3. 1. 2017
4. 12. 2016
21. 11. 2016
31. 10. 2016
10. 10. 2016
Perspektíva pre rok 2016
Až v máji sa dostávam k mojim poznámkam z konca roka 2015. Sú to
poznámky a komunikácia s blízkymi priateľmi o tom, čo som vnímal
ako „niečo prorocké“ pre obdobie, v ktorom žijeme. A teraz sa pokúsim
to zosumarizovať. Pre poctivosť chcem zdôrazniť, že toto nepredkladám ako
prorocké zjavenie v zmysle daru proroctva, alebo prorockých skúseností
(videnie, sen, atď...). Ide o niečo čo osobne vnímam, keď sa modlím
a prichádza to do mojej mysle a srdca ako bremeno – teda modlím sa za
to pomerne často.
Posledné dva
roky boli v mojom živote veľmi ťažké a aj sa mi to všetko ťažko
bilancuje. Nechcem o tom písať v tomto príspevku (niečo o tom je
v našom liste priateľom a podporovateľom Máj 2016). Ale aj to je dôvod prečo sa
dostávam k tomuto článku až teraz.
A teraz
už k tomu, čo vnímam:
Najsilnejšie
som vnímal slovo "zmena". Možno aj preto, že naozaj žijeme
v prudkom víre zmien, ktoré sa valia jedna cez druhú na našu generáciu.
Naša spoločnosť sa naozaj naplňuje napätím, neistotou, polarizáciou názorov...
A pred očami sa nám dejú zmeny, ktorým by sme ešte pred niekoľkými
mesiacmi ani neverili, že je to vôbec možné. Zrejme aj toto ma často vedie
k modlitbám a pýtania sa Pána, že čo sa to vlastne deje. Prečo sa
všetko tak radikalizuje okolo mňa? Prečo sa to všetko tak nečakane, radikálne
a pomerne rýchlo mení? Mám pred očami „Manifestáciu na Majdane“, „Islamskú
jar“, „Obsadenie Krymu“, „Islamský štát“, „utečeneckú krízu“ a mnoho iných
vecí.... Európa sa doslova mení akoby zo dňa na deň. Čím ďalej tým viac nám
„hnedne“ a zažíva ako prírodné tak aj spoločenské extrémy...
Keď sa
modlím, doslova cítim tieto zmeny ako prudké búrky a víry. Je to množstvo
zmien a je to rýchle. A práve v tej rýchlosti a množstve je
obrovské nebezpečenstvo. Uvediem dve veci, ktoré nám hrozia. Pri modlitbách ich
priam hmatateľne cítim. A okolo seba to žiaľ pozorujem:
1. Jednak nám hrozí, že sa tými zmenami
necháme pohltiť a viesť. Zmätú nás do nezmyselných debát, pozerania médií, do
názorových vojen, k polarizácii našich postojov a názorov. Akoby nás
tie témy naplnia a my sa stávame slepými pešiakmi v cudzej vojne...
Udalosti v Ukrajine a na Kryme polarizujú aj kresťanov do proruských,
alebo prozápadných postojov. Téma utečencov robí z niektorých kresťanov
národne orientovaných a odhodlaných zavierať hranice a niektorí sa
stávajú charitatívnymi spasiteľmi. Možno tieto dva príklady (a samozrejme je
ich omnoho viac!) sa vám zdajú prehnané. Schválne: koľko času ste venovali týmto
otázkam v rozhovoroch, pozeraním spravodajstva a médií a na
sociálnych sieťach v porovnaní s tým koľko ste sa za tieto veci
modlili? Nuž a ten čas na modlitbách hovorí aj o miere zhrubnutia a zatvrdenia
nášho srdca. Už nás máločo prekvapí, dojme, alebo nami pohne...
2. A tu prichádzam k druhému
nebezpečenstvu: strácame schopnosť sa zastaviť a v stíšení pred Bohom
jasne vnímať Jeho vôľu. Jednak na to nemáme čas – a duševnú kapacitu, pretože
sme zaneprázdnení už nie len životom, ale aj presýtení všetkým tým dianím
naokolo. Tie zmeny zachvacujú aj cirkev a náš kresťanský svet. Pred očami sa
nám menia aj doteraz nezmeniteľné veci aj v cirkvi. Za posledné roky sme
videli pád svetoznámych služobníkov a pomerne veľa káuz, ktoré cirkev
kompromitujú (nie len pred svetom, ale aj v očiach samotných kresťanov), alebo obrátenie protestantských a aj
niektorých charizmatických vodcov ku RKC (nechcem to teraz hodnotiť, ale je
fakt, že čelíme novej realite prebudeneckých prúdov v rámci RKC, oproti
ktorej bol protestantský svet od počiatkov reformácie bezvýhradne odmietavý),
vidíme (znovu vďaka mediálnej globalizácii) množstvo vecí, ktoré sa nám
nesmierne páčia a sympatizujeme s nimi, ale aj množstvo extrémnych
a naozaj uletených prejavov v cirkvi. Zrazu chceme, alebo nechceme to
a to... Sledujeme to, debatujeme o tom, píšeme na sociálnych sieťach,
odmietame, alebo napodobňujeme, preberáme to, alebo ukazujeme ako extrém... Sme
plní duchovných tém, učení o prebudení, ale nie plní toho, čo je Božou
vôľou tu a teraz a pre mňa. Akoby rástla schizofrénia medzi tým, čomu
veríme a tým, čo naozaj žijeme.
Neviem, či
sa mi teraz podarilo trochu vám opísať ako tieto „vetry zmien“ citeľne vnímam
a vidím okolo seba. Ale som unavený z nekonečných diskusií medzi
kresťanmi o všetkých týchto veciach. Som ubolený ako veľmi nás
radikalizujú a vedú k vzájomnému odmietaniu a pohrdnutiu. A som znepokojený ako nás tieto vetry
doslova okrádajú o Boha samotného. Práve počas modlitieb za toto všetko
som si začal jasnejšie uvedomovať, že sú to „vetry zmien“, a že sa budú
stupňovať ešte viac ako doteraz. Uvedomujem si že sme uprostred toho. Tie vetry
nás napĺňajú množstvom tém a problémov, ktoré sa zdajú akútne a nevyhnutné
na riešenie, preberanie, alebo boj proti nim. Takže veľa mojich modlitieb je za
ochranu pred týmito hrozbami.
No a je
tu začiatok októbra a až teraz sa dostávam k tomu, aby som svoje
poznámky dokončil. Je mi to ľúto, ale verím, že je to stále rovnako aktuálne:
Ale je tu
ešte niečo dôležitejšie, čo zrazu počas modlitieb začalo prichádzať do mojej
mysle, srdca a úst: sú tu aj Božie zmeny, ktoré On chce a môže konať cez svoj
ľud... Sú tu aj Božie vetry, ktoré vejú a hľadajú kresťanov, ktorí oproti
nim nastavia plachty svojich životov, tak aby sa nimi nechali viesť. A za
toto sa modlím oveľa viac: aby sme zakúsili Jeho zmeny a prijali Jeho
vetry... Aj osobne, aj v zbore, aj v meste, aj v krajine.... Ako som sa za
tieto Božie zmeny modlil, silne som vnímal niekoľko textov, ktoré sa pri tom
stali akoby odrazovým mostíkom v mojich modlitbách. Niekedy sa mi stáva,
že mi Duch Svätý dá konkrétny text ako základ mojich modlitieb. A pri tom
prežívam jednak silne potvrdenie, že idem správnym smerom, a jednak rozumiem
tým textom v novej hĺbke. Spomeniem teraz ten, pri ktorom som to prežil
najsilnejšie:
Druhá kniha kroník 7:14 avšak môj ľud, po mne pomenovaný, sa pokorí,
bude sa ku mne utiekať a odvráti sa od svojich zlých ciest, vypočujem ho z
nebies, odpustím mu hriech a jeho zem uzdravím.
Práve to
slovo „Avšak môj ľud...“ hovorí o tej zmene v Božom ľude. Pán nás
povedie ku zmene. Budeme reagovať inak ako svet, inak ako väčšina. Inak ako je
bežné v médiách. A za to sa modlím, aby sme vedeli konať a reagovať
inak ako svet, inak ako len sa nechať strhnúť vlnami zmien okolo nás...
Tá zmena je
aj v slove "Ľud môj". – Verím, že tou zmenou, tým Božím vetrom
je to, že On nás volá naspäť do Jeho vlastníctva, do odovzdania sa Jemu a Jeho
vôli. Bude to stále viac o Jeho Kráľovstve v našich srdciach a stále
menej o tých našich kráľovstvách (cirkevných, teologických, formálnych...)
na zemi. Aj preto sa budeme menej hnať za mnohými vetrami učení, za módnymi trendmi.
Naša túžba nás bude tiahnuť za Kráľom samotným. Bude to stále viac o našej
novej – zmenenej – identite synov Kráľovstva, synov Kráľa. Budeme volať: „Príď
Tvoje kráľovstvo! Buď Tvoja vôľa! Posväť sa Tvoje meno...!“ Táto zmena povedie
ku bázni pre Pánom. K novej úrovni spoznania Ho ako Kráľa. Preto aj naše
konanie bude iné: pôjde o pokorenie sa, pokánie a volanie o milosť.
Ide o zmenu uhlu pohľadu a očakávania:
Naše očakávanie zmeny od ľudí, vodcov, okolností... sa obráti na očakávanie
zmeny od Boha. To samozrejme znamená, že sa otvoríme našej vlastnej zmene, lebo
Boh začne s nami, s každým jedným z nás osobne. Uvedomíme si, že
naša pomoc je od Hospodina. Ale to nie je jediná zmena. To je začiatok zmien. Zmena,
o ktorú ide siaha ešte ďalej: "Vyliečim jeho krajinu" – Je
to zmena, ktorú urobí, ktorú chce urobiť Boh. "Jeho krajinu" - ide o
viac ako náš osobný život, zbor, či mesto... Verím, že nás Pán vedie k týmto
zmenám k ich očakávaniu, ku viere, ku novej úrovni.
Takéto niečo
je na mojom srdci a v mojich modlitbách.
Prosím,
rozsudzujme a skúmajme Pánov hlas dnes ku nám.
10. 7. 2016
Muzikál Doba ľadová (v mojom srdci) na tohtoročnom Campfeste V piatok O 23:50 v Humne
Teším sa na vás.
7. 6. 2016
Obrazy
Posledné dva roky som stále viac unesená dokonalosťou Božieho stvorenia. Vidím ju všade - v steblách trávy, vo farbe kvetov na lúke, v hustých chumáčoch hmly, aj v rozmanitých tvaroch oblakov, ktoré plávajú na nebi. Nikdy pred tým som si neuvedomovala odtiene ich farby. Oloveno-šedá, ktorá sa mieša s kobaltovou modrou tesne pred búrkou, belasá, pretkaná závojom bielej uprostred letného dňa, žlto-oranžová až červená pri západe slnka. Ďakujem Bohu za farby. A nemám dosť slov na to, aby som Mu vyjadrila vďaku za to, že ma učí maľovať. Každý obraz je ako nové dobrodružstvo. Od nápadu po samotné umelecké dielo uplnynie niekedy sotva pár hodín, inokedy sú to celé mesiace. Ale tak či tak viem, že cez každý z nich hovorí On. Tento bod - to ako On hovorí k človeku, je pre mňa stále nepochopiteľný. Prekvapuje ma každý kúsok jeho reči. Fascinuje ma tým, nadchýňa, ale aj pokoruje a premieňa. A ja Ho stále viac milujem.
Tu sú niektoré z mojich najnovších obrazov. Dúfam, že nimi budete požehnaní:
Baletky - abstrakcia
Nočná obloha
Premena
Pod morom
Ak si chcete pozrieť viac z mojej tvorby, môžete tak urobiť tu
Ak by ste si chceli niektorý z mojich obrazov kúpiť, píšte SEM
2. 11. 2015
20. 8. 2015
Spolu v Ňom
Spolu v Ňom (Campfest 2015)
Žalobca bratov.
Týmto menom je v Biblii pomenovaný diabol. On je, ktorý
žaluje, stojí v opozícii, obviňuje - jednoducho stojí proti Nám, ktorí sme sa
postavili na Božiu stranu a bojujeme za Boží ľud a Baránka. Toto je jedna
z jeho charakteristík, ktorá vlastne
odhaľuje jeho snahu, jeho cieľ: zabrzdiť a pokiaľ je možné, tak aj zastaviť
ľudí , ba aj celé cirkevné zbory v Božom povolaní... Dnes vnímame, že jedna z démonských mocností,
či kniežat nesie práve toto meno a túto taktiku boja proti Božím povolaným.
Ovocie Žalobcu bratov je logicky a jednoducho žalovanie, súdenie, kritika, lož,
ohováranie, očierňovanie, opozícia... Toto pôsobí rozvrat cirkvi zvnútra:
rozdelenie, súťaživosť, konkurencia, neodpustenie, horkosti, predsudky - jedným
slovom nejednota. Skutočnosť, že toto
všetko vidíme vo svojich cirkevných zboroch, vo vzťahoch, ktoré medzi sebou
máme (či skôr nemáme), v ochote (či skôr neochote) spolupracovať, robiť veci v
tomto meste spolu - toto všetko hovorí o tom, že máme dočinenia so Žalobcom bratov.
Dlhodobé zajatie a oklamanie Žalobcom bratov v konečnej fáze prináša únavu,
rozčarovanie, frustráciu, beznádej, sklamanie, zahorknutosť, nezávislosť. To je
stav nejednoty. Stav, kedy sme Bohu takmer nepoužiteľní. Stav, kedy je Boží
Duch zarmútený, lebo Žalobca bratov dostal miesto v našich životoch.
Ako sa žalobcovi bratov podarilo (alebo darí) dostať u nás
nejaké miesto? Čo mu otvára dvere? Aká
je jeho taktika? Keď som sa modlil za tieto veci, verím, že Boží Duch mi ukázal
tri tróny, na ktorých tento Žalobca sedí, na ktoré sa chce dostať, o ktoré
usiluje, ktoré sú piliermi jeho vlády. Taktika jeho boja je jednoduchá: chce
nám dať do rúk jeho zbrane: obžalúvanie (miesto kňažských modlitieb a prímluv),
súdenie (miesto pokorenia sa pred Pánom a odpustenia), kritiku (miesto
povzbudenia) klamstvo (miesto hovorenia pravdy v láske), ohováranie (miesto
držania si jazyka na uzde), opozíciu (miesto partnerstva a spolupráce)...
1.
trón: JAZYK
Prvou oblasťou, kde Žalobca bratov dostáva priestor je náš
jazyk: čo, kde, s kým, o kom, o čom a
ako hovoríme. Slová sú najväčším nástrojom, či ohňom, ktorý môže zapáliť aj
veľkú horu. Stačí sa spýtať, čo nám vychádza z úst? Je to iným na budovanie?
Nie sú naše slová šípmi, ktoré zraňujú? Pozor! - Je tu jedna dôležitá vec: Hriech,
prázdne reči, či súdenie... to všetko nezačína na perách. Toto všetko má svoj
počiatok v srdci človeka, pretože čím je preplnené srdce, to hovoria ústa (Mt
12,34). Ak si Žalobca bratov používa
naše ústa, nestačí ich zavrieť. Potrebujeme roztrhnúť svoje srdcia pred Pánom,
dovoliť Bohu, aby sa nás dotkol svojim ohňom, aby nás zmenil. Všetci iste
poznáme, čo hovorí Biblia o jazyku, vieme o prázdnych rečiach, vieme o
ohováraní a súdení, vieme o tom, čo by v našich ústach vôbec nemalo byť...,
predsa však tolerujeme hriech, predsa sa necháme ovládnuť okolím a
prispôsobujeme sa väčšine. To, čo potrebujeme urobiť, aby z našich úst
vychádzalo len to, čo je milé a dobré pred Pánom, je naozaj sa pokoriť pred
Ním, vstúpiť do pôstov a volať: „Bože, zmeň ma, zmeň moje srdce, dotkni sa ma,
očisti ma z mojej viny!“
2.
trón: MYSEĽ
Tieto tróny sú úzko spojené a niekedy je nemožné urobiť
medzi nimi jasný rozdiel. Pri tomto
tróne chcem ukázať na spôsob myslenia. Moja otázka je: čo je centrom myslenia,
okolo čoho sa odvíjajú myšlienky? Som to ja, alebo Ježiž? Keby som hovoril o
očiach, tak by som sa pýtal na uhol pohľadu... Napr.: vidím brata X a pomyslím
si: „To je ten, čo mi pred troma dňami (či
troma rokmi) urobil to a to -
stihnem prejsť rýchlo na druhú stranu cesty?“ V centre tohoto myslenia je moje
ja (moje ego), dôležité je to, čo sa
stalo mne, nie je dôležité kto je ten brat X, je pre mňa dôležité to, čo mi
urobil (prípadne neurobil)... To je príklad Žalobcu bratov, ktorý rád
posudzuje, ohodnocuje a najradšej zo všetkého si pamätá všetky chyby a
previnenia iných. V takomto stave
nevidím brata X ako toho, za ktorého tiekla Baránkova krv, ktorý je povolaný
Bohom do niečoho iného, ktorému by som v tom mohol pomôcť alebo ho povzbudiť...
Vidím vinníka a nie brata... Takýchto príkladov je veľa...
3.
trón: SÚDY (pevné názory, predsudky)
Na tomto tróne sedia pevné názory, či predsudky. Biblia im
hovorí pevnosti v mysli, či priehradné múry. Toto sú stavby, ktoré už stoja a
my si ani neuvedomujeme, že majú de fakto výkonnú moc. Jednoducho tieto hradby
v mysliach automaticky rozhodujú o ľuďoch a veciach okolo nás podľa „svojich“
žalobníckych kritérií... Už máme svoje
škatuľky, do ktorých sme si ľudí okolo nás rozdelili. S niektorými sa nechcem
ani stretnúť, s niektorými sa nerozprávam, niektorí sú pre mňa úskoprsí a
nevidia to, čo ja, s niektorými sa nedá... atď. Hovorím o hradbách, ktoré nás
stavajú do opozície proti ľuďom, do boja s ľuďmi, do boja proti niekomu, či
niečomu.... Náš boj totiž nie je proti telu a krvi! Náš boj je bojom za Boží
ľud a Baránka. Nebojujeme za názory, či predstavy, bojujeme za Ježiša, za Jeho
ľud proti všetkej sile diabla. To je náš boj.
Ak je na tomto „tróne pevných názorov“ Žalobca bratov, potom sa dobrovoľne
necháme zapriahnuť do boja proti vlastným bratom, potom bojujeme žabomyšie
vojny o vlastné názory a pozície, potom už nie sme v armáde ktorú vedie
Ježiš... A je na čase to zmeniť!!!
cesta
VON
Ako môžu byť tieto tróny povalené? Aká je cesta VON z tohoto
zajatia, zo žalárov a hrobov Žalobcu bratov: Kvôli tomuto stavu nám dnes Boh
hovorí: Obráťte sa ku mne celým svojim
srdcom, a to v pôste, v plači a v náreku. A roztrhnite svoje svoje srdce a nie
svoje rúcha a navráťte sa k Hospodinovi, svojemu Bohu, lebo je milosrdný a
ľútostivý, shovievajúci a veľký čo do milosti a ľutuje zlé... (Joel 2,12-17) Cesta VON začína hlbokým pokáním,
kde sa naozaj trhajú srdcia, kde sa jedná s tým, čo je vo vnútri a čo vidí Boh
a nie len s tým, čo je vonku, a čo na nás vidia ľudia okolo nás. Toto je
začiatok skutočného duchovného boja. Cesta VON je v plnom sebavydaní Bohu.
Cesta VON začína tam, kde si poviem: „Ježiš, ja chcem patriť Tebe, chcem žiť
Tebe a už nechcem hľadať to, čo je moje, už sa nechcem starať o svoj imidž, o
svoje presvedčenie, o svoje názory.“
Cesta VON začína vážnou a
horlivou modlitbou: „Ježiš, nech moje oči vidia to, čo vidia Tvoje, nech moje
uši počujú, čo Ty hovoríš, nech je v mojom srdci to, čo je v Tvojom srdci, nech
moje ústa vravia to, čo je milé a dobré pred Tebou a moja myseľ nech má Tvoje
myšlienky...“
___________________________________
Žalobca bratov:
- Ak vedúci cítia podporu svojich ľudí, porastú do nových výšok. Ak sú zaťažení kritikou, budú len ťažko funkční
- Väčšina kritikov v cirkvi sotvakedy viedla cirkev alebo vykonala (vybudovala) niečo významné.
- Dve služby nepretržite prebiehajú pred Božím trónom: Jedna je služba prímluvy (intercession) a druhá žaloby (accusation).
- Ježiš žije, aby sa prihováral za svojich ľudí. Nakoľko zotrvávame s Ním, používa si nás na prímluvu za cirkev, za iných ľudí a za nás. Jeho dom má byť domom modlitby všetkých národov.
- Jednota v cirkvi je najväčšou hrozbou satanovej vláde. Diabol vie veľmi dobre, že Ježiš dal autoritu akýmkoľvek dvom kresťanom, ktorí sa zhodnú: Otec im dá čokoľvek, za čo by prosili. Jednota nielen zvyšuje duchovnú autoritu, ale ju aj násobí. Jeden kresťan zaženie na útek tisíc démonov, ale dvaja spolu zaženú desaťtisíc.
- Kritika je jeden z konečných prejavov pýchy. Pretože v sebe zahŕňa nadradenosť. Pýcha prináša niečo, čoho by sa akákoľvek racionálna ľudská bytosť mala báť najviac – Boží odpor. Písmo hovorí, že Boh sa stavia proti pyšným, ale dáva milosť pokorným. (Jak. 4,6). Osobne by som mal radšej proti sebe všetkých démonov z pekla ako Boha.
- Pozrite sa čo sa stalo deťom Izraela. Pre ich reptanie a sťažovanie Boh dopustil, aby prvá generácia, ktorá vyšla z Egypta strávila celý svoj život putovaním po púšti. Toto je hlavný dôvod, prečo tak veľa kresťanov nechodí v Božích zasľúbeniach a namiesto toho trávia svoje životy na suchých miestach a chodia okolo toho istého vrchu – tie isté staré problémy a slabosti – znova a znova.
- Ak mám naozaj Ducha Kristovho, mám aj Jeho povahu...
- O koľko veľkolepejšie by bolo naše vedenie, keby sme sa začali modliť za našich vodcov, namiesto toho, aby sme ich len kritizovali?
Rick Joyner: Prophpetic Visions for 21st
Century (Prorocké vízie pre 21 storočie).
_____________________________________
Zvrhnutie Žalobcu bratov
Oni však nad
zvíťazili nad ním krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva
a nemilovali svoj život až do smrti. (Zj 12,11)
Miesto toho, aby sme
hovorili o ľudských hriechoch a chybách, musíme poprosiť Boha, aby
boli naplnené naše spoločné potreby. Musíme vstúpiť do príhovorných modlitieb
Ježiša Krista a horlivo sa prihovárať za tých, za ktorých Ježiš zomrel.
V Zj 12 vidíme, ako prekonali Žalobcu bratov. Pozrime sa na každú dimenziu
nášho víťazstva zvlášť:
Krv Baránkova: jedna krv tečie duchovne skrze každého
z nás, doslova z nás robí jedno telo, ktoré má jeden spoločný zdroj
očistenia a jeden zdroj života. Jedna krv z nás robí rodinu: vykúpení
krvou a príbuzní skrze krv. Krv zaplatila za naše vykúpenie a pri
útoku nepriateľa odzbrojuje jeho obviňovanie. Krv v nás vytvára postoj
pokory a nie samospravodlivosti, pretože preliatie krvi ukazuje našu
spoločnú potrebu Ježiša.
Slovo ich svedectva: to zahŕňa rozprávanie
druhým o tom, čo pre vás Boh urobil, ale je to aj viac. „Svedectvom Ježišovým je Duch proroctva“
(Zj 19,10). Aby sme naozaj premohli nepriateľa, musíme žiť a jednať
prorocky. To znamená, musíme sa navzájom vidieť tak, ako nás vidí Boh, vidieť
„pri začiatku aj koniec“ oživený životom vízie, vzájomným vyznávaním svojej
viery. Poznanie a hovorenie Božieho slova nás uspôsobuje
k prekonávaniu nepresných predstáv o nepriateľovi.
Nemilovať svoj život až do smrti: nemôžeme premôcť satana
a zároveň v sebe hromadiť sebaľútosť a sympatie k tomu, čo
v nás potrebuje byť ukrižované. Naše víťazstvo sa dokoná v našej
ochote ísť radšej na smrť, než zradiť svoje presvedčenie o pravde. Pavel
povedal: „Ale mne život nestojí za reč,
len nech s radosťou dokonám beh a službu, ktorú som prijal od Pána
Ježiša“ (Sk 20,24). Tí, ktorí vytvárajú kráľovstvo, nerobia kompromisy so
svojimi vlastnými „ranami“. Môžu byť ubolení, ale nestiahnu sa. Žijú vierou.
Žalobca musí byť zvrhnutý
v prvom rade z našich myslí! Nesmieme tolerovať hľadanie chýb
a obviňovanie. Musíme mať voči svojim bratom Božie srdce. Božie kráľovstvo
a autorita Ježiša Krista bude vidieť na ľuďoch, ktorí sa za každú cenu
rozhodli k modlitbám motivovaným láskou. Pretože, keď uvidia potrebu,
miesto toho, aby boli kritickí, zrazia Žalobcu bratov a modlia sa!
Z knihy „Tři bitevní
pole“ od Francisa Frangipana
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
