________________________________

17. 10. 2013

Zúfalstvo

Zúfalstvo

Modlila som sa, pretože som chcela byť pripravená, keď sa zase niečo začne mlieť. Nie preto, že sa mi chcelo stále bojovať. Chcelo sa mi nič nerobiť, relaxovať a užívať si bezstarostný život s mojím milovaným Bohom. Chcelo sa mi len tak sedieť pri Jeho nohách a počúvať Jeho hlas. Chcelo sa mi len tak pokojne tvoriť, písať, tancovať. Túžila som znovu počuť Pánov spev. Niečo osobné len a len pre mňa. Silne som vnímala, že to všetko pre mňa má, ale zároveň sa musím modliť. Naozaj sa niečo blížilo.

Sotva sme stihli upratať po našej poslednej spoločnej chvále, sotva sme diela, ktoré vznikli použili, už ma Boh volal prísť k Nemu ešte bližšie. Nechala som všetkých tak a sadla si do rohu miestnosti. Sama. Postupne svetlá v budove zhasínali, štrkotali kľúče. Zostali sme len my dvaja – Boh a ja. Len v jednej z vedľajších miestností sa potichu modlil orol s jazvou na tvári s mojím aj svojím orlom.

„Prejdeme sa,“ povedal mi vtedy Pán Ježiš. Vzal ma za ruku a kráčali sme k zrázu, z ktorého som tak často pozorovala armádu.

„Tvoja láska prešla ohňom,“ začal, „budeš o tom hovoriť. Veľa, veľmi veľa mojich detí zažilo osobné straty. Ich bolesť je veľká. Chcem, aby počuli, že som v tom všetkom bol s nimi. Že Ja som to, kto naplní všetky ich potreby. Ja som to, kto uzdraví každú bolesť. Bol som s nimi a som s nimi. Neopustil som ich a neopustím ich.

Mnohí nevedia, kde nájsť silu na ďalší deň. Vyplakali množstvo sĺz. Všetky som ich videl, všetky som ich zbieral do svojej nádoby. Aby som im priniesol svoje uzdravenie.

Stoj pri orlovi. Potrebuje ťa. A ty potrebuješ jeho. Povedz mu všetko, čo si prežila. Úplne všetko. Pomôže mu to prejsť to, čo ho čaká.

Uvidí moju lásku a prijatie, môj najdokonalejší plán. Očistím ho od jeho bolesti. Aby bol pripravený na to, čo som pre neho pripravil. Bude sa radovať, uvidíš.“

Cítila som sa dosť zle. Bola to moja nevera.

„Nenechávaj si túto záťaž, drahá,“ povedal Pán. Hovoril z neho žiaľ. Pred očami mi preletelo, ako by vyzeral môj život, keby som si neveru nechala.

„Dobre,“ súhlasila som.

„Rozmnožím tvoju vieru. Tú, ktorú som ti daroval. Ponesieš ňou maličkých.“

„Teraz sa dobre pozeraj,“ prikázal potom.

Nad armádou sa vytvoril vír. Bol obrovský. Spôsobil ho vietor Božieho Ducha. Bral z našich životov všetko, čo do nich nepatrilo. Všetko, čo sme Bohu dovolili vziať. To, čo sme nedovolili, to nám nechal.

Videla som ženu stískajúcu bremeno svojho zúfalstva, videla som dieťa objímajúce v plači svoje kolienka, videla som mužov zápasiacich s pornografiou, ženy a dievčatá túžiace po milujúcom objatí, deti aj dospelých, starých aj mladých. Všetkých ich zahalil ten vír. Všetko, čoho sa dotkol, boli naše záťaže, veci a bremená, ktoré nám sťažovali život. Bral všetko, čo sme boli ochotní pustiť zo svojich rúk. Ale čo sme nepustili, to nevzal.

Udialo sa to veľmi rýchlo. Boh prišiel, aby nás pripravil na novú vlnu zúfalstva. Bola obrovská. Mnohonásobne prevyšovala výšku dospelého vojaka. Privalila sa, na vrchole na moment zastala a potom sa s rachotom zvalila na armádu. Zasiahlo to každého. Úplne bezo zbytku každého.

„Bež,“ prikázal Pán, „máš slovo o slobode, tak ho káž.“

Ocitla som sa späť dole v armáde. Na mieste, kde som žila a slúžila. Moja letka bola sčasti ukrytá pod jednou zo striech zo štítov, ktoré sme mali v tom čase postavené. Na prvý pohľad to nebolo až také zúfalé. Ale na druhý... modlila som sa za každého osobitne. S každým som hovorila. Riešili sme všetky oblasti, ktoré nám Boh ukázal. Všetky, do ktorých zasiahlo zúfalstvo. Bolo to len ako odraz, len ako niečo, čo trochu prišplechlo zvonku na naše životy, ale aj tak to narobilo škodu.

Moja drahá orlica, tá, ktorú volám Jedinečná, dostala priamy zásah. Nebol moc viditeľný. Ale Boh mi naň zasvietil svojim slovom. Naštrbil jej stabilitu. Nestála pevne na Božom slove, nebrala ho do bodky vážne. Kvôli smädu a hladu, ktorý v nej mnohonásobne znásobila vlna zúfalstva. Chápala som to celé do detailu, ale nebol čas ju ľutovať. Len som ju objala, aby som jej povedala, ako veľmi ju ľúbim.

„Očisti sa,“ prikázala som jej potom.

Plakala, ale poslúchla ma. Už sme toho prešli spolu veľmi veľa. Dôverovala mi, že mi ide o ňu, nie o známky pobožnosti a svätosti. Nie o teologické pravdy. Nie o škatuľku predstavy o kresťanovi, aký má byť. Ale o ňu osobne.

„Teraz pôjdeme bok po boku,“ pokračovala som, „Pán nás vedie von.“

Vyšli sme von. Mimo nášho oddielu. Dievčatá aj chlapci v ňom sa spolu modlili a znovu hlbšie sa vydávali Bohu. Ale vonku bola spúšť. Vojaci, ktorí zostali na stráži proti vlne zúfalstva sa už starali o prvých ranených. Zriaďovali niečo ako „minilazarety“. V nich boli malé izbietky, kde vždy položili dvoch troch s rovnakým zranením a postavili ku nim jedného bojovníka, ktorý rozumel oblasti ich trápenia.

Nevidela som môjho orla. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Inak by poletoval v našej tesnej blízkosti.

Jedinečná našla zranenú, ktorej trápeniu rozumela a začala sa s ňou modliť. Ja som hľadala orla. Našla som ho neďaleko. Kľačal na kolenách pri zranenej dievčine a plakal. Neležala v žiadnej izbietke, ale priamo na bojovom poli. Tak, ako ju zasiahlo zúfalstvo. Podťalo jej nohy a padla na zem. Nedokázala sa modliť. Nedokázala nič. Len ticho vzlykala. Všetka jej viera bola preč. Nevidela žiadnu nádej na zmenu. Jej oči zahaľovala hustá tma. Orol ju mal veľmi rád. Dotkla sa jeho života a priniesla mu Božiu zmenu, ale potom sa ich cesty rozišli. Nepomáhal jej, nedokázal to. Len sedel a plakal. Niečo z toho, čo sa jej stalo, si bral za vinu.

Bol to pre mňa boj prísť tam. Sama som bojovala so zúfalstvom. Znovu som sa o neho bála.

„Položila si mi ho na oltár, drahá,“ povedal mi vtedy Pán.

Len potom som mu dokázala pomôcť.

„Povedz jej všetko. Potrebuje počuť, že všetko to malo zmysel. Potrebuje počuť o tom, čo pre teba urobil Boh. Povedz jej to všetko,“ povedala som orlovi.

Pozrel na mňa. „Prečo?“ opýtal sa.

„Preto, aby dospela. Keď jej to všetko povieš, dospeje. Sama sa naučí bojovať. Čokoľvek príde, ak ju aj rania, ustojí to. Boh jej dá spoločenstvo, podržia ju. Keď jej to všetko povieš, jej viera znovu zažiari. A mnohí budú počuť Pravdu cez jej ústa.“

„Nepýtam sa prečo jej to mám povedať, ale prečo je v tomto stave, prečo je jej tak zle.“

„Ja viem, čo sa pýtaš, ale moju odpoveď to nemení. Povedz jej to všetko. Daj jej všetko, čo do teba vložil Boh. Nepozeraj na jej trápenie. Pozeraj do neba. Teraz si orlom bojovníkom. Vybojuj jej život.“

Nechcelo sa mu do toho. Trhalo mi srdce, keď som videla, ako tí mladí ľudia trpia každý vo svojej bolesti. Ťahalo ma jednoducho si ku nim kľaknúť, objímať ich a plakať s nimi. Ale to nebolo riešenie. To by mňa samu ponorilo do ich zúfalstva.

A tak orol spieval svoju pieseň. Položila ma na kolená. Uzdravila aj moje zranenia aj keď nebola určená mne. Dievčina pri orlových nohách pokojne zaspala.

„Teraz ju nechaj,“ povedala som mu, „Boh sa o ňu postará.“

Pomaly vstal. Vzala som ho za ruku a viedla preč. Musela som. Bolo mi to ľúto, bola som k nemu celý čas tak tvrdá, ale nesmel viac na ňu pozerať. Prehlbovalo to jeho bolesť. Posadila som ho na zem kúsok od miesta, kde som začala pomáhať raneným. Popri všetkom, čo som robila, som sa za neho modlila. Nakoniec, keď už nebolo moc čo robiť, posadila som sa vedľa neho. Dlho som mu spievala. Novú pieseň. Nevedela som, že viem tak spievať, len som to urobila. Bola ako ostrý meč, ako roh plný uzdravujúceho oleja. Bol po nej dlho ticho. Nechala som ho, aby si zvyšok vyrozprával s Bohom sám.

Ja som išla priamo k Pánovi.

„Bože, je to tak ťažké!“ plakala som.

„Preto som vám dal toľko lásky, aby ste sa milovali navzájom. Láska prikrýva množstvo hriechov. Moja láska je dokonalá. Moje milovanie nekončí. Láska je zbraňou víťazstva v ďalšej bitke.“

Už som toho mala naozaj dosť. Už znovu bitka? Ešte som sa ani trochu nespamätala po poslednej.

„Vyčerpalo ťa to, pretože nie si so mnou v úplnej jednote. Neber si závoj nevery. Neber si nápoj smútku. Polož sa mi do dlaní. Ja ťa ponesiem.“

Položila som sa. Niesol ma. Uzdravil všetko, dokonale všetko, čo ma v poslednom boji bolelo. Posadil ma vedľa orla. Orol na mňa položil svoju dlaň a žehnal mi. Chvíľu sme spolu pobudli srdcom v nebi. Potom som otvorila oči.

„Už je to tu,“ povedal, „duch smrti požierajúci všetok život.“

Poznala som jeho útoky. Prázdnotu, ktorú prinášal, chuť skončiť, zomrieť, mať konečne aspoň na okamih pokoj...

Aj orol poznal jeho útoky. Veľmi dobre. Hlboko a osobne.

„Zvládnete to,“ povedal nám vtedy Pán.

„Aj v hejne krkavcov boli takí démoni,“ ozvala som sa, „vieš ako som vtedy žila.“

„Viem, a tiež viem, čo všetko si sa vtedy naučila. Zvládnete to.“

„Pane,“ ozval sa orol, „ty vieš, koľkokrát som chcel zomrieť.“

„Viem, a tiež viem, čo si sa všetko naučil. Zvládnete to. Milujte ma a milujte. Prinesiete život.“

Ďalej s nami nedebatoval. Odišiel. Nechal nás tam. Nechcel, aby sme s Ním vyjednávali, ako sme mali obaja v pláne. Chcel, aby sme Ho poslúchli. Spomenula som si na radosť, akú som mala, keď som konečne prestala protestovať, keď odo mňa niečo chcel a zamrmlala som:

„Tak dobre.“

Orol na mňa pozrel. Bolo v tom všetko, čo si kedy o mne myslel. Mal ma naozaj veľmi hlboko rád. „Idem s tebou,“ povedal.

„Modlite sa,“ ozval sa Boží Duch. Ak by sa neozval, myslím, zostali by sme tam stáť, ponorení do údivu nad Božou dôverou k nám, až by bolo neskoro na akúkoľvek prípravu. Ale keď sa ozval, uvedomila som si, ako je na tom mnoho bojovníkov po útoku zúfalstva stále zle. Čím viac z nás sa pozbiera, tým skôr im pomôžeme. Niečo podobné zahorelo aj v mojom orlovi. V duchu som ďakovala Bohu za jednotu, ktorú nám znovu dal.

„Bože,“ začal orol, „nemám slov. Nemám nič, nemám chuť, nemám silu na takýto boj. Mám len teba. Postavil si ma sem, lebo vieš, že je to správne. A ja idem. Ale potrebujem tvoj zázrak.“

„Amen,“ povedala som. Netušila som, čo ešte pridať. Len som pozrela na maličkých, ktorých sme museli ochrániť a dodala som: „Veď nás, daj nám múdrosť a stratégiu. Potrebujeme tvoj mocný zásah.“

Potom sme sa postavili a zašli za orlom s jazvou na líci. Už nás čakal.

„Vy dvaja ste víťazi,“ povedal, „netraste sa pred nepriateľom, ktorého už váš Pán porazil. Žite, len žite, len žite. A milujte.“

Zoradili sme našu letku a vyleteli hore. Modlili sme sa za každého menovite, postili sme sa a žehnali im jediné – hlboké stretnutie s Bohom, ktorý dáva život. Potrebovali zažiť Jeho milovanie, aby vydržali nálet démonov smrti.

Potom sa začal boj.

Okolo nás bola tma. V diaľke som počula povely orla s jazvou. Poslúchli sme všetko, čo povedal. Aj tí, o ktorých som sa bála, že sú príliš vlažní, že neberú modlitby vážne, všetci sme poslúchli. Zomkli sme sa jeden k druhému – celý oddiel a niekoľko bojovníkov, ktorých nám pridelil orol s jazvou. Modlili sme sa naozaj neprestajne. Nebolo hodiny, kedy by sme mlčali. Mnohí mladí vtedy videli anjelov, ktorí nás chránili. Namaľovali obrazy, v ktorých boli nebeské farby. Neviem, ako ich namiešali, ale boli iné, vyjadrovali hĺbku nádhery neba. Boh cez ne posilnil veľa bojovníkov, ktorí sa pri nich pristavili.

Orlica, z ktorej krídiel mali padať kvety, lietala naozaj vysoko. Dotýkala sa neba. Sprevádzaná anjelmi letiacimi po jej stranách, prinášala bojujúcim Božie občerstvenie. Niekoľko jej učeníčiek lietalo s ňou. Na pohľad to bolo trúfalé. Ale bolo to presne to, čo Boh chcel.

A potom z jej krídiel naozaj začali padať kvety - sviežosť života priamo od Božieho trónu.

Držali sme svoje meče, držali sme štíty. Bolo nám veľmi teplo, cítili sme hustú prítomnosť zla. A to ešte nevyleteli žiadne šípy nepriateľa, ešte nepadli jeho rany mečom.

Prišlo to ako jedovatá spŕška. Ako roj tisícov ihiel mieriacich na nás. Cítila som, ako skĺzli po mojej zbroji. Opakovalo sa to niekoľko krát. Niektorí mladí stonali bolesťou. Ale nemohla som im pomôcť, kým nezvládneme najhorší nápor.

Orlica a jej učeníčky ešte stále lietali. Napriek všetkému. Vnímala som, ako sa proti nim zoskupuje úder. Modlila som sa za Božiu stratégiu, za múdrosť pre orlicu, aby dokázala rozoznať každý krok. Cítila som jej strach a modlila sa, aby jej Boh dal nadprirodzenú odvahu.

Oddiely časti vojska, v ktorej sme stáli sa modlili, počula som ich a posilňovalo ma to. Orol s jazvou poslal nových bojovníkov, aby podopreli moju časť. Bola som mu vďačná. Nevedela som, kam skočiť skôr, komu pomôcť, kto vydrží, vykoľajilo ma to z rovnováhy. Niektoré deti okolo mňa už zažili veľa bolesti, hoci boli tak mladučkí. Vážila som si povzbudenie starších žien aj mužov, ktorí ku nám prišli. Oprela som sa o ich pomoc a pokúsila sústrediť sa na boj.

„Neboj sa,“ zašepkal mi orol.

Oprela som si čelo o jeho krídlo. „Dobre,“ odpovedala som mu.

Démoni strieľali šípy a útočili aj priamo. Ocitla som sa oproti stredne veľkému démonovi. Vedela som, že je to taký, z akého moci ma vyslobodil môj veľký Boh. Poznala som temnotou jeho hnusného vplyvu. Bojovala som s ním dlho. Bránila sa a útočila, bránila a útočila. Orol ma zatiaľ ochraňoval od náletov menších démonov, ktorí mali odpútať moju pozornosť a rozptýliť moje sily. Bolo to hnusné. Hnusnejšie ako inokedy. Ale verila som, že dnešné víťazstvo bude aj pre mňa osobne základom pre mnohé ďalšie.

Orlica, z ktorej krídiel padali kvety, bola ranená. Len ľahko, ale zmenilo to krivku jej letu. Ako prvá si to všimla Jedinečná. Milovala ju, modlila sa za ňu viac ako my všetci.

„Môžem jej pomôcť?“ opýtala sa ma.

„Choď,“ odpovedala som, „orol, choď s ňou,“ prikázala som môjmu orlovi.

„Ale čo ty?“

„Budem v poriadku,“ povedala som.

Odleteli. Zaradili sa každý z jednej strany ranenej orlice. Potrebovali sme ich. Potrebovali sme ten bláznivý let nad našimi hlavami. Bol to let života. Slovo na nich bolo – Jediný Boh, Cesta, Pravda a Život.

Bojovala som s tým démonom a pomaly strácala silu. Orol mi naozaj chýbal. Potrebovala som vyhrať čo možno najrýchlejšie. Modlila som sa o zázrak.

Ocitla som sa v nebi. Bol tam ničím nenarušiteľný pokoj. Boj, v ktorom som ešte pred okamihom bola, akoby jestvoval len v mojich dávnych spomienkach. Stromy okolo mňa, tráva aj kvety, potok, ktorý tiekol neďaleko – to všetko spievalo nádhernú pieseň o Stvoriteľovi. Po mojej pravici kráčal Pán Ježiš. Hľadela som na neho a tešila sa, že je so mnou.

„Všade som s tebou. Kdekoľvek si,“ povedal. Zastal a vzal moje dlane do svojich. Zrazu sme boli na našom známom mieste – nad údolím, v ktorom sa nachádzala Božia armáda.

„Vezmi môj pokoj,“ pokračoval, „a dones ho dole.“ Pobozkal ma na čelo a ja som sa ocitla znovu oproti démonovi, ktorý mal moc zožrať moju radosť. Mal moc zastaviť moju pieseň. Mal moc pritlačiť ma na tvár do prachu zeme, aby som sa viac nevládala nadýchnuť. Ale môj Boh vládol oveľa väčšou mocou. Moja sila sa vtedy zdvojnásobila. Nebolo to zo mňa. Nebolo to, pretože ma niekto povzbudil alebo som počula dobré vyučovanie. Bola to moc z neba.

Môj meč sa rozžiaril. Bola to Božia sláva.

Neviem ako som to urobila, neplánovala som to, len som bola s Ježišom. Len som sa modlila, len som sa opäť v duchu prechádzala po nebi. Ale démonovi som jednoducho zrazila hlavu.

„Ďakujem,“ povedala som Bohu. Bolo to viac ako to slovo. Vedela som, že je to čisto a len Jeho víťazstvo.

Obrátila som sa k najbližšiemu jazdcovi a pomohla mu, potom sme sa spolu vrhli pomáhať mladým bojovníkom. Niektorí sa mali naozaj ťažko. Niesli si zranenia, ktoré im spôsobili ich blízki, spolužiaci, známi... Démoni sa snažili triafať presne do nich. Bolel ma len pohľad na to, ako trpia. Myslela som na Ježišovu lásku a s ňou som prišla k jednému mladíkovi. Mal osemnásť. Život pred sebou, ale to, čo mal za sebou, stačilo aj na dva životy. Odpustil. Bola to milosť. Ale ešte nemal čas naučiť sa používať výzbroj. Jeho zranenia nemali čas úplne sa uzdraviť. A teraz sa démoni do nich triafali. Kľačal na zemi a už mal dosť. Nechápal, na čo mu je viera, keď to znovu tak veľmi bolí.

Vzala som ho ku sebe do sedla a prikryla štítom. Tam spoznal moje staré zranenia. A aj to, ako ma Boh uzdravil. Dalo mu to silu postaviť sa myšlienkam smrti. Zoskočil na zem a ťal do démonov, napísala by som hlava-nehlava, lebo tak to na prvý pohľad pôsobilo, ale nebolo to tak. Bol plný Božieho života. Odpustil tak, ako jemu odpustil Boh. Pomohol mnohým svojím priateľom.

Bojovník, ku ktorému som sa dostala hneď po ňom, bol straší. Nedospel ešte vo viere, hoci už roky chodil s Pánom. V mladosti veľa pil. Teraz chodil s Pánom, ale veci, kvôli ktorým padol do závislosti na alkohole, nikdy nedoriešil. Démoni na neho kričali: „Dnes zomrieš!“ Ťali do neho mečmi a močili na neho. Posmievali sa mu, škodoradostne napodobňovali jeho neúspešné pokusy ubrániť sa.

Pozrela som hore. Zatúžila som, aby orol zletel ku mne a pomohol mi.

„Drahá,“ oslovil ma Pán, „to je smútok.“

Zodvihla som meč a zrazila k zemi démona smútku, ktorý ma otravoval. Potom som sa pustila do tých, ktorí trápili toho muža. Bolo toho veľa, ale prešli sme spolu vecami, ktoré formovali jeho život a prijal Božie uzdravenie. Hneď sa aj otočil k mladíkovi, ktorý ležal pri ňom na zemi a pomohol mu. Stal sa jeho otcom.

Bolo to stále husté, aj keď už menej, necítila som tak nepríjemný tlak. Koniec náletu sa blížil. Mala som chuť si oddýchnuť a nechať to už tak, veď už sa to končí, ale Boh mi nedovolil. Bola to taktika nepriateľa, chcel nás uspať falošným pokojom. Zodvihla som meč a niekoľko démonov falošného pokoja padlo k zemi.

„Fú,“ vzdychla som si, „asi neviem, čo príde teraz.“

Mala som pravdu. Obklopila ma úplná tma. Ale úplná. Pred tým bola tma, ale videla som trochu a to mi stačilo. Teraz som nevidela nič. Vôbec nič.

Zavrela som oči. Musela som sa úplne dokonale položiť Bohu do rúk. Bez akejkoľvek pochybnosti. Nevera dnes nesmela mať miesto v mojom srdci. Ani len kúsoček. Nechala som Božieho Ducha, aby ma viedol. On vedel, kedy letí šíp, on vedel, kedy mám zodvihnúť štít. On vedel, kedy mám udrieť mečom. Chýbal mi orol. Len okamih. Len sekundičku. Ale nemala som to dovoliť. Bol to strach, už znovu. A trafil ma presne.

Zakymácala som sa v sedle. Niekto mi schytil rameno a podržal ma.

„Nepoddaj sa mu,“ povedal. Bol to budúci generál.

Bolelo to hrozne, z boku sa mi valila krv.

„Boh to uzdravil, nemysli na to!“ skríkol na mňa budúci generál, „ je to minulosť! Len to bolo, stalo sa to, už sa to nestane. Boh ti povedal svoje slovo, naplní ho. Opakuj si zasľúbenia!“

Bol na mňa prísny. Niekedy taký na mňa bol aj pred tým, pretože som to potrebovala. Ale teraz bol ako neoblomná skala. Chránil ma proti ďalším šípom a mečom démonov, kým som sa dávala dokopy.

Mala som zo sebou olej. Naliala som si ho do rany a opakovala si zasľúbenia. Budúci generál ma pustil a bojoval niekde po mojej pravici. Nejako som sa držala, aj keď ma rana stále bolela. Ale nekrvácalo to. Vedela som, že vydržím. Nebola v tom radosť, nebola v tom vzletná viera, len som to vedela. Na ramene mi pristál môj orol.

„Sú tam hore v poriadku, nesú svetlo,“ oznámil mi zadýchane a zrazil mečom niekoľko démonov, ktorí na nás nalietali. Nevidel ich, ale vedel, že sú tam. Cítil, že si berú na mušku našu jednotu, ale on našu jednotu miloval.

„Mal si tam zostať,“ odpovedala som mu.

Zrazil démona nevery, ktorý sa na mňa rútil a odpovedal: „Nie, potrebuješ ma viac, budem tu. Nemienim sa pohnúť zo svojho miesta,“ zrazil ďalších pár démonov, „len preto, že si si vzala do hlavy, že to ideš vzdať,“ mala som dojem že ich padlo najmenej desať, „budem tu a hotovo. Mám svoje povolanie, mienim ho naplniť.“

Vtedy som v tej tme konečne začala vidieť. Vďaka nemu, vďaka svetlu, ktoré priniesol ako závdavok toho, čo mali priniesť orlice. Pevnejšie som uchopila meč a bojovala s ním. Spolu. Tak ako nás na to pripravil Boh.

Orlice naozaj niesli svetlo. Spievali, kreslili, hrali a tancovali. Prileteli s nimi staršie orly. Boli to orly modlitebníci. Prorokovali a modlili sa. Vyvyšovali meno Ježiš. A tma démonického náletu pomaličky redla, až zmizla úplne. A démoni s ňou.

Zosadla som a obzrela si ranu.

„Počkaj,“ povedal orol, „toto urobím ja. Trafili to staré zranenie. Ako to, že tu ešte bolo? Už si o tom nehovorila...“

Cítila som sa potom ako princezná. Napriek tomu, že to bolelo. Bol tak jemný, ako sa mu len dalo. Modlil sa a rozprával mi veci, ktorými mi priniesol uzdravenie. A niečo napísal. Bolo to veľmi intímne moje. Rana ma potom úplne prestala bolieť.

Orlica, z ktorej krídiel padali kvety, sprevádzaná Jedinečnou, pristála priamo pri nás.

„Pomôžeš jej?“ opýtala sa ma Jedinečná.

„Modlime sa spolu,“ navrhla som im.

Modlili sme sa – Jedinečná, orol a ja. A Ježiš ju uzdravil. Odišla s Jedinečnou, aby skontrolovali všetky dievčatá, ktoré po celý čas lietali s ňou. Nechceli zanedbať ani najmenšie zranenie, aby rany nezačali časom hnisať.

„Už mi to nerob,“ povedal mi orol.

„Čo?“ opýtala som sa, aj keď som vedela, o čom hovorí.

„Nevykrúcaj sa. Nesmieš sa o mňa báť. Neopustím ťa. Budem pri tebe, pretože to je to najlepšie, čo mi pripravil Boh. Jeho plán. Potrebujem ťa tak, ako ty potrebuješ mňa. Neklep sa už.“

Zasmiala som sa. Napomenul ma tak dôrazne a tak trefne a zároveň do toho vložil dávku humoru, ktorá mi nedovolila hnevať sa, že je taký tvrdý.

„A vyhrali sme,“ usmial sa.

Neskutočne som ho vtedy vystískala. „My sme vyhrali!“

Chcelo sa mi spievať, tancovať, jašiť sa, poskakovať, čokoľvek totálne bláznivé. Pretože Ježiš nám daroval víťazstvo. Pretože sme zažili lásku Otca. Pretože sme zažili slávu prítomnosti Božieho Ducha. Ale nedokázala som si vybrať, čo vlastne chcem robiť.

Orol sa jednoducho posadil za klavír a hral. A tak som sa len posadila k nemu, počúvala a do sýtosti sa vykúpala v nebeskej rieke.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára