________________________________

17. 1. 2011

„NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

„NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

(18.1.2004; 1Pt 4,7-11)

misko2Boží model

Rád sa vraciam znovu a znovu do knihy Skutkov apoštolov, pretože verím, že tu nám Pán zjavuje Jeho spôsob budovania cirkvi. V prvých kapitolách vidíme len a len Božie pôsobenie a takmer žiadnu z našich moderných teórií o zakladaní a budovaní zboru:

Keď sa učeníci modlili a čakali zasľúbenie o vyliatí Ducha svätého, nikto z nich nevedel, čo sa bude diať, keď Boží Duch príde. Zrejme nevedeli, čo majú čakať. Nemali nijakú skúsenosť, nijakú teóriu, len otvorené srdcia. Nevedeli ako má vyzerať prebudenie.

Takisto asi nevedeli ani čo budú robiť potom, keď budú vystrojení mocou z Výsosti. Dokonca ani nemali šancu nad tým objektívne uvažovať, lebo nevedeli, do čoho idú. Nemali víziu, nemali slogan, nemali cieľovú skupinu obyvateľstva, ktorú by zamýšľali zasiahnuť evanjeliom, nemali predstavu o type zboru, ktorý budú zakladať, a už vôbec nie o jeho denominačnej príslušnosti, či dôrazoch alebo špecifikách...

Potom prišiel ten deň. Boh na nich mohutne vylial svojho Ducha. Celé mesto to vedelo. Nikto si to nemohol nevšimnúť. Kresťania začali hovoriť novými jazykmi, ako im Duch dával vysloviť sa. Zrazu boli naplnení obrovskou smelosťou a vierou verejne zvestovať evanjelium – odpustenie hriechov v Kristu Ježišovi.

Peter ani nevedel, čo je to výzva ku spaseniu. Prišiel na to až potom, keď sa ho hlboko usvedčení ľudia pýtali, čo majú robiť. Bolo evidentné, že pri práci bol Boží Duch a nie človek. (My dnes vieme kázať rýchle, ľahko stráviteľné instantné evanjelium; potom sa rýchlo, stručne pomodlíme s ľuďmi modlitbu spasenia; potom im povieme: „Vitajte v Božej rodine, gratulujeme vám, teraz potrebujete si čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do cirkvi... Výsledok? Mnoho nezmenených ľudských sŕdc a životov, kresťanstvo bez skutočného pokánia a obrátenia...)

Táto zvesť začala meniť ľudské životy. Hneď v prvý deň bolo spasených 3000 ľudí. A veci sa začali diať. Nikto ich neorganizoval. Neexistoval program. Nikto nepovedal: „Bude to takto a takto...“ Čo sa vlastne dialo?

1. Zotrvávali v apoštolskom učení – v prvej cirkvi našlo svoje miesto prirodzene vyučovanie – apoštolovia slúžili slovom. Dnes pod pojmom „apoštolské učenie“ rozumieme učenie o Bohu, o Synovi, o Duchu Svätom, o spasení, o cirkvi a o posledných veciach... Výraz „zotrvávali v ap. učení“ znamená dve veci: Apoštolovia vyučovali, kázali, prorokovali...; Ľudia zostávali v tom, čomu boli vyučovaní, verili slovu a žili podľa neho. (Dnes však kladieme dôraz na ten prvý význam tohto znaku prvej cirkvi: na samotné vyučovanie – jeho formu a obsah. Myslím, že tá druhá vec – život podľa tohto slova – nám uniká.)

2. Zotrvávali v spoločenstve – deň po dni zotrvávali jednomyseľne v chráme, boli pospolu, všetko mali spoločné, lámali chlieb po domoch, boli jedno srdce a jedna duša. Nad týmto fenoménom úplne žasnem. Až na niekoľko malých výnimiek v histórii, nevidím, že by sa v ľudských životoch takto mocne transformoval Boží dotyk – Božia láska – do takýchto vydaných, láskyplných vzťahov. Skrátka úžasné!!! A nikto to neorganizoval. Toto nebol dnes známy systém skupiniek a skupinkových zborov! Toto nemalo formu, či štruktúru. Bolo to úplne prirodzené a spontánne. Verím, že toto je Boží model aj pre nás. Boh sa nás chce dotknúť svojou láskou do takej miery, že to vytvorí medzi nami živé a hlboké spoločenstvo. Prví kresťania sa schádzali po domoch, prijímali Večeru Pánovu, zdieľali sa so všetkým, modlili sa a vrelo sa milovali. K tomu nepotrebovali apoštolov, či špeciálne vysvätených kazateľov, ktorí by im prisluhovali Večeru Pánovu. Bolo to Božie hnutie. Nádhera! Nikto nikoho do ničoho nenaháňal, žiadne špeciálne vízie skupiniek. Apoštolovia sa prizerali, čo všetko sa to deje – a až spätne nad tým uvažovali. Jednoducho nádhera! (– Niečo neporovnateľné so syndrómom vyhorenia, depresiami, politickým úsilím, manažmentom dnešných kresťanských vedúcich, ktorí sa snažíme organizovať zborový život a viesť ľudí k tomu, aby sa spolu stretli aspoň v nedeľu.)

3. Zotrvávali na modlitbách – asi ani nemohlo byť nič prirodzenejšie pre prvých kresťanov, ktorí tak mocne zažili Boží dotyk – Jeho milosť. Nemali modlitebné chvíle, či stretnutia. Oni zotrvávali v modlitbách. Vždy a všade. Stále sa niekde niekto modlil. Bola to vášeň pre modlitbu a chválu. Oči, uši a srdcia kresťanov boli v nebi – ich pozornosť, ich túžba, ich plány, ich ambície – to všetko sa sústredilo na Pána Ježiša Krista. (Dnes sme stratili vieru v modlitbu, nudí nás, modlíme sa až keď je veľmi zle, všetko sa snažíme buď riešiť, alebo to proste necháme tak. Poznáme mnoho spôsobov ako sa modliť, mnoho hudobných štýlov, mnoho typov zbožnosti – a výsledkom je, že sa nevieme modliť spolu, lebo každý by to chcel nejako inak: dlho, krátko, nepretržite, stručne, cielene, necielene, nahlas, potichu, v jazykoch, zásadne bez jazykov, všetci naraz, po jednom, v skupinkách... Dovtedy sa zameriavame na to ako to najlepšie urobiť, až to vôbec neurobíme. A keď predsa, tak zistíme, že to nebolo dobré, že to niekomu vadilo a už to neurobíme.)

4. Prišla bázeň na všetky duše – Keď o tom čítam, priam cítim, ako v dňoch prvých kresťanov vládla úcta a rešpekt voči Bohu. Bola tam jednoducho vážnosť voči Bohu a Jeho vôli. Inými slovami: Boh bol dôležitejší, ako čokoľvek iné. Boh bol uctievaný. Všetko sa dialo pre Pána. Cirkev nebola o naplňovaní ľudských potrieb a očakávaní. Predovšetkým išlo o to, aby kresťania žili na slávu svojho Boha, aby On bol vyvýšený, uctievaný. Aby Jeho prítomnosť neodchádzala, aby sa medzi nimi On cítil dobre. Aby On jednal medzi nimi a skrze nich.

5. Diali sa divy, zázraky a znamenia – duchovné dary, prejavy a manifestácie tu mali samozrejme tiež miesto. Ľudské životy sa fakticky menili. Obrátenia boli jasné a dramatické. Pán vylieval znovu a znovu svojho Ducha. Krst v Duchu Svätom bol úplne samozrejmým. Každý kto ho zažil o tom vedel a aj ľudia okolo neho to hneď vedeli. Nepotrebovali na to zvláštne teórie a znaky. Skutočne vydali svoje životy Pánovi, skutočne robili pokánie a preto zažili skutočne Božiu milosť, stali sa skutočne novými stvoreniami. Bolo prirodzené, že aj krst v Duchu Svätom prežívali skutočne. Pán jednal medzi nimi. Nemuseli organizovať prebudenecké zhromaždenia...

6. Apoštolovia zotrvávali na modlitbách a v službe slova – od začiatku tiež bolo zrejmé Božie povolanie v životoch apoštolov a potom ďalších ľudí, ktorých si Pán pre svoju službu oddelil. Dnes tomu hovoríme vodcovstvo, alebo „päťnásobná služobnosť“. Pracovná náplň vodcov ale bola značne iná: Božie slovo a modlitba. Ak chceli držať krok s Božím Duchom, museli zostávať v Duchu a načúvaní Pánovi. To bola jediná a hlavná kvalifikácia, pre ktorú si ich Pán oddelil. Som presvedčený, že toto Pán hľadá aj dnes u vodcov. Hľadá tých, ktorí budú s Ním, ktorí Ho budú počuť, ktorí Ho poslúchnu, ktorí pôjdu v Jeho pomazaní, a ktorí nebudú zaneprázdnení všeličím iným

7. Boli obľúbení u všetkého ľudu – Zmena životov bola zreteľná aj pred verejnosťou – a bola vítaná, akceptovaná. Cirkev bola obľúbená. Nebola diskreditovaná pokrytectvom, vlažnosťou, politikou... Jedine náboženským židovským vodcom bola tŕňom v oku. V každom prípade jej vplyv na spoločnosť bol obrovský. Nebolo ju možné prehliadnuť alebo zavrieť za steny nejakej nehnuteľnosti.

Toto všetko sa jednoducho dialo. Boh nám dodnes týmto ukazuje Jeho model, Jeho spôsob ako On chce budovať svoju cirkev. Verím, že toto jednoducho povstane k životu všade, kde Boží Duch jedná. Toto všetko sa aj dnes bude diať všade, kde Pán môže jednať vo svojej moci, kde sa dotkne našich životov.

Chceme to vôbec?

Keď sme však úprimní, musíme si dnes priznať, že práve tak, ako sú nám niektoré z týchto vecí sympatické, práve tak by sme niektoré nechceli v našom zbore.

Niekto si myslí, že vyučovanie je to, čo potrebujeme robiť. Niekto kladie dôraz na modlitby a hľadanie Božej tváre, niekto na zmenu našich sŕdc a životov, niekto na duchovné dary...

A práve tak isto – ak sme úprimní – musíme si priznať, že tieto isté veci vlastne nechceme:

1. Možno chceme vyučovanie (aj keď s podmienkami), ale nechceme zmenu.

2. Možno sa chceme dobre cítiť na zhromaždení a mať priateľské vzťahy, ale do akej miery chceme zdieľať svoje súkromie, intímne veci, vyznávanie si hriechov navzájom, či majetok?

3. Možno chceme aby Boh jednal v moci medzi nami – chceme duchovné dary, ale do akej miery sme ochotní za toto zaplatiť tú správnu cenu? - Náš skutočný hlad po tomto všetkom sa prejavuje len a len v modlitebnom živote.

4. Možno chceme žiť pre Boha, a mať Bohoslužby plné Jeho prítomnosti, ale prečo ich potom plánujeme a napĺňame len podľa svojich predstáv a potrieb. Prečo prichádzame „na hotové“ čakajúc na to, čo nám kto pripravil? Prečo to nerobíme naozaj ako pre Boha – naplno, čo najkvalitnejšie a všetci naplno?

5. Možno snívame o prebudení, duchovných daroch v praxi, nadprirodzenom Božom konaní, ale schválne: Sme ochotní akceptovať Božie prekvapenia, zvláštne duchovné prejavy, nemať všetko pod kontrolou? Alebo inak: Boli by sme radi keby nám Boh mohol do takej miery dôverovať, že nám zverí niečo zo svojej moci, ale: Do akej miery si my sami navzájom dôverujeme?

6. Možno chceme charizmatických vodcov – apoštolské vedenie, ale súčasne svojich vodcov nútime aby „obsluhovali pri stoloch“.

7. Možno chceme ovplyvniť spoločnosť. Snažíme sa evanjelizovať, alebo realizovať verejnosti prospešné projekty. Dokonca sa od cirkvi očakáva starostlivosť o starých ľudí, o siroty, o chudobných... Keď sa nám to nedarí, cítime sa „neúspešní, malí...“ Ale prví kresťania si získali verejnosť zmenou svojich životov, láskou a Božou neoddiskutovateľnou prítomnosťou.

V každom prípade či zamietneme všetko z tohto, alebo si vyberieme len niečo z týchto vecí (o tom boli jednotlivé reformácie a prebudenia a o tomto sú dodnes jednotlivé hnutia a denominačné rozdiely) – nebude to Boží vzrast, a možno ani Božia stavba...

Preto aj keď v týchto dňoch veľa hovoríme o skupinkách, o našom schádzaní sa po domoch a kanceláriách a o našom spoločenstve, chcem povedať – a aj vás upokojiť – že to v žiadnom prípade neznamená, že znovu niečo vyberieme, aby sme to zdôraznili, a že ostatné nepovažujeme za potrebné. Naopak! Uvedomujeme si, že ak náš zbor má byť Božou stavbou, Božím domom, potrebujeme sa otvoriť celému Božiemu plánu s nami.

Zároveň nechceme teraz naše vzájomné spoločenstvo organizovať, či nariaďovať. To tiež nemá zmysel. Túžime po tom, aby sa naše spoločenstvo prehĺbilo hlavne vplyvom Božej lásky a Jeho dotyku. Veríme, že Pán chce spojiť naše životy a viesť nás do jednoty Ducha vo zväzku pokoja. Je na nás všetkých, či Mu to dovolíme...

Po tridsiatich rokoch

Pán nám jedinečným spôsobom ukázal Jeho spôsob – Jeho projekt pre svoju cirkev. Kniha Skutky apoštolov je oknom, cez ktoré môžeme tento projekt pozorovať a skúmať. V prvých kapitolách je vlastne len opis toho, čo všetko sa prirodzene dialo, čo pôsobil Boží Duch (preto dodnes mnohí nazývajú túto knihu Skutky Ducha Svätého). V ďalších biblických knihách – listoch, ktoré vznikli s odstupom niekoľkých rokov už nachádzame nie len opis toho, čo Boh koná, ale viac inštrukcií o tom, čo sú kresťania povinní robiť.

Je zaujímavé, že čo bolo v prvých kapitolách Sk spontánne a prirodzené, v Listoch to už tak nie je. Z toho vyplýva, že je to na nás do akej miery bude naše spoločenstvo aj Božím domom. Aj prví kresťania postupne chladli vo svojej láske a hĺbke spoločenstva. Preto apoštolovia písali svoje listy, preto ustanovovali ďalších vedúcich a starších, preto sa viac do popredia dostávala organizácia a vedenie. Som však presvedčený, že Boží model a Božie srdce sa v tomto nezmenilo, a naďalej by sme mali skúmať Boží projekt cirkvi. A aj listy apoštolov nás k tomu vedú.

Dnes si otvoríme 1Pt 4,7-11. Peter písal tento list z Ríma asi r. 64 po Kristu – teda asi po tridsiatich rokoch po udalostiach, o ktorých píše kniha SK, a ktorých bol Peter účastníkom:

1 Peter 4:7  A všetkému sa priblížil koniec. 8  Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 9  Pohostinní jeden naproti druhému bez reptania. 10  Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej. 11  Ak niekto hovorí - jako slová Božie; ak niekto slúži - jako z vlády, ktorú dáva Bôh, aby bol Bôh vo všetkom oslavovaný skrze Ježiša Krista, ktorý má slávu i silu na veky vekov. Ameň.

V tomto texte je Božia reč aj pre nás, pre naše budovanie zboru, pre naše spoločenstvo. Myslím, že je to nesmierne aktuálne:

Žime pre ten deň!

Ako šokujúco znie táto veta pre nás v dnešnej dobe! „Koniec všetkému je blízko.“ Prichádza koniec. Už nie je čas žiť pre čokoľvek iné ako pre ten deň, kedy Pán príde, kde budeme stáť pred Jeho súdnou stolicou. Prví kresťania žili práve takto. Každú chvíľu čakali skorý koniec. Mali jasný cieľ, pre ktorý žili: ich cieľom bol ten deň, keď budú stáť pred Pánom.

Aj apoštol Pavel v liste Kolosenským nás vyzýva: „Hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha;  na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“

Ale ako málo takto žijeme, uvažujeme, plánujeme a túžime! Zdá sa mi, že čím sme bližšie koncu, tým menej si to uvedomujeme a tým menej žijeme pre ten deň. A čím menej si uvedomujeme, že koniec je blízko, tým menej je pre nás Božie slovo dostatočnou výzvou ku zmene, tým menej akceptujeme Božiu vôľu...

Ak máme naplniť Božiu vôľu, ak máme byť Božou stavbou, a naše spoločenstvo Božím domom, musíme žiť pre ten deň. Nie pre dnešný deň, ani pre žiadny iný deň na tejto zemi. Musíme žiť pre ten deň pred Pánovým súdom, pre ten deň kedy si pre nás príde. Ak naše srdcia nebudú tam, kde je On, ani naše životy nebudú o Ňom, ani náš zbor, ani naše spoločenstvo.

Toto je základom a bezpečnou kotvou. Prvé Božie prikázanie obsahuje podmienku: celým svojim srdcom, z celej sily a z celej duše. Všetko menej je nedostatočné.

Je Pán pre nás tým najvzácnejším. Je On našim pokladom. Je Jeho spasenie pre nás zdrojom radosti. Sme pripravení teraz opustiť svet, všetko nechať?

Buďme triezvi a modlime sa!

Ďalej Peter vyzýva k triezvosti a modlitbám. Toto bolo a je aktuálne pre všetky generácie kresťanov. V každej dobe prevládala nejaká verejná mienka, nejaký filozofický smer. V každej dobe tiekol a aj dnes tečie Jordán, ktorý sme povolaní prekročiť. Musíme však byť triezvi, aby sme neboli strhnutí jeho prúdom.

Naše srdcia nesmú byť opité vecami tohto sveta, našej doby. Triezvosť spočíva v jasnom uvedomovaní si toho, čo sa deje, a čo sa má onedlho diať; v jasnom videní skorého konca, v jasnom videní, že tu sme pútnikmi, v jasnom spôsobe života orientovanom na večnosť.

Ak máme zostávať v triezvosti a zvíťaziť nad vlastnou žiadostivosťou, pohodlnosťou, lenivosťou, sebectvom, či pýchou – potrebujeme sa modliť – a neochabovať v modlitebnom živote. Modlitba znovu a znovu ladí naše srdcia, aby sme prijímali Boží signál a vo svojich mysliach mali Božie vysielanie.

Modlitba je aj prejavom triezvosti. Kto je triezvy, ten sa modlí. Kto vie o čo tu ide, ten sa modlí. Kto žije pre Krista, ten sa modlí. Kto plánuje s Kristom, ten sa modlí. Kto chce dosahovať Božie ciele Božími prostriedkami, ten sa modlí. Kto chce, aby Boh jednal, ten sa modlí.

Je dôležité aj pracovať, aj plánovať, aj organizovať, ale viac, než modliť sa, môžeme urobiť až potom, čo sme sa modlili.

Milujme sa!

Peter tu hovorí o vrelej, vrúcej a vytrvalej láske, ktorou sa máme milovať. Nech to znie akokoľvek jednoducho, ale: ak sa nebudeme milovať, neurobíme nič na Božej stavbe. Pavel v 1K 13 to vyjadril veľmi zreteľne: „Bez lásky NIČ NIE SOM.“

Toto nás znovu a znovu vracia úplne na začiatok. Je môj život transformovaný Božou láskou? – Do akej miery? Je moje srdce zmenené, je mäkké, je rozšírené?

Akokoľvek máme sklon bazírovať na pravde (aj keď sú to väčšinou naše pravdy), láska je pre Pána dôležitejšia. Akokoľvek máme právo (aj toto sú väčšinou naše pyšné a s Kristom neukrižované práva) byť dotknutí, urazení, zranení... láska prikrýva množstvo hriechov, láska odpúšťa, všetko prekoná...

Faktom však je, že tu nie je reč o láske, ktorej sme my schopní. Je to Božia láska, ktorá je vyliata v našich srdciach. Preto nás toto stále znovu vracia naspäť a ešte bližšie k Pánovi. Akonáhle sa prestávame blížiť Bohu (prehlbovať svoj vzťah s Pánom), prestávame budovať aj naše spoločenstvo.

Buďme pohostinní!

Táto Petrova inštrukcia je nesmierne strategická. A to tým viac, čím viac sa dnes orientujeme na nedeľné bohoslužby. Tie totiž len málo umožňujú praktizovať biblické kresťanstvo.

Na základe tohto slova sme povinní otvoriť svoje domácnosti a použiť svoje prostriedky aj na pohostenie svojich blízkych, svojich súrodencov v Kristu, ale aj neveriacich ľudí.

Pre naše spoločenstvo je toto doslova nenahraditeľné. Keď sa stretávame po domoch, v menšom počte, v našom prirodzenom rodinnom prostredí (a nie na neutrálnej pôde), vtedy môže dojsť k tomu biblickému „NAVZ8JOM“. Vtedy to už nie je len o programe, ktorý nám niekto pripravil. Vtedy my sami sme tým programom. Vtedy môže dojsť k hlbokému zdieľaniu, aj k vyznávaniu hriechov.

V nedeľu na bohoslužbách sa môžeme pretvarovať, môžeme byť pasívni poslucháči... Ale po domoch, na skupinkách to už nie je také ľahké držať si odstup, zatajovať veci, či sa pretvarovať. Možno aj preto niesme ochotní k takémuto stretávaniu sa.

V každom prípade ak otvoríme svoje domácnosti a obmedzíme svoje súkromie, Pán to požehná, nás to hlbšie spojí, viac sa spoznáme, viac si budeme vedieť dôverovať, viac za sebou stáť, viac a konkrétnejšie s väčším záväzkom sa za seba NAVZÁJOM modliť...

Sme správcami.

Toto je ten dôvod prečo sa prví kresťania začali prirodzene stretávať aj po domoch, prečo spolu trávili čas, prečo sa zdieľali a slúžili si navzájom. A dodnes to platí:

Každý z nás prijal Božiu milosť, keď nás Pán prijal, keď nás očistil svojou krvou, keď nám odpustil, keď nám dal svojho Ducha, keď nám dal každému prejav duch na všeobecný úžitok. Každý jeden kresťan vlastní obrovský grand, majetok Božej milosti... Každý z nás je správcom. Všetci sme dostali talenty a hrivny. Všetci sme povolaní to znásobovať, pracovať s tým.

Ako sme zobrali zodpovednosť za tento duchovný majetok? Ako sa oň staráme? Ako ho zveľaďujeme?

Slúžme si navzájom!

A toto je vyvrcholenie: sme povolaní tieto Božie aktíva vložiť do ľudí okolo nás. Pán tu jasne hovorí: “Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.“ – Týka sa to každého z nás! Dnes tomu hovoríme „všeobecné kňažstvo“.

Ak k tomu má dojsť, musíme žiť pre „ten deň“, musíme byť triezvi, musíme sa veľa veľa modliť, musíme sa milovať, musíme byť pohostinní a otvoriť svoje domácnosti, musíme byť vernými správcami... Bez tohto všetkého nedôjde k tomu miestu a času, kde a kedy by sme si mohli NAVZÁJOM slúžiť.

Pokiaľ naše spoločenstvo – aj v našom zbore – nie je charakteristické týmto slovom „NAVZÁJOM“, nemôžeme hovoriť o tom, že je biblické. Boží projekt pre Jeho dom, je vzájomná služba všetkých, vzájomné budovanie sa, činnosť každého údu Jeho tela.

Ešte raz otázka: Chceme to?

Možno je nám dobre práve v tom, že nie sme nikomu vykazateľní. Možno nám vyhovuje uzavreté súkromie našich domácností, kam nám nikto nedovidí. Možno si hovoríme „nemám čas sa takto cez týždeň po domoch stretávať s ľuďmi.“. Možno nemáme chuť sa niekomu zdôverovať, s niekým sa radiť. Predstava pozývať iných veriacich ku sebe domov možno nepríjemne bodá naše ego. Možno si nevieme ani predstaviť, že by sme vo svojej obývačke prijímali večeru Pánovu. Asi je to prvý krát čo rozmýšľaš nad tým, aké by to bolo, keby si ju ty sám vysluhoval svojim súrodencom.

Akokoľvek, teraz je namieste otázka: Čo spravíme s týmto slovom. Na chvíľu sme sa pozreli cez to okno knihy Sk. Zabudneme na to, čo sme videli, alebo s tým niečo urobíme?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára