________________________________

16. 9. 2010

Boží oheň v nás I.

Boží oheň v nás I.

(1 Tesalonickým 5:19)

Stiahnuť kázeň

Dotyk ohňom.

Prorok Izaiáš zakúsil Boží dotyk vo chvíli, kedy ležal pred Pánom usvedčený z nečistoty v jednej oblasti svoho života. Je zaujímavé, že Boží anjel sa ho dotkol uhlíkom z Božieho oltáry. Vlastne on zakúsil dotyk Božím ohňom:

Izaiáš 6:1  V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám. 2  Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvoma si zakrýval tvár, dvoma si zakrýval nohy a dvoma lietal. 3  Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. 4  Vtom sa zachveli základy verají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. 5  Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. 6  Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, 7  dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. 8  A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa!

Boh sa ho dotkol práve tam, kde to najviac potreboval: na mieste najviac postihnutom hriechom, najviac slabom. Dotyk Božím ohňom prináša uzdravenie práve tých vecí, s ktorými si nevieme rady, kde padáme. Dokonca si až zúfame a nariekame nad sebou, pretože vidíme až bezmocnosť niečo v tom zmeniť... Bez tohto dotyku sa zrejme trápime a zmietame pokusmi o zmenu a pocitmi viny (zlyhania, nehodnosti)...

Tento dotyk priniesol Božie odpustenie – a myslím že to bolo predovšetkým dôležité pre Izaiáša, aby zakúsil – zažil, že Boh mu odpustil. Myslím, že sú to niekedy akoby dve veci: Samotné odpustenie a naše prijatie tohto odpustenia (zažitie toho, že Boh mi naozaj odpustil). Boží oheň prináša – tak ako samotnú konfrontáciu hriechu, tak potom aj vedomie odpustenia – uistenie o tom.

Tento dotyk spôsobil zmenu: Izaiáš vnímal Božie povolanie a doslova horel ohňom po tom, aby bol Bohom poslaný, použitý – ako Jeho nástroj pre uskutočnenie Jeho vôle. Nebolo to však ľudské nadšenie! Zrejme ľudsky nebol zo seba nadšený vôbec. Zrejme v okamihoch usvedčenia z hriechu stratil o sebe akékoľvek ambície. Zrejme si už netrúfal dôverovať v seba... Naopak. Ale predsa v ňom horela túžba žiť pre Boha. Horelo v ňom presvedčenie, že napriek tomu, aký je (slabý, zraniteľný, krehký, nestály, ovplyvniteľný hriechom...) si ho Boh chce a môže použiť.

A to je nádherná zmena! Verím, že toto potrebujeme aj my. Mojim refrénom v mysli často je: „Pošli niekoho iného...; Nie som dosť … ; Mňa si Boh nemôže použiť...; Čo už len ja s tým spravím...“ A aj Izaiáš si to právom mohol hovoriť. Právom sa mohol vyhovárať. Mal by pravdu... Predsa však Boží oheň v ňom spôsobil zmenu: Miesto výhovoriek, pochybností, zmietania sa v pocitoch viny (slabosti, nehodnosti, doterajších prehrách a neúspechoch...) kričal: „Bože môj, pošli mňa!!!“

Krst Duchom Svätým a ohňom.

Keď som si o tom čítal, hovoril som si: „Presne toto potrebujem! Napriek tomu, že viem, aký som vetchý, potrebujem v Božom ohni v mojom vnútri volať: Bože pošli mňa! Použi si ma! Tu ma máš!“ A nie len, že to potrebujeme, ale Pán to pre nás aj má. Izaiáš nie je len výnimka, ale skôr príklad pre nás:

Matúš 3:11-12: Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.

V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.

Toto je zasľúbenie o tom, že Pán nás chce krstiť (ponárať do...) Duchom Svätým a ohňom. A to nie len raz, ale stále znovu – ako to len budeme potrebovať. Pán sa nás všetkých – nie len niektorých!!! - chce dotýkať svojim ohňom presne tak ako Izaiáša.

Na Letnice sa takto dotkol prvých kresťanov a tiež vidíme, že to prinieslo presne túto istú zmenu: Apoštolovia povstali v Božom povolaní vo veľkej horlivosti, smelosti, priamosti. Správali sa ako neohroziteľní – nezraniteľní. Ale nebolo to v ich ľudskej náboženskej horlivosti. Nepútali na seba pozornosť. Nepresadzovali sa. Nebudovali si nejaké apoštolské stolce, či pozície. Naopak! Upriamovali pozornosť všetkých na Boha. A robili to v Božom ohni horlivosti.

Keď hovorím o ohni, nemyslím tým:

● naše ľudské nadšenie (pre nejaký projekt, pre dôraz v učení, pre pravdu z Písma...)

● naše ľudské ambície niečo dosiahnuť v našej sile, podľa našich predstáv

● snahu vybudovať neviem aký projekt, či zbor, či službu

● horlivé nasadenie všetkých našich ľudských prostriedkov na dosiahnutie cieľa (reklama, menežment, teória o vodcovstve...)

● nejaký druh zbožnosti (charizmatický, či necharizmatický), formu prejavov uctievania...

Myslím tým Boží oheň v našom vnútri. A ten môže ale aj nemusí byť hlasný viditeľný, extravagantný, charizmatický, či evangelikálny. Ten oheň sa prejaví hĺbkou našej jednoty s Bohom, našej schopnosti vnímať a zdieľať s Ním Jeho srdce, intimitou medzi nami a Ním. Tento oheň môže mať podobu smiechu, kriku, ticha, smútku, zlomenosti, sĺz, proklamácie slov viery... vlastne akúkoľvek. Nejde o to ako sa prejavuje, ale či v nás horí a do akej miery v nás horí.

Duch Svätý je tým Božím ohňom v nás!

Len On v nás môže tento oheň zapáliť a roznecovať. Nejde totiž vôbec o ľudský oheň. Možno niektorí ľudia majú ten typ osobnosti, že sú extrovertnejší a zápalitejší... Ale nejde o to. Boží oheň v nás môže horieť bez ohľadu na to, aký sme typ osobnosti.

Svätý Duch však nie je len nejaká neosobná zápalka. On je osoba – Niekto. On v nás túži prebývať a pozýva nás do partnerstva – do spolupráce s Ním. V tomto vszťahu – spoločenstve s Ním sa roznecuje Boží oheň v nás.

V Písme je OHEŇ symbolom:

1. Božej prítomnosti. Boh sa napr. Mojžišovi zjavil v ohni horiaceho kra, alebo izraelcom v ohni na vrchu Sinaj. Duch Svätý nám sprítomňuje Božiu blízkosť. Doslova nás tiahne, pozýva do nej – a nie len z času na čas, ale On nás chce naučiť ako v tejto Božej prítonosti zostávať a žiť každý jeden deň. On svedčí spolu s našim duchom, že sme dieťatká Božie (R 8,16). Teda v našom duchu, v našom vnútri Boží Duch pôsobí toto svedectvo.

2. Božej svätosti. Malachiáš prorokoval, že „kto znesie deň Jeho príchodu, lebo On bude ako tavičov oheň a práčov lúh“ (Mal 3,2). Takisto nás pozýva a uvádza do svätosti. Ak sme voči Nemu citliví, veľmi rýchlo si uvedomíme, ktoré veci sa Mu nepáčia, ktoré Ho zraňujú a zarmucujú. To svedectvo je v našom vnútri. Je to však na nás, čo s tým urobíme...

3. Božieho súdu. Boží súd zjaví v ohni dielo každého jedného z nás (1K 3,12-15). Duch Boží nás pripravuje na Pánov príchod, ukazuje nám naň, dáva nám optiku nazerania na všetko z uhlu pohľadu súdnej stolice Kristovej. Ak sme voči tomuto citliví, uvedomujeme si už teraz tento Boží súd: vieme presne čo všetko pred Bohom vôbec neobstojí, čo je len dočasné, ale aj čo naopak má hodnotu pre večnosť... A práve k zhromažďovaniu takýchto pokladov nás Boží Duch podnecuje.

4. Božej horlivosti. Aj Boh je horlivý (Iz 9,6; 37,32...). Duch Svätý v nás pôsobí tiež horlivosť. Vlastne sa ani nedá bez istej miery zanietenia a horlivosti dosiahnuť isté sebazapretie (napr. pre pôsty a modlitby, alebo ranné stíšenia... alebo osobnú evanjelizáciu). Duch Boží nás podnecuje – rozhorľuje nášho ducha (Sk 17,16). Nejde o našu ľudskú horlivosť, ale napätie Božieho povolania a našej túžby v našom srdci. Je to napr. modlitebné bremeno, ktoré nám dáva niekedy Boží Duch. Je to túžba po tom aby bol niekto spasený. Alebo bremeno za deti...

5. Božej lásky. Božia láske neprestáva – je večná, nič ju nezastaví. Božiu lásku rozlieva v našom srdci Duch Svätý (R 5,5) – On je Duchom synovstva: vovádza nás do účasto na všetkých tých pokladoch spasenia, ktorých sme ako Božie deti účastní.

6. Božieho slova (Jer 20,8-9; 23,29...). Milujem to keď ma vyučuje z Písma Boží Duch, keď mi niečo ukáže a urobí tak Božie slovo pre mňa tááááák konkrétnym. Alebo keď mi vloží na moje srdce nejaké Božie zasľúbenie, na ktorom môžem v modlitbách za nejakú vec pevne stáť. Božie slovo vo mne vtedy fakt horí.

Oheň symbolizuje aj iné veci (napr. peklo, súženie, bohatstvo sveta...), ale práve tieto vypovedajú o tom, čo v nás chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch. Vlastne jedným z Jeho obrazov je oheň. Keď zostúpil na kresťanov na Letnice, ľudia videli akoby jazyky plameňov nad každým na koho Duch Svätý zostúpil.

Pre nás je nesmierne dôležité preto naučiť sa spolupracovať s Božím Duchom:

1 Tesalonickým 5:19  Ducha neuhášajte!

Je to na nás, či bude v nás Boží oheň horieť, alebo nie... Akokoľvek je to paradoxné, ale je to tak: My môžeme obmedziť pôsobenie Ducha Svätého v nás, alebo naopak: môžeme s Ním viac spolupracovať. Je to však na nás do akej miery budeme zakúšať a vstupovať do: Božej prítomnosti, svätosti, do Božích súdov, Božej horlivosti, lásky, a do Božieho slova.

Apoštol Pavel vlastne hovorí, že záleží na našom postoji k Duchu Svätému a ku Jeho pôsobeniu, pretože ono nie je samozrejmé. Záleží na tom, čo my robíme, ako sa rozhodujeme, ako žijeme...

POSLUŠNOSŤ - Ako sa poddávame Duchu Svätému?

  1. Prvým - podľa mňa špatným – extrémom je, keď sa snažíme našou vlastnou drinou dosiahnuť to, čo chce a môže vypôsobiť jedine Boží Duch v nás. To nás vedie naozaj k veľmi namáhavej práci duše. Žiaľ často to končí dezilúziou, sklamaním, rozčarovaním a stavom úplnej nehodnosti a neschopnosti Pána nasledovať... Lebo Božie slovo hovorí: Zachariáš 4:6  Odpovedal mi: Toto je slovo Hospodinovo Zerubábelovi: Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom - hovorí Hospodin mocností.
  2. Druhým – tiež špatným – extrémom je pasívne čakanie na zázrak, na nadprirodzené navštívenie, Boží zásah... na to, že to všetko za nás nejako Boh urobí, a my sa zrazu ocitneme v Božích pokladoch spasenia... Táto vyhliadka vyzerá lákavo – dokonca veľmi zbožne. Lenže Pán nás pozýva do spolupráce s Ním – do nasledovania Jeho šľapají – doaktívneho hľadania Jeho tváre – do aktívnej viery...
  3. Preto si myslím, že je dôležité porozumieť tomu, že Boží Duch nás chce viesť partnerstve, spolupráci, vzťahu, spoločenstve.... s Ním. Niečo potrebujeme urobiť my, a niečo pôsobí On. My reagujeme na Neho a On často reaguje na nás.

Je dôležité učiť sa rozpoznávať, ale aj poslúchať hlas – vedenie Duchom Svätým. Práve preto, že On prebýva v nás je Jeho vedenie tak prirodzené, jemné. On je akoby našou súčasťou. Nekričí na nás z ďalekého vesmíru, ale šepká (niekedy jasne a dôrazne) v našom vnútri. Používa si našu myseľ, predstavivosť, fantáziu, obrazotvornosť, pocity, túžby, sny... čokoľvek.

Často až potom zistíme, či je to Jeho hlas, alebo nie, keď Ho poslúchneme a „zariskujeme“ vo viere. Ako som povedal však: je to škola – myslím, že celoživotná – musíme sa učiť spoznávať v sebe pôsobenie a vedenie Duchom Svätým. Pri tom urobíme aj množstvo chýb, ale zakúsime nepomerne viac slávnych okamihov, v ktorých zakúsime, ako mocne a konkrétne Boh zasahuje do našich životov... Ak však neposlúchneme – míňame to a uhášame Božieho Ducha v nás.

Poslušnosť si vyžaduje našu aktivitu – čin – rozhodnutie – nasledovanie. A to chce niekedy prekonávanie nášho strachu, lenivosti, sebectva, únavy, pocitov a duševných rozpoložení.

Poslušnosť znamená aj vernosť – disciplínu v malých osvedčených veciach, ktoré v priebehu času prinášajú nádherné ovocie: Napr. ranné stíšenia, pravidelný čas na modlitbu, pravidelné pôsty, pravidelné štúdium Biblie, pravidelné skupinky (napr. raz do týždňa).

POSTOJ - Ako sa staviame k tomu, čo Boží Duch pôsobí?

Naše postoje môže Boží oheň v nás uvolniť, alebo naopak: uhášať. Uvediem niekoľko príkladov, s ktorými sa najčastejšie stretávam aj v mojom srdci, ale aj pri službe ľuďom:

NESPRÁVNY

SPRÁVNY

Nevera je často postojom, ktorý najviac uháša pôsobenie Ducha Svätého. K tomuto postoju v našej materialistickej spoločnosti nemáme ďaleko.

Naopak Boží Duch v nás buduje postoj viery, očakávania aj toho, čo je u ľudí nemožné. On nás nenecháva spokojných v tom, že len vieme o Bohu. On nás stále pozýva okúsiť Ho a prijať to, čo Boh robí tu a teraz.

Často sme z rôznych dôvodov ľahostajní (možno pre ustarostenosť o živobytie, pre únavu a stres, pre životný štýl...). Je nám to jednoducho jedno. Chceme sa len viezť, prizerať, sedieť...

Svätý Duch nás však burcuje k tomu, aby sme boli po Bohu roztúžení a horliví po tom, čo pre nás má. Dokonca aj keď nevidíme okamžité výsledky, vedie nás k dlhodobému pripravovaniu cesty pre nášho Kráľa.

Povrchnosť zabíja mnoho kresťanov. Jednoducho nie sú ochotní ísť do hĺbky, dať do toho nič viac, urobiť radikálne veci... A potom sa pýtajú: „Kde je Boh?“ A Boh sa pýta „A kde ste vy? Čo ste urobili preto, aby som mohol prísť ku vám, aby som mohol odpovedať na modlitby?“

Myslím, že Bohu je veľmi vzácnou naša bázeň pred Ním, naša vážnosť voči veciam Jeho kráľovstva. Keď On je pre nás na prvom mieste – tým najdôležittejším - potom naozaj robíme vo vzťahu ku Nemu hlboké veci.

Kritika je ďalší častý postoj kresťanov, ktorým vieme udasiť Ducha Svätého. Máme optiku skeptikov: Vopred pochybujeme, bojíme sa extrémov, zastávame opatrnícke postoje. A to všetko často s tými najušľachtilejšími cieľmi.

Samozrejme musíme všetko skúmať, ale s cieľom podržať to dobré. Naše ťažisko by nemalo byť na tom, čo je zlé, ale na tom dobrom. Správne rozsudzovanie je postoj ktorý Pán doslova vyhľadáva, lebo kde je pšenica, vždy bude aj kúkoľ.

Často máme predsudky – horkosť oproti pôsobeniu Svätého Ducha na základe extrémov a chýb, ktoré sme zažili, ba aj zakúsili. Je v nás akási opatrníckosť – až ohrozenosť. Týmto postojom staviame hrádzu Svätému Duchu – aj keď s motívom zachrániť sa pred (prípadnou) povodňou extrémov a chýb.

Pán však hľadá tých, ktorí majú čisté srdce, ktorí odpustili a zbavili sa horkosti. Pred Ním je to veľmi vzácne, keď hoci prejdeme zlými skúsenosťami, predsa zostávame vo vnútri mäkkí, veriaci, čistí, prepálení a zrelejší. To nám zabráni robiť tie isté chyby, ale zachráni nás to pred uzavretosťou a zatvrdilosťou.

Tieto postoje (a mnohé iné...) uhášajú alebo roznecujú Boží oheň a pôsobenie Ducha Svätého v našom živote, ale aj v spoločenstve. Vytvárajú totiž skutočnú duchovnú atmosféru, ktorú šírime.

Tieto postoje určujú často pôsobenie Božieho Ducha na zhromaždení, alebo na skupinke. Niekedy naozaj nezáleží na služobníkovi, či worshipe, alebo moderátorovi zhromaždenia. Mementom by mal byť pre nás Nazaret v dobe Pána Ježiša: Ľudia tam zaujali postoj nevery, spochybňovania, podozrievavosti, odmietnutia... a doslova je napísané, že: A nemohol tam urobiť iného divu, len čo na niekoľkých chorých položil ruky a uzdravil ich (Marek 6:5).

PREMENA - Do akej miery sme premieňaní Duchom Svätým?

Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje Boží oheň v nás – skutočnú teplotu našej zbožnosti – je miera, do akej sme skutočne prmieňaní Duchom Svätým; do akej sa On stáva doslova našou súčasťou; do akej miery sú naše postoje a motívy, náš charakter, myslenie – všetko – Ním vyformované v nás. Kde dvaja spolu dlho žijú, ovplyvňujú sa navzájom a toto by malo platiť predovšetkým o našom spoločenstve s Dichom Svätým. Premieňa nás naše spolčenstvo s Ním? Dokážeme vidieť to, v čom konkrétne je vyformovaný v nás Kristus? Dokážeme vidieť zmenu v našom charaktere, myslení, postojoch v priebehu času?

Premena sa prejaví napr. tak, že už nie len že nás Boží Duch musí vyburcovať do modlitieb, ale už my sami žijeme doslova životným štýlom modlitby a automaticky realizujeme čas pre modlitby v živote. Často sa pristihneme, že sa modlíme, až keď sa modlíme. Akoby sa nevedomky začneme modliť... To je však len jeden príklad.

Premena je vlastne privlastnenie si životného štýlu, ktorý neuháša Ducha Svätého, ale Mu dáve väčší a väčší priestor. Postupom času sa to stáva „naším životným štýlom“. Postupom času začnú fungovať isté automatizmy. Či v myslení, alebo reakciách, alebo postojoch:

Židom 5:14  Ale dokonalých pokrmom je tvrdý pokrm, tých, ktorí pre zvyklosť majú vycvičené smyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!

Postupom času napríklad sa už nemusíme urputne sústrediť na to, aby sme rozoznali útok zlého, a vzopreli sa mu, zachytili a uhasili ohnivé šípy... Zo začiatku nám to samozrejme zaberie istý čas, kým odpustíme tomu, skrze koho na nás diabol strieľa zraňujúce a odsudzujúce slová; kým sa vysporiadame s tými výrokmi; kým to premodlíme, rozdýchame a kým sme schopní kráčať a bojovať ďalej... Postupom času by sme sa však mali stať majstrami v používaní štítu viery. Mali by sme ho používať s takou ľahkosťou, ako keď si oblečieme kabát a vyjdeme na ulicu. Samozrejme, chce to čas, chce to premenu, chce to rast a dozrievanie vo viere.

Pokiaľ však nedochádza aj ku našej premene (ale len napr. k ustavičnému sa prispôsobovaniu sa „životnému štýlu“ Ducha Svätého v nás), potom stále znova potrebujeme vyučovanie základov, lebo sme ich neuviedli do praxe. A teoretické poznanie – akokoľvek je dôležité a nevyhnutné – nás nekvalifikuje pre život viery, pre život podľa Ducha.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára