítu mi bolo vidno len oči a hlavu ukrytú v prilbe spasenia. Dýchala som krátko a rýchlo, pretože ak by som sa v tom silnom vetre chcela nadýchnuť poriadne zhlboka, musela by som otočiť hlavu a stratila by som zo zorného uhla blížiaceho sa nepriateľa. Ostatných bojovníkov som nevidela. Nevedela som, čo sa deje vo zvyšku armády. Bolo to pre mňa ťažké, pretože vždy pred tým som mala prehľad o celom bojisku. Teraz som tu bola len ja a môj Boh. Len orol, skrytý so mnou za mojím štítom, mi dodával pocit blízkosti niekoho, kto mi rozumie.
V tom sa na nás zosypala spŕška šípov. Niektoré som odrazila štítom, niektoré sa neškodne skĺzli po mojom plášti. Keď som sa v ňom hýbala, bol mäkký a poddajný, ale proti šípom nepriateľa bol tvrdý ako skala.
Potom som pozorovala bitku znovu zhora. Budúci generál sedel na koni. Pred ním, skrytý pod jeho štítom, jeho orol. Dnešok bol pre nás dôležitý. Bola to škola, v ktorej sme sa my štyria mali veľa naučiť.
Mnohí, ktorým sme ešte po predchádzajúcom útoku nepomohli, alebo pomoc odmietli, boli ranení. Tí, ktorí padli do ubezpečenia, že je po boji, a užívali si falošný pokoj, zahorkli. Šípy ich zasiahli na miesta starých zranení, ktoré sa znovu otvorili. Rozlievali z nich hnev a horkosť. Ubližovali raneným okolo seba, tým, ktorí odmietali posolstvo o kríži v jeho plnosti a vyberali si z neho len to, čo im vyhovovalo a oklamaným. Ľutovala som, že sme neboli usilovnejší, že sme na čas zaspali na vavrínoch a mnohí preto teraz trpeli.
„Neboj sa,“ povedal mi Pán, „pomôžem im. Po ničom tak veľmi netúžim ako po tom, aby moja cirkev poznala moju blízkosť. Aby každé Božie dieťa, poznalo moju lásku.“
Bojovníci, skrytí pod štítmi, sa stále modlili. Niektorí pospájali svoje štíty a vytvorili akoby strechy, pod ktorými sa mohli modliť spolu. Potlačili sa a prijímali medzi seba aj ranených a ľudí, ktorí štíty nemali. Ukryli aj mnoho neveriacich. Ich štíty sa zlievali dokopy a strecha, ktorá tak vznikla, rástla úmerne tomu, ako boli ochotní slúžiť svojmu okoliu.
Búrka netrvala dlho, ale bola veľmi prudká. Démoni revali, všade sa blýskalo od ich zúrivosti a pršal dážď ich šípov. Útočili aj zblízka, ťali svojimi mečmi do každého. Snažila som sa ochraňovať, koho sa dalo. Orol, ukrytý pod mojím štítom, ma stále povzbudzoval. Cítil moje pocity, držal ma, aby som nespadla, svojím dychom odvieval môj strach. Vďaka nemu a vďaka modlitbám, ktoré deň noc za nás vysielali tí, ktorí sa modlili, som stále mala silu stáť. Mnohí z nich boli slabučkí, ale Pán medzi nich povolal mnoho modlitebných vodcov, ktorí ich viedli. Starali sa o to, aby jednotlivé skupiny neminuli svoje povolanie. Mali zjavenie o duchovnom boji a o veciach, za ktoré sa mali prihovárať. Boli to modlitební proroci. Videli súvislosti duchovného sveta a učili ich poznávať aj ďalších. Nebudovali vlastnú kariéru, boli ochotní ustúpiť zo svojich „cirkevných pozícií“, keď na ne Boh povolal niekoho iného a ísť do úzadia. Modlitba bola ich životným štýlom. Preto, ak aj nechali svoje miesto inému, Pán ich po čase znovu postavil na iné dôležité miesto. Nezakladali si na tom a preto ich mohol kedykoľvek použiť. Tvorili akoby stĺpy, ktoré držali tie strechy. Bez nich by sa to všetko rozsypalo. Mnohí z nich nikdy nedostali nejaké uznanie, pracovali potichu a v ústraní a predsa niesli bremeno, ktoré bolo veľmi dôležité. Ak by ho neniesli, búrka, ktorá sa hnala cirkvou, by nás zmietla.
Niektoré strechy začali žiariť. Bolo to tam, kde sa deň noc neprestávali ozývať chvála a prihováranie. Inde svietili len občas, ale aj tak ich žiara začala za nejaký čas silnieť. Démoni oslepení Božou slávou strácali silu. Bolo to, ako keď po letnej búrke prichádza chvíľa stíšenia. Vietor už nefúkal tak silno a dážď šípov redol. Rev démonov slabol, až nakoniec úplne stíchol.
Prežili sme len vďaka Božej milosti a moci, ktorá nás zachovala vierou na spasenie (1Pt 1,5). Pán Ježiš sedel na koni s mečom zdvihnutým dohora a oslavoval svojho Otca. Bol slávny. Stál tam, On, Boh a odzrkadľoval všetku Božiu silu a moc. Chválil Otca za Jeho múdrosť a víťazstvo. Strechy sa zodvihli a každý si vzal svoj štít. Neznamenalo to, že by sa modlitebné hnutia rozsypali. Len sme sa všetci zastavili a uctievali nebeského Otca spolu s Ním.
Budúci generál akoby dospel. Zvláštne to o ňom povedať, vždy bol dospelejší ako ja a veľmi som ho obdivovala. Ale dnes – bol iný.
„Aj ty si iná,“ smial sa.
„Čo? Je iná?“ opýtal sa jeho orol a pozrel na mňa. „Aj on je iný,“ kývol na môjho orla. Stál, trochu plachý a uhládzal si perie.
„Vari ťa pomačkala?“ smial sa budúci generál.
Môj orol sa usmial a vyletel hore. Cestou spieval pieseň. Neodolala som a vyletela som tiež. Ale nešla som za ním. Len som z diaľky pozorovala, teraz ja, trochu plachá a hlavne uveličená veľkosťou môjho Boha a tým, čo v jeho živote vtedy robil.
Spúšť na bojisku bola omnoho menšia. Zranených, dobitých a mŕtvych nebolo tak veľa, ako po prvom útoku. Každý robil, čo vedel. Ježiš sa prechádzal medzi nami a uzdravoval nás. Znovu som uvidela muža, ktorý kriesil mŕtvych. Stále slúžil spolu so svojim synom.
Niektorí boli tak mladučkí vo viere, že ani nechápali, čo to robíme. Boli to tí, ktorí sa ako neveriaci skryli pod strechy a tam uverili. Prinášali ranených zo širokého okolia, aby im ich starší súrodenci pomohli. Netrvalo dlho a niektoré menšie zranenia vedeli ošetriť sami.
Mnohí boli skrze týchto mladučkých kresťanov uzdravení. Modlili sa a veľa sa pýtali. Prosili Boha o múdrosť a On im ju rád dával. Rástli vo viere veľmi rýchlo. Chvíľu som im závidela, pretože veci, ktoré som sa ja učila celé roky, zvládli za niekoľko mesiacov.
„Nie je to hriech?“ opýtal sa ma môj Pán. Stáli sme na okraji zrázu a pozorovali to hemženie pod nami.
„Odpusť, kritizujem tvoju milosť!“ odpovedala som mu.
Zasmial sa. Milovaná, mám pre teba nekonečno milosti.
Všimla som si, že niektorí, ktorí pred tým učili o falošnom pokoji, prosili Boha o odpustenie. Niektorí ale zostali vo svojom presvedčení a nakoniec odpadli od viery. Stiahli so sebou aj ďalších. Bolo mi to ľúto.
„Nemôžeš nikoho nasilu presvedčiť. Každý má svoju slobodnú vôľu,“ povedal mi Ježiš, „vynútená láska nie je láska.“ Bol smutný. Chcela som Ho potešiť, ale nevedela som ako.
„Vaša láska ma teší,“ povedal, „neboj sa, mnohí z nich sa vrátia. Máte múdrosť a moc vrátiť ich na pravú cestu. Pamätaj, láska zakrýva množstvo hriechov.“
Mladý orol, sprevádzaný jednou z orlíc, pristál vedľa mňa. Stal si po mojej pravici, ona po ľavici a začali chváliť Boha. Akoby vo vzduchu našli nový súzvuk s nebom, nový spôsob milovania Boha, novú radosť z toho, že sme deti veľkého Otca. Mlčala som a nasávala to, čo priniesli.
„Neboj sa,“ povedala mi ona, „Boh je ten, ktorý ťa vedie. Koľkokrát si ma zodvihla, keď som nevládala ani dýchať?!“
Nedokázala som si spomenúť ani na jediný krát.
„Prestaň sa už posudzovať. Boh je ten, kto ťa prijíma.“
Napomenutie z jej úst znelo viac ako nádherne. Mala som síce chvíľu chuť sa hnevať, prečo je na mňa taká tvrdá, ale potom som sa jej len hodila okolo krku a nechala sa objímať jej láskou.
„Tiež mám niečo,“ ozval sa po chvíli orol.
Objal ma svojím milovaním. Dostal v ten deň od Boha veľký dar. Jeho zázrak pre jeho život.
Kľakli sme si vtedy spolu na kolená a dlho chválili nášho nekonečne úžasného Pána.