Odpustenie a konflikty.

Stiahnuť kázeň

Lukáš 17:3 Dajte si pozor! Ak sa tvoj brat previní, pokarhaj ho; a ak učiní pokánie, odpusť mu. 4 A čoby sa sedem razy cez deň previnil proti tebe a sedem razy vrátil by sa k tebe a povedal by: Kajám sa! - odpusť mu. 5 Tu apoštolovia povedali Pánovi: Prispor nám viery! 6 Odpovedal Pán: Ak máte vieru ako horčičné zrno a poviete tejto moruši: Vytrhni sa s koreňom a presaď sa do mora! - poslúchne vás.

Dajte si pozor!

Pán Ježiš začína vyučovanie o odpustení varovaním. Je to naozaj veľmi vážna vec. My si to zrejme až tak vážne neuvedomujeme, ale neodpustenie nás diskvalifikuje z Božieho odpustenia. Neodpustenie je naozaj červenou na semafóre, na ktorú si nemôžeme dovoliť prejsť. Ak sa o to pokúšame, je to duchovný hazard. Je to ako duchovná samovražda. Pretože ak my neopustíme, ani nám neodpustí náš Boh:

Matúš 6:12 A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! 13 I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen. 14 Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; 15 ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.

Neodpustenie je dobrovoľné vyhnanstvo z územia Božej milosti. Ak neodpustíme a prechovávame v srdci naďalej voči niekomu: hnes, nenávisť, súd, túžbu po pomste, horkosť... - potom tým vlastne hovoríme, že nestojíme o Božiu milosť, že Božia milosť nie je pre nás tak dôležitá a nestojí nám za to, aby sme sa pokorili, priznali si svoj hriech, odpustili iným ich previnenia...

Zrejme preto toto varovanie: „Dajte si pozor!“

Preto je nesmierne dôležité, čo urobíme s pohoršením. Buď odpustíme, alebo sa rozhodneme držať v sebe horkosť a všetky tie pyšné, sebecké, hnevivé postoje... Je to ako rozhodnutie pre ktoré staval Mojžiš izraelcov: život alebo smrť; služba Bohu, alebo život bez Boha...

Dve nesprávne cesty

Udržiavať v sebe otvorený hnev a horkosť a pri tom naďalej mať spoločenstvo s Bohom je však takmer nepredstaviteľné. Takmer každý trochu úprimný kresťan je obviňovaný vo svojom svedomí, ak nie je ochotný odpustiť... Predsa sa však odpusteniu vedome či nevedome bránime ako sa len dá. Sú dva postupy, ktoré zvykneme zvoliť, a ktoré našu pozornosť od povinnosti odpustiť spoľahlivo odvedú:

1. Racionalizácia.

Podobne ako Peter, aj my sa pýtame, koľkokrát a za akých okolnosti sme povinní odpustiť a za akých už nie sme povinní odpúšťať. Hľadáme zákonnícke pravidlá. Hľadáme únik pred odpustením. Snažíme sa o zákony, dôvody, argumenty, ktoré by nás uvolnili od povinnosti odpustiť. Tento proces nazýva racionalizácia, pretože sa navonok tvári ako rozumné a racionálne uvažovanie o konflikte. Navonok to vyzerá ako hľadanie porozumenia a vysvetlenia veci. V skutočnosti ide o zhromažďovanie arzenálu argumentov materiálu pre obhajobu. Buď použijeme obranu - alebo útok, sebaospravedlnenie – alebo obvinenie. V tomto procese racionalizácie sme schopní veci skomplikovať, zamotať, pospájať nesúvisiace súvislosti a okolnosti... Výsledok? Odargumentovanie a ospravedlnenie svojho konania... Prerušenie kontaktu, vzťahu, spolupráce... Zmena zboru...

2. Zduchovňovanie.

Podobne ako apoštolovia, keď počuli Pánovo varovanie, prosili: „Prispor nám viery!“ Zduchovňovanie je vlastne podobný proces ako racionalizácia, len navonok vyzerá duchovnejšie. Na to aby sme odpustili si prosíme od Pána viac viery, viac lásky... nejaký duchovný zážitok... Očakávame na zvláštny Boží dotyk, aby sme vôbec konali, aby sme zápasili o odpustenie a zmierenie... Alebo podobne ako pri racionalizácii hľadáme pádne argumenty a vysvetlenia, tak pri zduchovňovaní sa pokúšame o „duchovné rozsudzovanie“, výsledkom ktorého je špeciálna duchovná diagnóza – nálepka, ktorú určíme človeku, ktorému by sme mali odpustiť a s ktorým by sme mali riešiť vzťahový, alebo iný konflikt. Výsledok? Snažíme sa duchovne slúžiť človeku, ktorému by sme mali odpustiť... Povieme mu: „Nie ja, ale ty potrebuješ pomoc...“ Prípadne ho obviníme z toho, že nevie správne rozsudzovať, že nemá Božieho Ducha, alebo že jedná v inom duchu... Samozrejme to speje znovu len ku rozdeleniu, izolácii, a ešte väčším zraneniam...

Odpustenie však nie je komplikovaná vec a bludisko pravidiel, právd, pohľadov na vec a snáh o ospravedlnenie, alebo obvinenie... Odpustenie nie je ani nejaké „duchovné rozsudzovanie“ a vŕtanie sa v tom kto, prečo, ako... Na odpustenie nepotrebujeme špeciálny Boží dotyk, nadprirodzenú skúsenosť, či väčšiu dávku viery...

ODPUSTENIE

Je pokánie. Áno pokánie. Najskôr si totiž potrebujeme uvedomiť, že my sme tí, ktorým bolo z Božej milosti odpustené všetko. Najskôr sa vždy znova potrebujeme vrátiť pod Pánov kríž a uvidieť Ho krvácajúceho a doráňaného pre naše hriechy. To nás vedie k hlbokému pokoreniu sa. To nás nenechá ľahostajnými. To nás vedie ku pokániu, čo spôsobí, že sme schopní jednak vidieť mieru našej viny, vidieť svoju vlastnú hriešnosť, slabosti a zlyhania. Vedie nás to aj ku schopnosti vnímať, že aj za toho človeka – tak isto ako aj za nás – tiekla Baránkova krv, že Pán aj jeho miluje... Toto úplne mení uhol nášho pohľadu. Zrazu nám naše zbrane spravodlivosti vypadnú z rúk. Zrazu nie len že sme ochotní a schopní odpustiť, ale sa aj za dotyčného človeka modlíme, aby mu aj Boh odpustil...

Toto zakúsil napr, Štefan, keď ho kameňovali:

Skutky 7:54 Keď to počuli, zúrili v srdci a škrípali zubami na neho. 55 Ale on, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť<a> na pravici Božej, 56 i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej. 57 Oni však skríkli mohutným hlasom, zapchávajúc si uši, a potom sa jednomyseľne oborili na neho. 58 Vyhnali ho z mesta a kameňovali. Svedkovia poodkladali si šaty k nohám mládenca menom Saul. 59 A kameňovali Štefana, ktorý sa modlil: Pane Ježiši, prijmi môjho ducha! 60 Potom pokľakol, zvolal silný hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech! A len čo dopovedal, usnul.

Čakali by sme, že tesne pred smrťou bude robiť pokánie za svoje hriechy a starať sa o spasenie svojej duše, o seba, o svoju budúcnosť... Prípadne by sme čakali, že Štefan im bude odpúšťať (za to, že ho kameňujú, odmietajú, že mu neveria, že mu berú život...)... Lenže Štefan vidiac Pána prosí za nich, aby im bolo odpustené!!!

Toto s nami spraví videnie Pána, videnie ako je ukrižovaný pre moje hriechy, ako sedí na tróne po Božej pravici túžiaci vidieť, že Jeho krv netiekla zbytočne, ale spôsobuje milosť pre mnohých... Vtedy padajú moje pyšné zábrany, moje práva a pravdy, moje argumenty a duchovné súdy... Vtedy ma zaujíma len jedno: aby Pán bol potrešený, aby Jeho kkrv a Jeho milosť nebola daromná...

Je rozhodnutie - akt vôle. Ako som povedal, k odpusteniu nie je potrebný zvláštny duchovný zážitok – pohnutie našimi citmi – ani usvedčenie horou dôkazov. Odpustenie znamená rozhodnutie opustiť väzenskú celu zranenia, pýchy, sebctva, horkosti, hnevu...atď. Odpustenie je pustenie tých väzenských mreží, ktoré kŕčovito zvierame v zápase o pokorenie sa a odovzdanie všetkých našich sporov Pánovi a potom jednoduché vyjdenie otvorenými dverami na slobodu. Odpustenie je rozhodnutie, ktoré činíme pred Pánom a vyslovujeme nahlas v konkrétnej modlitbe:

„Pane, odpúšťam tomuto človeku ... (meno) to a to … (konkrétne previnenie). Odpusti mi, že som ho súdil. Zriekam sa teraz tohto súdenia, lebo Ty si Sudcom živých aj mŕtvych a mne to neprináleží. Zriekam sa … (vymenovanie negatívnych postojov voči tomu človeku). Prosím nech prúdi v mojom srdci Tvoja láska k tomuto človeku.“

Toto rozhodnutie sa nám však často robí véééľmi ťažko. Zvlášť, ak nám bolo veľmi ublížené a stretli sme sa naozaj s extrémnym zneužitím, manipuláciou, násilím... Často v tomto procese potrebujem preto pomoc iných kresťanov, ktorí nás v tomto vedú a pomáhajú nám vyznať všetky veci, všetky odpustenia a potom sa za nás aj modlia, aby Boh uzdravil všetky zranenia...

Nie je vymazanie pamäte, ale zmena mysle. Odpustiť neznamená zabudnúť. Dokonca snaha zabudnúť je ako boj s veternými mlynmi a je – myslím si – neadekvátna. Teda nemali by sme byť obviňovaní vo svedomí, že sme neodpustili, ak sa nám zlé spomienky vracajú. A ak sa vracajú, je to možnosť ísť v odpustení ešte hlbšie. Niekedy potrebujeme jednu a tú vec odpúšťať a vyznávať mnohokrát. Ale to by mala byť naša reakcia na zlé myšlienky a spomienky... Odpustenie by však malo viesť k nášmu uvedomelému (aj Božiemu nadprirodzenémi) meneniu našej mysle vo vzťahu k tomu človeku, k tej situácii. Je to na nás zastavovať negatívne myšlienky špatných postojov, ktoré sa snažia znovu vzkriesiť horkosť, bolesť, výčitky, či hnev... Odpustenie by malo odzbrojiť spomienky od horkosti a toho ničivého potenciálu hnevu, odsúdenia...
Nie je v prvom rade o zmene pocitov. Často si myslíme, že odpustiť znamená milovať. Nie je to tak (aj keď to tak výnimočne môže niekto zažiť). Odpustenie nás otvára Božiemu uzdraveniu a oslobodeniu. A to je proces. Odpustenie je rušeň a zmena pocitov a postojov je vagónik (a často nie prvý ani druhý...) za týmto rušňom.

Odpustenie nás uschopňuje ku: komunikácii, vysvetleniu, porozumeniu, napomenutiu, zmiereniu, spolupráci... A to je podľa slov nášho textu nevyhnutným následkom odpustenia:

Lukáš 17:3 Dajte si pozor! Ak sa tvoj brat previní, pokarhaj ho; a ak učiní pokánie, odpusť mu.

Ku procesu odpustenia sa väčšina kresťanov odhodlá a odhodláva. Pretože žiť s neodpustením je nesmierne ťažké, obviňujúce a frustrujúce. Neodpustenie totiž zarmucuje Svätého Ducha. A keď je zarmútený Svätý Duch, tak to naozaj cítime vo svojom duchovnom živote. Podobne to zakúšal aj kráľ Dávid. Po jeho hriechoch, ktorých sa dopustil s Batšebou a zavraždením jej manžela sa zrejme necítil duchovne práve najlepšie. Keď za ním prišiel Nátan, možnože si už aj jasne uvedomoval, že aj jeho vzťah s Bohom je v kríze. Potom, keď robil pokánie, sa modlí:

Žalmy 51:12 Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! 13 Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!

Preto aj my často vnímame kedy sme zarmútili Svätého Ducha a kedy bysme mali učiniť nápravu:

Efezským 4:26 Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. 27 Nedávajte miesto diablovi. 28 Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. 29 Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. 30 Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. 31 Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. 32 Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.

Pán Ježiš nás však vedie ďalej ako k odpusteniu, a síce ku komunikácii, napomenutiu, konfrontácii, vysvetleniu... A práve tomuto sa tak veľmi vyhýbame. Hoci by sme si mali navzájom slúžiť a poukázať na naše chyby a hirechy, aby sme ich opustili a duchovne rástli... Hoci by sme mali spieť k jednote aj v komunikácii pravdy v láske... Predsa to často nerobíme. Naopak: Snažíme sa konfliktom vyhýbať ako sa len dá.

Konflikty sú nevyhnutné, pretože sme nedokonalí

Iba dokonalá osoba by prešla životom bez nejakého druhu konfliktu (Jak.3:2). Každý z nás by asi vedel rozprávať celé príbehy o konfliktoch, ktoré sme mali s ľuďmi. Hoci teologicky súhlasíme s textom Gal.5:24—"A tí, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami” – zo skúsenosti vieme, že sme ďaleko od života bez hriechu. Nemalo by nás teda prekvapovať, že vznikajú konflikty. Zároveň by sme ich však nemali fatalisticky prijímať ako potrebnú súčasť nášho kresťanského životného štýlu. Mali by sme skúmať, ako Kristus chce, aby sme riešili konflikty a zmierili sa s druhými.

Ťažkosti konfrontácie.

Niektoré konflikty môžu byť ľahko vyriešené priznaním si chyby, prosbou o odpustenie alebo tým, že urobíme potrebné zmeny. Iné konflikty si možno vyžadujú konfrontáciu. Čo vám napadne, keď počujete slovo “konfrontácia”? Obyčajne myslíme na niečo “negatívne”. Nasledovné bežné výroky o konfrontácii v skutočnosti nie sú pravdivé, ale bránia ľuďom, aby jednali s inými otvorene:

Konfrontácia je vždy deštruktívna.
Keď sa ocitneme v konfrontácii, najdôležitejšia vec je vyhrať.
V konflikte a konfrontácii nakoniec zvíťazí sila.
Konfrontácia a konflikty ničia vzťahy.

Ani jeden z týchto výrokov nie je pravdivý. Ale pretože si často myslíme, že sú pravdivé, z času na čas nám bránia v riešení problémov vo vzťahoch.

Keď ako kresťania hovoríme o konfrontácii a riešení konfliktov, hovoríme o tom, ako pristupovať k druhej osobe, s ktorou sme v konflikte v duchu lásky a s túžbou po zmierení. To neznamená, že by sme mali chodiť okolo horúcej kaše a vyhýbať sa koreňu problému. Máme hovoriť pravdu navzájom medzi sebou, pretože všetci sme časťami Tela (Ef.4:25). Máme hovoriť tak, aby “... nevychádzalo nijaké mrzké slovo z vašich úst, ale ak je nejaké dobré na vzdelanie, práve potrebné, aby dalo milosť tým, ktorí počúvajú.” (Ef.4:29)

Aké sú dôsledky, keď sa vyhýbame riešeniu konfliktov

Ak odmietame zapojiť sa do riešenia konfliktu v zbore, doma, v práci alebo s priateľmi, môže to mať zhubné dôsledky. Možno vás učili, že lepšie je byť ticho, ale keď takto konáte, vo vnútri narastá hnev a zožiera ako rakovina. Text Efežanom 4:26-27 nám radí, aby sme “nenechali zapadnúť slnko nad naším hnevom.” Ak tak nerobíme, “dávame miesto diablovi”.

Ťažkosti konfrontácie- prečo sa vyhýbame konfliktom

Evanjelium nás oslobodzuje, aby sme sa mohli priblížiť k ľuďom vo veciach, ktoré sa nás dotkli. Preto, aby sme mohli plne zakúsiť túto slobodu, musíme najprv porozumieť svojim vlastným slabostiam a obavám. Ak rozumieme tomu, čo sa nás dotýka, môžeme čeliť konfrontácii bez pocitu ohrozenia.

Keď vidíme to, čoho sa bojíme v súvislosti s konfliktom, začína byť jasné, že evanjelium je odpoveďou. Toto sú bežné dôvody, pre ktoré sa ľudia vyhýbajú konfliktom:

Strach, že sa mýlim.
Strach z odmietnutia.
Strach z toho, čo si pomyslia ostatní.
Strach, že mi to vrátia.

Praktické rady pre riešenie konfliktov

1. Skúmajte svoje motívy!

Je veľmi dôležité všímať si, aké sú naše myšlienky, keď sme s niekým v konflikte. Sú motivované pýchou alebo milujúcou túžbou slúžiť? Nikdy nebudeme mať dokonale čisté motívy, ale je veľmi dôležité, aby sme vedeli o tomto probléme a prosili Boha, aby nám to ukázal na našom živote ešte pred tým, než o tom budeme hovoriť niekomu inému. Pamätajme na brvno a triesku (Mat 7:3-5).

2. Nedomnievajte sa, že rozumiete celej situácii!

Domnienky sú v konflikte smrteľné. Nikdy sa nedomnievajte, že poznáte celú situáciu a nikdy nepočúvajte iba jednu stranu. Jediné, v čom môžete mať istotu je, že nepoznáte úplne celú záležitosť a je dôležité, aby ste pátrali. Veľmi dôležité je tu počúvať a pýtať sa.

3. Začnite u seba!

Ak je problém medzi vami a inou osobou je dobré, ak predpokladáte, že ste urobili niečo, čím ste jej ublížili. Bolo by dobré zistiť, čím ste sa jej dotkli, aby ste to mohli napraviť. Zistite hlavnú príčinu konfliktu. Prirodzenou tendenciou je vidieť najprv očividné, viditeľné časti problému.

4. Začnite povzbudením!

Je dobré, keď začneme povzbudením, keď sa chystáme niekoho kritizovať. Musia na ňom byť dobré veci a to, čo chceme povedať môžeme zmierniť týmito dobrými slovami. Povzbudenie potešuje srdce (Prísl.15:30; 25:11).

Ako prijímať kritiku od druhých

1. Pozrite sa na ňu objektívne

Niektorá kritika je dobrá, niektorá zlá. Jedna je užitočná, iná škodlivá. Neprijímajte kritiku hneď ako bernú mincu. Podržte ju pred sebou a skúmajte jej pravdivosť. V každej kritike sú obvykle zrnká pravdy. Vezmite si tie, ktoré sú užitočné a aplikujte ich vo svojom živote a zvyšok odhoďte.

2. Neberte si ju k srdcu, pokiaľ sa nepotvrdí

Preberte kritiku s inými pred tým, než ju vezmete vážne. Opýtajte sa ľudí, ktorým dôverujete, či súhlasia s takýmto názorom na vás.

3. Počúvajte s myšlienkou. “Som tak rád, že nevie všetko!”

Ak rozumieme evanjeliu, uľahčí nám to žiť s kritikou. Vieme, že náš život je v Kristu a vieme, že sme “hriešnici”. Keď vidíme hriech, nie je to pre nás takým prekvapením. Niekedy je bolestné vidieť, ako naše hriechy ubližujú iným, ale keď to vidíme a činíme pokánie, prináša to väčšiu slávu Ježišovi a to je to, čo chceme. Evanjelium ukazuje, že kritika nezabíja, ani nie je neočakávaná. Je prostriedkom rastu v poznávaní Kristovej milosti.

História jedného konfliktu:

V roku 50: konflikt s Barnabášom kvôli Jánovi Markovi (Sk 13,13; 15,36-40)
V roku 55: NAJMENŠÍ Z APOŠTOLOV (1K 15,9)
V roku 60: NAJMENŠÍ ZO SVATÝCH (Ef 3,8)
V tomto roku už Pavel spomína Jána Marka ako svojho spolupracovníka (Kol 4,10; Fil 1,24)
V roku 64: PRVÝ Z HRIEŠNIKOV (1 Tim 1,15)
V roku 66 je Ján Marek nesmierne potrebný pre Pavla (2Tim 4,10)

V tomto príklad vidíme že odpustenie, vyriešenie konfliktu a opätovná spolupráca je niekedy výsledkom procesu duchovného dospievania a transformácie. Vidíme ako apoštol Pavol bol stále viac citlivý na svoj hriech a stále pokornejšie o sebe zmýšľal.

Neriešené konflikty môžu byť záležitosťami, ktoré najviac ničia nás aj naše vzťahy s inými. Ak máte nevyriešený konflikt s iným kresťanom, spolupracovníkom alebo členom rodiny, urobte kroky k zmiereniu. Nájdime odvahu odpúšťať a milovať iných tak, ako Ježiš odpustil nám a miluje nás.