________________________________

8. 9. 2010

Spoločné uctievanie

Spoločné uctievanie

2 Kron 5,13-14

5. 12. 1993 v našom zbore slúžil Graham Coocke. On vlastne prorocky vyniesol na svetlo Božie povolanie pre náš zbor. Okrem iného povedal: „Oslava Boha umožňuje, aby Božia prítomnosť bola zjavná medzi nami. Na stretnutie musíme prísť pripravení, aby sme mohli oslavovať, nepripravení, sklamávame Boha každý týždeň. Potom sa Pán Boh nudí na našich stretnutiach. Slúžime Bohu, ktorý cíti. Môže byť z nás znudený.

Často myslím na tieto slová, že Boh sa môže nudiť na našich zhromaždeniach. A myslím, že je to vždy vtedy, kedy sa nudíme aj my. Nuž a to vedie ku sklamaniu, ochladnutiu, frustrácii z cirkvi... A pri tom sme stvorení pre uctievanie Boha! Sme vopred určení na Božiu slávu! Dokonca si dovolím tvrdiť aj na základe prorockých slov pre náš zbor, že aj ako zbor sme povolaní do oblasti uctievania. Sme povolaní v tejto oblasti naozaj priniesť nové veci, príklad, otvorenie cesty pre mnohých iných k skutočnému uctievaniu Boha.

Aj preto by som rád hovoril o našom spoločnom uctievaní. To je totiž iné ako keď sme s Pánom sami osamote. Vtedy je to len medzi nami a Ním. Lenže ak pristupujeme k Bohu spoločne (na zhromaždení, alebo skupinkiách), má to svoje špecifiká.

Nádherným príkladom spoločného uctievania – a pre mňa nesmierne fascinujúcim – je uctievanie pri otvorení Šalamúnom postaveného chrámu:

2 Kronická 5:13  a tedy stalo sa, keď trúbili jako jeden muž, a speváci spievali, jako čo by spieval jeden hlas, chváliac a oslavujúc Hospodina, a keď pozdvihli hlas na trúby, na cymbaly a na iné nástroje k sprievodu spevu, a v tom, čo chválili Hospodina, že je dobrý, že jeho milosť trvá na veky, stalo sa, že bol dom plný oblaku, dom Hospodinov, 14  takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.

Čítame tu o tom, že Božia sláva zostúpila v podobe oblaku a naplnila ten chrám! Na to zhromaždenie prišiel Boh veľmi konkrétnym manifestovaním Jeho slávy! A toto nie je ojedinelá situácia, kedy v Biblii čítame o tom, ako Boh manifestoval svoju prítomnosť takým spôsobom, že to ľudia jasne vnímali a pozorovali! Toto bolo úplne samozrejmé pre Boží ľud! Nikto nespochybňoval zjavenie Božej prítomnosti. Naopak:

Židovskí rabíni vytvorili extra biblický výraz pre vyjadrenie fyzickej manifestácie Stvoriteľa Boha, božského navštívenia, Jeho zjavenej prítomnosti a prebývania Boha na zemi. Biblia na mnohých miestach hovorí o prípadoch, kedy sa Boh nejakým spôsobom človeku zjavil. Toto slovo „Schekinah“ doslova znamená „on dal (spôsobil) prebývanie“. Hebr. koreň tohto slova ŠKN znamená: bývať, prebývať, nachádzať sa, zniesť sa, uložiť sa, táboriť, zdržovať sa, zostávať. Vlastne Boh sám zasľúbil, že dá svojmu menu (Jeho prítomnosti, sláve) prebývať (ŠKN) medzi Jeho ľudom (v Božom chráme v Jeruzaleme, na zľutovnici truhly zmluvy...). Takto sa slovo „Schekinah“ stalo označením, vyjadrením Božej prítomnosti, Jeho slávy, Jeho manifestácie na zemi. Je to vlaste terminus technikus pre Božiu zjavenú prítomnosť človeku. Keď si Mojžiš žiadal od Boha vidieť Jeho slávu, videl Jeho „Schekinu“ a keď proroci videli vo svojich videniach Boha v ľudskej podobe, nevideli Boha samotného, ale Jeho „schekinu“, manifestáciu (prejavenie sa) Boha.

- Myslím, že dnes veľmi málo ešte vieme o uctievaní Boha. Menej ako si myslíme, že vieme. Málo totiž poznáme Božiu prítomnosť. Málo zakúšame manifestovanie Jeho slávy na zemi. A to sme účastníkmi omnoho slávnejšej Novej zmluvy Ducha! Aj preto je potrebné aby sme sa učili o uctievaní Boha viac.

Hneď na úvod však chcem zdôrazniť, že aj v tomto prípade Boh prišiel sám a to spôsobom a v čase, ktorý si On zvolil! Nikto to nečakal. Nebol to bod programu ich bohoslužieb. Naopak! Oni sami tým boli zaskočení: kňazi nemohli nastúpiť do služby, nemohli vstúpiť do chrámu, všetko sa zastavilo... Verím však, že napriek tomu tam nikto nebedákal, že sa zase pretiahne zhromko :o) Na čo však chcem upozorniť, že cieľom toho uctievania nebolo zjavenie Božej prítomnosti – Jeho slávy v podobe oblaku. A ani dnes pre nás cieľom uctievania nie je zakúsiť Božiu slávu, „sťahovať“ ju nejako z neba. Nie! Cieľom uctievania je Boh sám. A On nám zasľúbil svoju prítomnosť. My Ho potrebujeme uctievať a pri tom dávať pozor a dovoliť Mu aby On sám prišiel a konal to, čo On konať chce.

Matúš 18:20  Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.

Boh niekedy príde takýmto výnimočným spôsobom, niekedy sa dejú v Jeho zjavenej prítomnosti zázraky, niekedy ľudia prorokujú, alebo sú uzdravení, či usvedčení z hriechov..., niekedy Boh príde veľmi jemne, doslova k nám šepká... Akokoľvek – Boh nám sľúbil, že bude prítomný. Nemusíme Ho o tom presviedčať, či prehoárať Ho, aby prišiel. Môžeme si byť 100% istí, že On chce prísť.

Predsa však v tom hebrejskom texte je to Božie navštívenie dané do súvisu s jedinečnou charakteristikou toho uctievania, a síce, že to bolo ako uctievanie jedného muža, ako jeden hlas. Bolo to uctievanie v jednote, v harmónii, v súlade.. Doslova je tu použité to isté slovo „JEDEN“, ako v základnej Starozmluvnej doktríne viery:

Deuteronomium 6:4  Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin.

A my vieme že v tomto texte slovo „jeden“ neznamená počet, ale základnú charakteristiku Boha: jednotu, dokonalú harmóniu, súlad, spoluprácu... Boh je Boh Otec, Boh Syn – Pán Ježiš Kristus, a Boh Duch Svätý. Sú to tri osoby. A predsa „jeden“ Boh. Nevieme tomu porozumieť a dokonale to vysvetliť. Boh existuje v jednote troch osôb. Jednota, súlad, harmónia, spolupráca, spoločenstvo... - to sú atribúty Jeho charakteru. To je niečo, čo Ho fascinuje a priťahuje. To je niečo prečo sme stvorení – pre jednotu s Ním a medzi nami navzájom. To je niečo, po čom Boh túži! Pán Ježiš sa za to modlí:

Ján 17:11  Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.

Ján 17:21  aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.

Ján 17:22  A slávu, ktorú si Ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako my jedno sme.

Ján 17:23  Ja v nich a Ty vo mne, aby boli dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma Ty poslal a miloval si ich, ako si mňa miloval.

Takže JEDNOTA bola tou špeciálnou ingredienciou tých chvál pri otváraní Šalamúnovho chrámu. A o tom by som chcel viacej hovoriť, pretože toto je niečo, čo aj dnes Boh vyhľadáva, čo by malo byť charakteristikou aj nášho uctievania Boha:

JEDNOTA

Iste neobsiahnem v tomto vyučovaní všetko o uctievaní Boha a zrejme niektoré veci viac zdôrazním.. Myslím, že jednota, ktorej by sme sa mali učiť, a ktorú by sme mali uplatňovať v našom uctievaní Boha, je jednota v týchto troch vrstvách:

  1. Jednota vo vzťahoch – týka sa to našej jednoty navzájom, našich vzťahov.
  2. Jednota v iniciatíve – týka sa nášho aktívneho prístupu k uctievaniu a hľadaniu Božej tváre.
  3. Jednota v zameraní – týka sa nášho zamerania na Pána samotného ako na jediný objekt uctievania.

Jednota vo vzťahoch

Je prejavom pravého osobného uctievania. Skutočné uctievanie Boha, nás vedie ku zmene na Jeho obraz. Ak Ho milujeme, potom milujeme aj svojich súrodencov v Kristu. Pokiaľ je v našom srdci hnev, nenávisť, kritika, odmietnutie, horkosť, neodpustenie..atď, potom je podľa Písma naša láska k Bohu lživá:

1 Ján 4:20  Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?

Skutočné uctievanie Boha sa zaručene prejavuje v našich vzťahoch a postojoch k iným kresťanom. Podľa apoštola Jána, je uctievanie Boha bez lásky ku bratom klamstvom – teda fraškou, pretvvárkou, pokrytectvom... Môžeme mať prvotriednu hudbu pri uctievaní a techniku pri ozvučení.. predsa: ak je to bez našej vzájomnej lásky, je to pre Boha prázdne - bezcenné.

Jednota vo vzťahoch je prejavom osobného duchovného rastu. Uctievanie Boha v nás formuje Pánov charakter. Pokiaľ tomu tak nie je, robíme niekde základnú chybu. V kresťanstve ide totiž o zmenu na Pánov obraz – o učeníctvo. Preto skutočné uctievanie si vyžaduje aj skutočný duchovný rast: našu zmenu na Pánov obraz, vyformovanie Ježiša Krista v nás. Len vtedy sa vieme navzájom milovať a prijímať sa tak, ako nás aj Kristus prijal. Vlastne naše vzťahy v zbore hovoria najllepšie o stave nášej duchovnej dospelosti a nášho rastu:

1 Korintským 3:1  Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. 2  Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, 3  lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky? 4  Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia? 5  Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. 6  Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; 7  takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast.

Jednota vo vzťahoch je nevyhnutným predpokladom pre Bohu milé uctievanie. Nejde o niečo čo vieme vynechať, čo by bolo možnosťou voľby. Jednota medzi nami je základnou podmienkou uctievania Boha. Žiaľ často to najviac zanedbávame a zdá sa mi, že sme si zvykli žiť v anonymite a uzavretosti, pri ktorej neriešime svoje konflikty a nedorozumenia, ale ich maskujeme. Pán Ježiš však vyučoval o uctievaní Boha v súvislosti so vzťahmi s ľuďmi veľmi nekompromisne:

Matúš 5:23  Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24  nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.

Tz. že ak sú medzi nami nejaké nevyriešené veci, mali by sme si to dať najskôr do poriadku a až potom by sme mali uctievať Boha a prinášať Mu nejakú obeť chvály. Tz. že toto je prah dverí biblického  uctievania. Toto je základná podmienka.

Ja naozaj verím, že Pán má pre nás pripravené svoje navštívenia, svoje Letnice – vyliatia Jeho Ducha, manifestovanie Jeho prítomnosti v našom strede... Predtým však potrebujeme vyrovnať svoje chodníky, aplikovať základné pravdy evanjelií  - Ježišovu „kázeň na vrchu“ - v našom živote. Predtým potrebujeme naozaj zakúsiť Golgotu a Pánov kríž. Predtým však potrebujeme byť ochotní zobrať svoj kríž a nasledovať Pána.

Jednota vo vzťahoch je praktickým demonštrovaním duchovnej reality. Pri spoločnom uctievaní totiž demonštrujeme duchovnú realitu toho, že sme Božím Duchom spojení v jedno telo. Že veríme v jedného Pána. Že sme jednou cirkvou. A uctievame za to nášho Boha. Toto je dôvodom a predmetom našej chvály. Veď Kristus je našou hlavou a my sme Jeho telom. Kristus je Ženíchom a my sme Jeho nevestou. Kristus je našim pastierom a my sme „ľudom Jeho pastvy“ - Jeho jediným stádom.

Ak toto má byť demonštrované, manifestované do ponebeských oblastí pri našom spoločnom uctievaní, potom by sme podľa toho mali aj žiť a potvrdzovať tieto nádherné skutočnosti našimi vzťahmi a úrovňou našej jednoty.

Myslím, že v poslednej dobe práve v tejto oblasti Boží Duch  jedná s našim zborom a doslova nás konfrontuje a prečisťuje od všetkých vecí, ktoré Ho v našich vzájomných vzťahoch (postojoch, komunikácii, spolupráci, vzájomnej súdržnosti a podpore...atď.) zarmucujú a uhášajú Jeho oheň. Prosím, dovoľme Mu, aby v tom pokračoval... Akeď nás usvedčuje z niečoho, čo by sme mali dať do poriadku vo vzťahu k niekomu, podvoľme sa Mu! Poslúchnime Ho! A iste uvidíme a zakúsime Jeho narastajúce pôsobenie medzi nami...

Jednota v iniciatíve

Fascinuje ma to, ako uctievali títo ľudia Boha pri otváraní Šalamúnovho chrámu. Drvivá väčšina tých kňazov a levítov ani nemuseli stáť v službe! Oni sa však napriek tomu, že neboli v ten deň zadelení do služby podľa svojich tried, predsa len posvetili a postavili do služby:

2 Kronická 5:11  Potom kňazi vyšli zo svätyne. Lebo všetci prítomní kňazi sa posvätili bez ohľadu na oddiely. 12  Levítski speváci, všetci, čo prislúchali Ásáfovi, Hémánovi alebo Jedútúnovi, ich synovia a bratia, oblečení v byse, s cimbalmi, harfami a citarami stáli východne od oltára, a spolu s nimi stodvadsať kňazov trúbilo na trúbach.

My potrebujeme byť iniciatívni pri našom uctievaní! Len si všimnime biblické postavy! Väčšina tých ľudí, ktorých si Boh mohol nejako významnejšie použiť boli iniciatívni, aktívni, horliví vo svojom vzťahu s Bohom. Boli to uctievači Boha – doslova hľadači Jeho tváre. Nečakali na to, kým ich niekto povedie a inšpiruje. Nepotrebovali horu motivácie a reklamy, aby niekam prišli a pre niečo sa rozhodli. Nečakali na to, kedy budú mať chuť, alebo pozitívne pocity. V Biblii čítam o zúfalcoch, ktorí kričali po Bohu a hľadali Ho napriek tomu, že dobre vedeli, že toho nie sú hodní a že zúfalo vo svojich životoch zlyhávajú. Písmo ich nazýva „svedkovia viery“ (Žid 11). Neboli to však špeciálni Bohom vyvolení ľudia! Neboli to špeciálni svätci! Boli to obyčajní ľudia, ktorí sa neospokojili s obyčajným životom. Boi to ľudia, ktorí konali napriek okolnostiam a náladám, ale s ohľadom na Boha.

Uctievanie je našim rozhodnutím. Je to naša dobrovoľná aktivita. Boh nás nenúti Ho uctievať, alebo hľadať. Je to na nás. Ani Abrahámovi Boh nepovedal, aby staval Bohu oltáre. Abrahám sám chcel uctievať Boha. A tak staval oltáre... Ani Mojžišovi Boh nepovedal, aby postavil „stánok stretnutia“ ďaleko za táborom – špeciálne miesto pre osobné stretávanie sa s Bohom. Mojžiš sám bol hnaný túžbou po osobnom stretnutí s Bohom. A tak postavil špeciálny stánok. Zrejme sa nevedel dočkať kedy remeselníci zostroja ten svätostánok, ktorý mal stáť v strede tábora...

Ani nás nikto nenúti dnes spievať, hrať, tancovať, kľačať, dvíhať ruky, plakať, smiať sa... Je to na nás. Dokonca si myslím, že Boh nijako neobmedzil škálu našich uctievacích aktivít – spôsoby, akými môžeme vyjadrovať svoju chválu, uctievanie, lásku... V tomto to nechal na nás. V Písme máme síce mnoho príkladov a inšpirácie ako všelijako môžeme Boha uctievať, ale predsa len: Vždy je to na každom jednom z nás či a ako budeme vo svojom uctievaní v spoločenstve iniciatívni a aktívni.

S pasívnym postojom zostávame bokom. Ako keby sme vedome nenastúpili do vlaku na ktorý sme čakali. Jednoducho nám tento vlak ujde. Ak sa nepridáme, ak nie sme iniciatívni pri spoločnom uctievaní (v zbore, alebo na skupinkách), tak zostávame vedome bokom. Možno sedíme, možno aj počúvame, ale predsa to potom ide pomimo nás. Vtedy sa míňame cieľa. Možno sa nudíme. Možno sa nevieme dočkať konca chvál. Možno sme znechutení z hlasitosti, či štýlu a úrovne hudby... Akokoľvek: nech je to čokoľvek, kvôli čomu zostaneme pasívni, výsledok je vždy ten istý: Míňame sa s Bohom – s Jeho prítomnosťou.

Možnože len zostávame sedieť na stoličke, možno sa nám jednoducho nechce (nemáme náladu, necítime sa na to...). Možno je nám trápne dvíhať ruky, alebo si kľaknúť. Možno máme rôzne iné zábrany a predsudky k rôznym spôsobom uctievania a prejavom zbožnosti... Pravdou však zostáva skutočnosť, že ak sme pasívni, ak nijako skutkom či jazykom nevyjadríme naše uctievanie, potom to zrejme uctievanie nie je. Potom zostávame bokom. Pretože ako viera bez skutkov je mŕtva, tak je mŕtve aj naše uctievanie Boha na zhromaždení bez skutkov (prejavov, vyjadrení...) uctievania.

S pasívnym postojom narúšame jednotu v spoločenstve. Pri spoločnom uctievaní sme časťou celku. Už nejde len o nás samých. Ide o našu dohodu, naše spoločné vyjadrenie. Neviem prečo, ale často si myslíme, že na zhromaždení si môžeme robiť čo chceme a s takýmto postojom aj prichádzame: a snažíme sa vlastne akoby o našu osobnú bohoslužbu na verejnom mieste. Lenže v spoločenstve by sme sa mali učiť vchádzať aj do jednoty v zameraní, do jednoty vo vyjadrení chvály. Pán Ježiš vyučoval o tomto svojich učeníkov:

Matúš 18:19  A zase vám hovorím: Ak sa dvaja z vás dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.

Pri spoločnom uctievaní ide o dohodu – zhodu v nejakom zameraní sa na Boha a vo vyjadrení Bohu našej lásky, úcty, či očakávania. Otázka je, či sa k tomu iniciatívne pridávame, či rešpektujeme vedúcich chvál, či aj robíme to, o čom spievame (napr. že sa skláňame, alebo dvíhame ruky...)

Iniciatíva vychádza z nášho srdca, ale prejavuje sa prakticky. Bez skutkov je uctievanie mŕtve (či osobné, alebo spoločné). Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré majú telo, dušu a ducha. A v Písme sme vyzývaní, aby sme Boha chválili celou svojou bytosťou, všetkým, čo máme, čo vieme urobiť, čím vieme vyjadriť svoje uctievanie.

Krásnym (ale nie jediným) príkladom je hudba. Akým požehnáným nástorojm môže byť hudba pri uctievaní Boha!!! Hudbu však môžeme tvoriť, interpretovať, precítiť...

Myslím, že aj keď tomuto všetkému asi dobre rozumieme, predsa sme často pasívni na našich zhromaždeniach. Sklamávame seba, ale aj Boha svojim konzumným postojom a mindrákmi, ktoré nám bránia byť pri spoločnom uctievaní zároveň praktickými a aktívnymi. Iste sme v prejavoch zbožnosti veľmi rôzni... A mne vonkoncom nejde o presadzovanie nejakého druhu zbožnosti a výrazových prostriedkov uctievania! To, po čom túžim je, že každý z nás budeme iniciatívni a aktívni pri našom spoločnom uctievaní. Že naozaj pôjde o uctievanie a nie len o blok pesničiek, slov a hudby.

Jednota v zameraní

Keď som sa pripravoval na túto službu a modlil som sa za toto všetko, veľmi som rozmýšľal, či nedať tento bod – túto „tretiu vrstvu jednoty“ - na začiatok. Ide totiž o jadro – zmysel uctievania. Predsa len som si nechal na záver „to  najlepšie“ aj preto, že tie prvé dve vrstvy sú tak dôležité a tak veľmi v nich zlyhávame. Kdežto o tejto tretej časti počúvame a hovoríme pomerne veľa.

Šalamún postavil nesmierne veľkolepý chrám. Poniektorí vykladači Písma si na základe biblických záznamov o tejto stavbe myslia, že údaje sú prehnané, že snáď ani nebolo možné takú velkolepú stavbu postaviť. My však vieme, že Božie slovo je pravdivé, a teda muselo ísť o nesmierny monument a architektonický skvost nevyčísliteľnej hodnoty.

Predsa však nie je žiadna zmienka v biblickom zázname, že by niekto obdivoval tie múry, to množstvo zlata, tie obrovské rozmery...!!!

2 Kronická 5:13  a tedy stalo sa, keď trúbili jako jeden muž, a speváci spievali, jako čo by spieval jeden hlas, chváliac a oslavujúc Hospodina, a keď pozdvihli hlas na trúby, na cymbaly a na iné nástroje k sprievodu spevu, a v tom, čo chválili Hospodina, že je dobrý, že jeho milosť trvá na veky, stalo sa, že bol dom plný oblaku, dom Hospodinov, 14  takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.

Všetci boli uchvátení Bohom, Jeho milosťou! A to je vlastne „tretia vrstva“ jednoty v uctievaní, a síce jednota v zameraní. Nuž a našim zameraním – objektom uctievania - by mal byť Pán sám. Nie naše uctievanie, nie naša hudba, nie nejaký štýl zbožnosti, nie budova... To všetko sú len nástroje. Síce nesmierne potrebné a užitočné, ale sú to len nástroje vyjadrenia nášho uctievania. Je to náš oltár na ktorom majú horieť naše chvály Bohu. Ucitevať by sme však mali Boha samotného a nie oltár, ktorý sme Mu postavili.

Žiaľ, Boží ľud často skĺzne k takémuto modlárstvu. Navonok vyzerá, že všetko je super, že uctievanie funguje, hudba je super, chváliči stoja v službe... Ale často je za tým modlárstvo, ak sa pre nás napr. forma uctievania stane modlou, alebo štýl hudby...

Lenže Boh svoju slávu inému nedá. Aj tento velkolepý šalamúnov chrám vlastne nechal Boh sám zničiť práve preto, lebo sa stalo miestom nepravého uctievania, miestom náboženského modlárstva...

Izaiáš 42:8  Ja som Hospodin, to je moje meno; svoju slávu inému nedám, ani svoju chválu modlám.

Pán hľadá ctiteľov, ktorí Ho budú uctievať v Duchu a v pravde. Pri uctievaní ide o skutočný vzťah, komunikáciu, kontakt s Bohom skrze Ducha Svätého. Ide o pravdu . O realitu Jeho prítomnosti, Jeho dotyku, slov a konania. Nejde len o našu hudbu a piesne, či slová. Nejde len o dvíhanie rúk, či kľakanie na kolená... To všetko sú len spôsoby nášho vyjadrenia duchovnej, vnútornej reality. Do takéhoto uctievania nám pomáha vstupovať Duch Svätý, ktorý nás vovádza do všetkej pravdy a zjavuje nám Sediaceho na tróne a Baránka.

Naše zameranie je na Pána a je to zameranie v Duchu Svätom. Bez Neho nevieme zamerať našu pozornosť na Pána. To On otvára naše oči duchovnej realite. To On vydáva svedectvo o hriechu, o spravodlivosti a o súde... Je pravda, že napr. hudba nám môže pri uctievaní nesmierne pomôcť... Alebo nejaké vyjadrenia chvály... V skutočnosti však nevyhnutne potrebujeme pomoc Svätého Ducha, aby sa naše oči naozaj upriamili na Pána, aby sme naozaj začuli Jeho hlas a dokázali uchopiť Jeho slová.

Často robíme chybu aj v tom, že sa zameriavame na nejaké svoje očakávanie, ako by mali chvály vyzerať, alebo ako by mal – mohol Boh konať. Vtedy sa to snažíme dosiahnuť a keď sa nám to nedarí, sme sklamaní a možno hľadáme chybu v ľuďoch, v zbore, v organizácii zhromaždení... atď. A pri tom je to len o tom, že sme prestali očakávať na Pána, a začali sme očakávať naše očakávania, naše predstavy. Napr. keď sa vrátime z nejakej silnej konferencie a sme sklamaní, že aj v našom zbore sa nedejú podobné veci ako tam.

Preto je pre nás vždy a všade strategicky dôležité sa zamerať na Pána samotného, na to, ako On prichádza a jedná v tom ktorom zbore, alebo konferencii.

Keby kňazi v dobe kráľa Šalamúna očakávali Božiu slávu zjavenú v oblaku podobným spôsobom znovu a znovu, iste by ich to nesmierne frustrovalo, že sa to tak nedeje.

Dovoľme Bohu byť Bohom a prichádzať spôsobom, ktorý On sám zvolí. Tým viac, že máme Jeho zasľúbenie a uistenie o tom, že On chce byť v našom strede prítomný!

Odvraciame od iných vecí – a zvlášť od tých, ktoré by nás navzájom rozdeľovali. A je to o duchovnej disciplíne odvracať sa od nepodstatných, rozptyľujúcich – a samozrejme od nečistých vecí... a upriamovať stále znovu svoju pozornosť, myseľ, pohľad na Pána. Toto je o disciplíne, o ustavičnom zápase.

Kolosenským 3:1  Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. 2  Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.

Je veľa vecí, ktoré nás každý deň rozptyľujú a oberajú nás o naše sústredenie sa na Pána. A aj na zhromaždení je veľa vecí, ktoré môžu našu pozornosť zamerať nesprávnym smerom. Napr. ak nás vyrušujú falošná hudba, alebo spev. Pre ľudi s hudobným sluchom je to iste veľkým vyrušením. Alebo hlasitosť nás niekedy môže doslova rozladiť. Prípadne sa sústredíme na ľudí, alebo dovolíme svojej mysli len tak blúdiť...

Pri spoločnom (ale aj osobnom) uctievaní je však veľmi dôležité, aby sme svoju pozornosť vážne zameriavali len a len na Pána, a aby sme jednali s tým kde je upriamená naša myseľ a v akom rozpoložení je naša duša. Kráľ Dávid sám so sebou jasne v tomto jednal. Sám ku sebe hovoril – ku svojej duši. Sám svoju pozornosť upriamoval na Boha:

Žalmy 16:8  Stále si staviam Hospodina pred seba; keď mi je po pravici, nesklátim sa.

Žalmy 43:5  Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!

Verím, že keď nebude pre nás dôležitejšie nič iné ako Boh sám, keď On bude mať našu pozornosť a úctu, potom budeme zakúšať Jeho prítomnosť a slávu pre nás dnes nepredstaviteľným spôsobom. Lebo potom sa už Boh nebude musieť deliť s inými objektami nášho uctievania a záujmu. Potom už nebude musieť trpieť naše modlárstvo. Potom budú naše chvály vskutku Jeho trónom.

Čím bližšie postúpime k trónu Božiemu, tým bližšie si budeme navzájom – zakúsime skutočné spojenie s Bohom, ale aj medzi sebou. Skutočné uctievanie nás teda privádza bližšie k Bohu – do Jeho blízkosti, do premena na Jeho obraz. Uctievanie nás však privádza aj bližšie ku sebe navzájom. Aj keď pristupujeme k Pánovmu trónu z rôznych strán, z rôznej vzdialenosti, v rrôznych situáciách, a ako úplne rôzni ľudia – dokonca rôznym spôsobom... Predsa pri skutočnom uctievaní bude narastať miera našej jednoty, blízkosti, lásky, tolerancie, spolupatričnosti...

Ako na Letnice: Keď Boh vylial svojho Ducha, zrazu ľudia zakúšali takú obrovskú mieru lásky a spolupatričnosti – tááák to bolo zrazu pre nich reálne hmatateľné že sú Božím ľudom a časťou jednej Božej rodiny..., že chceli spolu navzájom zdieľať aj svoje majetky – chceli mať všetko spoločné. To nebolo výsledkom nejakého modelu budovania cirkvi, s ktorým by prišli apoštolovia! To bolo to najprirodzenejšie a najspontánnejšie ako títo prví kresťania reagovali na Božiu prítomnosť, ako veľmi chceli Boha uctievať úplne všetkým.

Myslím, že náš zbor je unikátnym modelom rôznorodosti. Sme tak veľmi rozdielni - a to aj čo sa týka štýlu zbožnosti a nášho vyjadrovania uctievania. Na jednej strane je to o to ťažšie sa navzájom zladiť, tolerovať a priblížiť jeden druhému. Na druhej strane v tom vidím nádherný potenciál v tom ako rozmanitým spôsobom môžeme Boha uctievať a spoznávať. Podržme však svoju pozornosť zameranú len  a len na Pána! Buďme ochotní odložiť čokoľvek, čo má tendenciu nás rozdeľovať a brániť nám v spoločnom uctievaní...

Aplikácia:

  1. Môžeš povedať, že tvoje vzťahy s ľuďmi sú v poriadku, a že keď prichádzaš na zhromaždenie chváliť Pána, tak Ho chváliš čistým srdcom?
  2. Prichádzaš na zhromaždenie pripravený uctievať Boha a iniciatívne vstupovať do chvály spolu s ostatnými?
  3. Je pre teba naozaj najdôležitejší Boh sám, alebo sú aj iné veci pri spoločnom uctievaní v zhromaždení, bez ktorých si uctievanie nevieš predstaviť, alebo ktoré ťa doslova vyrušujú? Ako s tým jednáš?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára