Suché údolie
Ešte pršalo, keď som sa otočila, že vojdem do jaskyne. Pred ňou, presne na mieste, kde som ho už raz stretla, sedel môj priateľ orol.
„Kade si lietal?“ opýtala som sa. Akosi som sa nedokázala opýtať inú otázku ako vtedy.
„Všade,“ zasmial sa a vyletel do výšky. Bola som plná Božej bázne. Bol to On, kto tohto muža zmenil. Jeho hĺbku prežívania s Duchom Svätým som vždy viac len tušila, ako poznala. Ťahalo ma to znovu a znovu na kolená, kde som volala: „Bože, potrebujem ťa viac, teba viac, menej mňa a mojich plánov, viac tvojich, viac teba samého...“ Pomáhal mi stať sa tým, čím ma môj Pán povolal byť. Jeho láska k Bohu zmenila každého, koho sa svojím životom dotkol.
Zašla som do malého tábora v tábore, kde deti veselo šantili v daždi. Chytali jeho kvapky, hádzali sa do veľkých mlák na zemi... Žena, kvôli ktorej som sem túžila prísť, šantila s nimi. Aj jej dcéra, manžel a syn. Zdedil po nej talent a lásku k hudbe. Boh znovu prebudil lásku k hudbe aj u nej, a tak sa teraz venovala mladým Božím uctievačom. Sadla som si na kraj a pozorovala ich. Dážď pomaly ustával. Deti, plné nových vecí z neba, prorokovali, maľovali, písali, hrali na hudobných nástrojoch... Neveľká skupinka plánovala nové divadelné predstavenie. Priplichtila som sa medzi nich a za každého z nich som sa modlila. Nepotrebovali moje rady, mali dobrých učiteľov. Len som im túžila žehnať, aby som nahliadla do Božích plánov pre nich. Pre moju radosť, pre moje potešenie. A tiež pre ich vieru.
Orly zosadli. Ticho počúvali pieseň Božieho ľudu ešte stále spievajúceho o veľkosti spasenia. Spomenula som si na deň, keď som prvý krát zažila, čo znamená spasenie. Odvtedy až po dnes mi Ježiš ukazoval jeho nekonečný obsah.
„Tu sme skončili, moja milovaná,“ ozval sa. Túžila som, ako už toľko krát, aby mi povedal, že už s Ním smiem odísť do neba. Ale vedela som, že ani dnes mi to nepovie. Ešte toho bolo veľa predo mnou tu na zemi.
„Ešte chvíľočku,“ hovoril, „ešte chvíľočku a zatrasiem nebom aj zemou. Ešte chvíľočku a príde koniec. Koniec, ktorý bude nádherným začiatkom. V nebi je ešte veľa miesta. Pôjdeš a zavoláš do môjho domova ďalších obyvateľov?“
„Iste,“ plakala som, pretože som cítila Jeho túžbu po tých ľuďoch, „iste, rada pôjdem. Kamkoľvek ty pôjdeš so mnou.“
„Najskôr by som chcel byť len s tebou. Len tak. Znovu si smutná.“
„Len som smutná za nebom. Moje srdce je už celé tam, ale ja stále žijem tu.“
„Poď,“ povedal.
Mala som pocit akoby sa toto celé už dialo. Prišla som do tábora ku skale, zažila démonický dážď, stretla som orla a potom ma Pán zavolal vojsť s Ním do chodby na konci jaskyne. Tak ako pred rokmi.
Usmieval sa. Kráčal predo mnou a na niečo sa ticho tešil. Zastal v Jaskyni spiacich obrov. Bola prázdna. Ale zostali tu stopy po tom, čo sa tu stalo. Spadnuté reťaze, rozsypaný prach, zaschnuté blato... odtlačky kopýt koňov, na ktoré prebudení hrdinovia viery vysadli a odcválali preč.
„Pamätáš?“ opýtal sa ma.
„Áno,“ odpovedala som mu.
„Vezmi si ju,“ podával mi znovu pochodeň.
„Na čo? Nikto tu nie je.“
„Je pre teba. Teraz a dnes, potrebuješ nový oheň. Dá ti silu zostať a vytrvať. Viem, po čom nadovšetko túžiš a Ja túžim po tom istom. Ale dnes ťa prosím, vezmi si môj oheň. Nemám nikoho, kto by hlásal moje slovo, len moje deti. Preto potrebujem aj teba.“
„Pozri,“ ukázal na zadnú stenu jaskyne. Stala sa z nej akoby veľká obrazovka. Duchovní obri na nej cválali von z jaskyne. Pozorovala som ich príbehy: Boh si ich použil, hovoril cez nich, ľudia vďaka nim uverili, celé mestá a krajiny boli zachránené pre Ježiša.
„Toto je môj plán. Ešte nie je pri konci. Nechaj si môj oheň.“
„Dobre,“ vzala som si pochodeň z Jeho rúk. ,Kam som vlastne dala tú starú?‛ spýtala som sa sama seba.
„Poslúžila ti a dala si ju ďalej. Teraz potrebuješ túto.“
„Aha,“ pochopila som, „vrátime sa?“
„Len ak naozaj chceš.“
„Ty vieš, že chcem. Mojím pokrmom sa stalo činiť tvoju vôľu. Bez toho chradnem.“
Neexistuje nič krajšie ako vidieť šťastných tých, ktorých najviac milujem. A keď viem, že je šťastný môj Pán, mám zrazu silu prenášať vrchy. Nič na svete sa mi nezdá nemožným.
„Tak? Ktorý vrch hodíme do mora?“ zasmial sa.
„Vrch mojej nevery,“ smiala som sa s Ním. Bolo to zvláštne, že som celé tie roky nezvládla prekonať tento vrch. Napriek všetkému, čo Boh pre mňa a cezo mňa urobil. Stále tu bola – nevera, obavy. Ale dnes prišiel jej koniec. Smiala som sa a smiala. V tom smiechu som videla krásne Božie vodopády v nebi. A voda v nich sa smiala so mnou.
Odľahčená o veľký balvan, som sa vrátila do tábora. Akoby uplynulo len pár sekúnd. Všetci boli tam, kde som ich videla naposledy. Sadla som si ku generálovi a podala mu svoj oheň.
„Áno,“ povedal, „pôjdeme ďalej do púšte. Nedávno tam objavili suché údolie plné vychudnutých, vyhladovených ľudí.“
Napadlo ma, či by skôr nepotrebovali vodu ako oheň, ale zasmiala som sa sama sebe. Veď len teraz som sa zbavila nevery! Generál sa tiež usmieval. „Veru, veru, tak je to. Ideme s ohňom do suchého údolia.“
„Orol,“ zavolal na môjho orla, „zvolaj oddiel, vyrážame.“
Znovu nastalo hemženie, ako sme sa pripravovali na odchod. Očakávanie vecí, ktoré boli pred nami mi dýchalo do krídiel. Vyletela som teda hore a modlila sa. Bola som tam sama, vyhradila som si právo na súkromie. Žehnala som ľuďom, s ktorými sme chvíľu pobudli a prehlasovala nad nimi nové veci, ktoré mali prísť. Potom za mnou priletel orol.
„Stretol som sa s Pánom,“ povedal, „kým si bola v jaskyni.“
Dlho sme mlčali.
„Čo si tam videla?“ opýtal sa nakoniec.
„Duchovných obrov. Povstali, keď som prorokovala, cválali, bojovali Božie boje. Bolo to mohutné.“
„A?“
„Idem ďalej, musím,“ usmievala som sa. Boží Duch ma ovieval svojou radosťou.
„Idem s tebou,“ povedal orol. Alebo to zaspieval? Netuším, ale to očakávanie plné Božej viery, ktoré tak milujem v tóne, akým hovoria orly, to tam bolo úplne zjavné.
„A o čom si sa s Ním bavil ty?“
„Dýchol na mňa. Dal mi novú tvorivosť.“
V tej chvíli to nové pomazanie padlo aj na mňa. Potom sme sa modlili, aby Boh znovu prehĺbil našu jednotu.
Generál vybral tých, ktorých chcel nechať na mieste a poprosil hlavného veliteľa, aby mu namiesto nich pridelil iných. Keď bol konečne so zložením oddielu spokojný, kľakli sme si a modlili sa. Celý tábor. Nikdy pred tým som nepočula volať k Bohu toľko hlasov naraz. Cítila som, ako sa na nás valí mohutný prúd Ducha. Pripravoval nás na ďalšiu cestu.
Hlavný veliteľ, sprevádzaný verným orlom, ktorý ho neopustil, ani keď ho urážal, ponižoval a odmietal, sa s nami prišiel rozlúčiť. Stal sa z neho úplne iný človek. Bola som rada, že bol ochotný sa pokoriť. Boh si ho ešte plánoval veľmi použiť. Pozrela som do jeho srdca. Vyrástla v ňom hlboká láska k Božiemu ľudu a ochota obetovať sa pre to, aby mohli svojho Kráľa poznať lepšie. Potichu čakal, kým skončím so svojím súkromným prieskumom.
„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa mu, „nedalo mi to. Musela som sa pokochať Božím dielom v tebe.“
„Rád ti to ešte dovolím, ak sa sem vrátiš. Už chcem slúžiť iba Jemu.“
„Nech ťa Pán požehná.“
Potom som objala orlicu, z ktorej krídiel padali kvety. Vracala sa k svojmu bahnu.
„Ďakujem,“ povedala.
„Bohu ďakuj,“ usmiala som sa, „buď slobodná vo svojom povolaní.“
Zakričali sme posledné pozdravy a prudkým cvalom sme vyrazili preč. Pešiakov sme vysadili za seba. Orly leteli vysoko nad našimi hlavami. Voľným okom boli sotva pozorovateľní. Skúmali krajinu aj ovzdušie pred nami.
Najskôr sme prechádzali krásnym zeleným územím zavlažovaným riekou z tábora. Čas od času som zacítia smrad blízkeho bahna alebo som v diaľke uvidela tábor na jeho brehu. Nikde sme sa nezastavovali. Mali sme svoj cieľ a niečo nás hnalo, aby sme tam boli čo najskôr. Dúfala som, že to nie je len naša nedočkavosť. Pomaly sa do zelene primiešavalo viac prachu a kamenia. Vchádzali sme do púšte. Nakoniec po vegetácii nezostala ani stopa. Cválali sme neúrodnou, vysušenou krajinou, v ktorej zjavne dlhé roky nespadla ani kvapka vody. Prach za nami sa víril a dával celému okoliu správu o tom, kade sme prešli.
Spomalili sme. Prešli sme Božou armádou dobytým územím a dorazili na miesta, ktoré ešte pre Jeho meno neboli získané. Museli sme byť opatrní, aby sme bezhlavo nevleteli do nepriateľskej pasce. Orly zosadli k nám.
„Majú tam stráže,“ informoval nás generálov orol. Bol orlom bojovníkom. Teraz sme potrebovali, aby nás viedol práve on. „Sú rozostavení v niekoľkých líniách. Prejdeme nimi, len keď budeme držať spolu. Nedostali sme sa za nich, pretože vyletujú vysoko do povetria. Ale Svätý Duch nám ukázal, že údolie, do ktorého smerujeme, je presne za nimi.“
„Čo máme robiť?“ opýtal sa generála môj orol.
Jedinečná sedela na sedle pred Milujúcou a nedočkavo pozerala na generálove pery. Aj ostatné orly čakali, čo povie. Cítili svoju úlohu v nastávajúcej bitke, aj keď ju ešte nevedeli pomenovať a presne definovať.
„Utáboríme sa,“ rozhodol generál.
V očiach orlov som videla sklamanie. Túžili sa vrhnúť na nepriateľa. Ale poslúchli a pomáhali stavať tábor. Už mnoho krát nám generálova rozvaha priniesla víťazstvo. My všetci ostatní sme boli oveľa prchkejší a zbrklejší ako on. Niekedy sme boli ako divoké kone potrebujúce pevnú uzdu a skúseného jazdca, ktorý ich skrotí.
„Poď so mnou,“ prikázal mi generál.
Nechali sme ruch tábora za sebou a sadli sme si na jeho kraj. Zahľadeli sme sa do púšte.
„Potrebujeme radu z neba,“ povedal, „orol je pripravený viesť, ale mám pocit, že nám ešte niečo chýba. Niečo, čo nepoznáme, čo sme doteraz nepoužili. Niečo nové, čo bude naozaj účinné. Suché údolie a oheň, ktorý nesieme. Démonické stráže a?“
„A anjelské vojská.“
„Tie s nami bojujú vždy. Ešte niečo. Viem, že je to úplne jednoduché, ale akoby som nepočul. Seďme a pozerajme do diaľky.“
Potichu sme sa modlili. Odkiaľsi ku mne zaznel šum Božej rieky. Nemal odkiaľ, pretože široko ďaleko bola len púšť.
„Počujem rieku,“ zašepkala som.
„Áno, aj ja.“
„Nie je to dážď?“
„Nie, je to rieka, nerozmýšľaj nad tým, počúvaj.“
„Teraz počujem vietor,“ zašepkala som znovu.
„Aj ja,“ súhlasil generál.
„A praskanie ohňa.“
„Aj ja.“
„Je to Duch Svätý! Rieka, vietor, oheň. Je to On.“
„Potrebujeme Ho. Ale vždy je s nami, čo iné potrebujeme?“
„Fakt neviem. Možno inak byť s Ním, ale ako inak? Inak sa dať viesť, inak alebo viac... Je v tom niečo strašne známe ale neznáme.“
„Ešte počúvajme.“
Stíchli sme na oveľa dlhšie ako pred tým. Videla som zástupy tancujúcich anjelov. Uctievali Boha pred Jeho trónom. Stála som tam pri nich a pozerala na nich úplne zblízka. Jemne som napodobňovala ich pohyby, kopírovala ťahy mečom, ktoré vytiahli, keď prešli z uctievania do bojovej prípravy. Potom, nám boli vyslaní na pomoc. Prešli do ponebeských oblastí, kde bojovali s démonmi. Ich boj bol mocný. S eleganciou najlepších tanečníkov zasadzovali nepriateľom presné rany. Bol to boj, ale v ich podaní bol krásny. Stále tancujúc zleteli dole, presne na miesto, na ktorom sme táborili a zaradili sa k anjelom, ktorí už boli s nami aj pred tým. Zahľadela som sa v duchu na miesta, ktoré videli orly. Anjelov bolo oveľa viac ako démonov, ktorí na nás čakali.
„Boli to aj anjeli. Boh posilnil naše rady,“ povedala som, „modlime sa a chváľme Ho. Víťazstvo je Jeho. Povedz svojmu orlovi, že prišiel jeho čas.“
Zodvihli sme sa, aby sme sa vrátili do tábora. Generál na moment zastal a zvolal:
„Áno, vidím ich, Boh nám poslal posily! A vidím aj Jeho, Svätý Duch je tu!“ Nad celou našou skupinou sa vzduch vlnil prítomnosťou Božieho Ducha, ktorý nás prišiel posilniť a viesť. Jeho prítomnosť bola nesmierne hustá. Vystrojoval nás.
„To, čo nám chýbalo, bola jednoducho slepá dôvera v Jeho plány,“ usmial sa generál, „priveľa rozmýšľame, poďme sa modliť.“
A tak sme sa modlili. Orly lietali a spievali pieseň:
„Boží boj, Boží boj, toto je Jeho boj,
neboj sa, netras sa, on ti dá svoj pokoj.
Na nebi, na zemi, všade vládne náš Pán,
víťazstvo len Jeho je, len Jeho je, len Jeho je.
Na nebi, na zemi, vojská anjelov, On poslal pre víťazstvo,
len si Ho užívaj, len si Ho užívaj, len buď s Ním a neboj sa.“
„To ,neboj sa‛ tam je na môj vkus veľa krát,“ povedala som generálovi.
„Prešla si aj mračnom strachu, pamätáš?“
„Pamätám aj na to, aké to bolo hnusné.“
Generál sa zasmial: „Zvládneš to, ako vždy, pretože nie si sama.“
„Čo zvládne?“ spýtal sa môj orol zadýchane, hneď ako zosadol ku nám.
„Strácaš kondičku?“ doberala som si ho, aby sa mi prestali venovať.
„Nezahováraj,“ napomenul ma generál, „už znovu sa trasie. Budeš stále s ňou, nepohneš sa od nej ani na krok, ani na pohľad, ani na sekundu...“ povedal orlovi. A potom mne: „Duch Svätý je tu, mysli na to. Potrebuješ na Ňom úplne visieť. Už nič tvoje, len On. Úplne úplná dôvera.“
„Dobre,“ súhlasil orol s generálom a skúmavo na mňa pozrel. „Si v poriadku?“ opýtal sa, keď odišiel, aby všetko prebral so svojím orlom.
„Neviem, cítim sa tak, čudne. Modli sa so mnou ešte.“
„Tento tvoj pohľad poznám. Ale dnes je čas zvíťaziť. Už ťa viac nebude otravovať. Idem po Jedinečnú. Musíme ti pomôcť.“
Za moment si obaja ku mne sadli. Potom sa za mňa modlili. Pán mi cez nich pripomínal veľké víťazstvá, ktoré som videla. Pripomenul mi aj strety, v ktorých som sa nesmierne bála, ale On vždy všetkých nepriateľov porazil. A nakoniec som znovu videla, ako odhadzuje plášť strachu, ktorý som roky nosila.
„Neboj sa, neber si ho späť,“ šepkal mi, „Ja som Víťaz. Strach nie je zo mňa. Ja som Pokoj.“
Orol s Jedinečnou stáli vedľa mňa a chválili Boha. Ruky mali zdvihnuté dohora. Mala som pocit, že sa naozaj dotýkajú neba. Keď sa na mňa pozreli, ich tváre žiarili Božou slávou.
„Boli sme tam,“ zašepkala Jedinečná dojato.
„Videli sme Nebo,“ povedal orol. Pozeral na mňa pohľadom, v ktorom som čítala túžbu ihneď sa tam vrátiť.
„Som oproti tomu príliš pozemská,“ povedala som zdeptane.
„Videl som ťa odtiaľ,“ povedal orol, „bola si iná. Nie táto zdeptaná kôpka nešťastia. Božia bojovníčka, ktorou si v svojom srdci. Plná Ducha Božieho, nie svojej slabosti. Vstaň!“ prikázal mi. Pozviechala som sa na nohy len preto, že sa mu naozaj nedalo odporovať. „Odteraz si nie len matka orlica dávajúca život, ale aj smelá a nebojácna bojovníčka. Choď, bojuj, víťaz. Také je Jeho slovo o tebe. Netras sa, Boh žije v tebe a ty v Ňom.“
To slovo ma zasiahlo. Trafilo zvyšky môjho strachu. Toho, s ktorým som bojovala celý svoj život. Padla som na zem ako podťatá. Mala som videnie:
Stála som smutná pred Pánom.
„Niečo ti chýba, moja milovaná?“ opýtal sa ma.
„Chcela by som vzlietnuť, ako oni,“ odpovedala som mu.
„Ale veď môžeš. Kedykoľvek. Všetko, čo mám, je tu aj pre teba. Nie si o nič menej a o nič viac ako oni.“
„Môžem?“ ožila som nádejou.
„Iste, len vzlietni.“
Odrazila som sa od zeme a vzlietla som do výšky. Tak, ako som po tom vždy túžila. Môj let bol elegantný ako let mojej drahej Jedinečnej a moje oči videli jasne, ako oči môjho drahého orla. Pozrela som z tej výšky na nich. Radostne mi mávali. Ako som letela, uvedomila som si, že som im to vždy trochu závidela, že som sa porovnávala. Mala som pocit, že sú vo vzduchu šťastnejší, ako ja na zemi. Že je na mne priveľa zodpovednosti, že cválať na koni je síce nádherné, ale lietať na orlích krídlach ešte krajšie. Ale bolo to klamstvo. Všetci, úplne všetci do jedného, sme prežívali radosť aj boje. Či vo vzduchu, či na zemi, kdekoľvek a kedykoľvek, jediné šťastie bolo byť s Ježišom.
„Tak? Aké to bolo?“ opýtal sa, keď som zletela na zem.
„Nádherné.“
„Nehovoril som ti, že si ako orlica? Môžeš lietať kedykoľvek. Je v tebe plnosť môjho pomazania orla. Nemusíš stáť na zemi. Neváhaj. Ale maj múdrosť, kedy nechať plynúť to či to pomazanie. Nepreberaj sa v tom sama. Počúvaj môjho Ducha.“
„Ďakujem. Tak veľmi ti ďakujem.“
„V skutočnosti si lietala omnoho častejšie, ako si myslíš.“
„Zas som naletela tomu starému klamárovi. Nevidela som pravdu. Unikla mi. Veď ja som učila lietať tých dvoch. Kedykoľvek chcem, vyletím s nimi. Kde mi to celé ušlo? Kde je moja vďaka, smelosť, priľnutie k tebe? Odkiaľ sú tie myšlienky, ktoré ma presviedčajú, že si ma o niečo ukrátil? Ja predsa viem lietať. A vysoko. Odpusť.“
„Umývaj si denne oči v rieke Ducha. Budem ti to pripomínať. Teraz choď a miluj ma.“
Vtedy som otvorila oči. Orol s Jedinečnou stále stáli pri mne. Neviem, ako dlho som tam ležala, mala som dojem, že hodiny, ale mohli to byť aj len minúty alebo sekundy. Jedinečná mi umyla oči. Láskavosť, akou to robila, uzdravila všetky miesta, ktoré som nechala zasiahnuť porovnávaním sa.
Postavila som sa. Moja výzbroj bola iná, môj hlas, moje oči, všetko bolo iné. Možno to bolo rovnaké, ale ja som to videla inak. Boh zo mňa zobral ďalší balvan a dal mi svoju novú moc.
Aj ostatní v našom malom tábore prežívali zmenu. Boh ich posilňoval a obnovoval. Nepobudli sme tam dlho, mali sme milosť.
„Pôjdeme,“ prišiel nám povedať generál. Preletel po nás pohľadom a potom sa znovu pozrel na mňa. Potom na orla aj Jedinečnú. Všetci sme boli iní. Usmial sa a vyhupol sa na koňa.
Zaradili sme sa na svoje miesta. Generál v čele a popri ňom a za ním, my ostatní. Generálov orol sedel na jeho pravej ruke, ako cvičený sokol pripravený na lov. Pozeral stále vpred. Tesne pred tým, ako sa pred nami vynorila prvá línia nepriateľov, nás upozornil:
„Už sme tu. Držte sa Pána, každý jeden sám za seba a všetci spolu. Nespoliehajte sa na to, že vás niekto podrží. Dnes vás drží iba Boh. Prejdeme v Jeho moci. Pripravte si meče a štíty.“
„Toto je boj, na ktorý som bol stvorený. Takto to mám rád,“ hovoril potom sám sebe.
Priblížili sme sa na dohľad prvej línie démonov. Neboli veľkí, povedala by som si „pohodička“, keby som nepoznala ich hnusnú zákernosť, ktorou napriek svojej malej veľkosti oplývali. Nútila som sa byť v strehu. „Spoľahni sa na Ducha,“ pošepkal mi orol. Tiež sa posadil na moju pravicu. Všetky orly patriace k niekomu, to tak dnes urobili. Ostatné sedeli na pleciach niektorých pešiakov. Tak, ako ich Duch Svätý viedol. Šepkali im posledné rady. Jedinečná pohladila Milujúcu po tvári a vymenili si úsmev, ktorého hĺbku poznali len ony.
Prišli sme k démonom. Sypali na nás prúdy nadávok. Skryla som sa hlbšie v Bohu, aby som im nedovolila trafiť moje srdce. Túto stenu sme prerazili. Nastavili sme im svoje štíty, o ktoré sa rozbíjali ich strely a lámali ich meče. Preletela som pohľadom po oddiele. Kde tu si niekto šúchal zápästie alebo rameno pomadžgané tlakom démonov. Tí, ktorých sme nevyradili z boja, preleteli vysoko ponad nás, aby posilnili ďalšiu líniu. Bola to zmes démonov rôzneho druhu. Pýcha, smilstvo, oplzlosť, násilie, hrabivosť, škodoradosť,... bolo tam všetko, na čo si len môžete spomenúť. Ale mala som dojem, že najviac bolo malých prskajúcich démonov hnevu. Zúrili, že nás nezastavili a chystali si ďalšiu zásobu oplzlých a ponižujúcich nadávok. V druhej línii boli väčší démoni. Znovu som sa poddala všetkým, kým som bola, Duchu Svätému. Orol sa za mňa ticho modlil. Prišli sme k nim a skrytí za štíty, sme do nich ťali našimi mečmi. Znovu sme prešli, aj keď sme do toho museli vložiť viac námahy. Niektorí bojovníci mali malé škrabnutia. A znovu sa všetci démoni, ktorých sme netrafili, presunuli do ďalšej skupiny. Títo boli ešte väčší. Trochu mi naháňali strach, ale môj orol, ktorý sa celý čas za mňa modlil, ma napomínal a ubezpečoval, že Ježiš je Víťaz. Zrazili sme sa s poslednou stenou. Tak ako bolo v prvej línii ľahké ich len odraziť, v druhej preťať mečom, v tretej sme museli dôverovať jedine a len Bohu, že ich porazil. Zúrivo na nás dorážali, aby sme neprešli k ľuďom, ktorým sme niesli Pánov oheň. Snažili sa nás zatlačiť späť. Generálov orol vyletel do výšky. Vrhal sa odtiaľ na najväčších démonov. Vždy na toho, s ktorým bojoval aj sám generál. Môj orol to nerobil. Nepohol sa odo mňa, ako ho generál prosil. Pomáhal mi, bránil ma proti menším démonom, aby nerozptyľovali moju pozornosť, povzbudzoval ma a viedol moje rany, aby boli presnejšie a istejšie. A viedol ma k občerstveniu Ducha Svätého, bez ktorého by som padla vyčerpaním.
Vždy ma na tomto celom fascinovala jedna vec: Bola som slabá, často som padala, verila nepriateľovým klamstvám, niekedy som nedokázala poriadne ani zodvihnúť štít. Ale Boh si ma aj tak stále používal. Aj teraz som myslela na Neho, pôvodcu a dokonávateľa mojej viery a to mi pomohlo nájsť rovnováhu. Nakoniec sa ma môj orol odvážil nechať na koni samu. Vyletel do výšky a bojovali sme spolu tým istým spôsobom ako generál a jeho orol. Bola som dokonale šťastná. Prežívali sme nádherný súzvuk vanutia Božieho vetra, ktorý vyčistil všetko zlé, čo nám stálo v ceste. A vtedy ma trafil šíp. Do pravého boku, keď som naťahovala ruku, že zotnem ďalšieho démona. Strašne to bolelo, ale chcela som a túžila, pokračovať v tom nádhernom tanci, do akého nás Svätý Duch voviedol. Videla som, anjelov okolo nás a dôverovala Pánovi, že Víťazstvo je Jeho. Aj keď to bolelo. To bolo Jeho ďalšie víťazstvo, pretože pred tým som, vždy keď to bolelo, strácala vieru. Dnes nie. Boh ma zmenil.
Prešli sme. Milujúca s Jedinečnou sa bili ako smelé levice. Bolo to to posledné, čo som si uvedomila pred tým, ako som sa zviezla z koňa na zem. Orol vytiahol šíp. Dosť to krvácalo, ale vyčistil to miesto a potrel ho olejom a prestalo ma to aspoň štípať. Pritískal mi na ranu obväz a modlil sa, aby sa zavrela.
„Prepáč, že som vyletel,“ ospravedlňoval sa, „nechal som sa uniesť.“
„Nevadí, ja som to tiež chcela. Bolo to dokonalé,“ chcelo sa mi plakať radosťou. Bola som premožená tým, čo som prežila. Nikdy pred tým som nebola počas boja šťastná.
„Generál ma nepochváli.“
„Pochváli, veď žijem,“ zasmiala som sa. Potom som sa unavene položila na zem. Chcelo sa mi strašne spať.
„Nespi!“ skríkol na mňa generál. Pribehol ku mne a posadil ma. „Nespite!“ skríkol na všetkých ranených, „to presne chcú.“
Potom si ku mne kľakol, pozrel vyčítavo na orla a prezrel mi ranu. S námahou som držala oči otvorené:
„Nehnevaj sa na neho,“ povedala som, „bolo to to najkrajšie, čo som smela v boji zažiť. Súzvuk, neskutočnú jednotu Ducha. Tak, ako som videla tancovať tých anjelov.“
„Spievaj jej,“ prikázal generál orlovi ešte stále stroho.
Ku každému ranenému postavil orla a kázal mu spievať. Objímajúca prišla a vzala ma za ruku. Spievala v jednote s orlom. To mi vrátilo silu. Nová Božia pieseň, nové poznanie Jeho slávy. A hlbšie pochopenie kríža. Pozrela som si ranu. Bola takmer zacelená. Pripojila som sa k nim, až kým sa neuzdravila úplne.
„Musíme sa pohnúť,“ zavelil generál, „nemôžeme zostať tu. Odleteli zohnať posily. Musíme ísť.“
Potom osobne, sprevádzaný svojím orlom, skontroloval každého vojaka. Boli sme už skoro v poriadku. Len jazvy sa ešte nevyhladili a nemali sme plnú silu. Bola to nevýhoda, pretože sme boli zraniteľnejší. Milujúca s Jedinečnou mu boli v ten deň veľkou oporou. Generál rozkázal, aby sme sa cestou ďalej modlili a chválili Boha. Niesol moju pochodeň, aby som bola o niečo odľahčená. Stále bol nespokojný, že sme ho s orlom neposlúchli. Mrzelo ma to, lebo on bol našou autoritou. Keby som ho poslúchla, nezranili by ma. Znovu som sa mu preto ospravedlnila. Prestal sa na mňa chmúriť a opýtal sa:
„Však to bolo až nebesky krásne?“
„Áno. Som rada, že nás chápeš.“
„Ale nabudúce ma poslúchajte.“
„Už budeme. Sľubujem.“
Naozaj sme ho potom poslúchali na slovo. Nie, aby sme si to vyžehlili, ale preto, že sme si vážili múdrosť, ktorou ho Boh obdaril.
Vošli sme do údolia. Bolo naozaj suché. Najsuchšie miesto, aké som kedy videla. Roky, možno desaťročia, možno storočia, tu nespadla ani kvapka vody. Zem, stvrdnutá na kameň, bola pokrytá silnou vrstvou prachu. Ležali v ňom ľudia, kvôli ktorým sme prišli. Boli kosť a koža. Démoni, ktorí ich ovládali, ich nútili živiť sa ich vlastnými výkalmi. Tí, ktorí prijali ich moc, smeli občas zahryznúť do suseda a aspoň trochu uľaviť svojmu scvrknutému žalúdku jeho mäsom. A potom, jedli aj ten prach. Lepil sa im do vlasov, do úst, ktoré bez vlahy nemali dosť slín, nanášal sa do pľúc, pretože ho každým svojim pokusom nasýtiť sa, vírili. Všade bol strašný smrad. Démoni na tých ľudí močili a ponižovali ich viac, ako je možné človeka ponížiť. Telá im obžierali potkany a hrýzli ich hady. Boli pokrytí hnisavými ranami, ktoré ich neustále boleli. Pozerala som na tú hrôzu a opakovala som si:
„Aj za nich zomieral Ježiš, aj za nich zomieral Ježiš...“ Musela som si to hovoriť, pretože sa zdalo byť nemožným im ešte pomôcť. Pozerala som na kríž. Visel na ňom môj Pán. Bol celý od krvi, bičovaný, opľuvaný, ponížený a opustený. Z Jeho očí kričala hrôza samoty. Prežíval oddelenie od Otca. Ten obraz naplnil moje srdce nekonečnou láskou k ľuďom v údolí. Narodila sa vo mne viera, že On im rozumie. Už zaplatil cenu za ich spasenie.
Generál stále držal v ruke moju pochodeň. Mala byť odpoveďou pre toto údolie. Bolo to absurdné, oheň na toto sucho, ale bolo to tak. Zatočil ňou nad hlavou. Kade ňou vo vzduchu prešiel, tam po nej zostal akoby ohňový strop. Podal mi ju:
„Teraz ty!“ Točila som ňou nad hlavou a pomaly sa presúvala údolím. Všade som za sebou zanechávala ohnivý strop. Démoni sa plašili a chceli ujsť, ale nemohli. Oheň ich spálil. Hady a potkany chceli ujsť, ale nemohli, naše orly ich všetky pozabíjali. Prešla som na koniec údolia. Stál tam trón pána tohto miesta. Povedala som mu:
„Prepusť zajatých na slobodu. Prikazujem ti to v mene Ježiš.“
„Ty? To už nemáte vyššiu šaržu?“ pozrel na mňa pohŕdavo.
„Máme,“ odpovedala som, „ale ty neodídeš preto, že príde niekto iný, ale preto, že Ježiš je víťaz. Preto ti prikazujem, odíď.“
Démon vzal do ruky svoj meč a chcel ma ním zabiť. Ale žiara pochodne ho celého spálila. Nezostalo po ňom nič.
„Ďakujem,“ povedal Ježiš, „použila si ju správne.“ Vzal mi ju z rúk a zasadil na miesto, kde stál démonov trón. Vytryskla odtiaľ voda. Pôda okolo prameňa sa zazelenala. Behom sekundy začali rásť prvé kvety a tráva. Z pochodne vyrástol nádherný strom. Jeho korene siahali hlboko. Stál tam pevne, akoby bol stvorený na to, aby odolal každej víchrici.
„Je to môj strom. Porastie na Ňom moje ovocie. Učenie, ktoré občerstvuje. Neplní hlavu, ale srdce. Teraz choď a nauč tých ľudí žiť.“
Rozbehla som sa radostne k ostatným. Ako som utekala, valila sa za mnou rieka Ducha. Vysmädnutí a vyhladnutí ľudia ju ani nepoznali. Pomáhali sme im ku nej prísť a napiť sa. Umývali sme ich a učili jesť Božie slovo. Boli zachránení.
Jedného večera, keď sme mali za sebou mnohé ďalšie boje o údolie, pretože démoni sa čas od času vracali, aby ho znovu zabrali a všetko okolo nás bolo krásne zelené, sedeli sme s generálom na kopci a pozerali dole na každodenný ruch. Ľudia, roky hladní a smädní, nás stále potrebovali. Orly lietali a spievali piesne, bojovníci nosili vodu, kázali slovo, učili svojich učeníkov modliť sa... Potom sme si ľahli a pozorovali hviezdy. Nikdy som sa nedokázala prestať kochať nádherou Božieho stvorenia. Bolo to krásne, pretože sme tam boli s Ním. Rozprávali sme sa o nebi a o našich túžbach po ňom. Nakoniec sme vstali.
„Dosť bolo,“ zvolal generál, „chcem pre Neho pracovať do posledného dychu!“ A rozbehli sme sa do údolia v ústrety ďalšiemu Božiemu dobrodružstvu.
Príspevky
