________________________________

21. 11. 2013

Blesky

Blesky
Sedeli sme s mojím orlom a čosi tvorili. Mala som chuť len tak poletovať, ale bolo treba pracovať. Tešila som sa na čas, keď všetko dokončíme a budeme len tak spolu s naším drahým Ockom a snažila sa neodbiehať do snov a plánov, ktoré sa mi vírili v hlave.
„Niekedy si viac orlicou ako ja,“ podpichol ma, „potom si popoletujeme, skús sa viac sústrediť.“
Poriadne som sa uvelebila v jeho tesnej blízkosti a pokračovala som v tom, čo sme robili. Bol to šíp. Musel byť hotový včas. Mali sme ho vystreliť spolu ako letka.
Orol to celé zacítil prvý. Striaslo ho a začal sa modliť. Pripojila som sa k nemu. Vnímali sme to, čo prichádzalo veľmi silno. Nevyleteli sme, aby sme sa pozreli, ako to vyzerá, vedeli sme to presne.
„Musíme to dorobiť, ale rýchlo,“ povedala som.
„Rýchlo,“ súhlasil.
Nejedli sme, nespali, pracovali sme, koľko len sme vládali. Od orlíc a orlov v letke sme nemohli žiadať až také nasadenie, ale keď sme im vysvetlili situáciu, aj oni sa snažili dať do toho viac. Konečne sme to mali. Orol bol na pokraji vyčerpania. Ja skoro tiež, ale trochu viac som spala ako on, takže som sa cítila o kúsoček čerstvejšie. Trval na tom. Neskôr sa mi priznal, že preto, že sa o mňa bál. A to nemal. Oslabilo to jeho štít viery.
Takmer v momente sa na nás privalil útok. Bola to zmeska všetkého možného. Ale najviac tam bolo závisti a malomyseľnosti. Mali nás zastaviť, pretože náš nový šíp bol plný evanjelia v Božej moci.
Orol sa o mňa oprel. „Chráň ma,“ povedal a zviezol sa mi k nohám.
Bol to hrozný okamih. Len Boh chápe hĺbku nášho vzájomného prepojenia.
„Drahá,“ oslovil ma v tom Pán, aby som sa nezosypala aj ja, „postavím ho. Teraz ho nechaj, ty bojuj.“
Bojovníci a orly z letky sa postavili okolo nás. Bránili sme sa ako sme vedeli, ale aj tak boli mnohí ranení. Krvácali, plakali, bolelo ich to. Ale boli statoční, šíp nedali. Orol sa mi pri nohách potichu modlil. Ako veľmi ma to posilnilo!
„Vyrovnajte ten kruh!“ volala som, „potrebujeme ho. Nerozsýpajte sa! Ak je niekto pri tebe ranený. Ochraňuj ho!“
Decká boli úžasné. Mali sme vtedy medzi sebou niekoľko zrelých, dospelých bojovníkov, ochránili viacerých maličkých. Orol sa stále modlil. Za každého menovite. Za ranených dvojnásobne. Potom zašepkal:
„Tancuj.“
Vyzliekla som si výzbroj. V nálete, v ktorom sme boli, to bolo to šialenstvo. Ale urobila som to. Lebo tak to Boh chcel. Vnímala som to úplne jasne. On sám veľmi túžil, aby som to urobila. Kruh, ktorý utvorila moja letka bol dokonalý. Presne taký sme potrebovali. A tak som tancovala. Orol, slabučký, ale hral. Hral ako nikdy pred tým. Mala som vtedy hlboký obraz neba. Jasný a hlboký. Ježiš stál pred trónom Otca a tancoval. Kopírovala som Jeho pohyby. Vyjadrovali lásku a súcit s bolesťou, pokarhanie a očistenie, spravodlivosť v Jeho krvi, milosť a prijatie.
Kľakla som si a uctievala Ho. Kráľa. Pána. Jediného Boha. Vnímala som Otcove srdce. Vnímala som tvorivosť Ducha. Plnosť.
Kruh, v ktorom som stála, bol plný slávy. Ako bazén napustený po okraj. Boh ho naplnil. Decká stáli ako jedno telo a chránili ma. Potom si kľakli. Ako na povel, hoci žiaden nezaznel. A sláva sa rozliala po bojovom poli.
Na celej zemi sa toto udialo na mnohých miestach. Naraz alebo krátko po sebe. Boh priniesol slávu neba. Uzdravil maličkých. Viac a viac, hlbšie a hlbšie nás premieňal. Nemala som slov. Len som ďalej kľačala a prijímala všetko, čo som v tej chvíli dostala ja osobne. Aj všetci tí, ktorí ma počas toho bláznivého tanca bez výzbroje chránili, stále kľačali. Bolo v tom všetko – bázeň, pokora, nekonečné, neopísateľné hlboko pokojné šťastie a uzdravujúca radosť. Plakala som. Z tej radosti. Neposkakovala som ako obyčajne, keď som videla Boha konať. Len som tam kľačala a plakala.
Orol bol v poriadku. „Prepáč,“ bál som sa o teba, keď som zistil, čo ťa čaká. Chcel som ťa ochrániť, pomôcť ti, aby si bola dosť oddýchnutá, keď to príde, ale nakoniec som nás tým oslabil.“
„Ježiš aj tak vyhral. Už znovu,“ vystískala som ho. Tiež tak inak, pokojne. Položila som sa mu do ramien a nemienila odísť. Chcelo sa mi tam byť a byť, ako pred chvíľou na kolenách - až pokiaľ by som sa nepresýtila kombináciou jeho a Božej prítomnosti.
„Ale už mi to nerob,“ štuchla som do neho nakoniec. Smiali sme sa vtedy dlho a potom, potom sme si jednoducho poletovali, aby Boh doplnil naše sily. Bol čas vystreliť ten šíp. Decká sa tešili, nedočkavo čakali na ten deň. Vystrelili sme ho všetci spolu. Nie ja, nie orol, nie vybraný jednotlivec. Bol spoločný a spolu sme ho vystrelili.
Kúsočky, na ktoré sa rozštiepil, zasiahli mnohých v našej krajine, niektorých aj za hranicami. Boh veľmi požehnal jeho obsah. Rozmnožil ho mnohonásobne. Vtedy som nejako začala chápať Jeho divy – napr. ten o rozmnožení chleba a rýb. Podobalo sa to. Mali sme jeden obyčajný šíp. A čo z neho Boh urobil, bolo nad naše chápanie.
„Prestali ste sa báť o svoje životy, všimla si si to?“ opýtal sa ma jedného dňa Pán Ježiš.
„Áno, všimla. Je to zázrak. Viem, že som v tvojich dlaniach. Ukrytá v tebe.“
Usmial sa.
„Presne to teraz budeš učiť maličkých.“
Zaviedol ma medzi deti. Už aj pred tým som učila aj deti, ale týchto bolo oveľa viac. A boli hladní po Ňom. Pýtali sa ma otázky, aké by som čakala z úst dospelých. Ale nie preto, že by boli predčasne zostarli. Preto, že mnohí dospelí sa nepýtali na Neho s takým hladom a očakávaním, s takým zjavným znakom toho, že to s Ním myslia úplne vážne.
Sadla som si doprostred hlúčiku tých malých zvedavcov a hovorila som im o tom všetkom, čo som prežila s Bohom. Úplne o všetkom. Aj o tom ťažkom. O zápasoch, v ktorých som nevidela víťazný koniec. Aj o tom, ako som musela uveriť, že aj keď som víťazstvo neuvidela na vlastné oči, Boh ho už mal pripravené. O tom, ako On je vždy Víťaz. Hovorila som im o najťažších úsekoch môjho života. Aj o tom, čo pre mňa vtedy robil Boh, aby som vydržala.
„Ja sa modlím za moju mamu,“ ozval sa jeden chlapec, „hnevá sa, že sem chodím. Ale nezakázala mi to. Babka ju presviedča. Každý jeden krát. Ona ma sem vodí. Mama neverí, že Ježiš je dobrý. Nechce, aby jej odpustil hriechy. Hnevá sa na Pána Boha.“
„Ale ty ju ľúbiš.“
„Veľmi.“
„To je dobre, lebo aj Pán Boh ju veľmi ľúbi. A ty jej každým svojím objatím prinášaš Jeho lásku. Vždy keď sa za ňu modlíš, prinášaš jej Jeho samého.“
„Ja to robím rád.“
Bol nádherný. Nerozmýšľal nad tým, či ho Boh počuje, keď sa za ňu modlí. On to vedel úplne naisto.
A práve viera, taká bezprostredná, akú som videla u tých detí, viera bez pochybovania a bezpodmienečná láska, akou milovali, mala byť víťaziacou zbraňou ďalšej bitky.
Jedného dňa ma hneď po čase, ktorý som strávila s maličkými, čakal môj orol. Nedočkavo prestupoval, kým odovzdám posledného človiečika jeho rodičovi a už aj spustil:
„Blýska sa. Hromy nepočuť. Je to hnev a nespokojnosť. Frflanie a závisť.“
„Zabudol si dodať: Kedy už sa budeme milovať, ako sa bratia majú milovať?“
„No? Kedy?!“
Bavili sme sa vážne, ale aj tak ma rozosmial. Bol ako tie deti. Pristupoval k Bohu úplne bezprostredne. Jeho úprimnosť ma často nadchla do hlbšieho milovania bratstva.
„Poďme sa pripraviť,“ povedala som.
Orol cestou stiahol niekoľko mladých, ktorých sme stretli. A oni zase zavolali ďalších. O chvíľu sme mali slušný hlúčik bojovníkov.
„Vaša viera dnes musí byť ako viera malých detí. Nemyslite na otázky, na sklamania, na nedoriešené veci. Myslite na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa vašej viery. On položil svoj život, aby ste žili. Na to pozerajte,“ povedala som im.
Začali sme sa modliť. Jeden po druhom sme robili pokánie z nevery. Jeden po druhom sme vyznávali svoj hnev frustráciu... čokoľvek, čo sme mali vo vzťahu k Bohu. Bolo toho veľa. Spomínali sme nezodpovedané modlitby, udalosti, ktoré zmenili smer nášho života smerom, ktorý podľa nás nebol dobrý. Spomínali sme svoje rodiny, naše zranenia. A prijímali sme zvrchovanosť nebeského Otca v tom celom.
Vstali sme iní. Môj orol bol v ten deň iný. Aj ja som bola iná. Aj mladí, s ktorými sme sa modlili. Zaujal ma jeden mladík.
„Ty,“ povedala som mu, „dnes budeš bojovať po mojej pravici. A ty,“ obrátila som sa k jednej z dievčat, po mojej ľavici.“
Vonku sa zablyslo. Vyliezli sme všetci spod strechy zo štítov, pod ktorou som vyučovala maličkých. Najhoršia časť búrky už prehrmela. Boh nás do nej nepostavil. Len vodcovia a mocní bojovníci v nej stáli oproti valiacim sa démonom. Teraz, keď búrka doznievala, poslal Pán von aj nás. Aby sme ich podržali v závere boja, pretože mnohým už ubúdali sily.
Mladí ma prekvapili. Aj tí dvaja po mojej pravici a ľavici. Všetko, čo sme preberali pod strechou, úplne bezo zvyšku, vzali von. Nenechali si nič, čo by zastavilo Božieho Ducha. Dovolili Bohu úplne prečistiť ich životy. Chlapec po mojej pravici bol kedysi gambler. Démonické lži o ňom samom aj o cirkvi, ktoré lietali vzduchom, vôbec nepočúval. Hneď v zárodku ich ničil svojim mečom a štítom, rozbíjali sa o jeho prilbu a neškodne padali na zem.
Dievčina po mojej ľavici mala za sebou menej pestrú minulosť. Ale vo vnútri ju spaľovala bolesť samoty spôsobená problémami v jej rodine. Ježiš jej bolesti uzdravil a ona teraz stála a podobne ako chlapec, neváhala, odrážala všetky démonické šípy a posielala do ohnivej priepasti démona za démonom. Smelo vyznávala slovo z Písma, kde sa písalo o milovaní bratstva, Božej láske...
Hlúčik za nami spieval chvály. Môj orol, povedala by som zababušený v zbroji, pretože tak vyzeral, ako sa do nej krčil, mi sedel na ramene.
„Prečo sa tak krčíš?“ opýtala som sa.
„Tieto ohovárky sú mi zvlášť nepríjemné. Nemám rád, keď bratia o sebe takto vravia.“
„Práve preto si teraz tu. Lebo to nemáš rád. Pretože Pán vedel, že do tohto boja dáš všetko.“
Trochu sa vystrel a zrazil jedného z démonov.
V cirkvi sa vtedy prevalili doslova prúdy ohovárania, vymyslených historiek a lží. Bolo to ako búrka. Neustále sa blýskalo. Modlili sme sa, aby to rýchlo skončilo, pretože sme vedeli, že Ježiš nezomieral preto, aby to vyzeralo takto. Vedeli sme, že zomrel preto, aby sme sa Jeho láskou milovali navzájom. A v tom sme stáli. V jednoduchej viere v Jeho obeť, v jej význam pre cirkev ako spoločenstvo. Museli sme držať spolu. Jeden z posledných bleskov padol priamo na nás. Bolo to oveľa hnusnejšie ako šípy. Nasiaklo nás to. Lži o Bohu aj o sebe navzájom.
Pozrela som na orla. Hľadala som jeho očiach a srdci, čo si o mne myslí. Či je to to isté ako pred tým. Bol v poriadku. Ale mladí sa nám rozvadili.
Chlapec po mojej pravici dostal len ľahký zásah. Dievčina po mojej ľavici na tom bola horšie. Vracala, nevládala sa postaviť, len ležala na zemi a zvíjala sa v bolesti. Môj drahý orol ju vzal na ruky a ticho jej spieval, kým sa neupokojila. Chlapca som ošetrila ja. Potom som položila ruku na jeho hlavu a prorokovala mu. Vstal zmenený. Tak ako dovtedy bojoval v mene svojho Boha, tak ako stál pevne na Jeho pravde, tak teraz poznával novú milosť. Milovanie z neho plynulo na kohokoľvek sa pozrel. Spoznal Ježišovu lásku k cirkvi. Postavili sme ich pred seba.
„Spievajte,“ povedala som.
Bola to pieseň o Bohu, len o Ňom. Nebolo v nej miesto pre hnev, žiarlivosť, ohováranie... nebolo v nej miesto pre nič, čo by stálo v ceste Božiemu Duchu. Bola ako rieka od Božieho trónu. Mladých z nášho oddielu postupne uzdravila. Potom sa rozliala po okolí. Neviem, kam až dosiahla. Ale posilnila aj niektorých z vodcov.
Stále sa blýskalo. Potrebovali sme Boží zásah, Jeho milosť k zmene. Lebo pokiaľ v srdciach Jeho ľudu bolo miesto pre závisť... nemohli sme zvíťaziť. Aj keď sa vodcovia nepohli ani o kúsoček. Nebolo to len na nich. Aj ovce, ktoré viedli, museli dovoliť Bohu očistiť ich postoje.
V diaľke som uvidela Božiu slávu. Žiara úplne nebadane rástla. Ale nezaplavila nás. Boh stále na niečo čakal a ja som nevedela na čo.
„Prečo sa strachuješ?“ opýtal sa ma. Stál priamo predo mnou, „kde je tvoja viera?!“
„Odpusť,“ odpovedala som.
„Moja milosť nemá hranice, je nekonečná. Zomieral som na kríži, aby ste mohli dostať všetku moju milosť. Pokojne mi ver.“
Odišiel. Povedala som o tom, čo som práve zažila môjmu oddielu. Spolu sme si kľakli na kolená. Všade, kam až som dovidela, si Božie deti kľakali na kolená. Všetci, prosili o milosť.
Vtedy sa na nás zosypalo množstvo malých bleskov. Súrodenci, ktorí odmietli urobiť pokánie zo svojich postojov, slov a skutkov vzali svoje meče a ťali nimi do tých, ktorí sa modlili. Vyzeralo to naozaj zle. Bála som sa, že mnohí tak úžasne pokorní a čistí v postojoch, predsa len nevydržia.
„Neboj sa,“ povedal orol. Už sa nekrčil. Pozeral priamo do neba. A s láskou nebeského Ocka na mňa. Bol iný. Dospel. Vzalo mi to dych.
„Leť,“ zašepkala som, „leť!“ zvolala som, „pre predrahú krv Baránka, leť!“
V údolí, v ktorom sa nachádzala armáda, zašuchotali stovky krídiel. Orly vyleteli. V jednote žehnali cirkev milosťou. Trvalo to dlho. Navzájom si dodávali silu. Podržali jeden druhého. Milovali bratstvo Božou láskou. A démonov, zhadzujúcich blesky na Boží ľud, jednoducho zahnali preč. Nevnímala som vtedy nikoho z nich. Len môjho orla. Tento človek bol pre mňa ako slovo milosť napísané na nebi. Potom pristál na mojom ramene.
„Pôjdeme?“ opýtal sa.
„Zalietať si? Iste,“ odpovedala som mu a vyletela som nasledujúc krivku jeho letu. Viezla som sa na jeho pomazaní, užívala si to, čo mu Boh dal.
Potom sa obrátil ku mne: „Si na rade.“
Zasmiala som sa a predbehla ho. Bláznivo zamilovaná do Ježiša, šťastná radosťou môjho Ocka, občerstvená mojím drahým Svätým Duchom. A orol si poletoval veselo za mnou.
Čas začiatkov bojov, ktoré opisujem, už bol dávno preč. Prelievalo sa to nami vlna po vlne, niektoré sa vracali, iné nie. Urobili sme veľa chýb, ale aj sme sa veľa naučili. Prebudenie sa blížilo. Cítili sme to, náš duch sa dvíhal spolu s Božím Duchom. Modlili sme sa a čakali, kedy to už príde. A v tom sme sa ocitli v ďalšej pasci.
Nad armádou sa nenápadne prevaľoval duch falošnej horlivosti. Tváril sa ako horlivosť za Hospodina, ako horlivosť za Boží dom, ale namiesto spasenia prinášal duchovné ochabnutie. Bojovníci, zasiahnutí Jeho šípmi, tvrdo pracovali na Božom diele, ale tam, kde pred tým prinášali Jeho Ducha a Jeho mocné slovo, teraz prinášali svoju vlastnú silu. Božie slovo v ich ústach stratilo moc. Zostala len mŕtva litera, pokrm pre hlavy, nie pre ducha.
Sledovala som, čo bude robiť budúci generál. V tom čase už nelietal tak často ako orol, oveľa častejšie bol jazdcom. Ja som ešte veľa poletovala vo vzduchu, ale čas, keď Boh plánoval pretvoriť ma späť na jazdca, bol blízko. Tešila som sa na to, pretože to znamenalo, že pochopím a prijmem celistvosť svojej osobnosti aj povolania.
Budúci generál si kľakol na kolená. Prosil Boha o múdrosť a potom ticho čakal, kým mu odpovie. Kľakla som si tiež a prosila Boha, aby ho viedol. Potrebovali sme jeho múdrosť, múdrosť skúseného bojovníka. A Boh mu svoje slovo dal.
Postavil sa, vysadol na koňa a zavelil:
„Kto tu patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“
Bola som prekvapená, lepšie povedané šokovaná, aká slabá bola odozva.
„Kto patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“ zvolal znovu.
Pridali sa ďalší.
„Kto patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“ zvolal naposledy.
Ani polovica bojovníkov nezačala chváliť svojho Boha. Pokračovali v horúčkovitom tempe svojej služby. Padla som na tvár a volala o milosť.
„Tancuj!“ prikázal mi budúci generál.
Môj orol si chcel sadnúť za klavír, ale budúci generál ho zastavil.
„Nechaj ju v tom stáť samu. Zatiaľ sa modli.“
A tak som tancovala bez hudby. Bolo to ako vyznanie, ako modlitba, ako zúfalé volanie a proklamácia. Potom sa ozvali tóny klavíra. Kopírovali môj pohyb. Pridali sa husle. Gitara, nesmelý spev zmocnel. Padlo na nás pomazanie Pravdy. Dostali sme nehasnúci oheň z neba.
„Neprestávaj,“ prikázal mi budúci generál. Všetkých ostatných, až na môjho orla, poslal po okolí, aby priniesli oheň tam, kde už nebol.
Bojovníci prichádzali k svojim súrodencom raneným šípmi falošnej horlivosti a na rany im kládli oheň, ktorý dostali z neba. Potom im čítali slovo. Jednoducho Písmo. Nahlas.
„Choď im pomôcť,“ povedal mi budúci generál po nejakom čase, „ty,“ obrátil sa k môjmu orlovi, „pôjdeš s ňou. Dnes sa budeš učiť prinášať oheň. Potrebuješ to. Potrebuješ poznať vlastnosti jazdca, aby si ju vedel lepšie pochopiť a doplniť.“
Ohňa sme mali po chvíľach pred Božím trónom koľkokoľvek. Ale nemali sme chodiť od človeka k človeku, mali sme ho vložiť do nových šípov. Robili sme na tom spolu. Dopĺňali sa. Bolo to ťažké. Už už malo prísť prebudenie, vrelo to vo mne. Chcela som to mať čo najskôr hotové, aby som priblížila čas Božieho navštívenia. Vedela som, že to sa nedá, ale trhalo ma tým smerom. Pozrela som na oblohu. Boli sme v centre mraku démonov.
Orol na mňa nešťastne pozrel. Cítil to intenzívnejšie ako ja.
„Ukry sa viac do výzbroje,“ poradila som mu.
Neskrčil sa, nesnažil celý do nej vopchať. Položil sa s úplnou odovzdanosťou do dlaní svojho Ocka.
A znovu sme spolu pracovali. Písali, hovorili, modlili sa, spievali,... veľa, veľa a veľa. Prosili sme o čistotu zjavenia, ktoré mali šípy niesť. Aby do nich nenasiaklo nič, čo by zmenilo dráhu ich letu. Aby nevyšli z väčšej časti navnivoč. Potrebovali sme ich vystrúhať úplne presne.
Konečne boli hotové. Orlov aj môj. Mala som chuť si ho s ním vymeniť a vystreliť ten jeho, ale bála som sa, že som to len ja, len moja túžba.
„Drahá,“ oslovil ma Pán.
Stál pri nás, pozeral raz na jedného, raz na druhého.
„Dal som vám moju jednotu. Nepochybuj stále o sebe.“
Vzala som teda orlov šíp, on môj. Chvíľu sme sa modlili, chvíľu kúpali v tom, čo nám dvom dnes Boh daroval. Len tak, lebo má rád, ako sa máme radi. Má rád našu jednotu, tú, ktorú nám daroval On. Prizdobil si nás ňou.
Natiahli sme tetivy a vystrelili. Presne naraz. Nepotrebovali sme si odpočítavať.
Šípy vyleteli. Vo vzduchu sa zrazili. Ale nie na to, aby spadli zničené na zem. Na to, aby sa vďaka tomu rozleteli na oveľa viac kúskov. Malilinké šípy triafali do hrude bojovníkov do značnej diaľky. Nie len v našom bezprostrednom okolí.
„Modlite sa,“ prikázal nám vtedy budúci generál.
A tak sme si kľakli. Modlili a modlili a prihovárali za Božie dielo v životoch ľudí, ktorých zasiahol náš šíp. Modlili sme sa až do zotmenia. Chcela som pokračovať, tak nádherné bolo modliť sa za to všetko, keď nás budúci generál vyrušil.
„Musíme do boja,“ povedal.
Postavili sme sa a zistili, že tma nie je prirodzená. Boli to démoni. V sile a množstve, aké som doteraz nevidela. Prebudenie bolo za touto bitkou. Vnímala som chuť mnohých bojovníkov jednoducho valiacimi sa démonmi preletieť. Všade bola nervozita. Falošná horlivosť vysielala ďalšie šípy. Falošná múdrosť a falošná bojovnosť sa zlúčili, aby oklamali vodcov. Jediná možnosť boja bola pôst.
Na celej zemi sa ľudia postili. Nebola to lokálna záležitosť. Bolo to globálne. Boh volal svoj ľud, mobilizoval ho, aby sme pripravení prešli do Jeho plánov. Ale bolo to veľmi ťažké. Orol sa o mňa opieral. Znovu to na neho tlačilo v inej sile ako na mňa. Podlamovalo to jeho kolená.
„Vezmi ho do sedla,“ poradil mi budúci generál.
A tak sedel predo mnou. Ako sa o mňa opieral celou svojou váhou, uľavilo sa mu. Po kúsočkoch naberal späť stratenú rovnováhu.
„Nemám ti spievať?“ opýtala som sa.
„Nie, sústreď sa. Ak ty nebudeš pevná, nepozbieram sa.“
A tak som sa sústredila len a len na Boha. Bolo to ťažké. V každodenných povinnostiach som stále na pozadí vnímala ten tlak. A to sa ešte nezačal boj.
Postila som sa nakoniec už len preto, že to bolo mojou záchranou. Už to nebolo hľadanie Boha, oddelený čas s Ním... postila som sa, aby moja viera vydržala.
Nálet bol prudký. Nedokázala som sa obzerať okolo seba, nedokázala som ani zistiť, ktorý z démonov letí na mňa, ktorý na suseda. Bolo to úplne neprehľadné. Len sme tasili meče, len sme sa skryli za štíty. Prvý náraz ma skoro zhodil z koňa. Orla to vďaka tomu, že sa o mňa stále opieral, vyviedlo z rovnováhy. Ale udržali sme sa. Povzbudení sme sa na seba usmiali.
„Vydržíme,“ povedali sme si úplne naraz.
A tak sme ťali do démona za démonom, iní sa otrieskali o naše štíty, spŕšky šípov cupotali všade naokolo na zem. Boli sme doškriabaní. Snažila som sa oddeliť falošnú horlivosť od Božej, klamstvá o ničotnosti boja od Božieho tiahnutia. Podľa toho, ktoré šípy ma škrabli. Potom do mňa zaťal meč. Skĺzol sa mi po štíte, ale zasiahol ma na stehne. Nechápala som prečo je moja výzbroj na tom mieste mäkšia, prečo neodolala. Ale nemala som čas to rozoberať. Orol videl, čo sa deje a vylial mi na ranu olej. V podstate okamžite. Neváhal, nesmel váhať. Pretože ranená by som v tejto záplave temnoty nevydržala. Bol na svojom mieste. Chránil ma, ako som ja chránila jeho.
„Vydržíme,“ povedali sme si znovu.
Tá mela trvala naozaj dlho. Akoby sme nie a nie prejsť. Akoby sme sa v tej temnej mase točili dookola. Bojovníci stonali v zraneniach, iní im priskakovali na pomoc. Znovu vstávali, znovu bojovali. Videla som, že sme iní, zrelší. Mali sme šancu prejsť. A tak ma trafil šíp falošného uspokojenia.
„Takto teda nie, dievča, takto to nepôjde,“ zamrmlal orol a vytrhol mi ho. Poriadne to zabolelo.
„Si mohol byť aj jemnejší.“
„To bolo ďakujem? Radšej volaj o milosť! Povedali sme si, že vydržíme, tak bojujme.“ Postavil sa mi na ranu, aby tlakom zmiernil krvácanie, lebo nemal čas na ďalšie ošetrovanie. Démonov bol priveľa.
„Bože, daj nám milosť, prosím,“ volala som.
Rana sa mi zatvárala, cítila som to. Bol to Boží dotyk. Bojovala som, ako by jej ani nebolo, aj keď to stále pobolievalo. Ale nevyrušovalo ma to, vnímala som to len na pozadí.
Démoni vírili oko nás. Bojovníci bojovali. Ranení či nie, každý, kto len trochu vládal, musel. Už som netušila, ktorým smerom vlastne máme ísť. Kde je kto, kde generál, kde moja letka. Zamotali sme sa v tej bitke niekam medzi neznámych bojovníkov. Boli Boží, nádherní. Mali niečo, čo som nemala. Pozorovala som spôsob ich boja. Aj keď slovo pozorovala veľmi nevystihuje to, ako som si ich všímala, pretože na samotné pozorovanie nebol čas. Len som to vnímala, len sa mi to občas mihlo pred očami a ja som sa z toho učila.
Začalo mi byť clivo. Smútok do mňa zahryzával veľmi nepríjemným spôsobom. Orol robil čo mohol, aby ma pred ním ochránil, ale aj on mu nakoniec začal prepadať. Nevideli sme už ani najbližších spolubojovníkov. Smútok nám zastieral zrak. Bolo to, akoby sme boli sami na svete. Nechcela som sa v tom opierať o orla, vedela som, že nesmiem, ale aj tak som to urobila. Bola to chyba. Moje zúfalstvo a prázdnota. Mohli ho pripraviť o zvyšky sily na boj. A aj pripravili. Oprel sa o mňa.
„Takto vyzerá koniec?“ opýtal sa.
Niečo v tej vete mi bolo povedomé. Chladný závan večnej tmy. Už predsa v jeho živote nebol, kde sa tu vzal? „Toto som ho naučila?“ plakala som. „Toto? Zlyhala som, úplne.“
Vtedy som sa o neho prestala opierať. Neurobila som to ja. Bol to Pán. Jednoducho ma zodvihol. „Odpusť, to bola moja chyba. Musíme bojovať. Prejdeme,“ povedala som orlovi.
Neviem ako sme to dokázali. Nemali sme už silu. Ale znovu sme bojovali. Moja chyba nás stála len pár škrabancov, výzbroj nás ochránila. A tiež, a to sa mi zdalo pravdepodobnejšie, anjeli stáli okolo nás, aby sme v tom temnom okamihu neprišli o vieru.
Silila som sa do boja. Musela som. Mala som chuť sa úplne zložiť. Ponoriť sa do sveta, kde by nikto odo mňa už nič nechcel, kde by som sa len vyvalila na gauč, pustila si telku, alebo by som sa vybrala do mesta, sadla do cukrárne a výdatne sa napchala a nádherne pri tom zrelaxovala. Alebo by som sa potulovala po nočných uliciach a pozerala výklady. Alebo... napádalo ma veľa vecí. Aj takých, aké zvyčajne nerobím, ale sľubovali relax, nekonečný oddych, koniec tohto hnusného boja.
„Keď nevládzeš ty, nevládzem ani ja,“ ozval sa úplne potichučky orol, „aké to bolo, keď si mala hlavu v nebi? Prešli sme vtedy tak slávne.“
Zahanbila som sa. Nebola som schopná ani myšlienky na nebo. Bola som ako malé stratené dieťa. Netušila som, kde je domov. Nedokázala som vyletieť.
„Ocko,“ pošli svoje svetlo, modlila som sa, „veď nás, nech sa nestratíme.“
„Otecko,“ plakal orol. Boh sa ho dotýkal na najhlbších miestach jeho srdca. V hustote temnoty vnášal svoje svetlo do jeho života.
Vtedy som to pocítila. Konečne! Tiahnutie Božieho Ducha. Tak jasne, tak naplno! Rozplakala som sa. Padlo to na dno môjho života, do zranení trošku podobných orlovým, kvôli ktorým nás dostalo zúfalstvo a prázdnota.
„Deti, ja som Svetlo,“ povedal nám Boh.
Nerozsvietila sa pred nami jasná cesta, ale presne sme vedeli, kade vedie. Narodila sa v nás nová nádej. A tak sme spievali. Bolo to niečo z obsahu šípov, ktoré sme pred tým vystrelili. Pochopila som strategickosť toho, prečo som vystrelila orlov a on môj. Poznali sme ich do hĺbky, vďaka tomu sme spievali spoločnú pieseň. V jej pomazaní sme vyšli von.
Našli sme znovu náš oddiel. Vpredu, kúsok pred ním stál generál. Bol iný. Tento boj ho zmenil. Veci, za ktoré som sa roky modlila a nevidela odpoveď, mu dnes Boh všetky dal. Bol pevný ako skala, pretože jeho skalou bol Pán, mal mäkké milujúce srdce, pretože poznal Otca zblízka a videl veľmi, veľmi ďaleko, pretože lietal na krídlach Božieho Ducha. Zaradili sme sa po jeho pravici.
„Ste iní,“ usmial sa na nás, pri čom sa jazva na jeho líci zablysla odrazom Božej slávy.
„Aj ty,“ povedala som.
„Takže, je to tu. Toľko som sa nakričal a teraz je to tu.“
Pozerali sme potom spolu na nášho Pána. Naše orly vyleteli hore a žehnali celému oddielu. Potom zleteli dole a sadli si pred nás na sedlo. Nechápala som to ešte stále, ako sa to mohlo stať, ale boli sme tu a boli sme pripravení na prebudenie. Božou milosťou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára