Perspektíva roka 2007.
Do roku 2007 som vstupoval s istým prorockým zážitkom. Aj keď som mu v plnej miere nerozumel a stále toto bolo pre mňa niečo nové pozerať sa na celý nasledujúci rok, predsa som to zaznamenal a zdieľal s ľuďmi. Bolo to na jednej strane zvláštne udivujúce – až som mal z toho strach. Predsa len to bolo vážne slovo a zrejme sa netýkalo len mňa. Na druhej strane mi to pomohlo jasne sa zacieliť práve na to, čo som vnímal ako strategické. Bolo to teda aj oslobodzujúce, pretože mi to bolo takým potvrdením. Bez tohto slova by som do niektorých vecí v roku 2007 nevstúpil. S týmto slovom som sa však odhodlal. A tu je tá skúsenosť v podobe ako som ju vtedy opísal:
Ako som sa v sobotu 30.12.2006 modlil, aby sme mali porozumenie Božej vôli aj pre ďalší rok, aby sme mali milosť vstupovať do stále väčšej hĺbky jednoty s našim Pánom..., objavil sa mi pred očami obraz orlích pazúrov. Najskôr som to nebral vážne. Snažil som sa sústrediť svoju myseľ na Pána a myslel som si, že je to len ďalšia rozptyľujúca myšlienka. Lenže ten obraz pokračoval ako kratučký film. Uvedomil som si že je to záber momentov ako sa orol vrhá na korisť, ako ju uchopuje. Vzápätí som mal v mysli porozumenie, že mi Pán ukazuje na moju schopnosť uchopiť to, čo mi zveril a do čoho ma povoláva. Vedel som, že je to pre mňa teraz dôležité, že práve o tomto bude pre mňa nasledujúci rok: Aby som sa všemožne zameral na to uchopiť pevne to, do čoho som povolaný; aby som bol pripravený doslova sa na to vrhnúť, stať sa lovcom, prenasledovateľom toho, čo pre nás Pán má. Zdieľam to s vami preto, lebo verím, že sa to asi netýka len mňa, ale možno je to kľúčové pre nás všetkých tento rok. Zrejme budeme mať jedinečnú (aj keď vôbec nie ľahkú, či lacnú) príležitosť už nie len sa za veci modliť a vedieť o tom, čo pre nás Pán má a do čoho nás povolal..., ale budeme mať príležitosť dotknúť sa tých vecí a doslova ich uchopiť, uloviť, získať, zrealizovať ich. Pri tom ako som sa za toto všetko modlil, myslel som na verš: Izaiáš 40:31 ale tí, ktorí očakávajú na Hospodina, nadobúdajú novej sily; vznášajú sa na perutiach ako orli; bežia a nezomdlievajú, chodia a neustávajú.
Ak je to tak – a ja verím, že áno – potom je iste nesmierne dôležité získať aj krídla orlov očakávaním na Pána a oči orlov hlbokým porozumením Božiemu povolaniu a plánu, ktorý On s každým jedným z nás má. Ak je to tak – a ja verím, že áno – potom musíme rátať s tým, že nepriateľ bude robiť všetko preto, aby nám zabránil osobne a bytostne očakávať na Pána, porozumieť a zamerať svoje životy na Boží plán s nami a porozumieť tomu, čo Boh teraz robí a čo sa má onedlho diať. Nebude to pre nás vôbec jednoduché zmobilizovať všetky naše schopnosti uchopovať – loviť – získavať korisť (zvlášť, ak sme tieto schopnosti dlhodobo nepoužívali).
Keď tak nad tým uvažujem, prichádza mi na myseľ, že Pán nás povolal byť lovcami minimálne v jednej konkrétnej oblasti: Marek 1:17 A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. Tou oblasťou je evanjelizácia. Ak je pre nás obraz orla uchopujúceho korisť tento rok kľúčový – a ja verím že áno – potom nás zrejme čaká aj zmena v schopnosti (ktorá však nie je z nás) získavať ľudí pre Krista.
V každom prípade: Rozsudzujme spolu to, čo nám Pán hovorí! A ak v tejto perspektíve počujeme Jeho hlas, nezatvrďme svoje srdcia, ale urobme všetko pre to, aby sme sa poddali vedeniu Božieho Ducha a aby sme sa maximálne aj tento rok koncentrovali na to, čo Boh robí.
Verím, že pôjde o lov, uchopovanie, uchvacovanie, získavanie, silné držanie, nie len vecí, projektov, služieb, darov..., ale aj nových ľudí pre Krista. Ak je to tak – a ja verím, že áno – tak tento rok zrejme vzlietne na oblohu veľa orlov... Aj ty môžeš byť jedným z nich.
Toto slovo mi doslova „dalo krídla“ hlavne v dvoch oblastiach:
- Prvou bola pre mňa ročná 24-ka v Bratislave. Na tímovom stretnutí 16.1.2007 sme túto víziu formulovali takto: „Nepretržitá modlitba na jednom mieste, jeden rok, jedného Božieho ľudu, ktorý túži po zjavení Božej prítomnosti a usiluje sa o premenu cirkvi a spoločnosti. Miesto stretnutia s Ježišom.“ Doslova som sa na to vrhol. Vedel som na 100% že to máme spraviť, že to je tá prvá vec, ktorú potrebujeme uchopiť. Samozrejme už obraz orlích pazúrov napovedal, že to bude chcieť srdce lovca, že pôjde o boj. A s 24-kou to veru nebolo ľahké. Bol to projekt jedného roka a na prípravu sme potrebovali takmer rok.
- Druhou bola evanjelizácia. A toto bola tá nová vec roka 2007 v mojom živote. Dovtedy som doslova utekal pred evanjelizačnými akciami a odmietal som pozvania ku službe evanjelizácie. Necítil som sa na to. Toto slovo však vo mne naštartovalo niečo nové. Niečo v mojom vnútri. Bolo to svedectvo o mojom obrátení s jasným pozvaním neveriacich. Evanjelium vo mne začalo horieť. Bol to rok, kedy som viackrát vstúpil do tejto služby.
Výklady jazykov
Chcel by som tu tiež uviesť dva výklady jazykov, ktoré prijali modlitebnici v našom zbore:
Silvester 2006 (výklad jazykov)
Chcem vás viesť svojou rukou, poddajte sa mi. Túžim po vás, chcem vás učiť, moji ste, moji milovaní. Poďte do môjho svetla, deti moje. Plačem, keď vidím, ako sa trápite a nedôverujete mi. Som váš Boh, chcem pre vás dobré. Trestám a napomínam vás preto, že po vás túžim. Je to na dobré, poučte sa z toho. Veď ja vás nechcem biť, ale hladiť vás. Ja vám nikdy neublížim, nikdy vás nezatratím, posielam vám pomoc. Zdá sa vám môj dotyk tvrdý? Nechcem vás biť, poďte za mnou, dajte sa poučiť, som váš učiteľ. Nevyvyšujte sa jedni nad druhých, ale buďte si ako brat a sestra, buďte jednotní. Chcem vás viesť, učiť, hladiť. Chcem ísť pred vami, nasledujte ma. Ja vám dám poznať cesty života. Roztúžte sa po mne, vydajte mi svoje údy ku službe. Neslúžte už iným bohom, mamone, svojim žiadostiam! Volám vás, moji ste, moje deti, veď to ja som vás chodiť naučil. Chcem vás učiť ďalej. Chcem byt s vami, prebývať medzi vami. Ale znesiete moju prítomnosť? Naučte sa prebývať v mojej prítomnosti. Som s vami a zjavím vám viac. Tomu, kto chce, zjavím viac. Múdri budú múdrejší. Počínajte si múdro. Očistite si ruky a srdcia. Buďte verní. Dajte mi to najlepšie, čo máte, vy mi dávate len zbytky. Chcem vás celých. Dajte mi svoj čas. Ja som vám dal všetko. Vezmite si a budete žiť. Vo mne je život. Poďte za mnou, neobzerajte sa dozadu. Odložte polovičatosť, vydajte sa mi celí. Vo mne ste dedičmi večného života.
Máj 2007 (výklad jazykov)
Ste moje milované deti, túžim vás viesť, učiť, dvíhať vás a hladkať vás posadených na mojich kolenách. Chcem vám vyjaviť svoju lásku, veľmi po vás túžim, chcem byť s vami, chcem vašu lásku, nebojte sa ku mne priblížiť. Ja vám neublížim, nezraním vás. Ja vás uzdravím, olej veselia vylejem na vaše hlavy. Chcem, aby ste videli moju slávu. Chcem vám zjaviť viac ako ste doteraz poznali. Čakám na vás. Čakám na vás, nikoho od seba neodoženiem. Veď ste moji synovia a moje dcéry, ja som vás splodil. Či som vám nedal všetko? Poďte ku mne a poznajte ma. Poďte sa posilniť, poďte do môjho náručia, volám vás. Moja láska prúdi po zemi a uzdravuje - poďte v mojom prúde, posilní vás, uzdraví, milujte sa navzájom a milujte stvorenstvo, ktoré dychti po mojej láske, ale nepozná ma. Vo vás ma môže vidieť, túžim zjaviť svetu seba. Ja som Boh milosti, som spravodlivý Boh. Každý môže ku mne prísť. Túžim, aby bola moja láska zjavená na zemi. Aby ma spoznávali vo vás. Môj syn nemrel nadarmo, Jeho obeť zabezpečila život mnohým. Ešte mnoho ľudí Ma nepozná a ja chcem vyjaviť seba - volajte ich ku mne. Ja mam život. Volajte, kým je čas volania, neľakajte sa, ja som pri vás. Kto bude vo mne, obstojí. Deti moje, poďte ku mne a zjavujte ma svetu. Milujem vás. Neprestaňte sa navzájom milovať a naučte sa milovať svet, tých, ktorí vás nemilujú, aj pre nich mam život. Aj ich chcem nájsť, hovorte im o mne a nezabúdajte na lásku. Láska prikryje mnoho hriechov. Všetko, čo potrebujete som vám dal, vezmite si. Svet ma túži poznať. Ľudia hynú, pretože o mne nevedia. Poďte moji drahí, poďte, a zjavujte moju lásku.
Veže nad Bratislavou
V lete prišiel na Slovensko Robert Rummage so svojou rodinou, aby slúžili na rodinných táboroch, ktoré organizuje YWAM. Niečo málo o ňom a jeho rodine (údaje z r.2007): Robert a Amy Rummage a ich deti: Rachel 13r., Nathan 11r., Sarah 9r., Daniel 8r., Rebecca 5r., a Bethany 3r., žijú vo Fort Mill, Južnej Karolíne v Spojených štátoch Amerických. V r.1992 prišli na Slovensko ako novomanželia a ich prvé štyri deti sa narodili tu. Ako pôvodní zakladatelia rodinných táborov YWAM na Slovensku majú hlbokú túžbu povzbudzovať a vystrojovať celé rodiny, aby našli uzdravenie a smerovanie. Sú vodcami a pastormi v modlitebnej komunite, ktorá sa nazýva "The Cause" (Božia vec), ktorá pripravuje mladých ľudí a rodiny, aby rozvíjali svoj vzťah s Ježišom a pracovali na šírení spravodlivosti v spoločnosti.
Na začiatku augusta sme sa stretli s Robertom Rummage, aby sme sa s ním a niektorými ľuďmi, ktorí mali na srdci 24-ku v Bratislave, modlili. Zaviedli sme ho do miestnosti, ktorú sme plánovali prerobiť na miesto nonstop modlitieb. Pýtali sme sa Pána, po čom túži, na čo zamerať modlitby, čo by chcel inak, kde majú naše modlitby spôsobiť zmenu... Na tomto stretnutí nám Pán dal niekoľko obrazov a jedným z nich boli veže nad Bratislavou.
A tak sme ju potom nainštalovali v modlitebnej miestnosti.
Chcel by som aj tu spomenúť službu Roberta Rummage v našom zbore. Bola tiež veľmi jasným slovom od Pána pre nás. Nájdete ju TU.
Prorocké sny
Tesne pred spustením 24-ky v Bratislave mi dve sestry popísali svoj sen ktorý im v auguste Pán dal. Bolo to zaujímavé. Dva sny v ten istý mesiac týkajúce sa mesta a toho, čo sme sa chystali spustiť.
No a tu je opis prvého sna:
Ahoj Michal, chcela by som ti napísať o videní, ktoré som mala v noci z 15. na 16. augusta. Verím totiž, že sa úzko dotýka práve chystanej 24/7 tu v BA. Budem sa snažiť opísať to čo najvernejšie, ale prepáč, dialo sa toho veľmi veľa, udalosti som videla z viacerých uhlov súčasne a pri tom sa odohrávali v rôznych svetoch. Ale gro hádam pochopíš. Začalo to ako sen.
Spala som a snívalo sa mi, že som vojak. Mala som meč, štít, prilbu a oblečená som bola ako tí barbarský bojovníci. Okolo mňa boli ďalší a všetci sme kráčali. Nevedela som kam ideme ani s kým budeme bojovať a či vôbec budeme bojovať. Bola som veľmi neistá. Predo mnou však kráčali nejaký muži a tak som ich nasledovala. Nebála som sa. Za mnou boli dvaja mladíci – ešte chlapci. Mohli mať tak 13 – 17 rokov. Bolo ich viac ako tých mužov vpredu. A báli sa.
Zároveň som túto situáciu videla z vtáčej perspektívy. Boli sme celý oddiel. Okolo bolo viacero oddielov rovnakých ako my a niektoré mali svojho kapitána. Tiež som videla nepriateľa. Bol početnejší, zbroj sa mu leskla a počula som smiech ako nami pohŕdal. Fakt bol totiž ten, že niektoré oddiely proste toho nepriateľa nevideli. Chodili krížom krážom okolo neho alebo priamo cez jeho tábor a predsa ho nevideli. Nemohli s ním bojovať. A boli tam tiež oddiely, ktoré iba stáli a bol im celý boj ľahostajný. Iba malá hŕstka sa pustila do skutočného boja. Boli to veľmi preriedené oddiely, ale silné.
Pomyslela som si, že nemáme šancu. Boli sme strašne neusporiadaní a naše brnenie vyzeralo také... používané. Špinavé, zaprášené a často dosekané štíty. No držali sme. Zrazu som sa vyniesla oveľa vyššie a uvidela som, že miesto kde bojuje tých zopár je uprostred obrovského mesta. Útočili priamo v strede na najväčšiu bastilu plnú vojakov. Vedela som, že jedinou našou šancou je dobyť túto bastilu a potom sa v nej usídliť. No okolo to vyzeralo strašne. Nebolo vidieť kúsok priestoru, kde by nebol nepriateľ. Všetci jeho vojaci boli ozbrojení rovnako a zúrili.
Myslím, že by bolo dobré načrtnúť plán toho mesta. Ako som povedala, v strede mesta bola bastila - mohutné opevnenie s vysokým cimburím. Okolo nej bolo pole a potom začínali domy. Celé mesto bolo rozdelené do častí – malých kráľovstiev. Každé malo svojho veliteľa a svoju farbu. Bolo vidieť, že jednotlivé časti navzájom spolupracujú, hoci sa nenávidia, pretože ich spoločným záujmom bolo zničiť nás.
Vtom som si uvedomila, že hoci nás počtom prevyšujú desaťnásobne, predsa len vyhrávame. Bola v nás taká nejaká sila... Naši vojaci bojovali na hradbách, ale už prenikli aj do bastily. Bojovalo sa všade, na schodoch, v sálach, na streche... vtedy povstal jeden z kapitánov a odviedol niekoľko oddielov. Šiel bojovať proti Juhu.
Vtedy sa obraz znovu zmenil. Tento krát som kráčala nočnými ulicami s gitarou na chrbte. Prišla som k veľkej dubovej bráne a zabúchala. Vpustili ma dnu. Vošla som do miestnosti... snáď to bola obývačka. Tu sedelo cca 15 ľudí, všetci ticho čakali. Nepamätám sa už kto všetko tam bol, iba teba si pamätám. Usadila som sa do kresla a tiež čakala. Vedela som, že sme sa tu všetci stretli na modlitby, no ešte sme nesmeli. Ešte sme museli chvíľočku počkať.
Zrazu všetko zmizlo. Vieš doteraz som videla všetko akoby odrazu, jednotlivé obrazy sa miešali a bolo toho naozaj veľa, no zrazu bolo všetko fuč. Zostala len betónová podlaha a vedľa mňa vpravo sedel nepriateľ. Pozoroval ma. Od strachu som úplne zdrevenela. Jeho pohľad... neviem to popísať, iba som proste vedela, že nenávidí všetko čo vidí, nenávidí aká som, nenávidí to čím som. Strach mi ochromil nielen telo, ale aj myseľ. Vtedy som už nespala, bola som hore, no nemohla som sa hnúť. Vtedy mi napadlo iba meno Ježiš. Pokúšala som sa ho vysloviť, zavolať, no z úst mi vyšiel iba čudný sipot. Zľakla som sa ešte viac, že ma začuje a okamžite zničí – skôr ako by som mohla zavolať. Ale neustále som myslela len na meno Ježiš. Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Tá bytosť sa ku mne sklonila akoby zo zvedavosti, čo to vlastne mrmlem a vtedy som jasne a nahlas povedala: „Ježiš!“ a ono to utieklo. Otočila som sa, no videla som už len stenu.
A tam zase sedeli všetci tí ľudia a už sa modlili. Do miestnosti neustále vchádzali a vychádzali ľudia, spústa ľudí! Niektorí chodili po miestnosti, niektorí si sadali, opäť vstávali... no tí, čo tam boli prví sa nehýbali z miest. Neustále prebiehali modlitby a mňa naplnil Duch Svätý. Začala som sa nahlas modliť v jazykoch. Vtedy som videla, ako tí sediaci vlastne sedia na obrovských jeleních parohoch a mňa zachvátila radosť, pretože som vedela, čo to značí. Tieto modlitby som videla najdlhšie. Modlila som sa takto asi neviem 10 – 15 možno 20 minút, neviem, ale neustále som videla aj stenu v mojej izbe :) aj tú miestnosť aj tie parohy...
Čo to všetko znamená?
Pokúsim sa vyložiť to, čo viem. Ostatne, máš múdrosť, rozsudzuj.
Ocitli sme sa v boji. Celá 24/7 je jeden veľký boj nielen o Bratislavu. Do boja sú povolaní všetci, tí ktorí sú s Pánom už dlhšie a dosiahli múdrosť mužov, ako aj tí, ktorí sú ešte len mladíci. No deti v boji nemajú priestor. Nepripomínam to tak tebe, ako skôr sebe, aby som nebola príliš náročná na tých, ktorí ešte len začínajú spoznávať Krista.
Celý boj nie je srandou. Ideme sa biť s vycvičeným nepriateľom a dobre vyzbrojeným. Naša výzbroj je však tiež dobrá. Je vyskúšaná v predchádzajúcich časoch (používaná). Možno sa niektorí ľudia pozastavujú nad tým, že načo 24/7, je to extravagantné, je to také a onaké. Nuž, Pán nám dal extravagantnú zbroj, sme za „barbarov“. Hoci nás je pomenej, sme silnejší – divokejší a ja verím, že naše „divoké“ modlitby budú mocnou zbraňou proti nepriateľovi.
Tiež chcem upozorniť na to, že je tu viacero oblastí, za ktoré je potrebné sa modliť (rozdelené mesto do kráľovstiev), v každej je istá duchovná atmosféra a nepriateľ tam používa individuálnu taktiku (farby). No myslím, že by sme mali nájsť tú „bastilu“ – najdôležitejšiu oblasť a tú si podmaniť (netuším čo je tou oblasťou, hoci ten kapitán, ktorý sa neskôr odtrhol... bojoval proti Juhu, to značí otroctvo).
Naša taktika? Vidím veľkú silu malých spoločenstiev. Mnohé veľké oddiely (oddiel = spoločenstvo, skupinka) blúdili a hoci chceli bojovať, nemohli. Proste nepriateľa nevideli. Malé skupinky si uvedomujú, že sú malé, preto sa zameriavajú na jednu – dve veci, a do toho investujú všetko. A sú oveľa viac závislé na Bohu. Myslím, že je to docela dosť dobrá taktika. Domáce skupinky, malé stretká... to sú miesta, ktoré si Pán používa mocným spôsobom. On je tou silou v nás... lebo jeho sila sa dokonale prejavuje v našej slabosti. Mám takú matnú predstavu, že to budú práve takéto „mini skupče“ čo sa budú aktívne podieľať na 24/7 a Pán sa nechá nimi uprosovať.
Už sa neviem dočkať. Myslím, že nie som jediná :) čo sa doslova trasie na túto miestnosť. Nenechajte sa odradiť nepriateľom! Asi bude veľmi očumovať, čo sa to deje, ale modlím sa za vás všetkých a za každého, kto má prísť do 24/7 a staviam vás všetkých pod ochranu mena Ježiš. On je ten, ktorý víťazí. Na 100%. Amen.
No, vlastne toto znamenajú tie parohy. :) Je to istota, že všetko sa deje na sile a moci samého Boha a nie ľudí. On je ten, čo to všetko drží pohromade a preto som sa radovala a stále radujem. A žehnám vám. Ešte chvíľu a stretneme sa na modlitbách... neprestávajúcich modlitbách...
Maja z HC
A tu je druhý sen inej sestry:
Neviem presne pomenovať typ tohto duchovného zážitku. Udial sa v noci, koncom augusta 07. Bolo to niečo, ako mimoriadne silný sen. Zobudila som sa v noci o 3 ráno a chvíľu mi trvalo, kým som zistila, kde som a čo sa deje.
Píšem ho s odstupom niekoľkých mesiacov, ale pokúsim sa zachytiť najživšie momenty.
Išla som pešo zachmúrenou Bratislavou. Atmosféra bola napätá a ja som mala stiahnutý žalúdok kvôli tomu, čo som videla. Išla som časťou Trnávky, nejakým parčíkom a všimla som si bytosť, ktorá nebola vysoká, mala asi meter, v ruke niečo ako bejzbalovú palicu, ale zjavnú autoritu na mieste, kde sa pohybovala. Ako ľudia chceli prejsť na inú ulicu, tak ich zastrašovala. Ja som sa ponáhľala, dívajúc sa len pred seba, a kupodivu sa za mnou nerozbehla. Myslela som si, že si ma nevšimla, ale keď som prešla cez nejakú pasáž na inú ulicu, podobná bytosť bola aj tam. Tá ma tiež nechala prejsť. Všimla som si ale, že tá prvá zabehla za tou druhou a pýtala sa: ona nepatrí pod teba (do tvojho územia)?
Druhý jasný obraz sa týkal Kollárovho námestia. Viezla som sa v trolejbuse. Opäť atmosféra bola akoby z vojnového obdobia. Cestujúci sa trošku krčili za oknami a pozorovali sme, ako niekto okolo nás ťahá ťažké, delostrelecké zbrane.
(pozn.: o niekoľko málo týždňov mali Scientologisti stanové mestečko pred úradom vlády.)
Táto duchovná skúsenosť mi pripomenula pravdu z Písma – duchovný svet toho zlého je strategicky zorganizovaný. Zároveň ma postavila pred otázku: „ako je zorganizovaná cirkev a čo robí, aby strategicky odzbrojila naše mesto?“ Je to pre mňa výzva a verím, že som bola konfrontovaná touto výzvou aj z dôvodu, že z hľadiska mojej úlohy v tele Kristovom môžem niektoré veci aspoň trošku ovplyvniť.
Paulína Č.
A ešte jeden sen z novembra 2007:
Dnes (20.-21.11.) nad ránom sa mi sníval sen. Bola som zmetená najprv, ale na ranných modlitbách mi to potom postupne dochádzalo:
Zo zahraničia prichádzali rôzni ľudia, služobnici, niektorí z veľkej diaľky, z Ázie, úplné Iní ako my,
obdivovali sme ich, pozerali na nich s úctou a hovorili si jeden medzi druhým že „Pozri, je úžasné čo má a čo s tým robí, aké zujímavé....
Ale to bolo všetko. Nezmenení a spokojní že sme videli pekne predstavenie sme šli každý domov.
Potom prišlo vážne varovanie, že sa blíži vojna, všetci to počuli, všade to hučalo, VOJNA, pozor, vojna, VAROVANIE , pripravte sa ..
A každý nejako nezmeneným tempom vravel, že „Hej, veď hej, už sme počuli, už sme to tooooooolkokrát počuli....“ Ale nikto nič nerobil, všetci si šli po svojich bežných naučených líniách.
Ako keby sme si mysleli, že máme ešte kopu času sa na to pripraviť, šli sme spokojní domov.
Ale než sme prišli k svojim domom, tak v uliciach bol čudný biely plyn, Sarin, nervovoparalytický jed. Niečo, čo vás zabije, ak sa ho nadýchnete. Mysleli sme si že máme čas, ale nemali sme ŽIADNY, bolo to už VŠADE, na uliciach, aj v našich domovoch, na schodoch, v izbách..., všade, úplne všade....
Jediné miesto, kde sa dalo nadýchnuť bola modlitebná komôrka, miesto intimity s Pánom, miesto kde kľačíte na kolenách hodiny a hodiny a čakáte na Jeho hlas a dotyk. Miesto, kde je len On a ty..... Iba tam bol zdravý vzduch, iba tam sa dalo žiť a dýchať.
D.
Myslím, že ani netreba dodávať nejaký výklad. Je to alarmujúci sen o tom, že ako kresťania si vôbec neuvedomujeme vážnosť situácie. Nereagujeme ani na poplach a výstrahy pred skutočnou vojnou. Dokonca si ani neuvedomujeme, že je to reálna vojna, v ktorej ide o život náš a životy mnohých.
V tomto sne je aj ukázaný ľstivý postup nepriateľa: paralyzuje, uspáva nás spôsobom, ktorý ani neregistrujeme. Je to tento svet, jeho myslenie a spôsoby. Jeho uponáhľanosť a rutina. Jeho hodnoty. To všetko je ako plyn, ktorý nás zabíja.
A stratégia boja: v žiadnom prípade si nenechať ukradnúť pravidelný čas osamote s Pánom.
Modlitebná miestnosť 24-365
A boj začal 9. Septembra 2007. Po roku príprav sme vstúpili do niečoho, o čom som do dnes presvedčený, že to bolo z neba.
Aj keď sme sa na to pripravovali rok, predsa sme boli zaskočení. Prišli osobné útoky, rôzne problémy s miestnosťou, s ľuďmi – kresťanmi – ktorí sa vedeli správať aj dosť nekresťansky. Čelili sme realite, že hoci by vzhľadom na počet kresťanov mohli byť v Bratislave aj viaceré nonstop miestnosti, mali sme predsa len problém udržať túto jednu. Učili sme sa tejto realite stavu cirkvi čeliť. Asi každý sme sa s tým nejako vyrovnávali. Ale pre každého z nás to bolo boľavé.
Iné prorocké pohľady na rok 2007
Znovu som žasol ako veľmi kopíruje toto slovo Ricka Joynera, hoci bolo prijaté v inom kontexte a v inej krajine, to, čo som vnímal ja. A zvlášť teraz, keď sa na to pozerám s odstupom času.
Zápas o svätosť
Mojim veršom pre tento rok bol:
Žalmy 1:1 Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov<a>, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, 2 ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.
Až teraz však rozumiem ako prorocký bol tento text vtedy pre mňa! Vtedy na začiatku roka som si to vôbec neuvedomil. Nemohol som. Nevedel som, čo sa mi stane v modlitebnej miestnosti o 9 mesiacov po tom, ako som si tento text vytiahol na kartičke spomedzi desiatok iných. Zobral som to ako výzvu viac študovať Božie slovo.
17.septembra som sa nad ránom v modlitebnej miestnosti 24-365 ocitol v pokání. Ani neviem ako. Ani som to nečakal. O druhej ráno som prišiel a povedal som si, že začnem na začiatku. A to bolo miesto, kde sme nainštalovali vrecovinu a popol. Malo to byť miesto pokánia. Netušil som však, že tam Pán naozaj bude s ľuďmi takto konať. A nič netušiac som si tam kľakol. A veru som tam kľačal ďalšie dve hodiny. Boh so mnou jednal ako s prorokom Jonášom.
Takto som to potom opísal:
Jonáš 1:3 Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša zpred tvári Hospodinovej …
Útek Jonáša nespočíval v prvom rade v tom, že si to namieril na opačnú stranu, ako ho posielal Boh. Jeho útek spočíval v opustení miesta pred Božou tvárou. A nie len jeho! Aj ja som tak veľakrát opustil Božiu prítomnosť. Toľkokrát som ju stratil! Toľkokrát som ju vymenil za niečo iné. Za čas pred televízorom, za odpočinok, za mnohé aktivity a plný diár... Miesto „pred Božou tvárou“ je miesto: kde môžem cítiť Jeho pohľad; kde môžem načúvať Jeho hlasu; kde sa ma On môže dotknúť; kde Mu môžem hľadieť do očí; kde sa môžem pred Ním skláňať a uctievať Ho; kde sa môžem modliť... Je to úplne to najstrategickejšie miesto pre každého kresťana. Pre kazateľa zvlášť. A ja som ho opúšťal. Keď mi to Pán ukázal, bol som zhrozený: Zrazu som videl v akej miere som šiel „na vlastný výkon“, v zotrvačnosti, v rutine... Sám seba som okrádal (a nie len seba!!!) o čerstvý chlieb od Pána; o to, z čoho vlastne pramení život: Matúš 4:4 On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Duchovný život pramení z osobného vzťahu s Pánom. On je náš život. Keď som však ušiel spred Jeho tváre, ušiel som z miesta, kde pramení život. A zostala len tvárnosť pobožnosti (2Tim 2,5).
Jonáš 1:3 Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša...
Keď utekám spred Božej tváre, bolo len otázkou času, kedy sa z mojej cesty do Ninive stane cesta do Taršíša. Kedy sa z mojej služby Bohu a ľuďom, stala služba mojim ambíciám, pýche, ctižiadosti, predstavám, očakávaniam, teológii... Taršíš predstavuje miesto bohatstva a slávy. Meno Taršíš znamená: žltý jaspis, zlatý kameň. Cesta do Taršíša je cestou snahy zbohatnúť a dosiahnuť svoju slávu. Keď o tom so mnou Pán milostivo hovoril, mohol som vidieť pyšné motívy, ktoré toľkokrát stáli za mojimi skutkami a službou, ktoré sa zvonku zdali tak zbožné a pokorné. Znovu som bol zhrozený, a volal som: „Bože odpusti mi, že som sa toľkokrát snažil zbohatnúť na Tvoj úkor; že som si privlastňoval slávu, ktorá patrí Tebe,; že som sa v Tvojom mene toľkokrát snažil činiť svoju vlastnú vôľu...“
Jonáš 1:5 ... Ale Jonáš bol sišiel dolu na odľahlé miesto lode, ľahol si a zaspal tvrdo.
Ani som nevedel ako som začal na tejto ceste robiť kompromisy, malé odbočky, malé uposlúchnutia žiadosti tela, poddanie sa lenivosti. V Božej prítomnosti som si v pokání zrazu uvedomoval, že som zaspal: Moje duchovné zmysly boli otupené, moje srdce ochladlo. Strácal som večer za večerom pri pive a televízore. Moja svieca už nehorela tak jasne a moje bedrá veru niekedy neboli opásané. Už som nebol kedykoľvek k dispozícii, pripravený stáť v službe. A to som bol ešte hrdý na to, že nie som zákonníkom, ktorý striktne háji pozície abstinencie. Alebo že „veď netreba to až tak preháňať“. Dnes už tvrdím opak. Aj keď viem, že svätosť zďaleka nespočíva v tom niečo robiť a niečo nerobiť. Svätosť nespočíva v nepití alkoholu. Ale ak chcem zápasiť o svätosť nášho Pána, o to byť Jemu podobný, viem, že to jednoducho bez abstinencie, odriekania sa, pôstu, zdržanlivosti... nejde.
Jonáš 4:5 A Jonáš vyšiel z mesta, sadol si na mieste od východu mesta, spravil si tam búdu a sadol si do nej, do tône, dokiaľ by neuvidel, čo bude s mestom.
Viackrát som v kázňach poukazoval na tvrdosť Jonášovho srdca; na to, ako dobre vedel o Božej milosti, a predsa v jeho srdci Božia milosť nebola... Pán mi však dal milosť uvidieť, že moje srdce je tiež v podobne nemilosrdnom stave. Mohol som vidieť ako som zaujal pozíciu nezaujatého pozorovateľa. Presne ako Jonáš! Aj ja som sa toľkokrát utiahol do svojho súkromia, anonymity... v akejsi otupelosti môjho srdca. Stratil som schopnosť byť zlomeným a plakať pre ľudí. Akoby ľudia v tisíckach neboli na ceste do večného zatratenia; akoby už nebolo chorých a trápených démonmi... Pozerám správy, počujem o obetiach katasrof a vojen, ale nič to so mnou nerobí... Odkedy som to videl, volám k Bohu o milosť, aby zlomil moje srdce pre ľudí tak ako je Jeho srdce pre nás zlomené. Veď mne toľkokrát viac záleží na tom, či mám kde bývať, alebo či mám pojazdné auto ako na ľuďoch! Podobne ako Jonáša neporovnateľne viac potešil ricínovník a tieň ako pokánie 120 tisícového mesta. Ako ďaleko je ešte moje srdce od Pánovho srdca! Aká nejednota medzi mnou a Ním. V pokání volám o milosť, aby moje srdce zmenil a zapálil Jeho ohňom pre stratené duše.
Jonáš 4:11 A ja by som nemal ľutovať Ninive, to veľké mesto, v ktorom je viac ako sto dvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozdielu medzi svojou pravicou a svojou ľavicou, a hoviad mnoho?
Toto Boh nehovorí len preto, aby ma informoval o tom, ako je Jeho srdce hnuté súcitom a milosrdenstvom (Mt 9,36). Viem, že toto je Jeho pozvanie pre mňa zdieľať s Ním Jeho lásku. On ma volá k tomu, aby som bol jedno s Ním (J 17,21-23) – jedna myseľ, ale aj jedno srdce. A ja chcem toto pozvanie prijať. Aj preto som zhrozený ako ľahko sa nechám zviesť z tejto cesty. Počujem ako sa pýta: „Koho pošlem? Kto pôjde?“ (Iz 6,8). Pýta sa ma znovu a znovu: „Pôjdeš?“ A ja v bázni, usvedčený a pokorený volám: „Áno, Pane! Zmiluj sa nado mnou! Chcem ísť! Tiahni ma za Tebou! Navráť ma pred Tvoju tvár! Navráť ma na Tvoje cesty! Roznieť moje srdce Tvojim ohňom!“
Táto skúsenosť v 24-ke ma voviedla do úplne iného zápasu o svätosť v mojom živote. A o tom mal byť zase ďalší rok 2008.
Príspevky
