Chudobní duchom
(Mt 5,3)
(BJB Tekovké Lužany 12.12.2010)
Bohom vyhľadávaný postoj srdca človeka
Existuje vnútorný postoj človeka, o ktorom Boh hovorí, že ho hľadá. Ľudia s týmto postojom zakúšajú Boha, pretože On sám, ku ním prichádza, aby sa ich dotkol, aby ich pozdvihol, viedol a požehnal:
Izaiáš 57:15 Lebo takto hovorí vysoký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý: Bývam na výsosti a na svätom mieste a s tým, kto je zdrteného a poníženého ducha, oživujúc ducha ponížených a oživujúc i srdce zdrtených.
Izaiáš 66:1 Takto hovorí Hospodin: Nebesia sú mi stolicou, a zem je podnožou mojich nôh. Kde jaký je to dom, ktorý mi vystavíte? Alebo kde je nejaké miesto môjho odpočinku? 2 Veď to všetko učinila moja ruka, a tak sa to všetko stalo, hovorí Hospodin. Ale na tohoto hľadím: na utrápeného a na toho, kto je zdrteného ducha a trasie sa nad mojím slovom.
Matúš 5:3 Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Jakub 4:6 Ale dáva väčšiu milosť. Preto hovorí Písmo: Bôh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. 7 Poddajte sa tedy Bohu a sprotivte sa diablovi, a utečie od vás. 8 Priblížte sa Bohu, a priblíži sa vám. Umyte ruky, hriešnici, a očistite srdcia, vy, ktorí ste dvojej mysle. 9 Bedárte, žiaľte a plačte! Váš smiech nech sa obráti v žalosť a radosť v zronenosť! 10 Ponížte sa pred tvárou Pánovou, a povýši vás.
1 Peter 3:3 ktorých ozdobou nech nie je vonkajšia ozdoba, ktorá záleží v zápletoch vlasov, vo vešaní na seba zlata alebo v obliekaní sa do nádherného rúcha, 4 ale skrytý srdca človek v neporušiteľnom krotkosti a tichosti ducha, čo je drahocenné pred Bohom.
Pokiaľ čo len trošku túžime po tom zakúšať Boha vo svojom živote, spoznávať Ho takého, aký On naozaj je..., potom sa iste budeme zaujímať o vnútorný postoj srdca, ktorý Boh hľadá, ktorý je Jemu príjemný.
Tento postoj nie je výsledkom ľudskej ušľachtilosti a charakteru, dokonca nie je ani výsadou len niektorých tichých a melancholických ľudí. Tento postoj sa nedá napodobňovať, ba vlastne kedykoľvek sa o to snažíme z vlastných síl a len navonok, hrozí nám, že skĺzame do náboženskosti – postoja farizejov, ktorí sa snažili byť spravodlivými pred Bohom, boli na to patrične hrdí, ale výsledkom bolo niečo, čo Pán nazval „kvas farizejov“, a čo Mu bolo doslova odporné.
Postoj chudobných duchom je ovocím Ducha Svätého. Je to ovocie premeny človeka v dôsledku Božieho dotyku. Toto ovocie dozrieva tam, kde človek úprimne hľadá Božie kráľovstvo na prvom mieste a kde vytrvá v procese zomierania sebe a odovzdanosti Bohu.
Koniec koncov práve „ovocie Ducha“ najlepšie vystihuje tento vnútorný postoj chudobných duchom:
Galatským 5:22 Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť;
Hneď prvá veta v Pánovom vyučovaní – známom ako Kázeň na hore – je namierená práve na tento postoj. Iste aj preto, že je to to najkľúčovejšie pre to, aby človek mohol zakúšať Božie kráľovstvo.
Matúš 5:1 A vidiac tie zástupy vyšiel na vrch, a keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci, 2 a otvoriac svoje ústa učil ich nasledovne: 3 Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 4 Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. 5 Blahoslavení tichí, lebo oni dedične obdržia zem. 6 Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravedlivosti, lebo oni budú nasýtení. 7 Blahoslavení milosrdní, lebo oni dojdú milosrdenstva. 8 Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha. 9 Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj, lebo oni sa budú volať synmi Božími. 10 Blahoslavení prenasledovaní pre spravedlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 11 Blahoslavení budete, keď vás budú haniť a prenasledovať a luhajúc hovoriť na vás všetko zlé, pre mňa. 12 Radujte sa a plesajte, lebo je mnohá vaša odplata v nebesiach. Lebo tak iste prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.
Lenže tieto hodnoty, ktoré Pán hneď na začiatku vyzdvihol a urobil ich základom Jeho vyučovania, sú nám cudzie, nepríjemné, nepohodlné...
Tri prekážky porozumenia Kázni na hore
Skôr ako pristúpime k hlbšiemu skúmaniu Blahoslavenstiev, si potrebujeme vážne uvedomiť túto skutočnosť: Je evidentné, že čelíme vážnym problémom porozumieť týmto Pánovým slovám. Aj preto doteraz vzniklo niekoľko spôsobov ako tieto Pánove slová – a celú Kázeň na hore – zľahčiť, prispôsobiť, nájsť spôsob ako ich vykladať tak, aby boli prijateľné v našej dobe.
1. My dnes nepokladáme chudobu za šťastie
Toto si musíme úprimne priznať. Je to tak. V našej dobe zažívame niečo úplne opačné: honbu za úspechom, ziskom, nezávislosťou, zabezpečením, zdravím, presadením sa... Či chceme, či nie, sme ovplyvnení myslením tohto sveta. Najväčšou výzvou pre nás je rozlíšiť práve mieru tohto vplyvu sveta na nás a potom ju prelomiť:
Rímskym 12:2 A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste zkúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!
Existujú totiž aj Blahoslavenstvá sveta – doby, v ktorej žijeme. Keď ich jasne pomenujeme, možno budeme zrazu zreteľne vidieť, že podľa nich reálne viac žijeme ako podľa Pánových blahoslavenstiev:
J.B.Philips sformuloval Blahoslavenstvá, ktoré platia v kráľovstve tohto sveta takto:
• Šťastní sú priebojní, lebo oni sa vo svete presadia.
• Šťastní sú tvrdí, lebo tí životu nikdy nedovolia, aby ich zranil.
• Šťastní sú tí, ktorí sa sťažujú, lebo nakoniec sa im vyhovie.
• Šťastní sú ľahostajní, lebo tí si so svojimi hriechmi starosti nerobia.
• Šťastní sú tí, ktorí zotročujú iných, lebo oni majú výsledky.
• Šťastní sú dobre informovaní tohto sveta, lebo oni sa vyznajú.
• Šťastní sú násilníci, lebo vedia, ako na seba upútať pozornosť.
Je to bolestivé a naozaj to chce drastickú úprimnosť, ale ak sme úprimní, musíme si otvorene priznať, že skôr utekáme pred postojom chudobných duchom.
V gr. slovo „chudobní“ použité v Mt 5,3 nemá význame len materiálnej chudoby. Ide o postoj srdca, nie sociálny status. Napr. je toto slovo použité aj v 2K 6,10, kde sa vedľa tejto chudoby zdôrazňuje ešte aj materiálna chudoba „nič nemajúci“, teda toto slovo neznamená len materiálnu chudobu. Doslova by sme ho mohli prekladať: žobrajúci, núdzny, chudobný, úbohý...
Lenže toto je presne to, čo nechceme, pred čím utekáme, čomu sa snažíme vyhnúť. Naša doba je zameraná na bohatstvo – telesné, duševné a duchovné. A aj my – kresťania – sme týmto trendom ovplyvnení:
- Bežíme za materiálnym zabezpečením a imponuje nám predstava dobrého príjmu a vlastného bývania (nehovoriac o americkom sne byť „za vodou“, kedy môžem robiť, čo chcem a nemusím robiť to čo nechcem). Možno to tak navonok nevyzerá, možno aj dávame veľa pri zbierkach. Predsa však: Nie je práve toto najdôležitejší faktor podľa ktorého sa rozhodujeme pre zamestnanie a životný štýl? Nie je toto ten najhlavnejší faktor, kvôli ktorému: sa zadlžujeme, nemáme čas, sme zaneprázdnení, sme ustarostení, nestíhame, zažívame stres, všetko ostatné odkladáme bokom: trpia naše vzťahy, manželstvá, výchova detí, strádame duchovne, opúšťame službu a spoločenstvo...
- Bežíme za duševným bohatstvom: zakladáme si na postavení, vzdelaní, inteligencii, povesti, imidži, mienke ľudí, rodine, príslušnosti k cirkvi, umení, športe, úspechu... Je to tak. Aj my – kresťania – holdujeme tak svetským hodnotám. Dokonca do takej miery, že: to otupuje naše ostrie, okráda nás to o čas, robí nás to prijímačmi osôb, rozdeľuje nás to. Dokonca otvorene obdivujeme vzdelaných, úspešných, nadpriemerne obdarovaných, vysoko postavených, tzv. vplyvných a mienkotvorných kresťanov. Pokladáme to za Božie požehnanie a potvrdenie ich správnosti, hodnovernosti.
- Bežíme za duchovným bohatstvom: za vzdelaním, dobrým vyučovaním, umením a hudbou v kresťanskom prostredí, programami a projektmi s veľkou víziou... Navonok to vyzerá ako niečo mocné, pomazané, vplyvné, úspešné a požehnané... V skutočnosti je to len náhrada za osobné duchovné strádanie, snaha dobehnúť a získať to, čo sme osobne stratili vo svojej modlitebnej komôrke pri Pánových nohách, honba za „pomazanými“ našej doby, uctievanie vodcov namiesto Pána ako Vodcu, preberanie svetských spôsobov namiesto hľadania Pánovej tváre... Je to však oklamanie. Myslíme si že vieme všetko, že sme úspešní a duchovní... Opak je však pravdou a platia pre nás Pánove slová cirkvi v Laodicei (Zj 3,18-22).
Pán však hovorí: Blahoslavení CHUDOBNÍ DUCHOM, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Možno preto máme problém rozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože CHUDOBU z princípu odmietame a snažíme sa kopírovať svetskú honbu za úspechom a šťastím v rôznom bohatstve tohto sveta.
Pán však zasľubuje - sprístupňuje svoje Kráľovstvo nebeské práve CHUDOBNÝM DUCHOM. Chudobní duchom totiž majú o Neho záujem. Chudobní duchom totiž nechcú len zBOHAtnúť. Oni už sú BOHAtí. Oni – aj keď nemajú toho na zemi mnoho - majú BOHA.
2. My dnes žijeme v demokracii – a systém kráľovstva je pre nás cudzí
Túto skutočnosť si uvedomujeme asi najmenej, a pri tom má na nás tak obrovský vplyv. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde máme slobodnú vôľu sa rozhodovať a hľadať si vlastnú cestu, kde rozhoduje väčšina, kde je vyzdvihnutá sloboda a ľudské práva. Je to systém vychádzajúci z humanizmu, založený na rešpekte a tolerancii. V strede týchto hodnôt je v podstate človek sám. Dokonca by sme mohli povedať, že ide o uctievanie človeka.
Božie kráľovstvo je však kráľovstvom, ktoré patrí a existuje len pre Kráľa samotného. V strede je Boh sám – Jeho vôľa, vláda, sláva... Ľudia sú Božím stvorením: sú stvorení na Pánov obraz. Sme tu pre Neho. Len v Ňom je naše naplnenie (šťastie, blahoslavenstvo), v Ňom je dôvod a zmysel našej existencie. Sme tu pre hlboké spoločenstvo s Ním, v ktorom Ho spoznávame, uctievame Ho, slúžime Mu... On nás stvoril s konkrétnym zámerom a plánom s nami. On je náš Dizajnér, Stvoriteľ.
Božie kráľovstvo je Božie panovanie – uplatňovanie Jeho vôle. Človek žijúci Božie kráľovstvo hľadá to, čo je Božou vôľou pre neho, Božím zámerom. Božie kráľovstvo je o sláve Boha – o Jeho uctievaní, vyvýšení... Človek žijúci v tomto kráľovstve uctieva svojho Stvoriteľa, hľadá Jeho slávu a koná všetko na Jeho slávu.
Demokracia, v ktorej žijeme nás ovplyvňuje jej hodnotami: Hľadáme to, čo je naše: svoje výhody, svoje cesty, svoje uplatnenie, svoje práva a pravdy; Uspokojujeme sa: s mienkou ľudí, s rozhodnutím väčšiny; Ako kresťania sme vnímaní len ako jedna z ciest a svetonázorov, ktorá je vhodná len dovtedy, kým sa nedotýka slobodnej vôle a hodnoty iných...
Niekedy mám pocit, že – ako kresťania – hľadáme „Božiu demokraciu“ a nie Božie kráľovstvo: človek v „demokratickej cirkvi“ je dôležitejší ako Boh; ľudské názory sú tu dôležitejšie ako Božie slovo; ľudská vôľa je prenikavejšia a lákavejšia ako Božia vôľa; rešpekt a tolerancia sú dôležitejšie ako láska a pravda...
Možno len stačí si položiť otázky:
- Na koľko je môj život (moje rozhodnutia, životný štýl...) postavený na Božom povolaní – na Jeho vedení?
- Nakoľko je postavený na mojej (prípadne ľudskej...) mienke a na rozhodovaní podľa svetskej múdrosti?
- Som tam, kde ma Boh chce mať?
- Robím to, k čomu ma Boh povolal (obdaroval)?
- Je Boh oslávený mojim životom?
- Sú ľudia dotknutí Božím dotykom prostredníctvom môjho života?
Pán však hovorí: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je KRÁĽOVSTVO nebeské. Možno aj preto máme problém plne porozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože v našej mysli a srdci je koncept demokracie a nie kráľovstva, pretože skôr sme orientovaní na niečo ľudské ako na niečo Božie, sme možno viac orientovaní na seba ako na Boha...
Chudobní duchom však získavajú – zakúšajú KRÁĽOVSTVO. Zrejme aj preto, lebo ich srdce bije pre Boha samotného, lebo v Bohu je ich poklad. Boh je naozaj KRÁĽOM v ich živote a žijú ako občania KRÁľOVSTVA nebeského.
3. My sme dnes viac zameraní na život na zemi ako na nebo
Tretím dôvodom je naše zameranie na tento svet. Áno, žijeme na zemi. Prežívame bytostne prítomné pozemské problémy. Dotýka sa nás to tak veľmi.
Predsa však: nie sme tu pre tento vek. Sme tu pre ten budúci vek: pre večnosť s Bohom. Naše tváre sú (mali by byť) upriamené na Ženícha, pre ktorého sme Jeho milovanou nevestou, pre ktorú si už každú chvíľu príde. Toto je (malo by byť) našim refrénom, našou piesňou, vyznaním, očakávaním, nádejou, radosťou, zdrojom sily, inšpiráciou...
Ale je to skutočne tak? Naozaj hľadíme do neba? Naozaj očakávame (ako aj Abrahám) mesto, ktorého staviteľom nie je človek, ale Boh? Naozaj naša vlasť je v nebi? Naozaj si bytostne uvedomujeme, že tam si nič z tohto sveta nebudeme môcť vziať so sebou (okrem duší, ktoré sme pre Krista získali)? Naozaj si uvedomujeme, že ani tá najväčšia sláva, alebo bohatstvo tu na zemi nie je porovnateľná ani len jediným jedným metrom štvorcovým nebeskej pôdy? Naozaj sme rozochvení bázňou pred svätým Bohom? Naozaj sme úplne premožení svätou láskou nášho Boha?
Alebo sme ďaleko viac plní tohto sveta a veku? Lebo ak áno, potom aj naše snahy a očakávanie nebudú „zhora“ – a potom aj naše spôsoby nebudú „nebeské“ – a samozrejme aj naše cirkevné zbory sa budú viac podobať na pozemské kluby a komunity ako na „nebeské mesto, ktorého staviteľom je Boh sám, a v ktorého strede je Jeho sláva“.
Pán však hovorí: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo NEBESKÉ. Chudobní duchom sú orientovaní na nebo. Aj preto sú na zemi považovaní za „chudobných“, hoci z nebeského pohľadu večnosti sú tými najbohatšími pozemšťanmi. Pokiaľ však sme „bohatí v tomto veku, a vo veciach sveta“, asi ťažko budeme rozumieť Pánovmu pohľadu a asi ťažko budeme zakúšať už tu na zemi NEBESKÉ VECI.
Aby sme porozumeli chudobným duchom, možno nám pomôže jednoduché porovnanie 10 charakteristík chudobných ľudí (na rozdiel od bohatých). Premýšľajme nakoľko sú to naše charakteristiky a nakoľko nás naopak vôbec nevystihujú. Verím, že aj na pozadí Pánovho života a biblických príbehov nám to bude uchopiteľnejšie.
1. Vedia, že potrebujú vykúpenie.
Bohatí vykúpenie nepotrebujú. Oni ho majú vo veciach, na ktoré sú bohatí: či materiálnych, duševných, alebo aj duchovných. Čokoľvek v čo dúfame, je naším bohatstvom, pretože kde je náš poklad, tam bude aj naše srdce (Mt 6,21; L 12,34). Bohatí v tomto veku a vo veciach sveta sa spoliehajú na svoje vlastné zdroje (L 12,19; Zj 3,17). Oni sa snažia vykúpiť sa sami: peniazmi, skutkami, obetavosťou, službou, výkonom... Oni sa snažia na Boha a na ľudí zapôsobiť. Oni uplácajú svoje svedomie a presviedčajú sa, že nie sú až tak zlí, ba naopak sú úspešní, vplyvní a užitoční.
Naopak chudobní duchom sú BOHAtí v BOHU samom. Uvedomujú si obrovskú ľudskú biedu, hlboký pád človeka v hriechu (R 3,23; 5,12; Iz 53,6), oklamanie ovocím zo stromu poznania dobra a zla (Pr 14,12; 16,25). Vedia, že ich vlastná spravodlivosť je ako ohyzdné a hnilé rúcho (Iz 64,5). Vedia, že ich srdce ja najľstivejšie zo všetkého (Jer 17,9), preto nie lenže nedúfajú v seba, ale vedia, že potrebujú vykúpenie – záchranu – aj pred sebou samými, ba vlastne hlavne pred sebou samými. Vedia, že ich myšlienky a cesty sú veľmi vzdialené od tých Božích (Iz 55,8-9), preto tak naliehavo hľadajú Božie vedenie (Ž 139,23-24). Chudobní duchom hľadia na kríž. Pre nich je obeť Božieho Baránka tou jedinou záchranou a vykúpením.
2. Vedia aj o svojej závislosti na sebe navzájom.
Bohatí nepotrebujú pomoc ľudí, lebo si vedia pomôcť sami. Často práve táto okolnosť ich nezávislosti v nich vypestuje presvedčenie a spôsob života akoby aj naozaj boli nezávislí od ľudí. Preto sa ľuďmi neobklopujú – aspoň nie tými, na ktorých by boli nejako závislí. Preto neradi vstupujú do situácií, ktoré nemajú oni sami pevne v rukách. Nevstupujú do služby, kde by boli závislí na iných kresťanoch. Často postavia svoju službu na sebe samých. Ich orientácia je jasne na ich silné stránky, obdarovania, schopnosti, zdroje... Nechcú vidieť svoje slabé stránky a jednať s nimi. Sú presvedčení, že práve ich úspech a sila v niektorých oblastiach je potvrdením ich samých, ich pravosti, učenia, charakteru... Keby to bolo na nich, nikdy by sa nedostali v živote do situácií, kedy padajú pod krížom...
Obraz, kedy Pán Ježiš nevládze niesť svoj kríž na ceste na Golgotu, je pre mňa v tomto veľmi silný. Hovorí mi o tom, že cesta, po ktorej ma Boh vedie – Jeho povolanie a služba – ma privedú aj do takýchto okamihov slabosti, zlomenosti, vyhorenia, neschopnosti ísť ďalej. My sa doslova potrebujeme dostať až na hranice našich síl a zdrojov, aby sme okúsili Pánovu silu a Jeho neobmedzené možnosti. Touto cestou šiel aj Pán Ježiš. Aj On sa učil poslušnosti utrpením (Žid 5,8). A nás pozýva nasledovať Jeho šľapaje (1Pt 2,21). Vidíme však, že neostal na tejto ceste bez pomoci. Na jednej strane sa dostáva do bodu, kedy ďalej nevládze, no na druhej strane je tam muž, ktorý berie Jeho kríž a pomáha Mu.
Chudobní duchom zakúšajú tieto cesty. Oni sú závislí na Bohu (nie na sebe a svojom obdarovaní a zdrojoch...) a tak sa nechajú Bohom viesť aj na cesty, na ktorých nemajú všetko v rukách, na ktorých sú dokázaní na pomoc iných ľudí. Čo je však nádherné, je fakt, že takýchto ľudí nám Boh vždy pošle. On nás doslova vedie po cestách, kedy potrebujeme iných, ich pomoc, doplnenie, korekciu, spoločenstvo... Chudobní duchom tieto cesty neminú, nevyhýbajú sa im.
Bohatí naopak: od týchto ciest utekajú, lebo pre nich je prijímať pomoc pokorujúce a nepríjemné. Oni chcú dosiahnuť svoj vlastný úspech, aby mohli potom vypnúť hruď a povedať: toto som dokázal ja.
Lenže, či bohatí, alebo chudobní – všetci čelíme v živote situáciám, kedy sme doslova na kolenách. Ako povedal Pán, búrka, veľké vody, vetry sa skôr či neskôr oboria na dom múdreho i blázna a odhalia ich skutočnú stabilitu.
Preto sú šťastní chudobní duchom, lebo oni prijmú strategickú pomoc od ľudí, ktorých im Boh pošle.
3. Svoju istotu nezakladajú na veciach, ale na ľuďoch.
Bohatí sú orientovaní práve na svoje bohatstvo. Ich srdce ja tam, kde je ich poklad (Mt 6,21; L 12,34). Je zaujímavé a zároveň hrozné pozorovať, ako slabo sú orientovaní na ľudí. Vyjadruje to napr. príslovie „Sýty hladnému neverí“. Bohatí sa orientujú na veci, ktoré pokladajú za dôležité: materiálne bohatí zväčšujú svoj majetok a starajú sa oň; talentovaní ľudia – géniovia robia všetko preto, aby vo svojom obore vynikali čo najviac – orientujú sa na svoju špecializáciu; duchovne obdarovaní „boháči“ – charizmatické osobnosti sú orientovaní na svoju službu, dary, vplyv... Na prvý pohľad je to prirodzené a správne. Aký je však pohľad večnosti? Čo je pokladom v nebi, ktorý si máme zhromažďovať?
Život Pána Ježiša je v tomto paradoxným príkladom. Vyrástol ako syn remeselníka. Čakali by sme, že v tejto oblasti pôjde v šľapajach otca a urobí všetko preto, aby sa presadil ako tesár, aby si zarobil na živobytie, aby zbohatol a prípadne sa dostal na úroveň kedy nebude musieť pracovať, ale bude zamestnávať iných... Tak isto by sme mohli čakať, že sa presadí ako učiteľ zákona – rabín, že si otvorí svoju vlastnú školu pre prominentné deti z rodín z radov saducejov a farizejov, alebo že bude známy ako intelektuál zahrabaný v židovských zvitkoch... Tiež by sme mohli čakať, že využije aspoň svoj charizmatický vplyv a uvedie do pohybu hnutie, ktoré by mohlo byť nábožensko-národnostným. Koniec koncov toto od neho mnohí čakali. Mohol začať pracovať na svojej kariére a stretávať sa so strategickými vplyvnými mužmi svojej doby...
Vidíme úplne iný obraz: Ježiš si vyberá 12-tich jednoduchých mužov (z ktorých my by sme možno oslovili len Judáša), odchádza do najzapadlejšieho okresu (dokonca aj Jeho vlastní bratia mu radili, aby šiel žiť do Jeruzalema), a solídne investuje do nich celé 3 roky, hoci mohol byť tým najzaneprázdenejším mužom, ktorý na osobné učenícke vzťahy nemá čas.
Myslím, že v Jeho živote vidíme práve to, čo On nazval „chudobní duchom“. A práve toto je jeden z tých aspektov: Ježiš nebol orientovaní na seba samého. Jemu nešlo o Jeho vlastnú službu, presadenie sa, úspech, kariéru, obľúbenosť, popularitu... On neinvestoval do seba. Nezvolil si prirodzené cesty pre uplatnenie sa. Len bol poslušný Otcovi a orientoval sa na ľudí. Chudobní duchom robia niečo podobné. Oni za sebou nenechávajú seba, ale ľudí. Oni sa dotýkajú ľudí úplne iným spôsobom. Oni zastavujú ľudí na ich vlastných cestách, pretože žijú takým spôsobom, že to doslova „ide proti prúdu“, že to odhaľuje ducha ich doby. Ľudia sú takto konfrontovaní s ich sebectvom, materializmom, náboženskosťou... Chudobní duchom vyzerajú ako obyčajní ľudia, dokonca ako čudáci, ktorí „nie sú na prachy“ a sú spokojní s málom, ba dokonca sa nasadzujú pre iných. Chudobní duchom majú čas pre ľudí. Vedia totiž že si nič iné so sebou do večnosti nevezmú.
4. Očakávajú len málo od súťaženia, ale veľa od spolupráce.
Myslím, že ani netreba odhaľovať túto vlastnosť bohatých: stále sa porovnávajú s inými (či už s vnútornou potrebou vyniknúť, alebo so závisťou a svojou vlastnou vnútornou nespokojnosťou). Bohatí súťažia, porovnávajú sa, vedú boj, ukazujú prstom, súdia iných. Akoby im vedomie ich silnej stránky dávalo mandát súdiť iných.
Keď farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve k Ježišovi, aby ho skúšali aký postoj zaujme na základe Mojžišovho zákona ku tejto žene, ukázali v plnej nahote postoj bohatých: Ich spôsobom myslenia bolo porovnávanie sa. Nemali problém vopred túto ženu odsúdiť a kameňovať. Naopak v porovnaní s ňou seba videli ako svätých. Dokonca všetko toto bolo o tom, aby sa porovnávali s Ježišom, aby s Ním súťažili. Evanjeliá jasne hovoria o tom, ako žiarlili na popularitu Jána, alebo Ježiša a ako pre svoju pýchu odmietli jedného i druhého.
To ako Pán Ježiš túto ženu neodsúdil (J 8,17) však ukazuje úplne iný postoj – postoj chudobných duchom, ktorí iných dvíhajú a vracajú im hodnotu, dávajú novú šancu, nový začiatok. Pán túto ženu pozdvihol na svoju úroveň. Nemala pri ňom pocit, že je niekto druhotriedny a zbytočný. On ju pozval do spolupráce, do nasledovania Boha Otca. Chudobní duchom dvíhajú ľudí naspäť do Božej hodnoty, ktorú majú. Povzbudzujú iných ku nasledovaniu Boha.
Verím, že keby sme boli chudobní duchom, naše cirkvi by boli plné pokánie robiacich hriešnikov, ktorí by neboli ukameňovaní a odsúdení, ale prijatí, pozdvihnutí a obnovení... Mali by sme medzi sebou omnoho menej bariér a rozdelení. Spolupracovali by sme spolu napriek našim rozdielom, ba dokonca napriek pádom, chybám a slabostiam. Chudobní duchom vedia, že sú na jednej lodi. Len bohatí majú tendenciu hádzať ostatných cez palubu.
5. Dokážu rozlíšiť medzi životnými nutnosťami a prepychom.
Typickým príkladom myslenia bohatých je Judáš. Keď videl ženu, ktorá robila nádobu s nardovou masťou, ktorá predstavovala jej veno a mala hodnotu ročného príjmu, aby ňou jeden jediný krát pomazal Pána Ježiša..., neveril vlastným očiam. Bolo to pre neho nepredstaviteľné plytvanie. Vôbec nerozumel uctievaniu, prejavu lásky a odovzdanosti tejto ženu ku Pánovi. Videl peniaze, hodnotu, projekty, svoje možnosti s týmito prostriedkami...
Pre tú ženu to však bolo vyznanie jej viery a lásky. Jej viera mala skutky. Jej láska mala ovocie. Nevidela drahú masť, jej hodnotu. Koniec koncov táto nádobka bola prepychom. Či s ňou, alebo bez nej sa dalo žiť. Ona videla Pána. Nebola závislá na svojom prepychu. Bola chudobná v duchu. A Pán jej rozumel. Nijako ju nenapomenul z nehospodárnosti, z premárnenej príležitosti pomôcť chudobným. Naopak. Vyzdvihol jej skutok. Prijal jej vyznanie a jej obeť. Jej chudoba v duchu spôsobila, že mohla pristúpiť k Pánovi nesmierne jedinečným, intímnym a extravagantným spôsobom. Chudobní duchom sa nenechajú okradnúť o niečo veľmi osobné s Pánom. Oni prinesú obete – dary prvej lásky. Preto ich Pán označuje za šťastných. Lebo oni zakúsia Pána veľmi jedinečne a osobne.
Naopak bohatí to neurobia. V ich očiach takéto skutky prvej lásky sú stratou a chybou v dobrom správcovstve. Oni nakladajú s prepychom rovnako ako so životným minimom.
6. Dokážu čakať, lebo si vypestovali nezlomiteľnú trpezlivosť z vedomia, že nie sú nezávislí.
Na prvý pohľad sa zdá pozícia bohatých, ktorí sú nezávislí na pomoci zvonku veľmi dobrá. Môžu mať všetko, čo chcú bez čakania, bojov, odriekania, viery... V skutočnosti však prichádzajú o niečo, čo by sme mohli nazvať vnútornou pevnosťou, hrdinstvom viery, skalopevnou vytrvalosťou. Pri nasledovaní Boha však práve toto potrebujeme. Je napr. zaujímavé vidieť, že Izraelci síce dostali zasľúbenú zem, ale museli o ňu vážne bojovať. Ako náhle prestali bojovať o zasľúbenú zem, odpadávali od Hospodina. Generácia, ktorá tieto boje nepoznala bola odpadlícka a Boh im musel vzbudzovať prirodzených nepriateľov, aby oni znovu hľadali Boha a boli na Ňom závislí (Sud 3,1-2).
Pán Ježiš je príkladom „chudoby v duchu“, ktorej ovocím je takáto vnútorná pevnosť a vytrvalosť v zápase. On sám prechádzal utrpením, aby sa tomuto učil (Žid 5,8). Jeho zápas v Getsemanskej záhrade mal pred sebou mnoho iných zápasov na modlitbách, pôstoch, na púšti, v samote, po nociach... On sa naučil úpenlivo volať k Otcovi a čakať vytrvalo v modlitbách. Samozrejme ani pre Neho, ani pre nás takéto zápasy nie sú ľahké. Ale práve toto nás učí poslušnosti a vytvára to v nás ohňom prepálenú vieru.
Naopak bohatí majú tendenciu prestať bojovať, žiť pohodlne, hľadať ľahšiu cestu, vyhýbať sa utrpeniam. Nevedia sa doslova tvrdohlavo modliť (ako chudobná vdova L 18,1-8). Nepôstia sa. Nenesú bremeno za iných. Vyhýbajú sa púštiam. A keď prídu na nich ťažkosti a ťažký zápas sa stáva nevyhnutným, zastihne ich to nepripravených a je to doslova ako katastrofa.
7. Nemajú prehnaný pocit vlastnej dôležitosti ani prehnanú potrebu súkromia.
Nikodém tiež v niečom predstavuje postoje bohatých: On prichádza za Ježišom tajne, v noci, zo strachu pred židmi. Hoci bol váženým mužom, ktorý mal zrejme vysoké postavenie! Prichádza len v noci. Len tajne. Jeho povesť, spoločenské konvencie, postavenie boli pre neho v tej dobe dôležitejšie. Nebol slobodný v tom nasledovať Pána a byť s Ním bez obmedzení, stále. Sám seba vlastne okrádal o Pánovu prítomnosť a limitoval tak mieru svojho nasledovania.
Bohatí majú tendenciu zakladať si na svojom súkromí a postavení. Na jednej strane je pre nich dôležité, čo si o nich myslia iní, ich postavenie v spoločnosti, ich imidž a povesť... Na druhej strane však horko ochraňujú svoju intimitu a súkromie. Budujú svoj vlastný hrad, kde nikoho nepustia.
Chudobní nemajú tieto možnosti a preto tým ani nie sú zaťažení. Oni nemajú čo stratiť. Ako slepý od narodenia, ktorého Ježiš uzdravil. On nemal potrebu to tajiť. Ani sa nebál farizejov, keď na neho útočili. Povedal: Jedno viem: bol som slepý a teraz vidím. Chudobní duchom nemajú nič vzácnejšie ako to, čo majú v Pánovi. Pre nich spoločenské postavenie nezohráva rolu. Pre nich osobná dôležitosť, či zápas o svoj svet a súkromie nie sú pokušením. Možno aj práve preto si Pán zvoli za učeníkov tak jednoduchých ľudí, ktorí boli vnímaní ako prostí a neučení (Sk 4,13).
8. Ich obavy sú realistické a menej prehnané.
Keď Pán hovoril učeníkom o utrpení a smrti, ktoré má podstúpiť, Peter zhrozene zareagoval: „To sa ti nesmie stať!“ Z jeho vnútra sa ozval strach, obavy, zhrozenie... verím, že toto je niečo prirodzené, čomu čelíme aj my. Bojíme sa strát, utrpenia, ťažkostí, odmietnutia... Bohatí v tomto veku sa boja. Tí ktorí sa usilujú zachrániť si svoj život, ho strácajú. Bohatí majú väčšie obavy, lebo majú viac čo stratiť a menej zakúšali vo svojom živote ťažké veci. Chudobní už toho nemajú veľa čo stratiť a naučili sa prispôsobovať a žiť naozaj veľmi skromne.
Verím však, že za Pánovým označením „chudobní duchom“ sa neskrývajú len materiálne chudobní – prirodzene chudobní ľudia. Ide o chudobu v duchu – o schudobnenie vo svete a zároveň o obohatenie v Kristovi. Preto ich nazýva šťastnými. Na jednej strane v očiach sveta sú chudobní. Na druhej strane zakúšajú nebeské bohatstvo. Zakúšajú pokoj a radosť z neba. Na jednej strane prechádzajú ťažkými situáciami, púšťami, utrpením, odmietnutím... Na druhej strane v tom však prežívajú Boží pokoj. Vedia že sú v Božej dlani a bez Jeho vedomia sa im neskriví ani vlások na hlave. Dôverne rozumejú rizikám a sú plne oboznámení s tým, čo to znamená verejne sa priznávať ku Kristovi. Na druhej strane zakúšajú v tomto všetkom Božiu prítomnosť a sú zmocňovaní ku viere.
Tento rozdiel sa týka napr. tej najzákladnejšej obavy – nášho zabezpečenia. Bohatí zakúšajú ustarostenosť v srdci. Sú zamotaní vo svojich obavách a strachu. Pre nich je zabezpečenie kľúčové – ba dokonca majú vyššie nároky. Chudobní duchom tiež pociťujú tieto základné potreby. Tiež zakúšajú obavy a strach. Lenže v tomto všetkom zároveň hľadajú na prvom mieste Boha samotného a sú pripravení všetko stratiť. Nie sú závislí na tom, či sú, alebo nie sú zabezpečení podľa svojich predstáv. Dôverujú Bohu, že On vie, čo potrebujú, a že On sa o nich stará.
9. Evanjelium im znie ako dobrá správa a nie ako hrozba, či káranie.
Ako sme spomenuli, náboženskí vodcovia za čias Pána Ježiša odmietli evanjelium. Odmietli Jána Krstiteľa, ktorý vystúpil na púšti s radikálnou výzvou ku pokániu a predstavoval životná štýl modlitby a pôstu. A odmietli aj Pána Ježiša a Jeho zvestovanie Božieho kráľovstva. Doslova ich provokoval Ježišov postoj ku hriešnikom a outsiderom spoločnosti. Či Jánova zvesť evanjelia, alebo Ježišova bola pre nich ohrozením, búrala ich zažité predstavy a presvedčenia, vyzývala ich k radikálnej zmene aj postojov, aj životného štýlu... Ako by oni, ktorí sa považovali za náboženských vodcov, mali sami verejne robiť pokánie? Akoby oni, ktorí sa považovali za svätých – oddelených, mali stretávať a jedávať s colníkmi a hriešnikmi? Pre nich toto evanjelium bolo doslova neprijateľné.
A pri tom sám Pán, o ktorom vieme, že aj keď podobne nám bol pokúšaný vo všetkom, predsa bol bez hriechu (Žid 4,15), s radosťou verejne robil pokánie, keď sa dal Jánovi pokrstiť! Sám Pán takto demonštroval svoju závislosť na Bohu Otcovi. S radosťou akceptoval Božiu spravodlivosť. Hoci sám Ján s tým mal problém Ho pokrstiť. Ten krst bol totiž pokáním a návratom k Bohu. Ten verejný Jánov krst bol vyznaním: „Bože, odpusti mi. Dávam ti celý svoj život. Otváram ti svoje srdce. Rozhodujem sa vyrovnať všetky chodníky a činiť to, čo Ti je milé...“ Pán Ježiš sám prijal evanjelium ako tú najnádhernejšiu správu.
Pre chudobných duchom je pokánie prirodzené. Je to radosť. Lebo pri tom hľadia na Pána a nie na seba. Lebo všetko je pre nich stratou pre nekonečne vzácne, osobné zakúsenie Boha.
Bohatí však majú problém verejne demonštrovať svoju hriešnosť a závislosť na Bohu. Pokánie pre nich znamená priznanie sa. Oni hľadia na seba a svoju reputáciu. Majú svoju vlastnú spravodlivosť.
10. Na evanjelium odpovedajú s odovzdanosťou a nekomplikovanou celistvosťou.
Príklad ženy hriešnice, ktorá vošla do domu farizeja Šimona, v čase keď on usporiadal vo svojom dome banket pre svojich priateľov, na ktorý ako hlavný bod programu pozval Ježiša (L 7,36-50), je pre mňa fascinujúci. Nádherne vykresľuje kontrast medzi postojom bohatých a chudobných.
Šimon so svojimi hosťami chcel mať dobrý čas, spoločenský zážitok, náboženskú debatu s populárnym učiteľom zákona. Pre neho bola tá žena skazením jeho programu, ohrozením a hanbou. Len čo vošla, už mal o nej svoju mienku a divil sa prečo jej Ježiš dovoľuje, aby plakala pri jeho nohách.
Na druhej strane táto žena nejavila záujem ani o spoločnosť, o konvencie, slušnosť, program, ba ani o to ako sa na ňu pozerali všetci ostatní. Ona mala jediný cieľ: Ježiša. Prišla tam s celkom roztrhnutým srdcom, s celou odovzdanosťou, s úprimným pokáním.
Aj farizeji, a aj žena hriešnica strávili ten večer s Ježišom. Počuli Ho. Hovorili s Ním. Stretli sa s Ním... A predsa len tá žena odišla s osobnou skúsenosťou s Pánovou milosťou, s odpustením, s novým srdcom a novým životom.
Preto sú chudobní duchom šťastní ľudia v Pánových očiach. Oni totiž sa Mu naozaj odovzdajú a naozaj prijmú milosť a nový život. Neprejdú len okolo Neho. Nebudú sa len snažiť Ježiša použiť. Nebudú chcieť mať len dobrú zábavu s kresťanskou hudbou a vynikajúcim speakrom. Nie. Chudobných v duchu neuspokojí nič iné ako Pán sám. Chudobní duchom Mu totiž neprinesú len niečo, ale prinesú a odovzdajú Mu seba samých.
%5B5%5D.png "Nový obrázok (1)")
Príspevky
