8. 9. 2010

Zlaté teľa

Zlaté teľa

Stiahnuť kázeň:

I. časť

II. časť

III. časť

1Príbeh o zlatom teľati, ktoré zhotovil Áron nie je o typickom modlárstve, alebo o odpadnutí od Hospodina, či zapretí viery v neho... Dokonca to zrejme ani nie je prevzatie cudzieho náboženstva... Tento príbeh hovorí o zmene Božieho obrazu.

Práve toto je desivou realitou cirkvi dnes – minimálne v tzv. „západnom svete“. Je to fenomén prispôsobovania si Boha na svoj vlastný obraz. Preto je pre nás príbeh o zlatom teľati unikátny práve v odhalení jedného z našich najväčších ohrození a tendencií. Na tomto príbehu uvidíme DNA tohto oklamania a zvodu.

2Pre tento rok je pre nás list 2 Tim veľmi strategický. Verím, že tento rok je práve o tomto posolstve: úplne sa zamerať na veci, ktoré sme po celý svoj život doteraz od Boha prijali. Úplne to uchopiť. Úplne sa odvrátiť od čohokoľvek iného. Presne toto je druhý list Timoteovi.

2Tim 4,3-2 – je doslova desivý text a dúfam, že nás zobúdza z akéhokoľvek falošného pokoja a idealistických predstáv o cirkvi – o sebe. Je to Pavlovo prorocké predpovedanie o cirkvi v posledných dňoch (a vonkoncom v NZ nie ojedinelé!!!). Je to predpoveď o všeobecnom – celoplošnom odpadnutí, ktoré doslova sa stane akoby normou a niečím normálnym na istý čas:

• Kresťania doslova neznesú pravé učenie – bude im neprirodzené, neprijateľné

• budú si zháňať učiteľov – teda vo všeobecnosti bude štandardom, že s Bohom budú chcieť mať sprostredkovaný kontakt

• bude to obdobie lídrov, formotvorných učiteľov a osobností – teda vplyv ľudského vodcovstva a politiky

• vnútornou silou, motiváciou, reklamou, vplyvom však bude žiadosť – žiadosti ľudí samotných (vonkoncom nie Boh)

• doslova sa ľudia odvrátia od samotného Krista – ako osoby – On je pravda. Prijmú skôr koncept teologickej, teoretickej, formálnej, inštitucionálnej pravdy... Aj preto bude veľa právd – veľa prúdov – veľa rozdelenia a veľa zmätku.

• naopak obrátia sa k bájkam: niečomu pravde podobnému – fiktívnemu – falošnému

3O tomto všeobecnom jave v cirkvi – zvlášť v posledných dňoch – hovoril aj Pán Ježiš: Matúš 24:12  Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Zvlášť tento príbeh je rovnako ako Pavlove slová desivý a otriasajúci:

Matúš 7:21  Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. 22  Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? 23  A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!

Pánove slová sú: „nepoznám vás“ – a v origináli je použité sloveso o osobnom dôvernom vzťahu – týmto slovesom bol napr. označený vzťah medzi mužom a ženou.

Fenoménom dneška je, že opúšťame Pánovu prítomnosť – Jeho samotného. Odchádzame spred Jeho tváre (podobne ako Jonáš). Odvraciame svoj sluch – svoje uši od Neho. Nemáme na Neho osobne čas. Nahrádzame Ho aktivitami a službou, či akciami a programami... Vieme všetko o Ňom, hovoríme o Ňom, svedčíme o Ňom, spievame o Ňom...

On však stojí pri dverách a klope a čaká kedy niekto začuje Jeho hlas – Jeho osobne, kedy niekto bude naozaj stáť o Neho a bojovať o Jeho prítomnosť a vedenie vo svojom živote...

A práve toto – verím – je jedna z najväčších výziev dneška pre nás – laodicejčanov – cirkev posledných dní – európanov...

4Žijeme v dobe, kedy je na výsosť aktuálna výzva pre nás práve to, aby sme počuli osobne Pánov hlas, otvorili Mu dvere a mali s Ním intímne spoločenstvo.

Zjavenie 3:14  A anjelovi sboru Laodičanov napíš: Toto hovorí Ameň, ten verný a pravdivý svedok, počiatok stvorenia Božieho: 15  Znám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Bárs by si bol studený alebo horúci! 16  Takto, že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst. 17  Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. 18  Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl. 19  Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a otcovsky trescem. Rozhorli sa tedy a učiň pokánie. 20  Hľa, stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou. 21  Tomu, kto víťazí, dám sedieť so sebou na svojom tróne, jako som i ja zvíťazil a sedím so svojím Otcom na jeho tróne. 22  Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom!

Presne toto bola výzva cirkvi v Laodicei, ktorá reprezentuje cikrev posledných dní – a ja verím, že sme to práve my, pre koho je práve list zboru v Laodicei určený. Naša mentalita je:

•spokojnosť so sebou samým

•uspokojenie v bohatom poznaní všetkého o Bohu

•Obrovské materiálne, technické, finančné zdroje... Príležitosti... Politická a náboženská sloboda

•Nezávislosť a rozdelenie (nehľadáme vzájomnú závislosť a pomoc)

•Duchovná vlažnosť

•Pasivita v Božom určení, povolaní, zámere

•Ndostatočné skutky, absencia kríža

•Vonkajšia zbožnosť a vnútorný rozklad, kríza, hirešnosť

•Nedostatok rozlíšenia, prorockého videnia

•Absencia Božej prítomnosti, slávy, Jeho premieňajúceho pôsobenia a usvedčenia

Pán však mocne klope na naše dvere, na dvere našich sŕdc!!! Snáď ani nikdy nebola Jeho výzva a klopanie tak naliehavé ako je tomu dnes – a toto bude ešte viac narastať. Pán túži mať svoj oddelený ľud. On chce bývať v našom strede a v každom jednom zo svojich detí. Povolaní sme práve k tomu Ho intímne poznať a byť Ním intímne poznaní vo vzájomnom vzťahu. Preto klope na naše srdcia. Preto bude tento tlak narastať. Nebude doslova možné zostávať v tom istom stave.

5Tento príbeh o zlatom teľati vôbec nie je vymyslený, ani skreslený a prehnaný. Aj keď je pre nás ťažko predstaviteľné, ako k takémuto niečomu mohlo vlastne dôjsť... Ako si mohli ľudia, ktorí zakúsili tak veľa zázrakov, požehnania, uzdravenia a zabezpečenia od Boha – dokonca videli oblakový a ohnivý stĺp – mali jedného z najlepších vodcov – dokonca sa stali očitými svadkami zjavenia Božej slávy na Sinaji ... Ako si len mohli urobiť po tomto všetkom zrazu zlaté teľa???

Historicky dnes máme realitu tohto príbehu aj s jeho detajlami archeológmi potvrdené:

Kartografové tradičně umisťovali horu Sinaj na poloostrov, kterému říkáme Sinajský. Každým rokem se k té hoře scházejí poutníci. Avšak nález místa přechodu Rudého moře v Akabském zálivu učinil zjevným to, že hora Sinaj musí být v Saudské Arábii. Vždyť i samotná Bible o tomto faktu svědčí: „hora Sinai leží v Arábii“ – Galatským 4/25.

6Hora, o které dnes věříme, že je pravou horou Sinaj, je na současných mapách známá jako Jebel el Lawz. Tato hora obepíná plochu dostatečně velikou na umístění milionů lidí a jejich dobytka a stád. Vrcholek hory je zčernalý. Exodus 19/18 zaznamenává: „Celá hora Sinai byla zahalena kouřem, protože Hospodin na ni sestoupil v ohni. Kouř z ní stoupal jako z hutě“. Naleziště ukazuje všechny známky tábora milionů lidí. Jsou tam stopy starodávných stanů, svědectví ohromného zásobování vodou a dokonce i oltář, na kterém byla vztyčena socha býčka.

Po tom, co Ron Wyatt přivedl toto místo k pozornosti v roce 1984, saudské úřady obehnaly oblast u paty hory drátěným plotem a prohlásily tuto zónu za archeologické naleziště, z dosahu neoprávněných osob. Sám jsem se pokusil do Saudské Arábie vycestovat, ale saudské úřady nepovolují turistická víza. I když se tam dostanete na pracovní či náboženské vízum, musíte se držet přísných regulí, tras cest a pokynů náboženské policie.

Po dalším putování dorazil izraelský lid do Elimu. Elim bylo místo se sedmdesáti palmami a s dvanácti vodními prameny (Ex. 15:27). Dnes se zde, v oáze rozkládající se v oblasti, kterou izraelský lid putoval, nachází několik set palem a dvanáct studní. Dvanáct studní se v této oáze stále používá. Palmy, které v této oáze rostou jsou v této oblasti velmi vzácné. Když opustili Elim, byli na cestě už třicet dnů, jelikož vyšli patnáctého dne prvního měsíce, a z Elimu odešli patnáctého dne druhého měsíce.

7Na úpatí hory Jebel el Lawz je velký oltář, na kterém jsou vyryty kresby egyptských posvátných býků či telat. Když Ron Wyatt tento oltář ukázal archeologovi z Rejhardské university, on okamžitě rozpoznal jeho důležitost. V Saudské Arábii není žádné jiné naleziště jako toto. Příběh o zlatém býčku ve 32. kapitole Exodu je dobře znám a nyní byl skutečný oltář konečně nalezen. Nicméně, dokud saudské úřady nepovolí přístup na to naleziště cizincům, jeho prohlídka je krajně obtížná. Navzdory tomu si je ale někteří s úspěchem prohlédli.

___

Býci, symbolizující sílu a plodnost, byli pro vesničany cennými zvířaty, neboť zajišťovali rozmnožování hovězího stáda. Toto bujné a nezkrotné zvíře sice v egyptském Devateru nemělo žádné vlastní božstvo, odvozovalo se však od něj mnoho božských podob.

Chov byl po zemědělství hlavním zdrojem příjmů nejen egyptských vesničanů, ale i celého státu. Býci také poskytovali maso a bohatí vesničané někdy jednoho nebo dva býky zapřahali do pluhu. Býk symbolizoval sexualitu, sílu a nepotlačitelnou bujnost divokého samce. Jako symbol plodnosti byl zobrazen i na votivní Narmerově palete. Narmer byl panovníkem predynastického období, někdy je ztotožňován s legendárním Menim, který údajně sjednotil obě země. V některých obdobích byl býk spojován s divokou mocí pouště nebo s neporazitelným sluncem v neúrodných vyprahlých oblastech.

Vyslanec bohů na zemi

Obraz býka se také spojoval s obrazem faraona válečníka; faraonové proto často nosili titul "mocný býk". Běh býka připomínal opakovaný návrat nilských záplav. Býk býval zobrazován s mumií na hřbetě, což symbolizovalo souvislost mezi tělem boha, jehož byl posvátným zvířetem (které navíc v záhrobí stejně jako Usir ožívalo), a mezi zemí skropenou životadárnou vodou záplav. Na rozdíl od beraního boha Chnuma, krokodýlího boha Sobeka, či sokolího boha Hora neexistoval žádný čistě býčí bůh. Mnohá božstva však na sebe při různých příležitostech podobu býka brala. Býk byl tedy buď považován za jednu z podob některého božstva, nebo vnímán jako posvátné zvíře určitého boha a jako jeho vyslanec na zemi. V tomto smyslu byl spojován s řadou místních božstev. V konkrétních městech či oblastech pak posvátný býk nesl různá jména. V Memfidě byl nazýván Apisem, v Armantu Buchidem, v Héliopoli Meruerem, v thébské oblasti Kamutefem, v Kóm Ombu Chonsuem.

8Aby sme lepšie porozumeli, čo sa vlastne pod horou Sinaj stalo, potrebujeme si pripomenúť, čo bol Boží zámer s Izraelom, teda, kde tento príbeh začína: aby Izrael bol Jeho ľudom a On jeho Bohom, aby všetci Izraelčania boli Jeho kráľovským kňazstvom, aby Boh sám prebýval v ich strede, aby Boh bol pre nich jediný Boh, ktorému veria, ktorého milujú a ktorého hlas budú poslúchať...

Exodus 19:3  A Mojžiš odišiel hore k Bohu. A Hospodin zavolal na neho s vrchu a povedal: Takto povieš domu Jakobovmu a oznámiš synom Izraelovým: 4  Vy ste videli, čo som učinil Egypťanom, a niesol som vás ako na krýdlach orlov a doviedol som vás k sebe. 5  Tak teraz ak naozaj budete poslúchať môj hlas a budete ostríhať moju smluvu, budete mi zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy, lebo veď moja je celá zem. 6  A vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom. To sú tie slová, ktoré budeš hovoriť synom Izraelovým. 7  Keď potom prišiel Mojžiš, povolal starších ľudu a predložil im všetky tieto slová, ktoré mu prikázal Hospodin. 8  A odpovedali, všetok ľud spolu, a riekli: Všetko, čo hovoril Hospodin, budeme robiť. A Mojžiš zaniesol odpoveďou slová ľudu k Hospodinovi. 9  A Hospodin riekol Mojžišovi: Hľa, ja prijdem k tebe v hustom oblaku, aby počul ľud, keď budem hovoriť s tebou, aby aj tebe verili na veky. A Mojžiš oznámil Hospodinovi slová ľudu. 10  Potom riekol Hospodin Mojžišovi: Iď k ľudu a posvätíš ich dnes i zajtra, a nech operú svoje rúcha. 11  A budú hotoví na tretí deň, lebo v tretí deň sostúpi Hospodin pred očami všetkého ľudu na vrch Sinai.

Keď to zhrniem:

Verím, že každý jeden z nich bol Bohom pozvaný do osobného a zmluvného vzťahu.

A z tohto miesta 5M 5,5 – myslím – tiež jasne vyznieva, že každý jeden z nich mohol na vrch Boží – do Božej slávy – vstúpiť. To pozvanie tam pre nich všetkých bolo. To bol prvotný zámer Boží a aj Mojžišov. Izraelci tam vonkoncom nemali byť len ako diváci, štatisti, pozorovatelia... Cieľom nebolo len to, aby videli, či zažili niečo extravagantne.. Dokonca cieľom nebolo ani len to, aby boli na krátku dobu vydesení zo zjavenia Božej slávy...

A ak je to tak, tak toto je ten najsmutnejší okamih – počiatok minutia sa s Bohom – s Jeho zámerom – a teda aj svojim vlastným určením. Ak je to tak, potom práve toto je ten bod, kde začína neúspech Izraela v poslušnosti a viere Bohu... Nezačalo to zlatým teľaťom, ani neverou a neposluchnutím Jozuu a Káleba – dvoch z dvanaástich vyzvedačov...

Začalo to minutím sa s Božou slávou, ktorá na jednej strane bola desivá ako smrť, no na druhej strane ich mohla doviesť ku zomretiu sebe samým, ku smrti Egypta v ich srdciach...

9Tu Mojžiš opisuje s odstupom času, čo sa vlastne pod vrchom Sinaj stalo, a ako to celé prebiehalo – a znovu to Izraelcom pripomína – vyučuje ich na ich vlastnej histórii, na ich vlastných chybách a zlyhaniach... To Izraelci povedali STOP! Ďalej už nejdeme. DOSŤ. To oni urobili hranicu.

Nie Boh. Nie Mojžiš. Nie niekto iný....

Oni sami povedali NIE – a hľadali iné – pre nich prijateľnejšie, ľahšie riešenie, ktoré by tak nebolelo, ktoré by ich neviedlo ku smrti, ku pokániu, ku oslobodeniu sa od seba, od Egypta, od sveta...

10Verím, že skutočnosť, že izraelci neboli pripravení na Božiu slávu, nezbavili sa egypta zo svojich sŕdc a neboli ochotní zomrieť sebe a radikálne sa odovzdať v bázni Bohu – ich vlastne diskvalifikovala, aby sa Bohu priblížili. Hriech v ich srdci a závislosť na žiadosti tela, očí a pýchy sa im stal v prítomnosti Božej slávy životu nebezpečný. Museli sa vrátiť. Dokonca dostali zákaz sa v takomto stave priblížiť Bohu a vystupovať na vrch...

Toto bolo zrejme aj pre Mojžiša obrovským rozčarovaním a sklamaním. Boh na tento jeho frust a žiaľ zareagoval a komentoval postoj izrarelcov. Len že v tej Božej vete (aj z gramantického hľadiska a doslovného prekladu) vidíme dve veci:

1.Na jednej strane síce v tom momente boli izraelci naozaj vyľakaní na smrť a plní bázne a úcty (Žid 12 hovorí, že i sám Mojžiš bol vydesený až sa triasol pre to zjavenie Božej slávy)... Boh mohol povedať: teraz urobili všetko dobre, čo povedali. Teraz je ich postoj správny. To, že sa boja – postoj bázne, úcty, posvätnej hrôzy, vážnosti je vporiadku. Takto to má byť: bázeň ich ochráni pred zlým. Nie je ani možné bez bázne slúžiť svätému Bohu...

2.Na druhej strane v druhej vete cítime vážnu otázku (ako pre Mojžiša, tak aj pre Boha): Bude to tak aj ďalej – a zvlášť ak Mojžiš bude prostredníkom a teda oni prestanú Boha počuť osobne? Kto im dá bázeň do srdca potom? Kto – alebo čo – ich potom privedie ku bázni pred Bohom?

História – dejiny – Izraela hovoria vážne o tom, že im bázeň naozaj osudne chýbala. Hoci v tom momente vyhlásili, že budú plniť všetko, čo im Mojžiš bude tlmočiť a čo bude Božia vôľa. Opak bol však pravdou. Bolo to v tom momente síce pravdivým vyjadrením ich úmyslov, ale evidentne nie najhlbšej žiadosti ich srdca.

Úmysel slúžiť Bohu však nestačí. Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. To, čo rozhodne o tom, či naozaj budeme Bohu slúžiť, alebo nie, je presne to, čo Boh na prvom mieste vyhľadáva, a to je láska z celého srdca, z celej bytosti. Teda potrebujeme, aby Boh sám sa stal našou najhlbšou túžbou a bázeň pred Ním – prameniaca z osobnej premieňajúcej skúsenosti v Božej sláve na Jeho vrchu – aby pramenila ustavične v našom vnútri.

111.Je obrovský rozdiel zakúsiť atmosféru Božieho požehnania, zázrakov, zabezpečenia, oslobodenia a vedenia....

2.A niečo úplne celkom iné je zakúsiť atmosféru Božej slávy.

1.Je nebezpečenstvo – a aj pravdepodobnosť – že atmosféra zázrakov nás zhýčka, skazí, obráti našu pozornosť na nás samých a predstaví nám Boha spočiatku ako toho kto sa o nás zaujíma a stará a neskoršie ako toho kto sa o nás MUSÍ zaujímať a starať. Od požehnania prejdeme ku nároku. Od povýšenia Hospodinom ku seba povyšovaniu sa. Od zakúsenia požehnania a zázrakov ku vyhľadávaniu a spoliehaniu sa na požehnanie a zázraky.

2.Je však nebezpečenstvo, že ak zakúsime Božiu slávu, tak nás to zabije – povedie nás to ku smrti s Kristom na kríži, ku odumretiu sebe, svetu a hriechu. Zameria to našu pozornosť na Neho samého. A spôsobí to v nás len väčší hlad po Ňom samotnom. Nebudeme závislí na zázrakoch, materiálnom zabezpečení a požehnaní. Budeme závislí na Bohu samom a budeme chcieť byť Jemu povoľní a poslušní za akýchkoľvek okolností...

Žalmy 103:7  Dal znať Mojžišovi svoje cesty, synom Izraelovým svoje skutky.

1.Je rozdiel zakúsiť Jeho skutky: to čo On pre nás má, čo robí, ako nás žehná

2.A niečo celkom iné je zakúsiť Božie cesty – teda miesto, kde je Boh – kadiaľ a ako On ide – Jeho srdce, Jeho vôľu, charakter, slávu....

1.Na spoznanie Jeho skutkov však stačí zaujať status pozorovateľa, či konzumenta. Na toto stačí pasívny postoj. Náš život sa nemusí zmeniť, aj keď môžeme byť nesmierne požehnaní, šťastní, radujúci sa v tomto požehnaní, vďační...

2.Jeho cesty spoznáme len a len tak, že sa s Ním stretneme a s Ním budeme chodiť. Teda že dôjde k radikálnej premene na Jeho obraz, k nášmu úplnému a bytostnému vydaniu sa Jemu. Nestačí len súhlasiť a vedieť o Jeho cestách. Ide o vydanie sa mu do takej miery, že Jeho cesty sa s tanú našimi, že sa tam naše nohy postavia...

Rozdiel je práve v premene srdca, mysle, charakteru – doslova osobnosti človeka (podľa týchto charakteristík aj my môžeme sami seba skúmať, nakoľko pred Bohom utekáme a skrývame sa, a nakoľko zakúšame Jeho slávu):

- v prítomnosti Božej slávy sa Mojžiš stal najpokornejším človekom, zatiaľ čo Izraelci zostali ľudom tvrdej šije

- Mojžiš už nechcel Egypt ani vidieť (hoci tam bol predtým egyptským princom – a teda egyptské poklady mu ležali pri nohách), zatiaľ čo Izraelci sa tam chceli vrátiť (hoci tam predtým boli otrokmi)

- Mojžiš sa prihovára - modlí za izraelcov, aby ich Boh nezničil – dokonca si radšej sám žiadal smrť, zatiaľ čo izraelci na Mojžiša dvíhali kamene vždy, keď im bolo ťažko...

- Mojžiš je 40 dní bez jedla a vody úplne spokojný s Bohom, zatiaľ čo izraelci už nevedeli vydržať ani s jedlom a vodou...

- Mojžiš aj keď videl Božie zázraky chce spoznať Boha osobne a žiada si zjavenie Jeho slávy a hľadá špeciálne miesto na stretnutie sa s Bohom..., izraelci hľadajú jedlo, vodu, zábavu, a zasľúbenú zem (a aj to bez obrov a boja...)

- Mojžiš vyhľadáva spoločenstvo v stánku stretnutia s Bohom, zatiaľ čo nikto z izraelcov tam nešiel (okrem Jozuu), hoci hocikto mohol urobiť to isté

- Mojžiš zanecháva za sebou všetko (či život v Egypte so všetkým prepychom, alebo život medzi midijáncami v pokoji a anonymite svojej rodiny), zatiaľ čo izraelci nechceli opustiť nič.

- Mojžiš vystupuje na vrch, do mrákavy, a oblaku (hoci sám sa triasol od úžasu a strachu), zatiaľ čo izraelci sa sťahujú naspäť.

- Mojžišovi bázeň zostala – trvale chodil v bázni a v spoločenstve s Bohom, zatiaľ čo sľub izraelcov o ich poslušnosti Bohu nemal dlhé trvanie.

Prorok Jeremiáš tiež popisuje tento istý fenomén pretvárania si Boha na svoj obraz:

Jeremiáš 2:13  lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.

A začína to opustením Boha. Odídením zo vzťahu a osobného kontaktu s Ním. Vzdanie sa poznania Jeho osobne, Jeho hlasu, Jeho vôle, Jeho srdca...

Druhý krok je už potom zrejmý: zlaté teľa, deravé cisterny, vlastné plány a predstavy, ľudské náboženstvo...

Prorok Izaiáš konfrontuje ten istý jav:

Izaiáš 1:3  Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud nesrozumieva.

A do tretice ešte prorocká výzva proroka Ozeáša, ktorý tiež hovoril o troch dňoch a niečom vzácnom na tretí deň, čo Boh so svojim ľudom urobí:

Ozeáš 6:1  Vo svojej úzkosti ma budú hľadať skoro za rána a povedia: Poďte, a navráťme sa k Hospodinovi, lebo on roztrhal a uzdraví nás, zbil a obviaže nás. 2  Oživí nás o dva dni, na tretí deň nás postaví na nohy, a budeme žiť pred jeho tvárou. 3  A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne jako svitanie rána a prijde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem.

Tiež je tu výzva ku hnaniu sa za osobným poznaním Boha, za vzťahom – spoločenstvom s Ním.

(A tiež je tu prorocká výpoveď o troch dňoch! Myslím, že toto jednoducho nemôžeme zahodiť za chrbát. Vieme že u Pána je jeden deň ako 1000 rokov. Nuž a čo nevidieť vstúpime do „tretieho dňa“ po Jeho vzkriesení)

A toto je výzva aj pre nás. Poďme sa hnať za poznaním Boha.

12Fenomén prispôsobenia si Boha na svoj obraz začína osudným rozhodnutím vzdať sa osobného zakúsenia Jeho slávy, Jeho prítomnosti, Jeho svätosti. Navonok sa môže zdať, že všetko je o Pánovi a všetko je v poriadku. V skutočnosti však je to všetko len o Pánovi, ale nie je to On sám. Dôsledok je strašný. Náboženstvo bez skutočného Boha. Kresťanstvo bez Krista. Evanjelium bez kríža. Viera bez moci.

Čas však prináša ďalšiu skúšku a často aj ďalší krok fenoménu, kedy si prispôsobujeme Boha na svoj obraz, kedy my meníme Jeho a nie On nás: opustením osobného kontaktu s Pánom sa otváram hrozbe zmätku a oklamania. Skôr či neskôr sa mi stane, že nebudem rozumieť tomu čo sa deje a prečo. Nadobudnem dojem, že ja musím niečo urobiť, pretože môj prostredník tu nie je.

Vzťah s Bohom, život v Jeho povolaní, poslušnosť Pánovi... Si vyžaduje čas. Čas s Ním ako osobou. Čas čakania na Jeho vedenie. Čas čakať na Jeho čas. Čas čakať na Jeho spôsob. Čas na Jeho výchovu a prípravu. Čas uctievania a intimity. Čas pre zmenu – premieňanie sa na Jeho obraz.

1.Je však rozdiel čakať na Pána bez Neho: vtedy máme dojem, že On je ďaleko, a čakanie sa stáva v našich očiach stále nezmyselnejšie. Naša pozornosť nie je zameraná na Pána, ale na to, čo od Neho očakávame. Naše srdce je každým ďalším čakaním prázdnejšie... Stávame sa zahorknutí, unudení, kritickí, skeptickí. Skúšame svoje recepty, skúšame napodobňovať tých, ktorý sa hýbu – resp. ktorí sa nám tak javia. Znovu a znovu nás to však nikam nedovedie. Sprevádza nás nespokojnosť. Až kým nevezmeme veci do svojich rúk... Ale potom sa to opakuje znovu od začiatku, lebo naše aktivity a programy nás ani nikoho iného neuspokoja, nenaplnia, nezachránia...

2.A je rozdiel čakať na Pána s Ním: vtedy zostávame v ňom, znovu a znovu sa uspokojujeme v Ňom a v Jeho prítomnosti. Vtedy sa nechávame Ním pripraviť na to, čo pre nás má. Vtedy prijímame korekcie, pokorujeme sa. To čakanie má hlboký – doslova strategický zmysel. To čakanie je cesta k tomu, čo pre nás má. A keď príde deň „D“ je to Božie, a my sme na to pripravení... Nie sme na tom závislí... Nestane sa to našou modlou... Na druhej strane je to pre nás neskutočne vzácne, lebo sme za to platili obrovskú cenu.

13Čas je skúškou od Pána. Je preverením toho, kde je naše srdce. Je preverením našich úmyslov, či sú naozaj aj túžbami srdca. Čas jasne ukazuje istý trend, kam sa vyvíja tvoje kresťanstvo, tvoja viera...

1.Smeruješ k nespokojnosti a neuspokojenosti? Máš za sebou kolotoč tvojich vlastných pokusov žiť s Bohom, slúžiť Mu, pracovať pre Neho... A zakaždým ťa to doviedlo ku prázdnote, únave, neúspechu a vnútornej kríze? Zastavil ťa cestou hriech – ani nevieš ako, ale zrazu akoby narastal do rozmerov a ty si zrazu s ním nevieš rady? Začali neriešené veci minulosti vybuchovať ako časované bomby? Začali sa ti rozpadať strategické vzťahy, do ktorých si neinvestoval, a kde bol (a možno stále si) presvedčený, že ty máš pravdu a všetci ostatní sa mýlia? – Nuž potom si asi na ceste čakania na Božie požehnanie bez Pána samotného....

2.Smeruješ k tomu, že ťa stále viac uspokojuje sám Pán a On sa stáva tvojou vášňou, tvojim Milým? Si stále viac citlivý na svoj hriech, svoju nehodnosť? Stále viac vidíš aké sebecké a pyšné je tvoje srdce? Jeho milosť sa stáva pre teba tým najvzácnejším. Slovo „milosť“ je jedným z najčastejších v tvojich ústach? Viac sa stávaš k ľuďom okolo teba citlivým? Viac premýšľaš nad tým čo urobiť, aby tiež mohli zakúsiť Pánovu milosť? Viac hľadáš to, aby si ťa v tom mohol Boh použiť? Viac sa dopytuješ po Božom povolaní? – nuž potom zrejme tvoje očakávanie je očakávanie s Pánom.

1.Buď čas ukáže, že v podstate nejdeš za Pánom samotným a nežiješ hlboko v srdci Ním uspokojený a pre Neho. Ukáže sa, že veľa vieš, ale málo z toho žiješ... Dobehnú ťa vlastné hriechy a dôsledky vlažnosti...

2.Alebo čas ukáže že so bol premenený Pánom, že si jedným z najpokornejších ľudí, že tvoj život svieti ostatným, že žiješ život, ktorý teba samého hlboko napĺňa.

1.Buď sa odvážiš robiť veci pre Boha bez Boha.. Budeš buď slepý oproti hriechom iných – lebo ani so svojim vlastným si nebudeš vedieť dať rady... Alebo budeš radikálnym a tvrdým – zásadovým – v niekoľko málo veciach, s ktorými ty osobne nebojuješ. Budeš vedieť čo a ako má byť, čo sa má diať, čo a ako majú žiť ľudia okolo teba. Budeš lídrom vo vlastnej sile a v charizme svojej osobnosti.

2.Alebo sa rozhodneš nerobiť bez Pána nič... V Jeho prítomnosti zmäkneš. Poznajúc svoju hriešnosť a Pánovu milosť budeš na jednej strane jasne odhaľovať hriech a pretvárku, no na druhej strane budeš milovať a rozumieť hriešnikom. Budeš povzbudzovačom a modlitebníkom. Budeš lídrom v Pánovej autorite, súcite a láske.

Čas ukáže, preverí, odhalí... Ovocie bude viditeľné stále viac... Dobré, alebo zlé porastie...

Dnes ťa však pozývam ku radikálnej zmene:

-Poď sa vrátiť na vrch Pánovej svätosti! Už si nenechávaj ukradnúť Jeho prítomnosť! Už sa nezriekaj vzťahu s Ním – neuspokoj sa so žiadnou náhradou za Jeho osobnú prítomnosť a Jeho slovo ku tebe samému! Vstúp do toho aj za cenu vlastnej smrti – smrti sebe, hriechu, svetu a zákonu... Poď stratiť svoju dušu! Naozaj ide len a len o to, či budeš patriť celý Pánovi a či On bude pre teba všetkým. A toto ťa bude stáť všetko. Poď to však zaplatiť teraz. Keď zaplatíš teraz, Pán k tebe príde a budeš najšťastnejším človekom na zemi. Ak nezaplatíš teraz všetko, zaplatíš všetko potom, ale POTOM aj zistíš že si o všetko prišiel a bude to ten najdesivejší okamih.

-Poď vykupovať čas pre toto osobné spoločenstvo s Pánom, čas pre tvoju výchovu a prípravu, čas pre tvoje povolanie a službu. Nech je tvoj čas – časom s Pánom – nech je to Pánov čas v tvojom živote a nie len tvoj čas! A toto sa týka jednak konkrétneho času, ale hlavne zameranosti tvojho srdca. Lebo kde bude tvoje srdce, tam bude aj tvoj poklad.

14Z historickej povahy egyptského býka ako aj z tohto textu je jasné, že Áron neviedol ľud k odpadnutiu od Hospodina, alebo k inému Bohu, náboženstvu, či modlárstvu.

To k čomu došlo, bolo zmenenie Božieho obrazu – podoby – a prispôsobenie uctievania uctievaniu tejto „novej podoby Hospodina“...

15Obrazne môžeme hovoriť o dvoch skupinách kresťanov: jedna zostáva na úpätí vrchu a jedna vystupuje nahor do zakúsenia Božej slávy:

1.Na úpätí vrchu: vzdávajú sa osobnej skúsenosti s Pánom a nahrádzajú túto skúsenosť sprostredkovanými informáciami v podobe akcií a programov, aktivít... Ako sme povedali, títo kresťania síce všetko vedia, hovoria, pracujú.. Predsa však chýba Pánova osobná prítomnosť a moc – láska v ich životoch... Chýba aj osobná premena na Pánov obraz...

2.Na vrchu: títo kresťania si nenechajú ničím ukradnúť osobný čas a skúsenosť s Pánovou slávou... Zakúšajú mieru premeny na Jeho obraz, spoznávajú kríž – Jeho cenu... V ich živote, službe a posolstve je vždy kríž...

Potrebujeme si otvorene povedať že v obidvoch skupinách prebieha rušný náboženský život, aktivity... V obidvoch skupinách prebieha uctievanie. V jednom uctievaní však je Pán, a v jednom nie. Navonok môžu vyzerať rovnako alebo veľmi podobne až identicky... A predsa medzi nimi je zásadný a priepastný rozdiel.

Na úpätí vrchu nekončí náboženská aktivita a horlivosť, či uctievanie! Naopak:

2 Timoteovi 4:3  Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, 4  a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.

Matúš 7:21  Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. 22  Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? 23  A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!

Dokonca môžeme povedať, že z hľadiska horlivosti a aktivít je to na „úpätí vrchu“ omnoho rušnejšie. Písmo jasne hovorí o náboženskej horlivosti v posledných dňoch. Aktivity na úpätí vrchu však skôr či neskôr začnú súperiť a bojovať proti tomu, čo sa deje na Božom vrchu. Podobne ako obidvaja bratia uctievali Boha: Kain aj Ábel. A predsa uctievanie jedného bolo Bohu milé a bol od toho druhého nenávidený.

1.Zlaté teľa je pokus uctievať Hospodina podľa svojich vlastných predstáv a bez hlbokej vnútornej premeny v dôsledku osobného zakúsenia Božej slávy. Vo svojej podstate je to modlárstvo a predmetom uctievania je človek sám – jeho predstavy – jeho sebectvo a pýcha.

2.Na Božom vrchu sa deje uctievanie Boha ako reakcia na Jeho slávu a prítomnosť – na niečo hlboké a osobné medzi nami a Ním. Toto uctievanie nás premieňa na Boží obraz.

1.Zlaté teľa predstavuje čokoľvek, čo je v našom uctievaní Boha dôležitejšie ako Boh sám. Či už je to tradícia, teológia, alebo formy zbožnosti, vodca, či vízia...

2.Na Božom vrchu nič nie je dôležitejšie ako Boh sám. V Božej bázni sa vieme navzájom prijímať. V Božej bázni už nepotrebujeme inú motiváciu ako je Boh sám. V Božej bázni je nám doslova cudzia jednota na základe niečoho iného ako na základe Jeho Ducha.

1.Zlaté teľa mení obraz Boha – Jeho charakter podľa našich predstáv

2.Na Božom vrchu sme my premieňaní na Boží obraz.

16Fenomén prispôsobovania si Boha na svoj obraz úzko súvisí s našou vlastnou žiadosťou, telesnosťou a vplyvom tohto sveta na nás.

Začína to možno nábožensky: zápaly, obete... Uctievanie (hudba), slovo, zhromaždenia, cirkev...

Vždy to však vyvrcholí napĺňaním našich vlastných žiadostí, záľub, potrieb, predstáv, názorov, tradícií...

Ak opustíme niečo osobné – jedinečné medzi nami a Pánom... Ak naše očakávanie nie je čakaním s Pánom... Potom skôr či neskôr – viac, či menej skončíme defacto uctievaním seba samých.

17A to skončí naozaj v „Boha prázdnej zábave“ s prejavmi rozpustilosti, odpadnutia, ochladnutia, rozhojnenia hriechu... Je to obraz odpadnutia, o ktorom píše Pavol (a ja naozaj verím, že píše kresťanom o kresťanoch):

1 Timoteovi 4:1  Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, 2  hovoriacich v pokrytstve lož, majúci žhavo poznačené vlastné svedomie, 3  ktorí budú zbraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov, ktoré Bôh stvoril na požívanie s ďakovaním pre veriacich a poznavších pravdu.

2 Timoteovi 3:1  Ale to vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. 2  Lebo to budú ľudia, ktorí budú milovať seba, milovať peniaze, chlúbiví, pyšní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bohaprázdni, 3  bez lásky, nesmierliví, pomluvační, nezdržanliví, divokí, nemilujúci dobrého, 4  zradní, náhli, nadutí, viacej milujúci rozkoše ako milujúci Boha, 5  ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň. 6  Lebo z tých sú tí, ktorí vnikajú do domov a zajímajú žienky, obťažené hromadou hriechov, vedené rozličnými žiadosťami, 7  ktoré sa vždycky učia, ale nikdy nemôžu prijsť k poznaniu pravdy. 8  A jako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo staväjú proti pravde, ľudia, zkazení na mysli, nedokázaní čo do viery. 9  Ale ďalej nepostúpia, lebo ich nerozum bude zrejmý všetkým, ako nakoniec bol i tamtých.

Toto odpadnutie začína práve uspokojením sa s tým, čo je na úpätí vrchu – teda zrieknutím sa osobnej skúsenosti s Božou slávou a osobnej premeny skrze Ducha Svätého. Začína to ako takmer rovnaké uctievanie ako to, čo je na vrchu Božom. Je to na začiatku takmer nerozoznateľné.

Presne ako kúkoľ medzi pšenicou: rozdiel sa dostaví až v období dozrievania – teda pred žatvou. Kúkoľ svoje klasy pevne vztýčené nahor, zatiaľ čo pšenica svoje klasy skloní. Uctievanie na úpätí vrchu bude dozrievať v ľudskej pýche sebavedomí, prozelytickej horlivosti, falošnej istoty v predpisoch, pravidlách a formách... Zatiaľ čo uctievanie na Božom vrchu bude dozrievať do pokory, bázne pred Bohom, závislosti na Ňom...

Osobne sa domnievam, že najväčšie prenasledovanie môžeme očakávať práve od skupiny „kresťanov“ z úpätia Božieho vrchu. Oni dozrejú v najväčších odporcov, farizejov, či odpadlíkov... Uctievanie na úpätí totiž nikoho neuspokojí. A teda zrejme naopak: ľudí úplne vyprázdni a sklame... Lenže za tým všetkým bude Božie meno, meno cirkvi... Takže proti komu sa nakoniec títo „kresťania“ obrátia vo svojej frustrácii a sklamaní, vo svojej horkosti a žiarlivosti?

18Otázka, na ktorú si potrebujeme odpovedať dnes (a myslím, že by sme si ju mali klásť vždy):

-Premieňam ja Boží obraz v sebe, alebo som ja Bohom premieňaný na Jeho obraz v Kristovi?

(iná možnosť totiž nie je!!!)

Zrejme najlepšou pomocou pri vážnom hľadaní odpovede – pri vážnom skúmaní sa v Duchu Svätom a vo svetle Božieho slova – je práve KRÍŽ.

-Zdôrazňujem viac to, kým som v Kristovi, alebo to, kým sa stáva On vo mne?

-Zdôrazňujem viac skutočnosť, že Kristus sedí na tróne ako skutočnosť, že je ukrižovaným Baránkom namiesto mňa? (z knihy Zjavenie Jána je jasné, že najčastejší titul Krista v nebi je „Baránok“)

-Beriem na seba každý deň kríž, alebo trón?

-Je modlitba „Nie moja vôľa, ale Tvoja vôľa nech sa stane!“ naozaj mojou modlitbou? (nežijem skôr podľa modlitby „Pane nie Tvoja vôľa, ale moja vôľa nech sa deje.“?)

-Stávam sa viac sebavedomým a pevným v presvedčeniach, alebo viac pokorným, neistým a hľadajúcim Božie vedenie?

Zlaté teľa (III.časť)

Príbeh o zlatom teľati, ktoré zhotovil Áron, nie je príbehom o typickom modlárstve, alebo o odpadnutí od Hospodina, či zapretí viery. Dokonca ani o prevzatí cudzieho náboženstva. Hovorí o tom, ako človek zmenil obraz Boha.

Sú vlastne len dve cesty: Buď Boh zmení nás, alebo my si prispôsobíme Jeho obraz tomu nášmu...

Rozdiel je evidentný napríklad v tom, či sme schopní vnímať a niesť Pánovu bolesť. Áno, čítate dobre: BOLESŤ.

Práve podľa tohto ľahko spoznáme, či sme s Mojžišom vystúpili na Boží vrch, kde zakúšame Boha osobne – a teda aj premenu na Jeho obraz; alebo, či sme s Áronom zostali na úpätí Božieho vrchu a zabávame sa okolo oltára so zlatým teľaťom, ktoré pokladáme za Hospodina.

Na Božom vrchu bola bolesť, na úpätí bola rozpustilá zábava:

Hore sa celý svet zastavil a Mojžiša prenikla bolesť Božieho srdca. Mojžiš je na tvári. Plače zlomený hriechom Božieho ľudu a žiada si radšej zomrieť ako sa dívať na následky. Mojžiš prežíva bremeno za ľud. Modlí sa a doslova reve o milosť. Zrejme nič nebolo silnejšie na Jeho srdci, nič iné ho nerozptyľovalo. Veď čelil hrozbe smrti miliónov ľudí. Veď nazrel do Božieho zlomeného srdca. Veď zakúsil Boží svätý hnev.

Na úpätí vrchu nikto nevedel nič o tom, čo sa v Božom srdci deje. Nikto si nebol vedomý toho, čo sa vlastne deje. Nikto ani len netušil, že trhajú Božie srdce na kúsky, že sa dopúšťajú nevery, že to čo robia, je ohavné náboženské modlárstvo, ktoré je len a len ľudským výplodom a točí sa len okolo ich predstáv a žiadostí. Všetkým bolo veselo, do spevu, do tanca...

Ak by sme to porovnali dnes s cirkvou na Slovensku, alebo aj s našim zborom, alebo s vlastným životom: Ako sme na tom? Komu sme viac podobní?

Plačeme na kolenách? Máme Pánove slzy a Jeho zármutok? Máme tú bolesť, ktorá je z Božieho srdca? Plačeme za duše? Vidíme žatvu ľudí? Dolieha na nás bremeno Božieho povolania. Napína nás tá zodpovednosť?

Verím, že toto je dnes kľúčové: BOLESŤ. Sme však k tomu ochotní, otvorení? Chceme dovoliť, aby nás niečo bolelo? Neutekáme radšej zámerne pred niečím takýmto?

Mohol by som použiť aj slovo KRÍŽ. Predsa však, BOLESŤ je asi zrozumiteľnejšia pre nás. Kde je kríž, tam je aj bolesť. Kde je Božia prítomnosť, kde je v dnešnej dobe odhalené Jeho srdce, tam zrejme bude aj bolesť.

Samozrejme, musíme dodať, že kde je Pánov kríž, je aj hlboká radosť a neopísateľné uspokojenie v samotnom Bohu:

Na Božom vrchu Mojžišovi nič nechýbalo. Nereptal, vonkoncom netúžil ísť naspäť do Egypta. Ba dokonca ani do zasľúbenej zeme. Bol uspokojený v Bohu a Ním samotným – Jeho prítomnosťou, spoločenstvom s Ním. Hoci to zároveň znamenalo pre neho niesť aj bremeno Božieho srdca.

Na úpätí vrchu však napriek zábave, viditeľnému oltáru, programom, spevu a tancu... nebola spokojnosť. Naopak: toto ľudí vyprázdnilo ešte viac. Bola to len chvíľková záplata na dieru v srdci, ktorú môže zaplniť len a len Boh sám. Bolo tam reptanie, nevera, strach, vzbura, opozícia, povstanie...

Kiež by sme mohli zakúsiť mocné vyliatie Ducha modlitieb a pokorných prosieb! Kiežby naše životy boli motivované Božím srdcom! Kiež zakúsime Pánov kríž, Jeho bolesť i Jeho radosť!

Veď máme tak nesmierne mocné zasľúbenie, ktoré môže zmeniť celú krajinu:

2 Kronická 7:14  A keby sa zohnul, a tak sa pokoril môj ľud, nad ktorým je vzývané moje meno, a keby sa modlili a hľadali by moju tvár a odvrátili by sa od svojich zlých ciest, ja vyslyším z nebies, odpustím ich hriech a uzdravím ich zem.

Pre ilustráciu a veľmi silný prorocký hlas hovoriaci o tejto časti príbehu o zlatom teľati tu dávam miesto pre toto  - verím že Božie posolstvo – skrze brata Dávida Wilkersona:

Spoločné uctievanie

Spoločné uctievanie

2 Kron 5,13-14

5. 12. 1993 v našom zbore slúžil Graham Coocke. On vlastne prorocky vyniesol na svetlo Božie povolanie pre náš zbor. Okrem iného povedal: „Oslava Boha umožňuje, aby Božia prítomnosť bola zjavná medzi nami. Na stretnutie musíme prísť pripravení, aby sme mohli oslavovať, nepripravení, sklamávame Boha každý týždeň. Potom sa Pán Boh nudí na našich stretnutiach. Slúžime Bohu, ktorý cíti. Môže byť z nás znudený.

Často myslím na tieto slová, že Boh sa môže nudiť na našich zhromaždeniach. A myslím, že je to vždy vtedy, kedy sa nudíme aj my. Nuž a to vedie ku sklamaniu, ochladnutiu, frustrácii z cirkvi... A pri tom sme stvorení pre uctievanie Boha! Sme vopred určení na Božiu slávu! Dokonca si dovolím tvrdiť aj na základe prorockých slov pre náš zbor, že aj ako zbor sme povolaní do oblasti uctievania. Sme povolaní v tejto oblasti naozaj priniesť nové veci, príklad, otvorenie cesty pre mnohých iných k skutočnému uctievaniu Boha.

Aj preto by som rád hovoril o našom spoločnom uctievaní. To je totiž iné ako keď sme s Pánom sami osamote. Vtedy je to len medzi nami a Ním. Lenže ak pristupujeme k Bohu spoločne (na zhromaždení, alebo skupinkiách), má to svoje špecifiká.

Nádherným príkladom spoločného uctievania – a pre mňa nesmierne fascinujúcim – je uctievanie pri otvorení Šalamúnom postaveného chrámu:

2 Kronická 5:13  a tedy stalo sa, keď trúbili jako jeden muž, a speváci spievali, jako čo by spieval jeden hlas, chváliac a oslavujúc Hospodina, a keď pozdvihli hlas na trúby, na cymbaly a na iné nástroje k sprievodu spevu, a v tom, čo chválili Hospodina, že je dobrý, že jeho milosť trvá na veky, stalo sa, že bol dom plný oblaku, dom Hospodinov, 14  takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.

Čítame tu o tom, že Božia sláva zostúpila v podobe oblaku a naplnila ten chrám! Na to zhromaždenie prišiel Boh veľmi konkrétnym manifestovaním Jeho slávy! A toto nie je ojedinelá situácia, kedy v Biblii čítame o tom, ako Boh manifestoval svoju prítomnosť takým spôsobom, že to ľudia jasne vnímali a pozorovali! Toto bolo úplne samozrejmé pre Boží ľud! Nikto nespochybňoval zjavenie Božej prítomnosti. Naopak:

Židovskí rabíni vytvorili extra biblický výraz pre vyjadrenie fyzickej manifestácie Stvoriteľa Boha, božského navštívenia, Jeho zjavenej prítomnosti a prebývania Boha na zemi. Biblia na mnohých miestach hovorí o prípadoch, kedy sa Boh nejakým spôsobom človeku zjavil. Toto slovo „Schekinah“ doslova znamená „on dal (spôsobil) prebývanie“. Hebr. koreň tohto slova ŠKN znamená: bývať, prebývať, nachádzať sa, zniesť sa, uložiť sa, táboriť, zdržovať sa, zostávať. Vlastne Boh sám zasľúbil, že dá svojmu menu (Jeho prítomnosti, sláve) prebývať (ŠKN) medzi Jeho ľudom (v Božom chráme v Jeruzaleme, na zľutovnici truhly zmluvy...). Takto sa slovo „Schekinah“ stalo označením, vyjadrením Božej prítomnosti, Jeho slávy, Jeho manifestácie na zemi. Je to vlaste terminus technikus pre Božiu zjavenú prítomnosť človeku. Keď si Mojžiš žiadal od Boha vidieť Jeho slávu, videl Jeho „Schekinu“ a keď proroci videli vo svojich videniach Boha v ľudskej podobe, nevideli Boha samotného, ale Jeho „schekinu“, manifestáciu (prejavenie sa) Boha.

- Myslím, že dnes veľmi málo ešte vieme o uctievaní Boha. Menej ako si myslíme, že vieme. Málo totiž poznáme Božiu prítomnosť. Málo zakúšame manifestovanie Jeho slávy na zemi. A to sme účastníkmi omnoho slávnejšej Novej zmluvy Ducha! Aj preto je potrebné aby sme sa učili o uctievaní Boha viac.

Hneď na úvod však chcem zdôrazniť, že aj v tomto prípade Boh prišiel sám a to spôsobom a v čase, ktorý si On zvolil! Nikto to nečakal. Nebol to bod programu ich bohoslužieb. Naopak! Oni sami tým boli zaskočení: kňazi nemohli nastúpiť do služby, nemohli vstúpiť do chrámu, všetko sa zastavilo... Verím však, že napriek tomu tam nikto nebedákal, že sa zase pretiahne zhromko :o) Na čo však chcem upozorniť, že cieľom toho uctievania nebolo zjavenie Božej prítomnosti – Jeho slávy v podobe oblaku. A ani dnes pre nás cieľom uctievania nie je zakúsiť Božiu slávu, „sťahovať“ ju nejako z neba. Nie! Cieľom uctievania je Boh sám. A On nám zasľúbil svoju prítomnosť. My Ho potrebujeme uctievať a pri tom dávať pozor a dovoliť Mu aby On sám prišiel a konal to, čo On konať chce.

Matúš 18:20  Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.

Boh niekedy príde takýmto výnimočným spôsobom, niekedy sa dejú v Jeho zjavenej prítomnosti zázraky, niekedy ľudia prorokujú, alebo sú uzdravení, či usvedčení z hriechov..., niekedy Boh príde veľmi jemne, doslova k nám šepká... Akokoľvek – Boh nám sľúbil, že bude prítomný. Nemusíme Ho o tom presviedčať, či prehoárať Ho, aby prišiel. Môžeme si byť 100% istí, že On chce prísť.

Predsa však v tom hebrejskom texte je to Božie navštívenie dané do súvisu s jedinečnou charakteristikou toho uctievania, a síce, že to bolo ako uctievanie jedného muža, ako jeden hlas. Bolo to uctievanie v jednote, v harmónii, v súlade.. Doslova je tu použité to isté slovo „JEDEN“, ako v základnej Starozmluvnej doktríne viery:

Deuteronomium 6:4  Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin.

A my vieme že v tomto texte slovo „jeden“ neznamená počet, ale základnú charakteristiku Boha: jednotu, dokonalú harmóniu, súlad, spoluprácu... Boh je Boh Otec, Boh Syn – Pán Ježiš Kristus, a Boh Duch Svätý. Sú to tri osoby. A predsa „jeden“ Boh. Nevieme tomu porozumieť a dokonale to vysvetliť. Boh existuje v jednote troch osôb. Jednota, súlad, harmónia, spolupráca, spoločenstvo... - to sú atribúty Jeho charakteru. To je niečo, čo Ho fascinuje a priťahuje. To je niečo prečo sme stvorení – pre jednotu s Ním a medzi nami navzájom. To je niečo, po čom Boh túži! Pán Ježiš sa za to modlí:

Ján 17:11  Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.

Ján 17:21  aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.

Ján 17:22  A slávu, ktorú si Ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako my jedno sme.

Ján 17:23  Ja v nich a Ty vo mne, aby boli dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma Ty poslal a miloval si ich, ako si mňa miloval.

Takže JEDNOTA bola tou špeciálnou ingredienciou tých chvál pri otváraní Šalamúnovho chrámu. A o tom by som chcel viacej hovoriť, pretože toto je niečo, čo aj dnes Boh vyhľadáva, čo by malo byť charakteristikou aj nášho uctievania Boha:

JEDNOTA

Iste neobsiahnem v tomto vyučovaní všetko o uctievaní Boha a zrejme niektoré veci viac zdôrazním.. Myslím, že jednota, ktorej by sme sa mali učiť, a ktorú by sme mali uplatňovať v našom uctievaní Boha, je jednota v týchto troch vrstvách:

  1. Jednota vo vzťahoch – týka sa to našej jednoty navzájom, našich vzťahov.
  2. Jednota v iniciatíve – týka sa nášho aktívneho prístupu k uctievaniu a hľadaniu Božej tváre.
  3. Jednota v zameraní – týka sa nášho zamerania na Pána samotného ako na jediný objekt uctievania.

Jednota vo vzťahoch

Je prejavom pravého osobného uctievania. Skutočné uctievanie Boha, nás vedie ku zmene na Jeho obraz. Ak Ho milujeme, potom milujeme aj svojich súrodencov v Kristu. Pokiaľ je v našom srdci hnev, nenávisť, kritika, odmietnutie, horkosť, neodpustenie..atď, potom je podľa Písma naša láska k Bohu lživá:

1 Ján 4:20  Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?

Skutočné uctievanie Boha sa zaručene prejavuje v našich vzťahoch a postojoch k iným kresťanom. Podľa apoštola Jána, je uctievanie Boha bez lásky ku bratom klamstvom – teda fraškou, pretvvárkou, pokrytectvom... Môžeme mať prvotriednu hudbu pri uctievaní a techniku pri ozvučení.. predsa: ak je to bez našej vzájomnej lásky, je to pre Boha prázdne - bezcenné.

Jednota vo vzťahoch je prejavom osobného duchovného rastu. Uctievanie Boha v nás formuje Pánov charakter. Pokiaľ tomu tak nie je, robíme niekde základnú chybu. V kresťanstve ide totiž o zmenu na Pánov obraz – o učeníctvo. Preto skutočné uctievanie si vyžaduje aj skutočný duchovný rast: našu zmenu na Pánov obraz, vyformovanie Ježiša Krista v nás. Len vtedy sa vieme navzájom milovať a prijímať sa tak, ako nás aj Kristus prijal. Vlastne naše vzťahy v zbore hovoria najllepšie o stave nášej duchovnej dospelosti a nášho rastu:

1 Korintským 3:1  Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. 2  Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, 3  lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky? 4  Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia? 5  Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. 6  Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; 7  takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast.

Jednota vo vzťahoch je nevyhnutným predpokladom pre Bohu milé uctievanie. Nejde o niečo čo vieme vynechať, čo by bolo možnosťou voľby. Jednota medzi nami je základnou podmienkou uctievania Boha. Žiaľ často to najviac zanedbávame a zdá sa mi, že sme si zvykli žiť v anonymite a uzavretosti, pri ktorej neriešime svoje konflikty a nedorozumenia, ale ich maskujeme. Pán Ježiš však vyučoval o uctievaní Boha v súvislosti so vzťahmi s ľuďmi veľmi nekompromisne:

Matúš 5:23  Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24  nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.

Tz. že ak sú medzi nami nejaké nevyriešené veci, mali by sme si to dať najskôr do poriadku a až potom by sme mali uctievať Boha a prinášať Mu nejakú obeť chvály. Tz. že toto je prah dverí biblického  uctievania. Toto je základná podmienka.

Ja naozaj verím, že Pán má pre nás pripravené svoje navštívenia, svoje Letnice – vyliatia Jeho Ducha, manifestovanie Jeho prítomnosti v našom strede... Predtým však potrebujeme vyrovnať svoje chodníky, aplikovať základné pravdy evanjelií  - Ježišovu „kázeň na vrchu“ - v našom živote. Predtým potrebujeme naozaj zakúsiť Golgotu a Pánov kríž. Predtým však potrebujeme byť ochotní zobrať svoj kríž a nasledovať Pána.

Jednota vo vzťahoch je praktickým demonštrovaním duchovnej reality. Pri spoločnom uctievaní totiž demonštrujeme duchovnú realitu toho, že sme Božím Duchom spojení v jedno telo. Že veríme v jedného Pána. Že sme jednou cirkvou. A uctievame za to nášho Boha. Toto je dôvodom a predmetom našej chvály. Veď Kristus je našou hlavou a my sme Jeho telom. Kristus je Ženíchom a my sme Jeho nevestou. Kristus je našim pastierom a my sme „ľudom Jeho pastvy“ - Jeho jediným stádom.

Ak toto má byť demonštrované, manifestované do ponebeských oblastí pri našom spoločnom uctievaní, potom by sme podľa toho mali aj žiť a potvrdzovať tieto nádherné skutočnosti našimi vzťahmi a úrovňou našej jednoty.

Myslím, že v poslednej dobe práve v tejto oblasti Boží Duch  jedná s našim zborom a doslova nás konfrontuje a prečisťuje od všetkých vecí, ktoré Ho v našich vzájomných vzťahoch (postojoch, komunikácii, spolupráci, vzájomnej súdržnosti a podpore...atď.) zarmucujú a uhášajú Jeho oheň. Prosím, dovoľme Mu, aby v tom pokračoval... Akeď nás usvedčuje z niečoho, čo by sme mali dať do poriadku vo vzťahu k niekomu, podvoľme sa Mu! Poslúchnime Ho! A iste uvidíme a zakúsime Jeho narastajúce pôsobenie medzi nami...

Jednota v iniciatíve

Fascinuje ma to, ako uctievali títo ľudia Boha pri otváraní Šalamúnovho chrámu. Drvivá väčšina tých kňazov a levítov ani nemuseli stáť v službe! Oni sa však napriek tomu, že neboli v ten deň zadelení do služby podľa svojich tried, predsa len posvetili a postavili do služby:

2 Kronická 5:11  Potom kňazi vyšli zo svätyne. Lebo všetci prítomní kňazi sa posvätili bez ohľadu na oddiely. 12  Levítski speváci, všetci, čo prislúchali Ásáfovi, Hémánovi alebo Jedútúnovi, ich synovia a bratia, oblečení v byse, s cimbalmi, harfami a citarami stáli východne od oltára, a spolu s nimi stodvadsať kňazov trúbilo na trúbach.

My potrebujeme byť iniciatívni pri našom uctievaní! Len si všimnime biblické postavy! Väčšina tých ľudí, ktorých si Boh mohol nejako významnejšie použiť boli iniciatívni, aktívni, horliví vo svojom vzťahu s Bohom. Boli to uctievači Boha – doslova hľadači Jeho tváre. Nečakali na to, kým ich niekto povedie a inšpiruje. Nepotrebovali horu motivácie a reklamy, aby niekam prišli a pre niečo sa rozhodli. Nečakali na to, kedy budú mať chuť, alebo pozitívne pocity. V Biblii čítam o zúfalcoch, ktorí kričali po Bohu a hľadali Ho napriek tomu, že dobre vedeli, že toho nie sú hodní a že zúfalo vo svojich životoch zlyhávajú. Písmo ich nazýva „svedkovia viery“ (Žid 11). Neboli to však špeciálni Bohom vyvolení ľudia! Neboli to špeciálni svätci! Boli to obyčajní ľudia, ktorí sa neospokojili s obyčajným životom. Boi to ľudia, ktorí konali napriek okolnostiam a náladám, ale s ohľadom na Boha.

Uctievanie je našim rozhodnutím. Je to naša dobrovoľná aktivita. Boh nás nenúti Ho uctievať, alebo hľadať. Je to na nás. Ani Abrahámovi Boh nepovedal, aby staval Bohu oltáre. Abrahám sám chcel uctievať Boha. A tak staval oltáre... Ani Mojžišovi Boh nepovedal, aby postavil „stánok stretnutia“ ďaleko za táborom – špeciálne miesto pre osobné stretávanie sa s Bohom. Mojžiš sám bol hnaný túžbou po osobnom stretnutí s Bohom. A tak postavil špeciálny stánok. Zrejme sa nevedel dočkať kedy remeselníci zostroja ten svätostánok, ktorý mal stáť v strede tábora...

Ani nás nikto nenúti dnes spievať, hrať, tancovať, kľačať, dvíhať ruky, plakať, smiať sa... Je to na nás. Dokonca si myslím, že Boh nijako neobmedzil škálu našich uctievacích aktivít – spôsoby, akými môžeme vyjadrovať svoju chválu, uctievanie, lásku... V tomto to nechal na nás. V Písme máme síce mnoho príkladov a inšpirácie ako všelijako môžeme Boha uctievať, ale predsa len: Vždy je to na každom jednom z nás či a ako budeme vo svojom uctievaní v spoločenstve iniciatívni a aktívni.

S pasívnym postojom zostávame bokom. Ako keby sme vedome nenastúpili do vlaku na ktorý sme čakali. Jednoducho nám tento vlak ujde. Ak sa nepridáme, ak nie sme iniciatívni pri spoločnom uctievaní (v zbore, alebo na skupinkách), tak zostávame vedome bokom. Možno sedíme, možno aj počúvame, ale predsa to potom ide pomimo nás. Vtedy sa míňame cieľa. Možno sa nudíme. Možno sa nevieme dočkať konca chvál. Možno sme znechutení z hlasitosti, či štýlu a úrovne hudby... Akokoľvek: nech je to čokoľvek, kvôli čomu zostaneme pasívni, výsledok je vždy ten istý: Míňame sa s Bohom – s Jeho prítomnosťou.

Možnože len zostávame sedieť na stoličke, možno sa nám jednoducho nechce (nemáme náladu, necítime sa na to...). Možno je nám trápne dvíhať ruky, alebo si kľaknúť. Možno máme rôzne iné zábrany a predsudky k rôznym spôsobom uctievania a prejavom zbožnosti... Pravdou však zostáva skutočnosť, že ak sme pasívni, ak nijako skutkom či jazykom nevyjadríme naše uctievanie, potom to zrejme uctievanie nie je. Potom zostávame bokom. Pretože ako viera bez skutkov je mŕtva, tak je mŕtve aj naše uctievanie Boha na zhromaždení bez skutkov (prejavov, vyjadrení...) uctievania.

S pasívnym postojom narúšame jednotu v spoločenstve. Pri spoločnom uctievaní sme časťou celku. Už nejde len o nás samých. Ide o našu dohodu, naše spoločné vyjadrenie. Neviem prečo, ale často si myslíme, že na zhromaždení si môžeme robiť čo chceme a s takýmto postojom aj prichádzame: a snažíme sa vlastne akoby o našu osobnú bohoslužbu na verejnom mieste. Lenže v spoločenstve by sme sa mali učiť vchádzať aj do jednoty v zameraní, do jednoty vo vyjadrení chvály. Pán Ježiš vyučoval o tomto svojich učeníkov:

Matúš 18:19  A zase vám hovorím: Ak sa dvaja z vás dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.

Pri spoločnom uctievaní ide o dohodu – zhodu v nejakom zameraní sa na Boha a vo vyjadrení Bohu našej lásky, úcty, či očakávania. Otázka je, či sa k tomu iniciatívne pridávame, či rešpektujeme vedúcich chvál, či aj robíme to, o čom spievame (napr. že sa skláňame, alebo dvíhame ruky...)

Iniciatíva vychádza z nášho srdca, ale prejavuje sa prakticky. Bez skutkov je uctievanie mŕtve (či osobné, alebo spoločné). Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré majú telo, dušu a ducha. A v Písme sme vyzývaní, aby sme Boha chválili celou svojou bytosťou, všetkým, čo máme, čo vieme urobiť, čím vieme vyjadriť svoje uctievanie.

Krásnym (ale nie jediným) príkladom je hudba. Akým požehnáným nástorojm môže byť hudba pri uctievaní Boha!!! Hudbu však môžeme tvoriť, interpretovať, precítiť...

Myslím, že aj keď tomuto všetkému asi dobre rozumieme, predsa sme často pasívni na našich zhromaždeniach. Sklamávame seba, ale aj Boha svojim konzumným postojom a mindrákmi, ktoré nám bránia byť pri spoločnom uctievaní zároveň praktickými a aktívnymi. Iste sme v prejavoch zbožnosti veľmi rôzni... A mne vonkoncom nejde o presadzovanie nejakého druhu zbožnosti a výrazových prostriedkov uctievania! To, po čom túžim je, že každý z nás budeme iniciatívni a aktívni pri našom spoločnom uctievaní. Že naozaj pôjde o uctievanie a nie len o blok pesničiek, slov a hudby.

Jednota v zameraní

Keď som sa pripravoval na túto službu a modlil som sa za toto všetko, veľmi som rozmýšľal, či nedať tento bod – túto „tretiu vrstvu jednoty“ - na začiatok. Ide totiž o jadro – zmysel uctievania. Predsa len som si nechal na záver „to  najlepšie“ aj preto, že tie prvé dve vrstvy sú tak dôležité a tak veľmi v nich zlyhávame. Kdežto o tejto tretej časti počúvame a hovoríme pomerne veľa.

Šalamún postavil nesmierne veľkolepý chrám. Poniektorí vykladači Písma si na základe biblických záznamov o tejto stavbe myslia, že údaje sú prehnané, že snáď ani nebolo možné takú velkolepú stavbu postaviť. My však vieme, že Božie slovo je pravdivé, a teda muselo ísť o nesmierny monument a architektonický skvost nevyčísliteľnej hodnoty.

Predsa však nie je žiadna zmienka v biblickom zázname, že by niekto obdivoval tie múry, to množstvo zlata, tie obrovské rozmery...!!!

2 Kronická 5:13  a tedy stalo sa, keď trúbili jako jeden muž, a speváci spievali, jako čo by spieval jeden hlas, chváliac a oslavujúc Hospodina, a keď pozdvihli hlas na trúby, na cymbaly a na iné nástroje k sprievodu spevu, a v tom, čo chválili Hospodina, že je dobrý, že jeho milosť trvá na veky, stalo sa, že bol dom plný oblaku, dom Hospodinov, 14  takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.

Všetci boli uchvátení Bohom, Jeho milosťou! A to je vlastne „tretia vrstva“ jednoty v uctievaní, a síce jednota v zameraní. Nuž a našim zameraním – objektom uctievania - by mal byť Pán sám. Nie naše uctievanie, nie naša hudba, nie nejaký štýl zbožnosti, nie budova... To všetko sú len nástroje. Síce nesmierne potrebné a užitočné, ale sú to len nástroje vyjadrenia nášho uctievania. Je to náš oltár na ktorom majú horieť naše chvály Bohu. Ucitevať by sme však mali Boha samotného a nie oltár, ktorý sme Mu postavili.

Žiaľ, Boží ľud často skĺzne k takémuto modlárstvu. Navonok vyzerá, že všetko je super, že uctievanie funguje, hudba je super, chváliči stoja v službe... Ale často je za tým modlárstvo, ak sa pre nás napr. forma uctievania stane modlou, alebo štýl hudby...

Lenže Boh svoju slávu inému nedá. Aj tento velkolepý šalamúnov chrám vlastne nechal Boh sám zničiť práve preto, lebo sa stalo miestom nepravého uctievania, miestom náboženského modlárstva...

Izaiáš 42:8  Ja som Hospodin, to je moje meno; svoju slávu inému nedám, ani svoju chválu modlám.

Pán hľadá ctiteľov, ktorí Ho budú uctievať v Duchu a v pravde. Pri uctievaní ide o skutočný vzťah, komunikáciu, kontakt s Bohom skrze Ducha Svätého. Ide o pravdu . O realitu Jeho prítomnosti, Jeho dotyku, slov a konania. Nejde len o našu hudbu a piesne, či slová. Nejde len o dvíhanie rúk, či kľakanie na kolená... To všetko sú len spôsoby nášho vyjadrenia duchovnej, vnútornej reality. Do takéhoto uctievania nám pomáha vstupovať Duch Svätý, ktorý nás vovádza do všetkej pravdy a zjavuje nám Sediaceho na tróne a Baránka.

Naše zameranie je na Pána a je to zameranie v Duchu Svätom. Bez Neho nevieme zamerať našu pozornosť na Pána. To On otvára naše oči duchovnej realite. To On vydáva svedectvo o hriechu, o spravodlivosti a o súde... Je pravda, že napr. hudba nám môže pri uctievaní nesmierne pomôcť... Alebo nejaké vyjadrenia chvály... V skutočnosti však nevyhnutne potrebujeme pomoc Svätého Ducha, aby sa naše oči naozaj upriamili na Pána, aby sme naozaj začuli Jeho hlas a dokázali uchopiť Jeho slová.

Často robíme chybu aj v tom, že sa zameriavame na nejaké svoje očakávanie, ako by mali chvály vyzerať, alebo ako by mal – mohol Boh konať. Vtedy sa to snažíme dosiahnuť a keď sa nám to nedarí, sme sklamaní a možno hľadáme chybu v ľuďoch, v zbore, v organizácii zhromaždení... atď. A pri tom je to len o tom, že sme prestali očakávať na Pána, a začali sme očakávať naše očakávania, naše predstavy. Napr. keď sa vrátime z nejakej silnej konferencie a sme sklamaní, že aj v našom zbore sa nedejú podobné veci ako tam.

Preto je pre nás vždy a všade strategicky dôležité sa zamerať na Pána samotného, na to, ako On prichádza a jedná v tom ktorom zbore, alebo konferencii.

Keby kňazi v dobe kráľa Šalamúna očakávali Božiu slávu zjavenú v oblaku podobným spôsobom znovu a znovu, iste by ich to nesmierne frustrovalo, že sa to tak nedeje.

Dovoľme Bohu byť Bohom a prichádzať spôsobom, ktorý On sám zvolí. Tým viac, že máme Jeho zasľúbenie a uistenie o tom, že On chce byť v našom strede prítomný!

Odvraciame od iných vecí – a zvlášť od tých, ktoré by nás navzájom rozdeľovali. A je to o duchovnej disciplíne odvracať sa od nepodstatných, rozptyľujúcich – a samozrejme od nečistých vecí... a upriamovať stále znovu svoju pozornosť, myseľ, pohľad na Pána. Toto je o disciplíne, o ustavičnom zápase.

Kolosenským 3:1  Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. 2  Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.

Je veľa vecí, ktoré nás každý deň rozptyľujú a oberajú nás o naše sústredenie sa na Pána. A aj na zhromaždení je veľa vecí, ktoré môžu našu pozornosť zamerať nesprávnym smerom. Napr. ak nás vyrušujú falošná hudba, alebo spev. Pre ľudi s hudobným sluchom je to iste veľkým vyrušením. Alebo hlasitosť nás niekedy môže doslova rozladiť. Prípadne sa sústredíme na ľudí, alebo dovolíme svojej mysli len tak blúdiť...

Pri spoločnom (ale aj osobnom) uctievaní je však veľmi dôležité, aby sme svoju pozornosť vážne zameriavali len a len na Pána, a aby sme jednali s tým kde je upriamená naša myseľ a v akom rozpoložení je naša duša. Kráľ Dávid sám so sebou jasne v tomto jednal. Sám ku sebe hovoril – ku svojej duši. Sám svoju pozornosť upriamoval na Boha:

Žalmy 16:8  Stále si staviam Hospodina pred seba; keď mi je po pravici, nesklátim sa.

Žalmy 43:5  Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!

Verím, že keď nebude pre nás dôležitejšie nič iné ako Boh sám, keď On bude mať našu pozornosť a úctu, potom budeme zakúšať Jeho prítomnosť a slávu pre nás dnes nepredstaviteľným spôsobom. Lebo potom sa už Boh nebude musieť deliť s inými objektami nášho uctievania a záujmu. Potom už nebude musieť trpieť naše modlárstvo. Potom budú naše chvály vskutku Jeho trónom.

Čím bližšie postúpime k trónu Božiemu, tým bližšie si budeme navzájom – zakúsime skutočné spojenie s Bohom, ale aj medzi sebou. Skutočné uctievanie nás teda privádza bližšie k Bohu – do Jeho blízkosti, do premena na Jeho obraz. Uctievanie nás však privádza aj bližšie ku sebe navzájom. Aj keď pristupujeme k Pánovmu trónu z rôznych strán, z rôznej vzdialenosti, v rrôznych situáciách, a ako úplne rôzni ľudia – dokonca rôznym spôsobom... Predsa pri skutočnom uctievaní bude narastať miera našej jednoty, blízkosti, lásky, tolerancie, spolupatričnosti...

Ako na Letnice: Keď Boh vylial svojho Ducha, zrazu ľudia zakúšali takú obrovskú mieru lásky a spolupatričnosti – tááák to bolo zrazu pre nich reálne hmatateľné že sú Božím ľudom a časťou jednej Božej rodiny..., že chceli spolu navzájom zdieľať aj svoje majetky – chceli mať všetko spoločné. To nebolo výsledkom nejakého modelu budovania cirkvi, s ktorým by prišli apoštolovia! To bolo to najprirodzenejšie a najspontánnejšie ako títo prví kresťania reagovali na Božiu prítomnosť, ako veľmi chceli Boha uctievať úplne všetkým.

Myslím, že náš zbor je unikátnym modelom rôznorodosti. Sme tak veľmi rozdielni - a to aj čo sa týka štýlu zbožnosti a nášho vyjadrovania uctievania. Na jednej strane je to o to ťažšie sa navzájom zladiť, tolerovať a priblížiť jeden druhému. Na druhej strane v tom vidím nádherný potenciál v tom ako rozmanitým spôsobom môžeme Boha uctievať a spoznávať. Podržme však svoju pozornosť zameranú len  a len na Pána! Buďme ochotní odložiť čokoľvek, čo má tendenciu nás rozdeľovať a brániť nám v spoločnom uctievaní...

Aplikácia:

  1. Môžeš povedať, že tvoje vzťahy s ľuďmi sú v poriadku, a že keď prichádzaš na zhromaždenie chváliť Pána, tak Ho chváliš čistým srdcom?
  2. Prichádzaš na zhromaždenie pripravený uctievať Boha a iniciatívne vstupovať do chvály spolu s ostatnými?
  3. Je pre teba naozaj najdôležitejší Boh sám, alebo sú aj iné veci pri spoločnom uctievaní v zhromaždení, bez ktorých si uctievanie nevieš predstaviť, alebo ktoré ťa doslova vyrušujú? Ako s tým jednáš?

Strategický význam spoločenstva.

Strategický význam spoločenstva.

Kázeň (v zbore BJB Viera 29.7.2007) vo formáte MP3 si môžete stiahnuť TU

Žid 10,24-25

Židom 10:24  A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. 25  Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.

Niekoľko citácií z vyučovania R.Joynera „Boj o vzlétnutí“

(The Morning Star, Česká edice, r.2007, č.2):

Skutočná dospelosť kresťanov však nie je bez pulzujúceho života miestneho zboru možná.

Možno by sme chceli ľuďom pomôcť a ochrániť ich pred všetkými tými frustrujúcimi a na nervy idúcimi aspektami reálneho cirkevného (zborového) života, aby mohli zakúšať len tie jeho skvelé časti, ale to by im vôbec nepomohlo. Čím je život tvojho domáceho zboru ťažší, tým silnejší budeš a tým väčšie krídla budeš môcť získať.

Existuje jeden takmer univerzálne platný princíp, že čokoľvek, čo sa stane príliš rýchlo, či príliš ľahko, nebýva obvykle významné.

Niektoré z najťažších skúšok tohto života sú preto v živote novozákonnej cirkvi (zbore) bežným javom. Mnohí kresťania aj nekresťania žijú v idealizme ohľadom toho, ako by mal život cirkvi vypadať; a keďže nezodpovedá ich ideálu, odmietajú ju či opúšťajú. Aj toto je skúška. Život cirkvi v podobe, v akej bol zamýšľaný, bude jednou z najviac naplňujúcich vecí, ktoré môžeme v tomto živote zakúsiť, ale tiež jednou z tých najťažších. Ako môže byť jedno a to isté raz tak podobné nebu a inokedy tak podobné peklu? Ako manželstvo, tak aj život cirkvi budú také, dokiaľ od nás nebude odňaté peklo.

Nikto nebude pravdepodobne zakúšať skutočný život cirkvi (zboru) bez období zranení, sklamania, alebo odmietnutia. Zrejme neexistuje rodina, v ktorej by ste niekedy nezažili podobné veci, tak prečo z nich nevyťažiť maximum? Tí, ktorí tieto veci prekonajú a využijú ich k tomu, aby vzrástla ich láska, trpezlivosť, odpustenie a pod., môžu postúpiť vo svojom duchovnom živote ďaleko dopredu. Avšak tí, ktorí dovolia, aby im zranenia, frustrácia, či sklamania predpisovali smer a to, čo urobia, pôjdu pravdepodobne od prehry k prehre, od jedného stroskotania k druhému, dokiaľ sa nerozhodnú, že sa stanú premožiteľmi namiesto premoženými.

Ak máme byť vedení Duchom, potrebujeme sa naučiť, že frustrácia, podráždenosť, nespokojnosť či netrpezlivosť nie sú ovocím Ducha, a že On nás ich prostredníctvom nikdy nepovedie. Ak dovoľujeme frustrácii, podráždenosti, nespokojnosti, či netrpezlivosti, aby nám diktovali, čo máme robiť, potom sme vedení buď svojim telom, alebo diablom a to nás celkom určite odvedie ďaleko od Božieho povolania v našom živote.

Väčšina kresťanov na západe v súčasnosti už nemá oddané vzájomné vzťahy v miestnom zbore. Od doby, kedy tento trend započal, môžeme u kresťanov súčasne pozorovať aj trend k splytčovaniu základov morálky a integrity.

Ako sa hovorí: „Loď na oceáne je v poriadku, ale keď sa oceán dostane do lodi, je tu problém.“ A práve tento problém mnohí veriaci v súčasnosti majú. Nie sú pre stratených svetlom ani natoľko, nakoľko ich tí stratení sťahujú dole do temnoty. Jeden z dôvodov spočíva v tom, že títo kresťania nie sú zapojení do života miestneho zboru, aby bol pre nich ďaleko dôležitejší a vplyvnejší ako akékoľvek ostatné vzťahy. Čo náš život najviac ovplyvňuje a odkiaľ to pochádza?

Skôr však ako to ešte viac zdôrazním, musím povedať, že mám veľa porozumenia pre kresťanov, ktorí opustili cirkev a súhlasím s mnohým z toho, čo im vadí. Je ľahké vidieť to, čo je špatné, ale len máloktorí sú schopní využiť toto poznanie ako výzvu ku hľadaniu riešenia a s vierou a trpezlivosťou na ňom pracovať. Hovorí sa: „Stodolu dokáže zbúrať každý hlupák, ale k jej postaveniu je treba zručného tesára.“ je mnoho kritikov, ale málo staviteľov.

Keď počuješ ako ľudia hovoria niečo v zmysle: „Ja som v cirkvi vyhorel/a,“ alebo sa sťažujú na to, ako boli cirkvou zranení, a používajú to ako zámienku pre to, aby už ďalej neboli súčasťou živého miestneho zboru, potom počuješ o počiatku prinajlepšom neutralizovaného života obracajúceho sa k nevyhnutnej porážke a prehre.

Cirkev vo svojej súčasnej podobe nás dokáže veľmi frustrovať, ale miera našej dospelosti je bez reálneho a pulzujúceho zborového života obmedzená a nezáleží na tom, ako nás tento život dráždi a frustruje.

Cirkev všeobecne je ďaleko od toho, k čomu je povolaná, alebo čím sa má stať. Skutočnosť, že „tam“ ešte nie je, je pre nás príležitosťou. Cirkev získa slávu, ktorá je jej určená a my sa toho môžeme zúčastniť tým, že sa na tom budeme podieľať. Tí, ktorí cirkev opúšťajú a myslia si, že sa vrátia, keď sa dá zase „dohromady“, budú už tak ďaleko vzadu, že nebudú stačiť.

Jedine tí, ktorí prešli procesom dospievania skutočného života zboru, budú schopní naplniť svoje určenie na tejto zemi a tiež aj prežiť to, čo nás čaká. Možno si myslíš, že je to extrémne stanovisko, ale je biblické. Ide o jednu z najzásadnejších vecí, ktorým v tejto dobe čelí každý veriaci.

Skutočný služobník uprednostňuje záujmy svojho Pána pred svojimi potrebami a záujmami. Cirkev je Pánova nevesta a tí, ktorí Ho skutočne milujú, chcú, aby mal nevestu, ktorá je ho hodná. Skutočnými priateľmi Ženícha sú tí, ktorí pomáhajú neveste sa pripraviť. Skutoční priatelia Ženícha sa nezameriavajú na to, aby boli sami naplnení, ale aby videli potešeného Kráľa.

Aj v prípade, že máme dobrý zborový život, musíme sa snažiť ešte viac, dokiaľ cirkev nebude všetkým, čím byť má.

Mnohí z tých, ktorí nemôžu nájsť cirkev, do ktorej by zapadli, nezapadnú nikam, pretože požadujú, aby sa zmenili všetci okolo nich, a pri tom sa potrebujú zmeniť oni sami. Zmenu potrebujú všetci vrátane cirkvi. Západná cirkev, ako ju poznáme, vo svojom súčasnom stave veľmi dlho nevydrží a prichádzajú radikálne zmeny. Avšak tí, ktorí zmenami neprechádzajú, do nej nebudú zapadať. Pravdepodobne tou najdôležitejšou vecou, ktorú mnohí potrebujú zmeniť, je ich základný prístup k cirkvi.

Či už tomu veríte, alebo nie, a nech sa vám to páči, či nie, cirkev je to hlavné, čo Pán na zemi tvorí. Pripravuje sa cesta pre Jeho prichádzajúce kráľovstvo, ale je to uskutoč§ované cirkvou a skrze cirkev.

Cirkev sa teraz javí ako nudná a odtrhnutá od moderného sveta, ale to sa zmení. Pre tých, ktorí trepezlivo prečkali púšť, aby sa dostali do zasľúbenej zeme, sa cirkev stane tou najviac vzrušujúcou vecou na našej planéte a cirkevný (zborový) život sa stane tým najžiadanejším spoločenstvom zo všetkých.

Spoločenstvo nie je pre kresťana alternatíva, ale samozrejmosť.

O tom vlastne v NZ ani nenájdeme žiadnu polemiku, že či žiť v spoločenstve, alebo nie. Bez spoločenstva sa kresťanstvo stáva takmer nerealizovateľným. Nejde totiž len o osobný vzťah s Pánom,ale ide aj o:

● Vzťahy s inými kresťanmi, s ktorými nás Boží Duch spája do reálnych vzťahov a spoločného života.

● Náš duchovný rast, ku ktorému v prevažnej miere dochádza práve v spoločenstve.

● Naše Božie povolanie, službu, Boží plán pre náš život, ktoré nedokážeme žiť a realizovať sami, ale len v spoločenstve.

O tomto hovoria všetky obrazy, ktorými je cirkev symbolicky popísaná:

Nevesta:

Je nádherným obrazom skutočného zmyslu – orientácie cirkvi, ktorá sa pripravuje a čaká len a len na svojho Ženícha. A On si príde po jednu nevestu – nie je polygam. My všetci spolu tvoríme Jeho nevestu. Preto by sme sa aj všetci spolu mali orientovať na Pána ako na Ženícha.

Jednotlivo by sme sa mali správať ako prietelia Ženícha, ktorým ide len a len o to, aby sa Jeho cirkev pripravila a bola ho hodná. Teda nemali by sme Pánovu nevestu – cirkev – špiniť, kritizovať, rozdeľovať, oslabovať...atď. Mali by sme byť horlivými budovateľmi cirkvi. A to sa nedá inak, ako byť jej aktívnou súčasťou, ako žiť v cirkvi.

Božia stavba:

Je obrazom toho, ako pevne a funkčne nás Boh spája, aby sme spolu spojení vytvárali stavbu – budovali sa v Jeho dom – chrám (Ef 2,22). Nemá zmysel byť stavebným kameňom a nebyť použitý v stavbe!

Pri tom ide o jeden dom, nie o mnoho domčekov, ale o jeden nádherný Boží dom vytvorený všetkými generáciami kresťanov. Pokiaľ sa neviem s ostatnými kresťanmi „spojiť“ v jeden zmysluplný celok, pokiaľ sa od niektorých (kresťanov, zborov, denominácií, hnutí...) oddeľujeme – vyčleňujeme, potom zrejme nerozumieme, prečo tu sme. Je však kľúčové nájsť to svoje miesto v stavbe božieho domu:

● aj pre nás ako jednotlivcov (konkrétne miesto v miestnom zbore – miesto služby, obdarovania, poslania...)

● aj pre nás ako zbor (konkrétne miesto v spoločenstve zborov v našom meste – náš vplyv, prínos, pomazanie, poslanie).

Armáda:

Tento obraz hovorí o našom spoločnom strategickom postupe, boji, spolupráci, vzájomnej ochrane – o poslušnosti Pánovi ako Veliteľovi, o disciplíne. Nemá zmysel byť vojakom a zároveň dezertérom!

Je jasné, že naša vlastná duchovná výzbroj (Ef 6,10-18) v niektorých situáciách a bojoch nás neochráni. Spoločenstvo nevyhnutne potrebujeme aj kvôli holému prežitiu – kvôli svojej ochrane a ochrane iných. Sme povolaní bojovať spolu, jeden za druhého. A to sa nedá bez života v armáde – v cirkvi.

Telo:

Božie slovo jasne hovorí, že cirkev je telom Kristovým, že všetci spolu sme Jeho telo a navzájom sme si údami, ktoré sa spolu nevyhnutne potrebujú, ktoré sa o seba navzájom starajú, a ktoré vytvárajú kompaktný dobre fungujúci a doplňujúci sa živý organizmus.

Ovce:

Ovce sú nádherným obrazom nie len o našom vzťahu s Pánom (On je náš dobrý Pastier), ale aj o našom vzájomnom vzťahu: Ovce totiž žijú v stáde. Bez stáda a bez pastiera nie sú schopné prežiť.  Nemá zmysel byť Pánovou ovečkou a pri tom odmietať život v Jeho stáde.

Spoločenstvo je miestom svetla.

Židom 10:24  A pozorujme sa vospolok, …

V tomto svetle sú odhalené všetky veci, sú viditeľné, známe. Je to miesto, kde sa navzájom pozorujeme, vidíme, poznáme. Je to miesto dôvernosti, otvorenosti, zdieľania.

  1. Takto sú zjavené zlé veci: slabosti, obmedzenia, chyby, hriechy... A my potrebujeme aby toto všetko bolo v našom živote odhaľované! Inak pred vlastnými obmedzeniami neutečieme, inak nezvíťazíme nad hriechom! Samozrejme nie je to ľahké, príjemné... Je prirodzené, že pred takýmto svetlom máme tendenciu utekať, ale Boh nás volá do svetla – do Jeho svetla, v ktorom sme dokonale poznaní, preskúmaní, odhalení, konfrontovaní...
  2. Takto sú však zjavené aj dobré veci: vzory – príklady, víťazstvá – svedectvá, smerovanie – vízia... V spoločenstvo je miesto hlbokých vzťahov, kde veci vidíme zblízka a jasne. Preto vzory, ktoré osobne poznáme nás ďaleko viac ovplyvnia, ako len dobré príklady ľudí, o ktorých si prečítame ich príbeh....

Ján 3:19  A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20  Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. 21  Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané.

1 Ján 1:7  Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.

Spoločenstvo je miestom lásky.

Židom 10:24  … aby sme sa povzbudzovali k láske...

Nie však iba teoretickej, alebo proklamovanej ústami! V spoločenstve je priestor pre praktické, konkrétne skutky lásky... Bez lásky nedokážeme žiť v spoločenstve. Láska je nevyhnutnosťou. Je pre nás absolútne nutnou kvalitou. Preto nás Boh učí milovať sa navzájom. Preto nás povolal žiť v spoločenstve. Spoločenstvo je školou lásky (podobne ako manželstvo, alebo tímová práca, alebo osobný vzťah s Pánom). Spoločenstvo nás teda učí a aj kvalifikuje – tu sa deje náš pravý duchovný rast.

Pán Ježiš nám ukázal príklad aj spoločenstvom pre ktoré sa rozhodol mať s 12 učeníkmi. Ako to muselo byť nepohodlné, bolestivé, ťažké, frustrujúce, trápne!!! Veď oni boli tak rozdielni, tak často Ho nechápali, nerozumeli Mu,, hádali sa o prvenstvo, opustili Ho v najťažších chvíľach, jeden z nich Ho trikrát po sebe zaprel a iný Ho dokonca zradil...!!!

Práve takéto prostredie vytvára tú najlepšiu dynamiku pre náš osobný duchovný rast, pre učenie sa milovať ľudí. Samozrejme nie je to vôbec ľahké. Naopak! Ale Boh nás takto vychováva a zachádza s nami ako so svojimi deťmi. On vie, že je to pre naše pravé dobro. Samozrejme aj je, ak sa pokoríme a dovolíme, aby nás touto školou Pán prevádzal...

1 Ján 2:9  Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí brata, je doteraz v tme. 10  Kto miluje brata, zostáva vo svetle a nieto v ňom nič pohoršujúceho. 11  Ale kto nenávidí brata, je v tme a chodí v tme a nevie, kam ide, pretože mu tma zaslepila oči.

1 Ján 3:14  My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov. Kto nemiluje brata, zostáva v smrti. 15  Každý, kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. 16  Podľa toho sme poznali lásku, že položil za nás On dušu; aj my máme duše klásť za bratov. 17  Ale ak má niekto pozemský majetok a vidí brata trpieť núdzu, a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska? 18  Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.

1 Ján 4:7  Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. 8  Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.

1 Ján 4:20  Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? 21  A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata.

Spoločenstvo je miestom spolupráce.

Židom 10:24  ...aby sme sa povzbudzovali … a dobrým skutkom.

Verím, že dobré skutky, o ktorých je tu reč znamenajú aj naše povolanie, službu, použitie darov, ktoré máme... Boh každého jedného z nás povolal svojim povolaním ku konkrétnym skutkom, službe... Dokonca na je konkrétne a špecifické povolanie aj na jednotlivých zboroch a spoločenstvách.

Lenže my všetci osobne máme tendenciu pochybovať, ustávať, chladnúť, opúšťať povolanie, obdarovanie, víziu!!! Tak veľmi práve preto potrebujeme spoločenstvo, aby sme zostali vo svojom povolaní:

  1. V spoločenstve je naše povolanie, obdarovanie, poslanie... odhalené, rozpoznané. Naši súrodenci v Kristu nám pomôžu do hĺbky a skutočne odhaliť kým sme a čo nám bolo v Kristu darované, k čomu sme boli povolaní. Toto často sami  o sebe neviem odhaliť, alebo sa v tom mýlime (kvôli pýche, alebo naopak komplexom a falošnej pokore). Zúfalo potrebuje spoločenstvo, aby sme vôbec zistili prečo tu vlastne sme, ako sme stvorení, ako sme obdarovaní...
  2. V spoločenstve je priestor pre praktické a konkrétne učenie sa chodiť vo svojom povolaní. Ako sa hovorí: „Nikto učený z neba nespadol.“ Nie sme hneď odborníkmi, nevieme všetko hneď. Potrebujeme sa veľa učiť. A to bez chýb a tréningu nejde. Práve v spoločenstve je ten priestor aj pre robenie chýb a učenie sa, pre rast v povolaní a obdarovaní...
  3. V spoločenstve nájdeme strategických spolupracovníkov, s ktorými vieme realizovať to, k čomu nás Boh povolal. Boh nám privedie ľudí a nás vovedie do tímovej, úzkej spolupráce s ľuďmi, ktorí sú úplne iní ako my, aby nás doplnili a my aby sme doplnili ich. Bez ochoty žiť v spoločenstve s rozdielnymi ľuďmi minieme túto strategicky dôležitú vec: ľudí, bez ktorých nevieme byť Bohu poslušní, Bohom použití...

Matúš 5:16  Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.

Efezským 2:10  Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.

Kolosenským 4:11  a Jezus, prímenom Justus, ktorí sú moji spolupracovníci pre kráľovstvo Božie spomedzi obrezaných a sú mi útechou.

Spoločenstvo je miestom našej premeny.

Židom 10:25  Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.

Nie je možné žiť v spoločenstve a pri tom zostať taký istý! Práve toto je Pánova strategia: aby sme boli viac a viac premieňaní na Jeho obraz. A to sa deje v spoločenstve, kde máme veľa príležitostí sa pokorovať, odpúšťať, prijímať tak odlišných ľudí....

Zároveň jednou z funkcií spoločenstva je nie len nepriamy stimul k premene charakteru, ale aj priamy: tu sa stretávame s tým, že sme napomínaní, zastavení, usmernení, pokarhaní, konfrontovaní...

Len v spoločenstve si môžeme byť tak blízki, aby naša dôvera bola dostatočná na napomínanie a usmerňovanie, výchovu.

Samozrejme pred týmto sa inštiktívne ukrývame a utekáme... Paradoxne by sme to však mali naopak vyhľadávať. Tak veľmi potrebujeme ľudí, ktorí by nám mohli povedať čokoľvek, ktorí by nám mohli položiť akúkoľvek – aj tú najintímnejšiu a najťažšiu otázku, ktorí by nám povedali pravdu.

Spoločenstvo je miestom hovorenia pravdy v láske. Pravdy, ktorá nás oslobodí a v láske ktorá nás v pravde objíme, uchopí, podrží a prevedie cez naše slabosti, chyby, hriechy, spútanosti...

Galatským 2:11  Ale keď potom Kéfas prišiel do Antiochie, osobne som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. 12  Prv totiž, ako prišli niektorí od Jakuba, jedával s (bývalými) pohanmi. Keď však došli, uťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál tých, čo boli spomedzi Židov. 13  A spolu s ním pretvarovali sa aj ostatní (bývalí) Židia, takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša. 14  Keď som teda videl, že nechodia rovnou cestou za pravdou evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: Keď ty, (rodom) Žid, žiješ po pohansky a nie po židovsky, prečo nútiš (bývalých) pohanov zachovávať židovské zvyky?

Pánova nevesta.

Rád by som s vami zdieľal niečo, čo som v jednej chvíli vnimal počas modlitebnej skupinky 7.11.2005. Spievali sme, že je hoden Sediaci na tróne a Baránok. Cítil som silnú potrebu to vyznávať a v hĺbke srdca som sa klaňal Bohu. Začal som vnímať atmosféru pred Jeho trónom: 24 starcov a rôzne bytosti... Bolo to nesmierne silné uctievanie. Vnímal som ako sa klaňáme, ako padám na tvár pred Božím trónom. Stále som volal, že je hoden... Vyznával som, že On má vládu, že Jemu sa poddávam. Myslel som pri tom na konkrétne oblasti môjho života. Bolo to, akoby som niečo ako korunu – nejakú „svoju hodnosť, dôležitosť...“ - zo svojej hlavy hádzal k trónu s vyznaním, že to patrí Bohu. Bol to taký „jasný“ čas, kedy sa uctievanie stalo tak skutočným, tak spojeným s nebom, tak hlbokým... Jednou z tých korún - vencov zrazu bola moja služba kazateľa – moja zodpovednosť za zbor. Bolo to tak úplne prirodzené: Len som v srdci vyznával, že sa Mu chcem, túžim, absolútne poddať, že On je Pán... Vyznával som toto aj nad našim zborom, že On je hlavou, On buduje svoju cirkev. Pri tom som tak „jasne“ vnímal skutočnosť toho, že Mu naozaj patríme, že Mu na nás nevyjadritelne záleží, že sme Mu tak vzácni, dôležití... A vtedy to  prišlo: Do tohto uctievania zaznel – verím – Pánov hlas. „Kto pôjde, koho môžem poslať, kto už nebude ničiť môj dom? Kto už nebude páchať násilie mojej neveste? Koho môžem poslať, kto už nebude hľadať len to, čo je jeho? Kto dokáže vidieť moju nevestu? Kto dokáže vidieť Boží dom? Kto vie dnes rozlišovať moje telo a moju krv?“ Videl som obraz symbolu, aký sa naliepa na balíky, keď je v nich niečo rozbitné, niečo krehké. Zároveň som vnímal zlomenosť Božieho srdca pre naše ukrutnosti, ktorých sa v cirkvi dopúšťame vlastnou tvrdohlavosťou, kritikou, rozdelením, súdením, hovorením zlého, vynášaním chýb a špiny... Musel som volať o odpustenie. Úplne to vychádzalo z môjho vnútra. Najskôr ako zástupné vyznávanie, ľútosť nad toľkou škodou, zmarenými Božími plánmi a povolaniami, nad všetkou tou bolesťou z bratovražedných bojov, bojov o pozície o presvedčenia, o pravdy a práva... Pri tom som stále vnímal, ako veľmi Boh hľadá niekoho, kto sa očistí od tejto viny, týchto motívov a postojov; niekoho kto sa Mu vydá pre budovanie Jeho ľudu, Jeho vzácnych, krvou kúpených... Potom tak isto – snáď silnejšie som volal za seba o milosť: zrazu mi prechádzali konkrétne situácie na myseľ, kedy som bol použitý nepriateľom na borenie toho, čo chcel Pán stavať. Videl som niektoré skutky, postoje mojej pýchy, sebectva, slepého presvedčenia, ktoré ma viedlo k niektorým farizejským postojom a postupom voči ľuďom. Volal som o odpustenie, že som sa správal ako slon v porceláne. Bol to pre mňa veľmi silný moment a zastavenie, hoci toto trvalo len niekoľko minút...

Na druhý deň som si uvedomil ešte jednu súvislosť, keď som nad tým znovu premýšľal. Keď sme ochotní v uctievaní, zhodiť koruny a vence zo svojich hláv, vtedy sme schopní uvidieť, prečo nám Pán tie koruny zveril a ako ich máme použivať, uplatňovať. Keď sme ochotní poddať sa Bohu v tom do čoho nás povolal – keď vedome odmietneme svoje ambície, predstavy. Ešte nikdy doteraz som sa na cikrev, na zbor, na kresťanov nepozeral takým spôsobom, aký sa mi naskytol – keď som vnímal Pánove slová a Jeho srdce. Zrejme si takmer vôbec neuvedomujeme, čo pre Pána Jeho nevesta znamená; čo pre Neho znamená každý jeden z nás.

Aplikácia:

  1. Možeš sa zdieľať o konkrétnych veciach, ktoré v tvojom živote spoločenstvo s kresťanmi pozitívne zmenilo?
  2. Zažil si v zbore zranenia, sklamania, rozčarovanie? Ako si sa s tým vysporiadal? Podarilo sa ti prejsť procesom nápravy vzťahov (odpustením, zmierením,obnovením vzťahu a komunikácie...)?
  3. Ušiel si zo spoločenstva (zboru, skupinky...) niekedy na nejaký čas? Prípadne nie si práve teraz na úteku (v izolovanosti, nezávislosti,, zatajení)?
  4. Dokážeš vidieť Pánovu nevestu skrze zbory a denominácie a skrze tak diametrálne odlišné skupiny kresťanov, alebo sú cirkvi, či zbory, ktoré si zavrhol a odsúdil?