More zabudnutia
Vošli sme do akéhosi tunela. Jeho steny aj oblúkovitý strop tvorili akoby poprepletané konáre a korene stromov bez lístia. Pripomínali mi korene viniča, pretože neboli hladké, ale pokryté podlhovastými hrubými drevnatými vláknami. Mala som z nich nepríjemný pocit. Akoby sa kedykoľvek mohli načiahnuť a niekoho z nás uchmatnúť. Vládla tam zvláštna, ťaživá atmosféra. Zakrývali nám slnko, oblohu, bránili príjemnému vánku, ktorý som za nimi jasne počula, aby nás osviežil. Držali okolo nás dusno, ťažký hustý vzduch nabitý niečím nepríjemným. Mala som chuť zastať, dotknúť sa tej spleti konárov a koreňov, odtiahnuť ich od seba a vyzrieť von, na svetlo. Ale neurobila som to. Konáre mali moc uväzniť nás. Nedalo sa s nimi bojovať vo vlastnej sile, bolo márne do nich sekať mečmi bez pomazania a Božej múdrosti, ktorá by nás k tomu viedla. Niekde úplne vzadu v mojej mysli sa objavil Boží plán. Nebol pre nás, ale jedného dňa mali prísť bojovníci povolaní ten tunel spáliť Božím ohňom. My sme mali len prejsť. Kráčali sme potichu, nerozprávali sme, ale modlili sme sa. Každý sám za seba, aj za druhých. Nakoniec sme konečne vyšli von.
Ocitli sme sa na brehu mora alebo rozľahlého jazera. Nevidela som jeho koniec, len vzdialené pobrežie zátoky, do ktorej sme sa dostali. Hladinu malo pokojnú, sem tam čerenú maličkými, pomalými vlnkami. Tekutina, ktorá ho tvorila, svojou farbou pripomínala vodu, ale nebola to voda, bolo to niečo olejovité, mazľavé a lenivé. Nad hladinou sme videli týčiť sa osamelé stavby, akoby rozľahlé strážne veže z dreva. Podľa všetkého v nich bývali ľudia. Chcela som vstúpiť do tej kvapaliny, aby som sa dostala až k nim. Môj kôň si už už namočil kopyto, keď ma, aj niekoľkých iných horlivcov, niekto upozornil:
„Nevstupujte do toho, nevieme, čo to je!“
Okamžite sme ustúpili. Hovoriaci mal pravdu. Nepoznali sme to. Prišlo mi trochu zvláštne, že ma nevaroval môj orol. Sedel mi zadumane na predlaktí a pozeral na tie stavby.
„Kto tam asi býva?“ opýtal sa ani nie tak mňa ako seba a Ježiša. Potom pozrel na mňa. „Cítiš to?“
„Zostalo na nás niečo z toho tunela,“ povedala som.
Cítila som jeho aj moje skľúčenie, zovretie v srdci, niečo nedefinovateľné a ťaživé. Také, aké sme cítili v tuneli.
Prišiel ku nám generál: „Dajte sa do poriadku, budem vás potrebovať,“ prikázal.
Jedinečná s Milujúcou už pomáhali stavať provizórne úkryty zo stanových plachiet, ktoré nám mali poskytnúť trochu tieňa. Objímajúca rozdávala občerstvenie. Jej jazdec kľačal na kolenách. Slnko bolo ostré a silno pálilo. Zosadla som a siahla po mechu s vodou. Visel na sedle môjho koňa. Bol takmer prázdny. Akoby pri tom zistení odumierali zvyšky mojej viery. Dala som napiť orlovi a potom sebe. Minuli sme ju do poslednej kvapky. Sadli sme si na zem a pozerali na seba.
„Bude to tvrdé,“ povedal.
„Niekde nám musí Boh pridať vieru,“ zašepkala som.
„Nezaspievaš mi?“ opýtal sa ma.
Chcela som vstať, aby som zavolala Jedinečnú s Milujúcou, ale nedovolil mi to. Ani Objímajúcu s jej čerstvosťou priamo od Božieho trónu mi nedovolil zavolať.
„Len ty,“ povedal, „toto je len náš boj.“
Pozerala som na tie tri. Boli veselé, plné elánu...
„Toto je len náš boj,“ zopakoval orol. Potom sa o mňa oprel a čakal kým začnem.
„Bože,“ modlila som sa, „je nám ťažko. Niečo v tom tuneli nás zasiahlo. Nevieme čo, nevieme ako sa modliť. Len pošli svoje svetlo a svoju pravdu. Tvoje rieky nech občerstvia každé naše unavené miesto.“
Potom som potichučky začala spievať. Len pre nás. Orol vzal pero a začal písať. Aj vo mne sa narodil nový príbeh. Pomaly rástol a dozrieval. Všetko som si zapísala.
„Lepšie?“ spýtal sa generál, keď sa vrátil pozrieť, ako sa nám darí.
„Lepšie,“ usmial sa ešte trochu melancholicky orol.
„Poďte, budeme sa modliť aj všetci spolu.“
Poskrývali sme sa do prístreškov a modlili sa. Tváre sme nastavili čerstvému Božiemu vánku. Mech na vodu som mala znovu plný. Boh nám odkrýval podstatu tekutiny v mori, aj podstatu problému ľudí žijúcich v drevených stavbách. Generálov orol mi položil ruku na rameno. Modlil sa. Videl na dno mojej duše a otváral dvere Božiemu občerstveniu. Pomohol mi pozrieť priamo a len na môjho veľkého Víťaza. Potom sa modlil za môjho orla.
Mala som videnie:
Prechádzala som sa po brehu toho mora, či jazera a modlila som sa. Vtom sa na ňom zdvihla mohutná vlna. Týčila sa priamo nado mnou a hrozila zaplaviť celý náš malý tábor. Utekala som po ostatných. Vlna tam stála, akoby na nás pozerala. Všimla som si, že naozaj má oči, uši aj končatiny. Bol to pán tohto miesta, veľký démon, ktorý nás prišiel zničiť. Ale nás chránilo meno Ježiš, nemal moc nám uškodiť. Nakoniec vlna spľasla bez toho, aby niekomu ublížila.
Povedala som to ostatným. Bola v tom celá stratégia boja. Rozdelili sme sa do niekoľkých skupín. Každá z nich mala dve hodiny držať modlitebnú stráž a potom ju vystriedala ďalšia. Ostatní mali zatiaľ oddychovať a pomáhať v tábore.
Sadli sme si s orlom na breh a pozerali na tie čudné stavby. Nič nenasvedčovalo tomu, že by nás odtiaľ spozorovali a chceli sa s nami stretnúť. Vyzerali stále rovnako ticho a pusto, ale boli sme si istí, že sú obývané. Horela v nás túžba priniesť tam evanjelium spôsobom, ktorý pripravil Pán. Potrebovali sme sa k nim dostať, len sme zatiaľ nevedeli ako. Leštili sme svoje nové šípy a čakali, čo povie Boh. Za nami som počula hlasy modliacej sa skupiny, ktorá práve držala stráž. Naša nasledovala hneď po nich. Prenikol ma čudný skľučujúci pocit.
„Čo ti je?“ spýtal sa orol.
„Blíži sa,“ povedala som, „pozri na tú kvapalinu.“
Pozorovali sme ju. Pomaly, nesmierne lenivo ustupovala preč od brehu. Postavila som sa a urobila krok na jej pôvodné teritórium. Neurobila som to preto, že som si myslela, že ustupuje pred našimi modlitbami, ale preto, že sa chystala na útok. Tým krokom som jej povedala:
„Táto zem už nepatrí tebe, ale nám.“
Orol ma najskôr chcel zastaviť, ale potom pochopil, čo robím a postavil sa po mojom boku. V rukách sme držali svoje luky a šípy. Cítila som nenávisť pána tohto miesta a jeho túžbu vytrhnúť nám ich z rúk. Rozhodli sme sa v tom celom stáť ešte viac spolu. Chytili sme oba naše šípy tak, že som držala môj aj orlov a on svoj aj môj. Tekutina stále ustupovala. V hodinu, keď sme mali prebrať modlitebnú stráž, už bola viac ako desať metrov ďaleko. Zavolali sme generála a začali sa modliť s ním aj s ostatnými z našej skupiny. Oproti nám sa zrazu valila vysoká vlna. Hľadeli sme na jej vrchol a pripadali si veľmi, veľmi maličký. Vyzerala byť veľmi lenivá a pomalá, ale pri tom, ako sa valila oproti nám, vydávala hlasný zvuk podobný burácaniu hromu.
„Ježiš je Víťaz, On je väčší!“ kričali sme z plných pľúc.
Stále sme stáli na jej pôvodnom území. Hrozilo, že nás zavalí. Ale dôverovali sme tomu, čo som videla vo videní a nepohli sme sa ani o krok. Vlna sa zastavila.
„Ste na mojom území,“ zahrmel hlas démona.
„Toto miesto teraz patrí Ježišovi,“ povedal generál.
„Ty, maličký,“ zasmial sa démon, „myslíš si, že keď máš v cirkvi nejaké postavenie, môžeš nado mnou zvíťaziť? Tvoja pýcha ťa sem priviedla.“
Všetci sme sa za generála potichu prihovárali. Aj v tábore si všimli, čo sa deje a počula som, ako spievajú chvály. Spievali o Ježišovej krvi a o Jeho víťazstve. Jedinečná s Milujúcou burcovali posledných driemajúcich bojovníkov, aby za nami stáli naozaj všetci.
„Priviedol nás sem Ježiš,“ povedal pokojne generál, „v Jeho mene ti prikazujem, vydaj zajatých.“
„Akých zajatých? Sú tu dobrovoľne.“
„Sú oklamaní. Teraz odíď, hovorím ti v mene Ježiš a my im prinesieme Jeho pravdu.“ Ako to povedal, urobil krok vpred. Vlna o krok ustúpila. Takto sa naťahovali, kým sme sa nedostali k prvej zo stavieb. Považovali sme to za veľké víťazstvo, ale stále tu ešte bol ten démon. Jeden z našich mladých vojakov, bol to ten mladík, ktorého orla som naučila lietať na záver nášho pobytu v Suchom údolí, vyliezol na drevenú stavbu a na jej vrchole vztýčil zástavu. Nápis na nej znel: „Ježiš je víťaz.“
„Ježiš je víťaz,“ kričali sme všetci, „Ježiš je víťaz!“
Vtedy vlna spľasla. Neviem, kde sa podela tá masa tekutiny, ale na svoje pôvodné územia sa nevrátila. Posunuli sme jej hranice asi o päťdesiat metrov.
Generál vyzeral unavene. Nechala som ho na starosti jeho orlovi a niekoľkým ďalším bojovníkom a my ostatní sme vyliezli hore. Šípy sme si zatiaľ schovali, ešte neprišiel ich čas. Ale boli iné. Akoby sa medzi nimi preliali ich vlastnosti. Orlov šíp trochu zmäkčil môj štýl a môj dodal tomu jeho trochu dobrodružstva.
Bola to premyslená konštrukcia. Stála na množstve drevených kolov, ktoré na sebe držali jej obrovskú podlahu. Na nej boli postavené malé domčeky. Mohli tu žiť asi tak dve stovky ľudí. Ležali na širokých posteliach zaberajúcich takmer celý priestor každého z domov a odpočívali. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby takto neodpočívali už celé roky. Ktokoľvek sa dostal do moci lenivého mora, stratil chuť žiť. Už len prežíval, prebdieval dni a mnohí aj noci. Úplne stratili schopnosť spať. Ich telá boli tak mľandravé, že nevládali ani stáť, alebo postarať sa o seba. V dôsledku toho boli veľmi vychudnutí, čo ich ešte viac oslabovalo. Jediným ich zdrojom zábavy sa stali počítače a televízory ležiace priamo na posteliach, na ktorých si krátili dlhú chvíľu. Už nepoznali radosť zo športu a pohybu na čerstvom vzduchu. Len zo dňa na deň otupenejším pohľadom pozerali do obrazoviek vyciciavajúcich z nich poslednú silu. Pozrela som do jedného z televízorov. Bola som zvedavá, čo také je tam pustené, že ich to tak ničí. Bežal tam nekonečný seriál, z ktorého ak by som videla prvú a poslednú časť, v podstate by som obsiahla celý jeho dej. Na počítačoch mali pustené hry podobného charakteru. Nie adrenalínové zabijácke hry, ktoré tiež vedia zničiť psychiku človeka, aj keď iným spôsobom, ale akúsi pomaličky plynúcu hru, ktorú keby som hrala, od zúrivosti a nervozity, že to nejde rýchlejšie, by som to nakoniec minimálne vypla, keď nie roztrieskala počítač. V duchu som videla, že mnohí z týchto ľudí najskôr reagovali podobne. Ale ich život bol tak zúfalo prázdny a bez cieľa, že sa nakoniec podvolili a zvolili si mať aspoň niečo namiesto veľkého nič, ktoré cítili.
Kľúčovým človekom sa pre nás stal mladík, ktorý vyvesil zástavu. Poznal pocity tých ľudí a poznal riešenie. Od jeho prvej bitky v Suchom údolí veľmi podrástol a bol nám teraz nesmiernou oporou. Mal citlivosť, ktorá nám chýbala. Učili sme sa od neho. Generálovi už bolo lepšie, ale zostal vonku na stráži s dosť veľkou skupinou bojovníkov na to, aby sa v modlitbách mohli striedať. Počuli sme ich hlasy až hore. Prechádzali tam a späť popod stavbu, chválili Boha a modlili sa za každého jedného z celého oddielu menovite. Bolo príjemné z času načas počuť svoje meno, keď sa za mňa prihovárali. Dodávalo nám to silu, pretože aj keď sme lenivú vlnu zahnali o niečo ďalej, stále bolo cítiť jej vplyv. Prebíjala sa do nás prázdnota, ktorá bola kľúčovým nástrojom démona ovládajúceho ešte nedávno toto miesto. Obyvatelia domov ňou boli úplne presiaknutí. Prechádzalo to nimi a presakovalo aj navonok. Neustále sme sa navzájom povzbudzovali a modlili sa, aby sme si tiež len neľahli a nevykašľali sa na všetku námahu, ktorú nás toto miesto deň čo deň stálo.
Nakoniec sa ovzdušie uvoľnilo. Myslím, že to bolo v deň, keď sme vyhodili posledný z tých mučiacich televízorov. Mladík pribehol ku mne celý rozžiarený a zaviedol ma za prvým z obyvateľov drevenej konštrukcie, ktorý dovolil Ježišovi, aby mu dal nový zmysel života. Mladík veselo poskakoval okolo a tešil sa, že sme zažili prielom. Ten človek ešte hľadel trochu do prázdna, ale pohľad sa mu očividne zmenil. Ožil. Začal sa pýtať otázky a dávali sme mu odpovede. Postupne silnel a nakoniec sa postavil na vlastné nohy. Prešiel niekoľko krokov, potom pobehol a nakoniec zoskočil dole na súš a rozbehol sa ďalej. Poslala som za ním Jedinečnú, nech ho stráži, aby sa nestratil. Za niekoľko hodín sme mali takýchto pobehujúcich niekoľko desiatok. Každý mal svojho osobného učiteľa a strážcu, aby dostal odpovede na všetky otázky, ktoré sa potreboval spýtať. More každým našim aj najmenším posunom ustúpilo o niečo vzad. Ale vlna sa nevracala. Čakali sme ju, ale už neprišla.
Pýtala som sa na ňu Pána. Prezradil mi, že v ďalších stavbách, ktoré zatiaľ zostali v démonovej moci, škodil ľuďom o to viac. S oveľa väčšou zúrivosťou, pretože vedel, že jeho čas sa kráti.
Ľudia v prvej stavbe rýchlo silneli. Niektorí z nich boli kresťanmi a spomenuli si na to všetko, čo už pre nich Boh urobil. Chopili sa toho, čo v nich obnovil a pomáhali ďalším. Uvoľnili nám tak niekoľko párov rúk, aby sme sa mohli sústrediť na to, aby sme sa rýchlo dostali do ďalších komplexov domčekov.
Ako inak, modlili sme sa. Generál už vedel, ako na to, ale chcel, aby sme aj my ostatní mali jasné osobné vedenie. Každý potreboval stáť na vlastných nohách viery.
Rozostavili sme sa pozdĺž brehu lenivej mazľavej kvapaliny. Spievali sme pieseň o Ježišovom víťazstve. Každým slovom sa tekutina o kúsok stiahla. Ale tlačila do nás strach, že všetka naša námaha na tomto mieste je márna. Že už len chvíľočku, niekoľko dní, či hodín a démon, vlastniaci pred naším príchodom toto miesto, nás porazí a uväzní vo svojej moci. Ak sa niekto naozaj začal báť, ošpliechala ho. Ošpliechaný bojovník sa potreboval zotaviť. Nepríjemná kvapalina spôsobovala pocit hlbokej vnútornej prázdnoty, nevysvetliteľného skľúčenia a bezmocnosti. Orly sa o ošpliechaných starali a znovu ich postavili na nohy, aby sa ku nám mohli vrátiť. Nazvala som si to more „More zabudnutia“. Človek v jeho moci už nepoznal nič iné, len to, čo ponúkalo. Na všetko dobré vo svojom živote zabudol. V minulosti som sa často stretla s pocitmi, ktoré spôsobovalo. Veľa krát som s podobnými démonmi prehrávala, ale dnes bol čas zvíťaziť. Spomínala som na svoje skúsenosti a chválila môjho Víťaza. Mala som chuť sa od radosti z Jeho víťazstiev rozbehnúť vpred, ale Boží Duch tichým napomínaním moje kroky spomaľoval. Aj orol si sadol na moje rameno a zaťal do neho pazúry. Mračila som sa na neho, ale mal pravdu. Museli sme byť jednotní. Osamelý bojovník by sa tu utopil.
Dostali sme sa k dvom ďalším stavbám. V diaľke sme ich videli ešte niekoľko. Z prvej stavby nám už pribiehali na pomoc naši starí aj noví bojovníci a vyliezali hore, aby pomohli ľuďom, ktorí žili tu. My sme išli ďalej. Neviem ako dlho to trvalo, ale jedného dňa sme dorazili na druhý breh toho mora. Bolo to predsa len skôr veľké jazero, aj keď mi pripadalo tak nekonečné. Ale ešte stále sme nevyhrali. V ovzduší bolo cítiť prítomnosť bývalého vládcu tohto miesta. Inštinktívne sme silnejšie zovreli svoje meče a štíty.
„Nebojte sa,“ povedal generál, „nemá žiadnu moc. Len sa vystatuje.“
Niektorí, ktorí boli cestou sem ošpliechaní, sa napriek tomu triasli.
„Kto je väčší,“ opýtal sa generál, „ten, ktorý vás nastrašil, alebo Ten, ktorý zvíťazil nad strachom?“
„Ten, ktorý zvíťazil,“ ozval sa jeden mladý bojovník. Tiež bol ošpliechaný.
„Ty nás dnes povedieš,“ povedal mu generál.
Všetci sme sa začudovali. Nebol moc skúsený.
„Pozeraj na neho,“ povedal mi generál.
Bojovník mal luk a šípy. Vzal ich do rúk a vystrelil smerom k stavbám. Do každej poslal niekoľko šípov. Tie sa vo vzduchu rozdelili na množstvo ďalších. Čerstvo oslobodeným a spaseným ľuďom priniesli poznanie novej zábavy – Božej zábavy plnej Jeho Ducha. Posilňovali ich poznanie Boha a pomáhali zaplniť prázdne miesta v ich srdciach.
„Pomôžeš mu?“ opýtal sa ma generál.
„Iste,“ odpovedala som prekvapene. Netušila som, aké nádherné šípy vlastní tento vojak. Vzala som svoj luk a tiež vystrelila niekoľko šípov do každého komplexu domčekov. Po mne vystrelil aj môj orol. Každý z nás mal iné šípy. Navzájom sa dopĺňali. Stáli sme tam a pozorovali, ako bývalí väzni naberajú novú silu, zoskakujú dole a opierajú sa o koly držiace na sebe ich staré domovy. Poriadne sa zapreli až kým všetky do jedného nespadli. Rozlámali sa na kúsočky, ktoré zapálili a nechali zhorieť.
Za nami sa ozval hrozivý hrmot. Démon sa naozaj ešte nevzdal. Vrhol sa na nás s armádou rozzúrených démonov, ktorých sme obrali o ich obete. Chceli sme stoj čo stoj uchrániť mladučkých kresťanov pred ich útokom, ale bolo ich priveľa. Dostali sa cez nás ďalej. Horúčkovito som sa modlila, aby ich naši ľudia dokázali ochrániť. Bili sme sa, sekali mečmi naokolo a chválili moc Ježiša Krista, toho spravodlivého a svätého, jediného Boha. Démoni dorážali a mnohí z nás boli ranení. Vyzeralo to dosť bezútešne. Bolo ich oveľa viac ako nás. Môj orol sa, letiac okolo, obtrel o moje ucho a zašepkal:
„Neboj sa, Ježiš je na našej strane.“
Vôbec to tak nevyzeralo. Pomaly som prepadala panike. V mysli sa mi premietol hrôzostrašný scenár – v ňom sa lenivé more vrátilo škodoradostne na svoje miesto. Všetci, aj tí, ktorých sme práve oslobodili a aj my, sme sa ocitli v jeho zajatí tlačiac sa na drevených stavbách. Zažívali sme sklamanie, otupenie a bezmocnosť. Nebolo toho, kto by nám pomohol.
„Hej!“ skríkol na mňa orol z výšky svojho nádherného letu, „neboj sa. To sú jeho myšlienky,“ ukázal na veliteľa démonov.
„Prepáč, Pane Ježišu, verím ti,“ povedala som.
„Spievaj!“ prikázal mi orol.
Bojovala som ďalej s množstvom malých démonov a spievala som. Pozerala som na Baránka, vnímala som moc Leva z kmeňa Júda. Orol si sadol na moje plece a spieval so mnou. Bolo ho počuť po celom bojisku. Jeho pieseň dodávala silu všetkým vojakom.
Zozadu ku nám pribehli niektorí z obyvateľov drevených domov. Za normálnych okolností by som sa bála im to dovoliť, ale nemali sme na výber. Boli naozaj statoční. Mnohí boli ťažko ranení, ale vedeli, proti komu bojujú a vydolovali zo seba výdrž, akú sme my nemali. Nakoniec sme s ich nezaplatiteľnou pomocou zahnali démonov preč.
Spúšť bola neuveriteľne veľká. Potrebovali sme plné nasadenie každého jedného, kto nebol ranený vôbec alebo len veľmi ľahko. Sústredili sme sa teda na najmenšie zranenia. Ošetrili sme ich, modlili sa s nimi a potom ich poslali pomáhať druhým. Ošetrili sme ich, aj keď sa cítili vcelku dobre, aby nešírili klamstvá porazeného démona. Potrebovali sme vietor Svätého Ducha, aby boli občerstvovaní a úplne uzdravení. Mladík, ktorý vystrelil svoje šípy, bol tiež ranený len ľahko. S generálovou pomocou porazil v priamom boji veľkého démona. Bol unavený. Poslali sme ho modliť sa, aby mu Boh dal novú zásobu šípov. Utiahol sa na okraj bojiska, chvíľu len tak odpočíval a počúval Jeho tichý hlas. Potom vzal pero a usilovne písal. Keď bol hotový, z papiera, ktorý popísal, sa stal tulec plný nových, umelecky vyrezávaných šípov.
„Len smelo!“ zakričal na neho môj orol zodvihnúc hlavu od raneného, s ktorým sa práve modlil.
Mladík zacielil vysoko do vzduchu nad naše hlavy a vystrelil. Bolo to ako najnádhernejší ohňostroj, ktorý som kedy videla. Jeden jediný šíp sa v najvyššom bode letu rozdelil na tisíce menších. Tie potom padali priamo na nás. Keď ma jeden z nich trafil, najskôr som zacítila slabučké pichnutie, potom pálenie v srdci a nakoniec nekonečnú úľavu od všetkých ťažkostí, ktoré som riešila počas boja. A aj ďaleko pred tým. Bola to špecificky zostrojená strela. Priniesla uzdravenie a zocelenie. Ranení najskôr stonali od bolesti, ale potom sa po ich tvárach rozlial úsmev. Väčšina zaspala.
„Teraz ty,“ povedal mi mladík.
Prišiel čas pre môj nový šíp. Vystrelila som ho presne tým istým spôsobom, ako pred chvíľou on. Aj on sa rozštiepil na tisíce maličkých. Priniesli nový zápal pre život s Ježišom.
Potom vystrelil môj orol. Jeho šíp priniesol nový oheň lásky k Pánovi a novú vlnu Jeho posvätenia.
Stáli sme tam, všetci traja vedľa seba a žehnali dielu šípov. Boh túžil po tom, aby sme priali úspech dielu toho druhého. Potrebovali sme ich všetky. Ani jeden nebol lepší, ani jeden horší. Boli jednoducho rozdielne. Všetky niesli Božie pomazanie. To bolo dôležité.
Zostali sme na mieste a modlili sa s ranenými, až kým neboli úplne uzdravení. Jedinečná s Milujúcou a Objímajúcou boli akoby svetlom pre všetkých. Venovali sa každému, kto aj len trochu zastonal. Boli veľmi obetavé. Až som sa bála, aby sa úplne nevyčerpali.
„Už zas?“ spýtal sa ma Ježiš. Stál pri mne a usmieval sa.
„To ja by som si asi mala dávať pozor, že?“ opýtala som sa Ho.
„A na čo?“
„Aby som sa nezamotala do zbytočných obáv.“
„Iste. Ale hlavne, prišiel som, aby som bol s tebou.“
Zaviedol ma na bývalý breh Mora zabudnutia a ukázal na územie, ktoré sme pre Božie kráľovstvo získali.
„Čo myslíš? Čo s týmto tu urobíme?“
„No, ak smiem do toho hovoriť...“
„Iste.“
„Premeň to tu na nádhernú oázu. Tu na druhej strane pokračuje púšť. Bola by miestom, kde by tvoji bojovníci nabrali silu. A...“
„A?“
„Smiem to urobiť s tebou?“
„Preto som prišiel. Aby si to urobila so mnou.“
„A čo orol a Jedinečná. Aj oni môžu?“
„Iste. Nezabudla si na nikoho?“
„Generál a Milujúca? A drahá Objímajúca.“
„Túžim, aby ste poznali radosť z tvorenia. Ktokoľvek začuje moje dnešné volanie.“
Rozbehli sme sa na ešte vlhkú pôdu, ktorá tvorila dno bývalého Mora zabudnutia. Môj orol a niekoľko orlíc nad našimi hlavami, Pán Ježiš, generál s orlom na sedle, Milujúca, ja a niekoľko mladých nadšencov, vrátane toho mladíka so šípmi, s nami. Kričali sme jeden cez druhého, kde čo má byť. Kde strom, kde prameň, kde lúka, kde kvety, kde ovocný sad... Ako sme bežali, všetko to povstávalo v moci Toho, ktorý bežal s nami. Mala som pocit, že sa už nikdy nezadýcham. Vládala by som takto utekať aj celé roky. Duch Svätý nám dával toľko sily, že som ju ani nemala šancu spotrebovať. Len zo mňa vyvierala, ako som videla tie nové úžasné veci rásť. Popol zo spálených domov zaniesol svojím dychom ďaleko do púšte, kde sa rozptýlil a už si naň nikto nespomenul. Všetko okolo nás sa rozzelenalo. Potom sme si políhali okolo malého jazierka plného priezračnej vody a vyhrievali sme sa v Božej prítomnosti. Neuctievali sme Ho, nemodlili sa, len sme boli úplne potichu s Ním. A On ku každému z nás osobne hovoril.
Nakoniec som vstala a upravila svoju výzbroj.
„Kam ideš?“ opýtali sa ma generál a môj orol takmer súčasne.
„Predsa za ďalším dobrodružstvom!“ zvolala som veselo a vyhupla som sa na svojho verného koňa.
Ostaní tiež povyskakovali a spolu sme vyrazili do púšte. Pán Ježiš, náš drahý milovaný Boh, Víťaz, Pán pánov a Kráľ kráľov, cválal pred nami. Pozerala som na Jeho snehobiely plášť povievajúci vo vetre a spolu s ostatnými som z plného hrdla volala:
„Za ďalším dobrodružstvom!“