________________________________

23. 4. 2010

Božie vedenie

BOŽIE VEDENIE
Žalmy 32:8  Vyučím ťa a ukážem ti cestu, po ktorej kráčať máš, radiť ti chcem a moje oko bude bdieť nad tebou.
Z celej Biblie je viac než isté, že Boh chce viesť každého jedného človeka, ktorý sa Mu odovzdá. Naše životy nie sú dielom náhody (Ef 1,4). Boh má s každým z nás konkrétny plán. Preto je Jeho pôsobenie v našich životoch vlastne Jeho vedenie. On nás chce vyučiť ceste, ktorou máme ísť, chce nás viesť, radiť nám, ba dokonca bdieť nad nami – tz. strážiť nás aby sme neodbočili z Jeho cesty (Iz 30,20-21). Práve slovo „cesta“ je v Písme často obrazom nášho života a v NZ zvlášť sa týmto slovom označuje nasledovanie Krista. Vstúpili sme úzkou bránkou a kráčame úzkou cestou, ktorá vedie do života (Mt 7,13-14)
Aj 8.v. 32. Žalmu vyjadruje nádherné Božie zasľúbenie každému z nás. Ak sme Božími deťmi, ak sme zmierení s Bohom skrze Jeho Syna Ježiša Krista, potom sa nás Božie vedenie týka viac ako čokoľvek iné a je naozaj na mieste uvažovať nad tým, ako nás Boh vedie, ako Ho môžeme počuť. Z nášho textu môžeme vidieť okrem iného aj tieto dve hlavné charakteristiky Božieho vedenia:

1. Boh nám ukazuje cestu. V prvom rade to znamená, že nás skrze Svätého Ducha vedie k nasledovaniu Pána Ježiša. Ježiš Kristus je tá cesta (J 14,6) – Jeho príklad, Jeho plán, Jeho vôľa (ktorá sa plne podriaďuje Božej vôli), Jeho charakter... Toto platí pre každučkého kresťana, nech už je jeho zamestnanie a obdarovanie akékoľvek.
V druhom rade to však znamená aj to, že Boh nám chce ukázať Jeho plán s nami – svoje „PRETO“ – podobne ako to urobil v živote apoštola Pavla: Sk 26,16: Ale vstaň a postav sa na nohy, lebo PRETO som sa ti zjavil, aby som si ťa vyvolil za služobníka a za svedka... Z tohto hľadiska je nesmierne dôležité hľadať odpoveď na otázku: „Čo chceš, Pane, aby som činil?“ (Sk 9,6)
No a samozrejme v treťom rade nám často Boh ukáže cestu pri mnohých (hlavne tých dôležitých) rozhodnutiach – križovatkách na našej ceste (Pr 1,8-3)
2. Boh nás vyučuje (vychováva). Na tento druhý aspekt Božieho vedenia často zabúdame a pri tom je tak logický a jasný v celom Písme. To, že nám Pán ukáže cestu, či smer, nám často nestačí na to, aby sme po tejto veste vedeli robiť konkrétne kroky. Potrebujeme vedieť nie len čo máme robiť, ale aj ako (prípadne kedy) to máme robiť. Preto by sme mohli povedať, že Božie vedenie je celoživotná komunikácia s Bohom.
Vyučovanie znamená výchova. Ako so synmi zachádza Boh s nami (Žid 12,5-11). A práve toto je na Božom vedení priam geniálne. Boh si používa na našu výchovu cestu, po ktorej nás vedie, svoje povolanie, ktorým nás povolal. Tieto dve veci sa navzájom podmieňujú: Ak sa chceme vyhnúť Božej výchove (škole), vyhýbame sa tak Božiemu vedeniu – Jeho ceste. Ak nedovolíme, aby nás viedol Boží Duch ku premene nášho charakteru na Pánov obraz, tak Mu vlastne zabraňujeme aby nás mohol viesť v iných životných situáciách.
Veľmi krásny a známy je príklad, ako Boh viedol Izraelcov z Egypta po púšti do zasľúbenej zeme: 5M 8:2  A budeš pamätať na všetky cesty, ktorými ťa viedol Hospodin, tvoj Bôh, toto už štyridsať rokov po púšti, aby ťa ponížil, aby ťa zkúsil, aby sa zvedelo, čo je v tvojom srdci, či budeš ostríhať jeho prikázania a či nie. 3  A ponížil ťa a dopustil na teba hlad a potom ťa kŕmil mannou, ktorej si neznal, ani jej neznali tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie na samom chlebe žiť bude človek, ale na všetkom tom, čo vychádza z úst Hospodinových, žiť bude človek.
Tu vidíme obidva tieto aspekty Božieho vedenia v praxi. Izraelci zažívali úžasne jasné Božie vedenie. Boh im jasne ukazoval cestu jednak skrze oblakový stĺp cez deň a ohnivý stĺp v noci a jednak skrze Mojžiša, ktorý ich vyučoval Božím prikázaniam. Pri tom však mohli jasne okúšať Pánovu výchovu: Boh sa totiž zameral na ich pýchu, srdce, poslušnosť... Podmienky a okolnosti života na púšti totiž ostro konfrontovali mnohé veci v srdciach Izraelcov.
Boh sa odvtedy nezmenil. Jeho vedenie bude v týchto dvoch aspektoch to isté aj v našich životoch. Príklad Izraelcov by mal byť pre nás dostatočným varovaním, že bez Božej výchovy neporozumieme Božiemu vedeniu.

TRI NÁZORY OHĽADOM BOŽIEHO VEDENIA
Nasledujúce tri názory vyjadrujú celé spektrum názorov na Božie vedenie. To znamená že dva z nich sú úplne krajné a extrémne. Predsa však aj tie ovplyvňujú mnohých veriacich.
1. Božie vedenie je iba nadprirodzené. Toto tvrdenie je veľmi blízke intuitívne založeným ľuďom. Hovorí vlastne, že Boh nás vedie len nadprirodzeným spôsobom, teda: skrze zjavenia, počutím hlasu, videniami, snami... Nebezpečenstvo tohto tvrdenia nie je v tom, že by Boh nepoužíval aj nadprirodzene vedenie, ale v tom, že človeka viaže na očakávanie a vyhľadávanie týchto nadprirodzených vecí. Často potom títo ľudia hľadajú nadprirodzené potvrdenie, či vedenie aj na to, čo Boh skrze Bibliu jasne hovorí; alebo na bežné záležitosti života, v ktorých vôbec nieje potrebné zvláštne zjavenie. Dokonca títo ľudia dospejú aj ku zjaveniam nových učení, ktorými údajne Pán dopĺňa Bibliu, alebo vytrhnutými veršami z kontextu odôvodnia nebiblické učenia.
2. Božie vedenie je iba prirodzené. Toto tvrdenie je vlastne opakom predchádzajúceho a hovorí, že Boh dnes už nehovorí skrze videnia, sny, proroctvá... ale len skrze Bibliu. Je bližšie hlavne silne systematicky založeným ľuďom. Človek má podľa tohto tvrdenia  hlavne študovať Písmo a snažiť sa žiť podľa Jeho noriem. Nebezpečenstvo nespočíva v tom, že by Biblia a poslušnosť prikázaniam neboli základom pre Božie vedenie, ale v tom, že človeku tento názor zoberie vieru v Božie osobné  vedenie v záležitostiach, o ktorých Písmo jednoznačne nehovorí a takisto duchovné dary, zvlášť dary zjavenia sú ak nie úplne odmietané, tak aspoň prijímané s takou neistotou, že sa aj tak míňajú cieľa.
3. Božie vedenie je predovšetkým prirodzené, výnimočne nadprirodzené, nikdy nie neprirodzené. Toto tvrdenie je vlastne pokusom vyjadriť reálny pohľad na Božie vedenie.

  • Predovšetkým prirodzené znamená, že základom je poslušnosť jasne zjavenej Božej vôli v Biblii a prirodzený vzťah s Duchom Svätým, ktorý nás veľmi prirodzene vedie aj prostredníctvom našich myšlienok, okolností, či ľudí... Evidentné je to aj v prípade apoštola Pavla: V Písme nájdeme len niekoľko zmienok o nadprirodzenom Božom vedení, ktoré Pavel zažil a tieto sa stali akýmisi orientačnými bodmi v jeho takmer tridsaťročnom chodení s Pánom. Čo to znamená? – Že väčšinou bol citlivý na prirodzené Božie vedenie: spoločenstvo s Duchom Svätým; tímová spolupráca s ďalšími Božími služobníkmi; okolnosti – jasne vnímal kedy sa mu otvárajú dvere pre službu atď.
  • Výnimočne nadprirodzené znamená v dôležitých a veľmi vážnych rozhodnutiach nás Boh vedie oveľa špecifickejším a pre nás silnejším spôsobom a to predovšetkým v situáciách, na ktoré nám Písmo nedáva jasnú odpoveď. Napr. Keď Pán posielal Petra prvýkrát kázať evanjelium pohanom, použil veľmi konkrétny a jasný spôsob, aby Peter pochopil, že je to Božie vedenie (Sk 10,9-16). Podobne apoštol Pavol zažil niekoľkokrát takéto presvedčivé Božie vedenie; napr. keď prišiel čas, aby boli vyslaní s Barnabášom na misiu (Sk 13,1-3). Už predtým vedeli, že ich Boh povoláva do takejto služby, zrejme prirodzene vnímali tento Boží plán pre nich, vnímali, že im práve toto Boh kladie na srdce... Ale zrazu prišiel Boží čas a Boží Duch jasne hovoril k celému tímu prorokov a učiteľov o tomto pláne.
  • Nikdy nie neprirodzené. Pod neprirodzeným rozumieme niečo, čo je Bohu neprirodzené podľa toho ako Jeho pôsobenie opisuje Písmo. Napr.: Boh pre nás zrejme nemá neveriaceho životného partnera, nehovorí bežne s nami počuteľným hlasom, nevedie nás ku krádeži, nevedie nás do izolovanosti a nezávislosti od spoločenstva veriacich ľudí, nevedie nás k iným prostredníkom medzi Bohom a človekom... atď.

K vnímaniu Božieho vedenie je potrebná ochota:

OCHOTA ROZMÝŠĽAŤ
Tento princíp je veľmi jednoduchý a logický. Boh si jednoduchým spôsobom používa našu myseľ. Preto v NZ nájdeme viacej vodítok vzťahujúcich sa na to ako máme myslieť a o čom. Ich dôležitosť podčiarkuje aj to, že sú to väčšinou imperatívy, teda prikázania (1Kron 22,19; Iz 26,3; R 12,1-2; 2K 10,5; Fil 3,15; Žid 12,3; Kol 3,2).
Veľmi jasne tento princíp ukazoval Pavel Timoteovi:  2Tim 2,27: „Uvažuj o tom, čo hovorím. Pán ti iste dá porozumieť všetkému.“  K tomu aby nám Pán dal porozumieť, či už niektorým miestam v Písme, alebo Jeho vedeniu je veľmi dôležité, aby sme my boli ochotní o tom uvažovať. Pre vnímanie Božieho vedenia je bezpodmienečne nutná ochota rozmýšľať nad Božím slovom, ochota do hĺbky študovať Bibliu, jednotlivé knihy, témy, či slová. K tej to ochote Pán dáva porozumenie, či zjavenie.



OCHOTA MYSLIEŤ DOPREDU
Tento princíp neznie vôbec nejak zvlášť duchovne, predsa však v Písme môžeme vidieť nie len Pána, ale aj jeho prorokov, či služobníkov ako myslia dopredu. Napr. keď Boh skrze faraónove sny hovoril o tom, že na Egypt príde sedem úrodných rokov a potom sedem neúrodných, povedal mu aj to, čo má urobiť už teraz, aby sa na tieto roky správne pripravil (1M 41,25-36). Alebo keď apoštola Pavla viezli ako zajatca do Ríma a mali sa plaviť v jesennom období popri Kréte, tak im Pavol hovoril: „Mužovia, predvídam, že plavba bude obtiažna a spojená s veľkou stratou nie len pre náklad a pre loď, ale aj pre naše životy.“ Toto je taký malý príklad ako Pavol myslel dopredu. Samozrejme na jeho službe ešte zreteľnejšie vidíme jednoznačné zacielenie: Vedel, že má zakladať zbory a budovať cirkev tak, aby bola nevestou Kristovou.
Je dôležité klásť si otázky typu: „Čo z tohto bude po niekoľkých rokoch? Čo všetko sa stane, keď toto urobím? Čo ma to bude stáť? Ako to oslávi môjho Pána? Bude to súhlasiť s Jeho plánom pre mňa?“  
OCHOTA DAŤ SI PORADIŤ
Toto je vlastne jedna zo základných charakteristík Božieho vedenia: Boh si často používa práve iných ľudí, aby k nám hovoril – aby nás buď korigoval, či zastavil, - alebo naopak: aby nás povzbudil a potvrdil Jeho vedenie. Preto je tak dôležité, aby sme mali spoločenstvo, aby cirkev pre nás bola naozaj domovom.  Na príklade Pavla vidíme, že on nič nerobil sám. Vlastne vždy pracoval v nejakom tíme spolu s ostatnými služobníkmi.
Zvlášť pri dôležitých rozhodnutiach je dôležité, aby sme ich nerobili sami.
Ak niekoho vedie Boží Duch preč zo spoločenstva veriacich k nezávislosti – je na mieste položiť si otázku, či je to vedenie naozaj od Ducha Božieho.
OCHOTA ZAPOCHYBOVAŤ O SEBE
Vedomie, že ja nemusím mať pravdu, že sa môžem mýliť nás iste nenechá v izolácii od iných veriacich ľudí.  Je tu však skutočnosť, že naše srdce je klamné a zradné (Jer 17,9) a často potrebujeme byť naozaj veľmi ochotní, aby nám Boh (aj prostredníctvom iných ľudí) mohol ukázať jeho skutočný stav. Ak nebudeme ochotní odkryť svoje srdce, jeho pohnútky môžu veľmi skresliť Božie vedenie, dokonca ho aj úplne nahradiť. Takými pohnútkami sú napr. sebautvrdzovanie, únikovosť, súcit so sebou samým, alebo velikášstvo, ďalej sexuálne pohnútky...
Musíme sa sami seba spytovať, prečo „cítime“, že niektoré rozhodnutie je správne a sami od seba žiadať zdôvodnenie; a nechať si svoje zdôvodnenie preskúmať aj niekým iným. No a samozrejme je dôležité s vážnosťou sa modliť: „Preskúmaj ma ó Bože, poznaj moje srdce; skús ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139,23-24)
OCHOTA BRAŤ S REZERVOU OSOBNÚ PRÍŤAŽLIVOSŤ
Dnes sa môžeme často stretnúť  s výrazom: „kresťan môjho typu“. Jednoducho prirodzene máme sklon obklopovať sa ľuďmi nášho typu, našich názorov, našich „prejavov“, dôrazov... A práve toto je jedno z najväčších skrytých nebezpečenstiev v cirkvi jednak pre jednotlivcov, ale aj celé zbory.
Sme veľmi rôzni, dokonca až diametrálne odlišní a práve toto si Boh používa, jednak na to, aby sme Jeho mohli poznať v ešte väčšej plnosti a jednak preto, aby sme sa vedeli navzájom dopĺňať, aby sme sa učili navzájom sa prijímať a milovať tak ako nás On prijal a miluje.
Preto v záujme Božieho vedenia je dôležité vzdať sa osobnej príťažlivosti k jednej skupine (jedného typu) veriacich. Toto je aj podľa slov apoštola Pavla skôr prejavom nedospelosti a telesnosti (1K 3,1-9) a Jakub pred týmto javom vystríha ako pred hriechom (Jk 2,1).
Ku kresťanom (a aj vodcom) nášho typu totiž máme sklon byť príliš benevolentní čo sa týka rozsudzovania a neschopní vidieť chyby; prípadne neschopní napomenúť – keďže je dosť pravdepodobné, že my robíme tie isté, či podobné chyby a tak je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že Božie vedenie môže byť ovplyvnené kolektívne prijímaným – nerozsudzovaným – zlým postojom (pochopením, motiváciou...).
OCHOTA ČAKAŤ
Ďalším princípom pre vnímanie Božieho vedenia je ochota čakať. To platí jednak pre modlitebnú komôrku, ale aj pre praktický život. Náš osobný – intímny čas s Pánom by mal byť aj o očakávaní na Pána (čo je niekedy ťažšie ako modliť sa).
Zároveň v praktickom živote to znamená neísť ďalej ako mi Pán ukázal – tz. zostať na mieste. Keby sa Pavel rozhodol ísť na misiu hneď, ako začal prirodzeným spôsobom vnímať toto Božie povolanie a nečakal na Boží čas a spôsob, zrejme by narobil kopec chýb a možno by sa s Bohom úplne minul. Boh k nám niekedy hovorí o Jeho pláne s nami, ale to neznamená, že sa to uskutoční hneď, alebo podľa našich predstáv. Preto je dôležité naučiť sa očakávať vo viere na ďalšie Božie vedenie (Jeho čas a spôsob). Ak neočakávame, rozhodneme sa ísť iným smerom, robíme iné veci, zabudneme na to, čo nám Boh hovorí, nepodmieňujeme svoje rozhodnutia Božiemu vedeniu a po čase dokonca povieme: „to som si asi len vymyslel“. Ak sa rozhodneme očakávať: nezabúdame na Božie vedenie, pripravujeme sa na to, aby sme v tejto veci boli Bohu čo najpoužiteľnejší, svoje rozhodnutia robíme s ohľadom na Božie vedenie (aby sme sami seba nediskvalifikovali z Božieho povolania). V konečnej fáze nás toto očakávanie (jasne zacielenie na Pána a Jeho vedenie) pripravuje na ďalšie kroky pod Božím vedením.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára