________________________________

26. 4. 2010

Boží oheň v nás.

Boží oheň v nás I.

(1 Tesalonickým 5:19)

Dotyk ohňom.

Prorok Izaiáš zakúsil Boží dotyk vo chvíli, kedy ležal pred Pánom usvedčený z nečistoty v jednej oblasti svoho života. Je zaujímavé, že Boží anjel sa ho dotkol uhlíkom z Božieho oltáry. Vlastne on zakúsil dotyk Božím ohňom:
Izaiáš 6:1  V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám. 2  Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvoma si zakrýval tvár, dvoma si zakrýval nohy a dvoma lietal. 3  Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. 4  Vtom sa zachveli základy verají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. 5  Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. 6  Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, 7  dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. 8  A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa!
Boh sa ho dotkol práve tam, kde to najviac potreboval: na mieste najviac postihnutom hriechom, najviac slabom. Dotyk Božím ohňom prináša uzdravenie práve tých vecí, s ktorými si nevieme rady, kde padáme. Dokonca si až zúfame a nariekame nad sebou, pretože vidíme až bezmocnosť niečo v tom zmeniť... Bez tohto dotyku sa zrejme trápime a zmietame pokusmi o zmenu a pocitmi viny (zlyhania, nehodnosti)...
Tento dotyk priniesol Božie odpustenie – a myslím že to bolo predovšetkým dôležité pre Izaiáša, aby zakúsil – zažil, že Boh mu odpustil. Myslím, že sú to niekedy akoby dve veci: Samotné odpustenie a naše prijatie tohto odpustenia (zažitie toho, že Boh mi naozaj odpustil). Boží oheň prináša – tak ako samotnú konfrontáciu hriechu, tak potom aj vedomie odpustenia – uistenie o tom.
Tento dotyk spôsobil zmenu: Izaiáš vnímal Božie povolanie a doslova horel ohňom po tom, aby bol Bohom poslaný, použitý – ako Jeho nástroj pre uskutočnenie Jeho vôle. Nebolo to však ľudské nadšenie! Zrejme ľudsky nebol zo seba nadšený vôbec. Zrejme v okamihoch usvedčenia z hriechu stratil o sebe akékoľvek ambície. Zrejme si už netrúfal dôverovať v seba... Naopak. Ale predsa v ňom horela túžba žiť pre Boha. Horelo v ňom presvedčenie, že napriek tomu, aký je (slabý, zraniteľný, krehký, nestály, ovplyvniteľný hriechom...) si ho Boh chce a môže použiť.
A to je nádherná zmena! Verím, že toto potrebujeme aj my. Mojim refrénom v mysli často je: „Pošli niekoho iného...; Nie som dosť … ; Mňa si Boh nemôže použiť...; Čo už len ja s tým spravím...“ A aj Izaiáš si to právom mohol hovoriť. Právom sa mohol vyhovárať. Mal by pravdu... Predsa však Boží oheň v ňom spôsobil zmenu: Miesto výhovoriek, pochybností, zmietania sa v pocitoch viny (slabosti, nehodnosti, doterajších prehrách a neúspechoch...) kričal: „Bože môj, pošli mňa!!!“

Krst Duchom Svätým a ohňom.

Keď som si o tom čítal, hovoril som si: „Presne toto potrebujem! Napriek tomu, že viem, aký som vetchý, potrebujem v Božom ohni v mojom vnútri volať: Bože pošli mňa! Použi si ma! Tu ma máš!“ A nie len, že to potrebujeme, ale Pán to pre nás aj má. Izaiáš nie je len výnimka, ale skôr príklad pre nás:
Matúš 3:11-12: Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.
V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.
Toto je zasľúbenie o tom, že Pán nás chce krstiť (ponárať do...) Duchom Svätým a ohňom. A to nie len raz, ale stále znovu – ako to len budeme potrebovať. Pán sa nás všetkých – nie len niektorých!!! - chce dotýkať svojim ohňom presne tak ako Izaiáša.
Na Letnice sa takto dotkol prvých kresťanov a tiež vidíme, že to prinieslo presne túto istú zmenu: Apoštolovia povstali v Božom povolaní vo veľkej horlivosti, smelosti, priamosti. Správali sa ako neohroziteľní – nezraniteľní. Ale nebolo to v ich ľudskej náboženskej horlivosti. Nepútali na seba pozornosť. Nepresadzovali sa. Nebudovali si nejaké apoštolské stolce, či pozície. Naopak! Upriamovali pozornosť všetkých na Boha. A robili to v Božom ohni horlivosti.
Keď hovorím o ohni, nemyslím tým:
       naše ľudské nadšenie (pre nejaký projekt, pre dôraz v učení, pre pravdu z Písma...)
       naše ľudské ambície niečo dosiahnuť v našej sile, podľa našich predstáv
       snahu vybudovať neviem aký projekt, či zbor, či službu
       horlivé nasadenie všetkých našich ľudských prostriedkov na dosiahnutie cieľa (reklama, menežment, teória o vodcovstve...)
       nejaký druh zbožnosti (charizmatický, či necharizmatický), formu prejavov uctievania...
Myslím tým Boží oheň v našom vnútri. A ten môže ale aj nemusí byť hlasný viditeľný, extravagantný, charizmatický, či evangelikálny. Ten oheň sa prejaví hĺbkou našej jednoty s Bohom, našej schopnosti vnímať a zdieľať s Ním Jeho srdce, intimitou medzi nami a Ním. Tento oheň môže mať podobu smiechu, kriku, ticha, smútku, zlomenosti, sĺz, proklamácie slov viery... vlastne akúkoľvek.  Nejde o to ako sa prejavuje, ale či v nás horí a do akej miery v nás horí.

Duch Svätý je tým Božím ohňom v nás!

Len On v nás môže tento oheň zapáliť a roznecovať. Nejde totiž vôbec o ľudský oheň. Možno niektorí ľudia majú ten typ osobnosti, že sú extrovertnejší a zápalitejší... Ale nejde o to. Boží oheň v nás môže horieť bez ohľadu na to, aký sme typ osobnosti.
Svätý Duch však nie je len nejaká neosobná zápalka. On je osoba – Niekto. On v nás túži prebývať a pozýva nás do partnerstva – do spolupráce s Ním. V tomto vszťahu – spoločenstve s Ním sa roznecuje Boží oheň v nás.
V Písme je OHEŇ  symbolom:
1.     Božej prítomnosti. Boh sa napr. Mojžišovi zjavil v ohni horiaceho kra, alebo izraelcom v ohni na vrchu Sinaj. Duch Svätý nám sprítomňuje Božiu blízkosť. Doslova nás tiahne, pozýva do nej – a nie len z času na čas, ale On nás chce naučiť ako v tejto Božej prítonosti zostávať a žiť každý jeden deň. On svedčí spolu s našim duchom, že sme dieťatká Božie (R 8,16). Teda v našom duchu, v našom vnútri Boží Duch pôsobí toto svedectvo.
2.     Božej svätosti. Malachiáš prorokoval, že „kto znesie deň Jeho príchodu, lebo On bude ako tavičov oheň a práčov lúh“ (Mal 3,2). Takisto nás pozýva a uvádza do svätosti. Ak sme voči Nemu citliví, veľmi rýchlo si uvedomíme, ktoré veci sa Mu nepáčia, ktoré Ho zraňujú a zarmucujú. To svedectvo je v našom vnútri. Je to však na nás, čo s tým urobíme...
3.     Božieho súdu. Boží súd zjaví v ohni dielo každého jedného z nás (1K 3,12-15). Duch Boží nás pripravuje na Pánov príchod, ukazuje nám naň, dáva nám optiku nazerania na všetko z uhlu pohľadu súdnej stolice Kristovej. Ak sme voči tomuto citliví, uvedomujeme si už teraz tento Boží súd: vieme presne čo všetko pred Bohom vôbec neobstojí, čo je len dočasné, ale aj čo naopak má hodnotu pre večnosť... A práve k zhromažďovaniu takýchto pokladov nás Boží Duch podnecuje.
4.     Božej horlivosti. Aj Boh je horlivý (Iz 9,6; 37,32...). Duch Svätý v nás pôsobí tiež horlivosť. Vlastne sa ani nedá bez istej miery zanietenia a horlivosti dosiahnuť isté sebazapretie (napr. pre pôsty a modlitby, alebo ranné stíšenia... alebo osobnú evanjelizáciu). Duch Boží nás podnecuje – rozhorľuje nášho ducha (Sk 17,16). Nejde o našu ľudskú horlivosť, ale napätie Božieho povolania a našej túžby v našom srdci. Je to napr. modlitebné bremeno, ktoré nám dáva niekedy Boží Duch. Je to túžba po tom aby bol niekto spasený. Alebo bremeno za deti...
5.     Božej lásky. Božia láske neprestáva – je večná, nič ju nezastaví. Božiu lásku rozlieva v našom srdci Duch Svätý (R 5,5) – On je Duchom synovstva: vovádza nás do účasto na všetkých tých pokladoch spasenia, ktorých sme ako Božie deti účastní.
6.     Božieho slova (Jer 20,8-9; 23,29...). Milujem to keď ma vyučuje z Písma Boží Duch, keď mi niečo ukáže a urobí tak Božie slovo pre mňa tááááák konkrétnym. Alebo keď mi vloží na moje srdce nejaké Božie zasľúbenie, na ktorom môžem v modlitbách za nejakú vec pevne stáť. Božie slovo vo mne vtedy fakt horí.

Oheň symbolizuje aj iné veci (napr. peklo, súženie, bohatstvo sveta...), ale práve tieto vypovedajú o tom, čo v nás chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch. Vlastne jedným z Jeho obrazov je oheň. Keď zostúpil na kresťanov na Letnice, ľudia videli akoby jazyky plameňov nad každým na koho Duch Svätý zostúpil.
Pre nás je nesmierne dôležité preto naučiť sa spolupracovať s Božím Duchom:
1 Tesalonickým 5:19  Ducha neuhášajte!
Je to na nás, či bude v nás Boží oheň horieť, alebo nie... Akokoľvek je to paradoxné, ale je to tak: My môžeme obmedziť pôsobenie Ducha Svätého v nás, alebo naopak: môžeme s Ním viac spolupracovať. Je to však na nás do akej miery budeme zakúšať a vstupovať do:  Božej prítomnosti,      svätosti, do Božích súdov,  Božej horlivosti,  lásky, a do  Božieho slova.
Apoštol Pavel vlastne hovorí, že záleží na našom postoji k Duchu Svätému a ku Jeho pôsobeniu, pretože ono nie je samozrejmé. Záleží na tom, čo my robíme, ako sa rozhodujeme, ako žijeme...

POSLUŠNOSŤ - Ako sa poddávame Duchu Svätému?

  1. Prvým  - podľa mňa špatným – extrémom je, keď sa snažíme našou vlastnou drinou dosiahnuť to, čo chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch v nás. To nás vedie naozaj k veľmi namáhavej práci duše. Žiaľ často to končí dezilúziou, sklamaním, rozčarovaním a stavom úplnej nehodnosti a neschopnosti Pána nasledovať... Lebo Božie slovo hovorí: Zachariáš 4:6  Odpovedal mi: Toto je slovo Hospodinovo Zerubábelovi: Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom - hovorí Hospodin mocností.
  2. Druhým – tiež špatným – extrémom je pasívne čakanie na zázrak, na nadprirodzené navštívenie, Boží zásah... na to, že to všetko za nás nejako Boh urobí, a my sa zrazu ocitneme v Božích pokladoch spasenia... Táto vyhliadka vyzerá lákavo – dokonca veľmi zbožne. Lenže Pán nás pozýva do spolupráce s Ním – do nasledovania Jeho šľapají – doaktívneho hľadania Jeho tváre – do aktívnej viery...
  3. Preto si myslím, že je dôležité porozumieť tomu, že Boží Duch nás chce viesť partnerstve, spolupráci, vzťahu, spoločenstve.... s Ním. Niečo potrebujeme urobiť my, a niečo pôsobí On. My reagujeme na Neho a On často reaguje na nás.
Je dôležité učiť sa rozpoznávať, ale aj poslúchať hlas – vedenie Duchom Svätým. Práve preto, že On prebýva v nás je Jeho vedenie tak prirodzené, jemné. On je akoby našou súčasťou. Nekričí na nás z ďalekého vesmíru, ale šepká (niekedy jasne a dôrazne) v našom vnútri. Používa si našu myseľ, predstavivosť, fantáziu, obrazotvornosť, pocity, túžby, sny... čokoľvek.
Často až potom zistíme, či je to Jeho hlas, alebo nie, keď Ho poslúchneme a „zariskujeme“ vo viere. Ako som povedal však: je to škola – myslím, že celoživotná – musíme sa učiť spoznávať v sebe pôsobenie a vedenie Duchom Svätým. Pri tom urobíme aj množstvo chýb, ale zakúsime nepomerne viac slávnych okamihov, v ktorých zakúsime, ako mocne a konkrétne Boh zasahuje do našich životov... Ak však neposlúchneme – míňame to a uhášame Božieho Ducha v nás.
Poslušnosť si vyžaduje našu akktivitu – čin – rozhodnutie – nasledovanie. A to chce niekedy prekonávanie nášho strachu, lenivosti, sebectva, únavy, pocitov a duševných rozpoložení.
Poslušnosť znamená aj vernosť – disciplínu v malých osvedčených veciach, ktoré v priebehu času prinášajú nádherné ovocie: Napr. ranné stíšenia, pravidelný čas na modlitbu, pravidelné pôsty, pravidelné štúdium Biblie, pravidelné skupinky (napr. raz do týždňa).

POSTOJ - Ako sa staviame k tomu, čo Boží Duch pôsobí?

Naše postoje môže Boží oheň v nás uvolniť, alebo naopak: uhášať. Uvediem niekoľko príkladov, s ktorými sa najčastejšie stretávam aj v mojom srdci, ale aj pri službe ľuďom:
NESPRÁVNY
SPRÁVNY
Nevera je často postojom, ktorý najviac uháša pôsobenie Ducha Svätého. K tomuto postoju v našej materialistickej spoločnosti nemáme ďaleko.
Naopak Boží Duch v nás buduje postoj viery, očakávania aj toho, čo je u ľudí nemožné. On nás nenecháva spokojných v tom, že len vieme o Bohu. On nás stále pozýva okúsiť Ho a prijať to, čo Boh robí tu a teraz.
Často sme z rôznych dôvodov ľahostajní (možno pre ustarostenosť o živobytie, pre únavu a stres, pre životný štýl...). Je nám to jednoducho jedno. Chceme sa len viezť, prizerať, sedieť...
Svätý Duch nás však burcuje k tomu, aby sme boli po Bohu roztúžení a horliví po tom, čo pre nás má. Dokonca aj keď nevidíme okamžité výsledky, vedie nás k dlhodobému pripravovaniu cesty pre nášho Kráľa.
Povrchnosť zabíja mnoho kresťanov. Jednoducho nie sú ochotní ísť do hĺbky, dať do toho nič viac, urobiť radikálne veci... A potom sa pýtajú: „Kde je Boh?“ A Boh sa pýta „A kde ste vy? Čo ste urobili preto, aby som mohol prísť ku vám, aby som mohol odpovedať na modlitby?“
Myslím, že Bohu je veľmi vzácnou naša bázeň pred Ním, naša vážnosť voči veciam Jeho kráľovstva. Keď On je pre nás na prvom mieste – tým najdôležittejším  - potom naozaj robíme vo vzťahu ku Nemu hlboké veci.
Kritika je ďalší častý postoj kresťanov, ktorým vieme udasiť Ducha Svätého. Máme optiku skeptikov: Vopred pochybujeme, bojíme sa extrémov, zastávame opatrnícke postoje. A to všetko často s tými najušľachtilejšími cieľmi.
Samozrejme musíme všetko skúmať, ale s cieľom podržať to dobré. Naše ťažisko by nemalo byť na tom, čo je zlé, ale na tom dobrom. Správne rozsudzovanie je postoj ktorý Pán doslova vyhľadáva, lebo kde  je pšenica, vždy bude aj kúkoľ.
Často máme predsudky – horkosť oproti pôsobeniu Svätého Ducha na základe extrémov a chýb, ktoré sme zažili, ba aj zakúsili. Je v nás akási opatrníckosť – až ohrozenosť. Týmto postojom staviame hrádzu Svätému Duchu – aj keď s motívom zachrániť sa pred (prípadnou) povodňou extrémov a chýb.
Pán však hľadá tých, ktorí majú čisté srdce, ktorí odpustili a zbavili sa horkosti. Pred Ním je to veľmi vzácne, keď hoci prejdeme zlými skúsenosťami, predsa zostávame vo vnútri mäkkí, veriaci, čistí, prepálení a zrelejší. To nám zabráni robiť tie isté chyby, ale zachráni nás to pred uzavretosťou a zatvrdilosťou.

Tieto postoje (a mnohé iné...) uhášajú alebo roznecujú Boží oheň a pôsobenie Ducha Svätého v našom živote, ale aj v spoločenstve. Vytvárajú totiž skutočnú duchovnú atmosféru, ktorú šírime.
Tieto postoje určujú často pôsobenie Božieho Ducha na zhromaždení, alebo na skupinke. Niekedy naozaj nezáleží na služobníkovi, či worshipe, alebo moderátorovi zhromaždenia. Mementom by mal byť pre nás Nazaret v dobe Pána Ježiša: Ľudia tam zaujali postoj nevery, spochybňovania, podozrievavosti, odmietnutia... a doslova je napísané, že:  A nemohol tam urobiť iného divu, len čo na niekoľkých chorých položil ruky a uzdravil ich (Marek 6:5).

PREMENA - Do akej miery sme premieňaní Duchom Svätým?

Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje Boží oheň v nás – skutočnú teplotu našej zbožnosti – je miera, do akej sme skutočne prmieňaní Duchom Svätým; do akej sa On stáva doslova našou súčasťou; do akej miery sú naše postoje a motívy, náš charakter, myslenie – všetko – Ním vyformované v nás. Kde dvaja spolu dlho žijú, ovplyvňujú sa navzájom a toto by malo platiť predovšetkým o našom spoločenstve s Dichom Svätým. Premieňa nás naše spolčenstvo s Ním? Dokážeme vidieť to, v čom konkrétne je vyformovaný v nás Kristus? Dokážeme vidieť zmenu v našom charaktere, myslení, postojoch v priebehu času?
Premena sa prejaví napr. tak, že už nie len že nás Boží Duch musí vyburcovať do modlitieb, ale už my sami žijeme doslova životným štýlom modlitby a automaticky realizujeme čas pre modlitby v živote. Často sa pristihneme, že sa modlíme, až keď sa modlíme. Akoby sa nevedomky začneme modliť... To je však len jeden príklad.
Premena je vlastne privlastnenie si životného štýlu, ktorý neuháša Ducha Svätého, ale Mu dáve väčší a väčší priestor. Postupom času sa to stáva „naším životným štýlom“. Postupom času začnú fungovať isté automatizmy. Či v myslení, alebo reakciách, alebo postojoch:
Židom 5:14  Ale dokonalých pokrmom je tvrdý pokrm, tých, ktorí pre zvyklosť majú vycvičené smyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!
Postupom času napríklad sa už nemusíme urputne sústrediť na to, aby sme rozoznali útok zlého, a vzopreli sa mu, zachytili a uhasili ohnivé šípy... Zo začiatku nám to samozrejme zaberie istý čas, kým odpustíme tomu, skrze koho na nás diabol strieľa zraňujúce a odsudzujúce slová; kým sa vysporiadame s tými výrokmi; kým to premodlíme, rozdýchame a kým sme schopní kráčať a bojovať ďalej... Postupom času by sme sa však mali stať majstrami v používaní štítu viery. Mali by sme ho používať s takou ľahkosťou, ako keď si oblečieme kabát a vyjdeme na ulicu. Samozrejme, chce to čas, chce to premenu, chce to rast a dozrievanie vo viere.
Pokiaľ však nedochádza aj ku našej premene (ale len napr. k ustavičnému sa prispôsobovaniu sa „životnému štýlu“ Ducha Svätého v nás), potom stále znova potrebujeme vyučovanie základov, lebo sme ich neuviedli do praxe. A teoretické poznanie – akokoľvek je dôležité a nevyhnutné – nás nekvalifikuje pre život viery, pre život podľa Ducha.


 

Boží oheň v nás II.

(1 Tesalonickým 5:19, Zjavenie Jána 3,18)

V posledných dňoch.

Keď som o tomto všetkom uvažoval a čítal som si v Písme state, ktoré hovoria o posledných dňoch, uvedomil som si, že práve toto je tá najväčšia výzva, ktorej budú kresťania v posledných dňoch čeliť: Nebyť vlažný, ale horúci. Myslím si, že  my sme práve pred touto výzvou. Písmo jasne hovorí, že v posledných dňoch:
  1. Vychladne láska mnohých (Mt 24,12). Ztoho je zrejmé, že aj naša láska sa dá merať podobne ako teplota. Naša láska môže chladnúť! Môže sa však aj zohrievať. Prejavom chladnej lásky je napr.: nízka horlivosť, malá (alebo žiadna) ochota priniesť obete, nízka odolnosť voči hriechu, kompromisy, posunuté hranice k hodnotám sveta...
  2. Kresťania budú čeliť problému s názvom „Vlažnosť“ (Zj 3,14-22) V tomto texte je to postavené ako vážna výstraha, že ako vlažní niesme Pánom vôbec použiteľní! Navonok sa to síce prejavuje ako „všetko mám, nikoho a niťč nepotrebujem...“ - teda ako niečo pompézne, fungujúce, bohaté, múdre, skúsené, organizované... Ale Pánov pohľad drasticky odhaľuje krutú realitu duchovnej chudoby, slepoty a nahoty. Vlažnosť nie je schopná uvidieť svoj skutočný stav. Vlažnosť totiž často prichádza práve tam, kde sa zdá, že navonok je všetko v poriadku.
  3. Mnohým zhasnú lampy, lebo budú mať nedostatok oleja v lampách (Mt 25,1-13). Olej je tiež symbolom Ducha Svätého. Budú to kresťania, ktorí Ho nebudú mať – alebo Ho budú mať málo – doslova sa im minie. Ako je to možné? Veď Boží Duch je osoba: Jednoducho: Sme vyzývaní, aby sme sa Ním naplňovali (Ef 5,18). To sa deje pri nasledovaní Pána Ježiša v spoločenstve s Duchom Svätým (2K 13,13) – teda keď nás neprepĺňajú veci sveta, keď žijeme modlitbou, keď v nás Božie slovo bohate prebýva, keď sa sýtime službou Bohu...
Myslím, že je to pre nás strategické si uvedomiť. Vlastne toto nám odhaľuje diablov plán ako nás zviesť z Pánovej cesty, ako nás naviesť k pasivite, k ochladnutiu a v poslednej fáze možno až k odpadnutiu. Prinajlepšom je v jeho pláne urobiť nás nepripravenými, nepoužiteľnými, doslova „deaktivovanými“.
Toto poznanie by nás však nemalo viesť k zúfalstvu, a ďalším pocitom zlyhania a viny! To robí nepriateľ!!! Boh nás chce zobudiť, vystríhať, viesť k rozhorleniu sa a návratu na Jeho cesty... On na nás hľadí s túžbou, aby nám mohol dať všetko to, za čo tiekla krv Jeho Syna. Bolí Ho, keď sa od Neho odvraciame, keď sa nechávame oklamať. Predsa sa však ku nám prihovára a vystiera k nám svoje ruky, aby nás objal, obnovil, odpustil, posilnil...
Mali by sme sa teda v tejto dobe pýtať:
Čo robiť aby môj oheň nevyhasínal... aby som horel ešte viac...???
Pretože, ak nič nespravíme, tento proces bude pokračovať, Ak nič nezmeníme, budeme naďalej mať to, čo doteraz. Ak nebudeme niečo robiť inak, ani výsledky našej služby nebudú iné ako doteraz.
Myslím, že aj z uvedených troch miest v Písme, ktoré hovoria o tom, že práve na Boží oheň v nas bude diabol v posledných dňoch tlačiť, je jasné aj veľmi praktické riešenie – návod, ako tomu zabrániť. Boží oheň v nás je teraz fakt „podpultový tovar“ - je to vzácnosť. V týchto textoch nachádzame stratégiu ako o tento oheň neprísť, ako neuhášať Ducha Svätého, ako naopak tento oheň v nás môžeme ešte viacej roznecovať.

Zamiluj si spravodlivosť!

Matúš 24:12  Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.
Na tomto mieste je jasne napísané, prečo dochádza k ochladnutiu lásky: Kvôli neprávosti. Teda lásku môžeme rozhojniť práve jasným a nekompromisným postojom k akejkoľvek neprávosti.
       V zápase o udržanie a roznietenie našej lásky k Bohu (a teda aj našej lásky k ľuďom) potrebujeme vyhlásiť vojnu hriechu (akémukoľvek v akejkoľvek forme a množstve). Nestačí len čítať o Božej láske všetky texty a spievať „zamilované“ piesne. To všetko je síce dobré, ale pokiaľ nevyhlásime vojnu a nezáhajime boj s hriechom, bude nás tento hriech vždy znovu a znovu strhávať späť a „zalievať studenou vodou“. Práve radikalita v boji s hriechom roznieti aj našu lásku k Bohu. Pretože tým budeme konkrétne manifestovať to, ako je pre nás Boh na prvom mieste. Tá radikalita sa prejaví napríklad drastickou úprimnosťou pri vyznaní hriechu (keď napr. poprosíme niekoho, aby nám v tej oblasti slúžil, alebo pomohol v zápase...); odhalením a odmietnutím zakrývania skutkovej podstaty hriechu; zastavením všetkých našich výhovoriech, vysvetlení a alibizovania hriechu.
Samozrejme tento boj môžeme vyhlasiť len s vedomím (poznaním, zjavením) že sme Bohom milovaní, prijatí a draho kúpení Baránkovou krvou. Bez toho je to len vysiľujúci zápas v snahe zapáčiť sa Bohu.
Keď však vieme že sme milovaní a že za nás tiekla Baránkova krv, vieme aj to, že sme novým stvorením v Kristu, a že nemusíme hrešiť. Vieme sa hriechu vzoprieť. A už nie len vo svojej vlastnej sile, ale v moci Pánovej, ktorý prebýva v nás.
       Potrebujeme uveriť, že máme a môžeme byť takí (svätí,...),  ako Pán (je svätý,...). Lukáš 6:40  Nie je učeník nad učiteľa, ale dokonalý bude každý, keď bude ako jeho učiteľ. Myslím, že vieru v toto sme akoby stratili a uspokojili sme sa v tom, že „predsa len sme len ľudia...“. Pán nás však ku svätosti a nasledovaniu Jeho príkladu vyzval. Akokoľvek sa nám to zdá nerealizovateľné, predsa: je to Pánova výzva. Poďme ju prijať, Poďme uveriť tomu, že Jeho dielo posvätenia nás naozaj môže posvätiť úplne celých.
       Čoskoro v zápase o čistotu sa ocitneme v boji so svojim vlastným srdcom. Ak to s týmto zápasom myslíme vážne, Pán nám bude môcť odhaľovať skutočný stav nášho srdca. A to vôbec nie je radostný pohľad. On to však nerobí, aby nás odsúdil, ale naopak, aby nás vyviedol z našej nečistoty. Zaumieňme si teda, že Mu to dovolíme a nebudeme si zakrývať oči pred Jeho svetlom, ktoré bude odhaľovať našu vzburu, svojvôľu, kompromisy, prispôsobovanie sa, rôzne „výnimky“, „malé“ priestupky... Dovoľme tiež Pánovi aby jednal s našou pýchou, sebectvom, ješitnosťou, láskou k veciam sveta...
       Potrebujeme zájsť podľa mňa ešte ďalej ako jednať s hriechom, ktorý je jasný, viditeľný a neoddiskutovateľný. Potrebujeme odstrániť všetko, čo je pochybné diskutabilné, nejasné... Práve preto, že nie všetko je pre nás prospešné: 1 Korintským 6:12  Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť!  Je mnoho vecí, ktoré možno nenazveme hriechom, ale predsa majú potenciál nás okradnúť o čas, zaneprázdniť, zaviesť našu pozornosť niekam inam, alebo aj ovládnuť...
Pred pár mesiacmi som sa takto ocitol na kolenách v pokání: Ani som nevedel ako (bolo to v modlitebnej miestnosti niekedy nad ránom), ale Pán jednal so mnou a ukázal mi ako som sa postupne tolerovaním niektorých neškodných vecí v narastajúcej miere dostal do stavu, kedy som Ním bol mnohokrát nepoužiteľný. Bol som zdesený!!! Ako som len mohol takto nebezpečne posunúť v priebehu času svoje hranice?!
Veľmi dobrým príkladom je pre nás Evan Roberts. Od svojich 13 rokov volal k Bohu o naplnenie Duchom Svätým a o prebudenie do jeho krajiny. Modlil sa za to asi 13 rokov! A keď Pán to prebudenie poslal (1904 Walesské prebudenie) bol práve on jednou z nádob, ktoré si Boh používal. Zaujímavé však je, že zakaždým kázal jedno jediné kázanie s týmito štyrmi bodmi:
  1. Vyznaj každý hriech!
  2. Odstráň všetko, čo by mohlo vyvolávať pochybnosti!
  3. Okamžite poslúchnu Ducha Svätého!
  4. Otvorene vyznávaj Krista!
Práve počas prebudení ľudia zrazu zoberú svoj boj s hriechom takto radikálne vážne. Prečo? - Lebo zrazu ho vnímajú vo svetle Božej tváre. Nie preto, že by sa Boh zmenil a sprísnil kritériá! Ale preto, že počas prebudení ľudia zrazu vidia to, čo dovtedy buď vidieť nechceli, alebo ani neboli schopní pre ovplyvnenie svetom a vlažnosť. A to ma desí. Desí ma to, že si možno neuvedomujeme svoj skutočný stav.
Laodicea predstavuje posledný zo siedmich zborov, ktorým Pán adresoval svoje listy v Zjavení Jána. Predstavuje teda cirkev v  období posledných dní – a jej najväčší problém: vlažnosť (Zj 3,14-22).  V tomto liste nájdeme aj konkrétne výzvy, ktoré vedú ku náprave. Jedna z nich je:
Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.
Biele rúcho je nedostatkový tovar v posledných dňoch a predstavuje práve oblasť čistoty, svätosti, spravodlivosti, bezúhonnosti... Ak ho nemáme, ukazuje sa hanba našej telesnosti, neprávosti, hriechu, nečistoty, svetskosti, žiadostivosti...

Neboj sa, len ver a konaj vo viere!

Máločo v nás roznieti Boží oheň viac ako konanie vo viere. Keď zakúsime skutočné Božie pôsobenie skrze nás, naša viera je posilňovaná a rastie. Vyžaduje si to však naše konanie vo viere. To je také konanie, ktoré dáva priestor Božiemu pôsobeniu veľmi aktívnym spôsobom. Nie je to postoj „...veď Boh je všemohúci a keď chce, nech zasiahne...“!!! Je to naopak postoj pokorného a vášnivého hľadania – spoliehania sa na – Boha: „Bože ja ti verím... preto idem do toho a budem čakať ako sa Ty osláviš...“
Náš problém je práve v tom, že nepotrebujeme Boha ku svojmu každodennému životu, pre svoje zabezpečenie, pre svoje uzdravenie... Na všetko máme nejaké svoje vlastné zabezpečenie: vysoká životná úroveň, dostatok finančných prostriedkov, lekárska starostlivosť, zdravotné a iné poistenia... Kvôli tomu nezakúšame do veľkej miery reálne Božie nadprirodzené zaopatrenie. Kvôli tomu sa ani nenaučíme Mu veriť a byť na Ňom, na Jeho pomoci, Na Jeho odpovedi zavislí...
Pri takomto životnom štýle samozrejme hasne náš oheň, krpatie naša viera... Stávame sa viac a viac pragmatickí, racionalistickí.. a potom aj opatrnícki, skeptickí... A to uháša Ducha Svätého – Jeho pôsobenie. My to možno považujeme za normálne, bežné – dokonca triezve – vyvážené - „neuletené“ - premýšľanie a postoje..., ale v skutočnosti  to môže byť uhášanie Ducha Svätého, ktorý nás tiahne práve do očakávania na Hospodina, ku konaniu vo viere, ku postojom viery... Viera roznecuje oheň. Nevera ho uháša.
Čo z toho, čo robíš, si vyžaduje tvoju vieru?
Definícia (pokus o definíciu viery): Viera je také konanie (aktivita, skutok) na základe vnímania Pánovho vedenia (zjavenia, popudu...), ku ktorej ak sa Boh neprizná a nezasiahne, dopadne to fiaskom (hanbou, jasným omylom).
Myslím, že dnes sme vyzývaní práve k takémuto konaniu vo viere, ku skutkom, postojom viery. Viera je prirovnávaná v NZ ku ohňom prepálenému zlatu. Pretože viera musí byť preverená našou poslušnosťou a aktivitou. Viera bez skutkov je mŕtva. Tým ohňom aktivity vo viere musíme prejsť. Dokonca aj za cenu chýb, ztrápnenia sa, fiaska... Často až potom zistím, že je niečo „od Pána“ (k čomu sa cítime Ním vedení...) alebo nie, keď to jednoducho urobíme, poslúchneme...
1 Peter 1:7  aby vaša skúšaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom preskúšané zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista.
Jakub 2:20  Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná?
Jakub 2:26  Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.
Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.
Skutočným bohatstvom z pohľadu večnosti nie je majetok, popularita, úspech... ale viera. Lebo spravodlivý žiť bude vierou. Lebo vo viere – jedine vo viere – môžeme robiť skutky poslušnosti, postupovať v Božom povolaní, nechať sa viesť Svätým Duchom.
Židom 11:6  Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.
Je len jediná možnosť ako presťať uhášať oheň Svätého Ducha: Potrebujeme začať veriť. Potrebujeme jednať vo viere. Naša reakcia na pôsobenie Svätého Ducha v našom vnútri MUSÍ byť viera.
Samozrejme každý jeden z nás vníma pôsobenie Svätého Ducha (Jeho vedenie, pomazanie, zmocnenie, inšpiráciu...) inak a subjektívne. Vlastne sa to učíme. Duch Svätý prebýva v nás. On na nás nekričí niekde zvonka. Jeho hlas počujeme v našom vnútri, v našom srdci, v našej mysli. Samozrejme učíme sa spoznávať a rozlišovať Jeho hlas. Často si myslíme, že sú to len naše myšlienky, že je to „z nás“... Často to podceníme, nevšímame si to... Ba dokonca naopak čakáme, že Boh ku nám bude hovoriť cez horiaci ker ako ku Mojžišovi...
Dnes stojíme pred naliehavou výzvou začať spoznávať, rozlišovať a poslúchnuť vo viere hlas (pôsobenie) Ducha Svätého v nás. Je čas prestať Ho uhášať, nevšímať si Ho, podceňovať Ho, neveriť Mu, vyhovárať sa, prehlušovať Ho niečím iným... Je čas začať na Neho aktívne vo viere reagovať.
Tak je tomu napr. v prorockej službe: Keby sme na 100% mali istotu počutia Pánovho hlasu, nemuseli by sme proroctvá rozsudzovať, ale keďže tomu tak nie je, potrebujeme dať priestor prorockej službe. Potrebujeme vieru, aby sme vyslovili nejaké prorocké vnímanie. Tak je tomu však vždy pri Pánovom vedení.

Nenechaj si ukradnúť Pánovu prítomnosť!

Treťou vecou ktorú potrebujeme pre roznietenie ohňa Ducha Svätého, a preto, aby sme ho neuhášali, je Pánova prítomnosť. Potrebujeme nie len občas zakúsiť Jeho prítomnosť, občas si to „užiť“ na nejakej kresťanskej akcii, ale potrebujeme sa naučiť permanentne zostávať v Jeho blízkosti.
Nejde však o to usilovať sa o dosiahnutie Božej prítomnosti. Boh túži byť s nami ďaleko viac ako my s Ním. On nám svoju blízkosť a prítomnosť zasľúbil. Samozrejme za podmienky, že nebudeme žiť v hriechu a vo vedomej neposlušnosti voči Nemu. Často si však Jeho prítomnoť neuvedomujeme, prehliadame ju, nevšímame si (Jeho jemné) pôsobenie v nás... Jednoducho nevidíme Ho, nevnímame Jeho blízkosť, nepočujeme Jeho hlas. Sme akoby slepí, hluchí, necitliví... Sme akoby zahalení závojmi spoza ktorých nevidíme, alebo vidíme značne hmlisto...
Samozrejme je viacej dôvodov, pre ktoré niesme schopní jasnejšie vnímať Pánovu prítomnosť (hriech, neposlušnosť, emocionálne zranenie, choroba, nevedomosť, nesloboda...). Myslím si však že uhášanie Ducha Svätého je jedným z nich (ak nie aj najrozšírenejším). Pánovu prítomnosť v nás pôsobí prebývanie Ducha Svätého v nás. On v nás prebýva. Sme Jeho chrámom. Máme spoločenstvo s Ním. On nás vovádza do všetkej pravdy. On spolu s našim duchom svedčí, že sme dietky Božie, To On nám prichádza na pomoc...:
1 Korintským 3:16  Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? 17  Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy!
1 Korintským 6:19  Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?
2 Korintským 13:13  Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen.
Ján 16:13  Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci.
Rímskym 8:15  Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! 16  A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.
Rímskym 8:26  A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným. 27  A Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo má Duch na mysli, že sa totiž tak prihovára za svätých ako Boh chce.

V Pánovej prítomnosti zostávame do takej miery, do akej miery máme spoločenstvo s Duchom Svätým, do akej miery Mu dovoľujeme, aby v nás pôsobil, do akej miery s Ním spolupracujeme, poddávame sa Mu, doverujeme Mu, poznávame Ho. Sme povolaní chodiť podľa Ducha a nie podľa tela.
Duch Svätý nám pomáha vidieť (uvedomovať si, vnímať) realitu duchovného sveta, Pánovu prítomnosť... On sám – Jeho pomazanie – nám otvára oči (duchovný zrak). A to je tretia vec, ktorú si musia Laodicejčania zaopatriť – kupovať: Kollýriová masť:
Zjavenie 3:18  radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.
Duch Svätý totiž zmocňuje nás na našom vnútornom človeku – v našom duchu – aby sme boli schopní vierou vnímať prebývanie Krista v nás, teda aby sa nám Kristus stal táááák reálne prebývajúcim v nás. Vtedy vlastne vieme v Pánovej prítomnosti doslova zostávať, lebo Ho vnímame v našom vnútri:

Efezským 3:14  Preto kľakám na kolená pred Otcom, 15  po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; 16  aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; 17  aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, 18  aby ste mohli so všetkými svätými a vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, 19  a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.
Pavel sa práve za toto modlil!!! A my môžeme robiť toto isté: Modlime sa túto Pavlovu modlitbu za seba i za iných. Je úplne strategická. Zároveň je návodom – veľmi konkrétnym a praktickým – že ako môžeme vo väčšej miere vnímať Pánovu prítomnosť, lásku – dokonca do takej miery, že sme sami premieňaní na Pánov obraz:
2 Korintským 3:18  My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.
Je naliehavý čas urobiť niečo s našou schopnosťou vidieť, vnímať Pána!!! Ako Mu môžeme byť poslušní, ak Ho nepoznáme??? Ako máme ísť za Ním, ak Ho nevidíme??? Ako môže v nás Duch Svätý pôsobiť, ak Ho nepoznáme, nevnímame, ak Mu neveríme, ak Ho uhášame???
Keď však naopak dávame Svätému Duchu priestor, jeho pôsobenie narastá a naša schopnosť vidieť sa zlapšuje. Ako sa to deje?
       Napr. keď nás tiahne do modlitieb (a my to cítime, vnímame potrebu modliť sa, je v nás - viac menej - tá túžba...), tak sa Mu poddáme a urobíme niečo aktívne a praktické pre to, aby sme sa modlili, aby sme ustanovili modlitbu v našom každodennom živote. Ak to máme urobiť, už potrebujeme byť aktívni aj telesne – teda zaprieť sa, rozhodnúť sa, zobudiť sa ráno, nájsť si čas a miesto.... Na začiatku je ale väčšie – menšie vnímanie potreby – a to je tiahnutie Ducha Svätého...
       Napr. počas modlitieb vnímame vedenie (inšpiráciu, nutkanie, myšlienky...) modliť sa za niekoho konkrétneho, niečo konkrétne, alebo nejakým spôsobom... Prípadne dostaneme Biblický verš, alebo obraz, či čokoľvek iné.... Duch Svätý nás totiž vedie pri modlitbách. Lenže my s tým potrerbujeme niečo urobiť, poslúchnuť Ho, použiť tú Jeho inšpiráciu...
       Napr. Keď sa s niekým stretneme a bavíme sa spolu, do našej mysle prídu konkrétne myšlienky o niečom, čo sa toho človeka týka, zrazu akoby sme vnímali jeho rozpoloženie – situáciu – problém... Často môžeme bežne počas dňa dať Duchu Svätému priestor, aby nás mohol takto viesť. Lenže musíme to potom použiť – aplikovať v službe – rozhovore s tým človekom...
       Napr. Duch Svätý nás môže tiahnuť do pokánia a zmeny – niekde hlbšie do vzťahu s Pánom. A my to môžeme vnímať ako našu túžnu, nespokojnosť, akýsi nepokoj, či prázdno vo vnútri... Sme akoby vyrušení a cítime, že niečo nie je ok. Ak s tým nič nerobíme a zvykáme si na to, potom to po čase začneme pokladať za niečo samozrejme , alebo si budeme myslieť, že pre nás Boh nemá taký intenzívny osobný vzťah... Lenže skutočnosť môže byť opačná: Duch nás tiahne k nasledovaniu Jeho vedenia, ku hľadaniu Jeho vedenia... V taký čas sa potrebujeme pýtať: „Pane, čo nie je v poriadku“ Čo mám zmeniť? Je niečo čo mám dať do poriadku?...“ Postupne si môžeme vypestovať značnú citlivosť voči Pánovmu vedeniu, ak Ho začneme nasledovať...
Podobných príkladov je veeeľa. Svätý Duch chce byť – a môže byť – doslova súčasťou nášho života – nás samých. Zaleží len od nás, do akej miery sa Mu poddáme a zoberieme s vierou vážne tieto Jeho impulzy (dotyky, vedenie, inšpiráciu...).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára