________________________________

31. 3. 2014

Strach a rozdelenie

Strach a rozdelenie

Boli sme hlboko v časoch prebudenia. Láska veriacich pritiahla do cirkvi mnohých. Milovanie a prijatie pretekalo našimi životmi a my sme mali milosť byť premenení. To potom priťahovalo pozornosť nášho okolia. Ľudia boli menení naozaj z hĺbky vnútra. Môj orol si v tom hovel a kochal sa. Často hrával nebeské melódie plné Otcovej lásky.

„Máš tam niečo bojové,“ ozvala som sa, keď po týždňoch zahral niečo iné.

„Hmm... už zas...“

Pozrela som na neho. Plecia mu poklesli, ale stále hral. „Vykladaj,“ povedal.

„Pripravte sa,“ povedala som nesmelo, naozaj nesmelo, aj keď to nebolo prvý krát, čo som vykladala hudobný nástroj. Každý tón bol ako slovo, každé klapnutie pedála ako dôraz. „Ja som Boh, jediný. Na nebi ani na zemi niet iného Boha. Uctievate ma svojimi perami, svojimi piesňami, vkladáte do toho kus svojho srdca. Ale nie je tam celé. Nie ste v tom celí. Ja som sa dal na kríži celý. Úplne. Nenechal som si nič. Dajte sa mi celí. Ctite ma svojimi skutkami. Nie rečami a objatiami, skutkami. Dal som vám všetko, čo k tomu potrebujete.

Pripravte sa, prichádza rozdelenie.“

Pri slove rozdelenie mi bolo do plaču. Orol dohral. Pozrel na mňa. Ani on nemal žiadnu chuť do toho ísť. Jeho pocit a môj boli ako jedno.

„Ale On dal za nás všetko,“ povedal.

Objala som ho. Presne to som chcela povedať.

„Modlite sa,“ povedal nám Pán. Vyzval nás, aby sme si s Ním sadli na zem. Potom sme sa modlili.

„Posilnite sa,“ povedal.

Každému podal misku. Myslela som, že je to mana. Alebo niečo také. Chuť to malo príjemnú. Rozlievalo to vo mne túžbu naplniť Božiu vôľu.

„Budete v čele. Generál vám bude kryť chrbát. Vy budete v čele. Pripravte svoj šíp. Znovu spoločný. Pracujte usilovne a rýchlo. Moje slovo vám bude pokrmom a silou.“

Odišiel. Modlili sme sa ďalej. Netušili sme, čo máme priniesť, ale ako prvé sme sa rozhodli priniesť seba Bohu. Celých. Znovu sme sa mu vydali.

„Mám vám pomôcť,“ priletela v ten deň Jedinečná v tesnom závese s Milujúcou. Ešte netvorili pár. Bol to čas, keď sa Milujúca od Jedinečnej veľa učila, aby sa mohla stať jazdkyňou.

„Vystrelíš ho,“ povedala som orlovi.

„Ja? Ty si tu šéf.“

„Práve preto,“ potľapkala som ho po pleci, „ty si ten pravý.“

To bolo asi tak všetko, čo som vedela – že ho má vystreliť on. Potom prišla Poletujúca. Už dlho som túžila urobiť niečo nové práve s ňou. Teraz bol čas, mala nás doplniť.

„Hrajte,“ povedala som.

Husle v Jedinečnej rukách vtedy akoby ožili. Akoby aj oni mali krídla. A orol – hral so srdcom v nebi. Bolo v tom všetko. Aj nesmierna bolesť, akú prežil za hriech rozdelenia na kríži náš Pán. Aspoň toľko, koľko orol dokázal zniesť.

Veľmi som plakala. Cítila som všetko, čo cítil on. Poletujúca sedela vedľa mňa a písala. Milujúca kreslila. Spojili tie dve veci a položili ich k hudbe, ktorá pred chvíľou znela.

„Dobre,“ povedal orol, „ja ho vystrelím.“

Potom sme sa dlho modlili. Premodlievali sme každú jednu časť šípu. Nakoniec sme mali obraz, ktorý sme potrebovali mať. Dievčatá odišli a nechali nás samých. Dlho som len sedela a pozerala na orla. A on pozeral na mňa. Vôbec sme sa nehýbali. Boli sme ako dve sochy. Po chvíli to vo mne začalo vrieť.

„Odpusť,“ povedala som a vyznala mu veci, ktoré som potrebovala položiť, kým dokončíme šíp.

„Odpusť,“ povedal on mne. Vyznal všetko. Viac ako pôvodne chcel.

„Umy nás, Ježiš. Zjednoť. Znovu a viac,“ prosili sme spolu.

Vtedy do miestnosti vstúpila Objímajúca. Priniesla ďalšie doplnenie obrazu, ktorý mal byť návodom na vystrúhanie nášho šípu. Položila to pred nás a odišla.

Veľmi dlho sme mlčali. To doplnenie obrazu nás viedlo ďalej do modlitieb.

„Uzdrav to, Bože, prosím,“ prosila som o uzdravenie mojej dávnej bolesti. Mala som dojem, že je to už tisíci krát. Stále ma jej zvyšky prenasledovali. Čas od času sa vracala.

Orol na mňa položil svoju dlaň a modlil sa. Vyznal veci, ktoré mi doteraz nepovedal. Hlboko hlboké. O mne. Príliš krásne na vyslovenie. Plné Božej milosti.

Položila som svoju dlaň na neho. Vyznala som veci, ktoré som mu doteraz nepovedala. Hlboko hlboké. O ňom. Príliš krásne na vyslovenie. Plné Božej milosti.

Dotklo sa to zvyškov jeho dávnej bolesti.

„Sme pripravení,“ usmial sa.

A tak sme strúhali ten šíp. Bol nádherný. Bolo v ňom slovo. Inak stavané ako sme používali dovtedy. Hudba, tóny plnšie a zrelšie. A hlas, ktorý sme do neho vložili bol iný. Bol náš, bol Objímajúcej aj Milujúcej, ale aj tak bol iný ako dovtedy. Poletujúca znela, akoby sa napila z Božej rieky. Aj ich pohyb bol iný. V predvečer dňa, keď sme ho mali vystreliť, sme sa modlili. Unavení a spokojní, že Boh znovu zvíťazí, sme šli spať. Mala som tento sen:

Stála som na úpätí vrchu. Týčil sa vysoko do neba. Mala som chuť tam vyliezť a dotknúť sa oblakov. Vziať si z nich do dlaní. Kochať sa ich vlhkosťou. A tak som vykročila. Chodníček ma viedol cik-cakovito hore.

Za jednou zo zákrut sa na mňa oboril strach. Des. Siahol hlboko do mňa. Úplne ma zamrazilo. Nechápala som, ako môže do mňa tak dosiahnuť, keď som plná Božieho Ducha. Bolo to neznesiteľné. A pri tom úplne mimo Božieho života vo mne. Nesedelo mi to.

Démoni sa rehotali na mojom zmätku. Pľuli na mňa a nadávali mi. Obzerala som sa, kde je môj štít, kde meč. Nič som nemala. Vybrala som sa sem ako na bezstarostný výlet. A ocitla som sa v pasci.

Zostalo mi len meno Ježiš. To som ešte mala.

„Ježiš, Ježiš,“ šepkala som cez strachom zovreté hrdlo. A vtedy som sa zobudila.

Vyliezla som z postele. Nemalo zmysel pokúšať sa zaspať. Musela som sa modliť.

Môj drahý priateľ orol ma už čakal. „Znovu sen?“ opýtal sa.

Prikývla som a prerozprávala mu ho. „Nechápem to úplne. Nemám dojem, že som prestala byť v strehu, nechystala som sa na prechádzku. Dnes predsa vystrelíme šíp.“

„Ale vystrelím ho ja,“ odpovedal.

„Iste že ty.“

„Modli sa za mňa. Neboj sa o mňa. Spolu prinesieme vlahu z Božích oblakov. Strach nad tebou nemá moc. Zase len robí to svoje bububu.“

Potom sme sa dlho modlili. Ráno vyzeralo ako každé iné. Až na naše nevyspaté oči. Orlice prileteli a priniesli nám raňajky. Hýčkali si nás. Len som im do telefónu naznačila, čo sa v noci dialo, len kúsoček a oni sa rozhodli nosiť nás na rukách. Bolo to krásne. Keď sme dojedli, modlili sme sa o milosť novej jednoty pre celý oddiel. A aby orlove ramená mali znásobenú silu k vystreleniu šípu.

„Je tu,“ zašepkala som mu po modlitbách.

„Nemá nad tebou moc,“ povedal mi, „stoj za mnou. Potrebujem ťa.“

Postavila som sa za neho. Natiahol tetivu. Priložil šíp. Prsty sa mu zachveli.

„Drž ma,“ povedal.

Vedela som, že je to strach. Obavy, či to urobí správne. To, s čím celý čas pomáhal bojovať mne, teraz tlačilo na neho. Z inej strany, inak, na jeho slabé miesta.

„Ver,“ povedala som.

Orlice spievali hudbu, ktorú sme vložili do šípu. Jedinečná hrala. Milujúca sa pustila do tanca. A mladé orlice obdarené výtvarnými darmi začali kresliť. Poletujúca poletovala naprieč svojimi obdarovaniami. V každej chvíli použila to správne. Boh ju viedol. Objímajúca spievala a celý čas sa za ňu modlila. Roky boli prepojené hlbokou Božou láskou.

„Ešte nie,“ opakoval si orol, „ešte nie.“

Ramená mu spevneli. Prsty sa prestali triasť. Zacielil.

„Bože, tvoj život!“ zvolal a vystrelil.

Šípy sa rozleteli na všetky strany. Niesli novú jednotu. Božiu. V Jeho Duchu.

A potom na nás padol mrak rozdelenia. Kľačali sme na kolenách, každý jeden z môjho oddielu. Modlila som sa za generála a jeho blízkych. Najčernejšia temnota bola nad nimi. Zvlášť som sa modlila za jeho orla. Vnímala som znásobený tlak práve na neho. Na staré zranenia z ich prvých spoločných bojov. Tých, ktoré spolu bojovali ešte pred tým, ako vôbec dokázali pomenovať Boží zmysel ich priateľstva a partnerstva v Jeho plánoch.

Niekoľko vojakov som mala ranených. Vyťahovali staré spory, brali jeden druhého za slovo. Bolo to hnusné. Pred chvíľou sme spolu vystrelili šíp, posilňujúci jednotu. Prinášajúci milovanie napriek vzájomným rozdielom. A teraz sa mi hádali.

Nechala som ich na starosti orliciam a Milujúcej. Aj jej sestra, tá, ktorá vystreľovala nádherné farebné šípy v boji s pýchou, prišla, aby nám pomohla. Vlastnila nehu Božieho milovania, ktorou roztápala bolesti. Chodili od vojaka k vojakovi a posilňovali ich. Démoni nalietavali v malých rojoch, jeden za druhým, bez prestávky, bez možnosti na oddych a zotavenie. Každý nálet bol nesmierne nepríjemný.

Zrazu som si uvedomila kľúčovosť toho, že sme si s orlom ešte pred tým, ako sme vystrúhali šíp, povedali všetko, čo sme si povedať mali. Vtedy ma vzal okolo ramien a pohol sa smerom do hustoty mraku, v ktorom sa už nedali rozoznať postavy jednotlivých vojakov. Tam niekde bol generál a my sme mu mali pomôcť. Chvíľu sme tak kráčali.

„Bojím sa o ňu,“ povedal o osôbke, ktorú miloval.

Pomodlili sme sa za ňu a išli sme ďalej. Stále sme sa držali okolo ramien. Orol používal štít, ja meč. On chránil mňa a ja jeho.

„Je čas,“ usmial sa smutne.

Zastala som. Ten smútok tam nesmel byť. Neprešli by sme.

Skúmavo som pozrela do neho. Hlbšie, ako ma pustil. „Ži!“ povedala som mu, „ži plnosť.“

Usmial sa. „Ale si ma prevetrala.“

„Mám dobrého učiteľa,“ zasmiala som sa narážajúc na to, ako ma vždy dokázal odhadnúť on. Viac ako pozorovaním, viac ako myslením si, že možno je to takto.

Sadol mi na rameno a vyšvihli sme sa na koňa. Vošli sme do najhlbšej temnoty rozdelenia.

Nebolo vidno ani na krok. Ale presne sme vedeli, kde je generál. Bol priamo v strede. Útočili na neho z toľkých strán, že to podrážalo nohy jeho najbližším. Cítili sme to úplne bytostne. Cítili sme každú jednu ranu, ktorá ich zasiahla. Bolelo to nesmierne. Generál to cítil tiež. On bol v poriadku. Aj jeho orol. Pozerali na Baránka.

„Pozerajú na Baránka,“ povedali sme s orlom úplne naraz. Boh nás tým posilnil a pozreli sme sa spolu na Baránka. Na Jeho krv, ktorá tiekla za hriech nejednoty, nenávisti, rozdelenia, ohovárania...

Niečo ma škrablo. Orol sa zachvel. „Nepoddaj sa tomu,“ povedal.

Položila som to pod kríž. Znovu a znovu sa to ozývalo, ale vytrvalo som to kládla pod kríž. Znovu ma niečo trafilo.

„Vydrž,“ prosil. Modlil sa za mňa v jazykoch. Všetko, čo sa týkalo nejednoty na neho padalo znásobenou silou. Pretože on miloval milovanie bratstva.

„Vydrž,“ prosila som ho.

Opreli sme sa o seba. Každý v tom, čo potreboval.

Konečne sme sa ocitli priamo vedľa generála. Oprela som koňa o jeho koňa. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sme sa zliali v jedno. Spolu sme sa hýbali, spolu bránili, spolu bojovali. Nakoniec, mala som dojem, že spolu dýchame. Jeho a môj orol našli novú jednotu. Boli rozdielne obdarovaní, niektoré ich povahové črty boli dosť protichodné, ale dnes dýchali spolu.

Slová, názory a myšlienky, ktoré do nás natláčal roj démonov boli nechutné. Ako piskot v tónine, ktorú uši nedokážu vypnúť, hlasný a vtieravý, doznievajúci príliš dlho na to, aby si sluch oddýchol. Také to bolo. Ohováranie a vyťahovanie nových a nových sporov a chýb. Riešila som znovu veci, ktoré som už dávno odpustila. Znovu boli tu, akoby sa do mňa zadrapli pazúry niektorého z démonov. Cítila som sa tak, aj keď sa do mňa žiadny nezadrapol.

Orol sa stále modlil. Lebo keď sa nemodlil, tak vzdychal. Vedel, že keď začne vzdychať, stiahne ma dole. Vzdychali by sme spolu a pre generála by sme bremenom, nie pomocou. Odolávali sme. Bolo to tak ťažké! Chcela som hodiť o zem štít aj meč a sadnúť si s hlavou v dlaniach, pozrieť na orla a poriadne sa vysťažovať.

Pozrel na mňa: „Vyzerá to tak lahodne,“ povedal, „ale poriadne to smrdí.“

Zasmiala som sa. Dostal ma z toho. A jeho z toho dostal môj smiech. Vyslala som do neba ďakovnú modlitbu. Boh vedel, prečo sme spolu práve my dvaja. A tak sme bojovali ďalej. Snažili sme sa trochu zachytávať niektoré strely mierené na generála. Bolo ich veľa. Nespočetne. Generál sa prikrčil, Bolo to nesmierne nepríjemné.

„Neboj sa,“ zašepkal mu jeho orol.

Generál sa vystrel. Počul toho o sebe už toľko, toľko napomenutí, napravení a odsúdenia vo veciach, ktoré nikdy neurobil. Bolo to za ním, ale v tomto roji démonov sa mu spomienky vracali. Mali ho oslabiť.

Pozrel na mňa. Aj ja som mu povedala veci, ktoré nemali byť vyslovené. Veľmi ťažké veci. A zlé. Bolo mi to znovu ľúto. Nechcela som vtedy, hovorila som zo svojej bolesti, zo zranení. Bolo to dávno, bola som ešte duchovné dieťatko, rástla som popri ňom a urobila mnoho, mnoho, naozaj mnoho chýb.

„Odpustil som ti,“ povedal mi.

Jeho ramená zosilneli. A mňa zaplavil pokoj z neba.

„Nedaj sa jej,“ ozval sa generálov orol, keď ma vzápätí škrabla nenávisť letiaca okolo. Ten pokoj tu bol len na moment, jednu sekundičku nádherného nebeského pokoja! A znovu bol preč. Ukradol mi ho ten šíp. „Pán zomieral za teba. To ti nikto nikdy neukradne. Pozeraj na Baránka.“

Znovu a znovu som pozerala na Baránka. Nechcelo sa mi, musela som sa nútiť, ale spolu sme spievali pieseň o moci Jeho krvi. O obmytí, o čistote nášho rúcha... a to mi pomáhalo.

„Ako sú na tom inde?“ opýta sa ma generál.

„Radšej sa nepýtaj,“ odpovedala som mu úprimne. Kam až som dovidela, bola spúšť. Ostrovčeky vytrvalo milujúcich boli obklopené záplavou ranených.

„Ako som to vystrelil ten šíp?“ vzdychal môj orol.

„Neposudzuj sa,“ napomenul ho generálov orol, „vystrelil si ho dokonale. Pozeral som sa. Boh mu dal smer. On si ho používa.“

Modlili sme sa potom za slovo a milosť, ktoré šíp niesol. Aby sa to v armáde ozvalo. Šíp v nás začal žiariť. Bojovníci, ktorí dovolili Bohu, aby ich viedol do pokánia, svietili ako malé svetielka. Šíp prinášal uzdravenie. Boží život plynul z neba na zem. Priniesol milosť znovu milovať a odpúšťať.

Zliezla som z koňa. Pozorovala som, ako svetlo vo mne očisťuje moje škrabance. Odpustila som všetkým všetko a prijímala uzdravenie.

Môj orol sa len ku mne pritúlil. „Tak, takto to mám rád. Takto to je, keď bratia spolu bývajú. Myslím, že mám pieseň.“

Vystrelil hore. Z jeho krídiel vtedy padal dážď. Zalial malinké šípy v nás a spôsobil, že vyrástli. Mnoho bojovníkov sa stalo nositeľmi pokoja. Prinášali zmierenie aj tam, kde sa roky márne snažilo dostať. Uzdravenie tam, kde odmietalo dlhé roky prísť odpustenie.

Orlice orla obkolesili a spievali a tancovali s ním. Vytvárali na nebi obrazce plné milovania bratstva.

„Tak? Ako si vystrelil ten šíp?“ opýtala som sa ho, keď pristáli.

„Dokonale,“ smial sa, „takto to robí naozaj len Boh...“

Vzala som ho vtedy nabok. Nedokázala som ho nikomu požičať. Kochala som sa v sviežosti, ktorá na ňom bola. Lietali sme spolu chvíľu len tak. A ja som bola nesmierne sebecká. Privlastnila som si všetko, čo mi Boh dával. Aj orla. Užívala som si Božie dielo v nás. Jeho radosť z nás. Jeho jednotu. Povedala som mu všetko, čo som túžila. Nezastavovala som svoje slová rozumom, netriedila som ich. Bola som slobodná, celá, úplná ja. To urobil vo mne náš šíp.

„Si v poriadku,“ povedal, keď sme pristáli. „Myslím, že až dnes som naozaj vyčistil tú ranu po krkavčom ďobnutí. Je to dokonale uzdravené. Už sa to viac neozve.“

„Ďakujem.“

Potom odišiel za svojimi blízkymi. Boh im dal čas kochať sa jeden v druhom a oddýchnuť si. Modlila som sa za nich. Každý deň, ktorý spolu strávili. Aby im Boh mnohonásobne vynahradil všetko, čo mu oni z lásky darovali. Kvôli iným, pretože bolo treba bojovať. Dali mu všetok svoj čas, svoje súkromie... Každou modlitbou za nich som sa učila viac o Božom milovaní. Keď sa vrátili, odpočinutí a usmiati, vlastnili nový oheň. Horela v nich odovzdanosť – úplne úplná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára