1. 6. 2010

Armáda 14. Prebudenie.

Prebudenie
Udalosti, ktoré mi môj drahý Pán ukazoval a o ktorých mi hovoril, sa stávali skutočnosťou. Mala by som sa radovať. Ale neradovala som sa. Bola som zmätená. Nedokázala som niektoré nádherné veci, ktorými ma zahrnul, prijať. Nedokázala som veriť, že naozaj môžem byť ich súčasťou. Bolo to všetko príliš veľké. Príliš nádherné na to, aby som to žila. A bála som sa, že niečo cestou stratím, že sa stane niečo, čo všetko pokazí. Že ľudia, s ktorými sa cítim úzko spätá, pretože mi ich vo videniach často ukazoval, minú Jeho vôľu, že nepôjdu tam, kam ich On volá. Vedela som, že tento chaos nepochádza z neba, že to nie sú Božie myšlienky a tak som volala k Pánovi, aby mi pomohol. Nechcela som sa báť. Chcela som veriť – veď je to Jeho slovo, On dohliadne na to, aby sa naplnilo. A už vôbec som nechcela lipnúť na Jeho daroch alebo na ľuďoch. Nadovšetko som túžila jednoducho byť s Ním. Aby mi nezáležalo na ničom, len na Ňom. Na mojom najdrahšom, milovanom Pánovi. Chcela som, aby bol mojím všetkým, pretože len vtedy som to naozaj ja, keď sme spolu - ja a On, keď viem, ako ma miluje a ja smiem všetkým, čo mám, milovať Jeho. Vtedy mi dal tento obraz:
Stála som s Ním na vysokej skale. Niekde hlboko pod nami som tušila zem. Neďaleko nás poletoval kŕdeľ orlov. Boli krásni. Zjavne si svoj let užívali a o čomsi sa pri tom bavili. Vyzerali, akoby tam boli na nejakom výlete. Nič ich neťažilo.
Pozrela som na nich a potom na Pána Ježiša. Cítila som sa fakt zle, chcela som, len aby ma objal a držal až kým zo mňa nevyžmýka všetok strach a pochybnosti.
„Je čas pripojiť sa k dospelým orlom,“ povedal.
Myslela som, že žartuje. Cítila som sa ako neoperené orlie mláďatko, úplné batoľa. Nedokázala som ani poriadne stáť. Ale On nežartoval.
„Je čas pripojiť sa k dospelým orlom,“ zopakoval, „pozri sa na nich.“
Otočila som sa k tým nádherným vtákom. Boli plní Jeho samého. Nemali už nič, čo by ich držalo pri zemi. Tvár ich vedúceho zdobila jazva lemovaná striebrom a zlatom.
„Ranili ho, keď bojoval za mňa. Nechal som mu tú jazvu a ozdobil som ju, aby si pamätal, ako si vážim jeho obetavosť,“ povedal Pán.
Na moment som uvidela niektoré záblesky jeho života. Ako som sa pozerala, rástol vo mne obdiv k môjmu Bohu. On to bol, kto ho viedol, aby sa stal Jeho orlom, dal mu krídla a naučil ho lietať a On to bol, kto bojoval jeho boje, niesol ho, keď nevládal, viedol, keď nevedel, kade ďalej.
Aj ostatné orly boli plné Božieho Ducha. Nemali už nič, len Pána. Nezáležalo im na ničom inom. Túžili len byť s Ním. A často s nimi zmietali pocity, ktoré som tak dobre poznala zo svojho vlastného života.
„Sú ako ja,“ povedala som.
„Vravel som ti predsa, že je čas sa ku nim pripojiť,“ usmieval sa Ježiš.
Vyletela som teda a zaradila sa do ich kŕdľa.
„Čakali sme ťa,“ povedal mi ich vodca. Jazva sa mu pri tom zablyšťala odrazmi Božej slávy. „Poďte, musíme bojovať s nepriateľom,“ obrátil sa k ostatným.
Všetci sme sa pohli za ním. Oproti nám sa vynorilo mračno démonov. Keď sa k nám priblížili, začali na nás chrliť oheň. Pevne sme zovreli naše štíty, vytvorili sme z nich niečo ako obranný val, za ktorým sme sa ukryli. Sedeli sme tam bok po boku a modlili sme sa.
Ten oheň boli lži o Božom zjavení, o Jeho slove, o Jeho zasľúbeniach, že prinesie národom milosť prebudenia. Mali zničiť našu vieru. Keby boli naše štíty zo železa, rýchlo by nás v rukách začali páliť, rozžeravili by sa, možno až roztavili. Žiara toho ohňa bola obrovská. Ale nás sa nedotkol. Božie štíty boli mocnou hradbou Božej viery. Bolo nad akékoľvek naše sily a schopnosti prežiť, cítili sme sa chvíľami kadejako - slabí, zraniteľní... ale On nás dokonale ochránil. Nezhorelo ani jedno naše pierko. Keď oheň lží začal doznievať, kým sa démoni chystali na ďalšiu dávku svojej páľavy, prešli sme do útoku. Hovorili sme Božie slovo, opakovali zasľúbenia, ktoré nám dal a ničili tak démonov svojimi mečmi. Znovu vo mne povstala viera že to, čo mi môj Boh hovoril, sa naozaj stane, že je to Jeho slovo a je to Jeho vec, ako a kedy to urobí, že už nemusím pochybovať alebo sa báť. Môžem veriť Jeho nádhernou vierou, ktorú mi prináša Jeho Duch.
Vtedy sa na mňa vodca kŕdľa otočil: „Choď, je čas,“ povedal.
Nemyslela som, že niekedy v mojom živote také niečo urobím, ale ako to povedal, vyšla som z úkrytu a vyletela priamo nad zúriacich démonov. Viem, že to bol presný a úplne správny čas urobiť to, pretože v iný moment by ma spálila žiara ich ohňa. Ostatné orly stále prehlasovali Božie slovo a modlili sa. Ja som sa pustila do tanca. Bolo to, ako keď som kedysi videla tancovať anjelov. Presné, dobre mierené pohyby, ktoré boli bojom a tancom zároveň, prehlasovali, že Ježiš je Pán. Ale dnes netancovali len anjeli. Tancovala som aj ja. Namiesto zvyčajnej zástavy či látky som mala v rukách svoj meč a štít. Narábala som nimi dokonale. Nebolo to preto, že by som to ja dokonale dokázala, ale preto, že bol na mňa vyliaty Boží olej. Bola to Jeho moc, v ktorej som sa hýbala. Cítila som, ako každým pohybom kričím do duchovného sveta Božiu pravdu. Mohlo by to vyzerať ako nejaký hrdinský skutok. Ale bola to Božia smelosť, ktorá ma naplnila. Ako som tancovala, Boh ku mne jasne hovoril o konkrétnych oblastiach Jeho povolania pre mňa. Nejasné obrysy, ktoré som pred tým len tušila, nadobúdali presné tvary jednotlivých krokov.
Potom som sa zaradila späť medzi ostatných. Viacerí z nás takto vyšli a nad úrovňou nepriateľa prehlasovali Božie slovo. Každý tým svojím spôsobom. Jeden spieval, iný kričal, ďalší kľačal na kolenách a jednoducho vzdával Bohu chválu. Ostatní zatiaľ zastali jeho miesto v „obrannom vale“ a tak sme v úplnej jednote Božieho Ducha bojovali Jeho víťazný boj. Démoni postupne strácali svoju moc a rozpŕchli sa po okolí.
„Dobre,“ povedal vodca kŕdľa, „teraz choďte každý domov, na svoje miesta. Je čas vychovávať učeníkov. V prebudení budeme potrebovať veľa orlov.“
Vrátila som sa k Pánovi. Znovu som to bola ja, moja ľudská postava.
„Tak? Aké to bolo?“ opýtal sa.
„Nádherné.“
„Myslel som si, že sa ti to bude páčiť.“
„A čo s tým ostatným, vieš, s tou horou, s ktorou som sem prišla.“
„Práve si nad tým vyhrala, netráp sa viac.“
„Ďakujem,“ sklopila som oči.
„Netešíš sa?“
„Teším, len sa mi nechce ísť späť.“
Zasmial sa svojim nádherným, plným smiechom.
„Viem o tebe, dohliadnem na teba,“ usmieval sa.
Pozrela som na armádu. Po celej zemi mali povstať Boží proroci. V duchu som ich už videla - tisíce orlov lietajúcich v povetrí, modliacich sa a chváliacich Boha.
„Pozri mi do očí,“ povedal mi Ježiš.
Pozrela som sa. Ako som tam stála, zrak upretý do Jeho očí, môj zrak sa menil.
„Prorokuj!“ prikázal mi potom.
Obrátila som sa k armáde a vyslovila prvé slová. Zneli nesmelo, trochu som sa zakoktávala, túžila som, aby niekto hovoril v jazykoch a ja som mohla vykladať, v tom som sa cítila bezpečnejšie. Ale nebol tam nikto, len ja a Pán a moje ústa nie vždy až doteraz ochotné povedať, čo chcel.
„Leť, moja drahá, len leť!“ zvolal.
Lietala som ponad armádu. Hovorila, kričala, naliehala, povolávala to, čo som nevidela, akoby tam už bolo. Môj pohľad sa viac a viac menil. Pod sebou som videla povstávať orly. Po celej našej krajine aj ďaleko za hranicami, všade Boh povolával svoje deti do hlbokej intimity s Ním. Lebo len tam Ho mohli naozaj spoznať. Jeden po druhom sa menili, ich tváre získavali nový výraz. Bol mäkký, milujúci a prijímajúci a zároveň pevný a neoblomný ako Skala, v ktorej boli zakorenení.
Vrátila som sa k Ježišovi.
„Poslal som mnohých, aby povolali mojich orlov,“ povedal.
Stáli tam, pri nás, roztrúsení, zahĺbení do rozhovorov s Pánom. Mnohí mali otvorené vízie, zažili vytrhnutia do neba. Úplne to zmenilo smer ich života. Tam, kde doteraz hľadali svoje, hľadali už a len výhradne Božie veci, plány a zámery.
Sadla som si k orlovi s jazvou. Počúvala som ho, ako vyučuje Boží ľud a rástla som. Plnilo a budovalo ma to zvnútra, menilo moje postoje. Potom stíchol a hovorila som ja. Akoby sme sa dopĺňali, on hovoril z jednej strany, ja z druhej. A spolu to tvorilo celok. Vtedy som nesmelo uverila, že som konečne dospela.
O nejaký čas ma Pán znovu zobral na to isté miesto. Vyletela som k svojim známym orlom a pripojila sa k ich kŕdľu. V tesnom závese za mnou letel môj mladý orol. Bolo to v čase, keď už vedel lietať, ale zároveň sa ešte potreboval odo mňa učiť. Necítila som sa byť od neho zrelšia, veľa som sa naučila ja od neho. Prinášal mi pohľad, ktorý mne dovtedy chýbal. Pomaly sme zisťovali, akým spôsobom ktorý z nás myslí, ako vidí veci, ako prichádza k Bohu, ako prúdi v Jeho pomazaní...
Vodca kŕdľa orlov - bolo to nádherné, naozaj všetci sme ho uznávali ako autoritu, nikto sa nebúril ani nereptal, mi podal pochodeň.
„Je to Pánov oheň, nes ho,“ povedal mi.
Vzala som si ju. Neprejavila som žiadne nadšenie, žiadnu radosť. Bola som skôr smutná ako šťastná, že mi Boh niečo po tom mužovi posiela. Znovu som zápasila so svojím pohľadom na mňa, s pocitmi nehodnosti a absolútnej nevhodnosti na Božie dielo. Akoby Pán nezotrel z môjho rúcha všetku špinu a neprijal ma takú aká som. Bolo to moje slabé miesto – cez slabo utiahnutú výzbroj ma kvôli tomu často triafali nepriateľské šípy a spôsobovali chaos v mojom prežívaní.
„Poď so mnou,“ zavolal ma vodca kŕdľa a letel niekam preč.
Dala som Pánov oheň môjmu mladému orlovi. Vedela som, že u neho bude v bezpečí. Nerobil nič bez toho, aby sa na to neopýtal svojho Boha. Záležalo mu na tom, aby naplnil Jeho vôľu. Potom som vyrazila za vodcom kŕdľa. Dobehla som ho a bok po boku sme leteli ďalej. Dorazili sme na nádherné miesto. Na prvý pohľad bolo vidieť, že sme niekde v nebi, pretože na zem tam bolo príliš pekne. Nie že by sa podobné scenérie nenachádzali aj na zemi, ale toto miesto bol ako originál oproti svojim kópiám. Bolo plné všetkého dokonalého. Sadli sme si na skaly na okraji oblúkovitého vodopádu. Voda z neho padala v mohutných aj jemných prúdoch do hlbiny a hrala pri tom nádhernú melódiu súzvuku dokonalého poriadku. Napriek rozdielnostiam jednotlivých prúdov a šumu, ktorý vydávali, spolu tvorili neprekonateľne neopísateľnú harmóniu.
„Skočíš so mnou?“ opýtal sa ma orol. Pozrela som mu do očí. Prešiel s Ježišom dlhšiu cestu ako ja. Boli na nej omyly, strachy, boje s hriechom... všetko to, čo tak nemám rada v mojom živote a často zabúdam, že Pán ma ľúbi aj s tým, čo sa mne samej na mne nepáči.
Potom som pozrela dole. Boli sme naozaj vysoko. Netušila som, kde je dno vodopádu.
„Potrebuješ to,“ naliehal, „zmení to tvoju vieru. Pomôže čakať na naplnenie Božích zasľúbení. Pomôže odpútať sa od tvojich túžob. Budeš žiť a dýchať už len Ním.“
A tak sme skočili. Starší orol a ja. Leteli sme dole hlavou, krídla primknuté k telu a padali sme a padali. Bola som dokonale uvoľnená. Neviem, ako dlho sme klesali, ale po celý čas vo mne rástol pocit nesmiernej ľahkosti, akoby každým ďalším metrom zo mňa Boh odnímal všetko, čo som sa bála pustiť z rúk, všetok smútok, strach, tlak zodpovednosti... Poddala som sa tomu pocitu ľahkosti a dovolila Mu, aby ma ním naplnil. Vtedy sa podo mnou vynorila vodná hladina. Blížila sa závratnou rýchlosťou, ale nebála som sa. Tesne nad ňou som zabrala krídlami, otočila som sa a letela som späť. Vôbec som sa nenamočila. Len som si, netuším, ako sa mi to mohlo podariť, nabrala do zobáka hlt vody Božieho Ducha. Prehltla som ho a znovu a znovu zaberala krídlami, aby som sa vrátila hore. Cítila som, ako mi Pán každým ďalším mávnutím pridáva novú silu. Jeho silu, Jeho moc, Jeho osvieženie. Nakoniec som pristála na tom istom mieste, odkiaľ sme pred chvíľou skočili.
Starší orol na mňa pozeral. „Si iná,“ povedal, „pôjdeš späť k svojmu orlovi a ponesiete Boží oheň. Už sa viac neboj a nepochybuj o Božích zasľúbeniach. Čas sa kráti, nemáme čas pochybovať.“
Bolo šero, šero spôsobené nepriateľskou armádou, ktorá sa nám snažila zakryť výhľad na nášho Boha. Znovu som stála s vodcom kŕdľa orlov a o niečom sme sa rozprávali. Pohľadom som pritom hľadala môjho mladého orla. Zbadala som ho, ako čosi žerie. Prišla som bližšie, aby som videla, čo. Mala som totiž nepríjemný pocit, že je to niečo zlé. Bol to potkan, ktorého ulovil a lačne sa do neho pustil. Aspoň som si to myslela. Možno to bolo niečo iné, rovnako hnusne zákerne zlé. Vrhla som sa k nemu a skríkla:
„Nejedz to!“
Nechápavo na mňa pozrel, ale poslúchol.
„Je to otrávené,“ povedala som mu, „musíš ich len zabiť, aby neškodili ďalším, ale nesmieš ich jesť. Ak to urobíš, sám sa staneš nákazou, neprinesieš čisté Božie slovo, ale otrávené, nasiaknuté skrytým klamstvom. Tvoje srdce pomaly, úplne nebadane zhorkne a slovo, ktoré nesieš, prinesie namiesto života smrť a slepotu.“
Zahanbene si utrel krvavý zobák o bujnú trávu pod jeho nohami. „Neskoro, už som jedol,“ povedal.
Pozrela som bezradne na staršieho orla.
„Čo teraz?“ opýtala som sa.
„Modli sa,“ povedal a odletel preč.
Bola som zúfalá, pretože som nevedela, čo robiť, ako sa modliť a on odletel a nechal ma v tom samú. Potom som sa upokojila a začala sa modliť. Povedala som si, že by neodletel, ak by nevedel, že Boh mi pomôže. Chytila som sa teda jeho aj svojej viery a modlila som sa. Vtedy ku mne prišiel Pán Ježiš.
„Čo potrebuješ?“ opýtal sa ma.
„Môj mladý orol zjedol otrávené mäso. Pomôž mu, prosím.“
„Pomôžem,“ povedal mi Pán. Chytil jeho hlavu do dlaní, pozrel mu do očí a povedal: „Neboj sa, len ver.“
Potom pozrel na mňa a povedal: „Zostaň pri ňom.“
Orlovi prišlo strašne zle. Vyvrátil všetko to otrávené mäso a aj dobrý, zdravý pokrm, ktorý v ten deň, ešte pred tým, zjedol. V žalúdku sa mu už stihol premiešať a tak, aby sa zbavil otravy, muselo von úplne všetko. Stála som pri ňom a bolo mi ho veľmi ľúto. Modlila som sa potichu celý čas, kým vracal. Asi mu to nebolo príjemné, že sa tam stále obšmietam a vidím ho v tejto pokorujúcej chvíli, ale Pán mi kázal zostať a ja som chcela poslúchnuť. A tak trochu som sa cítila byť zodpovedná za jeho chybu. Vyčítala som si, že som ho mala varovať skôr, že som ho nemala nechávať osamote, keď je ešte taký mladý. Modlila som sa preto aj za to, aby som už podobné chyby neurobila.
„Odpusť,“ povedala som mu, keď už mu bolo konečne dobre, „mala som byť smelšia a radikálnejšia. Nemala som sa báť povedať ti vždy všetko na rovinu. Keby som bola ako smelá orlica, dnes ti nemuselo byť tak zle.“
„Ja som to jedol. Nenútila si ma. Ja som si to vzal. Nedala si mi to ty. Vždy mi dávaš len čisté veci, nie otrávené.“
„Aj tak, je mi ľúto, možno som niečo zanedbala...“
„Dostal som od teba viac, ako som mohol dúfať. Neobviňuj sa už.“ V jeho hlase zaznel jas autority, aký som u neho ešte nepočula.
„Si dospelý,“ zašepkala som prekvapene, „už si dospel.“
Vtedy ku nám pristúpil Pán.
„Tak?“ obrátil sa na mňa.
„Leť!“ zvolala som na orla. „Leť! Pre meno tvojho Stvoriteľa, pre Svätosť tvojho Pána, pre vládu tvojho Kráľa. Leť!“
Vyletel do vzduchu, chvíľu nám krúžil nad hlavami a potom mi zmizol v diaľke. Mala som chuť hľadieť do neba a čakať, kým sa vráti, alebo letieť za ním, pretože sa mi stal veľmi blízkym. Ale prinútila som sa pozerať priamo na môjho Pána a zostať tam, kde ma pre túto chvíľu postavil. Pretože teraz malo prísť prebudenie. A v prebudení budeme potrebovať veľa orlov, ako povedal vodca kŕdľa. Aj toho môjho, ktorý práve dospel. Keď som ho pustila, dovolila som mu vstúpiť do jeho vlastného povolania. Keby som si ho pripútala, stal by sa mojou nevydarenou kópiou, mojím nasledovníkom... A ja som nadovšetko túžila, aby sa stal verným služobníkom svojho Pána, aby niesol Jeho obraz, Jeho slávu, moc a slovo.
Pozerala som sa na armádu. Vyzerala ako obrovské mravenisko, v ktorom sa všetko hemží, všetko hýbe. Chystali sme sa na víťazné ťaženie. Neboli sme sto percentne vycvičení, na mnohých miestach Božie deti zápasili o osobnú slobodu, niektorí nevládali sami vstať a potrebovali pomoc. Ale nikto nebol sám. Boh dával milosť iným svojim deťom, prihovárať sa za ich konkrétne problémy, hoci sa často navzájom osobne nepoznali. Videli konkrétne životy konkrétnych ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Až v nebi úplne pochopíme ten krásny plán spájania Jeho ľudu. On žiadne zo svojich detí nenechá osamote. Myslím, že si nevieme predstaviť to, čo Boh v tomto čase s nami zamýšľa urobiť. Presahuje to všetky naše predstavy o tom, ako má cirkev vyzerať. Zosilneli sme.
Začali sme sa zoraďovať. Vpredu jazdci, za nimi pešiaci. Medzi nimi kde tu skupiny jazdcov, ktorí ich viedli. Mnohí jazdci držali v rukách zástavy s nápisom „Sloboda v krvi Baránka“. Nad hlavami nám krúžili kŕdle orlov. Nebolo ich veľa, túžila som ich vidieť omnoho viac.
„Neboj sa,“ povedal mi Pán, „zatiaľ to postačí. Oni privedú mnohých k spaseniu a naučia ich lietať.“
Usmiala som sa blahom. Prorockí evanjelisti a evanjelizujúci proroci. Znelo to naozaj krásne. Evanjelizujúci apoštoli aj učitelia, do hĺbky hĺbok milujúci pastieri... Cirkev môjho Boha. Nevedela som si predstaviť nič krajšie, ako vzájomné prepletenie a prepojenie jednotlivých služobností a povolaní Pánovho ľudu a ich spojenie v Jeho fungujúce telo.
Ježiš sa zasmial. Bol to smiech plný nadšenia, že Mu rozumiem. Radosti, že Jeho ľud Mu rozumie. Že sme opustili svoje plány a zatúžili po Jeho láske ku strateným.
„Ideme?“ opýtal sa ma.
„Ideme,“ vydýchla som plná očakávania.
Boli sme pripravení vyraziť. Výzbroj, ktorú sme mali na sebe, žiarila Božou slávou. Vždy pred tým, keď som sa na ňu pozerala, bola taká striebristá, oceľová. Teraz žiarila do zlata. Nebola zlatá, ale odrážala Božiu slávu. To jej dávalo tú farbu. Sám Pán mal na sebe takúto výzbroj. Podobali sme sa na Neho.
Na moje sedlo zosadol môj orol. Oprela som sa o neho a on o mňa. Len na okamih, ktorým sme si vyjadrili radosť z Božích dokonalých plánov. Potom sme upreli svoje oči dopredu. Pred nami bol nízky pahorok. Za nami bolo svetlo, pred nami tma. A my sme konečne vyrazili priniesť svetlo do temnoty.

Armáda 13. Víťazstvo.

Víťazstvo
Pán Ježiš sedel na koni pred Božou armádou. V ruke držal zástavu. Potom sa otočil a rozprestrel ju na nás. Keď som ju videla v Jeho ruke, bola to normálna zástava, veľkosťou pasovala k výške žrde, na ktorej bola pripevnená. Mohla mať maximálne jeden a pol krát jeden meter. Ale ako ju na nás rozprestrel, bola obrovská. Všetkých nás (celú jeho armádu, tisícky Božích detí) prikryla.
„Čo je to?“ spýtala som sa Ho.
„To je moje víťazstvo,“ odpovedal.
Pozrela som sa na armádu. Väčšina z nás Jeho víťazstvo neprežívala.
„Mám pre vás viac ako len vstupenku do neba,“ povedal, „mám pre vás odpustenie, slobodu aj uzdravenie. Mám silu žiť a odolávať pokušeniam. Vo mne máte smelý prístup k trónu môjho Otca.
Pustite ma do svojich ťažkostí. To nie je slabosť, keď ma potrebujete, to je viera. Moje víťazstvo nie je v tom, že ma nepotrebujete, ale že mi dovolíte víťaziť. Dovoľte mi byť vám blízko. Hovorte mi o tom, keď vám je ťažko, hovorte mi aj o tom, keď sa radujete. Nemôžem prísť tam, kam ma nepustíte. Prijímajte sa navzájom vo svojich slabostiach, lebo Ja to tak robím.
Nebojujte vo svojej sile. Nie ste sami, som s vami.
Len kúsok mojej pravdy nestačí. Keď do nej pridáte kúsok lži, už to nie je pravda. Poznajte Boha a plnosť Jeho vykúpenia. Prijmite moc môjho slova, dovoľte mi zbúrať vaše falošné predstavy o mne. Prijmite môjho Ducha, On vám osvetlí moje slovo. Nechajte sa Ním budovať a občerstvovať. Pokorte sa a prijmite milosť prísť blízko k Otcovi.“
Ako hovoril, niektorí ľudia v armáde doslova ožili. Pred tým boli úplne zmorení, niesli si ťažké bremená svojich starostí a nevládali sa s nimi pohnúť. Tlačili ich, oni ich riešili ako vedeli, ale namiesto toho, aby sa zmenšovali, ešte rástli. Keď im Boh otvoril nové chápanie svojho slova, mali milosť svoje bremená hodiť na Neho a On ich niesol za nich. Dovolili mu, aby ich predstavy o Ňom nahradil svojou pravdou. Začali zažívať Jeho víťazstvo.
Niektorí ľudia z tou zástavou bojovali. Neboli ochotní opustiť svoju predstavu o Bohu. Milovali svoju teológiu viac ako Jeho samého. Nedovolili mu, aby im priniesol svoje slovo. Bolo to smutné. Žili v klamstve, že už Božie víťazstvo žijú. Mnohí z nich dokonca žili v hriechu. Vedeli o ňom, ale klamali sa, že je to súčasť Božej výchovy. On ich chcel očistiť, ale nemohol. Duch svätý nešiel tam, kam nebol pozvaný.
Na druhej strane tu boli mnohí slabí. Už neverili, že ich cesta temným údolím niekedy skončí. Na každom kroku sa potkýnali o kamene a nevládali ďalej. Boh ich pozdvihol. Osobne prišiel ku každému z nich a posilňoval ich. Bolo to, akoby sa im otvorili oči vnútorného človeka. Videli Baránka, videli Leva z kmeňa Júdu, videli svojho Spasiteľa a Pána. Mnohí z týchto (nie všetci) mali prorocké videnia a sny, niektorí zažili vytrhnutie do neba. Keď sa vrátili, boli iní. Vedeli, že sú milovaní. Kráčali cez ťažkosti v Jeho sile. Keď si zúfali, volali k Nemu a On prišiel a posilnil ich. Bolo to krásne.
Potom sa Pán pozrel priamo do mojich očí: „Chceš to? Chceš zažívať moje víťazstvo?“ spýtal sa.
Prijať Jeho víťazstvo, pre mňa znamenalo stratiť falošnú istotu niektorých mojich predstáv o Ňom. Bolo mi jasné, že ma pokorí v mojich vlastných očiach, aby som spoznala, ako nádherne ma vidí On. Bolo mi jasné, že stratím všetku svoju silu, aby som spoznala tú Jeho. Nechcelo sa mi povedať mu áno, ale nedokázala som Ho odmietnuť.
Povedala som: „Chcem.“
Usmieval sa na mňa. Vážil si moju odpoveď, aj keď to nebola odpoveď smelého a na všetko odhodlaného vojaka, akým by som túžila byť. Vážil si ju, pretože to bol síce váhavý, ale krok viery.
Potom sa otočil na môjho orla. Po celý čas stál pri nás. Aj keď tam bol so mnou, Boh k nemu hovoril osobne. Veci, ktoré som nepočula. Prežíval to, čo potreboval prežiť on.
„Choďte,“ povedal nám obidvom naraz.
Pozrela som na orla a potom späť na Pána. Nechcelo sa mi ísť. Chcela som sa otočiť a ponoriť sa do slávy neba, ktoré bolo za mojím chrbtom. Stáli sme akoby na prelome vecí jasne nebeských a vecí, ktoré sa diali dole v armáde. To všetko pod nami mi pripadalo tak temné! Tak neznesiteľne málo nebeské. Vedela som, že kamkoľvek sa pohnem, Božia prítomnosť, Jeho objatie a sila ma neopustí, Jeho anjeli budú kedykoľvek pripravení zasiahnuť a pomôcť mi, Jeho Duch mi bude tak blízučko, tak konkrétne vo mne, že budem jasne vedieť, že je to On. Ale aj tá najkrajšia Božia prítomnosť, ktorú ako občan neba kráčajúci po tejto zemi môžem zažiť, len v jemných náznakoch naznačuje, aké je nebo. Môj pohľad na Pána bol viac ako zúfalý.
„Veľmi sa túžim prejsť po svätom meste,“ zašepkala som. Na orla som ani nemrkla. Srdce mi trhalo vedomím, že prežíva to isté. Zúfalú skľúčenosť túžbou po nebi.
„Posilním vás deti. Zmením vašu túžbu. Urobím z nej oheň vo vašich kostiach. Bude vás hnať stále bližšie ku mne, stále hlbšie do mojej rieky a stále viac k ľuďom, za ktorými vás posielam. Veľa je povolaných ale málo vyvolených. Choďte, pomôžte ďalším naplniť ich povolanie. Mám pre nich pripravené víťazné vence.“
Na okamih som sa toho nadýchla, bolo to tam, vôňa neba, najnádhernejšia vôňa akú poznám.
„Tak?“ opýtal sa ma Pán.
Skôr ako som si stihla rozmyslieť ďalšiu námietku či prosbu, orol ma vzal za ruku, urobil krok vpred a už sme spolu padali dole. Rútili sme sa rýchlosťou, ktorá mi naháňala strach. Nerozumela som, prečo nemávne krídlami, prečo nevzlietne. Pozrela som na neho. Nemohol. Neveril si. Opantával ho strach a pocit bezmocnosti, nehodnosti a chuti ujsť. Nemal silu pohnúť sa hore.
„Leť,“ povedala som mu.
Nič, ani sa nepohol. Len ma držal za tú ruku a padali sme.
„Musíš,“ začala som pridávať na intenzite hlasu, roztrieskame sa. Na okamih som sa úplne vážne bála, že zomrieme. Aj keď som túžila byť už navždy v nebi, toto predsa nebol ten správny spôsob. Zápasila som s myšlienkou vytrhnúť sa mu a zachrániť aspoň seba. Jeho stisk povolil. On chcel, aby som to urobila. Chcel, aby som letela sama. Ale ja som nemohla. Na to som ho mala príliš rada. Museli sme prežiť spolu.
Po lícach mu stekali slzy. Vnímala som hĺbku jeho bolesti. Vyprahnutosť po objatí a povzbudení, bolesť, o ktorej si myslel, že tam už nie je. Ale dnes, pred tým, ako mal urobiť ďalšiu z nádherných vecí, na ktoré ho Pán stvoril, tu zrazu bola. V omnoho väčšej intenzite ako kedykoľvek dovtedy. Úplne ho to paralyzovalo. Nepriateľ dúchal aj na iné veci, ale akoby len pre istotu, keby toto nezabralo.
Modlila som sa. Zem sa nezadržateľne približovala. Pod nami som už jasne rozoznávala jednotlivých démonov poletujúcich nad armádou. Už si nás všimli. Škodoradostný rehot ma oblial svojím mrazivým závanom.
„Naozaj ich necháš? Necháš ich sa ti takto posmievať? Si Boží muž, si Jeho orol, pohni sa smerom hore.“
Pozrel na mňa. Prázdnota a bolesť, dusené vzlyky.
„Prečo si mi to nepovedala? Prečo si ma v tom nechala? Mohol som stáť inde, niekde, kde by to tak nebolelo.“
„Ty vieš, že toto je tvoje miesto,“ odpovedala som mu. Bolelo to neskutočne. Jeho slová do mňa ťali ako najostrejšie meče. Ale myslela som na Baránka. Musela som ho prinútiť mávnuť krídlami. Všetko ostatné bolo úplne vedľajšie. Aj moje zranené city.
„Prepáč,“ uvedomil si, čo mi práve povedal, „zaspievaj mi.“
Začala som spievať. Úplne potichu, len pre neho. Ako mi plynuli tóny z hrdla, zistila som, že to bolo niečo, čo som vlastne vždy chcela urobiť. Spievať mu práve takto. Spievať túto pieseň. Bola to pieseň života. Niesla v sebe Boží dych. Ten, ktorý mu mal dať silu, ktorú teraz potreboval.
Konečne mávol krídlami. Nohami som sa obtrela o jedného z vyškierajúcich sa démonov smrti. Úplne som ho tým zrazila k zemi. Hľadela som hore do Pánových očí a v nich som uvidela ako v zrkadle, že ten démon mal v rukách smrtiaci jedovatý šíp. Mal ním zabiť orlovu vieru. Vyleteli za nami aj ďalšie šípy, ale náš drahý Ježiš im nastavil svoj vlastný štít.
Orol ma konečne pustil. Pristál pri Ježišovi a vrhol sa mu do objatia.
„Už je to preč,“ šepkal mu Pán, „je to preč. Vzal som to.“
Stála som tam a čakala, kým mu osuší slzy, kým uzdraví všetko, čo ho bolelo. Opierala som sa pri tom o jedného z anjelov, ktorých, ako som si teraz spätne uvedomila, Pán poslal, aby nás celý čas nášho bláznivého pádu chránili. Anjel ma jemne posadil na zem a dal mi napiť.
„Bolí to,“ zašepkala som. Myslela som na orlove slová. Ale ešte viac ako na ne, na strach, ktorý som o neho mala. Zarezával sa do mňa ostrou čepeľou, vyryl brázdu na jednom z mojich starých zranení.
Ježiš ho ku mne priviedol. Bol v poriadku. Orol ma objal. Dlho som plakala. Nie preto, čo povedal, to bolo v momente preč. Už som na to nemyslela, bolo to hneď uzdravené aj zabudnuté. Plakala som, pretože som prežívala uzdravenie toho starého zranenia.
„Ste pripravení,“ usmieval sa Pán.
Už som nepozerala so závisťou smerom na nebo, hľadela som dopredu, kde na môjho orla čakal jeden starý unavený a ubitý orol. Už ledva lietal. Často sa len s námahou vliekol po zemi. Už nečakal na čerstvý olej z neba. Ale môj drahý priateľ mu ho aj tak mal priniesť.
„Tak?“ opýtal sa Ježiš. Jeho oči žiarili šťastím.
Orol sa na mňa usmial. „Budem potrebovať tvoje modlitby.“
Toto bola moja chvíľa. Kľačať na kolenách a volať k Bohu, aby môj orol naplnil svoje povolanie. Chvíle, na ktoré som bola stvorená. Chvíle, keď mi bolo jedno, že je to ťažké, lebo som vnímala Božiu prenádhernú blízkosť. Vždy tam bol, vždy priniesol svoj pokoj, novú vieru a víťazstvo.
„Veď vieš, nejdeš mi z hlavy,“ zasmiala som sa, „tak už leť!“
Vyrazil za tým, ktorý ho nečakal. Netušil, neveril, že Boh si ho ešte plánuje použiť. Myslel si, že už len dožije, dotiahne veci, ktoré rozbehol. Ale Božie myšlienky sú vždy nad naše myšlienky a Jeho plány vysoko prevyšujú tie naše.
Vyletela som za ním. Z diaľky som ho pozorovala a modlila sa. Trochu nesmelo ho oslovil a potom spolu pomalým tempom poletovali nad armádou. Nepozerali dole, len starší orol si vylieval svoje unavené srdce. Môj orol počúval, sústredený na Boží hlas, ktorý ho v tom rozhovore viedol ako jemná nitka porozumenia.
Potom vyletel nad toho staršieho a začal spievať. Z krídiel mu padal dážď. Dopadal na unavené telo staršieho orla a osviežoval ho. Išlo to pomaly. Mnohokrát musel zletieť nižšie a znovu počúvať príbeh o stratenej nádeji, ktorý toho orla bolel. A potom znovu vylietal vyššie a vyššie a spieval. Modlil sa za neho, verne, až kým starší orol znovu nevstúpil do plnosti svojho povolania a nenaučil sa sám prinášať Boží dážď.
„Ďakujem,“ povedal, keď sa ku mne znovu vrátil.
„Bolo to krásne, aj keď si mi chýbal,“ povedala som mu. „Boh ma v tom tiež zmenil. A ako pozerám, aj teba.“
Smiali sme sa vtedy a tešili z Božej dobroty. Dal nám svoje osvieženie v blízkosti našich najbližších.
A potom? Potom z orlových krídiel znovu padal dážď. Nastavili sme mu svoje tváre a kúpali sa v hojnosti neba. Chystali sme sa bojovať ďalšie boje. O stratených, o veriacich zahrabaných v hriechu a bolesti. Bolo nám jedno, kam nás Pán pošle. Hlavne, že sme boli s Ním.
Videla som, ako kráčam na kopec, na ktorom spočívala Božia moc a sláva. Cítila som sa ako Mojžiš, ktorého Boh zavolal na vrch Sinaj. Aj keď on mal pred sebou strmší a namáhavejší terén ako ja. Napriek tomu mi to pripomínalo túto udalosť, pretože aj vrchol toho „môjho“ kopca bol zahalený Jeho slávou.
Nešla som sama: Po mojom boku kráčal Ježiš. Zastali sme na mieste, kde som sa už mohla dotknúť Božej slávy. Natiahla som ruku a dotkla som sa jej.
„Môžeš sa dotknúť mojej slávy a tá ťa zmení,“ povedal, „môžeš sa do nej ponoriť a bude ťa premieňať.
Moje deti poznajú dotyk mojej slávy, ale nepoznajú život v nej. Kráčajte v mojej prítomnosti, aby som vás mohol premieňať. Nedotýkajte sa len, vnorte sa do nej. Môj oheň vás prečistí.
Moje deti hľadajú môj dotyk pre senzáciu, preto aby sa vyriešili ich problémy, preto aby sa cítili so mnou chvíľu dobre, vzletne a nadnesene nad všetko, čo ich trápi. Ja mám pre vás viac. Nehľadajte len môj dotyk, hľadajte mňa. Cirkev nie je miesto senzácií. Cirkev má byť miestom, kde vládnem, má byť mojím chrámom. Ale nie je.
Nie len na mňa pozeraj, nie len sa ma dotýkaj, vstúp,“ povedal.
Vstúpila som. Zaliala ma Jeho moc a Jeho svätosť ma tlačila na kolená. Nemohla som ostať stáť. Bol to On. Môj Boh, Jeho sláva, Jeho svätosť, Jeho moc, milosť a spravodlivosť. Vedela som, že v tejto atmosfére neobstojí žiaden môj hriech, žiaden môj len čiastočne dobrý skutok. Už som nemohla povedať: teraz sa nejdem modliť, idem pozerať televízor, teraz nedám tejto sestre peniaze, lebo ja ich potrebujem viac, teraz nebudem hovoriť tomuto človeku o spasení, pretože sa ponáhľam...
„Povediem svoj ľud do poslušnosti môjmu slovu. Prečistím vás, prepálim, vytvarujem nádoby, ktoré ponesú moju slávu národom. Dovoľte mi to. Dovoľte mi meniť vás. Nedržte si svoje životy ako niečo, o čo vás chcem okradnúť. Chcem vás veľmi požehnať. Ja nie som zlodej. Neprišiel som preto, aby som kradol, zabil a zahubil. Ja som prišiel nato, aby ste mali život a hojnosť (Jn 10,10). Požehnám vás a veľmi vás rozmnožím – vaše životy rozmnožím. Ponorte sa do mojej slávy a spoznáte moju hojnosť.“
Pozerala som na Neho. „Ty ma formuješ, som iná!“ zvolala som zrazu. Bola som šťastná. Moje vnútro sa menilo. Odrážala som Jeho. Bolo vidieť viac Jeho a menej mňa. V reálnom živote prešli roky, tu len chvíľočka, ktorú som trávila s Ním. Nebol tam nikto, kto by nás rušil a tiež tam nebol nikto, na kom by som bola závislá – nepotrebovala som byť s nikým iným, aby som žila v Jeho sláve.
Potom som kráčala na zasnežený vrchol iného kopca. Trochu ma prekvapilo, že som oblečená len naľahko. Keď som videla ten sneh, vedela som, že ja sama by som si iste obliekla kožuch, teplú čiapku a poriadny šál. Ale nemala som ich a pritom mi vôbec nebola zima. Vyšla som až na vrchol tej hory. Bola veľmi vysoká. Pozrela som sa do diaľky, na úrodné nížiny začínajúce tam, kde končil horský masív. Vtedy ma zaujalo slnko.
Pozrela som do neho. Nebolo to slnko, ale Božia sláva. Jej žiara silnela, približovala sa ku mne a zaplavovala mňa aj tú horu. Sneh pod mojimi nohami sa začal topiť. Vedela som, že to na čom stojím, nie je sneh, ktorý napadol za jednu zimu. Boli to storočia sa tvoriace ľadové a snehové nánosy. Pokrývali skoro celú horu. Čudovala som sa, ako rýchlo sa topia. Trvalo storočia, kým sa vytvorili a len niekoľko rokov, kým sa roztopili. Vtedy ku mne prehovoril Boh:
„Tieto ľadovce sú predsudky o mne kriviace myslenie mojich detí, teologické teórie podkopávajúce autoritu môjho slova, strach môjho ľudu pred prenasledovaním, ich prispôsobenie sa životu vo svete, poznávanie a poddanie sa hriechu. Život bez mojej  prítomnosti, bez pokorenia sa a prijatia môjho plánu pre ich životy, nepoznanie mojej lásky, poznanie prázdnoty ktorú prináša oddelenie odo mňa. Tieto ľadovce urobili moju cirkev nepríťažlivou, nehostinnou a neúrodnou.“
Počúvala som Ho a bolo mi smutno. Ale cítila som Jeho nádej a vieru. Pozerala som, ako sa ľadovec a snehová prikrývky rýchle topia, ako sa začínajú zelenať lúky, ako rastú kríky a stromy, ako rozkvitajú kvety. Za chvíľočku bol celý vrch zaplavený krásnou vôňou letnej lúky. Žilo to na nej. Vtáky spievali, včely poletovali z kvetu na kvet a pestrofarebné motýle sa vyhrievali na teplom slniečku. Už nič nenasvedčovalo tomu, že tu pred chvíľou bol len sneh a ľad.
Pod horou sa začali hromadiť ľudia. Prichádzali sa pozrieť, čo sa to deje, odkiaľ sa vzala tá vôňa a krása. Prekvapení vychádzali vyššie, dotýkali sa trávy, kvetov, konárov stromov, akoby nikdy nič také nevideli. Bolo ich veľmi veľa. Myslela som, že také množstvo ľudí musí tú všetku prírodu zničiť a pošliapať, ale vôbec jej neuškodili. Správali sa veľmi úctivo. Druhá vec, na ktorú som pomyslela, že sa tam nemôžu ani všetci pomestiť, pretože stále prichádzali noví a noví. Ale hora mala akoby neobmedzenú kapacitu. Každý, kto chcel prísť, mohol a stále tam bolo dosť miesta.
„Táto hora je moja cirkev. Moja obnovená cirkev, nevesta, ktorú pripravujem na deň svojej svadby,“ povedal Ježiš. Stál vedľa mňa a kochal sa krásou svojej nevesty.
„Urobím ju príťažlivou pre každého, kto ma hľadá. Prídu mnohí strápení a utlačení starosťami. Uvidia ma vo vás a dám im svoju silu. Budú vo mňa veriť, pretože Ja si svoju cirkev obnovím. Nie vaše programy a systémy evanjelizácie. Ja ich privediem do svojho kráľovstva. Obnovím vás a budete mi ochotní slúžiť tak, ako to chcem Ja. Nebudete potrebovať semináre kázania evanjelia, aby ste sa naučili volať ľudí do môjho kráľovstva. Budete evanjelium žiť. Rozkvitnete a zachránite tak mnohých. Budete vedieť, kedy máte čo hovoriť. Nebudete sa už báť svedčiť o mne.
To je to, čo robí s vami moja sláva. Moje prebývanie vo vás a vaše vo mne.“
Potom som videla dlhý rad vojakov. Boli odetí do Božej výzbroje a kľačali na jednom kolene. V rukách mali napnuté luky. Namierili a vystrelili. Ich šípy sa vo vzduchu zmenili na holubice.
„Plnia moju vôľu,“ povedal mi Pán. „Vystreľujú modlitby ktoré ich viedol vysloviť môj Duch. Preto sa šípy zmenili na holubice. Sú to modlitby Ducha. Títo ľudia sa prihovárajú za mnohých, ktorých osobne nepoznajú. Milujú ich, pretože som im dal svoju lásku k nim. Ja som ich povolal. Niektorí z nich píšu knihy pre cirkev, niektorí chodia na mnohé konferencie po celom svete a kážu moje slovo. Niektorí sa jednoducho doma v skrytosti modlia. Ale ich modlitby majú v mojom kráľovstve veľkú autoritu. Ja som im ju dal. Ja som ich vycvičil a Ja ich vediem. Otec im dal svojho Ducha, aby sa prihovárali za Jeho ľud.“
Anjeli prinášali do tulcov týchto ľudí nové šípy. A oni verne strieľali, ako ich Boh viedol.
„Môj Otec v nebesiach počuje modlitby svojho ľudu. Neobíde ani jednu z nich.
Otec počuje hlas aj toho najmenšieho zo svojich detí. Nikto nie je zabudnutý. Zbiera vaše modlitby a posiela svojich služobníkov, aby priniesli odpovede tam, kde sú potrebné. Nie každú odpoveď na modlitbu môže dať priamo tomu, kto si ju pýtal. Niekedy sú to modlitby, ktoré prosia o veci pre národy. Otec rozhoduje múdro. On zveruje autoritu svojim služobníkom.“
„Choď, strieľaj,“ obrátil sa ku mne a podával mi luk.
Vzala som ho a kľakla som si na zem k ostatným. Muž vedľa mňa vzal šíp a zacielil. Pozorovala som ho a urobila rovnako. Potom sme, akoby na povel, všetci naraz vystrelili. Šípy leteli dovysoka, dosiahli vrchol a začali padať na miesta určenia. Môj šíp sa rozštiepil na tisíce malinkých šípov. Bolo to úžasné. Dopadli na Jeho ľud. Potom sa už nedalo rozoznať, ktoré som vystrelila ja a ktoré niekto iný, pretože sa takto rozštiepili všetky. Robil to Duch Svätý. Rozmnožil slovo a to letelo všade tam, kde ho potrebovali. Koho zasiahli, pookrial, alebo mu Boh dal odpoveď na niektorú z jeho otázok, alebo ho posilnil v niektorom z jeho zápasov. Bolo to krásne, bolo to mocné a všetko to vyjadrovalo Božiu lásku a milosrdenstvo a zároveň Jeho zvrchovanosť a svätosť.
Niektoré z Božích detí sa týmto strelám bránili. Bolo to smutné. Roky čakali na odpovede, ktoré potom nevedeli prijať. Mysleli si, že je to šíp nepriateľa. Mnoho ich preto popadalo na zem. Niektoré sa stratili, iné ale zbierali tí, ktorí hladní po Bohu hľadali Jeho odpovede na svoje otázky. Boh ich veľmi požehnal, pretože sa nebáli a vzali to, čo im poslal napriek tomu, že iní to odsúdili ako blud. Najskôr šípy zodvihli zo zeme, poutierali ich vyleštili a potom vzali Božie slovo a porovnávali „obsah šípov“ s tým, čo je tam napísané. Prosili Boha, aby im dal vidieť svoju pravdu a seba samého. Potom si ich sami zabodli do srdca. Boli veľmi posilnení. Z mnohých týchto rástli Boží služobníci.
Vstala som z toho radu strelcov šípov a chcela svoj luk vrátiť Pánovi.
„Nechaj si ho,“ povedal, „ešte ho budeš potrebovať.“
Viedol ma doprostred Jeho armády na miesta, kam som pred chvíľou vystrelila svoj šíp.
„Musíš v nich moje slovo utvrdzovať,“ povedal mi Pán, „niekedy je ťažké mi uveriť. Aj keď by to malo byť jednoduché – milujem vás a neklamem vám. Viem, aké škody narobil hriech vo vašich srdciach. Ja nie som ten, kto vás odsudzuje, som ten, kto vás prijíma.“
Začala som znovu hovoriť Jeho slovo. Poznávala som Ho viac každým jedným nádychom. A ako vždy mi nešlo o hlavy, ako je to možné, že Ho už tak veľmi poznám, a pri tom mám stále čo na Ňom objavovať. Jeho nekonečnosť ma plnila novou bázňou.
Môj orol mi veselo poletoval nad hlavou. Slúžila som vtedy trošku viac s budúcim generálom a jeho orlom. Učila som sa od nich, čo som potrebovala. Prebudenie bolo za rohom a my sme museli zosilnieť v jednote. Potrebovala som viac pochopiť tých dvoch, tak ako som sa pred tým učila pochopiť môjho orla. Menilo ma to a menilo to aj ich. Trochu sme prispôsobili svoju rétoriku, aby sme si mohli presne porozumieť, čo vlastne chceme povedať. Trošičku som vtedy pozmenila svoju orliu nebeštinu. A tí dvaja svoje nekonečné rozhovory o veciach, o ktorých mne stačilo povedať si pár slov. Ľudia, ku ktorým sme vtedy hovorili museli mať jednoducho trpezlivosť. Ale Boh sa ako vždy oslávil.
A potom? Potom z krídiel môjho drahého orla znovu padal dážď.

Armáda 12. Rieka

Rieka
Stála som pri strome a napchávala sa nezrelým ovocím. Boli to krásne zelené jabĺčka. Na tom strome ale boli aj červené jabĺčka, ktoré už dozreli. Ja som sa prejedala nezrelými. Jedla som veľa, ale stále som bola hladná.
Potom som stála pred Pánom Ježišom a On ma zavolal, aby som išla za Ním. Niečo mi chcel ukázať.
Na mieste, kam ma doviedol, bola rieka. Zapáchajúca, tmavá rieka, akoby ňou namiesto vody pretekala tekutá smola, husté bahno, niečo slizké a tekuté a veľmi tmavé. Nie doslova čierne, ale čiernej sa to blížilo. Tá hmota bola akoby plná oleja, neviem, čo na zemi najviac vyzerá ako to, čo som videla. Pozrela som sa, odkiaľ prúdi. Dovidela som až k satanovmu trónu – bol tmavý, plný hlbokej tmy, tak ako aj ten, ktorý na ňom sedel. Bol škaredý, na pohľad odpudivé stvorenie. Z krásy, s ktorou ho Boh kedysi stvoril, nezostalo kvôli jeho vzbure nič.
„Toto je jeho rieka, v nej je všetko zlo, ktoré vylieva na zem,“ povedal Ježiš.
Napĺňal ma pocit strachu a úzkosti a hlbokého žiaľu zároveň. Bola som plná nepokoja napriek tomu, že som stála priamo pri Ježišovi, mocnom Kráľovi kráľov.
„Neboj sa,“ povedal a otvoril moje oči. Obklopoval nás zástup nebeského vojska.
„Pozri sa do tej rieky,“ prikázal mi.
Pozrela som sa do nej. Videla som choroby, hriechy, utrpenie Božieho vyvoleného národa v koncentračných táboroch, mor a záplavy veľkých vôd. Videla som prázdnotu homosexuálnych aj heterosexuálnych vzťahov, prázdnotu ich spolužitia, ktoré namiesto naplnenia zraňovalo, deti, ktoré opustili z rôznych dôvodov ich rodičia, siroty, ktoré o rodičov prišli. Videla som násilie páchané v rodinách, nadávky a vyhrážanie aj údery opitých otcov či matiek, hladomor, ktorí ničil životy malých, mladých aj starých, vojny, ktoré pripravovali o život tých, ktorí by z výsledku vojny aj tak nič nemali, márnosť zápasov o prežitie na nemocničných lôžkach. Videla som vypálené autá v mene boha, ktorý nemiluje, ale zabíja. V mene boha, ktorý opíja mocou a slávou. Videla som vraždy, ktoré kvôli peniazom okrádali o život a aj to, ako ukradnuté peniaze neprinášali radosť, zrobených starcov a starenky, otcov a matky, ktorí sa lopotili po celý svoj život, aby zarobili svojim deťom a vnukom aspoň na suchý chlieb či misku ryže, mladé dievčatá, ktoré sa predávali, aby mali čo jesť. Videla som hlad a biedu a prepych palácov, v ktorých sa jedlom plytvalo. Kto mal, mal stále málo a kto nemal, mal málo tiež.
Nevládala som sa na to všetko pozerať.
„Moje utrpenie plní celé dejiny,“ povedal mi Ježiš. Túto vetu som už od Neho počula. Bolo to dávno. Vlastne len pred niekoľkými mesiacmi, ale ja som sa cítila, akoby to bolo veľmi, veľmi dávno.
Tá rieka tiekla na Zem. Zaplavovala našu planétu. Celá bola pokrytá tou špinou. Len kde tu som videla svetlo. Vnímala som, že na mnohých miestach žijú Božie deti a modlia sa, aby do ich národa prišlo svetlo, ale ono zatiaľ nebolo vidieť. Prikrývka temnoty bola príliš silná. Gniavila ich a ťažila hriechmi, v ktorých padali, odsúdením, ktoré im bralo pochopenie Božieho odpustenia. Na tých miestach, kde som videla svetlo, boli modliaci sa ľudia. Zápasili aj o tých, ktorí už inde nevládali. Modlili sa, akoby to boli ich milovaní bratia a sestry, aj keď ich nepoznali. Prihovárali sa aj za stratených, často krát aj celé noci bdeli a bojovali o spasenie pre svoju krajinu.
Mala som chuť vrhnúť sa tam dole a spraviť s tým niečo. Všetko mi prišlo prázdne a zbytočné, keď som videla utrpenie tých, ktorí o Ňom ešte ani nepočuli. Bolo to niečo, čo ma nútilo povedať Bohu: „Tu som, pošli mňa.“ Prosila som Ho, aby ma rýchlo pripravil, pretože musím ísť a zachrániť, čo sa dá. Vedela som, že tej temnote nemôžem bez Neho odolať. Len to ma držalo, aby som neskočila dole (na Zem) a nezačala niečo robiť. Ale hovorilo zo mňa skôr zúfalstvo ako viera.
„Pozeraj na mňa,“ povedal mi môj Boh.
Pozrela som na Neho. Jeho bolesť bola väčšia ako moja. Dal mi len trošilinku nazrieť do svojho prežívania. Pretože viac by som neuniesla.
„Príde čas, keď kresťania zaplavia celú Zem. Nečistota, ktorú si videla, bude ustupovať, kdekoľvek vkročia. Musíte sa mi vydať, musíte mi dovoliť si vás použiť. Ja nie som násilník, nepošlem ťa, ak sama nechceš. Modli sa, aby moje deti počuli moje volanie. Potrebujem pracovníkov na svoju žatvu. (Lk 10,2)
Dovoľte mi, aby som vás zbudoval. Nekŕmite seba a svet nezrelým ovocím. Buďte trpezliví a modlite sa. Ja vám dám silu aj múdrosť.“
Kráčali sme spolu po prúde tej rieky. Prišli sme na miesto, kde rástli stromy. Bola to záhrada. Opak krásnej nebeskej záhrady. Všade bola tma. Napriek tomu som videla všetko, čo mi chcel Ježiš ukázať.
Stáli v nej ľudia. Pozerali na nás veľmi nevraživo. Boli to služobníci temnoty. Satanovi kňazi a kňažky, šamani, čarodejníci a čarodejnice.
„To sú tí, ktorí preklínajú zem. Uvoľňujú moc zla, pretože mu darovali svoje životy. Slúžia mu vedome, je to ich rozhodnutie. Prinášajú mu zvieracie, niekedy aj ľudské obete. Vďaka preliatej krvi sa dostávajú sem a berú si z jeho ovocia. Tak ako moje ovocie prináša pokoj, lásku a silu Ducha Svätého, satanovo ovocie prináša moc tým, ktorí mu slúžia. Opíjajú sa krvou malých detí, škodia a preklínajú národy zeme. Majú moc temna, ale ich životy sú prázdne.“
Stromy nevyzerali vôbec vábivo a krásne ako stromy v Božej záhrade. Vyzerali skôr odpudivo, akoby boli mŕtve. A oni si brali ich ovocie.
„Je to ovocie smrti. Kto z neho jedol, nepozná život. Keď sa vrátia na zem, vypľujú jeho semená a tie budú rásť. Prinesú prekliatie a skazu. Prinesú smrť, nie len duchovnú ale aj fyzickú.“
„Ako ich môžeme zastaviť?“ spýtala som sa.
Neodpovedal mi. Pozerala som sa na služobníkov toho zlého. Stále nás pozorovali. Niektorí preto prestali zbierať to mŕtve ovocie.
„Oni ťa poznajú,“ povedal mi.
Čudovala som sa tomu, ja som nepoznala nikoho z nich.
„Vedia, že si k takým, ako sú oni, patrila. Vedia, že som ťa spomedzi nich vytrhol. Ich nenávisť je o to väčšia.“
„Nepatrila som k jeho kňazom, neslúžila som tým iným ľuďom,“ povedala som. Nepovedala som to, aby som sa bránila, ale preto, že som nechápala, ako presne to myslí. Všetky okultné veci, ktoré som vo svojom živote ako neveriaca robila, som robila v skrytosti, sama pre seba, aby som nasýtila svoj duchovný hlad, aby som utíšila svoj strach z budúcnosti, aby som zmiernila bolesť, ktorá ma v mojom živote sprevádzala. Hovorila som o tom len so svojou najlepšou kamarátkou, niektoré veci sme robili spolu. Občas sme prehodili pár slov na túto tému aj s niekým iným, ale nepripadalo mi to tak strašné.
„To je jedno, v akom veľkom okruhu ľudí to robíš. Oni o tom vedia. Nakazila si tým viacerých, akosi myslíš. Bolo to v tvojich postojoch, v štýle, akým si hovorila a myslela. Bola si povolaná stať sa jednou z nich. Čo myslíš, kde by si brala inšpiráciu pre život, keby som ťa nezachránil?“
Striaslo ma. Hlboko v mojom srdci som zacítila mráz. Pred očami mi prebehlo, kam by som sa dostala. Zazrela som to akoby cez pootvorené dvere. Na okamih sa odchýlili a potom sa hneď zabuchli.
„Môj plán je iný. Ukázal som ti to len preto, aby si pochopila. Viem, že ti to dá mnoho odpovedí. Osobných. Nepíš o nich. Môj plán je život. Môj plán je svätosť. Moc mojej slávy. Jas Božieho trónu.“
To, ako vyvýšil svojimi slovami Otca, ma položilo na kolená.
„Vzdala som sa toho,“ povedala som potom, „všetkého, čo s okultizmom súviselo, som sa zbavila, tak ako to prikazuje tvoje slovo.“
„Všetkého nie,“ povedal, „nedala si mi tú zlatú retiazku so znamením.“
Mal pravdu. Tú retiazku som predala. Bolo to počas môjho štúdia na vysokej škole. Bola som vtedy veľmi mladá v Pánovi. Také malé zlaté duchovné bábätko. Spomenula som si na tichý varovný hlas Ducha svätého, ktorý ma sprevádzal do zlatníctva, kde som ju predala. Nepočúvala som Ho. Príliš som potrebovala tie peniaze –  aspoň som si to myslela - akoby som dovtedy nevidela dosť Jeho zázrakov, keď sa o mňa staral. Nikdy mi nechýbalo ani na jedlo, ani na učebnice, ani na oblečenie. Mala som všetkého dosť. Ale aj tak som tú retiazku nezničila, ale speňažila. Bála som sa o svoje potreby, že nebudú dokonale naplnené.
„Prepáč,“ povedala som, „neverila som ti. Boli to nečisté peniaze.“
„Daj mi ich,“ povedal mi, „to je posledná niť, ktorá ťa s tými nečistými vecami spája. Dáš mi ich a Ja ich posvätím. Použijem ich na svoje dielo.“
Potom mi podal mi veľký zvitok. Vzala som ho a rozprestrela. Stálo na ňom:
Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal.
Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť,
zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca,
vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára,
vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha,
potešiť všetkých smútiacich, aby som mohol dať smútiacim Sionu veniec namiesto popola,
olej radosti namiesto smútočného rúcha;
chválospev namiesto malomyseľnosti;
aby ich mohli nazvať dubmi spravodlivosti, ktoré vysadil Hospodin, aby sa oslávil.
Oni vystavajú pradávne zrúcaniny, postavia, čo bolo predtým spustošené,
obnovia zrúcané mestá, pokoleniami spustošené. (Iz 61,1-4)
„To je tvoje poverenie,“ povedal.
„Prečo mi to dávaš tu?“
„Pýtala si sa, ako ich zastaviť. Len ti odpovedám,“ usmieval sa.
Mne do smiechu nebolo. Všetci tí ľudia, ktorí používali moc zlého videli, ako mi to dal. Nechcela som, aby to vedeli, lebo som sa bála, čo bude ďalej.
„Neboj sa, preťala si poslednú niť, ktorá ťa s nimi spájala. Nedal by som ti svoje poverenie, keby som nevedel, že toto je ten správny čas a spôsob.
Nič, čo sa deje v mojom kráľovstve, sa nemôže diať v skrytosti. Niektorí si myslia, že sa môžu stať mojimi deťmi v skrytosti. Vyznajú ma svojimi ústami, pretože vo mňa uverili svojim srdcom, ale boja sa to urobiť verejne. Boja sa následkov – kto čo na to povie, či ich ľudia za to neodsúdia, či kvôli mne nezažijú prenasledovanie. Ale nič v mojom kráľovstve sa nedá robiť v skrytosti. Ak to aj ľudia nevidia, celý duchovný svet o tom už za moment vie. Veď keď sa niekto obráti od toho zlého a príde ku mne, démoni zúria a anjeli a celé nebo sa radujú. Akoby sa to dalo vykonať v skrytosti? Tak je to aj s tebou. Darmo by som ti to hovoril niekde v tichu tvojej izby. Je to jedno či tam alebo tu. Ja ťa budem chrániť, neboj sa.
Chcem, aby si rástla v pokore. Aby si poznávala moju milosť. Moju lásku a moc. Aby si poznávala plnosť môjho vykúpenia. Plnosť mojej slobody. Poznávaj moju spravodlivosť. Poznávaj mňa. Tak získaš zbrane tohto boja.
Nenechaj si nič pre seba, uč druhých,“ dodal po chvíli, keď som to všetko ako tak strávila. „Teraz pôjdeme.“
Vzala som svoj štít a pohla sa za Ním. Kráčal tesne predo mnou, aby som videla každý jeden Jeho krok. Ľudia zo záhrady na mňa hádzali to hnusné ovocie. Rozpleštilo sa mi na štíte, jeho zvyšky stekali po mojej výzbroji. Cítila som sa v tom hnusne, všetko to smrdelo, niektoré zásahy mnou otriasli, zaboleli silou nárazu. Najskôr mi to moc nevadilo. Bola som plná radosti z toho, čo som práve prežila s mojím veľkým Bohom. Ale ako sme išli, a trvalo to veľmi, veľmi dlho, dlhšie ako som si myslela, že budeme kráčať, moje nohy slabli, mojim ramenám ubúdala sila, moja viera, že toto je len časť mojej cesty, že o chvíľu budem v jase Božej slávy, unikala niekam do zabudnutia a začala som malomyseľnieť. Zúfalstvo sa stalo mojím pokrmom. Moje srdce sa plnilo horkosťou, moje staré rany sa otvárali a znovu zapaľovali. Hnusný hnis, ktorý sa v nich tvoril mi splýval so všetkým tým smradom temnoty okolo mňa. Prenikalo ma vedomie, že som taká istá hnusná a špinavá ako všetko, čo je okolo mňa. S posledným vypätím síl som kráčala za jediným jasným bodom môjho života, nemenným, pevným, vždy plným moci - za mojím Pánom. Ale potom som už nevládala ani to.
Ježiš zastal, vzal môj štít, pozrel mi do očí a uzdravil moje rany.
„Vstaň, moja milovaná, kráska moja, v skalných zákutiach a v skrýši príkrych svahov ukáž mi svoju tvár. Daj mi počuť svoj hlas. Lebo tvoj hlas je príjemný a tvoja tvár je spanilá,“ povedal.
Po lícach mi stekali slzy. Z môjho vnútra sa ozývali vzlyky. Z hĺbok, o ktorých som nevedela, môj Boh vyťahoval všetku horkosť a bolesť. Ležala som tam, skrytá za štítom, ktorý držal môj milovaný. Podopieral mňa aj štít a dopriaval mi čas. Cítila som sa, akoby som bola v nebi. Nevnímala som temnotu okolo nás, len Jeho samého.
Myslím, že som vtedy pochopila, ako je možné žiť v Jeho sláve, aj keď ešte žijem na zemi.
Pomaly som sa postavila. Opretá o Neho. Počkal, kým naberiem pokojnú odvahu na vlastný krok. A potom sme bok po boku vyšli opäť na svetlo.

Armáda 11. Svätyňa

Svätyňa
Vošla som do svätyne. Čakala som, že v nej bude prítmie, pretože dvere do nej neboli otvorené dokorán. Myslela som si, že budú tieniť svetlu, ktoré bolo na nádvorí. Netienili. Nemohli. Zasmiala som sa nad svojou logikou. Bolo tam svetlo, pretože sláva môjho Boha, ktorý tam bol prítomný, osvecovala celú miestnosť.
„Skloň sa predo mnou,“ povedal.
Ľahla som si na tvár. Naplnila ma bázeň pred všemohúcim Bohom. Bol tu, priamo vo mne, pri mne, okolo mňa, bol všade. Nemohla som vstať, odísť a povedať, že nepôjde so mnou.
„Sýť sa mnou,“ povedal potom.
Ležala som na dlážke a sýtila sa Ním. Prenikala ma Jeho prítomnosť a vedomie Jeho slávy a moci. Bola som rozčarovaná sama zo seba. Ako som mohla neveriť, že On má všetko v rukách? Ako som mohla neveriť Jeho zasľúbeniam? Ako som mohla spochybniť Jeho slovo o mne? Ako som mohla neveriť, že sa o všetko, čo potrebujem ja a moja rodina postará? Ako som mohla pochybovať, že On slávne dokoná a naplní to, k čomu ma povolal? Ale nebolo to rozčarovanie, ktoré sa končí zúfalstvom nad vlastnou biedou. Bol tam On. Každú moju myšlienku, každé moje vzdychnutie si nad sebou, prikrýval svojou láskou.
Ukazoval mi situácie, v ktorých sa o mňa staral. A ukazoval mi, ako som mu bránila pre mňa niečo urobiť, keď som mu neverila. Ako som nedokázala tie veci, ktoré som položila na oltár, tam aj nechať. Prišla som na prah svätyne, potom som sa vrátila a pozerala späť. Čakala som, kedy vezme do rúk, čo som mu dala. Nemohol nič urobiť, keď som mu nedala slobodu urobiť všetko v Jeho čase a Jeho spôsobom. Aké krásne boli tie vzácne chvíle, keď som naozaj všetko nechala tak a len som sa sýtila Jeho obrazom (Ž 17,15). Aké krásne a mocné to bolo, keď sa ku mne sklonil. Aké krásne to bolo, keď som sa nechala unášať Jeho Duchom v prúde uctievania, ktoré neskončilo, keď som vyšla zo svojej modlitebnej komôrky. Vtedy som mohla vidieť Jeho víťazstvo. Bolo to vtedy, keď som nečakala na Jeho odpoveď. Len som Ho milovala.
Neviem, ako dlho som tam ležala. Podlaha bola príjemne teplá a vôbec nebola tvrdá. Môj nebeský Otec ma prikrýval svojou láskou. Nechcelo sa mi vstať. Pohla som sa, až keď som bola sýta toho, čo mi ukazoval. Sadla som si a rozhliadla sa po miestnosti.
Bola krásne jasne biela, ako nádvorie. A tiež, ako aj nádvorie nebolo prázdne, tak ani svätyňa. Stál tu stôl, kde som mohla položiť všetko, čo som v Božej prítomnosti pochopila. Dala som tam svoje obavy, že znovu niekde cestou stratím to, čo som od Neho práve prijala.
Vzal si môj strach ako Jemu ľúbu obeť. Ako niečo drahé a krásne. Akoby som mu dávala vzácny poklad. A pritom to bolo bremeno, ktoré ma tlačilo.
„Dávajte mi svoje bremená, Ja ich ponesiem,“ povedal. V Jeho hlase som počula naliehavú túžbu po tom, aby sme to robili.
Tento oltár bol iný, ako ten na nádvorí. Bol tam na to, aby som naň položila veci môjho najvnútornejšieho vnútra. Položila som tam aj môj smäd po Ňom samom. Keď som to urobila, ukázal mi na kalich, ktorý tam stál.
„To je kalich mojej dobroty. Vypi ho.“
Vzala som ho a vypila. Neviem opísať, ako to chutilo, ale bolo to dobré. Bol to kalich dobroty.
„Musíte veriť, že som dobrý. Môj ľud neverí, že som dobrý. Hneď keď sa stane niečo, čo nečakáte, prestávate veriť mojej láske. Áno, Ja som svätý a nenávidím hriech, ale tak rád prijímam hriešnika! Som mocný a spravodlivý, som vševediaci a vládnem nebu i zemi a všetko, čo je pod zemou podlieha mojej vláde. Som to Ja, kto všetko stvoril a v ktorom všetko jestvuje. Ale som aj milostivý, som odpúšťajúci. Nahého odejem a hladného nasýtim, slabého posilním a smädného napojím. Ja nikoho, kto ma hľadá, nevyhodím von. Hľadám tých, ktorí sú úprimného srdca a zjavím im svoju moc (2Kron16,9). Kto je ku mne úprimný, prijíma moju múdrosť. Kto sa predo mnou skrýva, ten ma nemôže počuť. Nemôžem ho viesť po mojich cestách, pretože mi neodhaľuje svoje srdce.“
Pozrela som na kalich. Napriek tomu, že som ho vypila celý, bol stále plný.
„Moja dobrota je nekonečná. Moja dobrota ku tebe je nekonečná. Nikto ju nemôže vyčerpať. Pravdou je, že ju nečerpáte. Akoby som Ja nebol dobrý. Som spravodlivý, som svätý, ale som aj dobrý! Odo mňa pochádza len dobrý údel a len dokonalý dar (Jk 1,17). Ale ak niekto môj dar nechce, nemôžem mu ho dať. Ako vám môžem svoje dary nanútiť? Dar by nebol darom, keby som ho dal nasilu.“
„Predstavujete si, ako sa ku vám mám správať, ako sa vám má vodiť, ale nevidíte, že z večnej perspektívy by vám naplnenie niektorých vašich túžob uškodilo. Ja viem, čo je pre vás dobré a rád vám to dám. Dovoľte mi to. Mám dosť pre všetkých.“
„Je veľa tých, čo sa trápia, pretože ma nepočujú. Ja im dám spoznať môj hlas, nech sa neboja a nestrachujú. Ešte chvíľočku a budú ma počuť. Ja uzdravujem ich srdcia a zaceľujem ich rany. Ja sa o nich starám, aj keď to nevidia a neveria tomu. Ja bdiem nad každým jedným zo svojich detí. Keď im dám, po čom tak veľmi túžia, pochopia, prečo museli čakať. Nebojte sa, Ja som dobrý Boh.“
Stála tam nádoba s olejom. Túžila som si ju vziať a pomazať sa, aby moja duša bola uzdravená od jej bolestí a moje telo od chorôb, ktoré ma trápili.
„Pomazať ťa môže len môj Duch,“ povedal Boh Otec. Bola som smutná, že si to nemôžem vziať. Vrátila som sa k oltáru a položila som tam sklamanie, že ešte neprišiel čas môjho uzdravenia. Otec ma potom naplnil svojou spokojnosťou a radosťou zo života, aj keď som sa fyzicky necítila dobre. Tá radosť bola hlbšia než moje pocity, pretože to nebola moja radosť ale Jeho. Už mi nevadilo, ako mi je, lebo som bola šťastná s Ním.
Keď som vstala od oltára, prišiel Duch Svätý. Vzal nádobu s olejom a vylial mi ju na hlavu. Nepovedal nič, ale niečo sa stalo. Olej pomaly stekal do všetkých miest, kde som to potrebovala.
Stále sme stáli pri oltári. Vedela som, že je čas tam ešte niečo položiť. Dala som tam svoju vieru. Všetku. Ani kúsok som si nenechala. Bola to viera, ktorú som si vyprodukovala vo svojej sile. Teraz ma Pán chcel posunúť ďalej. Do poznania Jeho viery. Do významu slova: Jeho vernosť je štítom a pavézou (Ž 91,4b).
„Odpusť, že som žila vo svojej sile,“ povedala som.
„Odpúšťam ti,“ odpovedal mi môj nebeský Otec, „nie vždy si išla len vo svojej sile a viere, niekedy si mi dovolila konať namiesto teba. Ale teraz mi dovoľ nerobiť to len niekedy.“
„Ja zverujem svoje veci ľuďom, aj keď nie sú dokonalí,“ pokračoval, „milujem vás takých, akí ste. Ja som vás stvoril, Ja vás milujem. Hriech narušil vaše poznanie mojej lásky, ale obeť môjho Syna ho znovu obnovila. Nebojte sa pristupovať ku mne.“
Vo svätyni som ďalej videla svietniky. Boli na nich sviece. Ale nie všetky horeli.
„Nemodlíš sa neprestajne. Je to môj príkaz: neprestajne sa modlite! (1Tes 5,17) To preto nehoria. Plameň udržujú tvoje modlitby.“
Zatúžila som, aby tie sviece horeli. Zatúžila som po tom, viac sa modliť. Nie len keď som k tomu mala vytvorené vyhovujúce podmienky. (Napríklad pokoj v byte alebo aspoň deti vo vedľajšej miestnosti.) On nechcel čakať kým všetko nechám tak a prídem za Ním. Chcel, aby som bola s Ním, čokoľvek robím.
Bol čas vojsť do svätyne svätých, ale ja som váhala.
„Ja ťa prijímam,“ povedal Otec, „moja náruč je stále otvorená.“
Povzbudená Jeho vyzvaním som sa pozrela dnu. Ešte stále som len stála na prahu, ale napriek tomu ma zaplavila Jeho láska. Cítila som, ako mnou prúdi Jeho moc. Odplavovala môj strach a ja som vstúpila.
Predo mnou stála truhla zmluvy. Nebola to starozákonná truhla zmluvy, ktorá bola zatvorená a nikto nemohol vidieť, čo je dnu. Ja som do nej videla. Bola to Jeho zmluva so mnou. Bola to Jeho krv a moja vina, ktorá ňou bola obmytá, Jeho bolesť a moja radosť ňou vykúpená. Jeho pokoj, ktorý prikrýval môj strach. Jeho láska búrajúca moju nenávisť, objímajúca moje bolesti, prikrývajúca zlyhania a pády. Bola to Jeho spravodlivosť uspokojená Jeho vlastnou krvou. Jeho skutky, ktoré pre mňa pripravil, Jeho túžby, ktoré do mňa vkladá, Jeho cesty, po ktorých ma chce viesť. Bol tam Jeho život namiesto mojej smrti. Jeho svätosť namiesto môjho hriechu.
Nechcela som sa tej truhly zmluvy dotknúť. Nie kvôli starozákonnému zákazu, ale kvôli bázni pred Bohom. Neurobila som to, pretože to miesto bolo výsostne Jeho, bolo sväté. Len som tam kľačala a ďakovala mu za to, čo pre mňa urobil.

Poznámka: Týmto nechcem nikoho navádzať na to, aby sa ponáral do seba a hľadal Boha v sebe. Je to obraz, ktorý mi dal Boh o reálnosti Jeho prebývania v tých, ktorí veria, že Ježiš zomrel za ich hriechy a stali sa Božími deťmi. Len o tých Jeho slovo hovorí, že sú Jeho chrámom.

Armáda 10. Chrám

Chrám

„Zoberiem ťa do chrámu,“ povedal mi Pán Ježiš.

„Do chrámu?“ spýtala som sa nechápavo.

„Do chrámu môjho Ducha, ktorým si ty.“

„Do mňa?“ bolo mi to viac ako čudné.

„Áno,“ smial sa.

Vošli sme spolu do môjho srdca. Videla som krv, ako ním prúdi, srdcové chlopne, ako ju pumpujú a potom sme vošli ešte hlbšie, niekam ďalej, kam žiaden lekársky prístroj nedovidí. Ocitli sme sa vo veľkej bielej miestnosti.

„Toto je nádvorie. Je také veľké, ako veľmi miluješ. Keď veľa miluješ, môžeš do svojho srdca prijať veľa ľudí a viesť ich do prítomnosti môjho Otca. Ak málo miluješ, zmestí sa ich sem málo a tvoja námaha a tvoje povolanie vyjdú z veľkej časti nazmar.“

Cítila som sa čudne, pretože byť vo vnútri mňa samej bolo pre mňa nepredstaviteľné. Keby som tam práve nestála, poviem, že je to hlúposť.

„Prevediem ťa, poď,“ zavolal ma Ježiš za sebou.

Bolo to zvláštne, že On ma volal, aby ma previedol mojím srdcom.

„Ja som tu doma,“ povedal.

Naozaj vyzeral, že tu je viac doma ako ja. Bola som celá strnulá a On úplne odľahčený. Stále som mlčala, ale On sa nedal zmiasť. Vedel, prečo sme sem prišli.

„Je to tak, vyznám sa tu oveľa lepšie ako ty. Tu teraz upratujeme,“ povedal a ukázal na kôpku čiernych nánosov. Vyzerali ako nejaká čierna fólia postŕhaná zo steny. Hovoril v množnom čísle. Neboli sme sami. Tá druhá postava, ktorú som videla, bol Duch Svätý. Nikto mi to nepovedal, jednoducho som to vedela.

„Prečo ťa vidím?“ opýtala som sa Ho.

„Toto je predsa môj chrám. Prišiel som, keď si pozvala Ježiša do svojho srdca. Sadol som si celkom na kraj a začal som čistiť.“

„Ja obmývam od každého hriechu,“ povedal Ježiš, „všetko som ti odpustil. Staré nánosy ale treba umyť.“

„Išlo to pomaly,“ pokračoval Duch Svätý, „išlo to pomaly, ale keď si prosila Otca, aby ťa mnou naplnil, išlo to lepšie. Prišiel som ako rieka a priniesol som život.“

„Ale prečo ťa vidím ako osobu?“

„Pretože Ja som osoba. Som tretia osoba Božej trojice.“

„Aha,“ povedala som, ale úplne ma to nepresvedčilo: Duch Svätý ako Božia rieka, ako holubica, ako Jeho moc vznášajúca sa nad prahlbinou, Jeho moc prinášajúca uzdravenie, zmocnenie do služby a pomazanie, Jeho olej stekajúci po našich hlavách... to všetko mi išlo od hlavy. Ale vidieť Ho ako osobu, bolo pre mňa neskutočne nepredstaviteľné a neprijateľné.

„Neboj sa,“ povedal mi Ježiš.

„Ukážem ti niečo,“ viedol ma Duch Svätý k akejsi stoličke. Bola prikrytá jemnou bielou látkou.

„Sadni si,“ ponúkol ma.

Sadla som si. Stále som bola nesvoja. Bola som u seba doma, ale necítila som sa ako doma. Bola som plná obáv, či toto videnie nie je len nejaký hlúpy sen, z ktorého sa za chvíľu zobudím. Bolo to nad všetky moje doterajšie predstavy o tom, ako ku mne môže Boh hovoriť.

„To preto, že si sa ešte stále bezo zbytku neprijala taká aká si. Tvoj Otec v nebesiach ťa utvoril svojím slovom. Povedal aká si, ale ty tomu neveríš. On sa z teba raduje, ale ty sa netešíš. Myslíš, že by ťa On vodil za nos?“ Keď mi to hovoril, čupel pri stoličke, ako keď so čupnete k malému dieťaťu a chcete mu niečo vysvetliť, keď ho chcete objať, pofúkať odreté kolienko alebo osušiť slzičky.

„Pomôžeme ti,“ povedal Ježiš.

Bála som sa, že vytiahne dýku a zatne do živého. Presne to ma napadlo aj keď som vedela, že je to hlúposť.

„Vidíš, presne o tom to je. Ale Ja nič také nerobím. Som dobrý.“

„Prepáč,“ povedala som.

„Viem, že ti mnohí ublížili a preto sa bojíš. Nehnevám sa. Len sa už viac neboj. Si Moja! Ja ťa milujem!“

Duch Svätý ma jemne pohladil. Akoby mi tým pomohol sa naozaj pokojne usadiť.

„Som tvoj lekár. Liečim telo aj dušu. Posilňujem tvojho ducha. Dovoľuj mi to.“

„Asi som ti to nie vždy chcela dovoliť...“

„Tvoj strach o teba samú bol veľký. Preto si mi to nechcela dovoliť.“ Usmieval sa. Konečne som sa odvážila na Neho naozaj pozrieť. Bol krásny. Viem, že Boh nie je muž ani žena. Je to Boh, ale aj tak som si Ho vždy predstavovala ako muža. Ježiš, keď sa na Neho pozriem mi aj ako muž pripadá. On Kráľ kráľov, On môj veľký mocný priateľ, On milujúci ženích svojej milovanej nevesty... Nie je muž, je to Boh, ale v mojom ľudskom chápaní vecí som si Ho tak zaradila. Duch Svätý je iný. Je akoby jemným zmiešaním muža a ženy. Akoby som tým, že som ho spoznala, spoznala plnosť môjho ženstva. Bolo to v Ňom, tie bláznivé pocity, ktoré chlapi nepoznajú. Píšem môj ľudský pohľad na vec, neviem opísať presne ako to je, nemám na to slová. Ale je krásny. Je v Ňom plnosť všetkého. Nie je to žena, nie je to muž, nie je to nejaký mix, jednoducho je to Boh a dokonalosť všetkého. Nemyslím vzájomné dopĺňanie sa mužskosti a ženskosti. Plnosť je plnosť. Je to viac ako dopĺňanie sa.

„Neboj sa ma,“ povedal. Myslel nielen na to, aby som sa teraz nebála na Neho pozerať. Myslel na to, keď sa bojím dať mu oblasti môjho života, ktoré ešte nie sú pod Božou vládou.

„Tvoje slovo hovorí, že si dobrý Boh. Tak prečo tomu neverím?“

„Bola si zranená. Ale ja som jemný. Môžeš mi dať úplne všetko.“

„Bála som sa o seba.“

„Otec ťa má pevne v rukách. Neopustím ťa ani nezanechám. Si moja. Ja pomaličky a jemne umývam všetky staré nánosy. Nepustím sa do ničoho, do čoho ma nepustíš ty sama.“

„Ty vieš, že smieš ísť všade. Chcem a potrebujem tvoju pomoc.“

„Zaschnutú krv z tvojich rán umývam pomaly. Bolí to, ale keby som ju strhol naraz, bolelo by to oveľa viac a dlhšie by sa to hojilo. Musíš byť trpezlivá. Keď ju očistím, pekne to vyleštím. Toto miesto bude nádherne hladké, lesklé ako zrkadlo a bude odrážať slávu tvojho nebeského Otca.“

„Je to celé také uletené, že sme tu,“ odpovedala som, akoby som nepočula krásu a veľkosť toho, čo povedal. Počúvala som reč môjho Boha, ale stále som sa pri tom pozerala na seba.

„Vášmu mysleniu je to ďaleké. Ale je to tak. Hovor o tom. Som tu. Na všetko, čoho sa dotýkam, potrebujem váš súhlas. Ja nie som násilník. Som tichý, aj keď som veľmi mocný.“

„Pôjdeme ďalej,“ povedal Ježiš.

Vstala som zo stoličky, zbavená toho čudného pocitu strachu, ktorý ma dovtedy sprevádzal a vybrala som sa za Ním. Vrátili sme sa späť do priestrannej miestnosti, ktorú nazval nádvorím. Duch Svätý išiel s nami. Zatúžila som vziať Ho za ruku. Nemusela som o to ani poprosiť. On pozná moje najtajnejšie túžby. Neviem, či by som mala odvahu toto prianie vysloviť, ale On ho počul. Vzal ma za ruku a takto sme spolu kráčali za Ježišom.

„Toto je umývadlo,“ povedal Ježiš a ukázal na veľké umývadlo. Stálo na zdobenom kovovom podstavci. Spomenula som si na verš: Umývam si ruky v nevinnosti a chodím vôkol Tvojho oltára, ó Hospodine (Ž 26,6). 

„Áno, umývaš sa v nevinnosti. V mojej nevinnosti, v mojej spravodlivosti. Urobil som ťa spravodlivou v mojej krvi, aby si mohla prísť pred trón môjho Otca. Nič nečisté nemôže predstúpiť pred Jeho tvár. Preto ťa umývam. Keď k Nemu prídeš, je to ako by som prišiel Ja. Čistý, nevinný Baránok, Jeho milovaný Syn, v ktorom má zaľúbenie. Ty si Jeho milovaná dcéra. Vezmi smelú dôveru a choď.“

Ukazoval smerom dopredu na svätyňu. Cez otvorené dvere som videla aj veľsvätyňu, bola akoby oddelená oponou, ale nebola oddelená úplne, opona bola roztrhnutá.

Pristúpila som k umývadlu. Umyla som si v ňom dlane, potom predlaktie. Robila som to pomaly. Nie preto, aby som to urobila perfektne dôkladne, ako sa musia umyť lekári pred operáciou, ale preto že to samo o sebe bolo krásne. Tá voda nebola obyčajná. Bola nádherne lesklo priezračná. Pôsobila hustejším dojmom. Ale nebol to nejaký gél, nebola slizká. Bola to voda. Len bola hustejšia. Potom som si umyla tvár. Mala som veľkú chuť to urobiť. Stekala po mojej pokožke vo svojej hojnosti. Bola to hojnosť nie v množstve ale v tom, ako bola vodou. Umývala som sa v tom umývadle, akoby na celom svete neexistovala žiadna krajšia činnosť. Bolo to nádherné. Vôbec sa mi nechcelo skončiť. Stála by som tam aj naveky.

„Umyjem ti nohy,“ povedal Ježiš.

Nechcela som to. On, Boh mi mal umývať nohy? Z Písma viem, že tak urobil svojim učeníkom. Ale je iné o tom čítať a je iné to zažiť. Nevedela som si to predstaviť. Dlho mi trvalo, kým som mu to dovolila.

Nakoniec som sa posadila na malú drevenú trojnožku. Ježiš vzal moje nohy, jednu po druhej, do svojich rúk a umyl ich tou nepredstaviteľne krásnou a čistou tekutinou. Ukázal mi pokoru a ochotu, akú som dovtedy nepoznala. A tá láskavosť, ktorá z Neho vyžarovala! Jeho obeť sa mi zdala bližšou a zrozumiteľnejšou. Cena, ktorú zaplatil za moje hriechy, väčšou. Už nikdy som nechcela brať Jeho obeť ako samozrejmosť. Chcela som byť ako On.

Potom vstal, podal mi ruku a pomohol sa mi postaviť.

„To je len začiatok, očistenie je len jeden krok,“ povedal, „pristúp k oltáru.“

Podišla som k oltáru. Ležali na ňom všetky moje túžby, moje priania, moje potreby, všetko, čo som kedy darovala Bohu, aby On nad tým vládol.

„Nie je tam všetko,“ povedal Duch Svätý, „rád by som pokračoval v čistení tvojho srdca, ak mi to dovolíš.“

„Dovolím,“ povedala som a položila na oltár ďalšie z vecí, ktoré som mu doteraz neodovzdala. Dala som tam všetko, čo som dokázala. Potom som si kľakla a prosila o silu odovzdať mu dnes alebo neskôr aj veci, ktoré som si ešte nechala. Potom som vykročila k Božej svätyni.

Išla som pomaly. Napĺňala ma bázeň pred mojím Bohom. Keby som pozerala len na to, ako veľmi je On svätý a ja stále slabá vo svojich hriechoch, neurobila by som ani krok. Hľadela som preto na Jeho lásku ku mne a na obeť Jeho Syna na kríži. A moja túžba po Ňom samom rástla. Tak veľmi som chcela byť len s Ním. Mať chvíľu, ktorá bude len Jeho a len moja. Niekde v mojom vnútri som vedela, že to je aj Jeho prianím. Že môj nebeský Otec túži byť len so mnou. Nezáleží na tom, čo si povieme a čo si nepovieme, ale že budeme spolu.

Na tejto ceste som videla veľa vecí, ktoré ma rozptyľovali. Bola tam moja únava, môj telefón, moja neposednosť, neumytý riad, neupratané hračky, nedovarený obed... Všetky tieto veci boli vecami, ktoré ma často vyrušovali, keď som sa chcela modliť. Prechádzala som okolo nich a prosila Ho, aby mi dával silu si ich nevšímať a byť len s Ním. Nechcela som sa zastaviť na polceste, povedať si: „Už som sa dnes pomodlila, idem robiť čo treba.“ Chcela som byť s Ním, až kým si nepovieme všetko, čo sme si povedať chceli. Až kým s Ním nebudem toľko, koľko chce On.

„Bože, pomôž mi,“ prosila som.

„Poď dcéra moja,“ počula som od Božieho trónu, „poď, neboj sa. Krv môjho Syna obmyla tvoje hriechy. Tvoja cesta ku mne je voľná. Len kráčaj, nezastavuj sa.“

To boli tie správne slová pre mňa. Pochopila som, ako často sa zastavujem kvôli veciam, ktoré nemajú z hľadiska večnosti žiaden význam, ako často mu nedovoľujem, aby bol mojím Pánom. Položím niečo na oltár a myslím si, že to stačí. Ale neprídem až k Nemu a neprijmem Jeho požehnanie, Jeho silu, Jeho riešenie, Jeho trpezlivosť a Jeho múdrosť...

Všetko som si to v hlave preberala a nakoniec som sa dostala až ku svätyni.

„Toto je miesto tvojho odpočinku,“ zaznel hlas z jej vnútra, „tu ma budeš vzývať a ja ťa vyslyším. Tu mi vzdáš úctu, ktorej som hoden. Len tu ma nasýtiš tvojou prítomnosťou.“

Rozplakala som sa. Bola som dojatá veľkosťou Jeho túžby po mne. Po mne. Po mne.

„Nevedela si to?“ bola to otázka a zároveň odpoveď.

„Nevedela. Unikalo mi to. Význam slova milujem, mi unikal.“

„Áno, milujem. Tak milujem svoj ľud, že som obetoval svojho Syna. Ale oni aj tak len chodia okolo mňa a nepoznajú ma.“

„Nepoznáme ťa,“ plakala som, „my vôbec nevieme, aký si. Stále máme obraz niekoho, koho sme nazvali Boh, ale nie si to ty, odpusť. Odpusť mi, že ťa nepoznám.“

„Odpustil som,“ povedal, „vojdi.“

Vošla som do svätyne. Na jej prahu som sa otočila. Ježiš a Duch Svätý sa na mňa pozerali. Celý čas tam stáli a sledovali každý môj krok. Vedela som, že budú prítomní vo všetkom, čo sa bude diať vo vnútri, pretože Boh je len jeden. Napriek tomu som vedela, že tam dnu ma čaká stretnutie s Otcom.