________________________________

23. 6. 2012

I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Uctievanie Boha

Kázeň (1.4.2012 v zbore BJB Viera) v MP3 je možné stiahnuť TU

Prednášky (12.5.2012 na LAŠ vo Važci) v MP3 je možné stiahnuť tu: 1.časť a 2.časť

Snímka1Chcel by som sa viac zdieľať ako vyučovať o uctievaní Boha. Je to niečo, čomu ma učil Duch Svätý, k čomu ma viedol dodnes. Vlastne je to svedectvo o uctievaní, aké prežívam.

My sme stvorení pre Neho, pre uctievanie Jeho, pre spoločenstvo s Ním – teda „na Jeho obraz“ (1M 1,27). On túži po nás (Jak 4,5), dokonca v jeho láske k nám je žiarlivý (2M 34,14). Jeho srdce je uspokojené v nás, v našom uctievaní; sme Jeho radosťou (Sof 3,17); má záľubu v nás (Ž 37,23). Priznám sa, že toto ma znovu a znovu udivuje a myslím, že tomu nerozumiem: ako je to vlastne možné, že On nás tak veľmi chce, tak veľmi po nás túži. On doslova prebýva na našich chválach (Ž 22,4). Neuspokojuje ho uctievanie anjelov, ani celé nebo. Túži po našom uctievaní! (J 4,23-24)

Keby sme tomu porozumeli, iste by sme k uctievaniu pristupovali úplne inak a iste by sme svet nesmierne rýchlo zmenili, pretože Boh by prišiel prebývať na našich chválach.

Hovorím o tom aj kvôli dôrazu pre tento rok, ktorý vnímam:

Matúš 6:33  Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.

Verím, že je pre nás veľmi dôležité naučiť sa hľadať Božie kráľovstvo, dávať ho na prvé miesto – doslova vstúpiť do správneho postoja uctievania, do uctievania v Duchu a v pravde, po ktorom túži náš Kráľ (J 4,23-24). Potom Jeho kráľovstvo aj príde. Potom to bude On v nás, On v našom strede. Potom svet uvidí, že: „ajhľa Boh je vo vás!“ (1K 14,25); a postrehne tú zmenu: „Hľa veľké veci urobil s nimi Boh!“ (Ž 126,2); a už nebudú vriavieť medzi sebou: „Kde je váš Boh?“ (Joel 2,17).

Snímka2Tri vrstvy, časti uctievania:

1. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Veľmi silne to môžeme pozorovať v udalostiach posledného dňa pred zajatím Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Keď prechádzame cez tieto texty, vidíme ako toto bola najhlbšia Ježišova túžba: osobné spoločenstvo s Jeho učeníkmi, s každým jedným z nich.

Nemôžeme chcieť kráľovstvo, ak sme neboli osobne, intímne s Kráľom. Ak nepatríme Kráľovi, tak sa radšej Jeho kráľovstva bojme!

2. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého.

Druhú vrstvu vidíme po vzkriesení Pána. V týchto textoch vidíme, ako sa niečo úplne zmenilo v ich uctievaní. Zrazu boli plní radosti a zotrvávajúc v chráme dobrorečili Bohu (L 24,52). Zmenilo sa aj to, čo očakával od nich Pán. Doslova im prikázal, aby zostali v Jeruzaleme a očakávali zasľúbenie Otca – vystrojenie mocou z výsosti (L 24,49). Táto druhá vrstva je o očakávaní.

3. Božie kráľovstvo je demonštrované svetu cez Bohom zmenených ľudí.

Tretia vrstva je o tom, čo sa stalo na Letnice a akú zmenu to prinieslo do životov veriacich. Je to uctievanie v nasledovaní Krista – Baránka – „kamkoľvek by šiel“ (Zj 14,4).

I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom.

Snímka3Veľmi silne to môžeme pozorovať v udalostiach posledného dňa pred zajatím Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Keď prechádzame cez tieto texty, vidíme ako toto bola najhlbšia Ježišova túžba: osobné spoločenstvo s Jeho učeníkmi, s každým jedným z nich. Všimnime si to!

1. Osobné zameranie

Lukáš 22:7  I prišiel deň nekvasených chlebov, keď mal byť zabitý veľkonočný baránok. 8  Poslal teda Petra a Jána a povedal im: Choďte, pripravte nám hod veľkonočného baránka, aby sme jedli.

Lukáš 22:14  Keď prišla hodina, posadil sa a dvanásti apoštolovia s Ním. 15  Tu im povedal: Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, skôr, ako by som trpel; 16  lebo hovorím vám, že ho nikdy viac nebudem jesť, len už dokonalého v kráľovstve Božom.

Snímka4To na čom ma Pán upozornil ako na prvú vec, je zameranie nášho srdca. On hľadal osobnú blízkosť svojich učeníkov. Nebolo to len preto, že v najťažších chvíľach svojho súženia, v ohrození blízkej smrti..., hľadal blízkeho človeka. Koniec koncov, učeníci zrejme nerozumeli tomu čo sa deje a ani nevedeli s Ježišom adekvátne súcitiť, niesť s Ním toto bremeno a pomôcť mu blízkosťou a povzbudením...

Toto hovorí o začiatku a jadre nášho uctievania: sme zameraní na Neho hlboko vo svojom srdci? Patrí Jmu naša pozornosť?

Možno sme ako učeníci a tiež sme rozptyľovaní všetkým možným iným: či je baránok dosť prepečený, či nevychladla večera, či je to dobre pripravené..., a nakoniec: kto medzi nami je prvý, najväčší, najlepší...?!

2. Osobné prijímanie

Lukáš 22:15  Tu im povedal: Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, skôr, ako by som trpel; 16  lebo hovorím vám, že ho nikdy viac nebudem jesť, len už dokonalého v kráľovstve Božom. 17  Potom vzal kalich, dobrorečil a povedal: Vezmite ho a deľte sa medzi sebou; 18  lebo hovorím vám, že odteraz nebudem piť z plodu vínneho kmeňa, až kým nepríde kráľovstvo Božie. 19  Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; to čiňte na moju pamiatku. 20  A podobne (vzal) po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.

Snímka5Lukáš 22:21  Ale, hľa, ruka môjho zradcu je spolu s mojou na stole. 22  Syn človeka ide totiž, ako bolo uložené, ale beda človeku, ktorý Ho zrádza! 23  A oni sa začali medzi sebou dohadovať, kto z nich by sa chystal toto urobiť.

Ďalej vidíme, že Pán dával Večeru Pánovu osobne učeníkom. Nešlo len o obrad Pesachovej večere, alebo Večere Pánovej. Nejde len o nejaký zvyk a tradíciu. Pán osobne podával chlieb a kalich učeníkom a oni osobne to brali z Jeho rúk a jedli a pili, pri čom iste zachytili Jeho pohľad a ich oči sa stretli s tými Jeho. Išlo o nesmierne osobné dávanie a osobné prijímanie.

Hovorím o schopnosti osobného prijímania, prijímania srdcom, schopnosť vierou to uchopiť a učiniť neoddeliteľnou realitou vo svojom živote. Keď budeš tiež takto osobne, srdcom a vierou prijímať Pánovu zástupnú obeť za teba a Jeho zmluvu s tebou v Jeho krvi, to totálne zmení celý tvoj život. Nenechá ťa to rovnakým. Toto doslova vtiahne tvoje srdce k Jeho srdcu a vloží tvoj život do Jeho dlane.

Podobne ako to vidíme v prorockej skúsenosti proroka Ezechiela:

Ezechiel 2:8  Ty však, človeče, počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď vzdorovitý ako dom vzdoru! Otvor ústa a zjedz, čo ti dávam! 9  A keď som sa pozrel, ajhľa, vystrela sa ku mne ruka a v nej bol knižný zvitok. 10  Rozvinul ho predo mnou. Bol popísaný na prednej a zadnej strane a mal nadpis: Nárek, vzdych a beda.

Ezechiel 3:1  Riekol mi: Človeče, zjedz všetko, čo vidíš! Zjedz tento zvitok a choď! Hovor domu Izraela! Nato som otvoril ústa a on mi dal zjesť ten zvitok 3  a riekol mi: Človeče, nakŕm si telo a naplň si vnútro týmto zvitkom, ktorý ti dávam. Keď som ho zjedol, bol v mojich ústach sladký ako med. 4  Riekol mi: Človeče, vyber sa, choď k domu Izraela a hovor mu moje slová. 5  Lebo nie si poslaný k ľudu s nezrozumiteľnou rečou a ťažkým jazykom, ale k domu Izraela; 6  nie k mnohým národom s nezrozumiteľnou rečou a s ťažkým jazykom, reč ktorých nerozumieš, lebo keby som ťa k takým poslal, tí by ťa určite poslúchli. 7  Ale dom Izraela ťa nebude chcieť počúvať - lebo mňa nechcú počúvať. Celý dom Izraela má drzé čelo a zatvrdnuté srdce. 8  Hľa, urobil som tvoju tvár tvrdou, ako je ich tvár tvrdou, a čelo tvrdým, ako je ich čelo. 9  Dal som ti čelo ako diamant, tvrdšie ako kremeň. Neboj sa ich, ani sa ich neľakaj, aj keď sú domom vzdoru. 10  Ďalej mi riekol: Človeče, vezmi si k srdcu všetky moje reči, ktoré ti poviem, a počúvaj ich ušami! 11  Vyber sa teda, choď k zajatým, k synom svojho ľudu a hovor s nimi. Povedz im: Takto vraví Hospodin! - už či poslúchnu, alebo odmietnu.

Prorok Ezechiel (a ja verím, že aj všetci ostatní proroci) zakúsil takéto osobné prijímanie, v ktorom sa Božie posolstvo – doslova Božie srdce – dostalo do ich vnútra a stalo sa tak súčasťou ich srdca. Prorocké posolstvo už nebolo pre nich len informácia z neba, ktorú tlmočia. Oni sami sa stali touto prorockou zvesťou. Oni sami ju cítili a žili. Oni boli prví, koho tá prorocká zvesť doslova zasiahla.

Prorok Jeremiáš napríklad nemohol prestať prorokovať aj keď veľmi chcel a keď sa dostal do stavu krajnej úzkosti a odmietnutia kvôli svojej prorockej službe:

Jeremiáš 20:7  Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. 8  Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! - volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. 9  Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem.

Pri tomto osobnom prijímaní Pána, Jeho obete, Jeho povolania, Jeho plánu pre teba, Jeho zmluvy s tebou... (čo je vždy obsahom Večere Pánovej), sa toto všetko dostáva do teba, do tvojho srdca. Stáva sa to tvojou súčasťou:

  • Ako prijímaš Pánovu obeť za teba – spôsobuje to v tebe tvoje odovzdanie sa Jemu...
  • Ako prijímaš Jeho zmluvu, Jeho „áno“ tebe – spôsobuje to v tebe odovzdanie sa Jeho vôli, tvoju poslušnosť Jeho povolaniu...

Z vlastnej skúsenosti tvrdím, že tu sa akoby sama od seba rodí napr. viera v to, že Boh sa o teba postará a zabezpečí tvoje potreby. Zrazu sa v tomto presvedčení ocitneš ako náhle sa Mu odovzdáš, ako náhle osobne prezrieš tú skutočnosť, že On ti vo svojom Synovi dal všetko (R 8,32), tak už nebudeš riešiť existenčné potreby, lebo v Otcovej dlani budeš vidieť, že „všetko ostatné ti bude pridané“ (Mt 6,33).

3. Osobné obnovenie

Po tejto večeri s učeníkmi Pán spravil neobyčajnú vec:

Snímka6Ján 13:3  (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, 4  vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. 5  Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. 6  Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? 7  Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. 8  Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. 9  Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! 10  Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať - iba ak nohy - a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci.

Toto ma úplne dostáva. Pán začal „len tak“ po večeri umývať učeníkom nohy. Peter zareagoval dôrazným „NIE!“. Nevedel to prijať. Či už kvôli hanbe, alebo hrdosti... Nechcel Pána pustiť ku svojim špinavým nohám. Chcel si tú špinu nechať pre seba.

Aj my niekde v sebe ukrývame pred Pánom veľmi intímne a zahanbujúce hriechy. Niečo, čo nás v konečnom dôsledku od Neho oddeľuje. Pán však ide priamo k týmto veciam, priamo k našim špinavým nohám. On nás chce obnoviť v tomto najzraniteľnejšom a najslabšom mieste. A pokiaľ by sme toto odmietli, míňame sa s Ním:

Petrovi na jeho dôrazné „NIE!“ povedal šokujúcu vetu: „Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel.“ A toto zatriaslo Petrom a malo by to zatriasť aj nami.. Jeho reakcia na to bola ochota nechať sa Pánom umyť hoci aj celý. Nevedel si to predstaviť nemať s Pánom podiel.

Je ešte jedno miesto ktoré hovorí o tejto hroznej možnosti minúť sa s Pánom, nemať s Ním podiel, síce Ho poznať, síce Ho vidieť a predsa nemať s Ním nič spoločné:

Židom 12:6  lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. 7  Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? 8  Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! 9  A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? 10  Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. 11  Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. 12  Preto: zase vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená! 13  A urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo.

Pán nás vychováva v uctievaní – pri tom ako Ho uctievame. Je to však uctievanie, pri ktorom Pán prichádza k našim špinavým nohám, na to naše najšpinavšie a najzahanbujúcejšie miesto v našom živote a On osobne nám začne umývať naše nohy. Toto si snáď ani nevieme predstaviť.

Uctievanie nie je len naše spievanie v čase, kedy sa na to cítime, kedy víťazíme, kedy sa nám darí... Uctievanie je hlavne o tom, že prichádzame k Pánovi vždy a takí akí sme. Uctievanie je o tom, že dovoľujeme Pánovi, aby sa nás dotkol, keď mu otvoríme srdce a presne túto špinu pomenujeme a vylejem pred Ním, keď to vyznáme... Ak toto obídeme, jednak sklamávame Pána, jednak nezažijeme strategické obnovenie a preto často zostávame akoby mimo, len v režime auto pilota, v rutine, vo vonkajšej forme uctievania bez vnútorného obnovenia.

Nemali by sme toto obísť len všeobecným vyznaním „Pane odpusti mi všetko toto“. V tomto bode by sme mali zabudnúť, že Boh je vševedúci. Tieto veci by sme mali vyznávať Pánovi tak, akoby Pán o nich nevedel. Potrebujeme to dostať zo seba von. Potrebujeme dovoliť, aby sa toho Pán dotkol, aby On osobne nás umyl. Toto je uctievanie v Duchu a v pravde. Uctievanie, kedy vstupujeme do pravdy a pravdivo Mu vyznávame svoju špinu.

A toto je Pánova výchova. My si možno myslíme, že Jeho výchova prichádza ako trest, ako následok našich chýb. Pán nás však vychováva práve vtedy, kedy ho pravdivo uctievame. Bez pravdy spievame a hovoríme. V pravde je to však už uctievanie.

Odvedenie pozornosti

Petrova reakcia bola zarážajúca: ani si len nevedel predstaviť, že by Ježiš mal umývať jeho nohy. Nevedel to prijať. Či už to bola jeho hrdosť, pocit viny a nedostatočnosti, alebo to bola jeho hanba... Toto si chcel nechal pre seba.

Často ukrývame aj pred Pánom intímne hriechy a veci, ktoré sú zahanbujúce.

Automatickou reakciou po tom ako zhrešíme, je, že sa chceme ukryť, že sa hanbíme a sme obvinení. Vtedy sa nám akoby nechce modliť. Akoby sme stratili vieru, prichádza studený strach. Pocit zlyhania. Pocit, že aj Pán nás vidí takto ako my seba: špinavých a diskvalifikovaných.

4. Osobné oslovenie.

Ďalšou osobnou vecou je Pánove oslovenie, ktoré zakúšame pri uctievaní, v intimite s Kráľom. On túži po osobnom vzťahu s nami. Osobne nám dáva seba vo Večeri Pánovrj. Osobne nám umýva nohy a obnovuje nás. A tiež: osobne k nám hovorí. Je to pravdivé, osobné oslovenie, v ktorom nie je nič prehnané – ani nás nepreceňuje, ani nepodceňuje - a v ktorom je Pánove prijatie a nádej.

Snímka7„Peter ty ma tri razy zaprieš, ale ja som sa modlil za teba... Ja stojím za tebou, ja viem, k čomu som ťa povolal a ako ľa viem pozdvihnúť, ja viem z tvojich pádov urobiť pre teba tú najlepšiu školu...“

Mnohí uvažujú, či v tomto bode bol Peter znovuzrodený... Ja tomu rozumie takto: „Peter v tvojom zapretí dôjde k tomu, že si uvedomíš, že nemôžeš veriť sebe a začneš veriť mne, už sa nebudeš spoliehať na seba a svoje sily, prekročíš svoju hanbu a vinu...“

Na takomto Pánovom slove môžeme potom pevne stáť. Je to doslova svetlom našim nohám. Toto slovo nás vedie a vyvádza z pádov.

Naše odporovanie

My však – podobne ako Peter – máme tendenciu Pánovi neveriť. Zdá sa nám neuveriteľné to v akej extravagantnej láske ku nám Pán hovorí, ako úplne iný je Jeho pohľad na nás, ako horúco On po nás túži a ako jasne nás chce viesť.

5. Osobné bdenie v modlitbe

Snímka8Lukáš 22:40  Keď prišiel na miesto, povedal im: Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. 41  Sám sa však vzdialil od nich tak ďaleko, ako dohodí človek kameňom, padol na kolená a takto sa modlil: 42  Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja. 43  Tu sa Mu ukázal anjel z neba a posilňoval Ho. 44  A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem. 45  Keď vstal od modlitby a prišiel k učeníkom, našiel ich spať, unavených zármutkom, 46  a povedal im: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.

Matúš 26:40  Príduc k učeníkom, našiel ich spať; i riekol Petrovi: Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?

Pán v tomto najťažšom bode prosí učeníkov, aby sa s ním modlili. Nie však len preto, že hľadal spriaznenú dušu a ľudské potešenie svojich priateľov. Tam išlo o ťažký duchovný boj, kedy temnota bola viac než hmatateľná, kedy celé peklo zúrilo, kedy prišla celá agónia hriechu sveta na Pána, kedy čelil dôsledku hriechu, smrti a odlúčeniu od Otca v nebi. Celá démonická temnota tam tlačila Pána k zemi.

Na malý okamih sa to prelomilo, kedy anjel zostúpil a potešoval Pána.

Pán pozýval do nesenia Jeho bremena svojich učeníkov. Hovorím o bdení s Ním, o nesení Jeho bremena. Nejde len o našu modlitbu pri bdení s Pánom, ale o modlitbu spolu s Ním, o Jeho modlitbu, o Jeho bremeno, o bdenie s Ním. Nie je to modlitba, ktorú my vyprodukujeme. Je to modlitba, ktorá sa nám stane, v ktorej sa ocitneme, je to prúd modlitby, ktorý nás nesie.

Ako je to s našim spoločným uctievaním na zhromaždeniach?

My sme si nejako zvykli na to, že sme každý jeden Pánovým chrámom, že v nás Pán prebýva. Považujeme Pána za samozrejmosť, že je s nami všade a kdekoľvek. A je to tak.

No na druhej strane sme aj Božím domom modlitby ako cirkev. A na tento rozmer sme už pozabudli. Pán stále však túži po tom, aby stretnutia veriacich boli domom modlitby a chvály. Naše zhromaždenia by nemali byť len kultúrnou akciou a stretnutím sa ľudí!

1. Osobné zameranie:

Neprichádzajme do zboru kvôli ničomu inému. Na prvom mieste prichádzajme stretnúť sa s Ním. Prichádzajme pripravení. Ak toto bude naozaj našim zámerom, ak pre toto náš čas spoločných zhromaždení oddelíme, potom naše stretnutia budú svätým miestom kde Pán zostúpi v sláve. Ak to bude svätým pre náš v našich srdciach, potom to bude svätým aj Pánovi.

Je dobré ak sa tešíme na stretnutie s ľuďmi, s priateľmi, že sa tešíme na dobré slovo a hudbu. Ale to nesmie byť na prvom mieste. Na prvom mieste by mala byť túžba stretnúť sa s Pánom.

2. Osobné prijímanie:

Vždy keď sa spolu stretávame, Pán je - chce byť – v našom strede. Pán nám osobne slúži, On nás čaká. Duch Svätý pre nás vždy niečo má a chce nás spoločne ako cirkev niekam viesť. Máme to privilégium sa spolu stretnúť a spolu slúžiť Bohu. Preto by sme mali byť aktívni a nie len pasívni poslucháči a pozorovatelia diania. Mali by sme sa aktívne pridať ku chválam, uctievaniu, či slovu – k tomu čo spolu na zhromaždení robíme. Nie je dôležité ani tak to, čo robíme, aký je štýl hudby, aká je forma. Dôležitá je naša aktívna jednota. On prebýva na chválach svojho ľudu.

Ámos 3:3  Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?

Často míňame Božiu prítomnosť len preto, že nejdem do nej spolu. Že naše stretnutia nie sú v jednote, v dohode, v spoločnom zameraní sa na Pána. Verím, že zarmucujeme Ducha Svätého, ak sa namiesto uctievania nudíme, hráme, debatíme s niekým...atď. On prebýva na chválach svojho ľudu. On príde, keď budeme jednotní a aktívni v uctievaní.

3. Osobné obnovenie:

Verím, že tá veta, ktorú počul Peter: „ak ti neumyjem nohy, nemáš so mnou podiel“ nami trasie. Na spoločných zhromaždeniach to platí tak isto. Ak len mechanicky spievame piesne, ale nedôjde k nášmu padnutiu k Pánovým nohám, ak sa Mu neodovzdávame celí, ak sme len povrchní, či všeobecní, ak len čakáme kedy skončia chvály, aby mohlo prísť pre nás niečo zaujímavejšie, ak len tak sedíme, alebo si stále držíme našu špinu, hriech hanbu a vine pre seba... Potom nezakúšame obnovenie, potom je to stále o tom istom, veci sa nemenia, stále je to len „polhodinka pásma pesničiek“ a skôr či neskôr nás to prestane baviť.

Snívam však o tom, že cirkev bude miestom uctievania v duchu a v pravde, kedy budeme vylievať svoje srdcia pred Pánom, kedy doslova pôjde o všetko, pôjde o život, kedy to bude naozaj a bude to z našej strany vášnivé, vážne a pravdivé... Lebo vtedy sa nás bude môcť Pán dotýkať a osobne obnovovať, vtedy zostúpi On vo svojej sláve, vtedy cirkev bude miestom zmeny, uzdravenia, obrátenia, miestom, kde aj neveriaci zažijú mocný dotyk a usvedčenie.

4. Osobné oslovenie:

1 Korintským 14:26  Tak čo, bratia? Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie, reč jazykmi, (jej) výklad - to všetko nech vzdeláva.

Snáď by ani nemalo byť na našich zhromaždeniach, či skupinkách nič prirodzenejšie ako zakúsenie Pánovho oslovenia, ako prorocké dary a skúsenosti. Jeho slovo vtedy potešuje, vyučuje, pozdvihuje aj usvedčuje. Je to doslova ako vodopád Pánovej prítomnosti.

Ak však sme pasívni, neveriaci, nepripravení, nezameraní na Neho, ale len pasívni pozorovatelia, potom zrejme nezakúsime Jeho reč. Potom nám to nič nedá, nijako nás to neoslovuje. Áno, môže nám lahodiť hudba, môže nás zaujať veľa dobrých myšlienok v kázni, a môže nám byť dobre v spoločenstve dobrých ľudí... Predsa však nezakúsime hlboké osobné oslovenie Pánom, ktoré by zasiahlo naše srdce a niečo nezmazateľné v nás zanechalo.

5. Osobné bdenie s Pánom:

V poslednej dobe sa vážne usilujeme čo najviac sa spolu na zhromaždeniach aj modliť. Udivuje ma však to ako je to často ťažké, pomalé, váhavé, také zaspaté. Keď aj sa modlíme v malých skupinkách a vidím ako po dvoch minútach ľudia už len spolu debatia, už sa nevedia ďalej a dlhšie, či hlbšie za tú ktorú vec modliť, rozmýšľam: čo sa to deje? Prečo sa nevieme modliť? Prečo bez kapely nevieme uctievať? Prečo treba toľko úsilia a prípravy a moderovania na to aby sme ľudí dostali do modlitieb a nejakú tú chvíľu ich pri modlitbách udržali? Prečo na výzvu modliť sa nahlas zostane trápne ticho? Prečo na výzvu: - kto sa chce modliť napr. za mladých ľudí, nech príde k mikrofónu – nepríde nikto, alebo len dvaja starší? Prečo ak sa aj niekto nahlas modlí, ako by to boli tí istí ľudia? Prečo nezakúšame doslova prebudenie modlitby – rieku modlitieb, ktorú je ťažké nie spustiť, ale zastaviť? Prečo nie sme nútení vymýšľať to ako modlitbu nie naštartovať, ale usmerniť? Prečo modlitba nie je to hlavné na zhromaždeniach, keď by sme predsa mali byť domom modlitby?

Verím, že je to preto, lebo takto je to aj v našom osobnom živote. Nebdejme s Pánom, nemodlíme sa s Ním, nenesieme Jeho bremeno počas týždňa. Zrejme preto je to pre nás cudzie aj na zhromaždeniach v nedeľu.

Snívam však o tom, že sa to zmení. Musí sa to zmeniť. Nie je možné, aby sa kresťania nevedeli spolu modliť. Nie je to možné, aby to na zhromaždeniach „nehučalo ako v úli“. Prichádza čas prebudiť sa nám zo spánku a vstať z mŕtvych: Efezským 5:14  ...Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus. Ako náhle sa nám naozaj bude skvieť Kristus, naše modlitby už nič nezastaví. Bude to prebudenie modlitby. Vytryskne to z nášho vnútra a potom cirkev bude domom modlitby: Marek 11:17  Potom ich učil hovoriac: Či nie je napísané: Dom môj bude sa volať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára