23. 4. 2010

Prekážky Božieho vedenia

PREKÁŽKY BOŽIEHO VEDENIA

Tak ako nás Pán v 8. verši 32. žalmu nádherne ubezpečuje, že nás chce viesť a vyučovať svojej ceste; tak v ďalšom verši nás vystríha pred tým, čo tomu v našich životoch môže úplne zabrániť. Dáva nám dva veľmi názorné a konkrétne príklady dvoch zvierat:
Ž 32,9: Nebuďte bez rozumu ako kôň a mulica, ktoré treba krotiť zubadlom a uzdou, bo ináč k tebe neprídu.
Týmito zvieratami sú kone a mulice. Samozrejme, hneď nás napadne, akými zvieratami máme podľa slov Pána Ježiša byť, aby nás On mohol viesť: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich znám a nasledujú mňa.“ (J 10,27) Tým správnym obrazom pre človeka, ktorého Boh môže viesť, je príklad ovce.
Čo je spoločné koňom i muliciam
Skôr však ako sa bližšie pozrieme na to, čo symbolizujú kone a mulice a aké vlastnosti nám týmito dvoma príkladmi Pán ukazuje; je dobré si všimnúť, že zároveň sú v tomto verši dve charakteristiky, ktoré sa vzťahujú aj na kone a aj na mulice:

1. ZUBADLO A UZDA – ak majú byť tieto zvieratá vedené, nutne potrebujú zubadlo a uzdu, prípadne iné donucovacie prostriedky, ktoré by ich usmernili, viedli, či zastavili. Samé od seba nenasledujú človeka bez týchto prostriedkov. Symbolizujú tým ľudí, ktorí bez silného impulzu, či donucovacieho prostriedku nenasledujú Božie vedenie, prípadne nevnímajú Božie vedenie. Musia vidieť zázrak, aby to s nimi pohlo. Musia zažívať nadprirodzené zjavenia, aby boli vôbec poslušní Bohu aspoň vo veciach, o ktorých Písmo zreteľne hovorí. A keď sa toto nedeje, idú svojim smerom po svojich cestách za tým, čo momentálne na nich silnejšie pôsobí. Ak sú ponuky sveta lákavejšie a na dosah, potom idú za nimi. Ak je Boží dotyk silnejší, potom idú za Pánom. Takýto človek je vedený vonkajšími vplyvmi na svoj život a víťazí u neho ten najsilnejší vplyv (zubadlo a uzda). Pre týchto ľudí musí byť Božie vedenie naozaj ustavične nadprirodzené, aby Boha nasledovali.
Pán však nepoužíva zubadlo a uzdu, keď nás chce viesť. To by už nebolo vedenie, ale podmanenie, otroctvo. So zubadlom a uzdou by sme už neboli slobodní. A Pán nás povolal práve k slobode (G 5,1.13.). On neprekračuje našu slobodnú vôľu. Naopak túži, aby sme Ho milovali a nasledovali zo svojej vôle. Božie vedenie spočíva v našom slobodnom nasledovaní. Ak sa my rozhodneme nasledovať Pána, On nás vedie. Tak ako ovce nasledujú svojho pastiera, poznajú jeho hlas, sú na neho úplne odkázané; tak aj my sme povolaní nasledovať Pána, poznávať Jeho hlas – lebo sme úplne odkázaní na Neho. Samozrejme sú chvíle, kedy nás Pastier zoberie do svojich rúk, kedy potrebujeme jeho starostlivosť, dokonca kedy nás na nejakom úseku prenesie, alebo kedy nás zreteľne usmerní svojim prútom. To sú iste silné okamihy, ale nedeje sa to stále.
Ten, kto si s obľubou používa zubadlá a uzdy – kto vedie ľudí do zajatia, do neslobody – je diabol – o ktorom Pán povedal, že prišiel len aby kradol, zabíjal a hubil (J 10,10). Pri tom si samozrejme používa tie zubadlá a uzdy, ktoré v našich očiach sú nádherné, lákavé, lukratívne, zaujímavé. Ide mu však o to, aby nás odlákal stále viac preč z Pánovho stáda (zo spoločenstva a hlbokých vzťahov s našimi súrodencami v Kristu) a stále ďalej z Pánových ciest (z nasledovania Pána, duchovného rastu, Božieho povolania).
Ovečkami sa stávame odovzdaním svojho života do rúk svojho Pastiera, keď vieme, že On položil život za nás, že len On je našou cestou k Bohu, len On je naša spravodlivosť, len On nás vedie po spravodlivých cestách, k pastvinám, ktoré nasýtia a k vodám, ktoré uhasia smäd. Mohli by sme obrazne hovoriť o „koňoch a muliciach v ovčom rúchu“ v súvislosti s tými ovečkami, pre ktoré je dôležitejšie niečo iné ako ich Pastier a Jeho stádo; ktoré si sami hľadajú lepšie pastviny a pramene...
Jednou z prekážok Božieho vedenia je, keď ustavične čakáme na nadprirodzene vedenie, na to, že nás Pán bude ťahať za sebou; a keď Ho prestaneme nasledovať len preto, že „sa nič nedeje“. On nás čaká a túži po tom, aby sme Ho nasledovali s celou vážnosťou každý deň. Ďalšou prekážkou sú „silnejšie vplyvy“ (ktoré vnímame a prežívame intenzívnejšie a silnejšie ako Božie povolanie), ktoré na nás prirodzene pôsobia (rôzne možnosti a ponuky, zamestnanie, rodina, zákonníctvo, pokušenia k hriechu...) a ktoré nás vzďaľujú a oddeľujú od Pánovho stáda, od Jeho ciest a od Jeho vedenia (k dezorientácii, zaneprázdnenosti, ustarostenosti, pocitom viny a zlyhania...).

2. NEPRIBLÍŽIA SA – bez zubadla a bez uzdy – sami od seba tieto zvieratá neprídu k človeku. Symbolizujú tým ľudí, ktorí bez vonkajších vplyvov (zreteľných zázrakov, nadprirodzeného Božieho pôsobenia, ťažkých životných situácií...) neprídu k Bohu – nepriblížia sa mu. Neprídu k Bohu tak blízko, aby Ho mohli osobne poznávať. Nepriblížia sa k nemu natoľko, aby Boh mohol v ich životoch pôsobiť – prirodzeným aj nadprirodzeným spôsobom. Sú to ľudia, ktorí si zachovávajú akýsi odstup. Možno Pána poznajú, vedia o Ňom, chcú za Ním aj úprimne ísť, ale nemilujú Ho - nie sú zamilovaní do Pána. Nie sú v stave činiť prvotné skutky prvej lásky. Neprahnú tak po Božej blízkosti. Nie sú až tak horliví v modlitbe a uctievaní. Netrávia veľa času osamote s Pánom a nezvyknú niečo „prežívať, či cítiť“ vo vzťahu s Pánom. Môžete sa s nimi rozprávať aj celé hodiny a nezistíte, že sú veriaci.
Práve ochota a túžba priblížiť sa Bohu – životný štýl približovania sa Bohu – je vlastne jadrom Božieho vedenia. Dalo by sa povedať, že do akej miery sa približujeme Bohu, do takej miery sme vnímaví Jeho vedenie a ochotní ho nasledovať. Božie slovo nás doslova vyzýva k tomu: Priblížte sa Bohu a priblíži sa vám, očistite si ruky, hriešnici, a vy duševne rozpoltení, posväťte si srdca; uvedomte si svoju biedu, žalostite a plačte! Váš smiech nech sa obráti na žalosť a radosť na žiaľ! Pokorte sa pred Pánom, a povýši vás! (Jk 4,8-10). Priblížiť sa Bohu znamená pokoriť sa pred Ním, uvedomiť si svoj skutočný stav, zobrať vážne Božie slovo, zmeniť to, čo nie je v našom živote v poriadku a v súlade s Božou vôľou. Približovať sa Bohu znamená meniť sa na Jeho obraz. Čím sme Mu bližšie, tým viac sme Ním konfrontovaní a ovplyvňovaní (Jeho láskou, svätosťou, slávou, dobrotou, prísnosťou...). Samozrejme, pokiaľ nie sme ochotní meniť sa, jednoznačne a bez kompromisov jednať s hriechom a brať Boha vážne – vlastne si zachovávame svoj odstup, bezpečnú vzdialenosť od Boha. Podľa slov Pána Ježiša je to neochota ísť na svetlo – nenávisť voči svetlu. Nemusí to znamenať život v úplnej tme. Môže to byť život v šere, alebo pološere – môže to byť len čiastočné svetlo. Jediné čo nás pritiahne k Pánovi, je láske k Nemu. Pokiaľ za nezamilujeme do Neho, nebude náš hlad po Ňom a naša túžba priblížiť sa Mu väčšia, ako náš prirodzený sklon utekať pred svetlom (žiť v pohodlí, nemať problémy, byť spokojný so sebou...).
Aj tento princíp vidíme u Dávida veľmi jasne: Jeho najväčšou túžbou bol Boh sám. Doslova túžil prebývať v Jeho dome (Ž 27,4). O tom, že zažíval Božiu blízkosť, jednoznačne svedčí jeho výrok: Ale mňa blaží Božia blízkosť. V Hospodinu, Pánovi mám svoje útočište, aby som všetky Tvoje skutky zvestoval (Ž 73,28).
Božie vedenie zažijeme len v osobnom vzťahu s Pánom a prehlbuje sa len prehlbovaním tohto vzťahu. Božie vedenie spočíva v nasledovaní Pána a nasledovať Pána znamená milovať Ho celým svojim srdcom, celou dušou a celou silou. 

Obidve tieto spoločné vlastnosti pre kone i mulice nám ukazujú na základné prekážky Božieho vedenia:
  • Neochota nasledovať Boha bez nadprirodzeného Božieho vedenia, bez donútenia životnými okolnosťami.
  • Poddanie sa iným – silnejším vplyvom na náš život
  • Neochota priblížiť sa Bohu – absencia túžby približovať sa Bohu stále viac.

Čo je charakteristické pre kone a čo pre mulice
Keď sa bližšie pozrieme na tieto zvieratá v Písme, zistíme, že symbolizujú ešte niečo viac ako doteraz spomenuté spoločné vlastnosti a nájdeme ďalšie prekážky Božieho vedenia.

KONE
V Písme sa hovorí o používaní koní väčšinou na vojenské účely, nie hospodárske. Izraelci sa s koňmi zoznámili až v Egypte, kde sa si z nich Egypťania urobili otrokov. Keď však Izraelci volali k Bohu a vzdychali pod ťažkým bremenom, Hospodin zasiahol do ich situácie a predivne ich odtiaľ vyviedol. Viedol ich do zasľúbenej krajiny. Pre Izraelcov to však znamenalo, že sa stali Hospodinovým ľudom, uzavreli s Ním zmluvu, prijali prikázania a zaviazali sa, že budú nasledovať Hospodina a počúvať na Jeho hlas.
Znamenalo to však pre nich aj opustenie Egypta, jeho spôsobu života a viacerých vecí, na ktoré si tam zvykli. Skutočnosť, že to nedokázali spôsobila, že až druhá generácia vošla do zasľúbenej zeme. Jednou z vecí, pred ktorými ich Mojžiš prorocky varoval, boli práve kone:
Deuteronomium 17:14 Keď vojdeš do zeme, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, a zaujmeš ju do dedičstva a budeš bývať v nej a povieš: Ustanovím nad sebou kráľa jako všetky národy, ktoré sú vôkol mňa. 15 Ustanovíš nad sebou iba toho za kráľa, ktorého si vyvolí Hospodin, tvoj Bôh: niektorého zpomedzi svojich bratov ustanovíš nad sebou za kráľa, nebudeš môcť dať nad seba človeka-cudzozemca, ktorý nie je tvojím bratom. 16 Avšak nech si nenadovažuje mnoho koní ani nech neobracia ľudu do Egypta nato, aby rozmnožil svoje kone, keďže vám povedal Hospodin: Nikdy sa viacej navrátite touto cestou.
Kone – zrejme viac ako čokoľvek iné v Písme – symbolizovali Egypt. Ich chovanie znamenalo pre Izraelcov cestu späť. V prenesenom význame by sme mohli hovoriť, že kone v našich životoch sú veci, návyky, postoje a hodnoty zo starého života (z ktorého nás Pán vytrhol), ku ktorým sa máme tendenciu vracať.
Jedným z najčastejších takýchto „koníkov“ je spoliehanie sa na niečo iné ako na Boha a Jeho milosť. V starom živote sme nepoznali Boha. Žili sme úplne podľa svojich predstáv, podľa svojich žiadostí a túžob. Jedinou oporou sme si boli my sami, naša múdrosť, šikovnosť, vzdelanie, zárobok, známosti... Keď sme však poznali Boha a Jeho milosť, vošli sme do úplne nového (a aj iného) života. Zistili sme, že všetky naše hodnoty sú smetím a stratou v porovnaní s nekonečne vzácnou známosťou o Kristu. Po čase sa však predsa máme tendenciu znovu k tomu všetkému vracať a zakladať si na tom viac, ako na Kristu a závislosti na Jeho milosti.
Žalmy 20:8 Títo dúfajú vo vozoch a tamtí v koňoch, ale my si pripomíname meno Hospodina, svojeho Boha. 9 Oni klesli a padli, ale my stojíme a budeme pevne stáť.
Žalmy 33:17 Klamný je kôň, kde ide o záchranu, a nevychváti vo svojej veľkej sile. 18 Hľa, oko Hospodinovo hľadí na tých, ktorí sa ho boja, na tých, ktorí očakávajú na jeho milosť, 19 aby vytrhol ich dušu zo smrti a živil ich v čas hladu. 20 Naša duša čaká Hospodina; našou pomocou a naším štítom je on. 21 Lebo v ňom sa bude radovať naše srdce, pretože sa nadejeme na meno jeho svätosti. 22 Nech je, ó, Hospodine, tvoja milosť nad nami, jako očakávame na teba.
Žalmy 147:10 Nemá záľuby v sile koňa ani sa nekochá v lýtkach muža. 11 Hospodin má záľubu v tých, ktorí sa ho boja, v tých, ktorí očakávajú na jeho milosť.
Izaiáš 30:15 Lebo takto hovorí Pán Hospodin, Svätý Izraelov: Keď sa obrátite a upokojíte sa, budete zachránení; v utíšení sa a v dúfaní bude vaša sila. Ale nechcete, 16 lež hovoríte: Nie, ale na koňoch utečieme. Preto aj budete utekať! Na rýchlych ujdeme. Preto aj budú rýchli tí, ktorí vás budú stíhať.
Izaiáš 31:1 Beda tým, ktorí idú dolu do Egypta o pomoc a spoliehajú sa na kone a nadejú sa na vozy, pretože ich je mnoho, a na jazdcov, pretože sú veľmi mocní, a nehľadia na Svätého Izraelovho a nehľadajú Hospodina.
Aj z uvedených veršov vidíme, že kone v podstate konkurovali Bohu v životoch Izraelcov a to tým, že sa stali pre mnohých predmetom dôvery, spoľahnutia sa, či istoty. Prečo? – Zrejme pre silu a rýchlosť (šikovnosť) týchto zvierat. Ovšem táto ich sila a rýchlosť museli byť usmerňované zubadlom a uzdou. Nebola dobrovoľne k dispozícii, musela sa zakaždým podrobiť a zakaždým usmerňovať.
Ak nemáme byť ako kone, musíme sa vzdať tých „svojich síl, rýchlosti a šikovnosti“, ktoré majú tendenciu byť nezávislé od Boha, Bohu nepoddajné; ktoré nás vedú k tomu, že Boha v podstate nepotrebujeme, nehľadáme... že si akoby „ušetríme námahu, zrýchlime tempo, vyriešime problémy a ťažkosti...“
Toto všetko totiž je veľkou bariérou Božiemu vedeniu v našich životoch. Pretože ak si veci vieme zariadiť a vyriešiť sami, nepotrebujeme Boha a ani Jeho vedenie. Ak bežíme ako kone vo svojej sile a svojou rýchlosťou, ťažko sa budeme prispôsobovať tempu ovečiek a Pastiera, ktorý kráča pred nimi.
MULICE
V našom verši ide o divokého osla sýrskeho. V Písme máme veľmi konkrétny príklad človeka, ktorý bol Bohom prirovnaný k tomuto zvieraťu. Ak nemáme byť ako tento osol, zrejme sa musíme vyvarovať toho, čo bolo vlastné tomuto človeku. Ide o prvého Abrahámovho syna – Izmaela:
Genesis 16:11 A ešte jej riekol anjel Hospodinov: Hľa, tehotná si a porodíš syna a nazveš jeho meno Izmael , lebo Hospodin počul tvoje trápenie. 12 A bude to divoký človek; jeho ruka bude proti všetkým a ruka všetkých proti nemu, a bude bývať pred tvárou všetkých svojich bratov.
Boh sám prirovnal Izmaela – jeho charakter – k divokému oslovi, keď o Izmaelovi povedal: Bude to spurný človek, ako bezuzdný divý osol, ktorý nebude nikomu chcieť zohnúť svoju šiju a nebude chcieť znášať nijaké jarmo. Bude sa stavať proti všetkým a potom samozrejme, všetci proti nemu.
Práve toto je charakteristika ďalšej prekážky Božieho vedenia: vzpurnosť, neochota sa podriadiť, divokosť a večné nepriateľstvo, opozícia proti bratom. Ide totiž o úplne opačný charakter ako má náš Pán, úplne iné vlastnosti a postoje, aké má Duch Svätý. A tieto priam vylučujú spoločenstvo s Ním a spoločenstvo s bratmi.
Genesis 21:9 A Sára videla syna Hagari, Egypťanky, ktorého porodila Abrahámovi, že je posmievač.
Pre Izmaela bola charakteristická ešte jedna vlastnosť, ktorá sa môže stať kameňom úrazu pre vnímanie a citlivosť na Božie vedenie a to je posmievanie sa. Posmech je vlastne len prejavená necitlivosť k iným. Ak sa nenaučíme byť citliví k svojim súrodencom v Kristu, nebudeme citliví ani voči Bohu. Ak nemilujeme brata, ktorého vidíme, ako môžeme milovať Boha, ktorého nevidíme? (1J 4,20) V prvom žalme je to jednoznačne vyjadrené: Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí.
Posmievanie sa je ďalšou prekážkou, ktorá nám bráni nechať sa Bohom viesť.
Galatským 4:21 Povedzte mi vy, ktorí to chcete byť pod zákonom, či nečujete zákona? 22 Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov, jedného od dievky, otrokyne, a jedného od slobodnej, zákonitej ženy. 23 Ale ten od dievky sa narodil podľa tela a ten zo slobodnej zo zasľúbením, 24 ktoré to veci sú alegóriou, obrazom lebo to sú tie dve smluvy, jedna s vrchu Sinai, rodiaca deti v rabstvo, a to je Hagar. 25 Lebo Hagarou je vrch Sinai v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo aj on slúži v rabstve so svojimi deťmi. 26 Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorý je matkou všetkých nás. 27 Lebo je napísané: Veseľ sa, neplodná, ty, ktorá nerodíš! Vykríkni a zvolaj, ktorá nepracuješ ku porodu! Lebo viacej bude mať detí opustená ako tá, ktorá má muža. 28 Ale my, bratia, sme jako Izák, deťmi zasľúbenia. 29 Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. 30 Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej. 31 A tak tedy, bratia, nie sme deťmi dievky, ale deti slobodnej.
 
Tak ako kone symbolizujú Egypt a cestu späť – návrat k tomu, z čoho nás Pán vytrhol, tak Izmael symbolizuje život v tele.

Božie vedenie

BOŽIE VEDENIE
Žalmy 32:8  Vyučím ťa a ukážem ti cestu, po ktorej kráčať máš, radiť ti chcem a moje oko bude bdieť nad tebou.
Z celej Biblie je viac než isté, že Boh chce viesť každého jedného človeka, ktorý sa Mu odovzdá. Naše životy nie sú dielom náhody (Ef 1,4). Boh má s každým z nás konkrétny plán. Preto je Jeho pôsobenie v našich životoch vlastne Jeho vedenie. On nás chce vyučiť ceste, ktorou máme ísť, chce nás viesť, radiť nám, ba dokonca bdieť nad nami – tz. strážiť nás aby sme neodbočili z Jeho cesty (Iz 30,20-21). Práve slovo „cesta“ je v Písme často obrazom nášho života a v NZ zvlášť sa týmto slovom označuje nasledovanie Krista. Vstúpili sme úzkou bránkou a kráčame úzkou cestou, ktorá vedie do života (Mt 7,13-14)
Aj 8.v. 32. Žalmu vyjadruje nádherné Božie zasľúbenie každému z nás. Ak sme Božími deťmi, ak sme zmierení s Bohom skrze Jeho Syna Ježiša Krista, potom sa nás Božie vedenie týka viac ako čokoľvek iné a je naozaj na mieste uvažovať nad tým, ako nás Boh vedie, ako Ho môžeme počuť. Z nášho textu môžeme vidieť okrem iného aj tieto dve hlavné charakteristiky Božieho vedenia:

1. Boh nám ukazuje cestu. V prvom rade to znamená, že nás skrze Svätého Ducha vedie k nasledovaniu Pána Ježiša. Ježiš Kristus je tá cesta (J 14,6) – Jeho príklad, Jeho plán, Jeho vôľa (ktorá sa plne podriaďuje Božej vôli), Jeho charakter... Toto platí pre každučkého kresťana, nech už je jeho zamestnanie a obdarovanie akékoľvek.
V druhom rade to však znamená aj to, že Boh nám chce ukázať Jeho plán s nami – svoje „PRETO“ – podobne ako to urobil v živote apoštola Pavla: Sk 26,16: Ale vstaň a postav sa na nohy, lebo PRETO som sa ti zjavil, aby som si ťa vyvolil za služobníka a za svedka... Z tohto hľadiska je nesmierne dôležité hľadať odpoveď na otázku: „Čo chceš, Pane, aby som činil?“ (Sk 9,6)
No a samozrejme v treťom rade nám často Boh ukáže cestu pri mnohých (hlavne tých dôležitých) rozhodnutiach – križovatkách na našej ceste (Pr 1,8-3)
2. Boh nás vyučuje (vychováva). Na tento druhý aspekt Božieho vedenia často zabúdame a pri tom je tak logický a jasný v celom Písme. To, že nám Pán ukáže cestu, či smer, nám často nestačí na to, aby sme po tejto veste vedeli robiť konkrétne kroky. Potrebujeme vedieť nie len čo máme robiť, ale aj ako (prípadne kedy) to máme robiť. Preto by sme mohli povedať, že Božie vedenie je celoživotná komunikácia s Bohom.
Vyučovanie znamená výchova. Ako so synmi zachádza Boh s nami (Žid 12,5-11). A práve toto je na Božom vedení priam geniálne. Boh si používa na našu výchovu cestu, po ktorej nás vedie, svoje povolanie, ktorým nás povolal. Tieto dve veci sa navzájom podmieňujú: Ak sa chceme vyhnúť Božej výchove (škole), vyhýbame sa tak Božiemu vedeniu – Jeho ceste. Ak nedovolíme, aby nás viedol Boží Duch ku premene nášho charakteru na Pánov obraz, tak Mu vlastne zabraňujeme aby nás mohol viesť v iných životných situáciách.
Veľmi krásny a známy je príklad, ako Boh viedol Izraelcov z Egypta po púšti do zasľúbenej zeme: 5M 8:2  A budeš pamätať na všetky cesty, ktorými ťa viedol Hospodin, tvoj Bôh, toto už štyridsať rokov po púšti, aby ťa ponížil, aby ťa zkúsil, aby sa zvedelo, čo je v tvojom srdci, či budeš ostríhať jeho prikázania a či nie. 3  A ponížil ťa a dopustil na teba hlad a potom ťa kŕmil mannou, ktorej si neznal, ani jej neznali tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie na samom chlebe žiť bude človek, ale na všetkom tom, čo vychádza z úst Hospodinových, žiť bude človek.
Tu vidíme obidva tieto aspekty Božieho vedenia v praxi. Izraelci zažívali úžasne jasné Božie vedenie. Boh im jasne ukazoval cestu jednak skrze oblakový stĺp cez deň a ohnivý stĺp v noci a jednak skrze Mojžiša, ktorý ich vyučoval Božím prikázaniam. Pri tom však mohli jasne okúšať Pánovu výchovu: Boh sa totiž zameral na ich pýchu, srdce, poslušnosť... Podmienky a okolnosti života na púšti totiž ostro konfrontovali mnohé veci v srdciach Izraelcov.
Boh sa odvtedy nezmenil. Jeho vedenie bude v týchto dvoch aspektoch to isté aj v našich životoch. Príklad Izraelcov by mal byť pre nás dostatočným varovaním, že bez Božej výchovy neporozumieme Božiemu vedeniu.

TRI NÁZORY OHĽADOM BOŽIEHO VEDENIA
Nasledujúce tri názory vyjadrujú celé spektrum názorov na Božie vedenie. To znamená že dva z nich sú úplne krajné a extrémne. Predsa však aj tie ovplyvňujú mnohých veriacich.
1. Božie vedenie je iba nadprirodzené. Toto tvrdenie je veľmi blízke intuitívne založeným ľuďom. Hovorí vlastne, že Boh nás vedie len nadprirodzeným spôsobom, teda: skrze zjavenia, počutím hlasu, videniami, snami... Nebezpečenstvo tohto tvrdenia nie je v tom, že by Boh nepoužíval aj nadprirodzene vedenie, ale v tom, že človeka viaže na očakávanie a vyhľadávanie týchto nadprirodzených vecí. Často potom títo ľudia hľadajú nadprirodzené potvrdenie, či vedenie aj na to, čo Boh skrze Bibliu jasne hovorí; alebo na bežné záležitosti života, v ktorých vôbec nieje potrebné zvláštne zjavenie. Dokonca títo ľudia dospejú aj ku zjaveniam nových učení, ktorými údajne Pán dopĺňa Bibliu, alebo vytrhnutými veršami z kontextu odôvodnia nebiblické učenia.
2. Božie vedenie je iba prirodzené. Toto tvrdenie je vlastne opakom predchádzajúceho a hovorí, že Boh dnes už nehovorí skrze videnia, sny, proroctvá... ale len skrze Bibliu. Je bližšie hlavne silne systematicky založeným ľuďom. Človek má podľa tohto tvrdenia  hlavne študovať Písmo a snažiť sa žiť podľa Jeho noriem. Nebezpečenstvo nespočíva v tom, že by Biblia a poslušnosť prikázaniam neboli základom pre Božie vedenie, ale v tom, že človeku tento názor zoberie vieru v Božie osobné  vedenie v záležitostiach, o ktorých Písmo jednoznačne nehovorí a takisto duchovné dary, zvlášť dary zjavenia sú ak nie úplne odmietané, tak aspoň prijímané s takou neistotou, že sa aj tak míňajú cieľa.
3. Božie vedenie je predovšetkým prirodzené, výnimočne nadprirodzené, nikdy nie neprirodzené. Toto tvrdenie je vlastne pokusom vyjadriť reálny pohľad na Božie vedenie.

  • Predovšetkým prirodzené znamená, že základom je poslušnosť jasne zjavenej Božej vôli v Biblii a prirodzený vzťah s Duchom Svätým, ktorý nás veľmi prirodzene vedie aj prostredníctvom našich myšlienok, okolností, či ľudí... Evidentné je to aj v prípade apoštola Pavla: V Písme nájdeme len niekoľko zmienok o nadprirodzenom Božom vedení, ktoré Pavel zažil a tieto sa stali akýmisi orientačnými bodmi v jeho takmer tridsaťročnom chodení s Pánom. Čo to znamená? – Že väčšinou bol citlivý na prirodzené Božie vedenie: spoločenstvo s Duchom Svätým; tímová spolupráca s ďalšími Božími služobníkmi; okolnosti – jasne vnímal kedy sa mu otvárajú dvere pre službu atď.
  • Výnimočne nadprirodzené znamená v dôležitých a veľmi vážnych rozhodnutiach nás Boh vedie oveľa špecifickejším a pre nás silnejším spôsobom a to predovšetkým v situáciách, na ktoré nám Písmo nedáva jasnú odpoveď. Napr. Keď Pán posielal Petra prvýkrát kázať evanjelium pohanom, použil veľmi konkrétny a jasný spôsob, aby Peter pochopil, že je to Božie vedenie (Sk 10,9-16). Podobne apoštol Pavol zažil niekoľkokrát takéto presvedčivé Božie vedenie; napr. keď prišiel čas, aby boli vyslaní s Barnabášom na misiu (Sk 13,1-3). Už predtým vedeli, že ich Boh povoláva do takejto služby, zrejme prirodzene vnímali tento Boží plán pre nich, vnímali, že im práve toto Boh kladie na srdce... Ale zrazu prišiel Boží čas a Boží Duch jasne hovoril k celému tímu prorokov a učiteľov o tomto pláne.
  • Nikdy nie neprirodzené. Pod neprirodzeným rozumieme niečo, čo je Bohu neprirodzené podľa toho ako Jeho pôsobenie opisuje Písmo. Napr.: Boh pre nás zrejme nemá neveriaceho životného partnera, nehovorí bežne s nami počuteľným hlasom, nevedie nás ku krádeži, nevedie nás do izolovanosti a nezávislosti od spoločenstva veriacich ľudí, nevedie nás k iným prostredníkom medzi Bohom a človekom... atď.

K vnímaniu Božieho vedenie je potrebná ochota:

OCHOTA ROZMÝŠĽAŤ
Tento princíp je veľmi jednoduchý a logický. Boh si jednoduchým spôsobom používa našu myseľ. Preto v NZ nájdeme viacej vodítok vzťahujúcich sa na to ako máme myslieť a o čom. Ich dôležitosť podčiarkuje aj to, že sú to väčšinou imperatívy, teda prikázania (1Kron 22,19; Iz 26,3; R 12,1-2; 2K 10,5; Fil 3,15; Žid 12,3; Kol 3,2).
Veľmi jasne tento princíp ukazoval Pavel Timoteovi:  2Tim 2,27: „Uvažuj o tom, čo hovorím. Pán ti iste dá porozumieť všetkému.“  K tomu aby nám Pán dal porozumieť, či už niektorým miestam v Písme, alebo Jeho vedeniu je veľmi dôležité, aby sme my boli ochotní o tom uvažovať. Pre vnímanie Božieho vedenia je bezpodmienečne nutná ochota rozmýšľať nad Božím slovom, ochota do hĺbky študovať Bibliu, jednotlivé knihy, témy, či slová. K tej to ochote Pán dáva porozumenie, či zjavenie.



OCHOTA MYSLIEŤ DOPREDU
Tento princíp neznie vôbec nejak zvlášť duchovne, predsa však v Písme môžeme vidieť nie len Pána, ale aj jeho prorokov, či služobníkov ako myslia dopredu. Napr. keď Boh skrze faraónove sny hovoril o tom, že na Egypt príde sedem úrodných rokov a potom sedem neúrodných, povedal mu aj to, čo má urobiť už teraz, aby sa na tieto roky správne pripravil (1M 41,25-36). Alebo keď apoštola Pavla viezli ako zajatca do Ríma a mali sa plaviť v jesennom období popri Kréte, tak im Pavol hovoril: „Mužovia, predvídam, že plavba bude obtiažna a spojená s veľkou stratou nie len pre náklad a pre loď, ale aj pre naše životy.“ Toto je taký malý príklad ako Pavol myslel dopredu. Samozrejme na jeho službe ešte zreteľnejšie vidíme jednoznačné zacielenie: Vedel, že má zakladať zbory a budovať cirkev tak, aby bola nevestou Kristovou.
Je dôležité klásť si otázky typu: „Čo z tohto bude po niekoľkých rokoch? Čo všetko sa stane, keď toto urobím? Čo ma to bude stáť? Ako to oslávi môjho Pána? Bude to súhlasiť s Jeho plánom pre mňa?“  
OCHOTA DAŤ SI PORADIŤ
Toto je vlastne jedna zo základných charakteristík Božieho vedenia: Boh si často používa práve iných ľudí, aby k nám hovoril – aby nás buď korigoval, či zastavil, - alebo naopak: aby nás povzbudil a potvrdil Jeho vedenie. Preto je tak dôležité, aby sme mali spoločenstvo, aby cirkev pre nás bola naozaj domovom.  Na príklade Pavla vidíme, že on nič nerobil sám. Vlastne vždy pracoval v nejakom tíme spolu s ostatnými služobníkmi.
Zvlášť pri dôležitých rozhodnutiach je dôležité, aby sme ich nerobili sami.
Ak niekoho vedie Boží Duch preč zo spoločenstva veriacich k nezávislosti – je na mieste položiť si otázku, či je to vedenie naozaj od Ducha Božieho.
OCHOTA ZAPOCHYBOVAŤ O SEBE
Vedomie, že ja nemusím mať pravdu, že sa môžem mýliť nás iste nenechá v izolácii od iných veriacich ľudí.  Je tu však skutočnosť, že naše srdce je klamné a zradné (Jer 17,9) a často potrebujeme byť naozaj veľmi ochotní, aby nám Boh (aj prostredníctvom iných ľudí) mohol ukázať jeho skutočný stav. Ak nebudeme ochotní odkryť svoje srdce, jeho pohnútky môžu veľmi skresliť Božie vedenie, dokonca ho aj úplne nahradiť. Takými pohnútkami sú napr. sebautvrdzovanie, únikovosť, súcit so sebou samým, alebo velikášstvo, ďalej sexuálne pohnútky...
Musíme sa sami seba spytovať, prečo „cítime“, že niektoré rozhodnutie je správne a sami od seba žiadať zdôvodnenie; a nechať si svoje zdôvodnenie preskúmať aj niekým iným. No a samozrejme je dôležité s vážnosťou sa modliť: „Preskúmaj ma ó Bože, poznaj moje srdce; skús ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139,23-24)
OCHOTA BRAŤ S REZERVOU OSOBNÚ PRÍŤAŽLIVOSŤ
Dnes sa môžeme často stretnúť  s výrazom: „kresťan môjho typu“. Jednoducho prirodzene máme sklon obklopovať sa ľuďmi nášho typu, našich názorov, našich „prejavov“, dôrazov... A práve toto je jedno z najväčších skrytých nebezpečenstiev v cirkvi jednak pre jednotlivcov, ale aj celé zbory.
Sme veľmi rôzni, dokonca až diametrálne odlišní a práve toto si Boh používa, jednak na to, aby sme Jeho mohli poznať v ešte väčšej plnosti a jednak preto, aby sme sa vedeli navzájom dopĺňať, aby sme sa učili navzájom sa prijímať a milovať tak ako nás On prijal a miluje.
Preto v záujme Božieho vedenia je dôležité vzdať sa osobnej príťažlivosti k jednej skupine (jedného typu) veriacich. Toto je aj podľa slov apoštola Pavla skôr prejavom nedospelosti a telesnosti (1K 3,1-9) a Jakub pred týmto javom vystríha ako pred hriechom (Jk 2,1).
Ku kresťanom (a aj vodcom) nášho typu totiž máme sklon byť príliš benevolentní čo sa týka rozsudzovania a neschopní vidieť chyby; prípadne neschopní napomenúť – keďže je dosť pravdepodobné, že my robíme tie isté, či podobné chyby a tak je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že Božie vedenie môže byť ovplyvnené kolektívne prijímaným – nerozsudzovaným – zlým postojom (pochopením, motiváciou...).
OCHOTA ČAKAŤ
Ďalším princípom pre vnímanie Božieho vedenia je ochota čakať. To platí jednak pre modlitebnú komôrku, ale aj pre praktický život. Náš osobný – intímny čas s Pánom by mal byť aj o očakávaní na Pána (čo je niekedy ťažšie ako modliť sa).
Zároveň v praktickom živote to znamená neísť ďalej ako mi Pán ukázal – tz. zostať na mieste. Keby sa Pavel rozhodol ísť na misiu hneď, ako začal prirodzeným spôsobom vnímať toto Božie povolanie a nečakal na Boží čas a spôsob, zrejme by narobil kopec chýb a možno by sa s Bohom úplne minul. Boh k nám niekedy hovorí o Jeho pláne s nami, ale to neznamená, že sa to uskutoční hneď, alebo podľa našich predstáv. Preto je dôležité naučiť sa očakávať vo viere na ďalšie Božie vedenie (Jeho čas a spôsob). Ak neočakávame, rozhodneme sa ísť iným smerom, robíme iné veci, zabudneme na to, čo nám Boh hovorí, nepodmieňujeme svoje rozhodnutia Božiemu vedeniu a po čase dokonca povieme: „to som si asi len vymyslel“. Ak sa rozhodneme očakávať: nezabúdame na Božie vedenie, pripravujeme sa na to, aby sme v tejto veci boli Bohu čo najpoužiteľnejší, svoje rozhodnutia robíme s ohľadom na Božie vedenie (aby sme sami seba nediskvalifikovali z Božieho povolania). V konečnej fáze nás toto očakávanie (jasne zacielenie na Pána a Jeho vedenie) pripravuje na ďalšie kroky pod Božím vedením.

Svedectvo o prorockej službe v Keni

Síce desaťročné, ale predsa stále inšpirujúce svedectvo o prorockej službe jedného pastora v Keni... Verím, že vás povzbudí.

Zázraky v Keni, Východná Afrika

Od brata z Kene, s ktorým som si písal asi 18 rokov, som dostal nasledujúcu správu. 1. Apríla 2000 som dostal list, v ktorom písal:

Začiatkom marca 2000 John K. Nduati, pastor z Nairobi (hlavné mesto Kene) prišiel na štvordňové ťaženie do môjho mesta, Eldoret, v Keni. Bolo tu veľa zázrakov uzdravenia a slovo poznania slobodne prúdilo. Stáli sme v bázni a údive nad tým, čo Boh robil, na mieste ťaženia mal úplnú vládu Duch Svätý. Videl som alebo som aj čítal o Božích mužoch a ženách s darom slova známosti, slova múdrosti, uzdravenia, a podobne; napriek tomu to, čo sme videli u pastora Nduatiho bolo prekvapujúce. Čo mu Boh dal môžem opísať ako “mnohonásobné zjavenie“ – slová známosti, slová múdrosti, plus proroctvo. Pripájam malý kúsok z toho, čoho som bol svedkom:

Druhý večer (na prvom som nebol), bolo na stretnutí tisíce ľudí. Keď Boží muž ukončil kázanie, povedal, že sa chce modliť za ľudí. Ukázal určitým smerom a povedal: „Týmto smerom, kde ukazujem, sa nachádza žena, ktorej manžel je šofér. Volá sa Ester, kde je?“ (Žena zdvihla ruku.) „Prosím ťa, poď dopredu.“ Keď žena prišla povedal jej toto: „Po celý čas si dostávala ukradnuté peniaze. Tvoj manžel je zlodej. Ale od dnes tvoj manžel viac nebude kradnúť.“

Potom Boží muž začal volať mnohých ľudí, ktorí tam boli, po mene (mená aj priezviská), aby prišli dopredu. Ak sa rovnako volali viacerí ľudia, špecifikoval, ktorého chcel zavolať. Keďže to pokračovalo dlhší čas, ľudia sa začali vo svojich srdciach pýtať, odkiaľ tento Boží muž vie mená ľudí. Potom Boží muž povedal: „Je tu mladý muž vzadu (ukázal), volá sa John. Pýtal si sa sám seba : „Ako tento vie mená tých ľudí? Kde si?“ Mladý muž zdvihol ruku a Boží muž povedal: „Poď dopredu, poviem ti tiež niečo o tebe.“

Keď pastor Nduati ukončil modlitby za prvú skupinu, všetci prijali svoje zázraky. Väčšina z nich padla pod mocou Božou. Potom pastor povedal: „ Na tomto mieste je štyridsať ľudí, ktorí sú AIDS-HIV pozitívni. Poďte dopredu.“ Keď prišli, napočítal ich 39, jeden chýbal. Pastor sa postavil a povedal: „Je tu mladý muž, tam vzadu (ukázal), volá sa Philip Ruto. Tvoja priateľka ťa minulý rok nakazila a ty si odmietol prísť dopredu.“ Hovorím ti, keď bolo vyslovené jeho meno, utekal dopredu. Každý sa smial a tlieskal. Pastor sa modlil a AIDS bol okamžite preč.

Potom sa pastor postavil a povedal: „Je tu na tomto mieste päťdesiat žien, ktoré nemajú deti. Poďte si pre modlitby.“ Dopredu prišlo šesťdesiat žien. Potom muž Boží povedal: „Pozrite sa. Ak ste tu a nie ste vydaté, môžte odísť.“ Zopár žien odišlo. „Ak ste druhou manželkou, môžte odísť.“ Potom pokračoval: „Ak ste v minulosti mali dvakrát potrat, môžte odísť.“ Ako jedna žena odchádzala, Boží muž jej povedal: „Nemôžem sa za teba modliť, aby si mala dieťa, pretože bola na potrat a hodila si svoje deti do záchodu. Jedno s tvojich detí by bolo kazateľom. Musíš sa modliť a činiť pokánie po celý rok, kým Boh zváži darovať ti dieťa.“

Nakoniec ostalo päťdesiat žien. Pastor im povedal, aby sa presunuli na pravo. Potom povedal: „Keď poviem vaše meno presuňte sa naľavo.“ Na údiv všetkých akoby mal pastor zoznam (samozrejme žiaden nemal, nikdy pred tým sa s tými ženami nestretol), začal ich menovať: Esther, Jane, Chepchumba, … atď. Ako bolo povedané ich meno, presúvali sa vľavo. A potom boli rozdelené do dvoch skupín. Jednej skupine povedal: „ Zajtra môžte začať kupovať šaty pre chlapcov. Boh vám ide darovať synov. (a druhej skupine) Vy nakupujte pre dievčatá. Boh vám dá dcéry.“ Potom ukázal na jednu ženu a povedal: „Ty musíš kupovať pre dievča aj pre chlapca, pretože Boh ti dá dvojčatá.“ Potom sa muž Boží za ne modlil.

Keď pastor ukončil svoju službu, opýtal sa, kto chce prijať Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Okolo osemsto ľudí prišlo a prijalo Krista.

Tretí deň

V tom čase tu bolo veľmi veľa ľudí. O tom ako Boh konal sa museli rozniesť chýry po celom meste. Keď Boží muž ukončil kázeň, začal slúžiť ako to robil aj predchádzajúce dni. Spomedzi tisícov ľudí bolo veľmi mnoho ľudí vyzvaných po mene. Bolo uzdravených veľa prípadov AIDS a ďalších problémov. Chcel by som spomenúť niektoré prípady:

1. Boží muž povedal: „Je tu žena smerom, ktorým ukazujem, ktorej syn študuje v Amerike. Nemali ste o ňom celý mesiac žiadne správy a divili ste sa, čo sa deje. Zdvihni ruku, dostaneš informáciu z Ameriky.“ Žena zdvihla ruku. Pastor potom povedal: „Bol tu problém. Tvoj syn bol chorý, ale od tejto chvíle, čo je 10:00 Amerického času, tvoj syn prijal okamžité uzdravenie.“ Žena, ktorú oslovil, bola zhodou okolností naša známa. Vedeli sme tiež, že jej syn sa volá Mark. Čo Boží muž povedal, bola pravda. Žena od radosti plakala.

2. Ďalší prípad: Boží muž povedal: „Je tu žena, smerom, kde ukazujem, ktorá nemá deti. To, s ktorým žiješ, si kúpila. Kde si?“ Žena odmietla zdvihnúť ruku. Tak ju Boží muž vyzval po mene a povedal: „Chcem sa za teba modliť, aby si mala svoje vlastné dieťa. Dieťa, ktoré máš ti predali sestričky v nemocnici v štvrti Eldoret. Zaplatila si 12 000 šilingov. Chcem ti teraz povedať, že budúci utorok si po dieťa prídu jeho praví rodičia o 10:05“ Pred dvoma dňami som sa stretol so sestrou, ktorá bola s príbuznými tejto ženy a oni potvrdili, že sa naplnilo to, čo pastor Nduati povedal.

3. Boží muž povedal: „Je tu muž, ktorý bol ráno poslaný, aby prišiel a skúšal ma. Keď prišiel Satan mu povedal, aby sa nebál, ale išiel dopredu a vyrušoval. Nuž, teraz je tu, ale všetka jeho moc je preč.“ Na všeobecný údiv muž išiel dopredu, kľakol si a pastor sa za neho modlil. Prijal Krista.

V ten večer, keď sa pastor opýtal, kto chce prijať Krista, tisíce ľudí zdvihlo ruky.





Deň 4

Všetko pokračovalo tak, ako predchádzajúci deň. Želal by som si vyrozprávať ti všetko, ale môžem spomenúť len zopár príkladov.

Počas toho dňa bol zopár slepým prinavrátený zrak. Odchádzali domov bez cudzej pomoci. Potom zopár mrzákov začalo chodiť. Bolo tu veľa vzrušenia, keďže ľudia spievali a tancovali od radosti. Tlieskali a oslavovali Boha. Jedna žena, ktorá pred tým bola chromá a teraz mohla chodiť, vzala mikrofón. Viedla ľudí v spievaní a skákaní pre Pána. Vedela skákať ozaj vysoko. Ľudia sa radovali ešte viac.

Zlodeji.

Boží muž začal volať po mene zlodejov, ktorí sa nachádzali na tom mieste. Dokonca vedel povedať kedy a kde kradli, meno ich gangu a meno ich vodcu. Mnoho prišlo a prijalo Krista.

Pastor Nduati má od polície licenciu, že môže zabavovať ilegálne strelné zbrane. Tí, ktorí odovzdali zbrane a prijali Krista na jeho zhromaždeniach, nikdy nie sú uväznení. (Môj priateľ, Jozeph Wangigi, ktorý písal tento list, pripojil aj fotku pastora Nduatiho ako drží pištoľ, ktorú mu odovzdal jeden násilník).

Mnoho ľudí prijalo Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa. Ťaženie bolo naplánované na štyri dni, ale ľudia nedovolili odísť pastorovi Nduatimu späť do Nairobi. Povedali, že mu zaplatia letenku, keď predĺži svoj pobyt v meste o jeden deň. Prijal to a ľudia sa išli zblázniť od radosti. Radovali sa, kričali, oslavovali Boha. Opäť, v piaty deň, tu bolo ešte viac ľudí, ako predchádzajúci deň. Služba, ako som ju popísal už pred tým pokračovala. Mnoho uzdravení, mnoho naplnených potrieb. Na konci piateho dňa, keď ľudia pochopili, že pastor Nduati sa vracia späť do Nairobi, začal sa na neho valiť dav, aby sa „aspoň dotkli jeho šiat“ a prijímali uzdravenie. Musel byť odliaľ vyslobodený bezpečnostnou eskortou. Inak by ho ľudia nepustili.

Než to ukončím, dovoľ mi povedať ešte zopár vecí o pastorovi Nduatim. Je to mladý muž a keď sa chcel oženiť povedal Bohu: „Otče, chcem sa oženiť. Je tu veľa dievčat. Neviem, čo mám robiť.“ Boh mu povedal: „Zober svoje vozidlo a choď do Nyeri (mesto vzdialené asi 100 km od Nairobi). Keď prídeš do Nyeri, choď do Nyeri District nemocnice. Pred bránou nájdeš sedieť ženu. To je tvoja manželka.“ Pastor tak urobil a pred bránou nemocnice našiel sedieť lekárku. Pozdravil ju a povedal: „Bolo mi povedané, že si moja manželka.“ Žena jednoducho odpovedala: „Dobre, žiaden problém. Budem tvojou manželkou.“ Dnes je pastorovou ženou.

Ako dôsledok zhromaždenia pastora Nduatiho poslednú nedeľu zbory v Eldoret boli preplnené, pretože tu bolo veľa ľudí, ktorí sa odovzdali Ježišovi na ťažení (aj v mojom zbore). Sláva Bohu.

Pastor Nduati má ten istý problém v jeho zbore v Nairobi. Jeho zbor je preplnený a nemajú tam dosť veľkú miestnosť pre všetkých ľudí. Nevie, akú budovu pre zbor má postaviť.

Pastor Nduati sľúbil, že sa vráti do Eldoret 23. Júna 2000.

Z toho, čo vidím, vnímam, že Boh robí v cirkvi niečo nové. Buďme pripravení prijať Jeho požehnania.

- koniec listu od Jozepha Wangigiho z Eldoretu v Keni.