28. 11. 2011

4. Rozdelenie

Rozdelenie
Zobudila som sa, došuchtala sa do kuchyne, najedla sa, vypila kávu a šla som si umyť zuby. Tu ku mne prehovoril Pán. Priamo tam, ako som stála s kefkou v ústach. Stál pri mne a hovoril.
„Je čas. Už to prichádza. Musíš zobudiť tých, ktorí spia, povzbudiť tých, ktorí sa boja, chvíľočku pribrzdiť nedočkavých a hlavne, na tvoju letku útočí rozdelenie.“
„Už zas? Vzdychla som. Nemali by sme spolu robiť to, čo si mi tu vymenoval?“
„Práve preto, že máte, na vás útočia. Choď a naprav ich.“
Obliekla som sa modliac sa za múdrosť a milosť k zmene tam, kde bola potrebná. Ak som niečo nenávidela, tak to bolo rozdelenie. Pretože som milovala jednotu.
Bežala som na miesto stretnutia mojej letky. Bol to krásny oddiel mladých orlov a orlíc, mnohých z nich som videla dospievať a vychovávať svojich prvých učeníkov. Vždy som sa ich snažila naučiť, že nesmú byť separovaní od zvyšku cirkvi, nesmú byť nadradení, musia byť pokorní a milujúci. Preto bolo medzi nami aj mnoho z tých, ktorí sa nemali stať orlami v Božej armáde, ale pre svoju službu potrebovali pochopiť, ako prorockí ľudia vlastne fungujú, naučiť sa prúdiť v ich obdarovaní a museli sa naučiť prijať mnohé usmernenia podané ich ústami. Aj keď sa na prvý pohľad zdali byť oddelené od reality. Potrebovali sa naučiť, že je to tak preto, lebo orly vidia veci zhora. Nie vždy sa mi darilo posúvať ich do tejto jednoty. Niekedy mi tvrdohlavé prorocké jedince ulietali do nebeských výšin a odmietali sa vrátiť. Inokedy inak obdarovaní služobníci odmietali na chvíľu vzlietnuť, aby pochopili, ako vlastne orly vidia veci. Správne som tušila, že roztržka, ktorú si chcel nepriateľ použiť na naše rozdelenie, bude z tohto súdka.
Keď som prišla, mnohých som našla modliť sa, rozprávať spolu, smiať sa, rozoberať slovo... ale dvaja mladíci sa hádali. Stáli oproti sebe ako dvaja mladí kohúti, perie našuchorené, hrebienky hrdo vztýčené. Ale zo svojho názoru neustúpil ani jeden.
„Tak? O čo ide tento krát?“ bola som mierne zúfalá. Konflikty týchto dvoch boli na dennom poriadku.
„Ak chceme naozaj do hĺbky nasledovať Pána, musíme denne čítať slovo, modliť sa a modliť sa za čerstvé zjavenie,“ ozval sa mladučký orol. Mohol mať asi osemnásť rokov. Bol veľmi milý na pohľad. Pred tým, ako spoznal Pána Ježiša, absolvoval nejaké tie drogové úlety a divoký život krásavca obletovaného nejednou kočkou so všetkými súvislosťami. Teraz, úplne zapálený pre Ježiša rástol v krásneho orla.
„Musíme hlavne počúvať kázne, chodiť na skupinky, naučiť sa rešpektovať aj nejaké tie pravidlá,“ oponoval mladík v rovnakom veku, s menej búrlivou, ale aj tak značne divokou minulosťou. Miloval svojho Pána nadovšetko, neustále porovnával svoj starý a nový život pripomínajúc si, z akej biedy ho Ježiš vytrhol.
Na ich argumentoch nebolo nič zlé. V podstate som chcela súhlasiť s obidvomi, ale to, že sa večne na niečom zadrapli ma už rozčuľovalo. Vzdychla som si, že tu nie je môj orol. On mal nadhľad v takýchto veciach. Nebol tak prchký ako ja. Ja som mala chuť tých dvoch kohútov strčiť pod studenú sprchu. Aspoň na desať minút. Rozmýšľala som, čo by tak robil on.
„Nemodlil by sa tak náhodou? Myslím, že to by urobil ako prvé,“ usmieval sa Pán tak trochu šibalsky, tak trochu prísne. Stál zrazu vedľa mňa ako ráno v tej kúpeľni. „Iste by sa najskôr pýtal na môj názor.“
Zasmiala som sa sama na sebe.
„Pamätáš, ako to bolo kedysi? Na všetko si sa ma pýtala do posledného detailu. Vzal som ho preč, aby si si na to spomenula. V prebudení budeš musieť stáť na vlastných nohách.“
„Aj vtedy som hľadala nejaké to potvrdenie aj od iných.“
„A práve s tým teraz zatočíme. Potvrdenie som Ja sám.“
„Dobre.“
„Nechaj ich teraz tak. Chvíľu to ešte vydržia. Poď za mnou.
Vzal ma na vyvýšený pahorok. Bol nádherne oblý, taký vŕšok, porastený trávou, kde tu kríkmi a hlavne, bol posiaty voňavými kvetmi.
„Sadnime si tu,“ povedal Pán Ježiš.
Oprela som sa o Neho a zavrela oči.
„Si moja, Ja som ťa povolal. Si moja, Ja som ťa tvaroval. Si moja, Ja ťa milujem. Je čas. Dnes ťa pretvarujem späť na jazdca. Budeš orlom vo svojom srdci, budeš mať jeho oči, ale potrebujem ťa aj na niečo iné.“
Videla som to celé pred sebou ako zrýchlený film. Bolo to úchvatné. Každý detail toho, čo sa doteraz dialo v mojom živote, do seba zapadal. Každý človek, ktorého som stretla, priniesol niečo, čo som potrebovala. Mladí, ktorých som milovala, mali mnohí ísť so mnou, mnohí boli povolaní na iné miesta. Plakala som, ale bola som šťastná, pretože to znamenalo, že dospeli. Videla som mnoho z toho, čo má prísť a znovu som plakala. Bolo to nádherné – vyliatie Božej nekonečnej milosti.
Potom som otvorila oči.
„Tak, si pripravená. Zmenil som ťa, vezmi znovu svojho koňa.“
Vysadla som na svojho verného koňa. Vo vnútri orol, navonok človek.
„Ako to budem zvládať?“
„Budem s tebou. Neboj sa toho. Nedovoľ, aby ťa to rozdeľovalo vo vnútri. Je to plnosť orla a plnosť jazdca. Nemá to rozdeľovať. Má to spájať. A teraz choď a daj dokopy tých dvoch. Patria k sebe. Jeden je orol a druhý jeho jazdec. Rozumieš tomu, nauč ich to.“
Prišla som k tým dvom mladíkom, postavila som sa medzi nich a vzala ich za ruky. Držala som ich teplé, hnevom rozhorúčené dlane a modlila som sa. Potom som ich spojila.
„Nebuďte viac proti sebe, buďte spolu. Máte sa dopĺňať, nie hádať. Ty si jazdec a ty jeho orol. Bojujete spoločný boj. Tvoje oči a divokosť,“ obrátila som sa na orla, „tvoja myseľ a miernosť,“ povedala som druhému mladíkovi, „budú kráčať ruka v ruke.“
V ich očiach bola otázka, pretože nechápali ako. Ale už ma poznali, vedeli, že nerobím veci len tak, preto neprotestovali.
„Modlite sa spolu,“ prikázala som im, „Pán vám ukáže, ako to má fungovať.“
Chvíľu som ich pozorovala a tak trochu im závidela, že sú spolu. Bolo mi smutno. Ale môj orol sa musel naučiť lietať sám. A ja som sa musela naučiť byť znovu jazdcom.
„Prichádza rozdelenie!“ skríkli skoro naraz tí mladíci. Až ma trhlo. Vyslala som sama sebe nemú výčitku, že som nebola ostražitá. Dovolila som si uletieť do svojho vnútorného sveta vo chvíli, keď som mala stáť na stráži. Vďaka Bohu, že si použil tých dvoch, aby ma varovali.
„Ideme za ostatnými,“ zvolala som.
Pribehli sme a celí zadýchaní sme vydávali pokyny. Jazdec so svojím orlom boli v tomto boji veliteľmi. Ešte pred chvíľou boli našim najslabším článkom a teraz, zmenení, nás mali viesť. Zoskupili sme sa do šíku. Dospelé orly a bojovníci po krajoch, mladší a slabší do stredu, aby sme ich mohli ochrániť. Postavila som tých dvoch do čela a ja som sa zaradila po ich pravici, aby som im mohla radiť, keby to potrebovali.
Nad nami sa zoskupili husté mračno démonov rozdelenia. Posilnení menším oddielom nenávisti na nás chrlili svoje nadávky. Necitujem, boli hnusné. Znevažovali nášho Pána aj nás.
Potom vystrelili hustý roj šípov. Kryli sme sa svojimi štítmi, pomáhali mladým a slabým ukryť sa. Modlili sme sa s nimi a zdvíhali ich štíty dohora, aby sa naučili s nimi narábať. Zmocňoval sa ma smútok, že to tak musí byť. Že títo mladučkí ľudia musia stáť v tak tvrdých bojoch.
„Neboj sa,“ pošepkal mi Ježiš, „som tu. Podržím vás.“
Presekla som napoly démona falošného smútku a pookriala som. Pozerala som dohora na trón, na ktorom po pravici môjho nebeského Otca sedel Pán Ježiš a posilnená Božím Duchom som sa nadýchla a zaspievala prvú chválu, ktorá ma napadla. Cítila som, ako nám všetkým silnejú paže. Mladí bojovníci držali svoje štíty, podopierali jeden druhého a žehnali si. Prvú spŕšku šípov sme prežili len s pár škrabancami.
Nasledovala druhá. Démoni vystrelili a hneď v tom istom momente sa na nás vrhli svojimi mečmi. Ťali do nás hlava-nehlava, ani nemierili, len vylievali svoju zúrivosť. Jeden zo šípov ma trafil. Pálilo to, ale videla som, že je to len škrabanec a tak som tomu nevenovala pozornosť. ,Vyriešim to po boji,‛ povedala som si. Sekala som svojim mečom, odrážala rany štítom, priskakovala na pomoc, kde bolo treba. Ale moja pieseň slabla. Slabla aj poranená ruka, v ktorej som držala svoj štít. Kútikom oka som si ju prezerala, len tak na okraj, pretože som stále stála v boji. Rana mi škaredo opuchla a ruka strácala silu.
„Tie šípy sú otrávené!“ zvolala som, aby som varovala ostatných. Ako som len v tej chvíli túžila počuť pieseň môjho orla, kúpať sa v pomazaní, ktoré mu dal Pán, postaviť sa a bojovať v plnej sile. Znovu som zaťala do démona falošného smútku. Zaškriekal s prímesou hnusne hlbokej nostalgie a zmizol mi z dohľadu.
Vyzeralo to s nami zle. Zdanlivo malé zranenia nám puchli a do celého tela sa z nich šíril jed. Počula som škodoradostný škrek démonov vedomých si svojej prevahy.
Ale moje najdrahšie orlice, tie dve, s ktorými som už toľko toho smela prejsť, boli v poriadku. Aj mladá žena, ktorú sme všetky veľmi milovali a ktorá nás mnohokrát podoprela, keď sme nevládali, bola bez zranenia. Vydržali doterajší nápor. Mohla som byť na ne hrdá, ale nemala som na to čas. Nebol čas na nič, len na zúfalé volanie smerom k nebu.
Mladíci, ktorí nás viedli, boli tiež ranení. V radách nepriateľa narobili veľa škody, ale odniesli si to. Hlavou mi lietali výčitky, že som ich nedostatočne pripravila, že tak rýchlo ako začali konečne bojovať bok po boku, aj skončia. Zrazila som k zemi démona horkého oklamania a znovu pozrela na Ježiša.
„Pomôž nám, prosím!“ Vtedy som mala videnie: Jed v mojom tele sa rozlieval neuveriteľnou rýchlosťou. Dýchala som rýchlo a prerývane, mieril mi priamo do srdca. Koniec bol neodvratný. Vtedy na mňa položil ruku sám môj Pán a vysal všetok ten jed. V jednej chvíli tu bol, v druhej ho nebolo. Zostala len krutá spomienka, ale tá pomaly bledla až úplne zmizla. On ju vzal.
Orlice s tou mladou ženou zhromaždili všetkých, ktorý ešte neboli ranení a spolu nad nami držali stráž. Ich zbraňou bola chvála. Prúdila do neba, aby odtiaľ, ako nádherný osviežujúci dážď na nás padali kvapôčky nebeského oleja uzdravenia. Prinieslo to nádej a novú vieru, ale zranenia sa nemenili, neuzdravovali. Aj moja ruka ďalej puchla. Už som si skoro necítila prsty. Obraz toho, čo mi Pán len pred chvíľou ukázal - ako ma zachráni, bledol.
,Už len okamih a nebudem vládať udržať štít,‛ pomyslela som si. Mala som chuť zavrieť oči a nechať to tak. Už už mi klipkali viečka, už už som spala omráčená jedom šípu. „Och, Bože,“ vydýchla som.
V tom mi preblesol v hlave obraz: Môj drahý orol stál na skale a modlil sa za nás. Bojoval s nami. Duch Svätý mu ukazoval podrobnosti nášho zápasu a viedol ho. V tom obraze som sa ocitla pred ním.
„Naozaj ma v tom necháš samého?“ opýtal sa ma. Mal na mysli veci, v ktorých sa spájalo naše povolanie. Predstavila som si, ako to robí všetko sám.
„Zvládneš to,“ povedala som, „budeš v pohode.“
„Hmm,“ nadvihol veľavravne obočie, „a čo bude potom s tebou?“
Videla som zahorknutú starú orlicu bez sily lietať. Ledva som plietla nohami, okolo mňa samá púšť bez akejkoľvek známky života.
„To chceš?“ opýtal sa ma Pán. Stál tam pri orlovi a pozeral na mňa, „už nemiluješ mňa a moju prítomnosť? Už nechceš svoje povolanie?“
Prebrala som sa, stále na bojisku a pozrela na svoju ranu. Verné orlice a mnohé ďalšie bojovníčky stále bojovali, aby nám dopriali čas na uzdravenie. Otriasla som sa. „V mene Ježiš, jed, prikazujem vypadni z môjho tela. Nechcem ťa, lebo Ježiš je môj Pán,“ povedala som. Hlas som mala slabý únavou, ale autorita mena Ježiš nepotrebovala, aby som kričala. Jed pomaly vytiekol z rany. Dopadol na zem, kde sa úplne rozplynul. Nič nespálil, nič nezničil, úplne stratil svoju moc. Na ranu mi dopadla jedna z nebeských olejových kvapiek, vsiakla do nej a úplne ju uzdravila. Duch Svätý ma za pár okamžikov postavil na nohy.
Schytila som štít, kryla sa a pobehovala od raneného k ranenému. Rýchlo sme sa učili, čo robiť, až sme znovu stáli v šíku, akoby nikto nebol ranený, akoby sa nič nestalo. Dvaja mladíci – jazdec a jeho orol vyhrali svoj prvý boj. Démoni, znechutení neúspechom, odleteli preč.
Vtedy som pochopila, že som práve vyhrala svoj najdôležitejší zápas. Bola som tu kompletná ja. Prijala a pochopila som svoju identitu. Jednotlivé povahové črty, ktoré sa vo mne doteraz často bili, akoby ma tiahli protichodnými smermi, boli zosúladené. Nie zmenené, nie pretriedené a niečo vyhodené von, aby ma to netlačilo, ako by som to urobila ja, ale používané Bohom v ich plnosti. Už mnou viac nelomcovala rozpoltenosť spôsobená rozdielom povahy jazdca a orla, rozporom medzi hrubosťou sily bojovníka a nežnosťou milujúcej matky, extrovertom a introvertom... tak ako mnoho krát pred tým. Tešila som sa z Božej plnosti a Jeho dokonalého súladu. Bola som konečne šťastná sama so sebou.
Prepukli sme vo víťazný jasot. Pán Ježiš stál v našom strede a tešil sa s nami. Každého osobne pochválil, každého prínos, hoci bol niekedy v našich vlastných očiach nepatrný, si vážil, akoby to bol najväčší víťazný boj v dejinách. Cítili sme sa ako rytieri a rytierky svojho Kráľa.
V tom všetkom šťastí vo mne niečo vrelo nádherným, dopredu ženúcim, nepokojom. Niečo sa ozvalo. Niečo bublalo tak, ako nikdy pred tým. A ja som len nesmelo tušila, že je to konečne tu. Že toto je čas, keď Pán prinesie spasenie mnohým. Že vyleje svojho Ducha tak, ako sme o tom snívali. Vlastne oveľa viac ako sme snívali.
Zaradili sme sa do armády. Na sedle predo mnou pristál môj orol:
Tak? Zvládla si to.
Veď vieš, ako to bolo.
Viem, usmial sa, bolo to nádherné. Videl som ťa zhora.
Len som sa o neho na moment oprela. S iným pokojom. Novým. Konečne som uverila, že som dokonale stvorená - tak, ako o tom sníval môj Pán od počiatku.
A konečne sme pochopili, čo to znamená, že On položil svoj život za ten náš. Bolo to úplne konkrétne, žili sme to. Môj život stál môjho Boha ten Jeho. Celý. A preto sme mu túžili patriť, aj keď nás to stálo celých nás. Boli sme pripravení. Pred nami On, náš milovaný a tam niekde pred Ním, na miestach kde nás viedol, tí, ktorých miloval. Pohli sme sa dopredu milovať v Jeho mene tak, ako miluje On.

3. Letka

Letka
Bolo to v čase, keď chlapec, pri ktorom sa môj orol naučil byť otcom, bol ešte chlapcom.
Sedela som na kameni a pozerala na trávu pod mojimi nohami. Nemala som práve najlepšiu náladu ani nič podobné. Znovu som riešila moje osobné frustrácie a prepadala malomyseľnosti... Vtedy ku mne prišiel Pán Ježiš.
„Prečo nevedieš svoju letku?“ opýtal sa.
Pozrela som na tých, o ktorých hovoril. Mladí muži aj ženy - tí, ktorých som milovala. Rôzni vo svojich povahách aj povolaniach, ale predsa rovnakí – Boží. Stáli tam, smiali sa, zabávali, o niečom sa zhovárali... ale ich smiech bol umelý, nebol sýty a plný radosti. Niečo im chýbalo.
„Prečo stále čakáš, kým budeš dokonalá?“ opýtal sa ma Pán.
„Neviem, asi sa bojím, že spravím chybu, alebo že sa strápnim, alebo...“
Môj orol a jedna z orlíc sa práve vtedy na mňa pozerali. V ich pohľadoch bolo: „Je nám jedno, či spravíš chybu, potrebujeme ťa.“
Ale nepomohlo mi to. Cítila som sa nanič, nepotrebná, menejcenná. V mysli som sa porovnávala s inými, ktorí boli, podľa mňa, na túto úlohu vhodnejší. Tajne som dúfala, že Pán bude so mnou súhlasiť, že ma nechá sedieť doma a potichu sa prihovárať za cirkev, tvoriť scénky a tančeky, písať knihy, starať sa o deti a domácnosť, variť, upratovať a piecť... Čokoľvek, len nie toto, pretože to, čo odo mňa chcel, potrebovalo viac ako všetku moju odvahu. Nechcelo sa mi znovu vstať a prinútiť sa kráčať vo viere. Chcela som, aby všetko fungovalo bezo mňa a ja by som sa pokojne prizerala. Bolo to tak lákavé, tak nádherné. Tak príjemný a pokojný život...
Pán pri mne trpezlivo stál a pripomenul mi jeden obraz, ktorý som mala už dávno. V tom obraze ma priviedol k suchým stromom. Ich konáre boli úplne spráchnivené. Keď som sa jedného dotkla, úplne sa rozsypal.
„Prečo sú tu?“ opýtala som sa vtedy.
„Sú tu pre teba,“ odpovedal Ježiš.
Pozerala som ďalej na stromy. Ich drevo začalo pevnieť, znovu dostávalo farbu zdravých konárov, na ktorých začali pučať listy. Potom sa zazelenali, zakvitli a dozrelo na nich ovocie. Jeden z tých stromov teraz stál predo mnou. Bol silný, drevo mal zdravé. Nebolo na ňom veľa lístia, ale naliate puky napovedali, že sa skoro rozzelená.
„Toto je tvoj strom. Ešte mi neveríš?“ opýtal sa Ježiš, „jediná tvoja modlitba má takú moc, že rozzelená tento strom. Bol mŕtvy, konáre mal sypké ako prach, ale teraz ním prúdi život. Prestaň sa pozerať na svoje slabosti, nehovor si: ,som taká nedokonalá, robím veľa chýb,‛ modli sa, pozeraj na mňa a dovoľ mi robiť si svoju prácu. Ja som silný, Ja som dokonalý, Ja nerobím chyby.
„Koľko krát mi to ešte budeš musieť povedať?“ opýtala som sa, pretože toto nebol zďaleka náš prvý rozhovor tohto typu.
„Ešte veľa krát,“ zasmial sa, „mám to rád. Rád ti to zopakujem ďalších sto aj viac krát, keď bude treba. Mám rád, keď môžem k tebe prísť.“
„Naozaj?“ čudovala som sa. Radšej by som sa videla po Jeho boku ako odhodlane cválam v ústrety dobrodružstvu.
A On sa smial ešte viac. Úplne zamilovane. „Mám rád tvoju slabosť, pretože mi v nej dovolíš byť silným. Mám rád tvoje pochybnosti, pretože mi v nich dovolíš dať ti novú vieru. Mám rád, keď si frustrovaná, pretože mi dovolíš ťa objať a niesť ďalej. Si žena viery. Oslávil som sa a ešte sa oslávim. Môj Otec vezme chválu. Pretože mi dovoľuješ byť Bohom. Nie ty máš byť dokonalá, ale Ja. To je viera, že mi to dovolíš.“
Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Priviedol ma k tým mladým ľuďom, ktorí na mňa čakali a vzlietli sme. Pozerali sme na nášho nebeského Ocka, aj dole, na zem, kde bola zhromaždená Jeho armáda. Jeden po druhom začali poznávať svoje povolanie. Boh im predostieral svoj plán s ich životmi, vkladal do srdiečok lásku k ľuďom, ktorých stretnú. Mali byť svetlom v temnote, slovom, ktoré budú čítať ich priatelia a známi. A ukazoval nám prebudenie. Každému osobne a predsa spolu. Keď sme zosadli, boli sme zmenení.
Bol to Boží oheň, čo nás zmenilo, Jeho volanie a Jeho objímajúca povzbudzujúca láska. Prestali sme ju hľadať kvôli sebe a začali ju hľadať kvôli iným.
Niektorí z nás prišli k jednej žene. Mala ich veľmi rada. Snažila sa im dať všetko, čo vedela. Prinášala povzbudenie a požehnanie od nášho Pána. Vnímala som, že mnoho z toho, čo robí, robí vo svojej sile. Bolo to krásne, bola to celá ona, ktorá sa rozdala, ale akoby nevedela prelomiť do hĺbky Božej prítomnosti, z ktorej by im dala oveľa viac. Už dlhšie som sa za ňu modlila. Bála som sa, či ju neposudzujem mojím ľudským pohľadom a preto som sa len potichu prihovárala a nič jej nepovedala. Nechcela som jej ublížiť mojím snažením. Túžila som, aby prijala nové pomazanie priamo z neba.
Niektorí z mladých orlov ju objali. Hĺbku tých objatí poznal len Pán. Boli to najkrajšie objatia aké som kedy videla. Bolo to spojenie generácií. Potom ju objala jedna z mladých orlíc. Jedna z tých dvoch, ktoré som spomínala v predchádzajúcich kapitolách. V objatí tej ženy našla uzdravenie z mnohých zranení. A žena našla uzdravenie zo svojich. Aj druhá z mojich drahých orlíc ju objala. Zostali tak chvíľu stáť a šepkali si slová vzájomného odpustenia a lásky.
„Teraz ty,“ oslovila ma žena stojaca opodiaľ. Všetko pozorovala a modlila sa za vyliatie Božej milosti. Bola mi veľmi drahá a blízka. Boh ku mne cez ňu často hovoril. Vedela som, že to, čo hovorí má dokonale premyslené, premodlené a prešpikované Jeho úmyslami. Bol to jej životný postoj, ktorým dodávala rovnováhu iným bojovníkom.
Poslúchla som ju a povedala tej prvej žene: „Povstaň, budeš ženou, cez ktorú prúdi Boží život.“
Rozplakala sa. Boh do nej nalieval občerstvenie. Celú ju zmáčal vo svojej rieke, celú, skrz naskrz aj všetky vnútornosti. Nič nezostalo suché.
„Ďakujem,“ povedala mi.
„Bohu ďakuj,“ povedala som jej, „bez neho a bez týchto,“ ukázala som na orlov a mnohých ďalších mladých ľudí okolo nás, „by som sem neprišla.“
„Ty si to vedela od začiatku, že?“ opýtala sa, „vedela si, čo mi chýba.“
„Áno.“
„Som rada, že si neprišla skôr. Neprijala by som to.“
Bola som plná vďaky Pánovi. Vždy som si myslela, že som neschopná vysvetliť jej, čo mám na srdci, že len nemám dosť odvahy. A pri tom to bolo Božie vedenie. Keby som prišla skôr, všetko by som pokazila. Zasmiala som sa nad Jeho neskutočne dokonalým plánom. Vždy dokonalým.
Vzali sme ju a vyleteli do oblakov Božej slávy. Pán nás občerstvoval a zjednocoval, aby sme ďalej vedeli ísť spolu. Mladí orly a orlice, aj tí mladí ľudia, ktorých povolaním nebolo byť orlami, lietali s nami. Modlili sme sa a chválili Boha. Spievali sme a tancovali. Smiali sa s Ním na Jeho neskutočnom humore... Pozrela som na nich. Teraz to bola kompletná veselosť. Už im nič nechýbalo. Toto bola moja letka a ľudia nám zverení. Žena sa rozhodla zostať na čas pri nás. Bolo to prvý krát, čo sme robili niečo naozaj spolu. Užívala som si to a ona tiež. Spojilo to naše životy putom, ktoré sme dovtedy nepoznali. Bola v ňom hlboká vzájomná úcta a láska.
Letku sme rozdelili na niekoľko menších oddielov. Každý viedol niektorý zo skúsenejších orlov a každý sa modlil za špecifickú oblasť. Jedni za mládež, iní za deti, iní za starých a nevládnych, ďalší za rodiny. Najväčšia skupina sa modlila za svet, za tých, ktorí potrebovali počuť evanjelium. Viedol ju môj orol. Mal srdce, že by ste doň vopchali celý svet, ale potreboval sa veľa modliť.
Modlili a postili sme sa nejaký čas, kým sme usúdili, že už je čas. To „nejaký čas“ obsahovalo dni, keď nás Pán musel krotiť a nasilu zdržať, aby sme ešte počkali, aj dni, keď nás musel povzbudzovať, že všetko má svoj význam, že sme Jeho a rád si nás použije. Pre tých mladých ľudí to bolo ako škola viery. Už som prešla ich pocitmi, poznala som tie zápasy a tak som im o nich rozprávala a modlili sme sa, rozprávali a modlili sme sa... V tomto čase sa pre nás stal posilou jeden starší orlí párik. Boli vlastne ešte mladí, asi tak v mojich rokoch, ale veľmi skúsení. Trávili s Bohom veľa času a poznali Ho naozaj zblízka. Dodávali nám odvahu aj trpezlivosť. A tiež múdrosť Božieho slova. Poznali ho naozaj do hĺbky. Navzájom sa dopĺňali vo svojom obdarovaní a prinášali nám celok, ktorý sme potrebovali.
„Dnes mám na srdci slovo obetavosť,“ povedala jedného dňa ona.
„Nalistujte si...“ pokračoval on. A vyučoval. Bolo to ako sedieť pod Božím vodopádom. Na pocit tvrdé dopady zhusteného prúdu kvapiek vody prenikli hlboko do nás, posilňovali nás a občerstvovali! Poddali sme sa tomu prúdu. Postupne nám každému jednému bolo jasné, že je čas, že sme pripravení.
Môj orol zatrepal krídlami. Akoby sa z nich rozsypali kvety. Ich lupene dopadali na naše hlavy, ich vôňa napĺňala naše pľúca – nie len čuch, ale doslova aj pľúca. Dýchala som zhlboka, nechcela som, aby mi čokoľvek uniklo. Jedna z mojich najdrahších orlíc vytiahla jemnulinkú šatku. Bola ako pavučinka, tancovala pomedzi nás, pohládzala nás ňou a modlila sa. Bola v tom jednota – Božia jednota. Zároveň som zacítila závan strachu. Nie z nej, nie z toho, čo robil Pán. Otvorila som oči.
Okolo nás stáli zoradení démoni strachu a falošnej spokojnosti. Mali nás paralyzovať. Mali nás uspať. Ukolísaní ich temnou piesňou sme mali byť spokojní s tým, čo už máme. Pre tých, ktorí by odmietli byť spokojný, mali pripravené šípy ustrašenosti zabíjajúce Božie plány a sny.
„Ježiš,“ zašepkala som úplne potichu, „čo mám robiť?“
„Modli sa,“ usmial sa Pán.
Dnes nebol čas na nijaké moje pocity menejcennosti. Musela som urobiť, čo mi povedal. Položila som sa Mu do dlaní a začala sa modliť. Ostatní boli ešte tam – v nádhernej vôni a vanutí Božieho Ducha, len ten skúsený orlí párik nastražil všetky zmysly.
Mladí dospievali. Na mnohých som videla falošné uspokojenie. To, čo v nich malo vyvolať novú túžbu ísť za Bohom, boj o nový oheň do Jeho služby, si nepriateľ používal na to, aby ich zastavil. Tlačil do nich pocity, že už dosiahli, čo chceli, že už viac nepotrebujú. Pozrela som na môjho drahého orla. Bol nepokojný. Vnímal útok. Ale iné mladé orly nie. Modlila som sa špeciálne za nich. Oni sú to, kto musí mať vycvičené zmysly. Vycibrené v rozoznaní akéhokoľvek náznaku požehnania či útoku. Ale naučiť ich to mohol len Pán. Otočila som sa k obom orliciam. Práve sa horlivo bavili s jedným mladým mužom. Chceli mu pomôcť spoznať, čo ich naučil Boh za tie roky, ktoré sme spolu strávili. Našla som ešte dve orlice, ktoré vnímali, že niečo nie je v poriadku. A jednu mladučkú bojovníčku. To bolo všetko. Vzala som ich nabok k môjmu orlovi.
„Bože drahý, otvor im oči!“ modlila som sa. Vtedy uvideli zoradených démonov. Jedna z orlíc v panike schytila meč. Zasmiala som sa láskavo, ako sa často pri pohľade na mňa smeje Pán, plná porozumenia jej reakcii. Vysvetlila som im, čo budeme robiť. Mladý muž, s ktorým sa obe pred tým rozprávali ma prekvapil. Na pohľad bol ako mláďa, ale vo vnútri to bol skúsený bojovník. Mal k Pánovi veľmi blízko.
Orol potichu hral. Počula som niektoré tóny, niektoré slová, ktoré mu pri tom plynuli z úst. Bola to pieseň plná nádeje. Opakoval si ju dookola.
„Už?“ opýtal sa ma.
„Ešte nie, za chvíľu, ešte chvíľočku.“
Obišli sme zvyšok letky. S každým sme sa modlili, aby im Pán otvoril oči. Démoni stále stáli, pripravení na útok, ale anjeli ich držali v šachu, nedovolili im urobiť nič. Aj tak sme boli tiesnení vedomím, že sú tu. Mnohí mladí už boli zdeptaní strachom alebo úplne ukolísaní uspokojením, že už sme dobojovali, že už máme všetko, čo sme potrebovali.
„Už?“ čítala som v orlovom pohľade.
„Nie,“ pokrútila som hlavou, „ešte nie,“ šepkala som si medzi zuby, chytila rukoväť meča a zakrádala sa ku skupinke mladých, na ktorých som vnímala akoby hrubú deku. Hrubla každým okamžikom, v ktorom poľavili v modlitbách. Každou chvíľočkou falošnej ukolísanosti do spokojnosti. Nebolo ju vidieť, ale vedela som, že je tam.
Pozrela som za hradbu nepriateľa. Tá žena, ktorú sme pred tým navštívili, zoraďovala bojovníkov, ktorí nám mali pomôcť.
„Hotovo,“ naznačila mi.
„Teraz!“ vykríkla som a ťala mečom do tej deky. Mladí, omámení, nechápali, čo sa deje, ale postupne sa preberali, chytali svoje meče a sekali do tej deky, aby ju úplne zničili. Orol hral a ostatné orly sa vrhli na jej zvyšky a hádzali ich do démonov. Namiesto jej jednotlivých vlákien na nich padal oheň. Pálil ich a oni, zúriac z toho všetkého, zmätene pobehovali okolo nás.
Niektoré decká napriek tomu ranili, ale vo chvále, ktorá vzápätí prepukla prichádzalo uzdravenie. V ten deň sme pochopili vyváženosť medzi radosťou z Božej prítomnosti, ostražitosťou pred nepriateľom a pripravenosťou ísť zachraňovať duše pre Božie kráľovstvo.
Letka mi lietala nad hlavou, vyvyšovali Božie meno a tešili sa z Neho. Pozorovala som ich a kúpala sa v pokojnom vedomí, že sú dospelí.
„Nie všetci,“ ozval sa Pán, „a nie úplne. Pamätaj, že mnohé dospelé deti potrebujú sprievod. Ešte pri nich zostaň.“
„Myslela som, že už pôjdu sami, že to už zvládnu.“
Pán sa zasmial. „Iste, veď tebe je najlepšie niekde v tichu tvojej izby.“
„No, tak som si myslela, že,... veď sa za nich budem modliť.“
„Už zas? napomenul ma. Práve ste zvíťazili a ty už znovu utekáš. Modli sa, ale musíš ísť s nimi.“
„Ukážeš nám, čo nás čaká?“
„Hmmm.“
To hmmm bolo veľmi veselé.
„Pozor!“ zakričala som zrazu, vhodená späť do reality. Jeden z mladučkých orlov, ktorý vyrástol práve v tejto bitke, pristál zobákom na zemi. Vyryl pri tom riadnu brázdu naznačujúcu jeho brzdnú dráhu. Priskočila som k nemu spomínajúc na mnohé moje takéto nevydarené pristátia. Objala som ho a plakala s ním. Pozrel na mňa vďačne, že ten pád nie je trapas, že to poznám, že je to v poriadku, že sa každý musí učiť nielen lietať, ale aj bezpečne pristáť. Pooprašovala som ho z hliny a pooberala z neho kúsky trávy.
„Nabudúce len pribrzdi trochu skôr. Namier si to k zemi pokojnejšie, nezmätkuj. Božia milosť drží tvoje krídla. Neboj, pôjde ti to.“
Zamrvil sa a pozrel k nebu.
„No, veď to skús. Zober všetku svoju odvahu a Pán ti pridá zvyšok.“
Vyletel. Bolo to nádherné. Ladné pohyby jeho tela opisovali kruh nad mojou hlavou. Pozrel na mňa odtiaľ a začal pristávať. Pomaly, pokojne, cielene sa brzdil. Trvalo mu to dlho, ale zvládol to. Jeho priatelia ho potľapkávali po pleci a chválili ho. Smial sa s nimi a tešil zo svojho milovaného Pána. Spomenula som si na jeho detstvo. Už vtedy to tam bolo - tá nádherná chuť žiť práve s Ním.
Obrátila som sa a uvidela svojho orla.
„Musím ísť,“ povedal.
„Kam?“ opýtala som sa.
„Veď vieš, to je len pre orly.“
Bolo mi smutno. Príliš som milovala tohto mladého muža. Príliš mi prirástol k srdcu, aby som sa tešila, že niekam ide. A možno som mu aj trochu, možno veľmi, veľmi závidela.
„Buď spokojná, kde si,“ napomenul ma s láskavosťou tónu môjho predrahého Pána. „Skoro sa vrátim. Vieš, kde sa stretneme!?“
„Tuším to.“ Zachvelo sa mi srdce radosťou, pretože ak som uhádla, tak pred nami bolo prebudenie. Blízko. Tesne pred bránami. Za rohom...
Ale tak trochu som sa bála, pretože to znamenalo, že predo mnou je ešte jeden ťažký boj.
„Čo je? Ty sa netešíš?“ opýtal sa orol.
„Bojím sa,“ vydýchla som, „bojím sa, že to nezvládnem.“
„Môžeš mu veriť,“ povedal o našom Pánovi, „podrží ťa. Budem sa za teba modliť.“
„Ďakujem,“ usmiala som sa nesmelo.
Zasmial sa radosťou, pretože v tej chvíli oveľa jasnejšie ako ja videl, ako prejdem tým, čo ma čaká.
„Dospel som, tak si to chcela. Musím chvíľu lietať sám. Dáš tu pozor?“
„Dám,“ sľúbila som mu.
Odletel. Len na chvíľočku, len na okamih, ale mne aj ten pripadal ako večnosť. Ale musela som sa naučiť viesť letku bez jeho pomoci.

2. Chlapec

Chlapec
Poletovali sme s mladým orlom (tým, ktorý mi v predchádzajúcej kapitole tak veľmi pomohol) ponad armádu, modlili sa a čakali, čo nám Boh povie, aby sme teraz robili. Zaujala ma krásna mladá orlica. Sedela na zemi, okolo nej mladučké dievčatá, ktorým hovorila o Pánovi. Zosadli sme k nej.
„Boh je dobrý, nikde vo svojom slove nám nesľúbil, že všetko bude stále super, že sa už nikdy nebudeme cítiť zle, alebo že nám nikto neublíži. Ale sľúbil nám, že bude stále s nami. Kedykoľvek sa môžete schúliť do Jeho náručia, ako malé kuriatko pod krídla veľkej sliepky, ako bábätko, keď si ho pestuje jeho mama. Ste tam v bezpečí, aj keď všetko okolo vás vyzerá zle.“
Počúvali sme ju, plnení Božím pokojom, ktorý bol akoby závojom na jej hlave. Mala som chuť len tak tam sedieť a nechať sa ním prikryť. Bola nositeľkou pokoja. Poznala som ju dosť dobre na to, aby mi bolo jasné, že ho má z neba. Mala za sebou veľa ťažkostí, nútená dospieť skôr ako väčšina jej rovesníkov, spočinula v Bohu a dovolila mu viesť ju životom. Nahradil jej všetko, v čom jej pozemská rodina zlyhala a ešte jej aj pridal. Bola to jej vďačnosť a pokora, ktoré otvárali dvere Božiemu Duchu, aby mohol konať v jej srdci. Pri pohľade na ňu som videla veľkosť Jeho milosti. Bola to tá, ktorú som učila narábať s mečom, nesmelo som jej radila v niektorých jej zápasoch a snažila sa pri nej stáť. Ale Boh, najúžasnejší staviteľ, vybudoval v jej srdci omnoho viac, ako som sa kedy len odvážila dúfať.
Mladý orol privrel oči a usmieval sa. Počúval šum nebeskej rieky plynúcej z jej úst. Boli sme v jej prítomnosti občerstvení. Páčilo sa nám tam, ale museli sme ďalej. Nie ďaleko, len k ďalšej dievčine, ktorá z diaľky pozorovala tú prvú a neustále sa s ňou porovnávala. Tiež bola orlicou, ale nechcela vzlietnuť. Nevnímala svoju hodnotu u Otca. Kvôli tomu sa bála pádu. Nedokázala dôverovať sile svojich krídiel, pretože sila krídiel orla priamo úmerne rastie s osobným poznaním Božej milosti.
„Urobíme tomu koniec?“ žmurkol na mňa orol.
„Iste,“ usmiala som sa.
„Už stačilo,“ obrátila som sa k tej mladej dievčine, „načo sú ti  krídla, keď nelietaš? Načo oči, keď nimi nepozeráš vpred? Načo srdce, keď v ňom nevidíš Božiu lásku ku tebe? Duch klamu, prikazujem ti v mene Ježiš, odíď!“
Orol začal spievať. Bola to pieseň len a len pre ňu. Plnila každé jej zabudnuté miestočko, obmývala všetok strach, každú bolesť z toho, že Boh na ňu zabudol, že iných požehnal viac ako ju. Znovu pozrela na mladú orlicu so závojom pokoja. Tento krát nevidela, v čom dostala menej, ale v čom viac. Konečne jej došlo, že sa navzájom dopĺňajú, že obe majú niečo potrebné pre Božie kráľovstvo a z Jeho milosti to môžu kus cesty niesť spolu, slúžiť a učiť sa od seba. Sadla si vedľa nej, položila hlavu na jej plece a počúvala. Keď prvá orlica dohovorila, otvorila ústa a doplnila ju. Mladé dievčatá, objímané ich nebeských Ockom v ich prítomnosti rástli a dospievali.
Potom obe vyleteli do povetria.
„Konečne!“ zvolala som, „vďaka ti, Bože!“ Pozerala som za nimi a spomínala na všetky svoje zlyhania pri každej z nich. Bolo ich veľa. Ale Boh všetko obrátil na dobré. Vždy sme mali milosť si veci vysvetliť a odpustiť. Prijímali sme sa také, aké sme boli. Nebolo to samozrejmé, to všetko medzi nami robil Pán. Menil nás a tvaroval. A učil nás niesť Jeho obsah. Potom som spomínala všetky nádherné veci, ktoré som mala milosť pre ne urobiť. Slzy mi tiekli po tvári, pretože to boli moje deti. Nie fyzické ale duchovné. Strávili sme spolu celé roky, ktorých hodnotu pre naše životy sme mali v mnohom ešte spoznať.
Boli tu ďalšie Božie služobníčky. Pozerali na tie dve hore a závideli im.
„Čo tu postávate? Prečo im závidíte? Nemajú nič viac ani nič menej ako vy. Len Božiu milosť!“ zvolala som.
Väčšina z mladých žien a mladých orlíc, ktorým som adresovala svoje slová, sa rozplakala. S každou som sa rozprávala a modlila. 
„Je nádherné, že túžite slúžiť Bohu,“ vysvetľovala som dookola, „ale viac ako všetko ostatné, čo by od vás chcel je, aby ste mu jednoducho patrili, aby ste Ho milovali, aby ste mu dovolili vás milovať. On nechce váš výkon, chce vás. Také aké ste. Keby mu šlo o náš výkon, ja by som tu dnes nestála. Ani tie dve by dnes nelietali. Sedeli by sme na zemi, zobáky zahrabané v bahne a plakali by sme nad svojimi hriechmi. To Boh dáva krídla. Nie naše skutky. Jeho milosť. Nechajte všetko tak, buďte len s Ním.“
Nakoniec sme vyleteli za nimi a kochali sa v nádhere vanutia Božieho Ducha. Všetci, aj tie dievčatá, ktoré neboli povolané byť orlicami v Božej armáde. Boh nám dával krídla, posilňoval a menil nás.
Neboli sme tam dlho, len chvíľu, len sme nabrali Jeho silu, tešili sa jeden z druhého, aby sme sa s novou chuťou znovu pustili do služby. Pretože tam hore sme vnímali lásku svojho Otca k Jeho ľudu a aj to, ako Ho Jeho ľud málo pozná. Len okamih v Jeho prítomnosti stačil na to, aby sme znovu túžili slúžiť mu kamkoľvek by nás poslal.
Mladý orol sa pridal sa ku mne. Na miesto po mojej pravici. Znovu sme lietali. Zhora sme spolu zbadali blížiace sa mračno.
„Znovu horkosť,“ povedal.
„Hmm, pretkaná nenávisťou. Hnusná kombinácia. Ako sú na tom ranení z minulej bitky?“
„Niektorí nie a nie povstať.“
„Zaveď ma za nimi,“ poprosila som ho.
Zosadli sme pri skupinke mladučkých kresťanov. Sedeli v tureckom sede a civeli do zeme. Ich pohľady boli prázdne, ich srdcia horké. Ranení odmietnutím ich najbližších nedokázali prijať Božie prijatie. Ich výzbroj bola chabá, nemali ani poriadne nasadené prilby. Meč a štít mal len jeden, ale zjavne ich nevedel používať.
„Zavolaj tie dve,“ obrátila som sa na orla. Mala som na mysli mladé orlice, ktoré som spomínala pred chvíľou, „aj tvojho mladého priateľa, druhého orla.“ Odbehol, aby sa s nimi za moment vrátil.
Našli ma kľačať a modliť sa. Nič nepovedali, zviezli sa na kolená a pridali sa ku mne. Z ich úst akoby som počula hlas svojho Pána. Bola to Jeho láska, ktorá ich pohla k modlitbám, videli do Jeho srdca, vnímali Jeho myšlienky. Dievčatá a chlapci zo skupinky, pri ktorej sme kľačali, sa začali meniť. Niektorí sa pohli, otočili sa ku nám a počúvali, čo to hovoríme, prečo sa modlíme, ako sa modlíme, ako je možné, že prosíme svojho nebeského Otca o zázrak práve pre nich. Aké prijatie? Aké uzdravenie? Aké objatie? Rozumom nerozumeli, ale ich srdcia začali byť hladné po tom, za čo sme sa modlili.
„Hovor,“ vyzvala som mladú orlicu.
Ešte ani neotvorila ústa, keď jedna z dievčat začala veľmi plakať. Druhá mladá orlica sa ku nej vrhla, objala ju a objímala a objímala, kým dievča nevyplakalo všetok svoj žiaľ. Prvá orlica zatiaľ hovorila o Božej láske a prijatí. O Jeho odpustení.
„Ja môjmu otcovi nemôžem odpustiť,“ ozval sa jeden chlapec. Mohol mať asi šestnásť rokov. V pohľade mal hlbokú tmu. Bola v ňom ako vyrytá jazva nenávisti. Nebolo ju vidieť hneď na prvý pohľad, bola skrytá, za všetkým ostatným. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že to, čo mi Boh ukazuje je naozaj tak, že sa nemýlim. Až potom som sa za neho začala modliť.
„Môj nebeský Otec mi odpustil. Všetko. Nezaslúžil som si to,“ ozval sa môj mladý orol. „Tvoj otec si tiež nezaslúži odpustenie. Tak ako ja. A tak ako ty. Ale nebeský Otec sa na to takto nepozerá. Som príliš priamy, že?“
„Nechutne,“ odpovedal chlapec, „nemusíš sa namáhať, ja mu neodpustím.“
Druhý z mladých orlov sa v duchu neustále modlil. Veľmi dobre poznal zápasy s nečistotou, pocity hlbokého zlyhania a bezmocnosti. A veľmi dobre poznal pocity hlbokej horkosti voči svojim blízkymi, hoci bol z tých, ktorí mali milosť zažiť plnosť rodičovskej lásky.
„Nie som to ja, kto sa tu kvôli tebe namáha,“ pokračoval orol, „keď sme sa modlili, mal som obraz.“ Povedal mu, čo v tom obraze videl. Bol o tom, ako sám Pán niesol bolesť a poníženie, aké zažil ten chlapec.
Chlapcovými ramenami otriasali hlboké vzlyky. Cítila som jeho bolesť. Bolo to, akoby mu išlo srdce roztrhnúť napoly. Vstala som, aby som ho objala, ale na pol ceste som sa zastavila. Pán ma zastavil. Musel to byť môj mladý orol, kto ho objíme. Znovu som si kľakla a modlila som sa. Vo videní som videla anjelov okolo neho, ako mu slúžia, ako utierajú jeho slzy. Zbierali ich do nádoby, ktorú priniesli pred tvár nášho nebeského Otca. A On hodil na tohto chlapca svoj plášť. Chlapec vstal ako nový človek. V jeho pohľade bolo svetlo. Ktokoľvek sa na neho pozrel, všetci jeho starí kamaráti, všetci sa pýtali – „Kto ho tak zmenil?“
Zrazu som bola späť v realite. Môj orol sedel vedľa chlapca a objímal ho. Stále plakal, ale jeho vzlyky už neboli tak hrozne boľavé. Pomaly prijímal Božie uzdravenie.
„Vezmi ho pod svoje krídla,“ povedala som orlovi, „mračno je už blízko.“
Rýchlo som vstala, vzala svoju výzbroj a poriadne som si ju skontrolovala. Potom som chodila od bojovníka k bojovníkovi a kontrolovala ich výzbroj. Ako posledné som dvojnásobne dôkladne skontrolovala mladé orlice. Obe boli v poriadku, pripravené na útok. Prinútila som sa dovoliť Bohu, aby ich sám viedol v tomto boji a sústredila som sa na svoju úlohu. Pozrela som na mračno nad našimi hlavami. Stále hustlo, démoni sa pripravovali. Všimla som si medzi nimi zvláštnu rozpoltenosť.
„Pane, čo to je?“ opýtala som sa.
„Chcú rozbiť vašu jednotu. Nenávisť s horkosťou sa spojili s rozpoltenosťou. Neistota so sebaklamom.“
„Čo máme robiť?“
„Pozerajte na mňa, ako vždy,“ usmial sa.
Potom zodvihol svoje ruky a chválil svojho Otca. Urobili sme podobne. Naše hlavy, naše oči, naše srdcia, sa ocitli v nebi, pred trónom jediného Boha. Pod nami, na mieste, odkiaľ na nás nemohlo dosiahnuť, bolo mračno útočníkov, ktoré nás malo rozmetať.
„Rozumiem, ďakujem,“ zasmiala som sa. Môj Boh bol ako vždy – jedinečný, neopísateľným spôsobom víťaziaci veliteľ svojej armády.
„Vezmite si svoje kuriatka pod krídla,“ rozkázala som orlom a orliciam. Hoci ešte boli mladí, v našej skupine boli tými staršími. Stali sa matkami a otcami, ochrancami a bojovníkmi. Žehnali mladučkým kresťanom, upokojovali ich svojím objatím, čítali nahlas Žalmy, citovali verše starej aj novej zmluvy. Iní starší bojovníci a bojovníčky, ktorí nám prišli na pomoc, chodili okolo nich a modlili sa. Zaujala ma jedna žena. Bola jedným zo stĺpov Božieho ľudu. Žena modlitby, vďaka ktorej sme mnohí boli tam, kde sme boli. Stála za nami a držala nás. Aj teraz tu bola. Chodila pomaly, akoby mala premyslený každý krok od človeka k človeku a žehnala im. Občas povedala slovo priamo do situácie, pomohla pevnejšie sa zakoreniť v Kristovi, či ukázala nové spôsoby použitia meča. Potom prišla ku mne.
„Teraz budem pri tebe,“ povedala.
Bola som rada. Ak mi ju Pán poslal, budem ju potrebovať. Usúdila som, že tento boj bude tuhší ako ten pred tým.
„Neboj sa,“ povedala mi.
Ešte raz som všetko skontrolovala. „Pozerajte hore, kde býva náš Pán. Neuhnite, hovorte si Jeho slovo, neustále sa modlite, buďte s Ním. Pamätajte, sme v Ňom ukrytí.“
Môj mladý orol zaspieval pieseň. Bola som tak rada, že je tu s nami. On sám si neuvedomoval silu toho, čo priniesol priamo z neba. Bol napojený priamo na prameň. Potom sme chválili všetci. Žena, ktorá stála pri mne, spievala s nami. Popri tom ma podopierala. Akoby sa v tej chvíli stala mojím osobným stĺpom. Nechápala som prečo, len som sa rozhodla dôverovať Bohu, že je to On , kto ju vedie.
Vtedy zahrmelo. Strašný dunivý hrom bez blesku, ktorý by ho predchádzal. Prešla mnou vlna strachu.
„Neboj sa,“ zašepkala žena, „Ten, ktorý je v tebe je väčší ako ten, ktorý je vo svete.“
Rozprestrela som svoje krídla. Boli väčšie ako kedykoľvek pred tým. Bola som ako orol-obor. Pripadala som si neskutočne mimo, pretože som nebola žiadnym obrom. Mladé orly, ktoré som poznala, boli viac orlami ako ja, lietali v tom celom lepšie, krajšie. V podstate som ich nič nenaučila, oni učili mňa.
„Už zas?“ opýtal sa ma Pán.
„Prepáč,“ odpovedala som.
„Nepodliehaj malomyseľnosti, takto túto bitku nevyhráme. Si moja. To je to tajomstvo. Nie to, že si silná, úžasná, bezchybná... aká to ešte chceš byť?“
„Pokojná, nevýbušná, rozvážna,...“
„Tak, tak. Nestojíš tu preto aká si, ale preto, aký som Ja. A Ja som ťa sem postavil takú aká si, pretože som tým, kto ťa drží. Opri sa o ňu, ukázal na ženu, ktorá ma podopierala. Je to prejav viery, nie slabosti, keď niekoho potrebuješ.“
Oprela som sa o ňu. „Tak, ideme na to,“ vydýchla som.
Zhora sa na mňa vylial oheň. Hnusná páľava taviaca a spaľujúca čokoľvek jej stálo v ceste. Dopadol na môj chrbát, na moje krídla, spálil všetku zem okolo mňa. Bola to obyčajná prašná zem, kde tu rástlo trocha trávy. Ale ten oheň spálil všetko, aj ten prach. Zostal len jemný, peklom zapáchajúci smradľavý popolček víriaci sa pri akomkoľvek najmenšom pohybe. Ale mne neublížil. Moje telo bolo pokryté nebeským pancierom. Ochranou Jediného Boha, ktorému patrím.
Cítila som teplo tiel pod svojimi krídlami, teplo tiel opierajúcich sa o moje vlastné telo. Cítila som páľavu ohňa, ktorý nemal moc mi ublížiť. Pán nás ochránil. Mladí pod mojimi krídlami cítili to všetko, čo sa dialo, ale nemalo to moc ich zasiahnuť. Aj keď im v tom bolo nepríjemne, nedočiahlo to a na nich. Nikto nebol spálený. Ani ja, hoci som stála nad ostatnými ako strecha, som nemala popálené ani jedno pierko. Ale bolo mi neskutočne horúco. Teplo zdola, teplo zhora, bolo všade, prenikalo mi na kožu aj pod kožu. Bolo to neznesiteľné. Mala som chuť zamávať krídlami a vyletieť do vzduchu, ktorý by ma ochladil.
„Pomaly,“ chlácholila ma žena.
„Len pomaly, pomaly, prosím. Inak sa všetci zadusíme,“ šepkal môj mladý orol.
Hlavou mi preleteli veci, ktoré mi Pán ukázal o mojom povolaní, o živote ktorý bol ešte predo mnou. Ešte stále som bola len na začiatku. Dodalo mi to silu a odvahu. Chcela som prežiť, túžila som, aby to prežili aj ostatní. Túžila som s nimi ísť ďalej, ruka v ruke, noha pri nohe, v Jeho pláne.
„Nehýbte sa,“ povedala som medzi zuby. Bála som sa otvoriť ústa, aby som nezvírila ten prach, „povedz mladým, nech sa nehýbu,“ rozkázala som orlovi. „Niekto sa tam strašne mrví, udusí sa.“
Ten niekto bol ten mladý chlapec, ktorý nechcel odpustiť svojmu otcovi. Bolo to na neho priveľa.
„Hraj! Do kelu, hraj! Nechcem, aby zomrel!“ Mala som o toho chlapca naozaj strach. Orol začal potichu hrať. Chlapca to upokojilo a zaspal. Konečne som sa mohla sústrediť na svoje pohyby. Museli byť precízne, pomalé, jemné a citlivé. Bolo to ťažké, pretože čím dlhšie som stála, tým boli moje údy viac zmeravené.
„Opri sa, neboj sa,“ povzbudila ma žena.
Oprela som sa o ňu celou svojou váhou. Potom som pomalilinky zložila krídla.
„Ocko, pošli svoj dážď,“ zašepkala žena.
Začalo pršať. Nádherný, jemnučký, tichý dážď kropil spálenú zem. Behom pár sekúnd bolo z prachu blato.
„Upracte to,“ povedala žena všetkým, ktorých som skrývala pod krídlami. „A ty si sadni, potrebuješ odpočinok,“ obrátila sa na mňa. Bola som rada, že prevzala velenie. Bola som naozaj unavená. Naozaj. Úplne.
Mladý orol stále hral. Chlapec, ktorému patrila jeho pieseň, sedel pri jeho nohách a počúval. Sadla som si k nemu, oprela sa o neho a počúvala s ním. Ten okamih akoby nás spojil. Často sme potom spolu sedávali a pozorovali Boží dážď. Prichádzal pravidelne. Zem sa rozzelenala sviežosťou a chlapec rozkvitol poznaním svojho nebeského Otca. Bol s nami, až kým neprišiel deň jeho rozlúčky. Išiel ďalej – tam, kam ho poslal Pán. V ten deň som na neho pozerala a spomínala na to, ako sedel v prachu, jazva v jeho pohľade... Teraz to bol mladý muž, dospelý vo viere, nesúci svoje vlastné povolanie. Môjmu mladému orlovi vypadla z oka slza. Nechala som ich osamote. Chvíľu tam stáli, orol mu dával posledné otcovské pokyny a potom jeho dospelý chlapec odišiel. Orol za ním dlho hľadel, až kým úplne nezmizol v diaľke.
„Bude mi smutno,“ povedal mi potom.
„Viem,“ aj mne bolo smutno, keď si bol preč.
„Pôjdem si zaspievať.“ Odkráčal do samoty, kde tento krát spieval Božiu pieseň sám sebe. Modlila som sa, aby ho Pán potešil. Dal medzi nich nesmiernu lásku, On to bol, kto ich životy na čas spojil. Len On mohol priniesť orlovi svoj pokoj.
Našiel ma kľačať a modliť sa.
„Už tomu rozumiem,“ povedal.
„Čomu?“
„Prečo si, aká si.“
„Prečo si to chcel vedieť?“
„Pretože som nerozumel, ako sa mám stať otcom. Necítil som sa na to. Nemyslel som, že je to možné. Nevedel som ako na to.“
„Teraz už vieš?“
„Viem,“ zahľadel sa na chvíľu do zeme a potom pokračoval: „otcom sa staneš jednoducho tak, že miluješ. Nevyberáš si, len miluješ. Boh urobí všetko ostatné.“
Kľakol si ku mne a začal sa modliť za ďalších, ktorých má milovať. A ja som sa modlila s ním.

1. Čas stať sa orlom

Čas stať sa orlom
Znovu som stála s Pánom Ježišom na vysokom brale. Hlboko pod nami, hlbšie ako mraky, ktoré sa prevaľovali pod mojimi nohami, bolo údolie, v ktorom sa nachádzala Jeho armáda. Mnohé z udalostí, o ktorých som písala v časti nazvanej „Armáda“ sa práve diali, bola som ich súčasťou, cirkev sa menila tak, ako mi to pred rokmi ukázal, bojovala boje, ktoré predchádzajú príchodu prebudenia. Niekedy boli nesmierne tvrdé, mnohí moji súrodenci trpeli v tlakoch, v ktorých by sa, keby sa naplno nevydali Bohu, nikdy neocitli. Keby mu nedovolili, aby si ich použil na záchranu ďalších, väčšina problémov, v ktorých sa ocitli, by ich minula. Ale oni Ho milovali viac ako seba. Nehľadali svoj prospech ale prospech Božieho kráľovstva. Túžili patriť bezvýhradne len a len Jemu. A On im preukazoval svoju priazeň. Mnohí nimi pohŕdali, mnohí proti nim v záujme svojej pravdy bojovali, ale oni stáli, hľadeli na Baránka a milovali Ho. Obdivovala som týchto mužov a ženy viery. Stali sa mi vzorom v milovaní bratstva.
Boh si nás napriek všetkej našej nedokonalosti a nedostatočnosti používal, budoval nás a učil byť v Jeho blízkosti. Pretože len tam sme boli slobodní. Zažívala som nádherné chvíle Jeho vyvýšenej prítomnosti aj ťažké chvíle bojov, v ktorých som nevládala stáť. Ale On ma vždy podržal, posilnil a priviedol do Jeho víťazstva.
Nechal ma chvíľu len tak stáť a absolvovať svoj vlastný myšlienkový výlet, v ktorom som si upratala pocity, s ktorými som k Nemu prišla.
„Tak?“ pozrel na mňa potom s radostným úsmevom, „pripravená?“
Akoby nevedel, že sa nikdy necítim pripravená – môj perfekcionizmus odmietal konečne zavrieť pusu a ja som videla horu svojich chýb. Ale pri pohľade na Neho som vedela, že toto je to, prečo žijem – byť s Ním. Či sa cítim pripravená alebo nie. Jediné, po čom túžim, je ísť, kdekoľvek by šiel On.
„Pripravená,“ vydýchla som.
Zobral ma za ruku a viedol krásnou, životom pulzujúcou lúkou. Každé stebielko trávy, každý kvet, kde tu roztrúsené stromy, všetko dýchalo Ním. Božia sláva tam bola úplne hmatateľná, cítila som jej vôňu, moje srdce ňou bilo a všetko to, s čím som sem prišla obťažená, odplavovala preč. Prišli sme k našim koňom popásajúcim sa na tomto nádhernom mieste.
„Musíme ísť,“ posmutnel môj Pán.
„Viem, často som sa chcela len ukryť a počkať, kým všetko prehrmí. Mlčala som, keď som mala hovoriť a koktala som strachom, keď som sa predsa len odhodlala niečo povedať. Triasla som sa pri predstave akéhokoľvek stretu, akéhokoľvek boja, ale aj tak som sa mu nevyhla. Odpusť, že som s tebou nerátala, keď si túžil zasiahnuť. Idem s tebou. Kde budeš ty, budem aj ja. Presvedčil si ma svojou láskou. Uzdravil ma vo svojom objatí. Aj keď som slabá, ty si silný, aj keď sa bojím, ty si odvážny. A keď som frustrovaná, že sa veci nehýbu, ty si Víťaz. Zjavil si mi Otca, už nie som sama,“ povedala som.
Takmer nebadane, sa usmial. Bolo to ako závan letného vánku na Jeho perách. Potom sa vyšvihol do sedla. Sledovala som Jeho elegantné, majestátne dokonalé pohyby plné pretekajúcej pokory plynúcej z vedomia dokonalej jednoty s Otcom.
Vyskočila som na svojho koňa. V očiach som mala nový oheň. Konečne odrážali niečo z Jeho vlastného zanietenia, Jeho neutíchajúceho príhovoru za nás – Jeho cirkev, Jeho nevestu. Bol to oheň túžby po zjavení Jeho samého a Jeho lásky. Vnímala som nesmiernu silu toho ohňa, jeho vážnosť a naliehavosť a zároveň nekonečnú jemnosť, ktorou ma viedol. Tá sila a jemnosť na prvý pohľad akoby nešli dokopy, ale napriek tomu fungovali v dokonalom súlade. Bola som pripravená vhupnúť do reality boja. Neabsolvovala som žiaden špeciálny tréningový kurz. Jednoducho som bola s Ním a On ma pripravil.
Ocitla som sa priamo na bojisku. Všade naokolo poletovali démoni a vystreľovali svoje šípy. Nie každý sa vedel brániť. Rýchlo som skontrolovala moje najbližšie spolubojovníčky, modlili sme sa spolu a poradili sme si, v čom sme si vedeli pomôcť. Bojovala som s pocitom, že som niečo zanedbala, že keď sa posuniem k ďalším, tak sa im niečo kvôli tomu stane. Vtedy Pán otvoril moje oči a ja som uvidela vyškierajúceho sa démona pochybností, ako do mňa vystreľuje svoje šípy. Keď zbadal, že je odhalený, s hnusnými nadávkami odletel preč. Otriasla som sa a ešte hlbšie som sa ukryla do Božieho náručia. Prechádzala som od bojovníka k bojovníkovi, od bojovníčky k bojovníčke, modlili sme sa, radili sme si, hovorili Božie slovo a pomáhali ubrániť sa. Kde tu niektoré šípy prenikli medzerami v nedokonale utiahnutej výzbroji. Rýchlo sme volali na Pána a On nás uzdravoval. Mala som pocit, že už to vieme, že už vieme ako na to. Ustálila som sa vo vedomí, že v tejto fáze boja obstojíme.
Vtedy som dostala poriadnu ranu. Bolelo to neskutočne. Môj pancier spravodlivosti ju čiastočne zadržal, ale mojou pýchou podporenou spokojnou samospravodlivosťou stratil kus zo svojej pevnosti. Vyradilo ma to z boja. Modlila som sa, snažila som sa dať dokopy, ale nakoniec som musela vyhľadať pomoc skúsenejšieho bojovníka. Len potom som sa znovu zhlboka nadýchla. Bola to chyba, stratila som kus svojej ostražitosti, dovolila som si uspokojiť sa, cítila som sa byť dospelou a v pohodičke. Len Božia milosť ma ochránila.
Bolo to zvláštne, ale napriek tomu, že sme boli v neustálej paľbe, mnohé z Božích detí boli šťastné. Boli ukrytí v Ockovom náručí. Aj keď museli riešiť ťažké problémy, boli s Ním a On bol s nimi. Zažívali jednotu s nebom, aj keď žili na zemi.
Ako som prechádzala bojiskom, uvidela som svoje vlastné deti. Hrali sa, spokojné, že Pán Ježiš ich miluje. Zastavila som sa pri nich a prikryla Jeho ochranou. Aj keď už ich srdiečka patrili Pánovi, ešte sa len učili bojovať, nemohla som všetko nechať na nich. Môj muž sa o nich staral rovnakým spôsobom. Naša jednota bola pre ich životy jednou z kľúčových vecí. Keď som sa postavila, aby som šla ďalej, uvidela som Pána. Stál tam a pozeral na mňa.
„Naozaj mi veríš?“ opýtal sa.
„Pane, ty vieš, ako často pochybujem. Vieš, ako často sa bojím.“
„Môžeš mi veriť. Sú moji, Ja sa o nich postarám.“
Potom si čupol a hral sa s nimi. Počas tej nádhernej, pokojnej hry ich vyučoval zákonom Božieho kráľovstva. Nesedel s nimi ako v škole, nemuseli pozorne počúvať, aby pochopili. V tej hre bolo obsiahnuté všetko, čo potrebovali vedieť. Napríklad to, ako ich ja, ich matka veľmi milujem, aj ako ich miluje On sám. Bolo to tam, úplne jasné. Každým Jeho slovom pevnela ich vlastná výzbroj. Stále som ich potrebovala chrániť, ešte boli malinkí na samostatný boj, ale rástli z nich Boží bojovníci. Najradšej by som pri nich stále stála a pomáhala im, ale potom som si spomenula, na Pánove slová a pohla som sa ďalej.
Len kúsoček ďalej som stretla jedného mladého muža. Bol smutný, vyprahnutý po Bohu... Mal to, niečo z toho vlastnil, Boh ho žehnal, ale bolo to málo. Vo svojom vnútri mal zasadenú nekonečnú túžbu po nekonečnom Bohu. Len On sám ju vedel naplniť.
Nalietavala na neho spŕška šípov. Mnohé z nich vedel odraziť. Niektoré nie. Nahlodávali jeho vedomie Božieho bezpodmienečného prijatia. Nie, že by vôbec nevedel, že Boh ho prijíma. Dokonca v tej oblasti pomáhal aj iným, aj mne. Ale tých šípov bolo priveľa, boli nasiaknuté lžami nepriateľa a sám ich nedokázal všetky odraziť. Chvíľu som tam stála a niektoré vykrývala, aby ho netrafili. Modlila som sa pri tom za neho a žehnala mu. Necítila som sa ako niekto, kto je silnejší ako on, len som mala milosť tam byť. To bolo všetko. Bol to Pán, kto konal v jeho živote, upevňoval ho vo viere a vysvetľoval veci, ktorým nerozumel.
Potom som vzala jeho ruky do svojich dlaní, zavrela ich, ako malé deti spínajú svoje rúčky k modlitbe a pozrela mu o očí.
„Si voľný,“ povedala som mu. Akoby sa v tých slovách na neho vyliala každá jedna moja modlitba, každé volanie o Božie vedenie, o Jeho milosť pre jeho život, o víťazstvo v jeho zápasoch, o svetlo, tam, kde videl iba tmu... na jeho hlavu padal nádherný Boží vodopád nebeského občerstvenia. Obmýval jeho slabosti a prinášal novú silu. Vytiahol svoj meč a vzdal Bohu slávu. Ten meč žiaril jasom Pánovej autority, Jeho čisté slovo, bez prídavku čohokoľvek ľudského. Prenikla ma bázeň. Cítila som sa pri tom mladom mužovi ako malé dieťa pri obrovi. Vedela som, že je to len pocit, že to nie on je ten veľký, ale Boh, ale na moment som nenašla odvahu sa ani pohnúť.
„Vďaka Bohu,“ povedala som, keď som sa konečne nadýchla. Práve včas. Démoni sa na neho vrhli s oveľa väčšou zúrivosťou ako pred tým a snažili sa ho znovu položiť na kolená. Postavila som sa k nemu, aj niektorí ďalší bojovníci z nášho blízkeho okolia a vytvorili sme v jednote bojujúci hlúčik. Chvíľu trvalo, kým sme sa naučili spolu stáť a pomáhať si, ale vydržali sme. Mladý bojovník v novom pomazaní vykročil vpred. Stále som ho pozorovala, ale neradila som mu. Spôsob, akým konal bol len jeho, dostal ho priamo z neba od svojho Ocka, s ktorým zažíval novú jednotu. Krok, ktorý vo viere spravil, pohol ďalších z jeho okolia. Akoby ich to vytrhlo zo zabehaného systému života a obrany. Stávali sa dospelými bojovníkmi. Táto časť armády konečne silnela. Nevyzerali tak, mnohí boli mladučkí, keby som ich nepoznala, neodvážila by som sa na ich plecia položiť nič, čo by vyžadovalo čas a námahu, zodpovednosť a cieľavedomosť,... pretože by som si myslela, že sú na to ešte primladí. Ale poznali Pána zblízka a On ich viedol. To je pravá moc, ktorú v týchto dňoch zveruje svojej armáde – Jeho blízkosť – premieňajúca, posilňujúca. V akomkoľvek tlaku okolností vyhľadávali Božiu blízkosť, Jeho náruč, Jeho radu a vedenie. Nehľadali návody pre úspešný život. On sám bol pre nich úspešným životom.
Dážď nepriateľských striel zmenil charakter. Prevažovala v ňom horkosť. Akoby nás chceli otráviť.
Skontrolovala som svoje deti. Stále sa hrali s Pánom ich krásne hry. Stál nad nimi, plášť rozprestretý ako pevná, nepreniknuteľná strecha a smial sa radosťou. Miloval to, že Ho milujú. Usmial sa na mňa a zároveň vyslal nemú výstrahu. Bolo to nebadané, len ako tieň v Jeho pohľade. Inštinktívne som zodvihla štít. Roztrieskal sa oň démon horkosti nalietavajúci s vytaseným mečom na toho mladého bojovníka, ktorého som spomínala pred chvíľou. Práve pomáhal vstať inému mladíkovi. Oboch som ich dobre poznala a modlievala som sa za nich. Bola som šťastná, že pôjdu kúsok cesty spolu. Ale zabudli sa kryť.
„Pozor!“ zakričala som, „útočia priamo! Vytiahnite meče, nastavte štíty. Nebojte sa, lebo väčší je ten, ktorý je s nami ako ten, ktorý je vo svete!“
Tí, ktorí ešte nechápali, o čom to vlastne hovorím, nám boli zverení, aby sme ich bránili. Bola to naša zodpovednosť. Potrebovali najskôr dospieť a naučiť sa ako bojovať. Nemohli len tak tasiť meče a sekať nimi naokolo.
Ostatní sa postavili ako jedno telo. Vyzerali sme ako hlúčik vopred určených porazených. Ledva sme sa naučili ako tak stáť a už sa na nás valilo mračno divo škriekajúcej horkosti. Mali namierené na naše nedoriešené spory, zranenia, neprijatia a odmietnutia. Jediná naša nádej bola ukryť sa v Bohu. Niektorí bojovníci poskakovali na mieste, viac plní strachu ako odvahy. Všetkou vierou, ktorú v sebe nazbierali, pozerali na Pána. Veľa z nich bolo mladučkých, ale vo viere už boli skoro dospelými, horlivými zachrániť stratených. Chýbala im len opatrnosť, ktorej som ja mala naopak, niekedy až nazvyš a nebyť ich horlivosti, nepohla by som sa kvôli svojej opatrnosti vpred. Teraz ma ale potrebovali ako brzdu, aby nevhupli do boja vo svojej sile.
„Robte presne to, čo ja,“ povedala som im.
Zodvihla som štít viery vysoko nad hlavu a zamávala vo vzduchu svojím mečom. Vyzeralo to ako bojový pokrik nejakého dávneho rytiera. Pripadala som si zvláštne, skúmala som sama seba, či príliš nevyvádzam, ale poddala som sa Duchu Svätému a nakoniec som mu dovolila ma viesť. Skupina okolo mňa urobila to isté. Nerozumeli sme všetkému, ale dôverovali sme Pánovi, že On je Víťaz.
Démoni horkosti zaútočili. Ocitli sme sa v hnusnej, smradľavej tme. Netušila som, či triafam nepriateľa alebo priateľa, musela som len dôverovať Bohu, že ma vedie. Tá neistota bola neznesiteľná. Tlačila ma dole. Nútila skončiť so všetkým. Chcelo sa mi kričať: „Koniec, vzdávame sa! Takto sa nedá bojovať!“ ale nemohla som. Cítila som námahou zrýchlený dych svojich spolubojovníkov, vnímala ich strach, ich bolesť,  doslova som mala na jazyku slanosť ich sĺz, obtierala som sa o ich od potu mokré chrbty. Boh mi zjavoval ich bolesti a vyčerpanosť, všetko, čo prežívali. Zobudil tým môj súcit a ja som znovu a znovu vo viere ťala do nepriateľa. Niekedy som išla naisto, jasne som vedela, že teraz moju ruku vedie Boh. Niekedy som len tajne dúfala, že je to tak. Akoby moje oči boli zastreté a moja myseľ obkolesená pochybnosťami. Opakovala som si len: „Musím, musím, musím...“ a to ma držalo v pohybe.
V tom všetkom som akoby na pozadí prežívala nesmiernu radosť z jednoty, ktorú sme mali. Chránili sme sa navzájom, pomáhali jeden druhému. Zadržala som strelu mierenú na moju drahú sestru, v tej istej sekunde môj drahý brat podoprel moju ruku, ktorej ubúdala sila. Povzbudzovali sme sa slovami z Písma, úsmevmi plnými vzájomného prijatia. Bolo to tvrdé ale nádherné. Prinieslo nám to novú, hlbšiu jednotu, lásku, ktorú vie dať len Pán.
A to nás podržalo. Božie milovanie a jednota. Nemala som nič iné. Neviem, ako som sa ešte modlila. Neviem či som vôbec niekomu ešte pomohla. Vyžralo ma to zvnútra. Spálilo moju vieru. Zničilo moje sny. Aj tie, ktoré som si bola istá, že snívam s Bohom. Tie, ktoré do mňa položil On. Zmizli. Bolo po nich. Nemala som nič, len Jeho samého. Nakoniec sa tma rozplynula a démoni odišli. Mnohých sme dostali, ale mnohí dostali nás. Okolo mňa bola spúšť. Všade samí ranení. Mladučkí ľudia, ktorých som milovala. Plakali, kvílili od bolesti, niektorí zápasili so svojimi zraneniami všetkou svojou silou, ale nevedeli si pomôcť. Zviezla som sa na kolená neschopná ničoho. Cítila som sa zodpovedná za ich stav, za to, že som ich lepšie nechránila. Chcela som kričať na Pána vo všetkom zúfalstve, ktoré sa na mňa valilo, chcela som na Neho vykričať všetku horkosť, s ktorou som práve dobojovala. Len rozum ma zastavil. Rovnica mi nesedela. „Boh je dobrý, Boh je dobrý,“ opakovala som si. Toto nebolo Jeho dielo. Ale nebola som schopná vstať.
Vtedy mi niekto položil ruku na plece.
„Áno, je dobrý,“ povedal. Spoznala som hlas toho mladého muža. Často sme si v predchádzajúcom boji pomohli. Spojilo nás to a naučilo dôverovať si navzájom. Pozrela som na neho a odtiahla sa. Rozhodovala som sa, či ísť ďalej alebo nie. Mala som úplne prázdne ruky, nemala som viac čo dať. Vtedy ma napadlo, že mi zostal môj Boh. Nebola pravda, že mi nezostalo nič. Mala som Jeho. Keď som to pochopila, pred očami mi prebehol obraz toho, čo Boh túži spraviť v našom národe, ako veľmi nás k tomu potrebuje... a rozhodla som sa ísť ďalej.
„Čo chceš, aby som urobil?“ opýtal sa ma.
„Spievaj,“ povedala som mu, „je čas stať sa orlom.“
Sadol si za klavír. Mladík, ktorému nedávno pomohol vstať, si sadol nemu. Učil sa od neho. Nie technike hrania, ale milovaniu Boha. Ako tam sedeli, rástli z nich krásne mladé orly.
Hudba, ktorá im znela spod prstov, niesla Boží život. Jeho posilnenie a občerstvenie, Jeho uzdravenie. V návale novej sily z neba, ktorá do mňa prúdila, som sa najskôr chcela vrhnúť pomáhať raneným, ale potom som si uvedomila, že Boh im už pomáha, len by som mu do toho zbytočne skákala a tak som sa posadila vedľa klavíra a počúvala som a počúvala. „Boh je dobrý, Boh je dobrý!“ spievala som si do melódie. Ukolísaná Jeho dobrotou som zaspala. Vtedy som mala sen:
Stála som na úpätí vysokého vrchu. Pozerala som hore, či dovidím na vrchol. Nemala som šancu. Necítila som sa natoľko silná, aby som sa vyškriabala až hore, ale pustila som sa do toho. Chcela som to dokázať, chcela som sa tam vyšplhať. Nebolo tam žiadnej cesty, ktorá by ma viedla, liezla som po kameňoch, zliezala strmé úseky, trochu si vydýchla na miernejších. Nebolo to až také strašné, ako som si myslela, že bude, mala som svoje tempo a stále som postupovala vpred. Čím som bola vyššie, tým viac tam fúkal studený, vlezlý vietor a znepríjemňoval mi cestu. Zababušila som sa do plášťa. Bola to jediná časť výzbroje, od ktorej som očakávala aspoň nejaké teplo. Moc ma to nezahrialo a tak som si, aby som nemyslela na zimu, začala pospevovať veselú pesničku. Bola o Pánovi, o domove, v ktorom s Ním raz budem bývať a na ktorý som sa nesmierne tešila.
Konečne som sa ocitla na vrchole. Našla som tam sedieť nádherného orla. Bol mi chrbtom, ale aj tak mi na ňom bolo niečo povedomé. Otočil sa ku mne a usmial sa. Bol to môj manžel. Už zas ma predbehol, ako v podstate skoro vždy. Ale čakal ma, lebo chcel aj ďalej ísť so mnou. V očiach mal radosť a smútok zároveň. Radosť z toho, že som prišla a smútok z toho, čo sa dialo dole v armáde. Sadla som si k nemu a pozerala sa s ním.
Moju pozornosť upútali ľudia vyletujúci do vzduchu. Spomenula som si na vlkov v ovčom rúchu, ktorých mi Pán pred časom ukázal. Aj týchto ľudí vyhadzovali do vzduchu vlci. Smerovali k hlúčiku bojovníkov, v ktorom som pred chvíľou bojovala. Doslovne si na nich brúsili zuby. Obšmietali sa okolo, nenápadne si robili „svoju prácu“ a pri tom mapovali terén. Sledovali naše životy a chystali sa zaútočiť.
„Ideš, si pripravená,“ povedal mi môj muž.
„Myslela som, že tam budeš so mnou,“ namietala som.
„Si pripravená veliť, nepochybuj už. Boh je Bohom víťazstva vo viere, nie prehry v pochybnostiach.“
Vtedy som sa zobudila. Stále som sedela vedľa klavíra, z ktorého sa ozývali nádherné tóny nebeskej piesne. Ostražito som sa poobzerala okolo seba. Hľadala som vlkov. Modlila som sa, aby mi Pán otvoril oči, pretože ľudským zrakom som ich vidieť nemohla. Potrebovala som zjavenie zhora. Vstala som a našla svoje najbližšie spolubojovníčky a modlili sme sa. Kázala som im tváriť sa nenápadne, aby vlci nezbadali, že o nich vieme. Chcela som to utajiť až do poslednej chvíle. Dúfala som, že všetky, ktoré som vybrala do tejto skupiny sú dostatočne zrelé udržať tajomstvo taktiky boja. Modlila som sa v jazykoch, za to, aby som nepochybovala. Moja ľudská schopnosť na túto modlitbu nestačila. Potrebovala som Božieho Ducha, aby sa prihováral so mnou.
Sedeli sme v kruhu na zemi a modlili sme sa. V kruhu preto, aby sme videli na všetky strany. Jedna strážila chrbát druhej.
„Je čas,“ zašepkala jedna dievčina. Bola to tá, ktorú som len nedávno učila narábať s mečom.
„Cítim sa na to príliš slabá,“ povedala tá, ktorá mala povolanie učiť druhých o ich vlastnej hodnote.
Usmiala som sa na ne. To, čo povedali, presne vystihovalo ich povahu.
„Sme slabé, ale náš Boh je silný. Je čas, ideme na to,“ súhlasila som s nimi. Vzala som na chvíľu za ruku jednu dievčinu z nášho kruhu a dodávala jej odvahu. Bola veľmi vzácna, ale tak, ako mnohé ženy okolo mňa a aj ja sama, bojovala o svoju vlastnú identitu. Stále nám unikalo, aké vzácne sme pre nášho Pána. Ale v tejto bitke potrebovala stáť na vlastných nohách viery.
„Dnes zvíťazíš, dnes zvíťazíš,“ opakovala som jej. Oprela sa o ďalšiu z dievčat, krásnu mladú ženu, ktorá už bojovala nejeden boj s horkosťou. Bolo to pre ňu veľmi ťažké, ale Pán ju každým krokom posilňoval a očisťoval jej srdce od všetkých nánosov hnisu starých zranení a bolestí. Vyzerala v tej chvíli ako holubica, tak plná bola Pánovho Ducha. Pretože pochopila moc odpustenia.
„Len buďte také, aké ste,“ povedala som ešte a vtedy sa na odpočívajúcich bojovníkov okolo nás vrhli vlci. Nezaváhali, nepochybovali, presne nastavili svoje štíty, vrhli sa vlkom pod tesáky namiesto tých, na ktorých chceli zaútočiť, vytiahli svoje meče a ťali nimi do ich mäsa. Vlci strašne vyli od bolesti a zúrivo sa na ne vrhali.
Aj iní mladí bojovníci sa postavili a pribehli im na pomoc. Ja som sa ocitla proti velikánskemu vlkovi. Bol to ich veliteľ. Ceril na mňa zuby, z jeho úst na mňa vanul odporný sírový smrad. Vyškieral sa na mňa so sebavedomou istotou, že zvíťazí. Keď sa postavil na zadné, bol väčší ako ja. Svojou váhou ma hravo tlačil k zemi. Vnímala som hlbokú temnotu jeho tela. Nanosil sa mi do myšlienok, do snov, tlačil sa do mojich slov a postojov. Ale nemohla som ujsť. Potrebovali sme ho poraziť, aby sme porazili celú svorku. Vtedy som mala videnie:
Kráčala som tmou, dlávila ma k zemi, prenikala mnou skrz naskrz.  Padala som v hriechu samospravodlivosti, aj keď som sa zubami nechtami snažila odolať. Vtedy sa pri mne objavil Pánov anjel. Dal mi napiť. Nemala som silu obzerať si tú tekutinu, ani anjela, ani nič. Len som lačne pila obsah pohára až do dna. Potom som sa nadýchla. Anjel ma postavil na nohy a podal do ruky meč, ktorý mi vypadol. Pretrel mi oči Pánovým olejom a ja som uvidela, ako Ježiš sám drží môj štít. Podopierali ma, akoby čakali, kým tá tekutina prenikne do celého môjho tela, celého môjho života. Zrazu som vedela, ako vyzerala, hoci som ju už vypila a nemala som si ju ako obzrieť. Bola to voda z rieky života. Spoznala som ju podľa tónov klavíra, ktoré mi stále v diaľke odniekiaľ zneli. Bublali v mojom vnútri v jednote – voda a melódia v dokonalom súzvuku. Potom prišiel Duch Svätý a dal mi svoju novú moc. Bola to moc poraziť toho vlka. Vystrojil ma ňou vďaka krvi Baránka.
Znovu som bola v realite. Mladé orly pozerali na mňa, pripravení kedykoľvek priskočiť, aby ma podržali. Ale nedovolila som im to.
„Nie ste pripravení,“ vysvetľovala som im, „potrebujeme skúsenejšie orly.“
V duchu som volala k Bohu o záchranu.
Vtedy prileteli staršie orly. Vrhli sa na vlkov, chytali ich do pazúrov a z výšky nechali dopadať na zem. Zároveň s démonmi z tej výšky padali aj Božie deti, ktoré nimi boli oklamané a používané. Bolo mi ich veľmi ľúto, ale potom mi došlo, že ten pád, hoci bol pre nich naozaj tvrdý, bol pre ich slobodu nevyhnutný. Museli tvrdo pristáť, aby dovolili Božiemu slovu priniesť hlbokú čistotu a spravodlivosť pochádzajúcu len a len z Božej milosti.
Vlk, s ktorým som bojovala, slabol. S o to väčšou zúrivosťou sa na mňa vrhal. Netušila som, ako dlho to ešte vydržím. Všetko vo mne kričalo túžbou zavolať mladého orla, aby mi pomohol. Ale on musel hrať. Zubami nechtami som sa držala v Božom vedení. Bolo mi povedané, že som pripravená veliť, aj keď som sa cítila byť tak slabá. Myslela som na tie slová, počúvala orlovu pieseň a chválila Pána. Prišiel mi výklad:
„Ja som Boh všemocný. Boh, ktorý stvoril nebo a zem, môj meč je vystretý oproti tvojim nepriateľom. Už som zvíťazil, už som naplnil svoje slovo, už som zasiahol. Môj meč je vystretý, môj štít ťa prikrýva. Som vyvýšený, Boh večnosti. Nepriatelia sa trasú predo mnou. Žiarim ako slnko, ako jas prežarujúci tvoju temnotu. Lebo som tvoj Boh. Všemocný, všemocný, ten ktorý ťa drží, ktorý ťa objíma.“
A vlk slabol a slabol. Porazili sme ho. Nie silou a ani mocou ale Božím Duchom. Nakoniec len ležal pri mojich nohách, dychčal a nevládal sa ani pohnúť. Vtedy prišiel Pán Ježiš. Bolo to Jeho víťazstvo, Jeho moc, Jeho milosť a pomoc, ktorú nám poslal v armáde anjelov, ktorých som zrazu všade naokolo videla chváliť Boha. Boli tu s nami po celý čas, držali nás, posilňovali a pomáhali nám.
Naokolo bolo množstvo ranených, ale Pán mi nedovolil pohnúť sa od Neho, kým nedoplnil všetky moje sily. Potom ma objal, pobozkal na čelo a povedal:
„Si moja, už sa viac neboj.“
Usmiala som sa radosťou. Hlavou mi prebleslo: mám teraz tancovať, spievať, či výskať? Alebo všetko naraz? Bolo to vo mne ako bublajúci gejzír naberajúci na sile, chystajúci sa už už vytrysknúť. Žiarila som ako žiarovka.
„Choď za ním,“ poslal ma Pán k mladému orlovi, ktorý ešte stále hral na klavír. Aj ten druhý, ktorý sa od neho učil, ešte vytrvalo hral.
„Tak choď a už nepochybuj,“ zopakoval Pán.
Poslúchla som Ho a posadila som sa. Pred očami sa mi prelínali farby rieky Božieho Ducha. Kúpala som sa v nich a kochala pohľadom na jednotlivé kúsky môjho osobného povolania. Bublalo to vo mne a prinieslo hlboký Boží pokoj, že miesto, kde stojím, je mi úplne presne šité na mieru. Prvý krát v živote som sa z toho celého úplne naozaj, naplno, pokojne tešila.