Podobenstvo o 10-tich pannách. V.časť
Bdejte!
(Mt 25,1-13)
| Tak už s istotou viem, že práve tieto kázne "sa stratili" pri archivovaní a prenášaní na iný server.
|
Veľa sa hovorí o prebudení v poslednej dobe. Vlastne už niekoľko rokov. A slovíčko prebudenie v mnohých z vás evokuje niečo, čoho sa už neviete dočkať, niečo, čo trpezlivo, niektorí až netrpezlivo, na modlitbách vymodlievajú, očakávajú. Niektorí, keď počujú slovíčko prebudenie, tak si vzdychnú s povzdychom, že tých slov o prebudení tu už bolo, proklamácií o prebudení tu už bolo. A niektorí možno ani neviete, čo je to prebudenie a myslíte si, že budem hovoriť o zobúdzaní sa z postele, zo spánku po noci. Ale predsa by som chcel dnes hovoriť o prebudení. Už sme si asi zo päť krát otvárali podobenstvo o desiatich pannách v ev. Matúša v 25 kapitole prvých 13 veršov:
Matúš 25:1 Vtedy bude podobné nebeské kráľovstvo desiatim pannám, ktoré vzaly svoje lampy a vyšly vústrety ženíchovi. 2 Ale päť z nich bolo rozumných a päť bláznivých. 3 Bláznivé vezmúc svoje lampy nevzaly so sebou oleja; 4 ale rozumné vzaly oleja vo svojich nádobách so svojimi lampami. 5 A keď neprichádzal ženích, podriemaly všetky a pospaly. 6 Ale o polnoci povstal krik: Hľa, ženích ide! Vyjdite mu vústrety! 7 Vtedy vstaly všetky tie panny a ozdobily svoje lampy. 8 A bláznivé povedaly rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú. 9 Ale rozumné odpovedaly a riekly: Aby snáď nebolo pre nás i pre vás málo, iďte radšej k predavačom a kúpte si! 10 A keď odišly kúpiť, prišiel ženích, a tie, ktoré boly hotové, vošly s ním na svadbu, a zavrely sa dvere. 11 Potom na koniec prišly aj tie ostatné panny a hovorily: Pane, Pane, otvor nám! 12 Ale on odpovedal a riekol: Ameň vám hovorím, neznám vás! 13 Bdejte tedy, lebo neviete dňa, ani hodiny, kedy prijde Syn človeka.
Je to podobenstvo o desiatich pannách, ktoré vyšli v ústrety ženíchovi. Päť bolo rozumných alebo múdrych a päť bolo bláznivých, pochabých. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že jedna skupina si zobrala olej v nádobách so sebou na cestu a druhá skupina si zobrala len lampičky so zásobou oleja, ktorý bol v nej. A potom, keďže ženích dlho neprichádzal a noc postúpila, všetky zdriemli. Najskôr len tak máličko, jedným okom. A potom zaspali. Až ich zobudil obrovský krik „Ajhľa ženích!“ A všetkých desať nerobilo nič iné po prebudení - starali sa len o jednu jedinú vec, o to, aby mali pripravenú lampu nielen svietiacu, nielen blikajúcu, ale doslova ozdobenú. A samozrejme päť bláznivých panien, kým spali tak sa im olej minul, a keď sa zobudili, už ho nemali a nestihli sa pripraviť.
Hlavný fokus podobenstva
A ja som už zo päťkrát s vami nad tým uvažoval a teraz som rozmýšľal, kde je pointa v tom podobenstve, čo je hlavný bod. A dlho som si myslel, že je to v tom rozdiele medzi nimi, v oleji. Veľa sme hovorili o Duchu Svätom. O tom aké miesto má On v našom živote, a keď som dlho rozmýšľal nad tým podobenstvom, tak som si uvedomil, že asi ten hlavný fokus, hlavný bod a zmysel podobenstva nie je v tom zobrať si olej v nádobách, ale v tom, že všetky panny zaspali.
Bdejte!
Tam totiž to podobenstvo končí výzvou „Bdejte, lebo neviete, v ktorý čas, v akú hodinu príde Pán.“ Pán Ježiš nekončí aplikáciou „zoberte si olej v nádobách“ alebo „myslite na vzťah s Duchom Svätým“, ale Pán Ježiš to zakončuje výpoveďou: „Preto bdejte, nespite!“ A teraz by som rád krátko pohovoril o tom stave, keď spíme.
Spánok verzus prebudenie
Ja osobne si myslím, že spíme. Dokonca si myslím, že ja spím. Teraz vám káže spiaci kazateľ, ktorý zúfalo čaká na prebudenie. List Efezským 5,14 hovorí „Všetko, čo sa stáva zjavným je svetlo, preto prebuď sa kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus.“ To, čo sa ti stane po prebudení je, že sa ti zaskvie Kristus alebo Boh. Preklad „bude ti svietiť Kristus“, On sa stane zrazu tak hmatateľným, tak blízkym, že všetko ostatné bude zatienené, všetko ostatné stratí zmysel, stratí hodnotu v porovnaní s Ním, s Jeho prítomnosťou a zrazu takýto prebudený človek vníma Pánov dotyk, vníma Jeho oči na sebe Jeho pohľad a zrazu je odhalený hriech, všetko sa stáva zjavným a zrazu už nie je možné ten hriech vyargumentovať, nazvať ho iným menom, pozametať pod koberec, vyhovoriť sa na iných, obviniť iných. Zrazu už neobstoja ani také rozhodnutia ako zavrieť sa doma do súkromia, opustiť jeden zbor, navštevovať druhý tretí, štvrtý, piaty zbor. Zrazu všetky podobné riešenia útekov a únikov stratia zmysel, lebo je tam Kristus, ktorý všetko vidí. Jeho pohľad je na teba upriamený a ty nikam neujdeš pred Jeho pohľadom a vidíš v Jeho očiach Jeho nádhernú lásku. Že napriek tomu, že vidí až na dno tvojej duše, tak ťa miluje. Miluje ťa. V Jeho očiach nenájdeš pohrdnutie. V Jeho očiach nenájdeš zdvihnuté pravé obočie s výčitkou: „Vidíš? Vravel som ti to! Vidíš, aký si nehodný? Vidíš, aký si biedny? Vidíš? Znovu trikrát si ma zaprel...“
Ja verím tomu, že v Jeho očiach nájdeš hlbokú lásku a prijatie a napriek tomu o to viac, o to viac ťa tvoje zlyhanie a tvoj hriech bude bolieť a to viac budeš odhodlaný zbaviť sa čohokoľvek, čo by zarmútilo tvojho milovaného Pána, ktorý ťa tak miluje.
Prebudenie je stav, kde takto vidíš Krista, a kde sa ti On stane skutočným, a kde On ovplyvní tvoje hodnoty, tvoj voľný čas a tvoje záujmy, celú orientáciu tvojho života, všetko sa ti stane smetím ako apoštolovi Pavlovi a budeš všetkým pohŕdať pre nekonečne vzácnu známosť o svojom Pánovi a budeš bláznom v očiach sveta a ľudia okolo teba si budú ťukať na čelo a budú ti hovoriť „Nepreháňaj to, nebuď trápny“, a tebe to bude jedno, teba to bude bolieť, že tí ľudia nemajú tú skúsenosť, ktorú máš ty. Budeš zlomený pre nich láskou Kristovou, ale za nič na svete nebudeš chcieť prísť o Pánovu lásku a Jeho priazeň. Toto je prebudenie a rád by som dnes hovoril o tom prebudení a najskôr by som vám chcel ukázať, že prečo si myslím, že spíme. Chcel by som vám to ukázať na jednom príklade, a síce na príklade cirkevného zboru v Korinte.
Spiaci kazateľ vám káže, ja si naozaj myslím, že my ako cirkev v Európe spíme. My nebdieme. Rád by som ukázal, aký je ten stav, kedy na jednej strane vieš všetko o Kristovi, chodíš do zboru, možno dávaš desiatky, možno sa snažíš zo všetkých síl postarať sa o svoju rodinu a možno si teraz v pozícii „Čo ešte viac môžem urobiť alebo dať?“, možno sa ti to zdá až nemožné. A napriek tomu v takomto stave predsa len môžeme spať.
V prvom liste Korintským apoštol Pavel prišiel do Korintu s jediným predsavzatím – nič iného nevedieť iba Krista. A mnohí si myslia, že to bolo preto, lebo sa vracal z Atén z veľmi filozofického premúdreného mesta, kde kázal na aeropágu a snažil sa filozoficky podávať evanjelium. A mnohí si myslia, že do toho Korintu išiel so sklamaním z Atén a s rozhodnutím, že už nebude filozofovať, ale že bude hovoriť iba Kristov kríž. Počuli ste už niekedy takýto postoj? Niektorí z vás áno. Ale ja tomu neverím. Apoštol Pavel nikdy nerobil kompromis. Ale išiel do úplne inej kultúry a do úplne iného mesta. Bol Židom Žid, Grékom Grék, pohanom pohan. Snažil sa priblížiť ľuďom, ale Korint bolo jedno z najhriešnejších miest, najkozmopolitnejších, to znamená, že v ňom boli všetky kultúry. Bola to križovatka všetkých národov. Okolo tam boli Gréci, Rimania, Egypťania, Sýrčania, dokonca sa to dotýkalo Európy, bola to križovatka a on išiel s týmto. Strávil tam 18 mesiacov, rok a pol a bol to veľmi ťažký čas. Zažil absolútne odmietnutie od židovskej komunity a preto sa obrátil k pohanom. A aj z úvodu prvej kapitoly 1. Korintským je zjavné, že asi neoslovil tých múdrych ľudí, asi neoslovil tých bohatých, asi neoslovil tých vplyvných a vysoko postavených. Zrejme sa mu podarilo osloviť naozaj veľmi prostých a jednoduchých ľudí a mnohí z nich boli otroci a pri tomto prenasledovaní, pri týchto tlakoch v Korinte to môžete čítať v Skutkoch, sa mu zjavil Pán a povedal mu „Neboj sa, neublížia ti.“ Hrozilo mu v Korinte fyzické násilie a likvidácia a Pán sa mu zjavil a hovoril mu: „Zostaň v tomto meste, mám tu mnoho ľudí.“ A preto tam zostal rok a pol a dal všetko, dal celé svoje srdce do toho, aby vybudoval tú cirkev. Nerobil nič iné, len tam budoval cirkev. Budoval tých ľudí a nechcel vedieť nič iné len Ježiša Krista, toho Ukrižovaného. Môžeme si byť istí, že v Korinte kázal kríž. To bolo rozhodnutie, ktoré proklamoval a teraz po osemnástich mesiacoch odišiel znovu do Ázie, mal tam veľmi ťažký čas v meste Efez, a kde tak isto prebiehal obrovský duchovný boj a duchovný zápas. Už pracoval na inom poli, bol zameraný na iný zbor a mal za sebou ďalšie založené zbory. Celá starosť, bremeno bolo na ňom a zrazu z domu Chloes, z nejakej domácnosti, boli oznámené nejaké informácie o tom ako Korinťania žijú. Po tom, čo rok a pol do nich investoval. 1. kap. 11 „Ľudia z domu Chloe mi oznámili bratia o vás, že sú spory medzi vami, myslím totiž na to, že každý z vás hovorí „ja som Pavlov, ja Apollov, ja Kéfasov, ja však Kristov.“
Vznikli frakcie, apoštol Pavol si mohol povedať, toľko som do nich investoval, toľko som im kázal kríž a oni aj tak hľadia na vodcov. Vidíte ten rozdiel? Kázal som im Krista a oni hľadia na vodcov svojich frakcií, z ktorých každý predstavoval nejaký dôraz. Jeden múdrosť, druhý charizmatické hnutie, tretí evangelikálne hnutie, štvrtý službu oslobodenia a vnútorného uzdravenia a podľa toho, kto sa k čomu prikláňal a čo mu bolo bližšie, toho vodcu si idealizoval, zvolil za svojho vodcu a vznikli frakcie. Stratili vieru? Prestali byť kresťania? Prestali nosiť desiatky alebo robiť všetky tie dobré veci?
Nie, zaspali, v jednej veci boli otupení, už ich rozlišovanie nebolo ostré, už ich pohľad nebol na Kristovi, už im nesvietil Kristus, už im svietil Pavol, Kéfas alebo Apollo alebo niektorý z tých vodcov tej frakcie.
Rozdelenie – prejav spánku
Druhá kapitola im hovorí o múdrosti, o zjavení, o tom ako Boh má pripravené pre nich ďaleko viac ako si vedia predstaviť. Tretia kapitola hovorí o tom, že sú telesní. A Pavel tam píše v druhom verši: „Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, to by ste ešte mnohí nemohli zniesť ani teraz nemôžete, lebo ste telesní, keď sú žiarlivosti a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a neobcujete príliš ľudsky?“ Ďalšia vec, Pavel si mohol povedať „Kázal som im kríž a oni nie a nie dospieť. Všetko absorbovali svojou mysľou, robili si poznámky, nakúpili si skriptá, nakúpili si kazety, nakúpili si videá, všetko absorbovali svojou mysľou a napriek tomu sú telesní, napriek tomu nejdú dopredu, ich charakter sa nemení, ich postoje sa nemenia, ich slovník sa nemení a vedia sa navzájom škriepiť a navzájom sa urážať.“
A znovu myslím, že toto je prejav spánku, keď im nesvieti Kristus, ale ich vlastné pravdy a práva, názory, predsudky, teológia, forma zbožnosti, všetko na základe čoho sa dnes cirkev štiepi a vytvára frakcie. Už viete prečo si myslím, že spíme? A nevieme to ľudom vysvetliť. Choďte kázať evanjelium a prvé, čo sa vás ľudia spýtajú „Prečo je cirkev rozdelená?“ A mňa to bolí. Zatiaľ pokračuje miernym tempom trend rozdelenia. Som rád že na Slovensku tento trend poklesol. V iných národoch nám vodcovia a pastori hovoria smerom k nám, na Slovensko, že buďte radi, čo máte. Buďte radi, že máte v Bratislave také spoločenstvo pastorov a vedúcich. A keď niekde vycestujem a hovorím, aké my tu máme vzťahy, že sa stretávame ako pastori v Bratislave a v akom širokom spektre, tak mi nechcú veriť, že je to vôbec možné.
Pýcha – prejav spánku
V štvrtej kapitole čítame o pýche Korintských. V niektorých prekladoch máte aj názov „pýcha Korintských“ a 18. verš znie „Niektorí spyšneli, pretože neprichádzam k vám, ale čoskoro prídem, ak ma bude chcieť a spoznám nie reč nadutých, ale ich moc.“ Niektorí sa postavili proti Pavlovi a vážne napádali jeho apoštolstvo a hovorili „Pavel nestojí za veľa, my tu máme múdrejších.“ a Pavel im jasne píše o pýche. Dokázali súdiť svojich vodcov, dokázali sa vzdať dedičstva a Pavel im tam píše, v tej istej kapitole 15. verš „Lebo keby ste mali aj 10 tis. vychovávateľov v Kristu, otcov však nemáte mnoho, ja som vás evanjeliom splodil v Kristu Ježišovi.“ Pýcha, ktorá odmietne otcovstvo. Pýcha v cirkvi sa prejavuje tým, že nefunguje učeníctvo. Nie sú synovia a otcovia. Ja si myslím, že spíme.
Hriech v cirkvi – prejav spánku
Piata kapitola – hriech smilstva. Pavel píše „vôbec počuť, že je medzi vami smilstva, a to takého, aké nebolo ani medzi pohanmi,“ skutočný hriech smilstvo, mimomanželský pohlavný styk a možno perverzný styk, a toto máme v cirkvi dnes, len sa o tom nehovorí. Len sa o tom možno kazatelia boja hovoriť a možno len s hrôzou pozorujeme ako mladí ľudia. Prídu do cirkvi, ale v skutočnosti hriech vládne v ich životoch.
Spíme? Ja si myslím, že áno. To boli kresťania, ktorí smilnili, to boli kresťania, ktorí nikomu nepovedali, že majú mimo manželstva nejaký pomer s niekým, alebo že si tajne ťukajú na internete a pozerajú porno a sú na ňom tvrdo závislí, alebo že sú závislí na alkohole, alebo že sú závislí na jedle. Obžerstvo je hriech. Počuli ste, žeby v nejakom európskom cirkevnom zbore bol niekto daný pod kázeň kvôli obžerstvu? Nie. Ja si myslím, že spíme.
Súdne spory medzi kresťanmi – prejav spánku
Šiesta kapitola - súdy pred neveriacimi. Tam môžete čítať o tom, že mali majetkoprávne a občianskoprávne spory kresťania medzi sebou a svoje účty si vyrovnávali pred verejnými súdmi. A robili absolútnu hanbu. Svietil im Kristus? Myslíte, že im svietil Kristus? Nie. Boli ale kresťania? Boli.
A mohol by som pokračovať ďalej, siedma kapitola „manželstvá“ a Pavel išiel na kolená zlomený a volal: „Bože, ja som si zaumienil nevedieť nič iné len Krista, ty vieš, že som nefalšoval Tvoje slovo. S chvením, s trasením som im kázal. So slzami som ich vyučoval. A oni hľadia na vodcov a nič sa nepohlo v ich charaktere, v ich vzťahoch a je tam konkrétny hriech smilstva a vyrovnávajú si svoje účty na súdoch pred neveriacimi a mužovia so ženami, manželia s manželkami sa hádajú o právach a povinnostiach v rámci manželstva a vynucujú si navzájom sexuálny život alebo neveriaci resp. veriaci odchádzajú, rozvádzajú sa len preto, že ich partner je neveriaci a nezdá sa im dosť duchovný.“ A Pavel sa modlil „Bože zmiluj sa, Pane zobuď ten zbor.“
A viete, ja by som nerád dostal 1. list Korintským poštou. Keby apoštol Pavol písal list cirkevnému zboru Viera, tajne dúfam, že by to nebol 1. list Korintským, lebo keby som pokračoval kapitolu za kapitolou, tak by sme videli, že píše síce kresťanom, ale spiacim, ktorým sa neskvel Kristus, ale vodcovia. Nejaké pravdy a práva, hriech alebo sebectvo, materializmus, kvôli ktorému zaprú svoju vieru a idú sa radšej súdiť pred neveriacimi. Alebo žiadostivosť, kvôli ktorej majú problémy v manželstve, alebo duchovné dary (13-14 kapitola) znovu píše im o tom, oni boli takí horliví, tam sa také duchovné dary prejavovali a znovu pýtam sa, svietil im Kristus? Pri tom všetkom?
A ani po tomto liste nedostal dobré správy, zrejme apoštol Pavel dostal skôr zlé správy o tom, že sa niektorí ľudia postavili doslova oproti nemu. A 2. list Kor., ktorý je úplne iný, a ktorý hovorí o prebudení, 2,1 hovorí „Tak som sa teda rozhodol v sebe, že neprídem k vám opäť v zármutku.“ To jeho opäť hovorí o jeho druhej nečakanej návšteve. Prišiel tam kvôli všetkým tým sporom. Medzi prvým a druhým listom Korintským, to znamená, že tá jeho druhá návšteva dopadla veľmi zle. Možno to bola výmena názorov, možno absolútna konfrontácia, niektorí ho odmietli, dokonca z tých ďalších veršov 2. kap. 2. listu Kor. sa zdá, že tam bol konkrétny človek, ktorý sa mu postavil oproti a utrápený zrejme odišiel a písal ešte jeden list, ktorý sa nezachoval a to je napísané v 2. Kor. 2,4 „Písal som vám veľmi stiesnený a skľúčený v srdci s mnohými slzami, nie aby ste sa rmútili, ale aby ste poznali lásku, ktorou vás milujem nadovšetko.“ Ja som nevidel ten list, nie je nám zachovaný, ale vieme ako to Pavel písal. Písal im veľmi stiesnený, skľúčený v srdci, so slzami, nie aby ste sa rmútili, ale aby ste poznali lásku, ktorou vás milujem nadovšetko.
Ja verím tomu, že Pavel mal pred očami znovu kríž a videl krvácajúceho Baránka za všetky tie hriechy a znovu vnímal obrovskú Božiu lásku k tomu cirkevnému zboru. Pavel im mohol napísať – striasam prach, zo svojich nôh, odmietate ma ako otca, odmietate ma ako apoštola, volíte si hriech, nechcete sa pohnúť, končím s vami, odchádzam za tými, ktorí budú naozaj prijímať moju službu, a kde budem vidieť, že má aj efekt. A napriek tomu im Pavel toto nepíše. Ja vám nehovorím o spiacej cirkvi preto, aby sme boli v nejakom mraku depresie, alebo odmietnutí a hovorili si, že koniec, sme na tom úplne zle. Pavel im píše, nie aby sa rmútili, ale aby poznali lásku, ktorou ich on miluje, ktorú on cíti od Krista ku nim. On im písal o láske Baránka, písal im o krvi, ktorá za nich tiekla.
Jedine Pánova láska, Baránok.... nás zobúdza
Moji drahí, ja verím, že toto jediné nás môže zobudiť. Nezobudí nás to, že si alarmujúco budeme uvedomovať náš stav. Ja sa domnievam, že mnohí z nás vieme, že spíme. Ako som sa s vami zdieľal posledné dva roky, mnohí z vás mi povedali, že nie sú spokojní so svojim duchovným životom, že nie ste spokojní s tým ako zakúšate Krista a ako sa vám darí víťaziť možno nad hriechom. Ja to viem, viete to aj vy. Je to tak? Ale nezobudí nás nejaké bubnovanie, dokonca nás nezobudí ani katastrofa ak nejaká príde, nezobudí nás ani keď padne finančný ekonomický trh v Amerike, Európe alebo Japonsku alebo kdekoľvek sa to prorokuje. Moji ľudia nezobudí nás nič zvonku, jediné, čo nás zobudí je láska Kristova. To je to, keď vidíš, že na teba tečie Jeho krv z kríža, keď vidíš, že On zomieral tvoju smrť, keď uvidíš a nazrieš do Jeho očí a uvidíš, že On ťa vrúcne miluje a je zlomený pre teba a plače pre teba. To jediné ťa môže zobudiť k pokániu. Všetko ostatné ťa môže zobudiť k zármutku, k depresii, k znechuteniu a ešte k väčšiemu spánku alebo rezignácii. Je to tak?
Prebudenie ku pokániu
Takže dnes by som k vám chcel hovoriť o skutočnom prebudení. Nie o prebudení na ešte hlbší spánok, ale o prebudení do skutočného vzťahu s Pánom. Ja verím, že ten zbor v Korinte zažil prebudenie. Po tom liste, ktorý sa nám nezachoval, ktorý písal so slzami stiesnený v srdci, možno na kolenách, možno zakúšal obrovský duchovný zápas a boj, možno podobne ako Pán Ježiš v Getsemane. Nevieme, čo bolo v tom liste, ale veríme, že v tom zbore nastalo prebudenie, radikálna zmena, ktorú nedocielil ani jeho prvý list, ani jeho druhá osobná návšteva. Ale niečo sa stalo. 2. Kor. 7 od 8. verša „a tak ak som vás aj zarmútil v liste, neľutujem, keď som aj ľutoval, vidím totiž, že vás ten list zarmútil, čo aj len nakrátko. A teraz sa radujem, nie preto, že ste sa rmútili“ – rozumiete? Pavel ich nechcel dostať na kolená, Pavel ich nechcel pritlačiť k múru usvedčením z hriechu tak, žeby Korinťania museli povedať „Dobre Pavel, máš pravdu, preargumentoval si nás, sme hriešni, spíme, je tu hriech, sme telesní, nedospievame, máme zlý dôraz na duchovné dary, nerozumieme vzkrieseniu“ a všetko to, o čom bol 1. list Korintským. Rozumiete, ale Pavel toto nechcel docieliť, on ich nechcel zarmútiť. My nepotrebujeme počuť, že sme hriešni, my vieme, že sme hriešni. My vieme, že zlyhávame. Je to tak? – „...radujem sa, nie preto, že ste sa rmútili, ale že ste sa rmútili na pokánie.“ – hovorí o niečom špeciálnom. V tom zbore, došlo k niečomu, čo konečne malo zmysel pre nich, pre ich duchovný život. Zármutok na pokánie, to znamená, že môže byť zármutok, ktorý nikdy nespôsobí skutočné pokánie. Môže vyzerať zbožne, môže mať pretiahnutú náboženskú tvár, môže mať masku pobožnosti, ale za tým v skutočnosti môže byť: znechutenie, depresia, rezignácia, nevera, alebo neuvedomenie si kým sme v Kristu, a že za nás tiekla Baránkova krv. V skutočnosti za tým môže byť falošný pocit viny, ktorý nám zväzuje ruky, aj nohy aj všetko. A my už nemáme dych na to sa modliť, niekomu slúžiť, rozumiete? Existuje zármutok, ktorý nie je na pokánie, aj keď má formu pobožnosti. „Rmútili ste sa totiž podľa vôle Božej...“ - je možné rmútiť sa aj nie podľa vôle Božej. „Ale vy ste sa rmútili podľa vôle Božej...“ tam došlo k prebudeniu „aby ste nemali v ničom pre nás škody...“ - doslovný preklad z pôvodiny znamená „aby moja služba vám nebola na škodu.“ Aj služba veľkého apoštola Pavla by mohla spôsobiť iba škodu, ak by to tí ľudia prijali zle, ako zármutok, ktorý nie je na pokánie. A teraz to vysvetľuje desiaty verš: „lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie“ a tam je v pôvodine slovíčko, ktoré znamená záchranu, nielen spasenie, že tvoje meno je napísané v knihe života. Oni neriešili znovu svoje znovuzrodenie. Oni potrebovali vyznať hriech, ale aj byť z neho zachránení, oslobodení, očistení. To sú dve roviny. Prvá vec je, že my vyznávame svoje hriechy, aby nám Boh odpustil. A druhá vec je, že to pokánie nepotrebuje Boh, ale my, aby sa nás Boh mohol Boh dotknúť, z toho hriechu nás oslobodiť a ukázať nám, prečo do neho padáme, čo spúšťa mechanizmus, proces hriechu. 1. Jána 1, 9 je verš, ktorý by sme mali úplne všetci vedieť naspamäť, a je tam napísané: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil.“
Zármutok na pokánie
Môžeme si byť 100% istý aj dnes, keď veľa hovorím o hriechu, my si môžeme byť istý, že môžeme prísť k Pánovi a On nám chce odpustiť, On nám odpustí každý hriech, lebo Jeho Baránkova krv tiekla. „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil.“ A ten verš pokračuje ďalej – „a očistil nás“ – to znamená pokánie, ten zármutok na pokánie je zlomenosť, ktorej dovolíš Bohu, aby sa ťa dotkol, možno, aby ťa uzdravil, aby ti možno ukázal na pravé skutočné dôvody, prečo padáš v hriechu. To je zármutok na pokánie. Ak len vyznávame hriechy, je nám odpustené, lebo Boh je verný a spravodlivý, aby nám odpustil, môžeme si byť tým istý, ale možno za dva dni padneme do toho istého. Rozumiete? Lebo nezažijeme vyslobodenie, záchranu z toho. A ja verím tomu, že ak máme zakúsiť Pánov dotyk, musí dôjsť k zármutku a zlomenosti, ktorá je na spasenie.
Budem pokračovať v 2. Kor. 7 „lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie a to netreba ľutovať, ale zármutok sveta pôsobí smrť. Ajhľa už to, že ste sa rmútili podľa vôle Božej, aké snaženie vyvolalo u vás, akú obranu, akú nevôľu, aký strach, akú túžbu, akú horlivosť, akú odvetu, vo všetkom dokázali ste sa čistými v tejto veci.“ Došlo tam k prebudeniu, k stavu kedy tí Korinťania povedali nie len „Pane, odpusti nám,“ ale kedy Korinťania možno zvádzali zápas, možno v pôstoch, na tvári volali „Bože, zmiluj sa!“ Ja verím tomu, že to prebudenie dochádza vtedy, keď vidíme Baránka, keď vidíme Pána Ježiša Krista ukrižovaného pre nás. A robíme pokánie nie preto, že sme smutní zo seba, nie preto, že si chceme napraviť svoj imidž u Boha, nie preto, že chceme odpustenie, nie preto, že nechceme prísť o Božiu priazeň a požehnanie v iných oblastiach nášho života, ale keď pokánie robíme s pohľadom na Pána Ježiša Krista, keď pokánie nie je našim obchodovaním s Bohom ale keď si uvedomíme, že sme milovaní a že On zomieral našu smrť, a keď si uvedomíme, že náš hriech bol zatlčeným klincom v Jeho ranách. Keď neprichádzam k Pánovi s vyznaním len kvôli tomu, že mne je z toho nepríjemne, len preto, že ja nesiem zlé následky toho hriechu, len preto, že manželka sa na mňa hnevá pretože som jej ublížil. Ale keď som dotknutý bolesťou, ktorou bol Pán zranený mojim hriechom, ale zároveň som obklopený Jeho nekonečnou láskou.
Pán Ježiš nestojí nad tebou s bičom, On ťa miluje. On ťa miluje. On nás nechce dotlačiť do kúta, On nás chce objať. On presne vie prečo si sa dostal do toho stavu, v ktorom si. On ti dokonale rozumie, a tam kde si sa ťa chce dotknúť. On vie že spíš. Božie slovo hovorí „prebuď sa kto spíš a zaskvie sa ti Kristus.“ Myslím, že to je výsledkom pokánia, zármutku na pokánie, keď sa nám zaskvie Kristus.
Ako manželia niekedy robíme tú chybu, že sa ospravedlním za svoju chybu svojej manželke, ale urobím to takým štýlom, že „odpusti“ ale za slovíčkom odpusti sa skrýva veta „Daj mi už pokoj!“ Odpusti, ale už ďalej nekomunikujme. Odpusti, ale nie je za tým porozumenie toho, čo som v skutočnosti spôsobil. Niekedy je takéto naše pokánie pred Bohom. Len po vrchu. Len formálne. Len takzvane právne si to dajme do poriadku s Pánom. A Pavel píše, teší sa z toho, že Korinťania sa rmútili na spasenie, na pokánie, že to spôsobilo zmenu, zobudilo ich to. A oni dokázali jednať s každou jednou z tých vecí, o ktorých píše 1. list Korintským. A bol to velikánsky balík. „Vo všetkom ste sa dokázali čistými...“ a ďalej hovorí „rmútili ste sa len nakrátko...“ to neznamená, že máme teraz pestovať kresťanský sadomasochizmus a bičovať sa „ja biedny, ja hriešny,“ nie. Skutočný zármutok na pokánie ťa privedie pod kríž a ty tam budeš ďaleko viac zlomený ako kdekoľvek inde a usvedčený a bude ťa to neskutočne bolieť, lebo na teba bude hľadieť Baránok a budeš vedieť, že je to pohľad plný lásky a budeš rozumieť tomu, že On zomieral miesto teba. Ten zármutok je možno na okamih, ak nezakúsime zármutok na pokánie, v ktorom sa nás naozaj môže Boh aj dotknúť, nielen vymazať náš hriech, ale dotknúť sa zdroja, dôvodu pádov do toho hriechu, kedy Boh bude môcť odstraňovať z nás ako rakovinový nádor našu pýchu a naše sebectvo, rozumiete? Kde dôjde k absolútnej zmene optiky, kde dôjde k našej smrti, kde na kolenách si uvedomíme „Ježišu, veď Ty si zomrel a ja som zomrel spolu s Tebou. A nežijem už ja, ale žiješ vo mne Ty,“ a to si uvedomíš len v tom hlbokom zármutku na pokání, kde si zlomený. Vtedy sa to stane tvojou realitou. Vtedy hovoríš „Ježišu, Ty si zomrel moju smrť. Ja už nemusím zomierať.“
Rozumiete? Často robíme tú chybu, že sa naučíme tie verše naspamäť a odriekame ich ako mantru. Keď sa to len naučíš naspamäť, to ešte neznamená, že si to zažil, ešte si nezakúsil svoju Getsemane, ešte si nebol pod krížom, nezakúsil si svoju smrť, nebol tam zármutok na pokánie. A preto sa možno niektorí rmútime už niekoľko rokov. A sme nespokojní so sebou samými. Zármutok na pokánie netrvá dlho. Aj keď je neporovnateľne bolestivejší.
A keď zakúsime smrť s Kristom a vidíme ako On zomrel miesto nás, a keď tam zomrieme sebe, tak príde radosť a potešenie. To je hneď v nasledujúcich veršoch. „A teraz sa radujem, že ste potešení a potešili ste Títa do takej miery, že to nevydržal a docestoval za mnou, aby mi podal správu.“
Ja viem, že som hovoril dnes možno o hriechu a ukázal som stav, že spíme. Ale ja vám chcem ukázať iný obraz:
Pohľad na Baránka nás skutočne zobúdza
Pozrime sa na Baránka, na toho, ktorý bol prebodnutý pre nás. To jediné nás zobudí zo spánku. Pavel písal svoje listy nie preto, aby rmútil kresťanov, nie preto, aby z nich spravil úbožiakov, ktorí nad sebou iba plačú a sťažujú sami sebe svoju situáciu. Pavel im písal v bolesti a slzách, aby im ukázal kríž. Aby im ukázal Baránka. Ak nás toto nezobudí, ľudia, nezobudia nás ani finančné krízy, ani prírodné katastrofy, ani nič iné, iba toto nás duchovne zobudí. A ja vás chcem k tomu pozvať aj dnes. Budeme mať príležitosť hľadieť na kríž, hľadieť na to ako On hľadí na nás. Budeme mať milosť zakúsiť, ako sa On na nás pozrie.
Pohľad na Jeho rany, a pohľad do Jeho očí
Keď hľadíš len na Jeho rany, tak to ešte stále môže spôsobiť zármutok podľa sveta na smrť. Keď hľadíš na Jeho rany, môžeš byť tlačený pocitom viny, nehodnosti, úbohosti a povieš si „Čo som to ja za kresťana, žijem takýto človek a miesto mňa zomieral Pán na kríži.“ Ja ťa chcem dnes pozvať, aby si pozrel nielen na Jeho rany, ale pozrel sa Mu do očí. Nebude to fyzický zážitok a nebudeš vidieť akej farby sú Jeho oči. Ja doteraz neviem, akej farby má oči, ale cítim Jeho pohľad na sebe. A ide o to , že keď sa Mu pozrieš do očí, tak budeš môcť zakúsiť oceán lásky a budeš môcť vidieť, že ťa miluje, že to je preto, že ťa miluje. A že ti chce odpustiť, dokonale ti rozumie. Nebudeš cítiť ani štipku odmietnutia. Áno budeš sa cítiť ako ten najšpinavší, a predsa nebudeš sa chcieť pohnúť ani o milimeter, naopak budeš bežať k Nemu. Neviem vám to vysvetliť. To je absolútny paradox. Ale pozri sa Mu do očí.
Príbeh o bohatom mládencovi. Prišiel za Ním mládenec, ktorý sa Ho pýtal – dobrý Majstre, čo mám činiť, aby som bol dedičom večného života – a Pán Ježiš mu povedal prikázania – a mládenec Mu povedal: „to všetko činím od mladosti“ a Pán Ježiš sa na neho zahľadel a povedal mu „Choď a predaj všetko, čo máš – VŠETKO – a nasleduj ma.“ A bohatý mládenec ako zareagoval? Odišiel smutný. Smutný podľa sveta. Smútok sveta je nehodnosť, odvrhnutie, nie som dosť dobrý, nedokážem to, neviem to urobiť, neviem sa vzdať všetkého. Chápete? Ev. podľa Marka zachytáva jeden detail: „Tu sa Ježiš zahľadel na neho,“ – moja otázka je, čo si myslíte, že bolo v Pánových očiach? Iba Marek si to všimol, evanjelium podľa Marka a Marek to popísal. Ja keď som sa vžil do tej situácie Pána Ježiša, ako vidí odchádzajúceho mladíka, ktorý sa nedokáže vzdať všetkého, aby ho nasledoval, tak by som si myslel, že v Jeho očiach bude smútok, ľútosť, sklamanie, rozčarovanie, pohrdnutie, horkosť, zdvihnuté pravé obočie „ja som vedel, že ty si to nikdy od svojej mladosti nemyslel vážne s tými prikázaniami.“ Viete, čo bolo v Jeho očiach? Marek to popisuje veľmi dokonale „Tu zahľadel sa Ježiš na neho a zamiloval si ho.“ Vedel, že odchádza, vedel, že sa nevládze vzdať všetkého, vedel, že nestáva sa Jeho nasledovníkom. Videl chrbát toho mládenca, otočil sa Mu chrbtom. Je tu napísané „zamiloval si ho.“ Marek tam asi niekde blízko stál a pozeral sa do Ježišových očí a ja by som bol veľmi rád, keby si ty bol dnes blízko a pozrel sa Ježišovi do očí. On sa zahľadí na teba, ja verím, že týmto istým štýlom. Zamiloval si ťa. Už dávno si ťa zamiloval. Možno keby tam pár okamihov mládenec vydržal a pozrel sa Pánovi do očí, tak by sa neotočil chrbtom, ale to je len moja úvaha, „evanjelium podľa Kevického“.
Je ešte spomenuté, že keď Peter trikrát zaprel Pána Ježiša a zakikiríkal kohút, Pán sa na neho pozrel, stretli sa im oči a Peter horko zaplakal. Ja neverím, že v Ježišových očiach uvidel výčitku, videl lásku, prijatie, zamiloval si ho a zaplakal. To je zármutok na spasenie, keď plačeš nie preto, že si odmietnutý a nie si dosť dobrý a stále máš oči upriamené len na seba a na svoje krízy a na svoje bolesti a to ako ti ublížili iní, ale keď plačeš, lebo si milovaný a prijatý napriek tomu aký si. Zármutok na spasenie.
Príspevky
