27. 2. 2011

IV. Chudobní duchom

IV. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

11Štvrtá z týchto vlastností znie:

Očakávajú len málo od súťaženia, ale veľa od spolupráce.

Myslím, že ani netreba odhaľovať túto vlastnosť bohatých: stále sa porovnávajú s inými (či už s vnútornou potrebou vyniknúť, alebo so závisťou a svojou vlastnou vnútornou nespokojnosťou). Bohatí súťažia, porovnávajú sa, vedú boj, ukazujú prstom, súdia iných. Akoby im vedomie ich silnej stránky dávalo mandát súdiť iných.

Verím, že čelíme vážnemu ohrozeniu a výzve zároveň. Či v Bratislave, alebo v ktoromkoľvek inom meste, či v našom zbore, alebo v ktoromkoľvek inom zbore. To, či budeme bohatí duchom, alebo chudobní rozhodne o tom, či budeme spolupracovať alebo pracovať sami; či budeme zápasiť o jednotu ducha, alebo zápasiť medzi sebou; či sa na sporných otázkach utvrdíme vo vzájomnej láske, alebo sa rozdelíme. Čelíme výzve schudobnieť v duchu, aby nám Boh mohol zveriť veci Jeho nebeského kráľovstva. Chudoba duchom sa prejaví aj v jednote, spolupráci, spoločenstve.

Je to však aj ohrozenie. Osobne vnímam ako nepriateľ dlhodobo buduje mnohé priehradné múry a rozdelenia medzi kresťanmi, pastormi, službami, zbormi. Na jednej strane je tu práca Ducha Svätého, ktorý nás tiahne do vzťahov a spolupráce na príprave cesty Kráľovi slávy. Na druhej strane je tu aj práca nepriateľa, ktorý všemožne podporuje to, aby naše srdcia zrástli s našim bohatstvom, aby sme sa stali pyšní na svoje duchovné poklady.

Tento kontrast bohatosti a chudoby duchom môžeme vidieť v udalosti, ktorú popísal apoštol Ján:

Ján 8:1  A Ježiš odišiel na Olivový vrch. 2  Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich. 3  A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihutú v cudzoložstve, a postaviac je do prostredku 4  povedali mu: Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. 5  A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš? 6  Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohnul dolu a písal prstom na zem. 7  A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň. 8  A opät sa zohnul dolu a písal na zem. 9  Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostredku. 10  A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho krome ženy, povedal jej: Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? 11  A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej.

Keď farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve k Ježišovi, aby ho skúšali aký postoj zaujme na základe Mojžišovho zákona ku tejto žene, ukázali v plnej nahote postoj bohatých: Ich spôsobom myslenia bolo porovnávanie sa. Nemali problém vopred túto ženu odsúdiť a kameňovať. Naopak v porovnaní s ňou seba videli ako svätých. Dokonca všetko toto bolo o tom, aby sa porovnávali s Ježišom, aby s Ním súťažili. Evanjeliá jasne hovoria o tom, ako žiarlili na popularitu Jána, alebo Ježiša a ako pre svoju pýchu odmietli jedného i druhého.

To ako Pán Ježiš túto ženu neodsúdil (J 8,17) však ukazuje úplne iný postoj – postoj chudobných duchom, ktorí iných dvíhajú a vracajú im hodnotu, dávajú novú šancu, nový začiatok. Pán túto ženu pozdvihol na svoju úroveň. Nemala pri ňom pocit, že je niekto druhotriedny a zbytočný. On ju pozval do spolupráce, do nasledovania Boha Otca. Na Ňom vidíme chudobu ducha. On prináša chuť neba na zem, doslova niečo z Božieho srdca Otca. Je to úplne niečo iné ako sebavedomé odsudzovanie hriešnikov na základe biblických textov. On vôbec nemá v záujme túto ženu verejne súdiť, odhaľovať jej hriech, odsúdiť ju a vydať ju nejakej forme trestu, náboženskej, či spoločenskej izolácie, či dokonca smrti. Chudobní duchom dvíhajú ľudí naspäť do Božej hodnoty, ktorú majú. Povzbudzujú iných ku nasledovaniu Boha.

1. Obvinenie verzus prikrytie 12

To, čo urobili farizeji tejto žene, sa dnes deje úplne bežne v našich zboroch, dokonca medzi pastormi. Niekedy mám pocit, že niektorí bratia a sestry majú doslova charizmu vyhľadávať hriešnikov a chyby na druhých. Dokonca to robia v presvedčení akéhosi spravodlivého súdu, rozsudzovania a boja o pravdu. Takisto ako farizeji, aj my sme vyzbrojení Písmom a vieme citovať Mojžiša. Takisto aj my sa nerozpakujeme objekty svojho spravodlivého hnevu postaviť do prostriedku cirkvi, na verejnosť a ukazovať na nich prstom. Aj my konáme skupinovo: máme alebo vyhľadávame svojich prívržencov, ktorí budú stáť na tej našej strane pravdy a stanú sa s nami vykonávateľmi súdu. Samozrejme, možno to nerobíme takto verejne a možno nedvíhame zo zeme kamene. Používame ďaleko sofistikovanejšie spôsoby. Robíme to humanistickejšie: skryte, slovami, postojmi, myšlienkami...

Pán Ježiš na to nereagoval. Respektíve, zohol sa a písal si prstom po zemi. Nevedel sa k nim pridať. Vôbec nemal ich optiku a postoje. Vôbec sa nevedel postaviť na ich stranu. A možno mu to celé bolo trápne a nesmierne boľavé. Na jednej strane bola pred ním žena pristihnutá v hriechu. Na druhej strane tu boli „mužovia zákona“ stojaci v hriechu, ktorí neboli schopní identifikovať (a možno niektorí z nich boli rovnako cudzoložiaci, len ich pri tom nikto nepristihol): v hriechu náboženskej bigotnej tvrdosti a pýchy voči človeku.

Pán Ježiš mlčal. Vôbec sa s nimi nepustil do debaty. Mohol by, ale zrejme by to k ničomu inému ako výmene názorov, nepochopenie a novému obvineniu neviedlo:

  • Neobhajoval ženu argumentmi, hoci možno mohol. Možno mohol hovoriť o jej detstve, rodičoch, či manželstvách, alebo chudobe... Možno mohol hovoriť o jej zraneniach, o tom, ako možno bola zneužívaná, odmietaná... Predsa to neurobil. Mlčal. Zrejme by to tí mužovia aj tak neprijali. Toto ich vôbec nezaujímalo. A koniec koncov: nebolo by to dostatočné alibi a Pán zjavne nezaujal postoj ospravedlňovania miery jej viny a hriechu.
  • Nediskutoval s „mužmi zákona“ o zákone samotnom, hoci mohol. Mohol im presnejšie citovať Mojžiša a nachytať ich v tom, že priviedli len ženu a nie aj toho dotyčného muža – lebo podľa zákona mali byť vydaní na smrť obidvaja. Neurobil to. Mlčal. Tým mužom nešlo totiž o zákon. Oni hľadali zámienku. A nešlo im ani o tú ženu. Pán zjavne nezaujal ani postoj, v ktorom by obhajoval správnosť Písma, alebo zmieroval závažnosť jeho výpovedí. Nezaujal postoj liberála, ktorý by tvrdil, že Písmo nemôžeme brať tak prísne a doslova. Neargumentoval históriou a kultúrou doby Starého zákona, aby zmieril požadovanie trestu smrti pre cudzoložníkov.
  • Dokonca ani neprešiel do protiútoku a neobvinil ich z ich pýchy, pokrytectva, či vlastných skrytých hriechov, hoci mal k tomu zrejme jedinečnú príležitosť. A toto ma nesmierne fascinuje. Mlčal. Nezaujal postoj farizejov. Nezačal na oplátku On ukazovať prstom verejne na nich. To by aj tak hriech tej ženy a požiadavku zákona nijako neriešilo.

Zohnutý si písal prstom na zemi a nijako sa do „tejto hry“ nezapojil. Evidentne Mu to bolo celé nepríjemné, boľavé, trápne. Tlačili ho do kúta, aby sa vyjadril, aby ho mohli obviniť. Pri tom tam však bola tá žena. A Pán sa zohol. Nepozeral sa ne jej verejne odhalený hriech, na jej hanbu. Odvrátil od toho svoju tvár. Na takýto boj s hriechom človeka sa nevedel pozerať. Zakryl svoje oči.

Toto je ten rozdiel medzi postojom bohatých a chudobných duchom: obvinenie verzus prikrytie. Chudobní duchom vôbec nemajú v záujme tu niekoho verejne pranierovať a „prepierať jeho špinu“. Je im to neprirodzené, cudzie, trápne, boľavé... Oni sú zlomení pre hriešnikov. Nijako neospravedlňujú mieru ich previnenia. Nijako ich nealibizujú. Nijako neznižujú platnosť Písma a neznižujú jeho nároky. A predsa sú pohnutí súcitom, milosrdenstvom a láskou. Oni plačú za nich. Rozmýšľajú ako ich vyviesť z hriechu, závislostí, vzbury, oklamania... Sú zohnutí. Mlčia. Plačú. Boli by najradšej, keby sa to na verejnosť nikdy nedostalo a keby sa to neriešilo len „od stola“, úradnícky, ľudsky. Rozumejú hriechu a jeho závažnosti, rozumejú potrebe nápravy, či konfrontácie. Hľadajú a kričia však po Božej milosti ku zmene, ku pokániu, ku obnove... Majú skôr tendenciu vziať nejaký neviditeľný plášť a zakryť hanbu hriechov, ktoré takto vyšli najavo.

2. Odsúdenie verzus omilostenie14

Žiaľ ďalším - aj medzi nami, aj v našich zboroch, vzťahoch, srdciach a mysliach - krokom, ktorý robíme oklamaní bohatstvom pýchy vo svojich pravdách a presvedčeniach, je odsúdenie. Je to konanie v presvedčení, dokonca zdôvodnené textami z Písma. Aj my – ako títo farizeji – odsudzujeme iných: vidíme chyby, odhaľujeme hriechy a na základe toho sa oddeľujeme, prerušujeme kontakt, končíme vo vzťahoch, alebo spolupráci, vytvárame si svoju mienku o tom dotyčnom, svoje alibi prečo mu neodpustiť, svoje záznamy a pamäte o zlyhaniach iných. Kvôli tomu máme vynikajúco vybudované argumenty prečo niekomu nemôžeme odpustiť, prečo zostávame zranení a sklamaní, prečo šírime svoju horkosť a nazývame ju pravdivým rozsudzovaním.

Tá žena dostala nálepku na čelo „cudzoložnica“. A tí „muži zákona“ boli presvedčení, že konajú v Božom mene. Odsúdenie človeka kvôli hriechu (chybe, vine, nedostatkom, nesympatii, inakosti, nesúhlasu...) na jednej strane. A presvedčenie o pravdivosti svojho súdenia a konania na strane druhej.

Pán Ježiš však tiež robí ďalší krok – krok chudobných duchom: keď sa Ho neprestávali vypytovať súhlasil s ich odsúdením tej ženy. Dokonca ich vyzval nech svoj súd aj vykonajú. Ovšem ak sú sami bez hriechu. Tento krok by sme mohli nazvať aj sebareflexiou, schopnosťou vidieť svoje vlastné srdce, hriech, vinu, nedostatky... Toto však u človeka nie je možné. Toto je optika tých, ktorí zakúsili milosť Božiu, ktorí uvideli ako sú na Božej milosti závislí, ako len milosťou sú spasení.

Som presvedčený, že ako ich Pán vyzval ku hodeniu kameňom v prípade, že sú sami bez hriechu, tak tam prišla vzácna milosť Božia, prítomnosť Božia, Božie pomazanie. Prišlo tam svetlo (koniec koncov, to je prvá ďalšia veta Pána hneď po tom ako sa táto epizóda skončila). Zrazu aj farizeji – a ja verím, že aj tá žena – sa ocitli v Božom svetle. Farizeji uvideli vlastnú nehodnosť, ktorá ich diskvalifikovala k vykonaniu ich súdu. A tá žena (možno prvýkrát) uvidela svoje cudzoložstvo ako hriech, ba možno celý svoj život ako život bez Boha. Tá žena (možno prvýkrát) uvidela ako si zaslúži, aby ju ostatní odsúdili. Konečne sa (možno) prestala obhajovať, vyhovárať. Farizeji (možno tiež prvý krát) stratili svoju bohorovnú istotu vo svojich presvedčeniach. Ich vlastná spravodlivosť sa začala rozpadať ako domček z karát. Možno nie len kamene im vypadli z ruky, ale aj ich vlastné presvedčenia. A možno aj ich srdce začalo mäknúť. Potichu – bez slova – sa vytrácali jeden za druhým.

To, čo sa tam stalo, bola Božia milosť. Bolo to Božie svetlo, ktoré preniklo srdcia. Nebola to finta na farizejov. Nebola to snaha vyhnúť sa konfrontácii hriechu cudzoložstva tej ženy kvôli vlastnej hriešnosti farizejov! Božie svetlo – Božia milosť – konfrontovala každé jedno srdce na tom mieste. Božia milosť na jednej strane zastavila súd a na druhej strane spôsobila usvedčenie z hriechu – pokánie.

Toto je niečo čo chudobní duchom zakúsili na vlastnej koži. Nie je to neschopnosť konfrontovať hriech u iných z dôvodu, že sami sú hriešni! Nie je to liberalizmus z dôvodu skazenosti. Nie je to tolerovanie hriechu z dôvodu všeobecného úpadku. Nie je to zmena nárokov Písma voči hriechu. Je to Božia milosť, ktorá odhaľuje a premieňa moje vlastné srdce. A keď viem, že mňa samotného zmenila práve táto nádherná, mocná Božia milosť, potom viem, že iba toto môže zmeniť aj niekoho iného.

Chudobní duchom zakúsili Božie svetlo, v ktorom sa stali úplne odhalenými pred Bohom, úplne preniknutí Jeho pohľadom, úplne nahými, úplne nehodnými, odsúdeniahodnými...; a predsa úplne prijatými, úplne omilostenými a úplne vykúpenými krvou Krista, úplne ospravedlnení, úplne milovaní... Ak sme zakúsili toto Božie svetlo – túto Božiu milosť – potom sme sa iste stali chudobnými duchom. Potom budeme v tomto svetle aj jednať s inými, potom budeme toto svetlo niesť a sprostredkovať iným.

3. Trest verzus zmena15

Tretím znakom bohatých duchom je trestanie iných ľudí. Rovnako ako farizeji chceli uvaliť trest na tú ženu, alebo ako chceli vytrestať Ježiša kvôli tomu, že nijako nezapadal do ich predstáv o Mesiášovi a predsa sa za Mesiáša vydával. Tak aj my v mene rozsudzovania uvaľujeme na ľudí tresty. Snažíme sa tak chrániť pravdu, obhajovať svoje presvedčenia, alebo tlačiť ľudí ku pokániu, k prispôsobeniu sa nejakým normám, presvedčeniam, predstavám. Takýto trest často visí vo vzduchu v našich zboroch, pokiaľ by niekto vytŕčal z radu, mal iné teologické presvedčenie, formu zbožnosti. Takýto trest hrozí tým, čo upadli do hriechu, urobili chyby. Takýto trest si odnášajú nesympatickí, neobľúbení, problematickí... Niekedy je to trest prehliadania, nevšímania si, odmietnutia, neprijatia. Niekedy je to trest nahlas nikdy nevyrieknutých a predsa vo vzduchu visiacich antipatií, nesúhlasov, kritík. Niekedy je to trest otvorenej izolácie od spoločenstva, akéhosi vyhnanstva. Často je zborová kázeň len trestom. Nič viac. Niekedy je to trest „onálepkovania“, obvinenia, označenia, ktoré je však akoby neodvolateľné a nestiahnuteľné späť. Niekedy je to dokonca ako výsledok duchovného rozsudzovania: niekoho trestáme nejakou duchovnou nálepkou.

Aj vtedy trest visel vo vzduchu. Hrozilo, že budú lietať kamene. Jedni chceli trestať. A niekto čakal ako na neho trest dopadne. Vstúpila do toho však Božia milosť – Božie svetlo. Pán Ježiš znovu zmĺkol, zohol sa, a písal niečo na zemi. Konala Božia milosť. Pán jej nechal priestor:

  • Farizeji postupne odchádzali. Ich istota, ich vernosť zákonu, ich presvedčenia, ich samospravoslivosť... – to všetko ich akoby opustilo. Niečo sa zmenilo. Niečo v nich sa zmenilo. Veď to oni tam prišli s úmyslom obviniť, odsúdiť, kameňovať a preveriť tohto divného učiteľa vydávajúceho sa za Mesiáša. Zrazu odchádzajú. Úplne potichu. Bez argumentovania, bez obhajovania, bez vysvetľovania. Ich trest sa nekonal. Udialo sa niečo iné, čo nečakali. Niečo v nich sa zmenilo. Otvorila sa im možnosť, ktorú dovtedy nevideli. Iný spôsob ako trest. Iná zbraň voči hriechu: Božia milosť, v ktorej uvideli, že nie sú lepší ako žena, ktorú pred chvíľou chceli kameňovať.
  • Žena tam zostala. Jej horkosť, slepota, či zatvrdilosť, alebo skazenosť ju opustili. Niečo sa zmenilo, niečo v jej vnútri sa zmenilo. Ju tam dotiahli, aby ju vydali na smrť a teraz, keď konečne všetci „muži zákona“ poodchádzali, ona zostáva na mieste. Prečo neutiekla hneď ako sa dalo, hneď ako sa farizeji porozchádzali a dalo sa v dave ľahko ukryť, stratiť...? Čo sa to s ňou stalo? Nedopadli na ňu kamene, ale Božie svetlo.

Pán sa jej spýtal: „Nikto na neodsúdil?“ – odpovedala „Nikto, Pane.“

Mohla začať argumentovať, obhajovať sa, plakať, či obviňovať na oplátku farizejov a celý náboženský systém. Mohla prosto odísť a žiť si ďalej po svojom. Mohla zapadnúť ešte hlbšie do svojej horkosti, či oklamania. Nestalo sa to však.

Výsledkom trestu zväčša totiž býva rozdelenie a ešte väčšia bolesť a zatvrdenie.

Tu sa však stalo niečo iné: došlo ku premene jej srdca, jej vnútra, jej zmýšľania. Bolo odhalený jej život. Pán iste videl do jej srdca (J 2,25). Nemusel ju usviedčať z hriechu slovami. Nemusel jej pripomínať stav jej duše. To sa zrejme už vo vnútri tej ženy dialo prostredníctvom Ducha Svätého (J 6,44; 16,8-9).

Povedal jej: „Ani ja ťa neodsudzujem.“

Nijako neznížil vyjadrenia Písma k jej predchádzajúcemu hriechu a spôsobu života. Nijako ju a jej hriech neospravedlnil jej životnými okolnosťami. Predsa však dokonale tej žene rozumel, videl jej život. A takisto ona vedela, že stojí pred niekým, kto vie o nej všetko a predsa ju neodsudzuje. Vyjadril jej niečo osobné.

A toto je niečo Božie. Toto je nebeské kráľovstvo. Božia osobná láska. Jeho milosť s konkrétnym človekom. Jeho dotyk. Je to niečo z Božieho Otcovského srdca. A to je láska tak horúca a obrovská!!! A práve toto je niečo po čom chudobní duchom kričia. Oni sami to zažili. A toto dávajú aj iným. Chudobní duchom zakúsili svoje odhalenie v Božom svetle, ale aj Božie prijatie, odpustenie a objatie. Chudobní duchom toto Božie svetlo nesú – sú svetlom sveta. Chudobní duchom sprostredkúvajú Božie prijatie, odpustenie a objatie. Ide to cez nich. Môžu vyznať: „JA ťa neodsudzujem“.

Ježiš jej povedal: „Choď!“

Prepustil ju zmenenú. Nie len potrestanú, odsúdenú, onálepkovanú...! Ona odchádzala zmenená. Ona odchádzala poslaná. Odchádzala s novým smerom a zmyslom pre svoj život, ktorý dovtedy nemala. Odchádzala s novou hodnotou, ktorú jej Ježiš dal a s novou identitou v Ňom.

Ježiš jej povedal: „... a viac nehreš!“.

Nepovedal jej „nezhreš“ ani „nescudzolož“. Tam už nešlo len o to, pri čom ju prichytili. Tam už nešlo len o to cudzoložstvo. Tam šlo o jej srdce a vieru v Boha. Išlo o úplnú zmenu života. Išlo o rozhodnutie žiť život s Bohom. A Pán ju v tom povzbudil. Dal jej túto perspektívu nového začiatku a novej budúcnosti s Bohom. Nezavalil ju neurčitým zdrvujúcim pocitom viny a beznádejnou vyhliadkou odsúdenia za to čo spáchala. Mnohí hriešnici v cirkvi nedostanú možnosť začať znovu. Ježiš tejto žene dal však jasný nový začiatok. Už nežila s biľagom svojej minulosti. Už nemusela zostávať v rezignácii a beznádeji. Dostala od Pána potvrdenie novej etapy pre svoj život.

Chudobní duchom túžia a prinášajú zmenu. Je to zmena zvnútra. Zmena v Duchu Svätom. Chudobní duchom kričia po tom vidieť Božiu milosť, zmenené srdcia, skutočné pokánie. Preto veria v zmenu hriešnikov, obnovu odpadlíkov, pozdvihnutie padlých.

Na záver:

Kolosenským 3:12  A tak si oblečte jako vyvolení Boží, svätí a milovaní srdečnú sústrasť milosrdnú, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, zhovievavosť 13  znášajúc jeden druhého a odpúšťajúc si, keby mal niekto na niekoho žalobu, jako aj Kristus odpustil vám, tak aj vy. 14  Ale nad to nado všetko oblečte si lásku, ktorá je pojivom dokonalosti. 15  A pokoj Boží nech víťazí vo vašich srdciach, ku ktorému ste aj povolaní v jednom tele, a buďte vďační.

Tento text tak jasne hovorí o chudobných duchom a ich postoji. Nie je to však niečo ľudské. Toto už nie je ľudská ušľachtilosť, dobrota, vlastnosť... Toto sú postoje vyvolených Božích, svätých, Bohom milovaných. Toto je dielom Ducha Svätého v životoch tých, čo Boha zakúšajú.

Kázeň na tento text, ktorá ma nesmierne oslovila, a ktorú vám doporučujem nájdete TU. Je to kázeň ženy, ktorá takúto premieňajúcu milosť Božiu zakúsila a zmenilo to jej spôsob riešenia konfliktov.

25. 2. 2011

Prebudenie 11. Jazierko

Jazierko
„Kam teraz pôjdeme?“ opýtala som sa Ježiša.
„Chvíľu tu pobudneš. Všetci tí ľudia vás potrebujú. A potom? Potom uvidíme,“ zasmial sa, „hlavné je, aby sme boli vždy spolu.“
„Po inom netúžim,“ povedala som trochu smutne.
„Si unavená. Bol to ťažký deň. Poď, prejdeme sa.“
Kráčali sme po mäkkej tráve a dýchali čerstvý, slobodou voňajúci vzduch. Pomaly som sa upokojovala. V dome som celý čas prežívala nepríjemný tlak. Vedela som, že je to nepriateľ, ktorý sa ma snaží odradiť od toho, na čo ma tam poslal Boh. Pod povrchom všetkého, čo sa dialo, na čo som sa musela sústrediť, vyťahoval starú, zabudnutú špinu môjho života. Napriek tomu, že ju Boh  krvou Baránka umyl. Deptal ma, ukazoval archívne fotky a hrozil ich sprítomnením. Nie zverejnením, to by mi bolo jedno. Často som ľuďom, ktorým som svedčila o Bohu, hovorila, ako som pred tým žila. Pretože sa v tom oslávil môj Boh, vytrhol ma z moci hriechu a postavil do svojho kráľovstva. Hrozil mi sprítomnením. Tým, že ma hodí znovu do vecí, ktoré som kedysi žila. Rozumom som vedela, že Boh je na mojej strane a drží ma, vierou som držala Jeho milosť a žila Jeho svätosť, ale srdce sa mi miestami zmietalo v strachu, že ten tlak nevydržím. Teraz som smela iba jednoducho byť pri mojom milovanom Ježišovi. Bez boja, bez tlaku, bez nečistoty, ktorá sa do mňa celý čas tlačila. Sadli sme si do stmievaním hustnúceho tieňa blízkeho stromu. Rástol na brehu malého jazierka, ktoré napájal potôčik tečúci až z vodopádu Božej rieky.
„Neokúpeš sa?“ spýtal sa ma.
Vlastne som túžila len po tom. Odložila som výzbroj a len v bielom rúchu som sa ponorila do príjemnej vody. Cítila som, ako zo mňa zmýva všetku únavu a zbytky strachu, ktorý som prežívala v dome. Toho strachu, ktorý sa mi snažil nahovoriť, že naša námaha je zbytočná, že pán domu a jeho obyvatelia sa k Bohu odmietnu vrátiť, že tam aj s orlom uviazneme ako tí, čo tam boli poslaní pred nami.
Ježiš sedel pod tým stromom a pozoroval, ako sa kúpem. „Vzala si si to na zodpovednosť,“ ozval sa.
„Bála som sa, že zlyhám. Že niečo pokazím. A že strhnem aj orla. Hriech tam bol taký,“ rozmýšľala som chvíľu nad správnym slovom, „kúsavý.“
„Nehovoril som ti ešte o mojej milosti?“
„Aj tak som sa bála. Skončí to vôbec niekedy?“
„Iste,“ usmial sa trochu smutne, „možno, keby si mi dovolila ti to vziať.“
Vstal a vstúpil do vody.
„Prečo si taký smutný?“ opýtala som sa. Vyzeral naozaj skľúčene.
„Pretože cítim tvoje bolesti a obavy. Daj mi ich, prosím.“
„Dobre,“ súhlasila som.
Vzal zo mňa niečo, čo vyzeralo ako starý, striebrom popretkávaný plášť. To ja som si ho postriebrila tým, ako som sa strachu poddávala namiesto toho, aby som ho zahodila preč.
„Naozaj ho nepotrebuješ,“ pozrel naň. Potom ho roztočil nad hlavou a zahodil. Letel vysoko a ďaleko, až sa úplne rozplynul. Vzal moju tvár do dlaní a pozrel mi do očí. Videl úplne všetko. Kým som a kým som kedy bola. Aj to, kým sa ešte len stanem. Túžila som byť orlicou.
„Si ňou vo svojom srdci,“ povedal, „máš jej oči a krídla, si ako matka orlica.“
Bolo to viac, ako som si kedy priala. Nestala som sa orlom, ale aj tak som ním bola. To, kým som bola, bolo oveľa komplexnejšie, prikrývajúce a napĺňajúce ma dokonalejšie ako čokoľvek iné, čo by som robila. Len vo svojom vlastnom povolaní som mohla byť naozaj šťastná.
„Ver mi,“ povedal.
Oprela som si o Neho hlavu a vzlykala som. Objímal ma a čakal, kým už po toľký krát v živote nevyplačem svoje obavy. Vtedy som zmäkla. To, čo vo mne bolo vždy tvrdé, čo som pokladala za vlastnosť bojovníka potrebnú na to, aby prerazil hradby nepriateľa, zmäklo. Naplnila ma Božia moc. Múry, ktoré mi dovtedy odolávali, už nemali šancu. Pred očami mi preleteli víťazstvá, do ktorých ma volá môj Boh. Bude to Jeho moc, Jeho sláva, Jeho dielo. A On túži, aby som v tom bola s Ním.
„Teraz,“ zašepkal takmer nepočuteľne a umyl mi tvár a oči vodou, v ktorej sme stáli, „je čas, aby si videla nebo.“
Uvidela som tú nádheru. Úplne jasne, bez akéhokoľvek závoja, ktorý by mi skresľoval obraz. Videla som Boží trón a na ňom môjho nebeského Otca, anjelov okolo a zástupy spasených, ktorí, Ho uctievali. Nádheru stvorenia, ktoré nás tam čaká, kvety, trávu, vrchy, skaly akoby z jedného kusu diamantu, stromy v záhrade okolo Božej rieky a obyvateľov neba, ktorí dýchajú vôňu Baránka. Všetko to tam voňalo Ním. Pretože to pre nás pripravil On.
„Myslíš,“ opýtal sa ma potom, „že som tú nádheru pripravil preto, aby som tam niekomu nedovolil prísť?“
„Nie,“ zašepkala som. Bola som nadovšetko dojatá Jeho láskou. „Urobil si všetko preto, aby mohol do neba prísť naozaj každý.“
„Tak sa už neboj.“
„Kam pôjdeme teraz?“
„Predsa na oslavu,“ zasmial sa radostne, „svadba je už prichystaná.“
„Svadba?“ milovala som oslavy. Množstvo lahodného jedla a koláčov... Úplne som pri tom slove ožila.
Zasmial sa. „Pobehnime, niekto tam na teba čaká,“ vyšiel z jazierka.
Nahádzala som na seba výzbroj a bežala som za Ním. Bolo to ako bláznivá naháňačka, pri ktorej sa nikto nezadýcha, nikto nevyhrá ani neprehrá a predsa sú všetci víťazmi. Bola som dokonale šťastná. Na kraji tábora som uvidela známu postavu. Bol to generál. Už ma vyzeral. Hodila som sa mu okolo krku a piate cez deviate som sa mu snažila povedať, čo všetko som zažila. Neviem, či z toho mal naozaj správny obraz, ale na tom nezáležalo. V ten večer nezáležalo na ničom. Bol to čas radosti. Oslavovali sme svadbu bývalého pána domu a Vedúceho dcéry a tešili sme sa z Ježiša, ktorý tu bol pre každého z nás.
Keď som sa nadránom zobudila, tam, kde som niekedy počas noci zaspala unavená rozprávaním, smiechom a jedlom, uvidela som Ho, ako sedí na kraji tábora a pozerá do diaľky. Čakal na mňa. Aj na orla. Potichu sme si k nemu prisadli, každý z jednej strany, opreli sme sa o Neho a čakali, čo povie.
„Milovaní,“ ozval sa po chvíli, „zostaňte tu, kým sa všetko vráti do normálnych koľají. Potom, prosím, aj keď je vám tu tak dobre, poďte a zachráňte pre večný život ďalších. Túžim po nich. Počujem ich plač a stonanie. Kvôli tomu, ako ich milujem, choďte.“
„Ako len chceš, môj Boh,“ ozval sa orol.
„Je niečo, čo mi chceš povedať,“ obrátil sa Ježiš na mňa.
„Zvykla som si na to. Ale ty vieš, kedy som najšťastnejšia.“
„Musel som tvoju službu oddeľovať od tej jeho,“ vysvetľoval mi, „aby si nevisela na ňom, ale na mne. Teraz to už vieš. Budete môcť byť viac spolu.“
„Ďakujem.“
„Vráťte sa do tábora. Všetci tí ľudia potrebujú znovu počuť evanjelium. To ich uzdraví.“
Chcelo sa nám zostať a počúvať Jeho srdce. Chcelo sa nám poznať Jeho túžby. Ale postavili sme sa a vrátili sa do tábora. Tak ako to chcel. Zostal tam sedieť a pozeral do diaľky. Niekde tam boli ďalší, ktorých miloval.
S každým, kto býval nejaký čas v dome, sme hovorili osamote. Počúvali sme ich otázky a prinášali odpovede. Dávali sme im piť vodu z vodopádu. Potrebovali ju na uzdravenie svojich vnútorností pokazených falošnými pokladmi. Žalúdky aj črevá mali vysypané vredmi, ktoré ich pálili. Telá sme im potierali hojivým olejom, ktorý uzdravoval všetky škrabance a pohryznutia od hadov, na ktorých sa niektoré z cenností satanovho vodopádu premieňali. A hovorili sme im evanjelium. Deň čo deň sme im pripomínali, čo pre nich Ježiš urobil.
Slúžili sme v inej zostave, ako sme boli zvyknutí. Orol s Jedinečnou a Milujúcou a ja s generálom a jeho orlom. Znova som sa učila, ako tí dvaja rozmýšľajú a ako konajú. Boli tak odlišní od môjho orla a Jedinečnej, s ktorými nám často stačilo sa len na seba pozrieť a už sme vedeli, čo si kto myslí! Často sme sa na prvý krát nepochopili, čo viedlo k následným omylom. Ťahalo nás to hlbšie do modlitieb, kde nás Ježiš premieňal. A učil nás novým významom známych slov, pretože potreboval, aby sme sa naučili nie len počuť, ale aj pochopiť, čo ten druhý myslí.
Stretla som tam niekoľko žien, ktoré v dobrej viere, že žijú naplno s Bohom, žili v tom dome. Démoni klamu do nich nasekali hlboké zárezy. Dali sa vidieť aj fyzickými očami, pretože ženy si robili zárezy aj na svojom tele. Veľa som sa s nimi modlievala. Sama. Nikoho som pri tom nechcela mať. Boh ich akoby zasadil do môjho srdca. Plakávala som s nimi, prechádzali sme ich zranenia a volali k Bohu o milosť uzdravenia. S jednou som si nevedela rady. Nakoniec som zavolala generála, aby mi pomohol.
„Veď je ako ty!“ smial sa, „akoto, že jej nevieš pomôcť?“
„No, neviem.“
Potom sa modlil. Položil na ňu ruky a bola slobodná.
„Už znovu si si neverila,“ napomenul ma generál, „čo to s tebou prebral tvoj Pán pri jazierku?“
So smiechom sa pobral preč. Celý on. Nezačal sa so mnou modliť, nezačal mi radiť a pomáhať. Nechal ma, aby som si to vybavila priamo s Pánom. A tak som sa hodila na kolená, znovu volať o Boží zázrak zmeny. A znovu som sa učila radovať sa zo svojich slabostí, pretože v nich sa môj Boh oslavuje svojou mocou.
Večer sme sa všetci spolu modlievali. Oázou znel hlasný spev a vodopád akoby spieval s nami. Voda tiekla v odlišných rytmoch, na zem dopadala v odlišných uhloch, ako Boží Duch spieval s nami.
Do oázy začali znovu prúdiť prúdy bojovníkov. Občerstvovali sa a potom znovu vyrážali do púšte, aby hľadali tých, ktorí potrebovali pomoc. Privádzali čerstvo znovuzrodených ale aj bojovníkov, ktorí zostali osamotení a už nevládali ďalej.
Rada som pozorovala ten ruch. Bol naplnením poslania oázy. Všetko znovu fungovalo a my sme sa chystali odísť. Vedúci sa zberal naspäť k známemu brehu bahna. Milujúca túžila ísť s ním. Už jej bolo smutno za tým mladým vedúcim, ktorého sme nechali dohliadať na tábor. Ale mala ísť s nami.
„Pošlem ho za tebou,“ uhádol Vedúci, čo sa v nej deje. Hneď ožila. Jedinečná a môj orol si ju doberali, ale vlastne sa na toho mladíka a aj na Objímajúcu, ktorá mala prísť tiež, tešili s ňou.
Na kraji tábora na nás čakal Ježiš. Akoby sa od nášho rozhovoru ani nepohol. Pozeral do diaľky, kde videl tých, za ktorými nás posielal.
„Choďte, milovaní, priveďte ich ku mne. Hovorte im, že som za nich zomieral. Za každého jedného. Milujem ich. Veľmi. Dávam vám pomazanie môjho Ducha.“
„Ty,“ obrátil sa na generála, „veľa si pre nich plakal, teraz choď a zožni úrodu.“
„A ty,“ obrátil sa na Jedinečnú, „to, čo v sebe celý život nosíš, to, o čom snívaš, teraz sa to stane. Vstúp do plnosti svojho povolania. Buď slobodná.“
„Orol,“ povedal môjmu orlovi, „stoj na stráži. Lietaj vysoko a pozeraj ďaleko. Potrebujú ťa, aby chápali súvislosti všetkých vecí. Poučuj ich, ale zostaň pokorný.“
„A ty,“ povedal generálovmu orlovi, „dohliadni na neho ako otec dohliada na syna. Stoj pri nich všetkých ako ochranca stáda.“
„Dievča,“ povedal Milujúcej, „pripojil som ťa ku nim, pretože máš pomazanie, ktoré potrebujú. Uč sa od nich a vyučuj ich. Príde čas, keď ťa oddelím do inej služby, ale teraz pôjdeš s nimi.“
„A ty,“ obrátil sa ku mne, „choď a naplň moje sýpky. Veľa som ťa vyučoval, neboj sa použiť to. Naplň svoje povolanie.“
S každým z vojakov, ktorí mali ísť s nami, hovoril osobne. Len On vedel, kým sú a kam kráčajú. Povedal im presne to, čo potrebovali počuť. Videla som medzi nimi niektoré známe tváre. A mnohé nové. Naše životy sa stretali a rozchádzali tak, ako nás Pán doteraz viedol.
Potom sme sa modlili. Všetky moje opisy týchto chvíľ končia v obsahu jednotlivých slov. Bolo to vždy viac ako modlitba. Bolo to zjednotenie sa s Bohom. Stretli sme Ho na mieste, kde On rozumel každému z nás a my sme rozumeli Jemu. A boli sme menení na Jeho obraz.
Vyrazili sme. Cítila som sa ako niekto, kto našiel, čo celý život hľadal. Našla som jednotu s bratmi a sestrami, s ktorými sme išli. Jednotu napriek rôznosti. Len jednu vec sme mali spoločnú – to ako sme milovali nášho Pána.
Prešli sme okolo miesta, na ktorom stával dom, kvôli ktorému sme vlastne do oázy prišli. Zostalo neúrodným zhoreniskom. Myslela som, že Ježiš ho rozzelená, ale na prosbu bývalého pána domu ho nechal tak – čiernym, popolom páchnucim pomníkom na výstrahu pre budúce pokolenia.
Vošli sme do púšte. Orly vyleteli a začali spievať. Zľava sa k nám tryskom blížil osamelý jazdec. Bol to mladík veliaci táboru pri bahne. Bojoval boje iného charakteru, ako sme bojovali my. Dopĺňal náš tím o nový pohľad. Na sedle pred ním sedela Objímajúca. Boli sme kompletní.
Ešte raz som sa obzrela. Oáza pomaly mizla v diaľke.

23. 2. 2011

Prebudenie 10. Dom v oáze

Dom v oáze
Bola som strašne unavená. Zažili sme veľké víťazstvá, ale stáli ma veľa síl. Túžila som jedine po tom, aby som nikým a ničím nerušená mohla spočinúť pri Pánovi. Spomínala som na prameň a nádherný deň s Ním, aj na jazero odpočinku, ku ktorému ma kedysi dávno vzal. Potrebovala som sa do neho znovu ponoriť. Orol už našiel svoju pieseň a bol občerstvený. Aj ja som ňou bola povzbudená, ale aj tak mi chýbala sila. Potrebovala som priamy kontakt s mojím Bohom.
„Splním každé tvoje prianie, moja milovaná,“ povedal mi Ježiš, „som tu pre teba stále a vždy, kedykoľvek a kdekoľvek. Čo si praješ?“
Mala som na jazyku: ,Odísť s tebou a už sa nemusieť vrátiť,‛ ale pozrela som na svojich drahých spolubojovníkov a nechcela som ich opustiť.
„Pomôž mi, potrebujem tvoje mocné objatie. Zhoď zo mňa tú ťarchu, ktorá na mne zostala,“ povedala som.
„Poď,“ vzal ma za ruku a kamsi ma viedol. Chcela som namietať, že musíme rýchlo odísť do oázy, ale On sa len usmieval, a tak som odložila svoju uponáhľanosť a išla s Ním. Prišli sme až k briežku, za ktorým sa rozprestierala púšť. Medzi stromami, teraz už nádherne rozložitými, tam stála skala. V tej skale bol vchod a my sme vošli dnu. Pripomenulo mi to moju cestu do Jaskyne spiacich obrov. Steny chodby, ktorou sme kráčali, boli nádherné, leskli sa a odrážali Pánovu slávu. Obzerala som si ich s údivom, s akým ľudia pozorujú prekvapujúcu nádheru Božieho stvorenia. Hladila som ich rukou a kochala sa ich pevnou jemnosťou a príjemne chladivým povrchom.
„Tu je to,“ povedal Ježiš a zastavil sa. Otvoril akési dvere, ktoré som najskôr vôbec nevidela.
„Toto sú tvoje dvere,“ povedal mi.
„Moje?“ nechápala som.
„Áno, starostlivo si sem ukladáš svoje zlyhania. Napriek tomu, že som ti ich už dávno odpustil a zabudol na ne. Majú moc ťa kedykoľvek dostihnúť a deptať.“
„Čo s nimi urobíš?“ opýtala som sa.
„Záleží na tom, čo s nimi urobíš ty. Vojdime,“ ponúkol ma.
Vstúpili sme. Najskôr ja a potom, hneď za mnou, On.
„A teraz?“ opýtala som sa.
„Teraz mi povieš, čo urobíme.“
Obzrela som sa po miestnosti. Bolo tu všetko, čo som si kedy vyčítala a nedala naozaj Bohu. Všetko, čo som síce odpustila sebe alebo svojim vinníkom, ale aj tak som sa nad tým ešte spätne trápila. Nie preto, že by som nevedela, že mi odpustil, ale preto, že som sa zoči-voči iným problémom bála, že znovu zlyhám. Boli to momenty, ako aj ten dnešný, kedy som sa nevedela hodiť do Božích mocných rúk úplne celá. Len kvôli veciam, ktoré som podľa môjho názoru nezvládla tak, ako som mala.
„Zomrel si aj za to,“ povedala som.
„Takže?“ Vopred vedel, čo poviem. V očiach mu hrali radostné ohníky.
„Spáľ to, prosím.“
„Urob to ty. Urob to mojím ohňom.“
Podal mi pochodeň. Šla som od zlyhania a bolesti k zlyhaniu a bolesti a podpaľovala som ich. Celú miestnosť zaplavil oheň. Vyšli sme von a Ježiš za nami zavrel. Vtedy tie dvere úplne zmizli. Stena bola opäť hladká.
„Už si nič nevyčítaj, nehľadaj vinníka. Nie si ním ani ty, ani nikto iný. Ja som ti odpustil všetko. Nemysli na to viac. Čo bolo, bolo. Je to zmazané. Či nevieš, že aj keď v niečom zlyháš, Ja som aj tak Víťaz?“
„Viem, ale nie vždy som to aj žila. Vedieť a žiť je tak rozdielne!“
„Ži,“ povedal a dýchol na mňa. „Nič, čo sa stalo v tábore, nie je tvoja vina. Nezlyhala si. Nepriateľ má rôzne zbrane, ale vy sa učíte víťaziť. Ja sa o vás postarám. Ja som ho už porazil. Stále sa vzpiera a zúri, lebo vie, že má málo času. Ale vy máte na svojej strane mňa. Moja armáda anjelov je vám vždy k dispozícii. Správaj sa tak. Neboj sa. Víťazstvo je tvoje. Dal som ti ho. Ja som ho vybojoval a dávam ti ho. Ja svojim bojovníkom dávam víťazstvo. Nie prehru. Pocity zlyhania nie sú odo mňa. Ja som ten, kto ťa vždy dvíha. Nedeptá, netlačí k zemi. Ja som ten, kto ťa stavia na rovné nohy, dáva tvojim kolenám aj tvojim ramenám novú silu. Ak niečo pokazíš, neprichádzam s výčitkami, ale s nápravou. Ja som tvoj vysloboditeľ. Kedy som ti vyčítal nejakú tvoju chybu?“
„Nikdy,“ povedala som, „prídeš a pomôžeš mi vyznať hriech nie, aby si mi ukázal, že som zlyhala, ale aby si mi pomohol postaviť sa. Prídeš jemne a láskavo, dávaš mi novú silu.“
„Tak je. Neznevažuj moc môjho odpustenia.“
„Odpusť.“
„Prečo hľadíš do zeme? Nemusíš sa hanbiť. Ja sa z teba teším. Či niečo pochopíš, či nie, či vyhráš, či padneš, či niečo pokazíš, alebo opravíš. Stále sa z teba teším úplne rovnako bláznivo a zamilovane.“
Potom ma objal. Dlho a tuho. Cítila som, ako sa obmývajú moje bolesti zo zlyhaní. Nič mi nevyčítal. Len ma miloval.
„Dokonalá budeš až v mojom kráľovstve,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku, „netráp sa nad svojou nedokonalosťou.“ Ďalej ma objímal, akoby zo mňa žmýkal všetko, čo ma bolelo. Až kým som si neprestala vyčítať všetky svoje prehry.
„Je čas víťaziť, moja drahá,“ povedal.
Vtedy som Ho uvidela ako Leva z kmeňa Júdu. Spomenula som si na Aslana z jednej z mojich najobľúbenejších kníh - Kroniky Narnie (lev Aslan v Kronikách Narnie predstavuje Pána Ježiša). Zareval, až ma ovial Jeho mocný dych. Tým revom zo mňa spadol všetok strach. Bolo to Jeho víťazstvo.
Vrátili sme sa do tábora. Akoby sme v miestnosti v skale boli len niekoľko minút. Práve sa stmievalo a všetci odpočívali po náročnom dni. Robila som si starosti, že sme bojom s hadmi stratili celý deň a oddialili tak náš odchod do oázy. Potom som si spomenula na to, čo som práve prežila a prestala som sa trápiť. Pán stál vedľa mňa a stále sa usmieval. Nerušil moje myšlienky, aby som na všetko prišla sama.
„Tak?“ opýtal sa, keď som si povedala, že bude stačiť odísť až zajtra, „čo rozkážeš teraz?“
„Môj drahý Kráľ, ktorý si mojím vládcom, keď sa teda pýtaš ty mňa a nie ja teba, mohli by sme mať chvály? S tebou uprostred, len pre teba a kvôli tebe.“
„Iste, veľmi rád.“
Postavil sa doprostred lúky, na ktorej stáli naše stany a začal spievať. Akoby to zasiahlo každú moju bunku. Jeho hlas, dokonale vyvážený sýtosťou farieb, spieval o Otcovej láske. Orly sa zleteli k Nemu a spievali s Ním. Niektorí Mu sadli na plecia a túlili sa k Jeho tvári, iní na ramená, hrdo vztýčili hrude, ako praví princovia. Iní poletovali a sadali si na naše ramená. Spievali vojakom ich osobné piesne. Chválili sme nášho nebeského Otca a ďakovali mu za Jeho lásku. Znovu mnou prechádzali vlny najúplnejšieho, najhlbšieho odpočinku, nepredstaviteľného ľudskými zmyslami, pretože človek sám, bez Boha taký odpočinok nemôže zažiť. Boli sme tam niekoľko hodín. Každý sám pred tvárou svojho Otca a tiež všetci spoločne. Zašla som za Milujúcou a Jedinečnou a dlho sme sa objímali. Potom Ježiš dospieval. Rozišli sme sa do stanov. Len stráže zostali vonku a modlili sa. Spala som hlbokým výdatným spánkom. Nadránom som mala sen.
Vošli sme do oázy. Bola krásne zelená, ako som si ju pamätala. Odkedy som tu bola naposledy, zmenila sa k lepšiemu. Boh tu naozaj konal. Chcela som vedieť, prečo nás sem teda posiela. Nedávalo mi zmysel starostiť sa o niečo, čo je v poriadku. Zmätene som sa pozerala na Vedúceho a na orlov.
„Tam je to,“ povedal mi jeden z bojovníkov, ktorí prišli s nami, „už som to videl v jednom obraze, ale myslel som si, že je to len výplod mojej fantázie. Bolo to Božie varovanie. Prepáč, že som ti to nepovedal.“
Pozreli sme smerom, ktorým ukazoval. Vyzeralo to, akoby tam bol niekto obesený na strome. Prišli sme bližšie a uvideli, že je to bábka veľkosti človeka. Vyzerala ako Vedúci.
Striaslo ma. Vedúci sa snažil dýchať pokojne. Padli sme na kolená. Duch Svätý nám vysvetlil, že sa v oáze dostal k moci samozvaný kráľ. Služobník, ktorý svoje metódy povýšil nad Božie a potieral všetko dobré, čo pred ním urobil Vedúci. Povstal proti autorite ustanovenej Bohom a ľuďmi a sám sa stal autoritou.
Vtedy som sa zobudila. Slnko už bolo vysoko a zvyšná časť našej výpravy už bola pripravená. Nechali ma spať, aby som si oddýchla. Boli ku mne naozaj milí, ale nemohla som si vychutnať ten pocit, pretože som bola plná starostí o Vedúceho.
Rýchlo som sa najedla. Jedinečná s Milujúcou mysleli aj na to a urobili mi raňajky. Potom sme vyrazili. Išla som vedľa Vedúceho a porozprávala mu svoj sen.
„Musíme sa modliť,“ povedal.
„Súhlasím,“ povedal môj orol s kroteným nadšením, pretože vzhľadom na situáciu nebolo moc taktné sa tešiť. Aj keď sa netešil z toho, čo som hovorila, ale z toho, že sa ideme znovu modliť. V tie dni bol ako modlitebno-chválový motor. Málokedy som ho našla inde ako na kolenách alebo pri svojom nástroji.
Vedúci bol naozaj smutný. Aj jeho verná orlica.
„Spievaj,“ poprosil môjho orla.
Spievali sme a pozerali na Ježiša. Prosili sme Ho o Jeho vedenie a múdrosť. Nechceli sme prísť a robiť niečo bez Neho. A zvlášť sme prosili o potešenie, ktorým objal nášho drahého Vedúceho a jeho orlicu. Bolo ako dúha. Zahalilo ich a prinieslo pokoj.
V diaľke sa z púšte vynorila oáza. Na prvý pohľad bola ešte krajšia, ako som si ju pamätala. Bolo vidieť aj vodopád Božej rieky, ktorý do nej padal. Po dni cesty po púšti som sa veľmi túžila do neho ponoriť. Predstavovala som si, ako to urobím, ako nechám jeho prúd umyť všetok prach, ako si naberiem do dlaní a napijem sa, ako mi budú po ramenách stekať kvapky vody, aj keď z neho vyjdem von.
„Dávaj pozor,“ vyrušil ma orol.
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a vrátila sa do reality.
Orol sa na mňa jemne usmial. Neskôr mi povedal, že sledoval o čom snívam a túžil snívať tiež. Teraz ale ukazoval na miesto, kde bol v mojom sne strom s obesencom. Bol tam postavený veľký, nový, prepychovo okázalý dom.
„Nechoďte priamo tam,“ povedal Ježiš. Stál pri nás, aby nás viedol, „choďte k môjmu vodopádu. Občerstvíte sa a povzbudíte mojich učeníkov, ktorí sa oň starajú.“
Orol sa nadšene pomrvil. Akoby na ňom spočinula nebeská rosa. Veci, ktoré cez neho Boh túžil priniesť. Bola v jeho krídlach, v jeho perí. Pohľad mal iný ako zvyčajne. Bola v ňom nespútaná radosť a lačnosť po veciach neba.
„Potrebujú ťa,“ povedal mu Ježiš, „aj vás potrebujú,“ povedal nám ostatným. „Nový vodca sa ujal vlády vo svojej sile. Nepovolal som ho. Vzal falošné poklady a ukryl ich v zemi. Keď si odišiel,“ obrátil sa na Vedúceho, „vykopal ich a zviedol nimi mnohých. Znovu sem prúdi vodopád zo satanovho kráľovstva. Odtiaľto ho nevidíte, je za tým domom.“
„Ty,“ pozrel na mňa, „zajtra pôjdeš za ním a prinesieš mu moje slovo. Keď počúvne a bude robiť pokánie, ešte si ho použijem pre záchranu mnohých.“
„A keď nepočúvne?“
„Zahynie, lebo ma odvrhol. Pošpinil moje meno. Otvorene žije v hriechu a ťahá do neho iných. Zakrýva násilie a špinu menom Kráľa, ktorého už nemiluje. Nemôžem ho nechať robiť to ďalej. Aby neodvádzal ľudí od spasenia. Zakrýva im ho. Bráni prísť ku mne.“
To bolo to najtvrdšie, čo som kedy komu mala povedať. Ale vedela som, že musím, pretože na tom, či tomu mužovi odovzdám slová Jeho Pána, závisel jeho život. Na okamih som sa zamyslela, či sa Ježiš nepomýlil, či mám naozaj ísť ja.
„Nie je to tvoja zodpovednosť, ako zareaguje,“ napomenul ma Pán. „Veľa krát som ho volal, ale nepočúval ma. Záleží mi na ňom. Túžim po ňom celým svojím milovaním. Pre moju lásku ku nemu, choďte. Vaše slová musia byť hlasnejšie ako jeho pýcha.
Pôjdeš. Ty a tvoj orol. Nikto viac. Budete pokorní. Nebudete sa povyšovať. Budete ho milovať. Keď vstúpite do jeho domu, uvidíte veci, na ktoré nie ste pripravení. Buďte so mnou, inak vás hnus nepriateľovej prosperity pohltí a nebudete schopní toho muža milovať. Ak ho nebudete milovať, vyženie vás. Ak ho milovať budete, prijme vás. A prijme aj moje slová.“
„Nie je to priveľká zodpovednosť len na nás dvoch?“ opýtal sa orol.
„Nie. Ostatní sa budú so všetkými vernými od môjho vodopádu postiť a volať o milosť pre vás aj toho muža. Budú vás sprevádzať moji anjeli. Nezabudnite: Buďte len so mnou, nesnažte sa o inú ako moju múdrosť a o inú ako moju lásku.“
Pomaly sme všetci prešli k vodopádu. Ponorila som sa do neho a snažila sa nemyslieť na to, čo ma čaká. Stála som tam dlho, veľmi dlho. Túžila som byť úplne nasiaknutá Božím Duchom. Orol sa tešil zo svojich starých priateľov, ktorých tu stretol. Spolu s Jedinečnou priniesli nové veci neba. Tvorivosť nebeského Ocka. Čerstvosť Jeho pomazania. Nebo dnes padlo medzi nás v umení. Bolo to nádherné. Prišla som medzi nich. Chcela som byť tam, kde boli oni a kde bol Pán. Niečo vo mne napriek dlhému pobytu pod vodopádom kričalo skľúčenosťou. Orol aj Jedinečná mi rozumeli. Sadli sme si na kraj tvorivého hemženia a chvíľu boli len tak spolu. Potom si k nám sadla Milujúca. Objala ma, ako to vedela spraviť len ona. Poddala som sa tomu objatiu a vnímala lásku Otca. Prišla aj tá mladá žena, ktorá v našom boji s mračnom pýchy prinášala posilnenie svojimi farebnými šípmi. Objala ma z druhej strany. Jeden z mladých orlov sa oddelil od ostatných a kľakol si predo mňa. Objal moje nohy a modlil sa. Mala som pocit, že ma vystrojujú láskou z neba. Bolo to hlbšie ako hlboké. Celistvejšie ako celistvé. Potom to isté urobili pre orla. Jedinečná začala spievať. Milujúca tancovala nádherný tanec. Boh ku mne cez to všetko veľa hovoril. Hovoril o tom, aký malo význam namáhať sa doteraz, aké nádherné je ovocie toho, čo cezo mňa urobil a o tom, ako sa teší na ďalšie.
Vedúci bol zakrytý záľahou jeho starých učeníkov. Boli šťastní, že prišiel. Ale aj on aj jeho orlica boli v tom všetkom šťastí prikrytí zármutkom z toho zlého, čo sa tu stalo. V tom prepychovom dome, totiž teraz žila aj ich dcéra.
Posadali sme si a jeden z bojovníkov, momentálne vedúci celého tábora, nám porozprával, čo sa v oáze dialo.
„Keď si odišiel,“ začal pozerajúc na Vedúceho, „najskôr vyzeralo všetko dobre. Ten muž z domu, hovorí si pán domu, mi veľa pomáhal. Netušil som, že vo vreckách nosí nečisté poklady. Pod zámienkou pomoci lákal ľudí na svoje cennosti. Nenápadne si vytvoril základňu verných. Nič sme netušili. Je to celé moja chyba, málo sme sa modlievali, zaspali sme na vavrínoch víťazstva. Bol tu taký pokoj, z púšte prichádzali unavení pútnici a my sme im poskytli občerstvenie. Všetko fungovalo, ako malo. Len pod povrchom, tam, kde sme mohli uvidieť , keby sme sa modlili, hnilo niečo zlé. Jedného dňa vzal pán domu svojich učeníkov a postavili si ten „palác“. Netrvalo dlho a vzal do neho aj tvoju dcéru.“
„Tušil som, že niečo nie je v poriadku,“ povedal Vedúci, „ale jej listy vyzerali ako inokedy, plné nadšenia pre Božie veci. Je to moja chyba, nie vaša. Mal som zlý pocit, ale nechal som sa uchlácholiť prázdnymi slovami. Kryla predo mnou seba aj jeho.“
„Žije s ním,“ povedal smutne bojovník, „poslal som tam niekoľko hliadok s úmyslom niečo mu povedať, ale nikto sa nevrátil.“
„Budeme sa modliť,“ povedal môj orol, „už si to nevyčítajte. Dajte Bohu svoje bremená, On ich ponesie.“
Potom sme sa modlili. Táborom znel plač a bolestné kvílenie. Všetci bojovali o životy ľudí z domu. Mnohí z nich boli ich priateľmi. O to naliehavejšie sa teraz za nich prihovárali. Nadránom som si išla ľahnúť, aby som svojmu telu dopriala trochu odpočinku.
Keď som sa zobudila, Vedúci so svojou orlicou ešte stále bdeli. Sadla som si ku nim. O chvíľočku prišiel aj môj orol.
„Ježiš pôjde s nami,“ snažila som sa ich potešiť, „privedieme ju späť.“
„Je to ťažšie, ako si myslíte,“ povedal Vedúci.
„Radšej nemyslíme na to, aké to bude ťažké, pretože sa k tomu všetkému, čo je pred nami, budeme ešte aj báť,“ povedal orol.
„Iste,“ zasmial sa smutne Vedúci, „zobudím ostatných. Je čas.“
Zatrúbil na starý roh, ktorý visel v stane, v ktorom som spala. Ten stan bol plný starých dobrých vecí. Boli tu rôzne preklady Biblie, zápisky vojakov Božej armády o tom, ako viedli svoje boje. Posteľ, v ktorej som spala bola prikrytá ovčími kožušinami. Bolo mi na nich naozaj teplo a pohodlne. Predstavovala som si, ako na nej spia bojovníci poslednú noc pred bitkou, ako na nej ku nim hovorí ich Pán, ako sa modlia pozerajúc do tmy a potom pokojne zaspávajú ukolísaní Jeho pokojom tak, ako som dnes zaspala ja.
Všetci sa zhromaždili a Vedúci zatrúbil ešte raz. Orol mi sadol na rameno a zamierili sme do domu na kraji oázy. Koňa som nechala pri vodopáde. Pán nám hovoril o pokore a my sme ju chceli dať najavo všetkým, čo dnes urobíme aj povieme. Nikto nejedol. Ani oni, ani my. Všetkým, čím sme boli, sme sa upäli na Ježiša.
Ako sme sa blížili, kráčajúc po nádherne umelecky vydláždenej ceste, cítila som závany krídiel anjelov, ktorí išli s nami.
„Sú tu,“ povedala som orlovi.
„Kto?“
„Anjeli, ako nám sľúbil.“
„Už sme skoro tam, modlime sa ešte.“
„Drahý Bože veď nás. Buď s nami a hovor cez nás. Miluj a žehnaj cez nás,“ začala som.
„Nech je vidieť teba, nie nás, nech je počuť tvoje slovo, nie naše. Videli sme veľa tvojich víťazstiev, veľa tvojej milosti. Prosím, nech je toto deň tvojej milosti,“ pokračoval orol.
Cítila som, ako mi pri jeho modlitbe horí srdce. To bolo ono, Boh nadovšetko túžil, aby toto bol deň Jeho milosti.
Prešli sme pozlátenou bránou. Ocitli sme sa na malom nádvorí ozdobenom sochami rôznych umelcov. Rástli tu malé, precízne pestované stromy tvoriace po oboch stranách nádvoria nádherné parky. Začula som šum vody zurčiacej v malých záhradných jazierkach. Všade bolo úplné ticho. Opatrne sme kráčali a pozorovali zdobené okná domu, či nenájdeme nejaké známky života.
„Asi ešte spia,“ povedala som.
„Asi,“ prikývol orol, „čo teraz? Budiť ich nebude slušné.“
„Slušné nebolo ani sem takto vtrhnúť,“ ozval sa zrazu za nami hlas.
Strašne som sa naľakala. Aj orla myklo. Otočili sme sa a uvideli muža v stredných rokoch, pravdepodobne strážnika. Vôbec neviem, odkiaľ sa tam vzal, lebo sme si ho dovtedy nevšimli.
„Prepáčte, bolo otvorené,“ jachtala som a ukazovala pri tom na bránu, ktorou sme vošli. Obe jej krídla boli otvorené dokorán. „Naozaj sme netušili, že nesmieme vojsť. Prišli sme za pánom tohto domu.“
„Pán ešte spí. Neželá si žiadne návštevy až do obeda. Zatiaľ môžete počkať v parku,“ ukázal rukou na jednu a potom na druhú stranu.
„Ďakujeme,“ povedali sme a vybrali sa do parku po našej ľavici. Sadli sme si na ručne vyrezávanú drevenú lavičku a zahľadeli sa do malej fontánky, v ktorej veselo poskakovala voda.
„Nie je to až také zlé,“ povedala som.
„Zatiaľ,“ schladil ma orol, „mali by sme sa modliť. Je tu taký pokoj, že nás ukolíše k spánku.“
„Asi máš pravdu,“ zívla som, „je taký ospalý.“
„Len si nelíhaj,“ napomenul ma. Vo vzduchu okolo nás niečo bolo. Bolo to vábivé a pri tom nenápadné. Dýchala som to a ono ma to uspávalo. Dávalo mi to pocit bezpečia, ale vo svojej podstate to bolo nebezpečné. Vedela som to, ale nevládala som odolávať.
„Okamžite sa postav!“ prikázal mi orol. Vplývalo to aj na neho, očami ledva mrkal, ale bol húževnatejší ako ja a odolával. Hlas mal prísny. Predstavovala som si ako ma fackuje, dvíha na nohy, núti chodiť a hýbať sa,... hocičo, len aby ma prebral. Nelákalo ma to.
„Veď dobre,“ zafrflala som, „modlime sa teda.“
Začali sme sa znovu modliť. Úplne potichu, aby sme nikoho nezobudili. Prechádzali sme sa, aby sme sa udržali v bdelom stave. Mäkučký trávnik nás lákal, aby sme sa naň zvalili a odpočívali, podušky úhľadne rozložené pod stromami rozprávali o tom, ako sa prispôsobia môjmu telu, keď sa do nich zvalím, potôčik spieval o občerstvení v jeho zátoke, o nádhernom leňošení po troške kúpeľa. Stále sme sa navzájom napomínali rozhodnutí nezaspať. Bola som už strašne unavená a orol tiež. Zavesila som sa mu do ramena a oprela sa.
„Už aj ma pusti,“ vytrhol sa mi.
Mal pravdu. Oprela som sa len preto, aby som si zdriemla. Modliac sa sme obišli celý dom a vrátili sa znovu na nádvorie. Tu sme sa trochu prebrali.
„Asi to pôsobí hlavne v parku,“ povedal orol a zívol si. Pretrel si poriadne oči a zamrkal. „Mám dosť. A to sme ešte ani nevošli.“
„Vy ste ešte tu?“ spýtal sa strážnik.
„Áno, túžime sa stretnúť s vašim pánom,“ odpovedala som mu.
„Už vstal. Návštevy bude prijímať po raňajkách. Ak ste hladní, v predsieni je stôl pre hostí.“
„Ďakujeme, počkáme tu,“ povedal orol.
Strážnik si nás zvedavo premeriaval.
„Takí, ako ste vy, tu už boli. Ale všetci pospali v parku, alebo sa prejedli na raňajkách, až im bolo tak zle, že nevládali ani vstať,“ hovoril. „Čo ste zač?“
Rozhodla som sa vsadiť všetko na jednu kartu.
„Sme sluhovia živého Boha,“ povedala som.
„To hovorí aj môj pán. Poďte, vezmem vás za ním. Možno už dojedol, kým tu postávame.“
Voviedol nás do domu a stále si nás obzeral, akoby chcel na niečo prísť.
„Nevideli sme sa už?“ opýtal sa nakoniec.
„Je to možné,“ odpovedala som, „už sme boli v oáze aj pred tým.“
„Áno,“ povedal, akoby si na niečo spomínal, „Bože dobrý, odpusť mi, lebo som slúžil falošným bohom!“ vykríkol a rozplakal sa.
Chcela som ho utíšiť, aby toľko nekričal a nevyhodili nás preto, ale zdalo sa, že si to nikto nevšimol.
„Musíte všetkých odviesť, hneď!“ naliehal na nás, „opustili sme Ježiša, naháňame sa za bohatstvom sveta. Neviete si predstaviť, ako hrozne to vyzerá za tamtými dverami,“ ukazoval pred seba.
„Prišli sme, aby sme hovorili s pánom domu. Musíme sa pokúsiť zachrániť všetkých. Aj jeho. Pán ho miluje rovnako ako ktoréhokoľvek iného hriešnika.“
„Ale on je nebezpečný. Lži, ktorými nás kŕmil, poklady, ktoré nám pchal do vreciek... som tu len strážnikom a som bohatší, ako som kedy sníval. Viete, koľko tu zarobia neviestky?“
„Neviestky? Tu? V oáze?“ čudovala som sa.
„Je tu všetko, po čom by si sa odvážila aj neodvážila snívať,“ povedal strážnik, „staré ,Sex, drogy a rock&roll‛ je oproti tomu úplne slabá káva.“
„Tušil som to, ale nechcelo sa mi uveriť,“ zašepkal orol zdrvene, „a viem, kto je pán domu.“ Pozeral na mňa očami plnými sĺz. Vtedy mi to došlo. Nikto nám dovtedy nepovedal jeho meno. Asi si mysleli, že ho nepoznáme. Ale my sme ho poznali.
„O to viac musíme urobiť presne to, čo povedal Ježiš,“ povedala som.
„Naozaj vás neodhovorím?“ opýtal sa strážnik s nádychom sklamania v hlase.
„Nie. A ešte nám aj pomôžeš.“ Mala som plán a videla jeho zdarný koniec. Ak Boh dá milosť. A neverila som, že by ju nedal. Na faktor slobodnej vôle každého jedného človeka v dome som sa snažila nemyslieť. Vnímala som anjelov okolo nás a moc Ducha Svätého v nás. Orol sa u mňa snažil nájsť stratenú silu.
„Musíme len pozerať na Pána,“ povedala som mu. Mala som neodolateľnú chuť ho objať, ale neurobila som to. Niečo tu všade naokolo bolo. Nečisté, vlezlé, špina sa o nás obtierala a to sme ešte len stáli v predsieni. Boli sme tu spolu, ale ja aj on, sme museli dostať všetko priamo od Boha. Tak, ako nám to kázal. Nedovolila som sa mu ani o mňa oprieť. Nútila som ho pevne sedieť na mojom ramene a modliť sa. Trochu som si vyčítala, že som príliš chladná, ale keď som sa neskôr nad tým celým zamýšľala, uvedomila som si, že to bolo to najsprávnejšie, čo som mohla urobiť. Ochránila som tým nás oboch.
Strážnik chytil kľučku dverí, pred ktorými sme stáli.
„Pripravení?“ opýtal sa.
„Nie, ale aj tak otvor,“ povedala som.
Vošli sme do priestrannej haly. Naozaj sme nemali šancu byť pripravení. Kde sme sa pozreli, váľal sa neporiadok po minulej noci. Hoci už bol skoro obed, nikto sa neunúval vstať a upratať to. Fľaše od alkoholu, nahé ženy a muži, smrad potuchliny, akoby sa tu roky nevetralo, pováľané stoly a stoličky, zvratky a zvyšky jedla na nádherných kobercoch. Bola som šťastná, že sme sem neprišli večer a nevideli to celé, ale len tieto všetko hovoriace stopy. Mala som chuť hnevať sa na toho, kto bol schopný učiť svojich učeníkov niečo také, vtrhnúť do jeho izby, vytiahnuť ho z postele za vlasy, vynadať mu a poriadne ho zmlátiť, až by bol samá modrina a nevládal ani dýchať, ale potom som si spomenula na Ježiša. On by to neurobil. Modliac sa som sa nútila ho milovať. Napriek tlaku, ktorý ma neprestajne nútil ho nenávidieť. Vedome a nahlas som sa rozhodla nepočúvať démonov, ktorí sa ma snažili ovládnuť hnevom. Poddala som sa Božej pokornej prijímajúcej láske. Potom som sa neutíšiteľne rozplakala.
„Bože, to sú tvoje deti, tí, ktorí si oprali rúcha v tvojej krvi, volala som, nemôžem ani pomyslieť na to, čo sa tu deň čo deň deje. Prosím, zachráň ich.“
Orol nehovoril nič, ale vo svojom vnútri kričal oveľa zúfalejšie ako ja. Bolesť za tých ľudí mu trhala srdce.
Ľudia okolo nás sa začali prebúdzať. Strážnik bol pripravený nás brániť, pretože si myslel, že nás budú chcieť zbiť alebo aspoň vyhnať. Bol úžasný. Postavil sa pred nás v akomsi bitkárskom postoji, ktorý iste odkopíroval z nejakého starého filmu. Uvidel pravdu a bol odhodlaný položiť za ňu aj život. Božia milosť už ale bola vyliata. Jeden po druhom začali muži kričať od zúfalstva nad svojim hriechom, zakrývali ženy, s ktorými v noci boli a ospravedlňovali sa im, že ich využili, ženy prichádzali ku mne a objímali moje nohy, akoby som to bola ja, kto ich zachránil. Musela som im jednej za druhou hovoriť, že to všetko pre nich robí Ježiš. Muži vzali orla na ruky a nosili ho dookola po miestnosti. Bránil sa a nakoniec sa mu podarilo ich prehovoriť, aby ho položili na zem a modlil sa s nimi. Niektorí, ktorým sa nepáčilo, čo sa deje, odišli, aby zavolali pána domu.
Keď prišiel, orol sa znovu rozplakal. Pán domu pozrel na mňa, na neho a na všetko, čo sme spôsobili. Čakala som výbuch hnevu a modlila sa, aby sme ho aj tak vedeli milovať.
„Čo tu chcete?“ opýtal sa orla stroho.
„Prišli sme ťa zavolať späť do Božieho kráľovstva.“
„A načo? Toto je Jeho kráľovstvo.“
„Nie. Nie je. Poklady, ktoré si si zakopal, neboli od Neho. Sú to dary klamára, ktorý zviedol aj Adama a Evu v raji. Božie poklady prinášajú pokoj a radosť, či je niekto bohatý, či nie.“
„Toto bohatstvo mi daroval Boh.“
„Bol to On, kto ti kázal hrešiť a zvádzať na hriech?“
„Či je láska hriechom? Opýtaj sa mojej milenky. Priveďte ju,“ rozkázal svojim verným.
Priviedli Vedúceho dcéru.
„Opýtaj sa jej,“ pokračoval pán domu, „či je moja láska ku nej hriech.“
„Je to hriech?“ opýtal sa orol.
Mladá žena pozrela najskôr na neho, potom na mňa a na všetko, čo sa v miestnosti od nášho príchodu zmenilo.
„To, čo spolu robíme, je hriech,“ povedala.
To pána domu zlomilo.
„Vyhrali ste,“ zašepkal.
„Nevyhrali. Boh ti dnes dáva novú milosť. Ak ju prijmeš, On bude tvojím Víťazom,“ ozvala som sa.
Pozeral na mňa.
„Poď so mnou,“ povedal.
Nechcela som s ním ísť bez orla, ale muž naznačil, že chce len mňa. Prešli sme priestrannou, nádhernými obrazmi a zrkadlami zdobenou chodbou, do jeho izby.
„Nechcel som,“ začal, keď sa usadil na kraji rozostlanej postele, „aby ma videli plakať. Veď si sadni,“ vstal, zhodil z jedného z kresiel v miestnosti hŕbu šatstva a ponúkol mi ho. „Ja som to celý čas vedel. Vedel som, že ten vodopád nie je Boží. Ale lákal ma, preto som si schoval tie poklady, preto som znovu začal z neho čerpať, preto som postavil tento dom. Cítil som moc, ktorú mám nad ľuďmi. Verili mi. Naleteli všetkému, čo som im povedal. A moje srdce postupne tvrdlo. Myslíš, že Ježiš mi ešte odpustí? Nikdy som mu vlastne nepatril celý. Možno dávno, v mladosti, ale už som aj zabudol, aké to bolo.“
„Poslal nás za tebou, lebo túži, aby si Ho spoznal takého, aký je. Aj tí ľudia, ktorých si klamal. Ježiš ťa neodsudzuje, prijíma ťa. Pozná bolesť tvojho srdca. Rozumie ti. Budem sa s tebou modliť.“
Ani som nečakala, kým bude súhlasiť a začala som. Po mojom amen sa modlil on. Cítila som, že v miestnosti je plno anjelov ale aj démonov. Boží bojovníci ich držali v šachu, aby mal muž na svoje rozhodnutie úplný pokoj.
„Musíme zničiť ten vodopád,“ povedal, keď sme skončili.
„To bude tvoja úloha, ale potrebujeme k tomu môjho orla a Vedúceho aj s jeho orlicou. Pošli po nich.“
Prešli sme do prednej miestnosti. Ľudia, ktorí ho ešte včera nasledovali, sa pomaly zberali preč.
„Musíme to tu všetko spáliť,“ povedal orol.
„Áno, toto dielo musí zhorieť,“ súhlasil muž. Bol trochu smutný, pretože jeho vybudovaniu obetoval roky svojho života.
„Aj potom ťa budem milovať,“ ozvala sa Vedúceho dcéra. Mala jasný, radosťou rozžiarený pohľad. Muž ju schytil do náručia a pobozkal.
„Zvyšok až po svadbe,“ povedal jej.
„Až po svadbe,“ usmiala sa s jemným rumencom na tvári.
Milovala som ten pohľad na milosťou zmenené životy. Nikdy som sa ho nenasýtila. Ale prikázala som si zostať v strehu, kým všetko neskončí. Pre istotu. Orol zápasil s podobnými pocitmi. Podopreli sme sa navzájom, aby sme sa nedali ukolísať skorovíťazstvom. Chceli sme ho celé.
„Strážnik,“ zavolala som na nášho známeho, „budeš stáť pri dverách. Nikto si odtiaľto nič nevezme. Všetko, čo potrebujete, nájdete vo vodopáde Ducha Svätého. V tábore sa o vás dobre postarajú. Každého skontroluješ a pustíš len tých, ktorí si nič neberú.“
Strážnik sa postavil ku dverám a začal podrobne kontrolovať všetkých, ktorí vychádzali von. Vtom dnu vpálil Vedúci aj so svojou orlicou. Skoro pri tom zhodili ľudí, ktorí sa im nestačili vyhnúť, ale nehľadeli na nič, len na svoju dcéru.
Keď konečne všetci obyvatelia domu odišli, podal Pán Ježiš pánovi domu pochodeň. Vzal si ju a dom a celý park aj s nádvorím, podpálil.
Stáli sme vonku a pozerali, ako horí.
„Vitaj späť, môj milovaný,“ povedal Ježiš mužovi, „mám pre teba ešte jednu úlohu.“
„Rád pôjdem,“ povedal muž, „ale dovoľ sa mi opýtať jednu otázku.“
„Pýtaj sa.“
„Čo bude s tými, ktorí ti odmietli znovu patriť? Viem, že som to bol ja, kto ich na toto naviedol. Bol by som nerád, keby kvôli mne nevošli do tvojho kráľovstva.“
„Budem k nim ešte veľa hovoriť,“ sľúbil mu Ježiš.
„A vrátia sa ku tebe?“
„Modli sa, syn môj, modli sa.“
Dom stále horel. Obišli sme ho a uvideli vodopád falošného požehnania dopadajúci na zem na kraji oázy.
„Choď, máš moje zmocnenie,“ povedal Ježiš mužovi.
Prišiel až k vodopádu. Zapichol pochodeň, ktorú ešte stále držal, do zeme a začal chváliť Boha. Mal krásny hlas. Spieval o Jeho požehnaní, dobrote a láske. O Jeho svätosti a milosti. Svätosť, svätosť, svätosť. To bolo to, čo mi vždy vo veciach, ktoré robil, chýbalo. Teraz ju mal, teraz ju spoznal. Božiu svätosť, ktorá sa prelievala do jeho života.
Spievali sme s ním. A vodopád pomaly vysychal, až prestal prúdiť úplne.

19. 2. 2011

Víťazstvo nad lenivosťou

Víťazstvo nad lenivosťou

Pr 6,6-8

Poučenie od mravcov

Stiahnuť prednášku

0

Dovolím si tvrdiť, že LENIVOSŤ je dnes jedným z našich najväčších ohrození. Nemyslím tým len typickú ľudskú lenivosť, ako zlú vlastnosť. Mám na mysli niečo ako „civilizačnú lenivosť“, ktorá je produktom súčasných fenoménov v našej spoločnosti, kultúre – a myslím, že zvlášť v generácii mladých ľudí. Táto lenivosť zabíja pomaly a potichu, takmer nepozorovane. Myslím, že je pre nás väčším ohrozením ako sexuálna nečistota, alkohol, či problémy v manželstvách a rodinách...

Sú aj viditeľné, pozorovateľné dôsledky tejto „civilizačnej lenivosti“, ako napríklad syndróm vyhorenia, depresia, pasivita a rezignácia... Tieto sú však len špičkou ľadovca (až desivo veľkou!), pod ktorou je to, čo by som chcel odhaliť, demaskovať. Je to lenivosť dnešnej doby. Mohol by som to nazvať aj oslabenosťou, únavou, stratou motivácie, chuti, ideálov, vzorov, hodnôt, smerovania, identity... V konečnom dôsledku je to však niečo, čo urobí človeka „lenivým“: slabým, unaveným, rozptýleným, zaneprázdneným, sklamaným, vyprázdneným... A samozrejme v horšom prípade úplne vyhoretým, odkázaným na pomoc odborníkov v oblasti psychiatrie a psychológie.

Toto som si nevymyslel. Toto pozorujem ako v mojom vlastnom živote, tak zo skúseností v oblasti pastorácie a služby oslobodenia a vnútorného uzdravenia. Čelíme lenivosti ani nie tak preto, že by sme boli leniví, ako hlavne preto, že sme o svoju energiu, silu, motiváciu, hodnotu a identitu... okrádaní.

Ak hľadáme nejaké vodítko v Písme, ktoré by nám odhalilo stratégiu boja s lenivosťou, potom je to určite kniha Príslovia. Poďme sa preto na jeden z týchto kľúčových textov k tejto téme bližšie pozrieť:

Príslovia 6:6  Lenivec, choď k mravcovi, pozoruj jeho cesty, aby si zmúdrel. 7  Hoci nemá kniežatá, ani dozorcu, ani panovníka, 8  chystá si v lete svoj chlieb, v žatve zbiera potravu.

V tomto texte sme vyzvaní pozorovať mravcov a niečo sa doslova od nich naučiť – samozrejme pokiaľ chceme nájsť východisko zo svojej lenivosti. Poďme to teda urobiť so všetkou vážnosťou a zanietenosťou!

V tomto texte som si všimol štyri nesmierne strategické princípy, ktoré jednak odhaľujú arzenál zbraní lenivosti, a jednak nám dávajú do rúk víťazné zbrane v tomto boji. Chcem, aby sme obidvoje mohli uvidieť. Aby sme jasne odhalili fenomény dneška, ale aj aby sme jasne uvideli východisko. Tak, poďme sa teda od mravcov niečo naučiť:

2

1. Božia láska

Pr 6:7  Hoci nemá kniežatá, ani dozorcu, ani panovníka...

Fenoménom dnešnej doby je TLAK. My si ho možno ani až tak neuvedomujeme – pokladáme ho za normálny, pretože nás obklopuje od narodenia. Samozrejme niekto je viac a niekto menej odolný tomuto tlaku. Predsa však si myslím, že všetci si nesieme jeho dôsledky.

  • Orientácia na výkon
  • Donútenie a tlak: ľuďmi, okolnosťami, neprijatím
  • Motivácia: na výkon, úspech
  • Tlak pocitmi viny, strachu, hrozby, autorít, zákona

Tieto tlaky sú v našej spoločnosti úplne bežné – dokonca ich pokladáme za normálne a nevenujeme im pozornosť. Zanechávajú však po sebe hrozné škody:

  • Jednak sme takto okrádaní o normálny vzťah s Bohom, lebo nevstúpime do pravdy o Ňom a o nás v Ňom – nevstúpime do slobody, ale do niečoho, čo by sme mohli nazvať „kresťanský tlak“. Boh je často pre nás len ďalší, a niekedy ešte silnejší a zdrvujúcejší TLAK.
  • A jednak sme oslabovaní zvnútra: postupne sme unavovaní týmto tlakom, vyčerpaní, zlomení... Akoby všetka chuť nám odteká. Keď robíme veci z donútenia, či strachu, v neistote a vnútornom trápení... Sme podobní staršiemu bratovi v podobenstve o márnotratnom synovi, ktorý zostal doma. Žil, pracoval – doslova otročil pre svojho otca. A predsa bol tak desivo ďaleko od jeho srdca! Predsa sa dostáva do momentu, kedy s otcom nesúhlasí, je ním pohoršený, ba ani sa nechce vrátiť domov! Končí v horkosti, sklamaní, rozčarovaní, hneve...

Niet sa čo diviť, že v takomto stave sa nám „nechce“, sme „leniví“, bez chuti, bez síl rozkázať sebe samým, akoby bez vlastnej vôle. Aj chceme, aj nevieme...

Je to stav, v ktorom nevieme prísť – neprichádzame k Bohu sami, dobrovoľne, vo viere, z lásky, iniciatívne. Stále čakáme na vonkajšie impulzy. Nie sme schopní vlastnej sebadisciplíny v duchovných veciach. Nie sme zorganizovaní (časovo, hodnotovo, osobnostne, vzťahovo..). Vyhráva v našom živote najsilnejší TLAK, vplyv, najlákavejšia ponuka, najlepšia možnosť...

Od mravcov sa môžeme naučiť ako prvý práve tento princíp: Boh nás pozýva do VZŤAHU Jeho prijatia, lásky, novej hodnoty a identity v Ňom. Nie je to vzťah tlaku. Je to vzťah slobody.

Mravce nepotrebujú vonkajší tlak, donútenie, príkaz, autority – vlastne oni to nie len že nepotrebujú, ale ani nemajú! Predstavujú pre nás silu vlastnej motivácie, silu vlastnej identity, hodnoty a určenia. Nemajú problém s lenivosťou, vyhoretosťou, nechuťou, nudou, stratou motivácie...; pretože nemajú nad sebou tlak. Nikdy ich nikto nemusel k ničomu nútiť. Mravec je jednoducho mravcom. Kresťan je – mal by byť jednoducho kresťanom. Je to o našej novej hodnote a identite v Kristovi. Pokiaľ sa o to len snažíme, kvôli tlaku strachu, svedomia, viny, autorít, zákona, súdu..., potom si vytvárame „knieža tá, dozorcov, panovníkov“. Potom nás tento tlak dusí. Dôsledkom bude skôr či neskôr únava a vyhorenie. Z vlastných síl to nie je možné. Je to naozaj o novom stvorení (G 6,15), o Kristovi v nás (Kol 1,27).

A práve mravce sú v tomto unikátnym obrazom vzťahu s Bohom, pre ktorý sme Ním stvorení, a do ktorého sme Ním pozvaní.

  • Nie je to vzťah strachu.
  • Je to vzťah lásky.
  • Nie je to vzťah zákona.
  • Je to vzťah založený na spravodlivosti Krista.
  • Nie je to vzťah neistoty.
  • Je to vzťah Božej zmluvy a zasľúbení.
  • Nie je to vzťah donútenia.
  • Je to vzťah pozvania, túžby,...
  • Nie je to vzťah obchodu.
  • Je to vzťah milosti a požehnania.
  • Nie je to vzťah boja o prijatie, uznanie...
  • Je to vzťah prijatia.

V NZ nachádzame takisto ohľadom lenivosti toto jediné upozornenie a východisko: VZŤAH. Sme pozývaní nie pod ďalší tlak, ale do vzťahu. Apel nie je na povinnosť, ale na srdce:

Lukáš 24:25  On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci!

Pán Ježiš emauzským učeníkom nevytkol telesnú lenivosť, ale lenivosť srdca. Oni mali problém s lenivosťou. S lenivosťou uveriť. A ten problém mal koreň v srdci, vo vzťahu, v ich najvnútornejšej motivácii...

Rímskym 12:11  nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúcni, slúžte Pánovi;

Pavel tiež vystríha hlavne pred lenivosťou vnútornej motivácie, ohňa, horlivosti.

Verím, že ak máme čeliť fenoménu tlaku dnešnej doby, potom riešením nie je ďalší tlak. Jediné riešenie je sloboda v Kristovi, vo vzťahu s Ním, vo vzťahu Jeho lásky a prijatia. Dnes je pre nás kľúčové objavovať svoju novú hodnotu a identitu v Ňom samom. Je najvyšší čas prestať otročiť „kniežatám, panovníkom a vladárom“ dnešnej doby. Je čas prísť k Pánovi. Osobne sa Mu priblížiť – vo vzťahu, celým srdcom. Odovzdať sa Jemu. Poddať sa Jemu. On nás posilní v našej únave a zodvihne z lenivosti, ubitosti, vyčerpania...:

Matúš 11:28  Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie. 29  Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a najdete odpočinutie svojim dušiam; 30  lebo moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké.

Aj nasledovanie Krista prinesie mnohé tlaky do nášho života. Lenže to už nie je o nezmyselných tlakoch doby, a o našej vlastnej sile. Je to o pokladoch v nebi a o Božej moci v nás.

Kontrolné otázky:

  • Takže prečo robím, to čo robím? Prečo Hľadám Boha? Prečo v Neho verím?
  • Je Kristus pre mňa vyslobodením, alebo len ďalším tlakom?
  • Čo horí v mojom srdci – aký oheň?
  • Robím veci pretože musím, alebo preto, že chcem?

 

2. Chodenie s Bohom

3Pr 6:8  chystá si v lete svoj chlieb,

Ďalším fenoménom dnešnej doby je ORIENTÁCIA NA DNEŠOK. V biblickom jazyku SVET. Toto si už ako tak aj uvedomujeme. Veď aj sám svet – sekulárni ľudia – jasne upozorňujú na javy ako materializmus, konzum, ničenie životného prostredia, život na dlh. Koniec koncov hospodárska kríza (nikto nevie, či ešte trvá a či nie, ale jasne sa hovorí, že ekonomický systém a tzv. sociálne istoty sú ľahko otrasiteľné) priniesla jasné zatrúbenie na poplach.

LENIVOSŤ na nás dolieha aj zo straty perspektívy nášho života. Prosto nepozeráme dopredu. Žijeme zo dňa na deň, alebo vo vlastných plánoch. Dimenzia rozvíjajúceho sa vzťahu s Bohom nám uniká. Schopnosť vidieť etapy vlastného duchovného rastu – či tie, ktoré máme za sebou, alebo ktorými práve prechádzame, a či tie čo nás čakajú – sa nám vytratila. Namiesto toho žijeme akoby v zhone, rutine, stereotype, ktorým sme síce unavení a znechutení a predsa z toho nevieme vystúpiť. Toto je lenivosť dnešnej doby: bezzmyslovosť života, kolotoč, strata minulosti prítomnosti a budúcnosti v jednej línii – v línii Božie autorstva, povolania, otcovstva, vedenia...

Buď niekto vzal náš život do svojich rúk – akoby do vleku (rodičia, ľudia, kariéra, práca, manželstvo, deti, okolnosti, spoločnosť...), alebo sme sa snažili držať si ho vo svojich rukách (karéra, vlastné plány, zábava...). Toto nás zvnútra úplne okradne o silu. Spočiatku nás to ťahá, motivuje, vedie... Po čase je však z toho záťaž, námaha, vysilenie, možno nenaplnenie, sklamanie... Niekto to nazýva stratou ideálov, niekto priamo identifikuje absenciu vzorov, otcov... Hovorí sa o postmodernej spoločnosti. O generácii, ktorú sotva čo zaujme, sotva čo prekvapí, sotva čo osloví, a sotva čo dojme. Niekto to nazval „teflónová generácia“, pretože sa na ňu nič „neprichytí“...

Ja to nazývam fenoménom lenivosti.

Mravce si však v lete chystajú chlieb. Správajú sa proaktívne. V ich živote je rytmus – jasné etapy. Vedia kedy je leto a kedy zima. A podľa toho sa chovajú. V lete si pripravujú chlieb. Nehýria, nezabávajú sa, nežijú zo dňa na deň... Ale venujú sa príprave na budúcnosť a zhromažďujú si veci nevyhnutné na prežitie – oni pracujú s existenčnou potrebou. Je to boj o prežitie. Ide o nevyhnutné zabezpečenie. Nejedná sa o prepych, luxus... Ide im o život.

Pre mňa je to obrazom o každodennom chodení s Bohom. Je to obraz životného štýlu, kedy proste zhromažďujem svoj chlieb –Božie slovo do svojho života. Kedy sa nemodlím až vtedy keď udrú mrazy. Kedy nehľadám Boha len kvôli tlakom. Je to obraz o životnom štýle, ktorý zostáva pri živote samotnom, pri nevyhnutnostiach, pri existenčných veciach, pri niečom bytostnom. Je to obraz chodenia s Bohom každý jeden deň. Život vykupovania času. Život vchádzania a vychádzania pred Bohom na Jeho úplnú ľúbosť, život v Jeho povolaní. Je to obraz o tom, že si uvedomujem, že tu a teraz existenčne ovplyvňujem moje „potom a tam“.

Chlieb v kontexte Písma vo vzťahu s Bohom evokuje dve veci:

1. Božie slovo – doslova Pánovu reč ku nám. Silným obrazom je manna, ktorú dával Boh Izraelcom na púšti (2M 16,4-5). Museli ju zbierať každý deň (okrem soboty, pre ktorú si ho nazbierali deň vopred). Doslova skoro ráno museli vstávať ak ju vôbec mali nazbierať, pretože sa na slnku roztápala (2M 16,23). A mali ju zbierať práve preto aby sa naučili, že „nie samých chlebom je človek živý, ale všetkým, čo vychádza z Pánových úst“ (5M 8,3).

Jedno z varovaní NZ ohľadom lenivosti sa týka práve počúvania Pánovho hlasu – Jeho Slova. Samozrejme Písmo vždy hovorí o počutí a konaní. Nejde len o počutie – informáciu, vzdelanie, teóriu... V Biblii v súvislosti s Božím slovom a Jeho hlasom ide vždy aj o aplikovanie, prijatie, poslušnosť...

Židom 5:11  o ktorom by sme mali mnoho čo povedať, a to také, čo je ťažko vyložiť, pretože ste zleniveli ušami počuť.12  Lebo namiesto toho, čo by ste už boli mali byť učiteľmi na toľký čas, zase potrebujete, aby vás niekto učil prvkom počiatku výrokov Božích, a stali ste sa potrebnými mlieka a nie tvrdého, pevného pokrmu. 13  Lebo každý, kto má účasť na mlieku, je nezkúsený v slove spravedlivosti, lebo je nedospelý. 14  Ale dokonalých pokrmom je tvrdý pokrm, tých, ktorí pre zvyklosť majú vycvičené smyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!

2. Božie skutky – momenty, kedy nás Boh vedie, aby sme niekomu slúžili, svedčili, pomohli – kedy zakúšame, že sme v Jeho povolaní, vôli, v Jeho práci – kedy zakúšame Jeho pôsobenie skrze nás. Pán Ježiš takto hovoril o konaní skutkov Otca ako o pokrme (J 4,31-34).

Tento chlieb od Boha je však chlebom na každý deň. Pán Ježiš nás učil modliť sa za tento chlieb (Mt 6,11; L 11,3); nebyť ustarostený väčšmi ako jedným dňom (Mt 6,34); s hnevom by sme mali jednať denne – nemal by v nás neriešený pretrvávať viac ako deň (Ef 4,26); Božie zasľúbenia sa vzťahujú na terajší deň, ako deň príhodný, deň spasenia (2K 6,2). Každý jeden deň by mal byť poznačený Bohom, Jeho vplyvom, Slovom, vedením, pôsobením, láskou a milosťou, modlitbou, pokáním...

A v tomto je zároveň tajomstvo chodenia s Bohom: Je to o každodennosti. Naša orientácia Na Pána, na večnú budúcnosť s Ním, na nebo, na odmenu Božieho povolania v Kristovi..., ovplyvňuje každý jeden deň nášho života a dáva mu zmysel a jasnú orientáciu.

Kontrolné otázky:

  • Má môj život - a jednotlivé dni - zmysel, pointu, zlatú niť, nejaké „odkiaľ a kam“, nejaký progres?
  • Žijem si svoj vlastný život, alebo žijem dobrodružstvo s Bohom?
  • Je v mojom životnom príbehu Boh? Je tam ako môj autor, tvorca? Je tam ako Otec? Ako milovník?
  • Som vláčený niekým a niečím iným, alebo s prehľadom pracujem na niečom, čo je z Boha, skrze Boha a pre Boha?
  • Ženiem sa za niečím iným ako Bohom samotným?
  • Zažívam „chlieb môj každodenný“ – Pánovu reč ku mne – a Božie skutky skrze mňa?

 

3. Boží zámer4

Pr 6:8  shromažďuje svoju potravu...

Ďalšia charakteristika dnešnej „modernej lenivosti“ je SEBECTVO. Každý chceme mať svoje vlastné mravenisko. Každý sledujeme to čo je na prospech nám. Sú to „potkanie preteky“: potkan má priviazanú potravu na konci svojho chvosta a nevie ju chytiť, stále mu uteká. Je to modlárstvo, kde modlou sme si my sami. To však človeka úplne unaví: stále sa brániť, obhajovať, robiť sa lepším, bežať za osobným úspechom, chcieť vždy zožať slávu, seba presadzovať, byť asertívny, splniť si svoje sny, zarobiť si na svoje vlastné predstavy o živote... Ešte zradnejšia a ochromujúcejšia je skutočnosť, kedy sme v tom neúspešní, alebo kedy si uvedomujeme, že naša námaha nestála za to... Vtedy často prichádza temnota v podobe depresie.

A toto je podľa mňa lenivosť v ktorej žijeme, do ktorej nás naše sebectvo doslova ženie ako do pasce.

Mravec zhromažďuje svoju potravu do spoločného mraveniska. Nie je nič čo by bolo iba jeho vlastníctvom, úspechom.. Je to nádherný obraz, kedy nám nejde o nás samých, kedy žijeme životným štýlom, že úúúplne zanikáme v dave. Nejde o mňa, mne, moje... Ide o niečo, čo je neporovnateľne väčšie ako som ja. Ja som len súčasťou toho, jeden z mnohých verných. Je to život spojenia, spoločenstva, práce na jednom jedinom mravenisku. Je to život – spoločný život – vzájomné prepojenie a závislosť. Ide o spoločné zhromažďovanie. Jeden mravec by to nikdy nedokázal. Sám by neprežil. A toto je život v Božom zámere. On nás takto stvoril: pre spoločenstvo s Ním, v rodine, v manželstve, v spolupráci, v cirkvi...

Áno, každý sme jedinečný, máme špecifické talenty a dary... Pokiaľ ich však nevložíme do niečoho spoločného, tak sú nám doslova nanič.

Áno, Boh nás povolal jedinečným povolaním. On má plán pre každého z nás, sú tu konkrétne skutky pre ktoré nás stvoril, a ktoré nám pripravil... Bez spojenia v spoločenstve sú však nerealizovateľné.

Toto je obraz jednak o živote, kedy cielene zhromažďujeme – pracujeme na svojich daroch a Božom povolaní.

Je to však obraz vzájomného zhromažďovania: kedy spolu žijeme, dopĺňame sa, slúžime si... A kedy vonkoncom nejdeme za osobnými úspechmi a sebeckými ambíciami. Je to život s vysokou mierou otvorenosti, vykazateľnosti, zdieľania...

Jedno z kľúčových miest v NZ, ktoré odhaľuje problém s lenivosťou, je podobenstvo o hrivnách (Mt 25,14-30). Pán Ježiš jasne odhaľuje lenivosť u sluhu, ktorý zakopal svoju hrivnu do zeme:

Matúš 25:26  Odvetil mu pán: Ty zlý a lenivý sluha, vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. 27  Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. 28  Preto mu vezmite ten talent a dajte tomu, ktorý má desať talentov!

  • Kvôli lenivosti, tento sluha neurobil nič so svojou hrivnou (povolaním, obdarovaním, schopnosťami...).
  • A pri tom mohol tú hrivnu dať iným, investovať ju, spolupracovať s niekým iným, pomôcť niekomu inému...

Kontrolné otázky:

  • Takže vieš, k čomu ťa Boh povolal, pre aké veci, skutky, zámer? Je niečo ako vízia v tvojom živote? Sen? Pracuješ na tom?
  • Vieš aké dary ti Boh dal? Vieš o tom kto si – svojom charaktere, ohrozeniach i požehnaniach?
  • Žiješ v spoločenstve? Ideš za spoločným úspechom a výhrou Baránka? Máš svoje mravenisko?
  • Zhromažďuješ Božie veci, poklady v nebi, talenty a hrivny, učeníkov, vzťahy...?

 

4. Božie momenty

5Pr 6:8  shromažďuje svoju potravu včas žatvy.

Fenoménom dnešnej doby je ZÁPLAVA ZÁBAVY A INFORMÁCIÍ. Ťažko povedať, do akej miery si to uvedomujeme. Pokiaľ však nežijeme niekde na vidieku, bez televízie, rádia a iných médií, potom tejto záplave nedokážeme utiecť pretože je úplne všade.

Lenivosť, ktorej čelíme je aj unudenosť a rozčarovanie. Proste už nie je nič, čo by sme čakali, čo by nás prekvapilo, pohlo nami kdesi vo vnútri, čo by nás dojalo. Na jednej strane akoby sa svet zbláznil: ľudia holdujú adrenalínovým športom, zážitkovým dovolenkám, behajú za extravagantnými šou kultúry a smotánky, alebo za predvádzanými kúskami veštíc a okultistov, nehovoriac o fenoméne východnej mystiky a jej synkretizmu so západnou mágiou – z čoho povstáva New Age... Svet na jednej strane šalie za niečím vzrušujúcim, nadprirodzeným, uchvacujúcim, nezvyčajným... Na druhej strane sa ponára do lenivosti duše a ducha. Stáva sa presýteným zábavou a kdejakými vplyvmi zvonka. Zrazu je už všetko ľahko dostupné, všetko som skúsil, zažil... Už mi nikto nič nemôže dať viac. Už nič ani nečakám....

Mravec má však okamihy leta a žatvy: obdobia kedy doslova žne, kedy zakúša požehnanie, nasýtenie, príležitosť. A pri tom je to niečo prirodzené. Nie je to umelá zábava... Nie je to hýrenie, skazenosť prepychom... Je to niečo živé, niečo čo dal Boh, čo spôsobil On, čo je od Neho. Samozrejme vtedy pracuje najurputnejšie, lebo vie, že to musí využiť. Sú to okamihy Božieho požehnania, ktoré sú však aj výzvou.

Pre mňa je to obrazom prenádherného a aj tajomného Božieho navštívenia. On sa k nám skláňa a dáva do našich životov časy a príhodné chvíle. A je to niečo úžasné zakúšať tieto momenty Jeho dotyku, Jeho výchovy, Jeho pokánia, alebo radosti. Sú to obdobia, alebo len situácie... Kedy proste vieme, že to bolo od Boha, že to bol On. Toto prináša neuveriteľné obohatenie, a zdroj síl.

Mravce poznajú tieto obdobia, lebo práve vtedy vstupujú do žatvy a zhromažďovania.

Posledné miesto v NZ, kde nachádzame varovanie pred lenivosťou, je práve výstrahou, aby sme neprestali vo viere a trpezlivosti očakávať na Pánove naplnenie Jeho zasľúbení:

Židom 6:11  Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, 12  aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení.

  • Ide totiž o Božie zasľúbenia, ktoré len On môže naplniť. Nemôžeme sa snažiť o dosiahnutie niečoho, čo nám Boh zasľúbil svojimi silami, prostriedkami a spôsobmi! Aj keď trendom doby je, že takmer všetko je možné tu a teraz... Božie veci prichádzajú od Boha v Jeho čase a Jeho spôsobom.
  • Aj tento text naznačuje, že sa musíme naučiť bežať beh na dlhé trate a že to nie je záplava zábavy a informácií z neba tak ako je to vo svete. Potrebujeme sa naučiť trpezlivo čakať.
  • Boží čas žatvy, Jeho okamihy navštívení sú 100% isté. Bez viery, trpezlivosti a napodobňovaním svedkov viery tieto naplnenia Božích zasľúbení minieme.

Kontrolné otázky:

  • Poznáš takéto momenty, kedy Boh vstupuje do tvojho života a ty sa doslova hýbeš s Ním?
  • Zakúsil si Jeho dotyk, navštívenie, blízkosť, zastavenie...?
  • Boli doslova obdobia v tvojom živote: obdobia žatvy, obdobia hladu? Už si zakúsil, že sa striedajú rôzne obdobia?