21. 7. 2011

VIII. Chudobní duchom

VIII. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

41

Ďalšia z týchto vlastností znie:

Ich obavy sú realistické a menej prehnané...

Keď Pán hovoril učeníkom o utrpení a smrti, ktoré má podstúpiť, Peter zhrozene zareagoval: „To sa ti nesmie stať!“ Z jeho vnútra sa ozval strach, obavy, zhrozenie... verím, že toto je niečo prirodzené, čomu čelíme aj my. Bojíme sa strát, utrpenia, ťažkostí, odmietnutia... Bohatí v tomto veku sa boja. Tí ktorí sa usilujú zachrániť si svoj život, ho strácajú. Bohatí majú väčšie obavy, lebo majú viac čo stratiť a menej zakúšali vo svojom živote ťažké veci. Chudobní už toho nemajú veľa čo stratiť a naučili sa prispôsobovať a žiť naozaj veľmi skromne.

Verím však, že za Pánovým označením „chudobní duchom“ sa neskrývajú len materiálne chudobní – prirodzene chudobní ľudia. Ide o chudobu v duchu – o schudobnenie vo svete a zároveň o obohatenie v Kristovi. Preto ich nazýva šťastnými. Na jednej strane v očiach sveta sú chudobní. Na druhej strane zakúšajú nebeské bohatstvo. Zakúšajú pokoj a radosť z neba. Na jednej strane prechádzajú ťažkými situáciami, púšťami, utrpením, odmietnutím... Na druhej strane v tom však prežívajú Boží pokoj. Vedia že sú v Božej dlani a bez Jeho vedomia sa im neskriví ani vlások na hlave. Dôverne rozumejú rizikám a sú plne oboznámení s tým, čo to znamená verejne sa priznávať ku Kristovi. Na druhej strane zakúšajú v tomto všetkom Božiu prítomnosť a sú zmocňovaní ku viere.

Tento rozdiel sa týka napr. tej najzákladnejšej obavy – nášho zabezpečenia. Bohatí zakúšajú ustarostenosť v srdci. Sú zamotaní vo svojich obavách a strachu. Pre nich je zabezpečenie kľúčové – ba dokonca majú vyššie nároky. Chudobní duchom tiež pociťujú tieto základné potreby. Tiež zakúšajú obavy a strach. Lenže v tomto všetkom zároveň hľadajú na prvom mieste Boha samotného a sú pripravení všetko stratiť. Nie sú závislí na tom, či sú, alebo nie sú zabezpečení podľa svojich predstáv. Dôverujú Bohu, že On vie, čo potrebujú, a že On sa o nich stará.

Prehnaný strach.

Bohatí duchom – ako to vidíme napr. z reakcie Petra – majú prehnaný strach voči situáciám, v ktorých cítia ohrozenie, stratu, utrpenie, neistotu...

Matúš 16:21  Odvtedy začal Ježiš ukazovať svojim učeníkom, že musí odísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších a od najvyšších kňazov a od zákonníkov a byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych. 22  Vtedy si ho pojal Peter a začal mu dohovárať hovoriac: Milosrdne sebe, Pane; to sa ti nikdy nestane! 23  Ale on sa obrátil a povedal Petrovi: Idi za mnou, satane; pohoršením si mi, lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské. 24  Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: Ak chce niekto prijsť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou! 25  Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, ztratí ju, a kto by pre mňa ztratil svoju dušu, najde ju. 26  Lebo čože to osoží človekovi, keby získal hoci aj celý svet a svoju dušu utratil? Alebo jaké výmenné dá človek za svoju dušu?

Pán však tento spôsob myslenia nazval doslova satanským a obrátil sa mu chrbtom. Strach bohatých duchom nemyslí na Božie veci, ale na ľudské. Tento strach nevidí, nechce vidieť, nevie vidieť Božie povolanie. Vidí z ľudského pohľadu a stará – bojí sa – o ľudské záležitosti (zabezpečenie, bezpečie, zdravie...). Je to prehnaná reakcia na Božie povolanie, poslušnosť Jeho vedeniu. U Petra jasne vidíme, ako v tomto premýšľaní prehnaného strachu hovorí „NIE!“ niečomu, čo bolo Božím povolaním pre Pána.

Pán Ježiš ďalej hovorí, že ak chceme ísť za Ním potrebujeme zaprieť seba, vziať kríž a ísť za Ním. S myslením bohatých – s prehnaným strachom – s myslením len na ľudské veci – nebudeme vedieť ísť za Pánom:

- Ísť za Ním totiž znamená naozaj obrátenie sa na Neho celým srdcom – ako na osobu – je to vzťah. Zďaleka to nie je len nasledovanie filozofie, či nejakého učenia, ktoré pokladáme za biblické! Je to nasledovanie Krista ako osoby. Je to osobný a intímny vzťah. Je to spojenie s N9m – zostávanie v Ňom a On v nás. Strach nás však oddelí od Pána. Ustarostenosť, snaha o seba ochránenie sa pred čímkoľvek negatívnym, nám zviaže srdce úzkosťou, zatvrdí nás. Víťazstvo je však v prvej láske – keď sme zamilovaní do Ježiša, keď On je našou láskou, keď On je na prvom mieste. Láska premáha strach. Tajomstvo chudoby duchom je práve v prvej láske k Pánovi.

- Ísť za Ním totiž znamená zapretie seba. Tu potrebujeme naozaj dať seba na „druhú koľaj“. My sa vydávame Bohu, Jeho dokonalej vôli, Jeho plánu, Jeho starostlivosti a zabezpečeniu. Už nežijeme sebe, ale Jemu. Sme tu pre Neho. Nemáme svoje ambície a vlastné plány. Svoje predstavy, očakávania a hodnoty podrobujeme Božiemu povolaniu. Bez tejto zmeny myslenia z „JA“ na „MY“ vo vzťahu s Pánom a v reakcii na Jeho povolanie, nebudeme vedieť za Pánom ísť. Budeme sa cítiť Božím povolaním ohrození. Budeme chcieť ísť za Bohom ale len preto, aby On slúžil – žehnal – nám. V našej odovzdanosti sa Jemu bude jasná hranica pokiaľ sme ochotní Ho akceptovať, veriť Mu a nasledovať Ho. Tajomstvo chudobných duchom je práve v odovzdanosti sa Bohu a Jeho povolaniu.

- Ísť za Ním totiž znamená zodvihnutie – nesenie kríža: ochotu niesť následky našej poslušnosti Božiemu povolaniu. A tým môže byť nižší životný štandard, alebo odmietnutie blízkymi, či prenasledovanie... Bez zmeny srdca a mysle – s myslením a zameraním sa len na ľudské veci – veľmi rýchlo upustíme od radikality, horlivosti, konfliktov, zodpovednosti... Tajomstvo chudoby duchom je práve v radikálnej neutíchajúcej horlivosti pre Božie kráľovstvo.

Prehnaná odvaha – trúfalosť – odhodlanie.

Existuje však aj „druhá strana mince“ myslenia bohatých duchom, ktorú tiež môžeme demaskovať na príklade reakcie Petra:

Matúš 26:31  Vtedy im povedal Ježiš: Vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci, lebo je napísané: Biť budem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce stáda. 32  Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galilee. 33  A Peter odpovedal a riekol mu: Ak by sa aj všetci pohoršili na tebe, ja sa nikdy nepohorším! 34  Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, že tejto noci, prv než zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš. 35  A Peter mu povedal: Ani keby som musel s tebou zomrieť, nikdy ťa nezapriem! Podobne hovorili aj všetci ostatní učeníci.

Je to prehnané odhodlanie – prehnaná viera v seba. Bohatí duchom sa prehnane boja vonkajších okolností, ľudí (nedôverujú, neotvoria sa, nespolupracujú...), ohrození. Bohatí duchom ale prehnane dôverujú sebe samým, spoliehajú sa na seba, svoje schopnosti, prostriedky, možnosti, sily. Sú značne individualistickí, porovnávajú sa s inými, doslova súťažia s nimi. Peter takto reagoval na odhalenie jeho slabosti – jeho blížiaceho sa pádu: „JA Ťa nikdy nezapriem... JA som pripravený s Tebou zomrieť...“

Na prvý pohľad vyzerá toto prehnané odhodlanie bohatých veľmi dobre, veľmi duchovne a odovzdane. V skutočnosti je však len otázka času, kedy to skončí zapretím Pána, zradou, prehnaným strachom.

Cesta ku chudobe duchom však spočíva práve v strate viery v seba a vo vložení ju do viery v Pána. Potrebujeme zistiť – uvedomiť si – že z vlastných síl nevieme za Pánom ísť. Sme len hlinené krehké nádoby. Sme odkázaní na Pána, na Jeho pomoc, Jeho vedenie, Jeho zmocnenie, Jeho prebývanie v nás. Nie je to o nás, je to o Ňom. Nie sme to my, je to On v nás. Nestačí toto vedieť len teoreticky. Toto nie je len teológia. Toto úplne zmení naše myslenie a postoje. Toto nás urobí poddanými Pánovi a skutočne pokornými. Naše JA sa musí umenšovať aby ON v nás mohol rásť.

Chudobní duchom.

Obavy chudobných duchom sú menej prehnané a viac realistické. Aj chudobní majú obavy a strach. Nie sú „úplne nad vecou“. Ale nie sú strachom, alebo sebavedomím zvádzaní a spútaní. Postoj chudobných duchom môžeme vidieť na príklade Pána Ježiša:

Matúš 26:36  Vtedy prišiel s nimi Ježiš na miesto, zvané Getsémane, a povedal učeníkom: Poseďte tu, až odídem a pomodlím sa tamto. 37  A pojmúc so sebou Petra a dvoch synov Zebedeových začal sa rmútiť a veľmi teskniť. 38  Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť; zostaňte tu a bdejte so mnou! 39  A poodíduc trochu ďalej napred padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale jako ty. 40  Potom prišiel k učeníkom a našiel ich spať a povedal Petrovi: Či ste takto nemohli so mnou bdieť jednu hodinu? 41  Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia! Duch síce je hotový, ale telo je krehké. 42  Opät odišiel po druhé a modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, len keď ho vypijem, nech sa stane tvoja vôľa! 43  A keď prišiel, zase ich našiel spať, lebo ich oči boly obtiažené. 44  A nechajúc ich znova odišiel a modlil sa po tretie, povediac to isté slovo.

Myslím, že porovnaním týchto troch textov – reakcií – konaní – môžeme vidieť rozdiel v štyroch oblastiach: identita, modlitba, povolanie, odovzdanie sa. Tieto pokladám za kľúčové pre charakteristiku postoja chudobných duchom:

42

1. Identita

V prvom prípade Petrovej reakcie na Pánovu predpoveď o Jeho utrpení, ktoré musí postúpiť, vidíme Petra v situácii, kedy zďaleka nerozumel tomu kto je a svoju identitu ešte vôbec nevložil do Pána Ježiša ako Mesiáša. Síce Ho Mesiášom nazval a odhalil Jeho skutočnú identitu, ale sám svoju identitu ešte nevložil do Neho. Ešte stále do bol Peter sám, ktorý hodnotil veci len zo svojho ľudského uhlu pohľadu. Ešte vôbec nemyslel na Božie veci. Ešte sa nevložil a neodovzdal do Božích vecí.

V druhom prípade jeho prehnanej odhodlanosti s Kristom aj zomrieť vidíme znovu len jeho vlastnú ľudskú identitu, ktorá pramenila v jeho sile a odhodlaní. Vlastne sa „len predvádzal“. Bol to Peter sám. Nehovoril to ako niekto, kto je zlomený pred Bohom.

Pán Ježiš je pre nás dokonalým príkladom chudoby duchom: On sám svoju identitu mal v Bohu Otcovi. Nič nehovoril a nerobil, čo by nemal od Otca a dokonale vedel „dokiaľ a kam ide“. Nešlo o Jeho trúfalosť alebo vlastnú agendu. Šlo o Božiu vec v Jeho živote. Preto sa modlil k Otcovi, aby naozaj pil len Jeho kalich. V Otcovi bola (a je) Jeho identita.

Naša cesta ku chudobe začína práve v tomto bode: kedy začína ísť nie len o našu vec, ale o Božiu vec – kedy našim prameňom je Boh sám – kedy v Ňom je naša identita, zmysel života – kedy sa identifikujeme s Ním ako Jeho deti – kedy uchopujeme realitu toho, že sme v Kristovi novým stvorením – kedy On je pre nás „všetkým vo všetkom“. Vtedy sú naše oči upreté na Neho a v ňom je náš život, zmysel nášho bytia, dôvod existencie. Vtedy prirodzene strácame vieru v seba a sme dvíhaní prvou láskou zo strachu a prehnaných obáv.

2. Modlitba

V prvom prípade sa Peter nemodlil. Ani ho to nenapadlo. Prosto reagoval na to, čo počul. Vôbec s tým nešiel v modlitbe pred Božiu tvár. Do popredia hneď vystúpila jeho ľudská reakcia. Bohatí duchom sa často nemodlia. Ich reakcia a rozhodnutie nevzíde z modlitby, ale zo strachu – z ich vlastnej mysle, logiky, racionalizmu, zvážení okolností...

V druhom prípade vidíme Petra s ostatnými učeníkmi spať namiesto toho, aby s Pánom bdeli a modlili sa – hoci ich k tomu niekoľkokrát vyzval a jasne im naznačil, že bez modlitby neobstoja, lebo telo je mdlé. Bohatí duchom často „zaspia na vavrínoch“ sebadôvery. Namiesto modlitby sú pasívni a veria v svoje schopnosti. Spoliehajú sa viac na ľudské zdroje. Nekričia k Bohu „ako o život“. Často prespia veľmi kľúčové chvíle pre srdcervúcu modlitbu.

Pán Ježiš naopak vylieva svoje srdce a všetok svoj strach a vnútorné trápenie pred Otcom v modlitbe. Zrejme nedokážeme vôbec odhaliť hĺbku Jeho utrpenia, ktorým prechádzal vtedy v Getsemane a potom na kríži. On sa však modlí. Naplno. Napäto. Jemu naozaj „šlo o život“. Potreboval sa vložiť do rúk Boha Otca. Potreboval sa uistiť a vedieť, že naisto pije len a len kalich od Otca, a že je to práve to, čo je Otcovou vôľou. V modlitbe to vyjadril a v modlitbe zakúsil potvrdenie a prijal zmocnenie. Tak ako mnohokrát počas Jeho služby, tak aj teraz v tom najvypätejšom momente, sa utieka do modlitby.

Cesta chudoby duchom vedie cez modlitbu, ktorá je skutočným vyliatím srdca pred Bohom, cez nočné bdenie na modlitbách, cez modlitby osamote, cez modlitby skoro ráno... Modlitba nie je len povinnosť, nie je to len aktivita kresťanov, niečo čo by „sa patrilo“. Modlitba je zdroj našej premeny, je to čas dotyku z neba. Na modlitbách sa „to láme“ – tam sa rozhoduje. Modlitby sú tým najkľúčovejším časom, bez ktorého budeme vždy len čeliť faktu, že „telo je mdlé“. Verím, že tento fakt veľmi podceňujeme. Nemodlíme sa. Alebo sa modlíme žalostne málo. Alebo sa modlíme len za naše potreby. A snažíme sa osobnú, zamilovanú a horúcu modlitbu nahradiť časom v cirkvi, na konferenciách, alebo na miestach prebudenia... Lenže čas modlitieb nenahradí nič. V tomto čase dostávame „olej do našich lámp“. Bez tohto času sme „bláznivými pannami“ žijúcimi z cudzieho oleja, ktorým lampy hasnú.

3. Povolanie

V prvom prípade Peter Božie povolanie pre Pána Ježiša odmietol. Bolo to niečo desivé pre neho a doslova neprijateľné. Vlastne ho ani nenapadlo, že by to mohlo byť od Boha. Bolo to pre neho tak šokujúce a vymykajúce sa ľudskému premýšľaniu! Je to šokujúce, ale je to tak: Mnohí kresťania bohatí duchom takto reagujú a takto povedia Bohu „NIE“.

V druhom prípade išlo už priamo o Petrovo povolanie – byť učeníkom Pána Ježiša – byť Jeho svedkom. Peter zapiera toto svoje povolanie, dokonca skutočnosť že Pána pozná. Tohto sa dopúšťame aj my – zvlášť ak myslíme a konáme ako bohatí duchom – keď síce vieme o svojom povolaní, ale ideme do neho z vlastných síl a ambícií. V konečnom dôsledku Pána zapierame.

Pán Ježiš však jasne vedel, že prijíma od Boha Otca Jeho kalich, že je priamo v centre Božej vôle. Vedel odkiaľ a kam ide. Vedel, čo sa deje a prečo. Je zvláštne vidieť u Pána Ježiša tento rozdiel: Zatiaľ čo bohatí duchom sa na jednej strane prehnane boja vonkajších okolností a na druhej strane prehnane veria sebe samým; Pán Ježiš sa naopak na jednej strane ďaleko menej bál vonkajších ťažkých okolností (aj keď samozrejme strach mal) a na druhej strane ďaleko menej sa spoliehal len na seba. Zhromaždil okolo seba učeníkov – širší okruh, aj užší. Doslova vyhľadával v ten večer a tú noc v Getsemane dôverníkov, priateľov, spolu modlitebníkov.

Cesta chudobných duchom je Božia cesta. Nie je to ich plán a ambícia. Je to niečo čo prijali od Boha, za čím vo viere idú. Sú v Božom pláne, a teda aj v Jeho réžii a v Jeho zabezpečení. Chudobní duchom sú si veľmi vedomí skutočnosti, že Boh m s nimi plán a oni ho nechcú minúť. Hľadajú Pánovu tvár, pýtajú sa na Jeho plán, vo viere sa držia toho ako On sám ich vedie. Na tejto ceste Božieho povolania, majú väčšiu istotu Božieho zabezpečenia a menší strach z vonkajších okolností. Skutočnosť, že Boh ich povolal, vedie a drží, im dáva krídla. Boja sa síce, ale nie prehnane. Nie natoľko, aby povedali „NIE“. Naopak: Chudobní duchom kričia svoje „ÁNO!“. Ale nie v prehnanej sebadôvere. Sú zlomení pred Bohom, lebo sú si vedomí, že to nevedia zrealizovať sami. Vedia, že sa nezaobídu bez Pána samotného a intímneho spojenia – chodenia s Ním. A tiež vedia, že sa nezaobídu bez hlbokých učeníckych, priateľských vzťahov s inými kresťanmi, s ktorými ich Pán spája.

4. Odovzdanie sa

V prvom prípade u Petra vidíme, že „myslel len na ľudské veci“. Neradil sa s Bohom. Nepoznal v tomto Boha a už zrejme vôbec Ho nepoznal ako Otca. Nebol Mu odovzdaný. Snažil sa „držať to vo svojich rukách“ a odhovoriť Pána od Božej cesty.

V druhom prípade dúfal naozaj len v seba. Znovu nevidíme Boha Otca v tomto Petrovom odhodlaní Pána nezaprieť, dokonca s Ním aj zomrieť. Bolo to jeho „JA“.

V obidvoch prípadoch Peter o Bohu vedel. Veď bol veriacim židom. Bol učeníkom Pánovým. Nepoznal však Boha osobne ako Otca. Nepočul od Neho. Nemodlil sa k Nemu. Nezakúsil to zvláštne odovzdanie sa aké vidíme u Pána Ježiša:

Pán Ježiš sa modlí k Otcovi a odovzdáva sa Jeho vôli. V evanjeliách jasne vidíme ako zjavuje Boha ako Otca. Tak o Ňom hovorí a taký ma sám s Ním vzťah: ako Syn s Otcom. A takto aj Boh Otec hovorí k Synovi – Pánovi Ježišovi. Tento intímny a jedinečný vzťah Otec – Syn je tou štvrtou črtou, ktorú tak jasne môžeme vidieť u Pána Ježiša. Toto bolo doslova akoby „tajomstvom Jeho úspechu“. On sa odovzdal Otcovi. Nešlo len o podriadenie sa zákonu, autorite, príkazu, povinnosti...! On sa dobrovoľne a vo vzťahu podriaďuje Otcovi. Ide o vzťahové odovzdanie sa, o niečo veľmi prirodzené, spontánne, citové, dôverné... Ako Syn sa podriaďuje dokonalej Otcovej vôli, lebo sa odovzdáva Otcovej dokonalej láske. Otcova vôľa je dokonalá. On Otca svetiel pochádza len dobrý dar a dokonalý údel. Otcovi môže 100%-ne dôverovať. Vlastne ani nie je nič lepšie ako to, čo je Otcovou vôľou.

Chudobní duchom sa takto odovzdávajú Otcovi. Poznajú a zakúšajú Boha ako Otca. Ich odovzdanie sa Mu a Jeho vôli nie je vynútené. Nie je to len povinnosť. Nie sú donútení okolnosťami. Oni sa odovzdávajú do rúk svojmu milujúcemu nebeskému Otcovi, ktorý sa o nich dokonale stará, ktorý ich dokonale pozná, a ktorý s nimi zaobchádza ako so svojimi deťmi. Preto nie sú zviazaní strachom a prehnanými obavami. Naopak: láskou Otcovou a svojou láskou k Nemu sú z takéhoto prehnaného ľudského a svetského strachu a ustarostenosti vytrhovaní. Nie že by strach necítili, ale cítia aj to ako sú ukrytí a držaní v dlaniach svojho nebeského Otca. A ak On je s nimi, kto budem proti nim?! Ak On ich poslal, kto ich zastaví?!

Na záver.

Peter nezostal dlho bohatý duchom. Potreboval zakúsiť schudobnenie. Potreboval uvidieť svoju vlastnú nehodnosť, hriešnosť, slabosť. Potreboval uvidieť Pána prebodnutého na miesto Neho. Potreboval počuť Pánovu otázku aj po je trojnásobnom zapretí: „Peter, miluješ ma?“ A tiež potreboval uistenie o Božom povolaní: „Pas moje ovečky!“. A takisto potreboval zakúsiť Letnice – naplnenie Duchom Svätý, ktorý nás vovádza do všetkej pravdy – a okrem iného aj do reality, že sme synovia – lebo je Duchom synovstva. Peter prešiel týmto procesom schudobnenia duchom a sám sa stal príkladom chudoby duchom. Vidíme to napr. z jeho listov:

- Identita - 1Pt 2,1-10: Peter jasne hovorí o tom, že sme novými stvoreniami v Kristovi, a že On je našim uholným kameňom, na ktorom my stojíme a rastieme v Jeho chrám, pretože Jemu patríme, sme Jeho ľudom. Píše o tejto identite kresťana v Kristovi.

- Modlitba – 1Pt 4,7-8: Peter vyzýva ku životnému štýlu bdelosti, rozumnosti a modlitby.

- Povolanie – 1Pt 3,13-17: Peter vyzýva k tomu aby sme sa upli na Krista a posvätili Jeho vo svojich srdciach, aby sme nasledovali Jeho povolanie aj za cenu utrpení a prenasledovania.

- Odovzdanie sa – 1Pt 1,3-8: O Božej Otcovskej nádhernej láske a a našej láske ku Nemu hovorí Peter hneď na začiatku svojho listu a jasne vyzýva ku odovzdaniu sa Mu v tomto jedinečnom vzťahu.

Verím, že je čas nastúpiť cestu chudobných duchom: identifikovať sa úplne s Kristom, žiť životom horúcej modlitby, naplno ísť za Božím povolaním, a odovzdať sa Bohu Otcovi úplne vo všetkom.

Fotogaléria

Fotogaléria
Konferencia so Sergiom Scataglinim v Bratislave v máji 2011

(viac o tejto konferencii sa dočítate TU )
IMG_5028IMG_5029IMG_5034IMG_5035IMG_5036IMG_5038IMG_5042IMG_5045IMG_5050IMG_5052IMG_5053IMG_5080IMG_5081IMG_5083IMG_5084IMG_5086IMG_5094

19. 7. 2011

Niekoľko slov o tanci

Niekoľko slov o tanci

Naše uctievanie by malo byť v duchu a pravde (Jn 4,23). Niekto môže v duchu a pravde sedieť, niekto ležať v bázni na tvári, niekto stáť, iný dvíhať ruky a ďalší tancovať. Zapojenie alebo nezapojenie tela nemusí znamenať, že prestávame uctievať v duchu a pravde. Je to o našom vnútornom postoji voči Bohu. Či sa hýbeme, či nie, On vie, či je v našom srdci chvála a uctievanie, alebo nie. Môžeme zo svojho tela vyžmýkať najnádhernejšie a najzložitejšie tanečné kreácie, aké sa len dajú zatancovať, a nemusí to byť uctievanie. Naopak, môžeme len nemo stáť, ani len neotvoríme ústa, len hľadíme do neba a uctievaním to byť môže.

Tak ako Boh, náš Stvoriteľ, je nekonečne, slovami nevystihnuteľne kreatívny, tak aj uctievanie, do ktorého nás vovádza, je často kreatívne a pestré – pretože my, Jeho stvorenia odrážame Jeho nádhernú slávu. A keďže časťou tejto kreativity, je aj môjmu srdcu nesmierne blízky tanec, je tu toto krátke vyučovanie. Jeho cieľom je načrtnúť pohľad na tanec ako súčasť oslavy a uctievania živého Boha tak, ako o ňom hovorí Božie slovo. Vybrala som niektoré z veršov, ktoré o tanci hovoria z rôznych pohľadov.

Úplne prvý verš, kde sa v Biblii spomína tanec je Prečo si tajne utiekol a vykradol si sa odo mňa a neoznámil si mi, aby som ťa bol mohol vyprevadiť s veselosťou a so spevmi, s bubnom a s harfou? (Gen 31,27) V tomto verši nešlo o náboženský tanec, išlo o tanec ako prirodzenú súčasť života starozákonných ľudí, ako o súčasť osláv, svadieb a podobne.

Tanec bol tiež súčasťou pohanských náboženských obradov. Sami Izraelci tancovali pred modlou, ktorú si zhotovili: A stalo sa, keď sa priblížil k táboru a keď uvidel teľa a kolotance, že sa rozpálil hnev Mojžišov a hodil dosky zo svojich rúk a rozbil ich pod vrchom. (Ex 32,19) Aj baalovi proroci, ktorí sa snažili uprosiť svojho boha, aby zoslal oheň na rozloženú obeť na oltári, pri ňom poskakovali (1Kr 18,26-28) – išlo o kultické poskakovanie a knísanie.

Tanec spomínaný v súvislosti s vierou v jediného živého Boha, som rozdelila na niekoľko skupín:

Oslava Božieho víťazstva

A Mária, prorokyňa, sestra Áronova, vzala bubon do svojej ruky, a vyšli za ňou všetky ženy s bubnami a v kolotancoch.(Ex 15,20) Slovo použité v tomto verši znamená: tancovať, tanečník, krútiť sa, vyvádzať, jašiť sa. Na Máriin podnet tancovali ženy na oslavu prechodu Izraelcov cez Červené more. Z kontextu vidíme, že nešlo len o oslavu udalosti, ale hlavne o oslavu Boha, ktorý ich cez more previedol a porazil ich nepriateľov – Egypťanov. Mojžiš a Izraelci spievali pieseň (Ex 15,1-18) a Mária s niektorými ženami tancovala a tiež pri tom aj slovne vzdala Bohu slávu, keď povedala: Spievajte Hospodinu, lebo sa veľmi preslávil, kone a jazdcov vrhol do mora. (Ex 15,21).

Ďalší verš, ktorý chcem v tejto súvislosti spomenúť je 1 Samuel 18,6: A stalo sa, keď prišli, keď sa navracoval Dávid od zabitia Filištína, že vyšli ženy zo všetkých miest Izraelových, aby spievali, i tanečnice, v ústrety Saulovi, kráľovi, s bubny veselo a s cimbalmi. Izraelské ženy vítali takto mužov, ktorí sa vracali z vojny. Boj v histórii Izraelského národa bol z veľkej časti bojom náboženským a mnohokrát Izraelci v boji zažili zjavný mocný Boží zásah a dosahovali víťazstvo nie svojim mečom a silou ale Božou mocou. Takáto oslava mužov vracajúcich sa z boja nebola len oslavou ľudského ale aj Božieho víťazstva, ako to bolo aj v tomto prípade.

Radosť z Boha, zo vzťahu s Ním, z Jeho blízkosti

A Dávid tancoval z celej sily pred Hospodinom opásaný ľanovým efódom. (2 Sam 6,14) Slovo použité v tomto verši znamená krepčiť, tancovať, prudko sa točiť. A nielen Dávid, ale aj ďalší v sprievode tancovali a poskakovali (1 Kron 13,8). Okrem toho Izraelci každých šesť krokov zastali a obetovali vykŕmené teľa, teda nešlo len o nejaké radostné poskakovanie a tanec z radosti duše, ale išlo o viac – išlo o radosť v bázni, radosť z Boha, z Jeho veľkosti, Jeho prítomnosti v ich národe, ich životoch... Dávid sám o tejto udalosti povedal: ...pred Hospodinom som sa veselil. Ešte viac sa pokorím ako teraz a budem ponížený vo vlastných očiach... (2 Sam 6,21-22), čo hovorí o tom, že aj keď jeho tanec možno vyzeral výstredne (ako ho vnímala jeho manželka Míkal - 1 Kron 15,29), nebol vyvyšovaním samého seba. Bol to čin poslušnosti a pokory. Možno ho to stálo kus sebazaprenia niekoľko prvých sto metrov možno bojoval so svojou pýchou – veď bol kráľom a takto „vyvádzal“. Ale bol radšej poslušnejší Bohu ako svojim vlastným predstavám o tom, ako má kráľ vyzerať. Radšej bol sám sebou pred Hospodinom, ako by sa na niekoho hral. Bol ochotný vyzerať ako blázon, ale vzdal Bohu chválu z celej svojej sily.

Oslava Božej veľkosti a hrdinských skutkov

V Žalme 150,4 sa píše: Chváľte ho na bubon a kolotancom! Chváľte ho husľami a píšťalou! V predchádzajúcich veršoch sa píše, že ho týmto spôsobom máme chváliť pre Jeho hrdinské skutky a nesmiernu velebu.

Vďaka za spasenie a Božie skutky v našich životoch

Oslava Boha s vďakou, že nás stvoril, uzdravil, pomohol vyriešiť problém... a hlavne, že dal za nás svojho jediného Syna, aby sme sa mohli stať Jeho deťmi, je každému blízka. V Biblických časoch ľudia aj túto radosť vyjadrovali tancom. Hovorí o tom napr. Žalm 68, v ktorom Dávid ďakuje Bohu za to aký je, aké konkrétne sú Jeho zásahy v našich životoch (sirotám je otcom, vdovám zástupcom v.6,osamelých vracia domov, väzňov k blahobytu v.7, je nám Bohom záchrany v.21) Tento žalm hovorí o oslave Boha: Spravedliví pak veselíce se, poskakovati budou před Bohem, a plésati budou radostí. (v.4 Kralická)

V Sk 3,8 sa píše, že chromý od narodenia po svojom uzdravení vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha – slovo poskakujúc v tomto verši má v origináli význam: skákať, skočiť, vyskočiť, v prenesenom význame vytrysknúť ako prameň vody. Nepíše sa tu síce, že ten uzdravený človek od radosti tancoval, ale kto by od chromého od narodenia aj čakal nejaký tanec J Tento verš som sem zaradila preto, že ten človek bol tak plný radosti, že mu nestačilo len kráčať za apoštolmi a tam chváliť Boha, ale musel poskakovať plný nikdy nepoznanej energie a radosti z pohybu. Chvála len ústami nemohla vyjadriť plnosť vďaky, ktorú cítil k Bohu. A keďže konečne mohol používať aj svoje nohy, lebo boli uzdravené, tak ich použil ako najlepšie vedel a oslavoval Boha aj nimi.

Jeremiáš 31,3-4.13: Z diaľky sa mu zjavil Hospodin: Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť. Ešte ťa vystaviam a budeš vystavaná, panna Izrael. Ešte sa prizdobíš svojimi bubnami a vyjdeš v kole tých, čo sa veselia... Vtedy sa bude radovať panna vo veselom kole a mládenci a starci spolu. A obrátim ich zármutok na radosť a poteším ich a obveselím vyprostiac ich z ich trápenia duše. Jeremiáš v prorockom zasľúbení hovorí o tom, ako sa Boží ľud teší z Božej lásky aj tancom.

Prorocký tanec

Izraelci poznali prorockú chválu: Dávid s vedúcimi služby oddelil k službe synov Asáfových, Hémánových a Jedutúnových, ktorí mali prorockú zvesť hlásať na citarách, harfách a cimbaloch. (1 Kron 25,1) O Asáfovi sa ďalej píše, že podľa kráľovho návodu prorokoval a o Jedutúnovi, že prorocky hlásal vďaky a chvály ku cti Hospodinovej. Keďže na niektorých iných miestach vidíme úzke prepojenie medzi hudbou a tancom, môžeme sa domnievať, že možno títo muži niekedy pri prorokovaní aj tancovali alebo poskakovali, alebo že počas toho ako oni prorokovali, tancovali ženy s bubienkami.

V už spomínanej udalosti, keď prešli Izraelci cez Červené more, Mojžiš spieval pieseň (Ex 15), ktorá bola prorocká. Vo verši 20 sa píše: A Mária, prorokyňa, sestra Áronova, vzala bubon do svojej ruky, a vyšli za ňou všetky ženy s bubnami a v kolotancoch.(Ex 15,20) Proroctvo bolo tlmočené aj skrze tanec. Bol tu jedným z nástrojov, ktorým bola prorocká zvesť hlásaná.

Tanec v svätosti

Žalm 68,25: Videli, Bože, Tvoje sprievody, sprievody môjho Boha, Kráľa, do svätyne.(Evanj.) Videli tvoje idenia, Bože, idenia môjho silného Boha, mojeho Kráľa v svätosti.(Roh.) a verš 26: Speváci tiahli vopred, hudci za nimi, uprostred bubnujúcich mladých žien. V týchto veršoch vidíme že Dávid dáva do úzkeho súvisu oslavu spevom, nástrojmi a tancom. Boli spolu v jednom sprievode smerujúcom do chrámu, pravdepodobne tento sprievod skončil až priamo v chráme. Na to nám ukazuje aj verš:

Žalmy 42,5: Keď sa rozpomínam na to, vylievam v sebe svoju dušu, že som chodieval so zástupom a vodieval som ich až do domu Božieho s hlasom spevu a chvály, slávnostné množstvo.

Pre mňa ako ženu, ktorá túži tancovať na Božiu chválu a slávu, nie je hlavný cieľ ich cesty, ale to, že sa to konalo v svätosti, že speváci, hudobníci a ženy, ktoré tancovali to robili z úcty k Bohu. Robili to v pokore pred Ním a nerobili nič vyzývajúce ani nič hriešne. Nepoužívali pohyb, spev alebo hru na nástroj na prilákanie pohľadu iných ale na vyvýšenie jediného živého Boha.

Tanec ako súčasť chvál

Tieto isté verše (Ž 68,25 a 26) tiež hovoria o tom, že tanec bol za panovania kráľa Dávida súčasťou chvál. Hovorí o tom aj verš 2 Sam 6,5: Dávid a celý dom Izraela tancovali pred Hospodinom z celej sily: s piesňami na citarách, harfách, bubnoch, na zvončekoch a cimbaloch.

Tanec v Božom dome

V podobenstve o márnotratnom synovi (Lukáš 15,11-34) sa po návrate strateného syna späť domov celý dom sa veselil: „v dome bola hudba i tanec“ (v25). Tak sa celé nebo veselí, keď sa niekto vráti k svojmu nebeskému Ockovi – Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie. (Lk 15,7) Podľa týchto veršov verím, že nebo je plné oslavy Boha aj tancom.

Oslava Božieho mena

Nech chvália jeho meno kolotancom! Pri bubne a pri citare nech mu spievajú žalmy! (Ž 149,3) Žalmista vyzýva Boží ľud aby chválil Božie meno nástrojmi a spevom a aj tancom.

V súčasnosti často vidíme, že kresťania používajú pri oslave Boha zástavy. V Žalme 20 verš 6 je použitá zástava priamo v súvislosti s chválou: Nech zaplesáme nad tvojou spásou a v mene nášho Boha vztýčime zástavu. Nech ti Hospodin splní všetky želania!

Samotné zástavy sú v Písme spomínané ešte v týchto súvislostiach:

Symbol Božieho ľudu – jeho príslušnosti:

Synovia Izraelovi budú táboriť každý pri svojom prápore pod odznakmi domu svojich otcov, opodiaľ vôkol stánu shromaždenia budú táboriť. (Num 2,2) 

Symbol Božieho ľudu – jeho vystrojenia a pripravenia k boju:

Krásna si ty, moja priateľko, jako mesto Tirca, pekná jako Jeruzalem, strašná jako voje s práporami. (Veľp 6,4) 

Symbol boja:

Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, zodvihnem svoju ruku oproti národom a oproti ľuďom vyzdvihnem svoj prápor, a donesú tvojich synov vo svojom lone, a tvoje dcéry sa ponesú na pleciach. (Iz 49,22)

A Mojžiš vystavil oltár a nazval jeho meno: Hospodin môj prápor. (Ex 17,15) Oznamoval Božie víťazstvo a zároveň Boží boj proti Amálekovi: Hospodin bude bojovať proti Amálekovi z pokolenia na pokolenie (v.16)

Symbol Božieho víťazstva nad hriechom:

Nech plesáme v tvojom spasení, a v mene svojho Boha vztýčime prápor. Nech naplní Hospodin všetky tvoje prosby! (Ž 20,6) 

Volanie k ostražitosti:

Pozdvihnite prápor proti múrom Babylona, zosilnite stráž, postavte strážnych, pripravte úklady: lebo Hospodin aj umyslel aj učiní to, čo hovoril proti obyvateľom Babylona. (Jer 51,12) 

Volanie k Bohu, hlásanie evanjelia:

A stane sa toho dňa, že po koreni Izaiho, ktorý bude stáť za prápor národom, snažne sa budú dopytovať pohania, a miesto jeho odpočinutia bude samá sláva. (Iz 11,10) 

A vyzdvihne prápor národom a soberie zahnaných Izraelových a rozptýlené Júdove shromaždí od štyroch strán zeme. (Iz 11,12)

Prejdite, prejdite bránami, urovnávajte cestu ľudu, stavajte hradskú, odstráňte kamene, vztýčte koruhvu národom. Ajhľa, Hospodin dáva hlásať až do končín zeme: Povedzte dcére Sion: Ajhľa, prichádza tvoje spasenie, Jeho odmena je s Ním a Jeho odplata je pred Ním. (Iz 62,10) 

Symbol ďakovania, chvály a modlitby:

Nech plesáme v tvojom spasení, a v mene svojho Boha vztýčime prápor. Nech naplní Hospodin všetky tvoje prosby! (Ž 20,6) 

Ale teraz si dal tým, ktorí sa ťa boja, prápor, aby sa vyzdvihol pre tvoju pravdu. Sélah. (Ž 60,6) 

Znak Božej lásky k neveste - cirkvi:

Voviedol ma do domu vína, a jeho vlajkou nado mnou je láska. (Veľp 2,4)

Srdce uctievača

Srdce uctievača

Kto je to uctievač

Je to úplne obyčajný človek, ktorý jednoducho miluje svojho Boha a rozhodol sa Ho nasledovať. Možno za ním nejde dokonale, možno padá v hriechu, robí množstvo chýb, ale miesto, ktoré vo svojom živote Bohu vyhradil, nedovolí pohltiť ničomu inému. Znovu a znovu sa bije o to, aby toto miesto bolo väčšie. Aby rástlo do výšky, šírky aj hĺbky.

Najhlavnejšou vecou jeho života sa stalo vzývať svojho Nebeského Otca v Duchu a pravde.

Ján 4,23-24  Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.

Možno je to človek úplne nenápadný, možno nápadne výstredný, ale na ničom z toho mu nezáleží. Už nepozerá na rozdiely. Či stojí na pódiu, či v poslednej rade zhromaždenia, či je super kazateľom, alebo má problém vykoktať pár súvislých viet, keď chce niekomu niečo povedať o Bohu, či chodí na nejakú skupinku pre prominentov, alebo skupinku pre bezdomovcov - jeho jedinou túžbou je vyvýšiť svojho Boha.

Srdce uctievača je:

1. Vďačné

Pozerá na to, čo pre neho Boh urobil, nie na to, čo neurobil.

Naučil sa, že je to ďakovanie, čo nám otvára oči. Ľudia, ktorí sa neustále sťažujú a reptajú, sa nevedia v konečnom dôsledku kvôli tomu pohnúť z miesta. Pretože stále reptajúci a sťažujúci sa človek jednoducho cez svoje sťažnosti nevidí Boha. Aj keď ho Boh volá a hovorí k nemu, nepočuje Ho a nevidí.

Preto sa musíme naučiť svoje ťažkosti položiť Bohu do rúk – možno prísť za niekým (priateľom, vedúcim skupinky, pastorom), porozprávať sa a modliť sa spolu za všetky ťažké veci – vtedy to nie je sťažovanie sa, ale zažívanie súrodeneckej a Božej lásky. Ak to nevládzeme sami, niekto iný nám môže pomôcť zložiť naše bremená a vidieť, že Boh rád naše bremená ponesie. Veď On sám nás k tomu vyzýva, aby sme to robili (Mt 11,28-30).

Ďalej sa musíme naučiť pozerať na smrť Pána Ježiša na kríži. Mňa osobne to vždy znovu a znovu dvíha, pretože naše ťažkosti a bremená sa niekedy znovu tlačia späť a nie a nie ich položiť a zažiť konečne odľahčenie. Ak chceme uctievať Boha v Duchu a pravde, musíme sa ale naučiť pozerať na tento jediný nemenný bod v našich životoch. Pretože okolnosti, v ktorých sme, sa často menia, k lepšiemu či horšiemu, ale Boh a Jeho obeť sa nikdy nemení. A tak vždy máme za čo ďakovať, pretože Jeho obeť za naše hriechy je stále tu. Aj keď ostatné veci sú ťažké a zdá sa nám, že Boh v nich nekoná, môžeme si pripomínať to, čo pre nás neodškriepiteľne urobil – Pán Ježiš zomrel za naše hriechy, aby sme mohli slobodne pristúpiť pred tvár nášho nebeského Ocka. Je to to najviac, čo kedy kto pre nás mohol a ešte môže urobiť.

Pozrime sa do knihy Exodus:

Exodus 15:24  Ľud reptal proti Mojžišovi: Čo budeme piť?

Exodus 16:2  Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti.

Exodus 17:3  Keď ľud bol smädný, znova reptal proti Mojžišovi: Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom?

Numeri 17:6  Na druhý deň celý zbor Izraelcov reptal na Mojžiša a Árona: Vy usmrcujete ľud Hospodinov!

Izraelcov bolo 603 550 bojaschopných mužov nad 20 rokov. V tomto neboli započítaní ešte levíti, a ženy a deti. Takže išlo o dav do dvoch miliónov ľudí.

A o koľkých je napísané, že sa naozaj stretli s Bohom?

Exodus 33:11  Hospodin hovoril s Mojžišom tvárou v tvár, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom; potom sa vrátil do tábora; ale jeho služobník, mládenec Józua, syn Núnov, sa nevzdialil zo stánku.

Exodus 24:13  Potom vstal Mojžiš i jeho sluha Józua a Mojžiš vystúpil na Boží vrch.

Niekoľko ďalších išlo tiež viac menej týmto smerom – snažili sa naučiť niečo viac ako len konzumovať Božie dary a požehnania - napr. Káleb, vieme to podľa jeho reakcie, keď sa vrátil z prieskumu zasľúbenej krajiny. Pozeral sa na ňu Božími očami, nevidel len obrov, ktorí tam bývali, ale videl Božiu zasľúbenú zem. Zjavne hľadal Pána, Jeho slovo, to aký je. Alebo Áron, alebo 70 starších, ktorých si Boh vyvolil, aby pomáhali Mojžišovi. Ale stále tu hovoríme o dave takmer 2 miliónov ľudí!

Pri tom na to, aby stretli Boha, stačilo len ísť do stánku stretnutia – vyjsť zo svojho stanu a ísť do stánku, kde býval Boh. Na chvíľu opustiť svoje veci a prejsť možno pár sto metrov do stánku stretnutia, ktorý stál mimo tábora.

V Ž 100,4 máme návod, ako vstúpiť do stánku stretnutia:

Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a s chválospevom do Jeho nádvorí; ďakujte Mu a dobrorečte Jeho menu!

Netreba na to veľa. Stačí jednoduché „Vďaka ti, Bože,“ a sme tam! Sme v chvále a uctievaní, už vchádzame do Jeho nádhernej prítomnosti. Len na chvíľu sa rozhodneme pozerať na to, čo pre nás Pán urobil namiesto toho, čo neurobil. A sme hneď tam.

2. Čisté

My – Božie deti - sa často trápime nad tým, akí sme – nedokonalí, klameme, sme sebeckí, pyšní,... Keď to všetko vidíme, potom, keď prídeme v nedeľu do zhromaždenia, na skupinku alebo sa ideme modliť za niečo len tak v súkromí, myslíme si, že nie sme ani len hodní pozrieť smerom k nebu. Alebo sme celý týždeň žili s Bohom na okraji našich záujmov a teraz nám je trápne zrazu ku Nemu prísť. Alebo sa ako rodinka ráno chystáme do zhromaždenia – meškáme, deti zdržujú... a napätie rastie, rastie, až prerastie. Alebo, alebo, alebo. Čo teraz? Mám sa tváriť že nič? Ako mám teraz prísť k Bohu?

Dobrá správa je, že Ježiš zomrel za každý náš hriech. Ani jeden nevynechal. Zomrel za každú našu slabosť, neochotu, lenivosť, strach... A preto sa kedykoľvek môžeme s dôverou pozrieť na Neho a pokojne všetko vyznať – pretože Jeho krv nás očisťuje od každého hriechu.

A o tom sa učíme v Jeho prítomnosti. Náš nebeský Otec sa na nás pozerá ako na svojho milovaného Syna Ježiša – s o nič menšou ani väčšou láskou. Úplne rovnako. Na každého z nás.

Je nádherné byť Božím bezpodmienečne milovaným a prijatým dieťaťom. Ktokoľvek hovorí, že nie si dosť čistý na to, aby si pristúpil k svojmu nebeskému Ockovi, je klamár a zlodej a tiež revúci lev, hľadajúci, koho by zožral. ( Ján 10:10  Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil; a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere!, 1 Peter 5:8  Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral;) Boh o tebe vždy hovorí – môj (moja) milovaný(á). Ak ťa vedie k pokániu, je to preto, aby ti priniesol svoje odpustenie a pokoj. Nie odsúdenie, nie odmietnutie. Len prijatie a lásku.

Čím viac a to pozerám, tým viac za to ďakujem a tým je mi to jasnejšie, že je to tak. A potom znovu len ďakujem, lebo je to On, kto to pre mňa všetko urobil.

3. Zlomené

Možno poznáte tie temné chvíle, keď vám všetko to krásne, čo som práve povedala, úplne uniká. Už nepomáha pozrieť na kríž a položiť všetky bremená, stále je to tu, stále to bolí, problém neodchádza a už sa neviem poriadne pozrieť na Boha a ďakovať Mu. Nevládzem. Koniec. Viera akoby niekam odišla. Viem o tom všetkom, ale len z diaľky, niekde to tuším, niekde to je, ale je to tak ďaleko, ako by to už ani nebola pravda.

Sú to chvíle keď chválime Boha len všetkým sebazaprením a všetkou silou vôle, ktorú v sebe dokážeme pozbierať. Chvíle, keď povieme: „Bože, chválim ťa, lebo si hoden. To je všetko. Si hoden. Nemám nič viac.“ A aj to málo, povieme cez slzy, pretože je to tak ťažké!

Ale náš nebeský Otec nepozerá na množstvo slov. On vidí naše trápenia a je s nami:

Ž 23,4 Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou

Nemusíme povedať nič. Možno málo. Môžeme si len vyplakať svoje srdce, dať Mu všetku svoju bolesť. A naša viera, že nás počuje, aj keď v tej chvíli nám nepripadá byť vierou ale skôr prázdnotou a zúfalým volaním, je pred tvárou nebeského Otca vzácnym pokladom. Pre Boha sa nemusíme dostaviť do radostnej nálady niekde v zhromaždení, aby sme si Ho uctili. Pre Neho je v takýchto chvíľach viac ako čokoľvek, keď len prídeme, schúlime sa Mu do náručia a povieme: „Tu som. Nič nemám, len ťažkosť a bolesť, ale prišiel som s tým za tebou.“

A Boh je tým vyvýšený. Lebo sme aj vo svojej bolesti prišli za ním. Nie reptať a frflať, ale schúliť sa do Jeho objatia, aby nás pohladil a pofúkal naše bolesti ako milujúci Otec svojmu dieťaťu.

V takýchto časoch nášho života sa okrem nádhernej objímajúcej Božej blízkosti učíme aj o našich ľudských obmedzeniach. Povolanie, ktoré nám Boh dal, sa stáva v našich silách nedosiahnuteľným. Spoznávame hranice ľudských schopností a možností a v Božom svetle vidíme, že Jeho schopnosti a možnosti sú oveľa väčšie, vidíme, ako nás presahuje, ako nás prevyšuje a prežívame to, ako nás pozdvihuje len a len On. Sú to momenty, možno obdobia, prinášajúce do nášho života niekedy úplne jasnú hranicu – pred tým a potom. Pred tým bojujeme, slúžime, žijeme, svedčíme... v mnohom zo svojej sily, dokonca prúdime v Jeho pomazaní vo svojej sile, tlačíme sami seba dopredu, máme horu nápadov, ako a kde a čo môžeme robiť (sme ako Saul). Potom ideme, len keď nás On pošle, všetko, čo robíme, robíme len s Ním, slúžime v Jeho pomazaní a Jeho sile. Stávajú sa z nás Dávidovia a Dávidky J mužovia a ženy podľa Božieho srdca. Poznali sme Jeho blízkosť v tmavom údolí a už nechceme nič viac, len to. A je to On, kto nás volá do služby. Zažívame zvláštny rozpor – pred tým sme mu chceli slúžiť, túžili sme byť videní v Jeho veciach – často naozaj dobrých veciach, správnych, takých, ktoré naozaj On chcel robiť, ale často vo veciach, ktoré boli z našej hlavy, boli to naše ambície, naše zlepšováky, naše programy. Potom už nejdeme do ničoho, ak len to jasne nechce Pán. Túžime byť zašití niekde v tichu a uctievať Ho, kochať sa v Jeho blízkosti, lebo to je náš život. To všetko ostatné robíme len a len preto, že to chce ON.

4. Milujúce

Keď sme spoznali zlomenosť, je čas vystrieť krídla a letieť. Je čas pozrieť sa na všetky veci, okolnosti a aj na nás samých zhora. Z Božej perspektívy. Je čas postaviť sa do služby svojmu Kráľovi a byť mu v nej blízko. Už ani krok bez Neho. Mnohé z okolností sa možno ešte nezmenili, ale my sme iní. Posadení v Kristovi po pravici nášho Otca.

Neviem, či poznáte príbeh Debory, z knihy sudcov, ak nie prečítajte si Sud 4-5. Ona je príkladom takéhoto milujúceho srdca.

Sud 4: Prorokyňa Debora, Lappídótova žena, bola sudkyňou v Izraeli. – Lappidót znamená: pochodne. Toto nebol muž, ktorý uhol zo svojho postavenia ako muža a preto sa sudkyňou stala jeho žena. Bol to muž, ktorý videl obdarovanie svojej ženy a stal sa pre ňu oporou. Svetlo pochodní - prináša Jeho slovo (nie literu ale rému), Jeho svetlo (jasné rozlíšenie a vedenie), Jeho oheň (oddelenie a očistenie, lásku k Jeho ľudu, závislosť na modlitbe).

Debora sa teda povzbudzovaná a verím aj mnohým vystrojovaná svojím mužom do služby, stala sudkyňou v Izraeli. Jej postoj k mužom, bol napriek jej postaveniu ako prorokyne a sudkyne Izraela, plný pokory. Pretože poznala a uznávala autoritu svojho muža a vážila si ho. Predpokladám, že bez podpory a pomoci svojho muža by sa ani na svoje miesto nepostavila. A ona to dobre vedela. Bol pre ňu kľúčovým človekom, vďaka ktorému si ju Boh mohol použiť.

Ona sama o sebe hovorí:

Sud 5,7.9 Spustli dediny v Izraeli, veru spustli, kým som nepovstala, ja Debora, kým som nepovstala ako matka v Izraeli. .... Moje srdce oddané je vodcom Izraela, ktorí dobrovoľne povstali v ľude.

Jej srdce bolo milujúce. V tejto prorockej chvále v kapitole 5 vyznáva pred Bohom svoju lásku k Jeho ľudu. Človek, ktorý žije blízko Boha, ktorý počúva Jeho slovo, ktorý sa modlí, ako to robila ona so svojím manželom, bude milovať Boží ľud. Pozerala na Pána a potom sa pozerala na Jeho ľud Jeho očami. Túžila, aby povstali muži, vodcovia, aby sa oni chopili vedenia Izraelského ľudu. Videla Boží plán, nebola to nejaká amazonka, ktorá chcela všetko dosiahnuť sama. Jej srdce sa stalo v Božej prítomnosti oddaným Jeho plánom a zámerom.

Úplne jasne to vidíme aj na vojenskej výprave, na ktorú sa vydala s Barákom, v kap. 4. Bolo to v čase, keď Izraelci boli utláčaní Kanaáncami. Verše 6-8: Poslala po Báráka, syna Abínoámovho, zavolala ho z Kedeš-Naftálí a povedala mu: Hospodin, Boh Izraela, ti prikázal: Choď, tiahni na vrch Tábór a vezmi so sebou desaťtisíc mužov spomedzi Naftálíovcov a Zebulúnovcov,  potom ti k potoku Kíšón pritiahnem Síseru, Jábínovho vojvodcu, s jeho vozmi a vojskom, a vydám ti ho do rúk. Bárák jej povedal: Ak pôjdeš so mnou, pôjdem aj ja, ale ak nepôjdeš so mnou, nepôjdem ani ja.

Ďalej môžeme čítať, že keď on bez nej nechcel ísť, išla s ním.

Nepovedala : „keď si taký neschopný a bojíš sa, idem namiesto teba,“ ale išla s ním, povzbudzovala ho a stála pri ňom, aby on mohol urobiť to, na čo bol poslaný. To je milujúce srdce matky – vystrojí vodcov, podopiera ich, neponižuje ich. Jej srdce bolo

vďačné – poznala Božie skutky, poznala Jeho slovo a Jeho svedectvá o tom, čo pre jej národ urobil

čisté – poznala Jeho milosť

zlomené – poznala svoje hranice, svoje ľudské hranice, v Božom svetle vedela, kedy a kde ju len a len Boh pozdvihol

a milujúce – bola otvorená slúžiť iným, byť v úzadí, stáť a držať ruky vodcom, aby vyrástli a naučili sa bojovať Božie boje.

5. Slobodné

Byť slobodný znamená byť predovšetkým sám sebou. Ak poznáme cenu, ktorú za nás Boh zaplatil, už sa naozaj nemusíme na nič hrať. Pretože sa jednoducho tešíme, že dal za nás všetko. Preto, aby sme mohli byť, akí sme. Už nás viac netrápi, že sme príliš introvertní, alebo naopak extrovertní, že sme sa zachovali trápne a pod. Sme Jeho.

Neviem presne, ako je to s mužmi, ale my ženy často potrebujeme veľmi veľa prijatia, aby sme rozkvitli a boli naozaj slobodné. Nie je lepšie miesto na poznávanie prijatia ako veľká a mocná Ockova náruč. Tým, že sme s Ním, pozeráme na Neho, vidíme nie len to, aký úžasný je On ale aj to, aké úžasné sme my. A keď to poznávame, prestávame veľa hovoriť, a učíme sa pri Ňom len mlčať a počúvať.

Často mi celá táto nádhera uniká, zabúdam, aká úžasná a vzácna žena vlastne som. A je to Boh, kto mi to neustále pripomína, ukazuje mi na moju hodnotu, akú mám pre Neho.

Moja hodnota = hodnote Jeho jediného Syna, Pána Ježiša. Pretože to je cena, ktorú za mňa dal. Dal to najvzácnejšie, čo mal.

Preto si rada čítam verše, ktoré hovoria o mojej cene. Napr.

Izaiáš 54:11-12  Ty biedna, zmietaná, bezútešná! Ajhľa, tvoje základné kamene položím na drahokamy a tvoje základy na zafíry.  Rubínom obložím tvoje cimburia, tvoje brány karbunkulom a celé tvoje územie vzácnymi kameňmi.

Sloboda v uctievaní potom pre mňa nadobúda zvláštny rozmer. To som ja, drahou krvou môjho Pána vykúpená, Evka Kevická. Preto sa postavím pred Neho a budem Ho chváliť. Nie preto, že ho chvália iní, nie preto, že som v zhromaždení alebo na skupinke, ale preto, že On mi dal svoje spasenie.

Krásnym príkladom je nám kráľ Dávid. Jeho srdce bolo

Vďačné – stačí si pozrieť niekoľko žalmov, ktoré napísal a spočítať, koľko krát tam Bohu ďakuje.

Čisté - napr. Žalmy 26:6  Umývam si ruky v nevinnosti a chodím vôkol Tvojho oltára, ó Hospodine, Žalmy 51:12  Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!

Zlomené - pokora v boji so Saulom, hoci bol právoplatne pomazaný za kráľa. Tento čas ho naozaj prepálil a naučil čakať len a len na Boha

Milujúce – jeho vzťah s Jonatánom, jeho žiaľ, keď zomrel a vernosť sľubu, že sa postará o jeho rodinu (2Sam9), dokonca žiaľ, že zomrel Saul, ktorý ho chcel zabiť – je jasné, že ho mohol milovať len Božou láskou

Slobodné – tak ako uctieval Dávid svojho Boha to zjavne robil málokto:

A Dávid tancoval z celej sily pred Hospodinom opásaný ľanovým efódom. (2 Sam 6,14) Slovo použité v tomto verši znamená krepčiť, tancovať, prudko sa točiť. A nielen Dávid, ale aj ďalší v sprievode tancovali a poskakovali (1 Kron 13,8). Okrem toho Izraelci každých šesť krokov zastali a obetovali Bohu vykŕmené teľa. Teda nešlo len o nejaké radostné poskakovanie a tanec z radosti duše, ale išlo o viac – išlo o radosť v bázni, radosť z Boha, z Jeho veľkosti, Jeho prítomnosti v ich národe, ich životoch... Dávid sám o tejto udalosti povedal: ...pred Hospodinom som sa veselil. Ešte viac sa pokorím ako teraz a budem ponížený vo vlastných očiach... (2 Sam 6,21-22), čo hovorí o tom, že aj keď jeho tanec možno vyzeral výstredne (ako ho vnímala jeho manželka Míkal - 1 Kron 15,29), nebol vyvyšovaním samého seba. Bol to čin poslušnosti a pokory. Možno ho to stálo kus sebazaprenia niekoľko prvých sto metrov možno bojoval so svojou pýchou – veď bol kráľom a takto „vyvádzal“. Ale bol radšej poslušnejší Bohu ako svojim vlastným predstavám o tom, ako má kráľ vyzerať. Bol ochotný vyzerať ako blázon, ale vzdal Bohu chválu z celej svojej sily.

6. Verné

Vernosť je výsada. Ak sme v niečom celé roky verní, je viac ako jasné, že to nie je z nás. Je to Božia milosť, Božia sila a Jeho vytrvalosť v nás. Takže vernosť je výsada života v milosti.

Vernosť je, keď sa naším pokrmom stáva činiť Božiu vôľu. Už nič iné nemá zmysel. Len byť s Ním a slúžiť Mu. Nemyslím hneď nejakú nadnárodnú službu. Myslím život v Jeho vôli, vernosť v malom, keď od nás chce niečo, čo by sme pokojne zvládli aj vo svojej vlastnej sile a vernosť aj vo veľkom, keď žiada niečo, čo vysoko presahuje naše možnosti, sny, túžby, čokoľvek... Život vo vernosti znamená ísť jednoducho za Ním.

Židom 6, 10-15 Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a lásku, ktorú ste dokazovali voči Jeho menu tým, že ste posluhovali svätým a ešte posluhujete.  Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení. Lebo keď Boh dával Abrahámovi zasľúbenie, keďže nemohol prisahať na nikoho väčšieho, prisahal sám na seba takto: Iste, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím. A tak čakal (Abrahám) trpezlivo a dosiahol zasľúbenie.

Vernosť tiež znamená trpezlivo čakať a veriť, že Boh nezabudol na svoje zasľúbenie. Tak ako Abrahám čakal a čakal a nakoniec sa dočkal. Musel prejsť školou viery a vernosti, kým mu Boh zveril Izáka. Naučil sa, ako sa aj my často učíme, že aj keď my nie sme verní, Boh je verný. Aj keď my ideme svojou silou a svojim spôsobom naplnenia Božieho povolania, Boh je dobrý, vráti nás na svoju cestu a naplní svoj plán. Len vďaka tomu dosiahol Božie zasľúbenie. Aj on sa len musel učiť veriť. Nebolo to ľahké, zobrať sa zo svojej domoviny do neznámej krajiny, nebolo ľahké vo svojom veku s neplodnou ženou čakať na vlastné dieťa. Ale Boh to bol, ktorý ho preniesol. ON mu dal vieru. Je to vždy len a len Boh, kto dáva pravú vieru. Takú, ktorá sa nepohne, lebo On je jediný pevný bod vo vesmíre. Už mal Izmaela, keď mu Boh znovu zasľúbil Izáka.

Viera postavená na našej schopnosti veriť, obstojí len po hranicu, po ktorú sa dá ísť v našej vlastnej sile. Ďalej sa dá ísť len na Boží pohon. A to sa dá naučiť jedine pred Božím trónom, v Jeho prítomnosti. Tam, kde spoznávame Jeho a dovolíme Mu nás meniť. To je to miesto, kde sa naše srdce stáva verným.

Záver

Keď toto všetko vidím, tak sa znovu len modlím, aby ma môj Pán menil na svoj obraz. Túžim to všetko žiť. A som Mu vďačná, že je so mnou milostivo trpezlivý. Vie, koľko kedy zvládnem a vedie ma ako veľký Ocko svoje malé dieťa, ktoré sa práve učí chodiť. Túžim bežať a On po tom túži tiež, ale v tej rýchlosti by som si zatiaľ rozbila kolená. Tak ideme pomaly, trpezlivo, až kým moje nohy nezosilnejú a nevyrastú natoľko, aby som mohla konečne pobehnúť.

Poď si so mnou zatancovať!

Poď si so mnou zatancovať!

„Poď si so mnou zatancovať!“ oslovil ma jedného dňa môj Boh.

„Zatancovať?“ začudovala som sa.

„Áno, zatancovať,“ usmial sa.

Niečo v Jeho očiach mi hovorilo, že to myslí vážne. Niekedy sa spolu veľa nasmejeme a ja milujem Jeho zmysel pre humor, ale teraz som videla, že nežartuje.

„Dobre teda,“ privolila som a podala Mu ruku. Jemne sa uklonil a pobozkal ju. Cítila som sa ako najkrajšia princezná spomedzi všetkých princezien na zemi.

Trochu som sa ostýchala, ale moja túžba dovoliť Mu viesť ma pri našom spoločnom tanci, bola väčšia. Osmelila som sa teda k prvému kroku. Viedol ma veľmi jemne (skoro som to necítila), ale zároveň pevne, akoby mi chcel aj v tej chvíli dokázať, že je mojím silným, milujúcim ochrancom.

Dlho sme sa spolu vznášali po parkete. Čudovala som sa, že sa vôbec nezadýcham a vôbec nie som unavená. Chvíľami som mala dojem, že sa nohami vôbec nedotýkam zeme, chvíľami som ju cítila úplne jasne. Moje oči naplnili slzy radosti.

„Chcem, aby si to odteraz robila pre mňa stále – doma, v cirkvi i mimo nej. A chcem, aby si to naučila mnohých ďalších.“

„Pane, Ty vieš, že v hĺbke srdca som po tom vždy túžila. Ale cítim sa tak neschopná, taká neohrabaná a neohybná...“

„Ja viem.“

„Viem, že všetko vieš, ale ja neviem, čo Ti mám odpovedať.“

„Nevieš?“

V tej chvíli som nevedela, či sa smeje alebo tvári vážne. Mala som dojem, že je zároveň smutný a zároveň plný sebavedomia, jednoznačne očakávajúc, že Jeho ponuku prijmem. Videl môj strach z neznáma a chápal Ho, spomínal si na všetky tie slová, ktoré som ešte ako neveriaca počula - že som na tanec stará, že mi to nikdy nepôjde ako tým, čo cvičia od malička, že na to nemám... a predsa tam stál a čakal, že Mu na ten „nezmyselný návrh“ poviem „áno“.

„Ja naozaj neviem.“

„A keď Ti sľúbim, že budem vždy tancovať s tebou?“

„Tak ako teraz? Bola by som najšťastnejšou ženou pod slnkom! Tancovať so svojím milovaným, prinášať Mu radosť, môcť Mu pohybom porozprávať o každom svojom pocite, ako by som to nechcela? A napriek tomu, neviem. Bojím sa ľudí, ich kritiky, súdenia a nepochopenia.“

„Ale ja budem vždy s tebou?!“

Nemohla som sa už viac na Neho pozerať. Vedela som, že túži počuť: „súhlasím“, ale ja som sa jednoducho triasla pri pomyslení na neúspechy, ktoré budú iste lemovať moju cestu.

„Kto tu hovorí o neúspechoch? Kto tu hovorí o úspechoch?“ prerušil moje myšlienky. „Ja ťa žiadam o tanec. Jeden veľký, dlhý, nekonečný tanec odteraz, až kým spolu nebudeme v kráľovstve môjho Otca a aj potom, až naveky. Túžim sa radovať z každého tvojho pohybu. Nič viac.“

Odvážila som sa na Neho pozrieť. Vedela som, že keď sa Mu zadívam do očí, už nebudem môcť odmietnuť, ale zároveň som sa nevládala nepozrieť sa.

„Ľúbim ťa,“ povedal.

„Aj ja Teba,“ odpovedala som Mu.

Pevne ma stisol v náručí a počkal, kým sa cez nápor sĺz, ktoré mi zaplavili zrak dokážem opäť nadýchnuť.

„Súhlasím,“ povedala som sotva počuteľne.

Dýchol na mňa a ešte raz ma pevne objal. „Nezabudni, ja som vždy s tebou!“

„Nezabudnem! Ľúbim ťa!“ volala som za Ním, keď pomaly odchádzal. Odchádzal? Je to zvláštne, ale hoci som Ho videla odchádzať, On odo mňa nikdy neodišiel. A ako sľúbil, vždy keď tancujem, je tu so mnou. A je so mnou aj keď netancujem.