________________________________

26. 9. 2013

Prachová búrka

Prachová búrka
Stála som oproti Pánovi Ježišovi a zamilovane som na Neho hľadela. Bol mojím všetkým.
„Je naozaj mojím všetkým?“ pýtala som sa sama seba. Znovu som poukladala na oltár všetkých a všetko, čo tam patrilo. Chcela som byť slobodná úplne úplne.
„Poletíme dnes spolu,“ povedal Pán.
Premenili sme sa na orly. Bol krajší ako ja. Nedalo mi to neobzrieť si Ho neskutočne poriadne a kochať sa Jeho nádherou. Ako orla som ho dovtedy nevidela.
Bol o niečo väčší ako ja. Mal snehobiele perie. Konce krídlových pier boli zlaté. Ale nebolo to nápadné. Boli zlaté ale nežiarili, len jemne pretkávali belosť krídiel. Dalo sa to spozorovať, len ak som sa pozerala pozorne. Pre nepozorného pozorovateľa bol len jedným z mnohých orlov. Nejako som vďaka tomu pochopila, prečo ho niektorí uznávajú len ako veľkého proroka.
„Pozerajme spolu dopredu, drahá,“ vyzval ma.
Pozrela som dopredu. Valila sa na nás prachová búrka.
„Zletíme dole,“ povedal.
Zleteli sme nižšie. Tesne nad armádu. S naliehavosťou hovoril k svojim deťom o blížiacom sa nebezpečenstve. Bol všade, bol pri každom z nich. Pri tých najmenších, aj pri dospelých. Ale mnohí nepočuli. Boli zaneprázdnení hľadaním naplnenia svojich potrieb, službou, prácou, rodinou, vierou... Len málo z nich trávilo čas s Ním. Len málo z nich počulo Jeho hlas. Nebolo na to treba veľa. Možno pokus zažiť Ho inak, dať Mu priestor. Len kúsoček.
Vnímala som nesmiernu Pánovu túžbu po nich.
„Pôjdeme za zranenými,“ povedal mi. Bol v jednote s Otcom. A Otec hľadal maličkých, ktorí Ho túžili nájsť, ale báli sa, že nie sú hodní volať sa Jeho deťmi. Oklamanie v tejto oblasti bolo veľmi bolestivé. Bralo im základ prijatia Božieho milovania.
Dotýkala som sa svojim krídlom Pánovho krídla a sama prijímala Jeho uzdravenie všade tam, kde som sa cítila nehodná Jeho bezpodmienečnej lásky. Potom som s Ním spievala pieseň. Bola o milovaní. O kríži. O cene, ktorú platil za nás. Mnohí zranení ju počuli. A mnohé orly aj bojovníci ju spievali. Bol to deň, kedy sa postavili na nemennosť Jeho víťazstva. Pomohli tiež postaviť sa mnohým ďalším.
Potom som v armáde uvidela anjelov. Vmiešali sa medzi Boží ľud. V rukách mali veľké štíty. Vyzerali ako bronzové. Mali moc zabrániť blížiacej sa búrke, aby klesla až k zemi. Nebola to normálna prírodná prachová búrka. Bol to démonický nálet. A oni mali moc, ktorá mala zabrániť, aby dosiahol až na zem. Zlomenosť a pokora sa mali stať víťaziacimi zbraňami armády. Po celom údolí si bojovníci kľakali k zemi. Zažili Božie milovanie a dostali zvláštnu milosť strhnúť k zemi mnoho ľudí zo svojho okolia.
Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo. Boh dal milosť k rýchlej zmene. Tam, kde som bola pred tým úplne slabá, padala som a pýtala milosť vôbec prežiť, som bola silná. Nie mojou silou. Jeho mocou a milovaním. To naplnilo všetky moje potreby. Kľakla som si. Netušila som, koľkých som stiahla k zemi so sebou. Len som volala o milosť.
Búrka udrela v plnej sile. Neprišla postupne, nezačala pozvoľna. Nebola tu a zrazu zúrila mocou, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste.
Kľačala som a modlila som sa ako najhlasnejšie sa mi dalo, aby všetci, ktorí si kľakli so mnou, počuli moje vyznania. Aj oni sa modlili a ja som ich počúvala. Naše modlitby nás navzájom posilňovali.
Vzduch pri zemi bol veľmi ťažký. Túžila som sa postaviť a poriadne sa nadýchnuť. Ale Duch Svätý mi to nedovolil. Niektorí bojovníci sa napriek tomu postavili. Ale po prvom nádychu padli bezvládne k zemi tak ako všetci tí, ktorí nepočuli Ježišovu pieseň. Prach mal moc zbaviť ich života. Bral im chuť robiť čokoľvek, čím by sa dostali blízko Bohu. Miesta ich potrieb, bolesti ich životov naplnil ešte väčšou bolesťou. Vnímala som ju. Bola strašná. Prach bol zmesou klamstiev rôzneho druhu. Jednotlivé zrnká obsahovali túžbu po hriechu, pýchu, horkosť, samospravodlivosť, nechuť k pokániu, pocity prázdnoty s rôznymi návodmi, ako tú otrasnú prázdnotu zaplniť aspoň niečím podobným pokoju, klamstvá o identite a hodnote, neodpustenie sebe aj iným... ani neviem čo všetko ešte, jednoducho všetko. Z každého rožka troška, ako sa hovorí. A človek zasiahnutý tou zmesou nemal jednoducho šancu. Postupne sa mu nanášal do všetkých oblastí života, ktoré neboli plne vydané Bohu.
„Bože!“ kričala som, „urob niečo!“
Vtedy som ucítila Jeho bolesť. Len z veľkej diaľky. Toľko, koľko vedel, že som schopná zniesť. Pretože agóniu kríža človek nedokáže úplne pochopiť. Zabila by ho.
Dodalo mi to silu ďalej sa modliť. Malo ma to udržať v sústredení sa na Boha.
Ale aj tak som o chvíľu začala zdesene hľadať orla, ktorý sa pred tým dotýkal môjho krídla. Toho, ktorý lietal po mojej pravici. Toto bolo nebezpečné. Bála som sa o neho.
„Položila si ho na oltár, drahá,“ usmieval sa Pán.
Stáli sme v pokoji miesta, z ktorého som pozorovala armádu.
„Pozri,“ povedal mi potom, „je v poriadku. Ale ty, ak sebou budeš tak mlieť, čoskoro v poriadku nebudeš.“
Videla som sa zhora. Nado mnou sa začal vytvárať vír nevery. Bol ako zväčšujúci sa lievik plný démonického prachu.
Orol bol v poriadku. Zabával sa na niečom, s pokojom a nadhľadom, akoby sa okolo neho nič nedialo. Vedel o tom, kľačal, hlava sklonená, ale zabával sa.
„Baví sa na mne,“ smial sa Pán, „máme chlapskú debatu.“
„Aha.“
„Prestaň sa bezhlavo vrtieť. Nerád by som bol, keby si bola medzi ranenými. Budem ťa potrebovať v procese ich uzdravenia.“
Prestala som sa teda vrtieť, zúfať si a báť sa. A lievik nado mnou zmizol. Znovu som sa prihovárala za mojich najbližších.
Búrka prešla bez toho, aby sa ma nejako výrazne dotkla. Bola som len unavená z toho ťažkého vzduchu, ktorý bol pri zemi. Orol bol v bezchybnom stave a čakal na rozkazy.
„Poletíme,“ povedala som.
Sadol si a hral. Stačilo pár tónov a bola som opäť čerstvá. Potom sme vyleteli hore. Aj medzi orlami bolo dosť ranených. Trochu ma to prekvapilo.
„Prečo sa čuduješ?“ opýtal sa ma Pán Ježiš.
„Myslela som, no, myslela som, že orly sa predsa veľa modlia. Museli vedieť o tom, čo sa deje.“
„Moja, aj orly sú len ľudia.“
„Nejako som čakala, že víťazia ľahšie.“
„Aj mňa moje víťazstvo stálo celého seba,“ povedal Pán.
Potreboval sme dážď. Dážď aj výdatný prameň. Alebo kopec bojovníkov tam dole? Takých ktorí budú chodiť od človeka k človeku a pomáhať im napiť sa?
„Ach dieťa,“ smial sa Ježiš, „veď sa ma na to len spýtaj!“
Vtedy orol, o ktorého som sa pred chvíľou tak bála, prišiel ku mne a pretrel mi oči.
„Trochu si ich mala polepené prachom. Nemala si sa o mňa báť. Ublížilo ti to.“
„Vďaka. Myslím... dnes by si mal letke veliť ty.“
„Nie, ty. Ako vždy. Budem tu s tebou. Ale nie aby som ťa podopieral. Len preto, aby som bezvýhradne naplnil vôľu môjho Otca.“
Hovoril tak dospelo. Tak inak. Zaujímalo ma, o čom sa asi s Ježišom počas búrky bavil, keď ho to tak zmenilo, ale moja zvedavosť musela počkať.
„Vyleť hore, ešte vyššie. Veď našu letku na dosah neba. Potom sa vrhneme dole. Vyzbrojení Jeho mocou, s nádobami Jeho občerstvenia, s novými šípmi nesúcimi uzdravenie,“ povedala som.
Nepotreboval viac. Vyrazil rýchlosťou, ktorej sme ledva stačili. Boh dal každému nádobou s vodou. Aj bojovníci na zemi dostali také nádoby. A tak sme spolu chodili od raneného k ranenému a dávali sme im piť vodu z rieky života. Vždy, keď sme vnímali, že už je čas, vystrelili sme niekoľko šípov. Bolo to krásne. Zažili sme vzájomný súzvuk. Jednotu. Aj v súkromí aj v službe sme zažili mnoho radosti. Boh nás pripravoval na ďalší boj. Po prvý krát som sa ho nebála. Nepýtala som sa: „Prečo práve ja mám stáť práve tu?“ ako pred tým. Neprotestovala som. Našla som jednotu s nebom.
„A teraz?“ opýtala som sa, keď už bola väčšina ranených znovu na nohách.
„Vyučuj o výzbroji.“
Chcela som sa opýtať „Ja?“ a navrhnúť na túto vec svojho manžela, ale spomenula som si, že len pred chvíľou som sa radovala, že konečne neprotestujem, keď ma Ježiš niekam posiela.
„Dobre,“ povedala som teda.
Postavila som sa doprostred mojej letky a začala hovoriť o výzbroji. O mojich bojoch, o mojich pádoch aj o tom, ako som si často zúfala, že len prehrávam.
„Ale to je lož,“ povedala som, „nemôžeš prehrať, keď večný Víťaz stojí na tvojej strane. Je to len šíp oklamania, ktorý ťa trafil. Vytrhni si ho a vyznaj, že Ježiš zvíťazil. On je vždy Víťaz. Keď zhrešíš, urob pokánie a zvíťazil si. Môžeš si zúfať, urob pokánie z nevery a príde Jeho viera. Ty si neprehral. Víťaz je tvoj Boh. Víťaz je tvoj Pán a Veliteľ. Diabol ti chce nahovoriť, že je koniec, už si prehral, už si dobojoval. Vytrhni ten šíp chválou. O tom je prilba, o tom je štít. Stojíš na strane Víťaza.“
Počúvala som sa, o čom hovorím a znovu prijímala Božie uzdravenie do všetkých oblastí, kde som bola počas uplynulých bojov zranená. Doslova fyzicky som cítila, ako pevnie moja duchovná výzbroj. Žiarila. Bola plná Božej majestátnosti. Mala som problém na ňu pozrieť. Vyrážalo mi to dych. Bola to Jeho moc.
Pozrela som na Ježiša: „Potrebujem pokoru. Zahaľ tú žiarivú zbroj, prosím.“
Myslela som, že len zodvihne môj plášť. Ležal pri mojich nohách, kam som ho položila, aby som deckám lepšie ukázala jednotlivé časti výzbroje. Mohla som sa zohnúť a obliecť sa, ale túžila som, aby to urobil On. Túžila som po tej dokonalosti, akou to urobí. Túžila som po väčšej pokore a to mi mohol dať len On. Ježiš, namiesto toho, aby vzal môj plášť, nadvihol svoj, objal ma a prikryl ma ním.
„Ľúbim ťa,“ povedal. Až potom sa zohol a obliekol ma do môjho plášťa. Prehodil mi ho a upevnil šnúrkami.
„Pôjdeme,“ povedal, „nechaj ich chvíľu, potrebujú stráviť, pokrm, ktorý si im dala.“
Nechala som letku, aby v samote aj hlúčkoch rozprávali a modlili sa. Orol hral na klavír a bez toho, že by ktokoľvek kohokoľvek k čomukoľvek zavolal, postupne sa všetci rozišli a začali tvoriť každý v tom obdarovaní, ktoré mal.
Ja som sa pobrala za Pánom. Prešli sme tmavým tunelom. Bolo mi v ňom trochu chladno, spred úst mi stúpali obláčiky pary. Cítila som ich, nie videla. Kráčala som za Pánom. Jediné, svetlo bol On. Ocitli sme sa vo veľkej miestnosti. Vedela som, že je veľká, cítila som ten priestor, hoci som videla sotva na meter dva a ďalej už bola len tma.
„Toto tu je pohrebisko,“ povedal a urobil rukou gesto naznačujúce, že miestnosť, v ktorej sme boli je naozaj veľká. „Je to pohrebisko mojich darov.“
Striaslo ma vedomie, že dary, ktoré sme odmietli, sú všetky tu. Pochované.
„Ja som ich nepochoval,“ povedal.
„Odpusť,“ zašepkala som.
„Už to viac nerob.“
„To ty mi musíš dať odvahu.“
„Dám ti jej koľko chceš. Mimochodom, nejakú si tu pochovala.“
„Prosím si ju.“
Pokánie mi prinieslo niečo z toho, čo som si pred tým nevzala, hoci mi to dával sám Boh. Ale nie všetko. Veľká časť, zostala tam. V nenávratne.
„Buď verná v malom,“ povedal, „tisícnásobne ti vynahradím, čo si tu nechala. Aj to je moc pokánia. Niečo si stratila. Tie okamihy už nevrátim. Ale prídu iné, v nich uvidíš moju slávu a to, ako neľutujem svoje dary milosti.“
Potom som sa ocitla späť pri mojej letke.
V ten deň za mnou prišla Poletujúca. „Cítim, že sa niečo blíži,“ povedala, „chcem sa s tebou modliť. Aj s druhou orlicou – tou, ktorú tak veľmi miluješ.
Kľakli sme si. Všetky tri. Keď sme skončili, otvorila som oči a okolo nás bola skoro celá moja letka. Obrátila som sa k orlici, z ktorej krídiel raz mali padať kvety. Mala som silný dojem, že dnes zažije niečo z toho, to, ako je to, keď Boh cez ňu na svoj ľud vysype kvety. Pomazanie, ktoré neviem úplne opísať, ale má niečo spoločné s farbami a jemnosťou citov, ktoré jej Boh dal.
„Povedieš nás hore,“ povedala som jej.
Začala kresliť. Ťahy štetcom, aké som u nej ešte nevidela, hĺbka obrazu, ktorý vznikol ma položila na kolená.
Všetci sme sa modlili. Prežili sme hlboké uistenie, že Boh je Jediný Mocný Víťaz. A znovu sme sa poddali Jeho vláde. Oslovilo to mnohých z nášho okolia. Orlica, akoby netušila čo za zázrak spôsobil ten jediný obraz, smutne pozerala na mňa.
„Leť,“ usmiala som sa, „len leť.“
Začala veľmi ostýchavo, obzerala sa na mňa, aby u mňa našla oporu. Vedela, že ju veľmi, veľmi ľúbim. A práve preto som jej tú oporu nemohla dať. Potrebovala dospieť. Čím vyššie letela, tým to bolo ťažšie, bolelo to, vzpierala sa Bohu a už nechcela ísť ďalej, hoci ju volal. Bála sa pádu, bála sa novej bolesti.
„Milovaná,“ hovoril Boh, „milovaná, neboj sa, leť.“
Modlili sme sa, všetci bez rozdielu. Najviac tá, o ktorej Poletujúca hovorila, že ju veľmi milujem. (Budem ju volať Jedinečná, tak, ako ju volám vo videniach o prebudení, hoci v týchto dňoch sme o prebudení stále len snívali.) Jedinečná plakala za život orlice, z ktorej krídiel raz mali padať kvety. Ľúbila ju ako len sestra môže ľúbiť sestru.
A Boh poslal svojich anjelov. Tí ju podržali a vyletela úplne hore, k samotnému nebu, priamo do náručia svojho Ocka. On uzdravil jej bolesť.
Potom sa vrátila k nám. Bola úplne iná.
„Je čas,“ povedala vtedy Jedinečná.
„Viem,“ usmiala sa tá, z ktorej krídiel mali raz padať kvety, „je čas zvíťaziť.“
Objali sa. Vyletela som hore a letka za mnou. V diaľke už bolo znovu vidieť nepriateľa.
Bola to vysoká démonická stena. Démoni rôzneho druhu v nej boli pripravení zničiť všetko, na čo narazia. Oddiely Božej armády, ktorými už prešli, boli čiastočne zdevastované. Duch Boží ma vzal vo videní na iné miesta armády, aby sme sa poučili z ich chýb a víťazstiev.
Potešilo ma, že spúšť nie je zďaleka tak veľká ako po predchádzajúcich útokoch.
„Pozeraj lepšie,“ napomenul ma Svätý Duch, „vtedy som si všimla duchov falošného uspokojenia. „Nepriateľ dobre vie, že sa už viete brániť. Trochu sa zamaskoval. Dajte si pozor. Jedine Ježiš je Cesta, Pravda a Život.“
Ocitla som sa späť v letke, trochu otrasená, ako ľahko som sa dala oklamať.
„Stoj pevne,“ pripomenul mi Pán.
Vedela som, že to dokážeme. Prejdeme. Zvíťazíme. Ale znovu sa ozýval strach. Ten zákerný nepriateľ, ktorý ma tak často tlačil von z hry.
„Som tvoja nádej,“ povedal Ježiš.
Duch Svätý ma vtedy vzal za ruku a dlho poučoval. Nehovoril o taktikách nepriateľa, na ktoré si máme dať pozor. Hovoril o nebi, o čistote, o nádhere Božieho povolania, o daroch, ktoré rozdal Božím deťom,... hovoril tak jasne! Cítila som, ako mi to zostruje môj zrak.
„Nepošpiň si ho,“ napomenul ma dôrazne, „daj naň pozor. Teraz ho budeš veľmi veľmi potrebovať. Nie len pre seba, aj pre nich.“
Ukazoval na skupinky ľudí v mojej blízkosti. Boli rôzni, jedni maľovali, iní hrali, ďalší tancovali, ešte ďalší spievali... ale jedno mali spoločné. Modlievali sa.
„Viac sa modlite. Pre tento boj je to málo,“ prikázal mi Duch Svätý.
Nechcela som ich oficiálne zvolávať na modlitby. Jednoducho som vzala gitarku a začala sa modliť. Nespievala som. Len som si brnkala a modlila sa. Ocitla som sa vo videní.
Lietala som v povetrí. Podo mnou, v údolí, ktorým kráčala armáda sa prelievalo husté démonické mračno. Velil mu generál klamu. Chcela som zletieť nižšie, aby som sa lepšie prizrela, čo vlastne chystajú, ale Boží Duch ma zastavil:
„Spoznala si pravé. Nepotrebuješ študovať falošné. Rozoznáš ho ľahko, pretože nebude pasovať s obrazom, ktorý som ti vštepil do srdca Ja.“
Uvedomila som si, ako ľahko som skoro padla do pasce.
„Neboj sa,“ povedal ešte a ocitla som sa znovu v realite.
Modlila som sa. Okolo mňa sa zhrčila väčšina mojej letky a niekoľko mne blízkych vzácnych bojovníkov. Všetci sa modlili. Po chvíli sa k nám pripojil orol s jazvou na tvári.
„Ste pripravení?“ opýtal sa.
Prezrela som každého z orlov aj bojovníkov.
„Nie,“ odpovedala som.
„Ukry ich,“ prikázal mi.
Oddelila som nepripravených od pripravených. Tých prvých som ukryla pod strechu z pospájaných štítov viery. Nebolo ich veľa, hŕstka nedávno obrátených kresťanov, ktorí ešte nebojovali v žiadnom boji. Zverila som ich orlici, z ktorej krídiel raz mali padať kvety.
„Už si zvíťazila,“ povedala som jej, „teraz to uč týchto.“
„Ďakujem,“ povedala a objala ma.
Túžila som tam nechať aj orla, ktorého krídlo sa dotýkalo môjho krídla, ale Pán mi to nedovolil.
„Ten si dnes sadne na tvoje rameno,“ povedal.
Padla som na kolená. Skôr ako sa to stalo, musela som vybojovať svoj osobný boj s minulosťou. Potom som vysadla na koňa. A orol zletel z kŕdľa, ktorého chvála sa ozývala celým nebom. Sadol mi na rameno.
„Tak?“ opýtal sa.
„Ideme na to,“ odpovedala som. Na moment som si oprela čelo o jeho mäkké perie.
Zahalil ma jedným zo svojich krídiel a zašepkal: „Sníval som o tom, veľa krát.“
Plakala som. „Ja som sa bála.“ Porozprávala som mu niečo málo z toho, prečo som sa tohto okamihu vlastne bála. To, s čím som musela bojovať, kým mi sadol na rameno.
„Ale si rada?“
„Som nesmierne rada, že si to ty. Si môj najdrahší z orlov.“
„Tak už neplač,“ usmial sa.
To ma rozplakalo ešte viac. Až do bodu, kým Boh neosušil všetky moje slzy a neuzdravil zvyšky boľavej samoty, ktorá zostala po tom, čo som prežila.
„Teraz som pripravená,“ povedala som, „vyleť, povzbuď ich tam hore.“
„Prečo nevyletíš so mnou?“
A tak som sa stala na niekoľko chvíľ znovu orlicou. Posilňovali sme spolu mojich drahých spolubojovníkov a potom sme zosadli na zem. Ja ako jazdec, on ako orol. Mal to byť náš prvý ozajstný spoločný boj.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára