DOSTALI BOŽÍ ZÁZRAK VTEDY, KEĎ HO NIKTO INÝ NEDOSTAL...

DOSTALI BOŽÍ ZÁZRAK VTEDY, KEĎ HO NIKTO INÝ NEDOSTAL...

Otázka „Ako dostať odpoveď z neba?“ vždy zamestnávala kresťanov vo všetkých generáciách. To je totiž to, o čo v kresťanstve ide: kontakt s nebom; hlboký, osobný a intímny vzťah s Bohom; Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi; prelomenie sa Božieho kráľovstva do našej reality; vyliatie jeho Ducha; časy prebudenia a Pánovho navštívenia, ktoré pripravil svojou mocou; odpoveď z neba na modlitby Jeho detí; skrátka realita Bože prítomnosti a pôsobenia...

Práve na tomto stojí a padá naše kresťanstvo: Žijem s Pánom, alebo nie; vnímam Jeho prst vo svojom živote, alebo nie; dostávam odpoveď na svoje modlitby, alebo nie... Toto je dôvod najhlbších kríz a duchovného ochladnutia v našich životoch: keď nám tento kontakt s nebom chýba; a keď sa pýtame „Bože kde si? Bože, prečo?“

Sme úplne závislí na hlbokej realite Božej prítomnosti a pôsobenia. Ničím to nevieme nahradiť. Nič iné nás hlboko a trvalo neuspokojí. Preto je pre nás stále aktuálna otázka ako žiť v tejto realite.

Jednu z odpovedí nachádzame práve v Ježišových slovách v synagóge v Nazarete, kde Jeho služba vôbec nebola prijatá a Jeho slová tak pobúrili židov, že Ho chceli zabiť.

Lukáš 4:24  A povedal: Ameň vám hovorím, že niktorý prorok nie je vzácny vo svojej otčine. 25  Ale pravdu vám hovorím, že za dní Eliášových bolo mnoho vdôv v Izraelovi, keď bolo zavrené nebo tri roky a šesť mesiacov, a keď bol prišiel veliký hlad na celú zem, 26  a k niktorej z nich nebol poslaný Eliáš, iba do Sidonskej Sarepty k žene vdove. 27  A mnoho malomocných bolo v Izraelovi za proroka Elizea, a nikto z nich nebol očistený, iba Náman Sýrsky.

Pán Ježiš veľmi jednoznačne a dôrazne vypichol dva príklady ľudí, ktorí dostali odpoveď vtedy, keď ju nikto iný v ich situácii nedostal. Tieto dve vety sú pre nás veľmi kľúčovým vyučovaním o modlitbe. Pán Ježiš povedal: „Len títo dvaja dostali odpoveď od Boha...“ Samozrejme, pýtame sa „PREČO???“ Prečo práve oni? Čo bolo v ich živote, že to upútalo Božiu pozornosť? Čím si pritiahli Božiu priazeň? Čím sa dotkli Božieho srdca?

Iste každý úprimný a po Bohu túžiaci kresťan (a zvlášť ten, ktorý má nejakú naliehavú potrebu) si kladie tieto otázky. Veď ak nám Pán ukazuje tieto dva príklady, ukazuje nám vlastne cestu k Božej odpovedi z neba. Ukazuje nám to, po čom túži On. Ukazuje nám to, čo si priam pritiahne k sebe Božiu odpoveď, čo nenechá Boha ľahostajným.

Už zbežný pohľad nám dáva tušiť, že ide o veľmi dôležité veci, ktoré nám Pán ukazuje. Veď ani tá vdova a ani Náman neboli židia, neboli Jeho služobníkmi, neprinášali obete ako Izraelci, nechodili do chrámu v Jeruzaleme, dokonca neboli ani modlitebníkmi! Nie je napísané, že by Boha prosili o zázrak. A navyše patrili k nepriateľským národom Izraela. Náman dokonca bol vojvodcom nepriateľskej armády, ktorá bojovala aj proti Izraelu a vyslovene uctieval iného boha!!!

Títo dvaja nemali ani najmenšie šance, či predpoklady, aby si ich Boh vôbec všimol a predsa práve oni a nikto iný zo židov v ich situácii dostali Boží zázrak. Zrejme Boh videl v ich životoch niečo, čo márne hľadal v životoch veriacich židov. A samozrejme išlo o niečo, čo sa dotklo Božieho srdca napriek tomu, že títo dvaja ani neboli príslušníkmi Božieho ľudu.

VDOVA ZO SAREPTY

Ak chceme zistiť, čo nám chce Pán na príklade týchto dvoch ľudí ukázať, potrebujeme sa pozrieť, čo Písmo o nich hovorí . Príbeh ženy zo Sarepty je zachytený v 1 Kr 17,8-16:

1 Králi 17:8  Vtedy sa stalo slovo Hospodinovo k nemu povediac: 9  Vstaň, idi do Sarepty, ktorá patrí Sidonu, a budeš bývať tam. Hľa, prikázal som tam žene vdove, aby ťa zaopatrovala potravou. 10  A tak vstal Eliáš a išiel do Sarepty. A keď prišiel k bráne mesta, hľa, bola tam nejaká žena vdova, ktorá sbierala drevo, a zavolajúc na ňu riekol: Dones mi, prosím, v nádobe trochu vody, aby som sa napil. 11  A keď išla doniesť, zavolal na ňu a riekol: Dones mi, prosím, aj kúsok chleba vo svojej ruke. 12  Na to riekla žena: Jako že žije Hospodin, tvoj Bôh, nemám ani podpopolníka, iba čo mám v galete za hrsť múky a trochu oleja v nádobe. A hľa, beriem dva kúsky dreva, aby som, keď prijdem, pripravila to sebe a svojmu synovi, aby sme to zjedli a potom zomreli. 13  A Eliáš jej riekol: Neboj sa, idi, učiň, ako si riekla, len najprv sprav mne z toho nejaký malý podpopolník a dones mi sem von a sebe a svojmu synovi spravíš potom. 14  Lebo takto hovorí Hospodin, Bôh Izraelov, že galeta múky sa nevytroví, ani nebude chýbať v nádobe oleja až do toho dňa, v ktorý dá Hospodin dážď na zem. 15  A išla a učinila podľa slova Eliášovho. A tak jedla ona i on i jej dom za mnoho dní. 16  Galeta múky sa neminula, ani nechýbalo z nádoby oleja, podľa slova Hospodinovho, ktoré hovoril skrze Eliáša.

Zďaleka to nie je siahodlhý príbeh. Naopak. Za polminútky čítania sa dozvieme všetko o jej živote. Vôbec to nie je pekný, či závidenia hodný životný príbeh:

· Niekedy mala všetko: muža, dieťa, bývanie, možno aj nejakých príbuzných, či priateľov...

· Potom prišiel deň, keď jej muž zomrel. Nevieme či prirodzenou smrťou, ale jedného dňa už nemala muža...

· S tým samozrejme stratila postavenie, ochranu, milujúcu osobu, a v neposlednom rade príjem.

· Nevieme prečo, ale došlo aj k tomu, že strácala priateľov a príbuzných. Možno tiež pozomierali, možno sa od nej odvrátili, keď sa stala z jedného dňa na druhý závislá na ich pomoci. Keď k nej Eliáš prišiel, už sa nemala na koho obrátiť, už nepočítala s tým, že by jej niekto pomohol...

· K tomu všetkému prišiel na celá krajinu hlad. Tri roky a šesť mesiacov nepršalo. Takže postupne stratila akúkoľvek možnosť postarať sa o seba a o svojho syna. Keď k nej Eliáš prišiel, nemala už takmer nič a čakalo ju zomieranie hladom.

· Ako vidíme, táto žena postupne strácala všetky životné opory a istoty. Od istého dňa začalo ísť všetko dole vodou. Od zlého k horšiemu a od horšieho k ešte viac horšiemu.

Jedného dňa však k nej prišiel Eliáš. Bolo to v ten deň, kedy sa chystala pripraviť to posledné, čo mala. Požiadal ju o vodu a o jej posledné jedlo. Keď sa bližšie pozrieme na jej reakciu po tom, čo sme sa dozvedeli o jej živote a momentálnej situácii, tak sa nám otvára priam neuveriteľný a nepochopiteľný postoj jej srdca:

„Jako že žije Hospodin, tvoj Bôh...“

Ona vedela, že Boh žije, že existuje! Nebola ateistka! Naopak vidíme, že to bola zbožná žena. Ale nenazývala Boha svojim Bohom. Nemala s Ním kontakt. Možno nevedela, kto a aký je Boh, ale vedela, že existuje. Nevedela, že Bohu na nej záleží, že Ho môže smelo nazvať svojim Bohom – vedela však, že existuje. Skúsme si len predstaviť, čo všetko sa mohlo diať v jej srdci. Vedela, že Boh existuje a pri tom videla ako prišla postupne takmer o všetko. Vedela, že Boh existuje a videla svoj život ako ide  od straty ku strate, od sklamania k ešte väčšiemu sklamaniu!

Čo by sa asi tak za týchto okolností dialo v nás? Respektíve: čo sa deje v nás, ktorí veríme v Boha, veríme na 100% v Jeho existenciu, dokonca Ho nazývame svojim Bohom... Čo sa v nás deje, keď strácame tak drahé veci! Čo sa v nás deje, keď zažívame sklamania?

Za všetky príklady žien v podobnej situácii môžeme uviesť Jóbovu manželku. Tiež vedela, že Boh existuje. Zrazu však do jej života prišli katastrofy a straty, ktoré nedokázala niesť a priať. Jej reakcia je jasná z toho, čo povedala svojmu mužovi:

Jób 2:9  A jeho žena mu riekla: Či sa ešte držíš svojej bezúhony? Zloreč Bohu a zomri!

Reakcia vdovy zo Sarepty, však bola úplne opačná! Ona vôbec nič nevyčítala Bohu! Vôbec nezahorkla! Vôbec nereptala! Vôbec sa nepýtala „Bože, prečo?!“! Úplne rešpektovala Boha naďalej. Nepochybovala o Jeho existencii, ani o Jeho vernosti, či úmysloch.

Keby Eliáš prišiel za Jóbovou manželkou a požiadal by ju o to isté, ako vdovu zo Sarepty, zrejme by ho čakal veľmi nepekný výlev horkosti, výčitiek, hnevu, zúfalstva... a jedlo by od nej asi ťažko dostal...: „Ty že si Boží muž? A kde bol teda Boh keď sa mi dialo toto všetko? Prečo to dopustil? Prečo je tak krutý? A existuje vôbec? Ak toto všetko dovolil, tak potom s Ním nič nechcem mať! Načo mi je taký Boh?...“

„A išla a učinila podľa slova Eliášovho...“

Vdova zo Sarepty jednala až nepochopiteľne inak. Po tom všetkom, čo zažila, vidíme v jej srdci postoj bázne pred Bohom. Už sa chystala čakať na smrť hladom... Predsa zobrala vážne Božie slovo a poslúchla Eliáša. Nevidíme výčitky, horkosť, hnev, zatrpknutosť, neveru, odmietnutie, pochybnosti, výsmech, iróniu.

Toto všetko je totiž dôvod, prečo nám Boh dnes neodpovedá: nemáme postoj bázne pred Ním. Chceme aby jednal s nami podľa našich predstáv, aby nám dal to, čo chceme my... A keď sa tak nedeje, zahorknutí, sklamaní ideme po svojich cestách. V srdciach potom vyčítame Bohu, že sa o nás nestará. V srdci si pestujeme možno malý, možno podvedomý, ale predsa len červený výkričník, ktorý zabliká vždy, keď má dojsť k niečomu hlbokému a intímnemu medzi nami a Bohom. Jednoducho medzi nami a Bohom čosi je a my z toho viníme Boha. S týmto postojom je nesmierne ťažké žiť vo viere, modliť sa, uctievať Pána, v dôvere Mu odovzdať všetko...

„k niktorej z nich nebol poslaný Eliáš, iba do Sidonskej Sarepty k žene vdove...“

To, na čo Pán ukazuje príkladom tejto ženy zo Sarepty, je postoj čistej bázne pred Bohom. To doslova upútalo Božiu pozornosť do takej miery, že nemohol nezasiahnuť do jej života. V tých dňoch – a to nesmierne zvyšuje dôležitosť tohto posolstva – v tých dňoch – hovorí Pán – žilo mnoho vdov, mnoho žien v tej istej situácii, s tak isto zúfalým životným príbehom, ale ani k jednej z nich Boh nemohol poslať Eliáša!!! Ani jedna by mu totiž neuverila! Ani jedna nemala čisté srdce oproti Bohu. Ani jedna sa neubránila horkosti a výčitkám voči Bohu. Ani jedna nedokázala z Božích rúk priať svoj údel. Ani jedna nedokázala vyvýšiť Boha nad všetky stratené veci, osoby a istoty vo svojom živote. Pán hovorí: len k jednej bol poslaný Eliáš.

V akom stave je tvoje srdce? Je naplnené bázňou, úctou, dôverou a úplným spoľahnutím sa na Boha? Alebo živíš v sebe horkosť, urazenosť, hnev, výčitky, zatrpknutosť, stratu dôvery voči Bohu? Sklamal ťa niečím? Nenaplnil tvoje predstavy? Nedal ti, čo si chcel?

Prosím poď so mnou preskúmať svoje srdce. Ako je to s naším odovzdaním sa Bohu? S našou dôverou? S našimi červenými výkričníkmi? S našimi bolesťami? So stratami s ktorými sme sa odmietli zmieriť? Držíme stále v hrsti to, čo nám Boh vzal? Čo by sme povedali Eliášovi my?

Náman Sýrsky

Príbehu tohto muža je venovaná takmer celá 5. kapitola  2 Kr:

2 Králi 5:1  A Náman, veliteľ vojska sýrskeho kráľa, bol veľký muž pred svojím pánom a veľmi vážený, lebo skrze neho dal Hospodin záchranu Sýrii, a bol to udatný muž, ale bol malomocný. 2  A Sýrovia boli vyšli po čatách lúpežiť a zajali z Izraelskej zeme nejaké malé dievča, ktoré potom bolo v službe pred ženou Námanovou. 3  A dievča povedalo svojej panej: Ó, keby sa môj pán dostal pred proroka, ktorý je v Samárii, vtedy by ho ten sprostil jeho malomocenstva! 4  A Náman vojdúc oznámil to svojmu pánovi a riekol: Tak a tak hovorí dievčina, ktorá je z Izraelskej zeme.

9  Tak prišiel Náman so svojimi koňmi a so svojimi vozmi a zastál pri dveriach domu Elizeovho. 10  A Elizeus poslal k nemu posla s odkazom: Iď a umy sa sedem ráz v Jordáne, a tvoje telo sa ti navráti zdravé, a budeš čistý. 11  Ale Náman sa rozhneval, odišiel a riekol: Hľa, povedal som si, že dozaista vyjde a stojac bude vzývať meno Hospodina, svojho Boha a že bude vznášať svoju ruku nad miestom, postihnutým nemocou, a zaženie malomocenstvo. 12  Či nie sú lepšie Abana a Farfar, rieky Damašku, ako všetky vody Izraelove? Či by som sa nemohol umyť v tých, aby som bol čistý? A obrátiac sa išiel s hnevom. 13  Ale pristúpili jeho služobníci a hovorili mu a riekli: Môj otče, keby ti bol kázal prorok vykonať nejakú veľkú vec, či by si nebol vykonal? Čím skôr tedy, keď ti povedal: Umy sa a buď čistý! 14  A tak sišiel a pohrúžil sa v Jordáne sedem ráz podľa slova muža Božieho. A jeho telo sa navrátilo, zdravé, takže bolo jako telo malého chlapca, a bol čistý. 15  Potom sa navrátil k mužovi Božiemu i s celým svojím sprievodom a prijdúc zastál pred ním a povedal: Hľa, prosím, poznal som, že nieto Boha nikde na celej zemi, jedine v Izraelovi. A tak teraz, vezmi, prosím, požehnanie, dar to od svojho služobníka. 16  Ale on riekol: Ako že žije Hospodin, pred ktorého tvárou stojím, že nevezmem. A hoci ho aj nútil, aby vzal odoprel. 17  Vtedy povedal Náman: Keď tedy len nechceš vziať, nech sa dá, prosím, tvojmu služobníkovi bremä dvoch mulíc zeme; lebo tvoj služobník nebude viacej obetovať zápalu alebo bitnej obeti iným bohom, ale Hospodinovi. 18  Len túto vec nech odpustí Hospodin tvojmu služobníkovi: keď pojde kedy môj pán do domu Rimmonovho, aby sa tam klaňal, a bude sa podopierať na moju ruku, že sa i ja pokloním v dome Rimmonovom. Tedy, keď sa budem klaňať v dome Rimmonovom, nech odpustí, prosím, Hospodin tvojmu služobníkovi v tejto veci. 19  A on mu riekol: Iď v pokoji. A tak odišiel od neho, nejaký kus cesty.

Z ľudského pohľadu mal asi Náman Sýrsky najmenšie šance aby dostal Boží zázrak:

· Bojoval proti Izraelu. Aj keď  je napísané, že Hospodin mu dal dokonca aj víťaziť (pre hriech Izraelcov)

· Bol hrdý vlastenec a naozaj nevidel, že by v Izraeli bolo čosi lepšie ako v jeho krajine.

· Spolu so svojim kráľom sa klaňal inému bohu.

Prečo teda Boh uzdravil práve jeho? - V jeho príbehu si môžeme všimnúť niekoľko vecí, na ktoré chce Pán jeho príkladom poukázať:

1.    Náman zobral tú správu vážne...

Napriek tomu všetkému, keď počul, že v Izraelskej krajine žije prorok, ktorý by ho mohol uzdraviť z malomocenstva – a pri tom tá informácia vôbec nemala pre neho dôveryhodný zdroj – zobral to vážne. Uchopil tú šancu. Šiel za svojim kráľom a potom aj za prorokom Elízeom, o ktorom sa dozvedel, že je Boží muž.

Môžeme si len predstaviť koľko rôznych lekárov, liečiteľov a zaklínačov sa už stihlo vystriedať u tohto zámožného muža. Pri svojom malomocenstve bol bohatý a mal vysoké postavenie. Je viac než isté, že toto nebol jeho prvý pokus, či prvá nádej. Naopak!!! Možno už po stý raz – z nedôveryhodného zdroja – zobral vážne šancu, hoci to pre neho znamenalo ísť s prosíkom do krajiny, kde predtým chodil ako veliteľ pustošiacej armády.

2.    Náman veril / čakal, že Elizeus ho uzdraví

Pri tom si predstavoval, čo sa bude diať. Čakal, že Boží prorok ho privíta, bude sa za neho modliť, zloží na neho ruky, bude vzývať Hospodinovo meno, potom zamáva rukou nad postihnutým miestom a bude zdravý. Aj z toho vidíme, že už mal s podobnými zákrokmi svoje skúsenosti.

Predsa však pestoval v sebe nádej. Zrejme uvažoval o tom, že musí existovať skutočný, všemohúci Boh. A keď ním nie je Rimmón, čo ak je ním Boh, ktorého vzýva ten prorok? Náman bol v podstate nie len na ceste za uzdravením, ale aj za spoznaním skutočného Boha.

3.    Náman bol ochotný urobiť čokoľvek

Iste bol nesmierne prekvapený, keď sa neudialo nič z toho, čo si predstavoval. Boží muž k nemu ani nevyšiel a ani ho nevoviedol k sebe do domu. Vôbec sa s ním nestretol. Vôbec ho neprivítal. Vôbec sa za neho nemodlil a už vonkoncom nemával rukami.... nechal mu LEN odkaz:

"Iď a umy sa sedem ráz v Jordáne, a tvoje telo sa ti navráti zdravé, a budeš čistý."

Nečudo, že sa Náman rozhneval. Veď sa nestalo nič u toho, čo čakal! Naopak dostal na prvý pohľad nezmyselný odkaz. Veď prečo by sa mal ponoriť práve sedem krát a práve do Jordána. Stál pred niečím, čo bolo pod jeho dôstojnosť, mimo toho, čo si predstavoval, čo sa mu zdalo bláznivé a úplne zbytočné.

Za svoje uzdravenie chcel zaplatiť kráľovskými darmi. Ale tu od neho nikto nič nechce. LEN sa sedem krát ponoriť v akejsi rieke. A platiť pokorením sa, strápnením – na to nebol vôbec pripravený.

V tomto okamihu sa nachádzal od očistenia práve tak ďaleko ako od celoživotného malomocenstva. Tento okamih je myslím pre nás kľúčový. My sme totiž veriaci. Máme Božie zasľúbenia. Berieme ich vážne, ale predsa sa často dostávame na tento prah. A LEN poslušnosťou, pokorením sa, ochotou byť svetu divadlom, strápnením sa... môžeme tento prah prekročiť. Je to prah medzi uzdravením a chorobou, medzi modlitbou a odpoveďou z neba, medzi potrebou a Božím zázrakom.

Náman stál na tomto prahu a chystal sa k odchodu. Bolo to pod jeho úroveň. A my často konáme presne tak isto. Lenže jeho služobníci mu pripomenuli jeho postoj, s ktorým hľadal uzdravenie:

„Môj otče, keby ti bol kázal prorok vykonať nejakú veľkú vec, či by si nebol vykonal?“

Náman si v tomto kľúčovom okamihu znovu musel pripomenúť: Veď ja som ochotný urobiť čokoľvek! Ja som bol ochotný prísť až sem! Zobral som vážne túto šancu! Som ochotný zaplatiť akúkoľvek veľkú hodnotu! Prečo by som nezaplatil trochou pokory? Keby som sa teraz vrátil, asi by som si to vždy vyčítal, že som to neskúsil.

Zrejme jeho ochota urobiť čokoľvek mu pomohla prekročiť tento prah.

4.    Náman bol poslušný Božiemu odkazu

Často nás od Božieho zázraku delí obyčajná poslušnosť Pánovmu slovu – a zvlášť tomu, ktoré k nám posiela cez svojich služobníkov. Pre Námana to zrejme bolo dosť trápne poslúchnuť Elizeov odkaz, ale urobil to. A dostal Boží zázrak! Tí, ktorí sa mu možno smiali, stíchli.

Koľko takýchto odkazov, ktoré sú pre nás „pod našu úroveň“ nás oddelilo od kontaktu s nebom od odpovedí na naše modlitby. Koľko ľahostajnosti, apatie a neochoty pokoriť sa, premôcť svoju pýchu, či lenivosť...

Veď: „Prečo by som mal ráno vstávať, keď si môžem čítať Bibliu aj večer? Prečo mám ísť do zhromaždenia, veď si môžem pustiť pásku, či televíziu aj doma? Prečo by som chodil na skupinku, veď ja viem duchovne rásť aj sám? Prečo by som sa mal modliť so svojou manželkou a deťmi? Prečo...? Prečo?“

Cesta do zasľúbenej zeme, k Božím zázrakom a odpovediam na modlitby vedie symbolicky cez Jordán. Ak nie sme ochotní namočiť sa, poslúchnuť Pána, zobrať Ho vážne, pokoriť sa, premôcť sa ... minieme sa s Bohom.

"A mnoho malomocných bolo v Izraelovi za proroka Elizea, a nikto z nich nebol očistený, iba Náman Sýrsky."

Toto Pánovo slovo – aj v prípade Námana Sýrskeho – nesmierne dvíha dôležitosť tohto posolstva. Mnoho malomocných žilo v tých dňoch v Izraeli, ale NIKTO z nich nebol očistený. Nikto neuveril tej správe, nikto neprišiel za Elizeom, nikto nebol ochotný sa LEN ponoriť v Jordáne. Len jeden človek, ktorý síce nemal predpoklady byť Bohom vypočutý, ale urobil to.

Zrejme aj dnes žije mnoho kresťanov so zúfalými potrebami a životnými situáciami podobne ako vdova zo Sarepty, alebo Náman Sýrsky, ale ani dnes nie je veľa tých, čo prežijú Boží zázrak...

My však môžeme byť tými, ktorí odpoveď dostanú. Stačí sa so všetkou dôverou vzdať Pánovi, očistiť svoje srdce od všetkej horkosti a byť ochotní urobiť všetko, čo sme povinní urobiť podľa Jeho slova...