21. 11. 2013

Blesky

Blesky
Sedeli sme s mojím orlom a čosi tvorili. Mala som chuť len tak poletovať, ale bolo treba pracovať. Tešila som sa na čas, keď všetko dokončíme a budeme len tak spolu s naším drahým Ockom a snažila sa neodbiehať do snov a plánov, ktoré sa mi vírili v hlave.
„Niekedy si viac orlicou ako ja,“ podpichol ma, „potom si popoletujeme, skús sa viac sústrediť.“
Poriadne som sa uvelebila v jeho tesnej blízkosti a pokračovala som v tom, čo sme robili. Bol to šíp. Musel byť hotový včas. Mali sme ho vystreliť spolu ako letka.
Orol to celé zacítil prvý. Striaslo ho a začal sa modliť. Pripojila som sa k nemu. Vnímali sme to, čo prichádzalo veľmi silno. Nevyleteli sme, aby sme sa pozreli, ako to vyzerá, vedeli sme to presne.
„Musíme to dorobiť, ale rýchlo,“ povedala som.
„Rýchlo,“ súhlasil.
Nejedli sme, nespali, pracovali sme, koľko len sme vládali. Od orlíc a orlov v letke sme nemohli žiadať až také nasadenie, ale keď sme im vysvetlili situáciu, aj oni sa snažili dať do toho viac. Konečne sme to mali. Orol bol na pokraji vyčerpania. Ja skoro tiež, ale trochu viac som spala ako on, takže som sa cítila o kúsoček čerstvejšie. Trval na tom. Neskôr sa mi priznal, že preto, že sa o mňa bál. A to nemal. Oslabilo to jeho štít viery.
Takmer v momente sa na nás privalil útok. Bola to zmeska všetkého možného. Ale najviac tam bolo závisti a malomyseľnosti. Mali nás zastaviť, pretože náš nový šíp bol plný evanjelia v Božej moci.
Orol sa o mňa oprel. „Chráň ma,“ povedal a zviezol sa mi k nohám.
Bol to hrozný okamih. Len Boh chápe hĺbku nášho vzájomného prepojenia.
„Drahá,“ oslovil ma v tom Pán, aby som sa nezosypala aj ja, „postavím ho. Teraz ho nechaj, ty bojuj.“
Bojovníci a orly z letky sa postavili okolo nás. Bránili sme sa ako sme vedeli, ale aj tak boli mnohí ranení. Krvácali, plakali, bolelo ich to. Ale boli statoční, šíp nedali. Orol sa mi pri nohách potichu modlil. Ako veľmi ma to posilnilo!
„Vyrovnajte ten kruh!“ volala som, „potrebujeme ho. Nerozsýpajte sa! Ak je niekto pri tebe ranený. Ochraňuj ho!“
Decká boli úžasné. Mali sme vtedy medzi sebou niekoľko zrelých, dospelých bojovníkov, ochránili viacerých maličkých. Orol sa stále modlil. Za každého menovite. Za ranených dvojnásobne. Potom zašepkal:
„Tancuj.“
Vyzliekla som si výzbroj. V nálete, v ktorom sme boli, to bolo to šialenstvo. Ale urobila som to. Lebo tak to Boh chcel. Vnímala som to úplne jasne. On sám veľmi túžil, aby som to urobila. Kruh, ktorý utvorila moja letka bol dokonalý. Presne taký sme potrebovali. A tak som tancovala. Orol, slabučký, ale hral. Hral ako nikdy pred tým. Mala som vtedy hlboký obraz neba. Jasný a hlboký. Ježiš stál pred trónom Otca a tancoval. Kopírovala som Jeho pohyby. Vyjadrovali lásku a súcit s bolesťou, pokarhanie a očistenie, spravodlivosť v Jeho krvi, milosť a prijatie.
Kľakla som si a uctievala Ho. Kráľa. Pána. Jediného Boha. Vnímala som Otcove srdce. Vnímala som tvorivosť Ducha. Plnosť.
Kruh, v ktorom som stála, bol plný slávy. Ako bazén napustený po okraj. Boh ho naplnil. Decká stáli ako jedno telo a chránili ma. Potom si kľakli. Ako na povel, hoci žiaden nezaznel. A sláva sa rozliala po bojovom poli.
Na celej zemi sa toto udialo na mnohých miestach. Naraz alebo krátko po sebe. Boh priniesol slávu neba. Uzdravil maličkých. Viac a viac, hlbšie a hlbšie nás premieňal. Nemala som slov. Len som ďalej kľačala a prijímala všetko, čo som v tej chvíli dostala ja osobne. Aj všetci tí, ktorí ma počas toho bláznivého tanca bez výzbroje chránili, stále kľačali. Bolo v tom všetko – bázeň, pokora, nekonečné, neopísateľné hlboko pokojné šťastie a uzdravujúca radosť. Plakala som. Z tej radosti. Neposkakovala som ako obyčajne, keď som videla Boha konať. Len som tam kľačala a plakala.
Orol bol v poriadku. „Prepáč,“ bál som sa o teba, keď som zistil, čo ťa čaká. Chcel som ťa ochrániť, pomôcť ti, aby si bola dosť oddýchnutá, keď to príde, ale nakoniec som nás tým oslabil.“
„Ježiš aj tak vyhral. Už znovu,“ vystískala som ho. Tiež tak inak, pokojne. Položila som sa mu do ramien a nemienila odísť. Chcelo sa mi tam byť a byť, ako pred chvíľou na kolenách - až pokiaľ by som sa nepresýtila kombináciou jeho a Božej prítomnosti.
„Ale už mi to nerob,“ štuchla som do neho nakoniec. Smiali sme sa vtedy dlho a potom, potom sme si jednoducho poletovali, aby Boh doplnil naše sily. Bol čas vystreliť ten šíp. Decká sa tešili, nedočkavo čakali na ten deň. Vystrelili sme ho všetci spolu. Nie ja, nie orol, nie vybraný jednotlivec. Bol spoločný a spolu sme ho vystrelili.
Kúsočky, na ktoré sa rozštiepil, zasiahli mnohých v našej krajine, niektorých aj za hranicami. Boh veľmi požehnal jeho obsah. Rozmnožil ho mnohonásobne. Vtedy som nejako začala chápať Jeho divy – napr. ten o rozmnožení chleba a rýb. Podobalo sa to. Mali sme jeden obyčajný šíp. A čo z neho Boh urobil, bolo nad naše chápanie.
„Prestali ste sa báť o svoje životy, všimla si si to?“ opýtal sa ma jedného dňa Pán Ježiš.
„Áno, všimla. Je to zázrak. Viem, že som v tvojich dlaniach. Ukrytá v tebe.“
Usmial sa.
„Presne to teraz budeš učiť maličkých.“
Zaviedol ma medzi deti. Už aj pred tým som učila aj deti, ale týchto bolo oveľa viac. A boli hladní po Ňom. Pýtali sa ma otázky, aké by som čakala z úst dospelých. Ale nie preto, že by boli predčasne zostarli. Preto, že mnohí dospelí sa nepýtali na Neho s takým hladom a očakávaním, s takým zjavným znakom toho, že to s Ním myslia úplne vážne.
Sadla som si doprostred hlúčiku tých malých zvedavcov a hovorila som im o tom všetkom, čo som prežila s Bohom. Úplne o všetkom. Aj o tom ťažkom. O zápasoch, v ktorých som nevidela víťazný koniec. Aj o tom, ako som musela uveriť, že aj keď som víťazstvo neuvidela na vlastné oči, Boh ho už mal pripravené. O tom, ako On je vždy Víťaz. Hovorila som im o najťažších úsekoch môjho života. Aj o tom, čo pre mňa vtedy robil Boh, aby som vydržala.
„Ja sa modlím za moju mamu,“ ozval sa jeden chlapec, „hnevá sa, že sem chodím. Ale nezakázala mi to. Babka ju presviedča. Každý jeden krát. Ona ma sem vodí. Mama neverí, že Ježiš je dobrý. Nechce, aby jej odpustil hriechy. Hnevá sa na Pána Boha.“
„Ale ty ju ľúbiš.“
„Veľmi.“
„To je dobre, lebo aj Pán Boh ju veľmi ľúbi. A ty jej každým svojím objatím prinášaš Jeho lásku. Vždy keď sa za ňu modlíš, prinášaš jej Jeho samého.“
„Ja to robím rád.“
Bol nádherný. Nerozmýšľal nad tým, či ho Boh počuje, keď sa za ňu modlí. On to vedel úplne naisto.
A práve viera, taká bezprostredná, akú som videla u tých detí, viera bez pochybovania a bezpodmienečná láska, akou milovali, mala byť víťaziacou zbraňou ďalšej bitky.
Jedného dňa ma hneď po čase, ktorý som strávila s maličkými, čakal môj orol. Nedočkavo prestupoval, kým odovzdám posledného človiečika jeho rodičovi a už aj spustil:
„Blýska sa. Hromy nepočuť. Je to hnev a nespokojnosť. Frflanie a závisť.“
„Zabudol si dodať: Kedy už sa budeme milovať, ako sa bratia majú milovať?“
„No? Kedy?!“
Bavili sme sa vážne, ale aj tak ma rozosmial. Bol ako tie deti. Pristupoval k Bohu úplne bezprostredne. Jeho úprimnosť ma často nadchla do hlbšieho milovania bratstva.
„Poďme sa pripraviť,“ povedala som.
Orol cestou stiahol niekoľko mladých, ktorých sme stretli. A oni zase zavolali ďalších. O chvíľu sme mali slušný hlúčik bojovníkov.
„Vaša viera dnes musí byť ako viera malých detí. Nemyslite na otázky, na sklamania, na nedoriešené veci. Myslite na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa vašej viery. On položil svoj život, aby ste žili. Na to pozerajte,“ povedala som im.
Začali sme sa modliť. Jeden po druhom sme robili pokánie z nevery. Jeden po druhom sme vyznávali svoj hnev frustráciu... čokoľvek, čo sme mali vo vzťahu k Bohu. Bolo toho veľa. Spomínali sme nezodpovedané modlitby, udalosti, ktoré zmenili smer nášho života smerom, ktorý podľa nás nebol dobrý. Spomínali sme svoje rodiny, naše zranenia. A prijímali sme zvrchovanosť nebeského Otca v tom celom.
Vstali sme iní. Môj orol bol v ten deň iný. Aj ja som bola iná. Aj mladí, s ktorými sme sa modlili. Zaujal ma jeden mladík.
„Ty,“ povedala som mu, „dnes budeš bojovať po mojej pravici. A ty,“ obrátila som sa k jednej z dievčat, po mojej ľavici.“
Vonku sa zablyslo. Vyliezli sme všetci spod strechy zo štítov, pod ktorou som vyučovala maličkých. Najhoršia časť búrky už prehrmela. Boh nás do nej nepostavil. Len vodcovia a mocní bojovníci v nej stáli oproti valiacim sa démonom. Teraz, keď búrka doznievala, poslal Pán von aj nás. Aby sme ich podržali v závere boja, pretože mnohým už ubúdali sily.
Mladí ma prekvapili. Aj tí dvaja po mojej pravici a ľavici. Všetko, čo sme preberali pod strechou, úplne bezo zvyšku, vzali von. Nenechali si nič, čo by zastavilo Božieho Ducha. Dovolili Bohu úplne prečistiť ich životy. Chlapec po mojej pravici bol kedysi gambler. Démonické lži o ňom samom aj o cirkvi, ktoré lietali vzduchom, vôbec nepočúval. Hneď v zárodku ich ničil svojim mečom a štítom, rozbíjali sa o jeho prilbu a neškodne padali na zem.
Dievčina po mojej ľavici mala za sebou menej pestrú minulosť. Ale vo vnútri ju spaľovala bolesť samoty spôsobená problémami v jej rodine. Ježiš jej bolesti uzdravil a ona teraz stála a podobne ako chlapec, neváhala, odrážala všetky démonické šípy a posielala do ohnivej priepasti démona za démonom. Smelo vyznávala slovo z Písma, kde sa písalo o milovaní bratstva, Božej láske...
Hlúčik za nami spieval chvály. Môj orol, povedala by som zababušený v zbroji, pretože tak vyzeral, ako sa do nej krčil, mi sedel na ramene.
„Prečo sa tak krčíš?“ opýtala som sa.
„Tieto ohovárky sú mi zvlášť nepríjemné. Nemám rád, keď bratia o sebe takto vravia.“
„Práve preto si teraz tu. Lebo to nemáš rád. Pretože Pán vedel, že do tohto boja dáš všetko.“
Trochu sa vystrel a zrazil jedného z démonov.
V cirkvi sa vtedy prevalili doslova prúdy ohovárania, vymyslených historiek a lží. Bolo to ako búrka. Neustále sa blýskalo. Modlili sme sa, aby to rýchlo skončilo, pretože sme vedeli, že Ježiš nezomieral preto, aby to vyzeralo takto. Vedeli sme, že zomrel preto, aby sme sa Jeho láskou milovali navzájom. A v tom sme stáli. V jednoduchej viere v Jeho obeť, v jej význam pre cirkev ako spoločenstvo. Museli sme držať spolu. Jeden z posledných bleskov padol priamo na nás. Bolo to oveľa hnusnejšie ako šípy. Nasiaklo nás to. Lži o Bohu aj o sebe navzájom.
Pozrela som na orla. Hľadala som jeho očiach a srdci, čo si o mne myslí. Či je to to isté ako pred tým. Bol v poriadku. Ale mladí sa nám rozvadili.
Chlapec po mojej pravici dostal len ľahký zásah. Dievčina po mojej ľavici na tom bola horšie. Vracala, nevládala sa postaviť, len ležala na zemi a zvíjala sa v bolesti. Môj drahý orol ju vzal na ruky a ticho jej spieval, kým sa neupokojila. Chlapca som ošetrila ja. Potom som položila ruku na jeho hlavu a prorokovala mu. Vstal zmenený. Tak ako dovtedy bojoval v mene svojho Boha, tak ako stál pevne na Jeho pravde, tak teraz poznával novú milosť. Milovanie z neho plynulo na kohokoľvek sa pozrel. Spoznal Ježišovu lásku k cirkvi. Postavili sme ich pred seba.
„Spievajte,“ povedala som.
Bola to pieseň o Bohu, len o Ňom. Nebolo v nej miesto pre hnev, žiarlivosť, ohováranie... nebolo v nej miesto pre nič, čo by stálo v ceste Božiemu Duchu. Bola ako rieka od Božieho trónu. Mladých z nášho oddielu postupne uzdravila. Potom sa rozliala po okolí. Neviem, kam až dosiahla. Ale posilnila aj niektorých z vodcov.
Stále sa blýskalo. Potrebovali sme Boží zásah, Jeho milosť k zmene. Lebo pokiaľ v srdciach Jeho ľudu bolo miesto pre závisť... nemohli sme zvíťaziť. Aj keď sa vodcovia nepohli ani o kúsoček. Nebolo to len na nich. Aj ovce, ktoré viedli, museli dovoliť Bohu očistiť ich postoje.
V diaľke som uvidela Božiu slávu. Žiara úplne nebadane rástla. Ale nezaplavila nás. Boh stále na niečo čakal a ja som nevedela na čo.
„Prečo sa strachuješ?“ opýtal sa ma. Stál priamo predo mnou, „kde je tvoja viera?!“
„Odpusť,“ odpovedala som.
„Moja milosť nemá hranice, je nekonečná. Zomieral som na kríži, aby ste mohli dostať všetku moju milosť. Pokojne mi ver.“
Odišiel. Povedala som o tom, čo som práve zažila môjmu oddielu. Spolu sme si kľakli na kolená. Všade, kam až som dovidela, si Božie deti kľakali na kolená. Všetci, prosili o milosť.
Vtedy sa na nás zosypalo množstvo malých bleskov. Súrodenci, ktorí odmietli urobiť pokánie zo svojich postojov, slov a skutkov vzali svoje meče a ťali nimi do tých, ktorí sa modlili. Vyzeralo to naozaj zle. Bála som sa, že mnohí tak úžasne pokorní a čistí v postojoch, predsa len nevydržia.
„Neboj sa,“ povedal orol. Už sa nekrčil. Pozeral priamo do neba. A s láskou nebeského Ocka na mňa. Bol iný. Dospel. Vzalo mi to dych.
„Leť,“ zašepkala som, „leť!“ zvolala som, „pre predrahú krv Baránka, leť!“
V údolí, v ktorom sa nachádzala armáda, zašuchotali stovky krídiel. Orly vyleteli. V jednote žehnali cirkev milosťou. Trvalo to dlho. Navzájom si dodávali silu. Podržali jeden druhého. Milovali bratstvo Božou láskou. A démonov, zhadzujúcich blesky na Boží ľud, jednoducho zahnali preč. Nevnímala som vtedy nikoho z nich. Len môjho orla. Tento človek bol pre mňa ako slovo milosť napísané na nebi. Potom pristál na mojom ramene.
„Pôjdeme?“ opýtal sa.
„Zalietať si? Iste,“ odpovedala som mu a vyletela som nasledujúc krivku jeho letu. Viezla som sa na jeho pomazaní, užívala si to, čo mu Boh dal.
Potom sa obrátil ku mne: „Si na rade.“
Zasmiala som sa a predbehla ho. Bláznivo zamilovaná do Ježiša, šťastná radosťou môjho Ocka, občerstvená mojím drahým Svätým Duchom. A orol si poletoval veselo za mnou.
Čas začiatkov bojov, ktoré opisujem, už bol dávno preč. Prelievalo sa to nami vlna po vlne, niektoré sa vracali, iné nie. Urobili sme veľa chýb, ale aj sme sa veľa naučili. Prebudenie sa blížilo. Cítili sme to, náš duch sa dvíhal spolu s Božím Duchom. Modlili sme sa a čakali, kedy to už príde. A v tom sme sa ocitli v ďalšej pasci.
Nad armádou sa nenápadne prevaľoval duch falošnej horlivosti. Tváril sa ako horlivosť za Hospodina, ako horlivosť za Boží dom, ale namiesto spasenia prinášal duchovné ochabnutie. Bojovníci, zasiahnutí Jeho šípmi, tvrdo pracovali na Božom diele, ale tam, kde pred tým prinášali Jeho Ducha a Jeho mocné slovo, teraz prinášali svoju vlastnú silu. Božie slovo v ich ústach stratilo moc. Zostala len mŕtva litera, pokrm pre hlavy, nie pre ducha.
Sledovala som, čo bude robiť budúci generál. V tom čase už nelietal tak často ako orol, oveľa častejšie bol jazdcom. Ja som ešte veľa poletovala vo vzduchu, ale čas, keď Boh plánoval pretvoriť ma späť na jazdca, bol blízko. Tešila som sa na to, pretože to znamenalo, že pochopím a prijmem celistvosť svojej osobnosti aj povolania.
Budúci generál si kľakol na kolená. Prosil Boha o múdrosť a potom ticho čakal, kým mu odpovie. Kľakla som si tiež a prosila Boha, aby ho viedol. Potrebovali sme jeho múdrosť, múdrosť skúseného bojovníka. A Boh mu svoje slovo dal.
Postavil sa, vysadol na koňa a zavelil:
„Kto tu patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“
Bola som prekvapená, lepšie povedané šokovaná, aká slabá bola odozva.
„Kto patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“ zvolal znovu.
Pridali sa ďalší.
„Kto patrí Bohu, nech mu vzdá chválu!“ zvolal naposledy.
Ani polovica bojovníkov nezačala chváliť svojho Boha. Pokračovali v horúčkovitom tempe svojej služby. Padla som na tvár a volala o milosť.
„Tancuj!“ prikázal mi budúci generál.
Môj orol si chcel sadnúť za klavír, ale budúci generál ho zastavil.
„Nechaj ju v tom stáť samu. Zatiaľ sa modli.“
A tak som tancovala bez hudby. Bolo to ako vyznanie, ako modlitba, ako zúfalé volanie a proklamácia. Potom sa ozvali tóny klavíra. Kopírovali môj pohyb. Pridali sa husle. Gitara, nesmelý spev zmocnel. Padlo na nás pomazanie Pravdy. Dostali sme nehasnúci oheň z neba.
„Neprestávaj,“ prikázal mi budúci generál. Všetkých ostatných, až na môjho orla, poslal po okolí, aby priniesli oheň tam, kde už nebol.
Bojovníci prichádzali k svojim súrodencom raneným šípmi falošnej horlivosti a na rany im kládli oheň, ktorý dostali z neba. Potom im čítali slovo. Jednoducho Písmo. Nahlas.
„Choď im pomôcť,“ povedal mi budúci generál po nejakom čase, „ty,“ obrátil sa k môjmu orlovi, „pôjdeš s ňou. Dnes sa budeš učiť prinášať oheň. Potrebuješ to. Potrebuješ poznať vlastnosti jazdca, aby si ju vedel lepšie pochopiť a doplniť.“
Ohňa sme mali po chvíľach pred Božím trónom koľkokoľvek. Ale nemali sme chodiť od človeka k človeku, mali sme ho vložiť do nových šípov. Robili sme na tom spolu. Dopĺňali sa. Bolo to ťažké. Už už malo prísť prebudenie, vrelo to vo mne. Chcela som to mať čo najskôr hotové, aby som priblížila čas Božieho navštívenia. Vedela som, že to sa nedá, ale trhalo ma tým smerom. Pozrela som na oblohu. Boli sme v centre mraku démonov.
Orol na mňa nešťastne pozrel. Cítil to intenzívnejšie ako ja.
„Ukry sa viac do výzbroje,“ poradila som mu.
Neskrčil sa, nesnažil celý do nej vopchať. Položil sa s úplnou odovzdanosťou do dlaní svojho Ocka.
A znovu sme spolu pracovali. Písali, hovorili, modlili sa, spievali,... veľa, veľa a veľa. Prosili sme o čistotu zjavenia, ktoré mali šípy niesť. Aby do nich nenasiaklo nič, čo by zmenilo dráhu ich letu. Aby nevyšli z väčšej časti navnivoč. Potrebovali sme ich vystrúhať úplne presne.
Konečne boli hotové. Orlov aj môj. Mala som chuť si ho s ním vymeniť a vystreliť ten jeho, ale bála som sa, že som to len ja, len moja túžba.
„Drahá,“ oslovil ma Pán.
Stál pri nás, pozeral raz na jedného, raz na druhého.
„Dal som vám moju jednotu. Nepochybuj stále o sebe.“
Vzala som teda orlov šíp, on môj. Chvíľu sme sa modlili, chvíľu kúpali v tom, čo nám dvom dnes Boh daroval. Len tak, lebo má rád, ako sa máme radi. Má rád našu jednotu, tú, ktorú nám daroval On. Prizdobil si nás ňou.
Natiahli sme tetivy a vystrelili. Presne naraz. Nepotrebovali sme si odpočítavať.
Šípy vyleteli. Vo vzduchu sa zrazili. Ale nie na to, aby spadli zničené na zem. Na to, aby sa vďaka tomu rozleteli na oveľa viac kúskov. Malilinké šípy triafali do hrude bojovníkov do značnej diaľky. Nie len v našom bezprostrednom okolí.
„Modlite sa,“ prikázal nám vtedy budúci generál.
A tak sme si kľakli. Modlili a modlili a prihovárali za Božie dielo v životoch ľudí, ktorých zasiahol náš šíp. Modlili sme sa až do zotmenia. Chcela som pokračovať, tak nádherné bolo modliť sa za to všetko, keď nás budúci generál vyrušil.
„Musíme do boja,“ povedal.
Postavili sme sa a zistili, že tma nie je prirodzená. Boli to démoni. V sile a množstve, aké som doteraz nevidela. Prebudenie bolo za touto bitkou. Vnímala som chuť mnohých bojovníkov jednoducho valiacimi sa démonmi preletieť. Všade bola nervozita. Falošná horlivosť vysielala ďalšie šípy. Falošná múdrosť a falošná bojovnosť sa zlúčili, aby oklamali vodcov. Jediná možnosť boja bola pôst.
Na celej zemi sa ľudia postili. Nebola to lokálna záležitosť. Bolo to globálne. Boh volal svoj ľud, mobilizoval ho, aby sme pripravení prešli do Jeho plánov. Ale bolo to veľmi ťažké. Orol sa o mňa opieral. Znovu to na neho tlačilo v inej sile ako na mňa. Podlamovalo to jeho kolená.
„Vezmi ho do sedla,“ poradil mi budúci generál.
A tak sedel predo mnou. Ako sa o mňa opieral celou svojou váhou, uľavilo sa mu. Po kúsočkoch naberal späť stratenú rovnováhu.
„Nemám ti spievať?“ opýtala som sa.
„Nie, sústreď sa. Ak ty nebudeš pevná, nepozbieram sa.“
A tak som sa sústredila len a len na Boha. Bolo to ťažké. V každodenných povinnostiach som stále na pozadí vnímala ten tlak. A to sa ešte nezačal boj.
Postila som sa nakoniec už len preto, že to bolo mojou záchranou. Už to nebolo hľadanie Boha, oddelený čas s Ním... postila som sa, aby moja viera vydržala.
Nálet bol prudký. Nedokázala som sa obzerať okolo seba, nedokázala som ani zistiť, ktorý z démonov letí na mňa, ktorý na suseda. Bolo to úplne neprehľadné. Len sme tasili meče, len sme sa skryli za štíty. Prvý náraz ma skoro zhodil z koňa. Orla to vďaka tomu, že sa o mňa stále opieral, vyviedlo z rovnováhy. Ale udržali sme sa. Povzbudení sme sa na seba usmiali.
„Vydržíme,“ povedali sme si úplne naraz.
A tak sme ťali do démona za démonom, iní sa otrieskali o naše štíty, spŕšky šípov cupotali všade naokolo na zem. Boli sme doškriabaní. Snažila som sa oddeliť falošnú horlivosť od Božej, klamstvá o ničotnosti boja od Božieho tiahnutia. Podľa toho, ktoré šípy ma škrabli. Potom do mňa zaťal meč. Skĺzol sa mi po štíte, ale zasiahol ma na stehne. Nechápala som prečo je moja výzbroj na tom mieste mäkšia, prečo neodolala. Ale nemala som čas to rozoberať. Orol videl, čo sa deje a vylial mi na ranu olej. V podstate okamžite. Neváhal, nesmel váhať. Pretože ranená by som v tejto záplave temnoty nevydržala. Bol na svojom mieste. Chránil ma, ako som ja chránila jeho.
„Vydržíme,“ povedali sme si znovu.
Tá mela trvala naozaj dlho. Akoby sme nie a nie prejsť. Akoby sme sa v tej temnej mase točili dookola. Bojovníci stonali v zraneniach, iní im priskakovali na pomoc. Znovu vstávali, znovu bojovali. Videla som, že sme iní, zrelší. Mali sme šancu prejsť. A tak ma trafil šíp falošného uspokojenia.
„Takto teda nie, dievča, takto to nepôjde,“ zamrmlal orol a vytrhol mi ho. Poriadne to zabolelo.
„Si mohol byť aj jemnejší.“
„To bolo ďakujem? Radšej volaj o milosť! Povedali sme si, že vydržíme, tak bojujme.“ Postavil sa mi na ranu, aby tlakom zmiernil krvácanie, lebo nemal čas na ďalšie ošetrovanie. Démonov bol priveľa.
„Bože, daj nám milosť, prosím,“ volala som.
Rana sa mi zatvárala, cítila som to. Bol to Boží dotyk. Bojovala som, ako by jej ani nebolo, aj keď to stále pobolievalo. Ale nevyrušovalo ma to, vnímala som to len na pozadí.
Démoni vírili oko nás. Bojovníci bojovali. Ranení či nie, každý, kto len trochu vládal, musel. Už som netušila, ktorým smerom vlastne máme ísť. Kde je kto, kde generál, kde moja letka. Zamotali sme sa v tej bitke niekam medzi neznámych bojovníkov. Boli Boží, nádherní. Mali niečo, čo som nemala. Pozorovala som spôsob ich boja. Aj keď slovo pozorovala veľmi nevystihuje to, ako som si ich všímala, pretože na samotné pozorovanie nebol čas. Len som to vnímala, len sa mi to občas mihlo pred očami a ja som sa z toho učila.
Začalo mi byť clivo. Smútok do mňa zahryzával veľmi nepríjemným spôsobom. Orol robil čo mohol, aby ma pred ním ochránil, ale aj on mu nakoniec začal prepadať. Nevideli sme už ani najbližších spolubojovníkov. Smútok nám zastieral zrak. Bolo to, akoby sme boli sami na svete. Nechcela som sa v tom opierať o orla, vedela som, že nesmiem, ale aj tak som to urobila. Bola to chyba. Moje zúfalstvo a prázdnota. Mohli ho pripraviť o zvyšky sily na boj. A aj pripravili. Oprel sa o mňa.
„Takto vyzerá koniec?“ opýtal sa.
Niečo v tej vete mi bolo povedomé. Chladný závan večnej tmy. Už predsa v jeho živote nebol, kde sa tu vzal? „Toto som ho naučila?“ plakala som. „Toto? Zlyhala som, úplne.“
Vtedy som sa o neho prestala opierať. Neurobila som to ja. Bol to Pán. Jednoducho ma zodvihol. „Odpusť, to bola moja chyba. Musíme bojovať. Prejdeme,“ povedala som orlovi.
Neviem ako sme to dokázali. Nemali sme už silu. Ale znovu sme bojovali. Moja chyba nás stála len pár škrabancov, výzbroj nás ochránila. A tiež, a to sa mi zdalo pravdepodobnejšie, anjeli stáli okolo nás, aby sme v tom temnom okamihu neprišli o vieru.
Silila som sa do boja. Musela som. Mala som chuť sa úplne zložiť. Ponoriť sa do sveta, kde by nikto odo mňa už nič nechcel, kde by som sa len vyvalila na gauč, pustila si telku, alebo by som sa vybrala do mesta, sadla do cukrárne a výdatne sa napchala a nádherne pri tom zrelaxovala. Alebo by som sa potulovala po nočných uliciach a pozerala výklady. Alebo... napádalo ma veľa vecí. Aj takých, aké zvyčajne nerobím, ale sľubovali relax, nekonečný oddych, koniec tohto hnusného boja.
„Keď nevládzeš ty, nevládzem ani ja,“ ozval sa úplne potichučky orol, „aké to bolo, keď si mala hlavu v nebi? Prešli sme vtedy tak slávne.“
Zahanbila som sa. Nebola som schopná ani myšlienky na nebo. Bola som ako malé stratené dieťa. Netušila som, kde je domov. Nedokázala som vyletieť.
„Ocko,“ pošli svoje svetlo, modlila som sa, „veď nás, nech sa nestratíme.“
„Otecko,“ plakal orol. Boh sa ho dotýkal na najhlbších miestach jeho srdca. V hustote temnoty vnášal svoje svetlo do jeho života.
Vtedy som to pocítila. Konečne! Tiahnutie Božieho Ducha. Tak jasne, tak naplno! Rozplakala som sa. Padlo to na dno môjho života, do zranení trošku podobných orlovým, kvôli ktorým nás dostalo zúfalstvo a prázdnota.
„Deti, ja som Svetlo,“ povedal nám Boh.
Nerozsvietila sa pred nami jasná cesta, ale presne sme vedeli, kade vedie. Narodila sa v nás nová nádej. A tak sme spievali. Bolo to niečo z obsahu šípov, ktoré sme pred tým vystrelili. Pochopila som strategickosť toho, prečo som vystrelila orlov a on môj. Poznali sme ich do hĺbky, vďaka tomu sme spievali spoločnú pieseň. V jej pomazaní sme vyšli von.
Našli sme znovu náš oddiel. Vpredu, kúsok pred ním stál generál. Bol iný. Tento boj ho zmenil. Veci, za ktoré som sa roky modlila a nevidela odpoveď, mu dnes Boh všetky dal. Bol pevný ako skala, pretože jeho skalou bol Pán, mal mäkké milujúce srdce, pretože poznal Otca zblízka a videl veľmi, veľmi ďaleko, pretože lietal na krídlach Božieho Ducha. Zaradili sme sa po jeho pravici.
„Ste iní,“ usmial sa na nás, pri čom sa jazva na jeho líci zablysla odrazom Božej slávy.
„Aj ty,“ povedala som.
„Takže, je to tu. Toľko som sa nakričal a teraz je to tu.“
Pozerali sme potom spolu na nášho Pána. Naše orly vyleteli hore a žehnali celému oddielu. Potom zleteli dole a sadli si pred nás na sedlo. Nechápala som to ešte stále, ako sa to mohlo stať, ale boli sme tu a boli sme pripravení na prebudenie. Božou milosťou.

Mamona, hanba a nenávisť

Mamona, hanba a nenávisť
Na armádu sa valili ťažké, husté mračná. Pohyb v nich bol úplne evidentný. Niektoré skupiny bojovníkov sa doslova krčili od strachu. Čudovala som sa, pretože takmer všetci boli služobníkmi v mnohých službách, stojaci v konkrétnej denominácii, aj medzi denomináciami.
V mračne bolo mnoho démonov mamony. Boli tam aj démoni chlipnosti a množstvo démonov strachu. Mali spôsobiť chaos v radách verných Božích služobníkov. Démoni mamony a chlipnosti mali pôsobiť na Božie deti, aby im to, čo mali, nestačilo. Aby prestali dávať štedré dary do cirkvi, či priamo konkrétnym služobníkom.
„Povedz im, nech sa neboja,“ povedal mi Pán.
A tak som šla a kohokoľvek žijúceho z darov Božieho ľudu som stretla, každého som povzbudzovala slovami Písma, ktoré mi Boh pretavoval priamo do ich konkrétnych situácií. Niekedy som jednoducho len hovorila: „Neboj sa.“ A stačilo to.
Stretla som viacerých, ktorí takto Božích služobníkov povzbudzovali. Niektorí z nich mali výrazný dar dávania. Rozumeli tlaku mamony, sami ho cítili, ale zvolili si radšej sa vzdať časti svojho príjmu, ako sa mu podriadiť. Títo mali byť piliermi cirkvi v boji proti prichádzajúcemu nepriateľovi.
Mraky sa blížili. Boží bojovníci, milujúci a štedrí, nepatriaci moci peňazí ale Bohu, sa postavili ako jeden šík. Podporovali ich modlitby tých, ktorí vďaka ich financiám roky slúžili Bohu na plný či čiastočný úväzok. A oni sa zase modlili za nich, aby vydržali tlak strachu, ktorý sa už dal doslovne krájať. Bolo to husté. Všade lietali šípy s otázkami: „Budem mať dosť? Môžem toto ešte dať? Budem mať na všetky výdavky? Koľko mi zostane, keď toto darujem?“
Dotieravosť démonov, ktorí vystreľovali šípy, bola tak nepríjemná, že zastierala spomienky na Božie zázraky. Mnohí bojovníci preto v poslednej chvíli zakolísali vo viere. Už už skladali zbrane... Ale Pán posielal svoje slovo. Niektorým poslal anjelov, aby im očistili zrak a oni Ho potom lepšie videli. Uzreli hrdosť Ocka, Jeho lásku, Jeho radosť z nich. A to im dalo silu nepadnúť, ale zostať stáť. Stále verne posielali svoje dary. Niektorí ich dokonca zvýšili. Ako krok viery. Pretože ich dôvera Bohu vzrástla.
Mrak ich zahalil ako čierna tma. Boh mi dal vidieť skrze ňu, aby som pochopila, čo sa v armáde dialo. Démoni chlipnosti boli nechutní. Lákali Božích služobníkov na posty ponúkajúce lepší zárobok, lukratívne vyzerajúce zamestnania, image, ktorý by získali, rešpekt... a tiež, klamali ich tým, že potom budú môcť darovať viac Bohu. Sprevádzaný démonmi ponižovania znižovali v očiach služobníkov to, čo doteraz pre Boha urobili. Démoni mamony vystierali svoje chápadlá na každého, kto túžil dať Bohu naozaj všetko. Niektorí mali naozaj ťažký čas. Navalili sa na nich rôzne výdavky, s ktorými nerátali, ocitli sa po prvý krát v živote v mínuse. Jeden po druhom darcovia, pred tým štedrí, museli kvôli rôznym okolnostiam svoje dary znížiť.
Potom sa medzi nimi znovu objavili anjeli. Priniesli im posilnenie. Podnikateľom nové príležitosti, dokončili sa roky stagnujúce projekty... prišiel zázrak. Dary prúdiace do cirkvi a na účty služobníkov napriek mraku mamony znovu rástli.
Pozerala som sa na to celé a nechápala nádheru Božej dobroty. Veľkosť Jeho zaopatrenia do posledného detailu. Bola to dobrota plná dobroty. Bolo nad možnosť môjho rozumu ju pochopiť.
„Ach, milovaná,“ smial sa Pán, „veď sa v nej len okúp, nemusíš ju pochopiť.“
A tak som sa kúpala. A spievala som pieseň. Melódiu k nej hral môj orol. Potom si mi sadol na rameno a oprel sa o mňa.
„Takto to mám rád,“ povedal vtedy, „takto to je, keď bratia spolu bývajú.“
Potom som lietala veľmi vysoko. Vďaka tomu som dovidela ďalej a ešte ďalej. Bolo tam pripravené prebudenie. Mnoho stratených čakalo na Božie slovo. Presné a jasné Božie slovo. Vedené a pomazané Božím Duchom. Presne to, čo kto potreboval počuť. Pripravené na mieru.
Ale ani mnoho detí v Božej armáde, ktorá sa nachádzala priamo podo mnou, také slovo nikdy nepočulo. Bolo mi z toho smutno. Túžila som, aby počuli svojho Ocka úplne jasne.
„Tak tancuj,“ povedal mi vtedy Pán.
Šla som a tancovala. S mnohými ďalšími. Boh dal medzi nás jednotu, aj keď sme sa nepoznali. Bolo to plné Jeho Ducha. Potom som bola doma, s deckami, ktoré mám rada. Tvorili sme niečo nové a potom znovu nové a znovu a znovu. A vo všetkom bol On. Vyvýšený. Bolo tam Jeho slovo šité na mieru.
„Naučte maličkých počuť moje slovo. Nech sa netrápia. Nech sa radujú. Nech si užijú mňa,“ povedal nám Pán.
A tak sme sa rozpŕchli po cirkvi. Učili sme sa počuť a poslúchnuť Božie vedenie a priniesť presne to, čo chcel, presne tam, kam chcel. Nebolo to vždy ľahké. Niekedy sa na prvý pohľad zdalo, že ten človek, ku ktorému nás Pán vedie potrebuje úplne niečo iné. Ale keď sme poslúchli, zistili sme, že sme mali to pravé. Niekedy sme v strachu, že veci pokazíme, trochu slovo zaobalili, ale potom neprinieslo celú Božiu zmenu. Museli sme sa preto k niektorým ľuďom vracať. Bola to nádherná škola absolútnej dôvery Božiemu vedeniu.
Sedávali sme potom spolu a hovorili si, čo sme zažili. Spievali sme a znovu a znovu tvorili. Nezdalo sa nám to byť príliš časovo náročné pripraviť niečo len pre jedného človeka. Jednoducho sme tomu venovali koľko času bolo treba a urobili to tak, ako Boh chcel. A potom, potom nás Pán zobral hore.
Vyleteli sme nad miesto, kde sme Mu slúžili. Slovo, darčeky, kresby, básne, piesne... to všetko, čo sme ľuďom priniesli, putovalo. Ono to putovalo cirkvou. Nevystrelili sme to ako šípy, aby sa to rozprsklo a dopadlo na čo najviac ľudí. Dali sme to jednému, tomu, ktorý to potreboval. A on to dával ďalej. A znovu ďalej a ďalej. Niektoré takto spracované slovo sa vrátilo k tomu, kto ho vytvoril.
Pozorovala som jeden taký prípad. Dievčinka namaľovala obraz. Napísala k nemu lístoček s vysvetlením, prečo práve tento obraz a aké slovo dostala, keď ho maľovala. Bolo to jasne naprávajúce a veľmi objímajúce slovo. Práve sa vrátilo späť k nej. Pozrela na obraz, prečítala text a padla na kolená. To slovo, akoby znásobené láskou tých, ktorých rukami prešlo, bolo to, čo jej chýbalo. Boh ju objal a uzdravil.
„Tak toto som nečakal,“ povedal na to jeden z mladých orlov. Veľmi som ho ľúbila. Bol mi veľmi blízky a ja som bola blízka pre neho. Lietal chvíľu po mojej pravici. Dotýkali sme sa krídlami, aby sa naučil lietať a veliť letke. Nemali sme nejaký spracovaný koncept toho, čo potrebujeme prejsť. Len sme dôverovali Bohu, že mu dám, čo potrebuje. Len bol so mnou a pomáhal vo všetkom, čo vedel. Dlho sedával s mojím orlom a preberali veci, ktoré som ho nevedela naučiť ja. A veľa sme mu hovorili o tom, ako sme sa učili spolu lietať my. Mladý orol sústredene počúval. Hltal každé slovo. Počúval o našich prvých spoločných bitkách a nasával z toho všetku múdrosť, ktorá v tom bola.
„Je to ako súbor slávnych príbehov,“ povedal raz, keď sme si len tak poletovali.
„To preto, že je v tom Božia sláva,“ usmiala som sa.
Pred nami sa vyrojil roj démonov. Vyleteli sme vyššie, aby sme sa s nimi nezrazili priamo. Neboli sme na to pripravení. Z výšky sme ich pozorovali a potom, obohatení o Boží dotyk sme zleteli k nášmu oddielu.
„Povedieš nás,“ povedala som mladému orlovi.
„Ale...“
„Žiadne ale nepoznám. Urobíš to. Máš všetko, čo k tomu potrebuješ.“
Vedela som, kde sú jeho slabiny, poznala som ich veľmi dobre. Niektoré boli podobné mojím.
„Budem blízko,“ povedala som ešte.
Vyleteli sme. Zaradila som sa tesne za neho. Aby sa mohol kedykoľvek oprieť. Ale zároveň dosť ďaleko na to, aby sa na mňa nespoliehal vo všetkom, aby musel rozhodovať sám, modliť sa sám, konať sám.
Vzápätí sme sa zrazili s démonmi hanby. Boli oplzlí. Šípy, ktoré nás trafili, otvárali staré zranenia a plnili ich úzkostlivou hanbou, v ktorej sme mali chuť všetko naveky skryť a už to nemusieť spomínať. Už len ich prítomnosť bola nechutne silná. A šípy nasiakli celého človeka. Trafili niekoľkých z mladších ale aj troch skúsených bojovníkov, ktorí boli v ten deň s nami.
„Ošetrite ich,“ zavelil mladý orol, „môžeš ísť tiež, som v poriadku,“ povedal mne. Usmial sa pri tom. V tom krásnom úsmeve bol Boží pokoj.
Zleteli sme dole. Niekoľko orlíc, ja a ranení. Tých starších sme museli ťahať dole nasilu. Nechceli riešiť tie veci. Sadla som si s nimi. Všetkými naraz. Naschvál.
„Budete hovoriť. Všetci. Letka vás potrebuje. Keď nebudete v poriadku, to mračno, ktoré sa dvíha na obzore, nás pohltí. Toto bol len predvoj. Aby nás oslabili. Potrebujeme vás. Práve vás. Lebo Boh vás postavil na toto miesto.“
„Zápasil som s pornografiou,“ ozval sa jeden po chvíli. „Dlhé roky. Nepovedal som to nikomu. Ani svojej žene. Tak strašne sa teraz hanbím...“
„Otec ma ponižoval,“ pokračovala druhá, „úplne mi uniká moja hodnota. Len sa zahrabávam niekam do stredu, aby ma nebolo vidieť. Hanbím sa za to, aká som. Aj sama pred sebou. Bojím sa naozaj sa spoznať.“
„Ja,“ ozval sa tretí, „keď sa priznám, už ma nebudete medzi sebou chcieť.“
Všetci sme pokrútili hlavami.
„Aj tak, je to ťažké.“
„Nemáme čas,“ povedala som, „si Boží. Čokoľvek si robil, za čokoľvek sa hanbíš, kvôli čomukoľvek sa cítiš byť špinavý, za všetko tiekla krv Baránka.“
Jeho nasledujúce vyznanie nám vyrazilo dych. Nečakal to ani jeden z nás. Rýchlo som sa spamätala, potláčajúc slzy dojatia, že sa s tým dokázal priznať, a opýtala som sa: „Odpustil si už sám sebe?“
„Nie,“ odpovedal.
„Ježiš ti odpúšťa. Prijmi to a odpusť sám sebe.“
Muž sa rozplakal. Aj tí ďalší dvaja. Aj oni museli odpustiť sebe aj tým, ktorí im ublížili. Potom sme sa spolu modlili.
„Zostaňte dole,“ povedala som im nakoniec, „potrebujeme vás tu. Pýtajte si Božie šípy. Budeme potrebovať ich posilnenie.“
„Sami?“ opýtala sa tá žena, ktorá bola medzi nimi.
„Boh je na vašej strane. Dokážete to. Budeme sa o vás potrebovať oprieť. Modlite sa verne. Bude to nepríjemné. Znovu sa bude vracať hanba. A to bude z toho celého to najľahšie. Ale vy ste čistí. Na tom stojte. Otec vás prijal, neodmietajte viac sami seba. Máte moc poraziť každú lož, ktorá vám bude znieť. Stojte na Pravde.“
Potom som vyletela hore. V mračne, ktoré sa blížilo, boli rôzne prúdy. Vracala sa mamona aj hanba, ale najzjavnejší bol oheň nenávisti. Pretkaný pramienkami strachu mal obrátiť brata proti bratovi, sestru proti sestre. Ako zámienka mali slúžiť práve tie veci, ktoré sme pred chvíľou riešili. Obzrela som sa, kde je môj orol. Znovu strach. Už znovu ma dostal.
Padala som dole. Len chvíľku, ale zabrať krídlami a dostať sa späť, ma stálo veľa premáhania sa.
„Som v poriadku,“ zašepkal, keď som sa vrátila hore, „opri sa na moment.“
Objal ma spôsobom, akým to vedel len on. Niečo medzi nami, to čo tam vložil Pán, bolo ako miesto stretnutia, na ktoré sme vedeli položiť naše bolesti. Aby sme sa mohli navzájom držať.
Zaradila som sa znovu za mladého orla. Bol sústredený. Upriamený na Boha, ktorý držal v ruke jeho dnešné víťazstvo. Dnes mal dospieť v dospelého bojovníka. Vedel to. Mal s Bohom veľmi blízky vzťah. Už od malička sedával pri Jeho nohách a počúval. Dnes všetko, čo sa kedy pri nebeskom Ockovi naučil, malo priniesť ovocie.
„Luky!“ zavelil.
Vzali sme luky. Pripravené šípy sa dotkli napnutých tetív.
„Ešte nie,“ šepkal si, „ešte chvíľu. Teraz!“ zvolal.
Vystrelili sme. Presne v momente, kedy sa mračno vrhlo tak na nás, ako aj na bojovníkov pod nami. V Božej armáde sa zablysli meče. Naše šípy dopadli na miesta určenia. Posilnili bojovníkov. Priniesli im poznanie čistoty ich rúcha.
A potom sme sa ocitli v tom mračne. Bolo to ako hluk mnohých rojov včiel. Ohlušujúce, desiace. Vytiahla som meč a skryla sa za štít.
„Len sa viac neboj,“ opakovala som si a zrazila démona strachu.
Počula som, ako sa za mojím chrbtom spokojne zasmial môj orol. Pospevoval si dáku pieseň. Vlialo to do mňa desať kýbľov pokoja. Bojovala som úplne inak ako inokedy. Odhodlane a pokojne zároveň.
Mladý orol vedel, ako na to. Bolo to ako nádherný tanec, súzvuk, jednota pohybu a slova. A potom zaspieval. Každá moja bunka v tej piesni stretla Boha. Priniesla mi poznanie súvislostí a zmyslu.
Démoni si všimli, že je to mladý orol, kto prináša posilnenie bojovníkom aj iným orlom a vrhli sa na neho o to viac. Obkolesili sme ho, aby sme mu pomohli. Dve z mladých orlíc - jeho sestry maľovali obraz. Spolu. Spolu im prišiel nápad, spolu ho kreslili. Orol z každého ťahu štetcom nasával Božie posilnenie.
Už bolo príliš dlho tma, príliš dlho sme nevideli nebo. A orly nadovšetko milujú pohľad na nebo. Priamo na Otca. Modlila som sa. Netušila som, ako dlho nám vydržia sily. Potrebovali sme viac. Slabli nám krídla. Démoni do nás vystreľovali šípy falošného svetla. Malo nás odlákať od mladého orla, aby zostal sám. Démoni mamony tasili meče. Zasiahli niekoľkých mojich vzácnych orlov. Priamo z mojej letky. Veľmi som plakala a volala o milosť pre nich. Letela na mňa skupinka démonov zúfalstva. Začala som podliehať panike, keď sa predo mnou objavil môj orol. Nevidela som ho, spoznala som len vôňu jeho pomazania. Démoni sa roztrieskali o jeho štít.
„Ďakujem,“ šepla som ešte trochu vydesene a ďalej sa modlila, aby môj meč triafal protivníka. Nie mojich drahých, nie orlov bojovníkov, ktorí nám prišli na pomoc. Len a čisto nepriateľa. Túžila som, aby sa môj meč rozžiaril. Aby som videla na istotu kam triafam.
„To je pochybnosť,“ zakričal na mňa môj orol.
Zodvihla som štít a trafila démona pochybností.
„Máš tam smútok!“ zakričala som na neho naspäť.
„Už nie!“ ozvalo sa vzápätí.
Chvíľu sme si takto vykrikovali varovania, aby sme si navzájom pomohli. Bolo to krásne. Záblesk Božieho milovania, ktorý ma posilnil. Bola to jednota.
„Pokánie!“ zvolal mladý orol.
Znovu sme čistili svoje postoje, vyznávali si navzájom hriechy. Zdola som počula modlitby trojice bojovníkov, ktorí za nami stáli.
Ale aj tak som bola nepokojná. Niečo sa asi blížilo. Ale nevedela som čo. Môj orol to vycítil.
„Čo je?“
„To keby som vedela.“
„Čo to je?“ opýtal sa aj mladý orol.
Nemali sme čas to riešiť. Stále do nás dobiedzali démoni, nedali pokoj ani na moment. Nebolo tak hnusne tma, ale pociťovala som hlboké pocity temnoty vo vnútri. Konečne som trochu videla, ale rozlievalo sa to teraz pre zmenu niekde vo mne.
„Pozor,“ zvolal mladý orol, „to je oklamanie! Zostaňte sústredení. Nepoddávajte sa tomu.“
Vtedy sa všade naokolo rozlial oheň. Hnusná páľava útočila na naše perie, nútila nás k ústupu. Všade bol smrad a stony, ako zasiahnuté orly trpeli bolesťou. Dotkla sa pocitu temnoty vo mne. Bolo to viac ako bolestné. Trhalo ma to zvnútra. Tlačilo sa to von, kde sa to malo spojiť s ohňom nenávisti. Niektorí z letky to nevydržali. Z ich úst sa vylievala bolesť, ktorá znásobovala silu ohňa, ktorý sa na nás vylial. Vyzeralo to zúfalo. Netušila som ako bojovať, len som sa modlila v jazykoch. To bolo všetko, čo som dokázala. Dáko som vďaka tomu stále triafala démonov okolo seba.
„Len sa nesmiem báť, len sa nesmiem báť. Prejdeme,“ opakovala som si na pozadí toho všetkého, pretože som potrebovala sama seba presvedčiť o tom, že všetko dobre dopadne.
Vtedy ma trafil šíp. Jeden z tých, ktoré pripravili bojovníci, ktorí za nami stále verne stáli. Ten šíp otvoril moje oči, dal ostrosť môjmu sluchu. Horúčava, ktorá nás obkolesovala mi prestala vadiť. Bola tam, vedela som o nej, ale nezasahovala do mňa ako pred chvíľou. Prestalo ma to tak bolieť. Šíp sa vo mne rozlieval a prinášal pokoj.
„Spievajte, alebo kričte, to je jedno!“ zvolala som, „každý jeden. Kričte o tom, kto je pre vás Boh!“
Mladý orol znovu spieval pieseň. Inú. Obohatenú o šíp, ktorý ho posilnil. Priniesla svetlo. Aj tie orly, ktoré začali zo strachu pred ohňom utekať, sa vrátili. Prestali sme sa báť. Oheň nad nami stratil moc. A tak sme sa bili napriek tej páľave. Neušli sme, neuhli sme, aj keď chuť urobiť to bola stále obrovská.
Mladé orlice dokončili obraz. Za niečo sa aj s Jedinečnou pri ňom modlili. Potom ho vyhodili do vzduchu, kde sa rozletel na tisíce farebných kúsočkov. Ako padali dole, prinášali dážď.
Občerstvení sme sa nakoniec prebili von. Dážď stále padal a uzdravoval ranených.
„Bol si statočný,“ objala som mladého orla. Aj orlice - jeho sestry a Jedinečnú. A potom som sa pritúlila k môjmu orlovi.
„Ďakujem,“ povedala som.
Len sa usmial a už znovu čosi hral a pospevoval si pri tom.
„Tancuj,“ povedal mi potom.
Postavila som sa a tancovala. Len tak, lebo som bola šťastná s Ockom.