Armáda 2. ŠTÍT.

Štít

„Mnohí nemajú meč, pretože odhodili korunu. Bez nej im ho nemôžem dať,“ povedal mi Ježiš.

„Dá sa to nejako napraviť?“ spýtala som sa.

„V mojom kráľovstve sa to dá napraviť. Musíte im hovoriť im o sláve môjho povolania. Trpieť je výsada. Nie každý je jej hoden.“

„Ty si bol hoden,“ preniklo ma vedomie veľkosti môjho Kráľa.

„Buďte ako Ja a Otec vám dá naplniť vaše povolanie.“

Najzúfalejšia som bola z toho, že meče nechýbali len niekde v zadnej časti alebo v strede armády. Chýbali aj vpredu, dokonca v prvom rade. Predstava zrážky s nepriateľom, ak by aspoň predná línia bola ozbrojená, sa dala zniesť. Mali by sme šancu démonov zastaviť a ochrániť našich súrodencov za nami. Toto sa ale zniesť nedalo.

„Sústreď sa na nich,“ povedal Ježiš. Mal na mysli tých, v predných radoch vojska, „keď budú mať svoj meč, naučia ho používať ďalších.“

Neďaleko odo mňa som zbadala mladú ženu, ktorú som poznala. Držala svoj meč v oboch rukách. Nevyzerala sebaisto, vôbec nepôsobila tak, že s ním vie narábať. Skôr naopak. Ale pozerala na Ježiša. U Neho hľadala radu, čo ďalej.

„Tých, čo pozerajú na mňa, Ja vyučím. Keď ich nepriateľ zraní, Ja ich posilním. Budem im hovoriť o svojej milosti a moci a uzdravím ich.“

Vedela som, že to slovo je o mne, o nej a aj o mnohých ďalších, ktorí sa budú učiť, čo znamená, že Boh sa dokonáva v našich slabostiach.

„Vyrastie okolo nej skupina žien, ktoré budú vedieť, aká je ich hodnota,“ povedal ešte o tej mladej žene.

„Ona sama nepozná svoju hodnotu,“ odpovedala som.

„Viem,“ usmial sa, „ale bude to vedieť. Ja sa o ňu starám. Podopri ju, keď bude potrebovať. Podopri ju tak, ako Ja podpieram teba.“

Potom som zbadala ďalšie dievča, ktoré dobre poznám. Pasovala sa so svojím mečom, ale nevedela ho vytiahnuť z pošvy. Zistila, že ju pozorujem, usmiala sa na mňa a ďalej sa s ním pasovala. Zoskočila som z koňa a pomohla jej. Vytiahla som ho úplne ľahučko. Ukázala som jej, čo s ním má robiť. Išlo jej to. Učila sa veľmi rýchlo.

„Presne tak som to myslel,“ povzbudil ma Ježiš.

Otočila som sa k ďalšiemu človeku. Dievčina, ktorej som pomohla, nasledovala môj príklad. Tešila som sa z nej, pretože hneď dávala ďalej to, čo práve prijala. Ako sa s ostatnými delila o to, čo som ju naučila, narábala s mečom čoraz obratnejšie.

Prišla som k ďalšej dievčine. Sedela na zemi a pozerala na svoje ruky. Bola smutná, pretože boli prázdne.

„Nie sú prázdne,“ povedala som jej a pomohla sa postaviť, „pozri, Boh ich naplnil.“

Najskôr neverila, ale potom sa odvážila mu veriť a začala mu napriek svojmu presvedčeniu, že nemá cirkvi čo priniesť, slúžiť. Pán ju veľmi požehnal. Dávala všetko, čo mala a On jej dával znovu a znovu viac - mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú. Úplne rozkvitla. Jej tvár žiarila radosťou z poznania Božej lásky. Tak, ako dovtedy nechápala, že mu je vzácna, teraz to prijala a radovala sa zo života a s Ním.

Znovu som zbadala niekoho, koho som poznala. Bol to mladý muž. Dlhé roky stál v službe Bohu. Ale nebolo to všetko, čo Boh túžil, aby robil. Nie, že by to bolo málo, ale Jeho nebeský Otec si nadovšetko prial, aby Ho hlavne spoznal oveľa viac ako doteraz. Nevedela som, čo mu v tom bráni, až kým som neprišla celkom blízko.

Ležal na zemi a v oku mal zapichnutý cudzí meč. Niekto, s kým si bol pred tým blízky, mu ho tam zabodol a nechal tak. Bol povolaný učiť tohto mladého muža o Ježišovi, Jeho daroch, Jeho veľkosti a nesmiernej milosti, ale začal a potom sklamaný, že veci idú príliš pomaly, odišiel. Chytila som ten meč a vytiahla som ho. Chvíľu som rozmýšľala, čo s ním. Očistila som ho a chcela niekomu dať.

„Nie,“ radil mi Pán, „meče, ktoré vám dávam, sú vyrobené presne na mieru. Každý kus je originál. Ak ho nechce jeho pôvodný majiteľ, nedávaj ho nikomu inému. Každý potrebuje zbraň, ktorú som pripravil presne a len pre neho. Nemôžeš vziať meč svojho manžela a bojovať s ním. Nebudeš to vedieť. Tak isto on nemôže vziať tvoj. Tak to nefunguje. Všetci sa môžete naučiť bojovať. Musíte sa to ale učiť odo mňa. To, že si navzájom radíte je nesmierne dôležité a nenahraditeľné, ale hlavne odo mňa. Veď kto najlepšie rozumie svojmu stvoreniu, ak nie jeho Stvoriteľ? Potrebujete môjho Ducha, aby vás viedol.“

Nechala som teda ten meč ležať tam. Potom som vzala svoj a zabodla ho na to isté miesto. Modlila som sa a čakala, kým ten mladý muž pochopí, čo Boh pre neho má. Potom som ho vytiahla.

Mladík vstal a začal chváliť Boha. Spoznal radosť, ktorú nikdy pred tým nepoznal, dokonca ani netušil, že existuje. Spoznal Božiu radosť z neho samého, z toho, kým je a z toho, že ho jeho Pán miluje. Pridal sa k tým, ktorí vyučovali Božie vojsko o Jeho výzbroji.

Niektorí sa učili ťažšie, iní ľahšie, ale išlo nám to. Hlúčiky tých, ktorí mali v rukách meč, rýchlo rástli.

Opäť som armádu pozorovala z výšky skalného útesu. Chaos sa na niektorých miestach pomaly menil na poriadok, ale ešte stále sme neboli v stave, aký by som túžila vidieť.

„To, čo túžiš vidieť, neuvidíš skôr, ako bude po boji,“ povedal mi Ježiš. Narážal tým na moju predstavu dokonalého poriadku.

„Musíš mi veriť, že aj keď veci vyzerajú inak, ako si predstavuješ, Ja to zvládnem,“ napomenul ma a ukázal na niečo, čo sa dialo na niektorých miestach armády.

Z diaľky som videla, ako niektorí kresťania vyletujú do výšky. Keď som sa pozrela lepšie, zbadala som, ako sa medzi Boží ľud vkradli vlci v ovčom rúchu. Chodili v hlúčikoch sem a tam a hľadali tých, ktorí nemali oblečený pancier spravodlivosti. Drvivej väčšine ich obetí chýbala aj prilba spasenia. Nevedeli, že ich Baránkova krv obmýva od každého hriechu a že sú spravodliví. Chvíľu boli úplne na dne, plakali nad svojimi hriechmi, chvíľu sa im darilo chytiť sa Božieho slova o odpustení, ale hneď ho zase strácali a boli na tom horšie ako pred tým. Vlci ku nim prichádzali a tvárili sa, že im idú pomôcť. Dostali sa úplne blízko a potom ich jednoducho chňapli medzi zuby, trhali a vyhadzovali do vzduchu. Ich úbohé obete leteli hore ako bezvládne bábky. Keď dopadli späť na zem, doudierali sa a do rán sa im nanosila špina. Štípala ich a priliepala sa na vytekajúcu krv. Vlci ich potom vydali posmechu tých, ktorí boli samospravodliví. Tí do ich rán hádzali ďalšiu špinu, vŕtali sa v nich a zanášali ju čoraz hlbšie.

Niektorí samospravodliví sa verejne vyhlasovali za Božích služobníkov. V očiach ranených sa stavali do pozície autority. Vyzeralo to, akoby svoje obete deptali úplne premyslene. V Božom mene vyslovovali slová odsúdenia, nepravdivé proroctvá a vyučovania plné falošného obrazu nášho dobrého Pána. Ich obete vôbec nechápali, že „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo“ (Lk 19:10). A tiež nechápali, že Ježiš „neprišiel odsúdiť svet, ale spasiť ho“ (J 12:47) Vyžadovali od nich, aby činili skutky hodné viery (v ich očiach hodné viery, boli to skutky pyšnej „viery“), ale ich obete na to vôbec nemali silu. Boli radi, že ešte vôbec nejako žijú. Mnohí boli týmto zaobchádzaním privedení na pokraj zúfalstva. Nemysleli si už o sebe nič dobré. Ich obraz seba samých bol úplne pokrivený. Obraz Boha mali úplne skreslený. Neverili v milujúceho a odpúšťajúceho milosrdného Boha, verili v Boha, ktorý síce zomrel za ich hriechy, ale inak to bol požadovačný Boh, ktorý očakával od svojich detí „svätý výkon“. Niektorí vďaka tomu úplne stratili vieru!

Vlci sa vrhali aj na tých, ktorí pancier mali. Ale lámali si na ňom zuby. Bez problémov im odolal. Niektorí bojovníci, ktorí taký útok prežili, pochopili, ako veľmi trpia tí, ktorých vlci zranili a začali im pomáhať.

V armáde sa zodvihla vlna súcitu s trpiacimi. Priniesla pochopenie hĺbky spasenia - pravdu o tom, že Ježiš zomieral za každý náš hriech. Bojovníci sa sami vystavovali posmechu, poučovaniam samospravodlivých, nastavovali vlastné telá útoku vlkov, ktorí sa vrátili, aby dorazili svoje obete. Darovali časť svojho života, aby ochránili a dopriali pokoj a čas na uzdravenie, ktoré potrebovali ranení. Mnohí vďaka nim začali konečne naozaj žiť.

Niektorí z tých, ktorí boli ranení od vlkov a uzdravili sa, išli medzi samospravodlivých a hovorili im o Božej láske a odpustení. Modlili sa za tých, ktorí im pred tým ubližovali a prinášali im milosť k pokániu. Bolo nádherné vidieť, ako sa všetci tí ľudia menia. Boli plní lásky a seba vydania Bohu. Tam, kde bol pred tým hriech, prišlo odpustenie. Tam, kde nebola sila k zmene, prišla Božia zmena – v životoch tých ľudí rástlo ovocie Ducha Svätého (Gal 5,22-23).

Pozerala som na mladého muža, ktorý v predchádzajúcej kapitole dostal od Pána pochodeň. Bol ako v mažiari. Nemôžem napísať medzi dvoma mlynskými kameňmi. Bol to mažiar. Tĺčik do neho tĺkol obvineniami z vecí, ktoré neurobil, poučoval ho o tom, ako a čo má robiť, aký má byť, aby vyhovel požiadavkam ľudí, tlačil pocitmi viny aj za veci, ktoré neurobil, svojím buchotom prehlušoval Boží hlas. Mladý muž mal pancier, mal prilbu pevne nasadenú, ale tie údery a hluk boli veľmi silné. Strácal vieru, mal chuť položiť Pánovu pochodeň a nechať ju niekomu inému. Len už nemusieť počúvať tie reči, necítiť náraz jednotlivých úderov, ktoré ho zrážali k zemi. Kľakol si, pochodeň položil pred seba a plakal:

„Bože, nestavaj ma na miesto, na ktorom neobstojím. Postav sem iného, Postav toho správneho.“ 

A Otec hovoril. Cez celý ten hluk hlasov odmietajúcich a posudzujúcich jeho službu, hovoril:

„Ja som ťa sem postavil. Ja som povedal, že si môj služobník. Pomazal som ťa, aby si zapaľoval zástupy. Rob to. Odpusť týmto a rob to. Prinesieš im uzdravenie.“

Mladík sa pozviechal. Prišiel k nemu jeden muž. Poznal útoky vlkov. A videl, ako  veľmi sa údery mažiara podobajú na stisk ich tesákov. Podoprel mladíka a išiel kus cesty s ním. Pomohol mu odpustiť a milovať. A potom im mladík naozaj priniesol uzdravenie.

Potom som uvidela ďalšiu príčinu chaosu, ktorý ovláda naše životy. Motali sme sa dookola, nevedeli si rady s niekedy aj úplne banálnymi problémami. A už vôbec sme nevedeli, ako a kde nás Boh vedie. Pýtali sme sa Ho mnohé otázky, ale nepočuli sme odpovede. Vyzerali sme ako ovce bez pastiera.

„Moje ovce nepočujú môj hlas,“ povedal mi Pán smutne. Vyslovil vetu, ktorá vlastne akoby negovala to, čo hovorí v Písme (Jn 10,4 a 10,16).

„Môj hlas je ako mohutný príval vĺn narážajúci o skaliská, môj hlas je ako dunivý hrom sprevádzajúci silu blesku. Ja som Svetlo, ktoré svieti v tme. Ale vy ma nepočujete. Nepočujete, pretože nechcete. Kto chce počuť, ten počuje. Ste príliš zaneprázdnení sami sebou. Sústreďte sa na mňa a budete ma počuť.“

Pred očami mi prebehli príbehy ľudí, ktorí horúčkovito pracovali pre Pána a Pána stojaceho pri nich, ako sa snaží ich viesť a povedať im, že ich povolal do úplne inej služby. Videla som iných, ako ráno vstali, rýchlo sa pomodlili, bežali do práce, starali sa o rodinu, venovali sa koníčkom... večer si rýchlo prečítali kúsok Písma a zaspali. Pán stál pri nich a snažil sa nájsť moment, kedy ku nim bude môcť hovoriť. Videla som ďalších, ktorí sa Ho na niečo dôležité pýtali, ale namiesto čakania na odpoveď sa chopili prvej príležitosti, ktorá sa im naskytla a mysleli si, že je to Božia odpoveď. Pán pri nich stál a žehnal ich rozhodnutie, ale Jeho najlepšie ich minulo, pretože mu nedovolili ich naozaj viesť. Videla som tých, ktorí s Ním trávili čas na modlitbách, ale v každodennom živote si Ho nevšímali. Žili svoj život a svoje kresťanstvo oddelene od seba. Pán sa tešil na každý rozhovor s nimi, ale veľmi často sa vôbec nedostal k slovu. Videla som tých, ktorí sa snažili bojovať Jeho boje, ale do niektorých oblastí svojho života Ho nikdy nepustili. A On vytrvalo stál pred zavretými dverami, ktoré túžil otvoriť, ale bez pozvania dnu nikdy nevstúpil. Videla som seba, ako často žijem presne ako oni. A videla som Jeho, ako túži po jednote so mnou, ako čaká kedy prestanem žiť svoj život a začnem žiť ten Jeho.

„Dávam ti štít,“ povedal mi potom.

„Naozaj mi chceš dať štít? Vôbec neviem, či s ním budem vedieť narábať,“ odpovedala som stále plná dojmov z toho, čo som videla pred chvíľou. Túžila som sa vrhnúť na kolená a prosiť o odpustenie, že som Ho tak často od seba odstrkovala a konečne mu dovoliť, aby so mnou robil čo chce. Rozhorel sa vo mne Jeho oheň, v ktorom som si priala žiť jedine to, čo chce On.

„Komu dám štít, musí sa to naučiť. Inak je mu nanič,“ usmial sa, „je to ako s mečom. Buď vieš, čo s ním robiť, alebo sa stane zbytočným závažím, ktoré nakoniec zahodíš. Mnohí môj štít zahodili, keď nefungoval, ako si predstavovali.“

„Tiež neviem, ako ho mám používať. Ten, ktorý som doteraz mala, často ležal niekde pohodený a ja som šípy nepriateľa chytala holými rukami. Šíp trafený do starého zranenia tak bolí.“

„Viem,“ povedal Ježiš, „moja krv očisťuje od každého hriechu. V nej je spasenie, uzdravenie a sloboda. Spasenie je viac, ako si myslíš. Plnohodnotný život so mnou je iný, ako si myslíš. Okúsila si z neho, ale ešte ho nepoznáš.“

„Nepoznám úplnú slobodu a uzdravenie.“

„To príde. Nauč sa brániť. Daj zraneniam čas sa zahojiť. Potrel som ich svojim olejom. Budeš v poriadku.“

Pozrela som do svojho vnútra. Moje staré nezacelené rany, moje jazvy, moje bolesti - to všetko bolo potreté olejom.

Usmiala som sa na Neho. Bola som šťastná.

Na okamih som sa videla znovu na bojisku.

„Pozor!“ zvolal Ježiš.

Okamžite som zdvihla štít a zachytila letiaci šíp. Bol to šíp od démona odsúdenia. Mal spôsobiť, aby som si o sebe nemyslela nič dobré. Roztrieštil sa a jeho kúsky dopadli na zem. Vo svojom vnútri som videla, ako sa kúsok jednej starej jazvy úplne vyhladil. Moje srdce bolo na tom mieste úplne neporušené.

„To sa mi ešte nikdy nepodarilo!“ zvolala som nadšene.

„Ale áno, občas sa ti to podarilo. Len o tom nevieš. A niekedy si sa jednoducho šikovne vyhla.“

„Netrafili potom niekoho iného?“ spýtala som sa.

„Trafili. Ale nie všetky. Niekedy pri tebe nikto nestál a padli na zem, alebo ich niekto zachytil za teba.“

Bolo mi ľúto, že sa kvôli mne zranili iní.

„To nie je všetko. Inokedy si vytrhla šíp zo svojej rany a vrazila ho do niekoho, kto pri tebe stál a snažil sa ti pomôcť.“

Mal pravdu, rozplakala som sa.

„Prepáč, naivne som si myslela, že sa tak ubránim bolesti,“ povedala som.

„A ubránila si sa?“

„Nie.“

„Moja krv obmýva každý hriech. Už to nerob. Máš štít.“

Nebola som si vôbec istá, či mám vôbec nejakú šancu to dokázať.

„Si mojou žiačkou. Dal som ti svojho Ducha. Nie si odkázaná sama na seba.“

Ale ani to môj pocit bezmocnosti neodstránilo.

„Si dobrá žiačka. Ja som s tebou spokojný,“ usmieval sa. Vlastne smial sa. Bol zo mňa šťastný. V Jeho očiach som nebola nemožná a neschopná ako vo svojich, bola som milovaná.

„Nepusť ho z ruky. Je nenahraditeľný. Ak nevieš, kým si vo mne, nemáš štít. Ver mi, je to štít viery a podstatou viery som Ja sám.“

Potom ma zaviedol do zbrojnice. Bola to obrovská miestnosť plná súčastí Božej výzbroje. Boli zoradené v radoch podľa druhov: meče, štíty, prilby, panciere... nádherne vyleštené, odrážajúce Božiu slávu. Materiál, z ktorého boli vyrobené bol ľahučký, dobre sa nosil, ale bol pevný. Žiadna zbraň nepriateľa nemala šancu ho preraziť.

„Toto je výzbroj pre moju armádu. Už dávno ju moji bojovníci mali používať, ale stojí tu, pripravená a zabudnutá.“

„Odpusť nám to, Pane,“ povedala som.

„Je čas prijať moje povolanie: Môj ľud sa začne prebúdzať. Dám im milosť opustiť ich vlastné záujmy a túžby a prijať tie moje. Bez mojej milosti sa nepohnete. Pamätaj na to. Len moja milosť je to, čo ťa drží. Len moja milosť je to, že mi patríš. Zomieral som za to, aby si tu mohla dnes so mnou byť. Váž si to.

Ja naučím svoj ľud vážiť si moju obeť. Dám im poznať moju lásku a zverím im moje zbrane. Už nimi nebudú chcieť bojovať jeden proti druhému, budú bojovať spolu - bok po boku, brat pri bratovi, sestra pri sestre a vojdú do môjho víťazstva. Ja ich vyzbrojím. Učte sa používať zbrane duchovného boja proti nepriateľovi. Nepoužívajte jeho zbrane, ale tie moje.“ Hovoril prísne, ale nakoniec sa usmial, aby povedal: „Mám ich tu dosť.“

Vrátila som sa na bojisko. Tak, ako som učila ľudí okolo seba narábať s mečom, tak som chodila od jedného k druhému, dvíhala ich štíty a učila ich, ako ich používať. Boli malé, drevené. Niektoré sa hneď, ako ich chytili, zmenili na nové, kovové štíty. Leskli sa ako strieborné, ale striebro to nebolo. Bol to tvrdý kov, schopný zachytiť akúkoľvek strelu. Rozmýšľala som, prečo nám Boh nedal hneď tieto štíty.
„Kto nie je verný v malom, nemôže dostať viac. Kto nevie narábať s malým ľahkým dreveným štítom, nemôže narábať s veľkým. Bude pre neho príliš ťažký a nechá ho ležať na zemi. Duchovnému bábätku stačí drevený štít. Ja ho chránim a postupne ho učím  brániť sa. Ako rastie, vymením ho za väčší. Viem, kedy je ten správny čas.“

Bola som povzbudená, pretože napriek neúspechom, ktoré som v živote zažila, som bola dobrá učiteľka. Všetky tie zbytočné chyby a zranenia nakoniec vôbec neboli zbytočné. Naučila som sa v nich, že bez Ježiša naozaj nič nezmôžem. A naučila som sa, že s Ním môžem všetko.

Ako som to robila, môj manžel stál pri mne a povzbudzoval ma. Veľmi som vtedy potrebovala práve jeho modlitby a povzbudenie. Komunikoval mi tým svoju lásku a ja som vďaka tomu viac chápala Božiu lásku ku mne. Občas na mňa len súhlasne pozrel a ja som vedela, že to, čo robím, je správne. Moja neistota sa pomaly menila na hlbokú dôveru môjmu Bohu, pocity, že som v Jeho veľkom diele niekde stratená na vedomie, že o mne vie a vedie ma. A Jeho drahý Duch mi každý deň prinášal nový pokoj, novú múdrosť a silu kráčať aj v ťažké dni ďalej.

Jedna z vecí, na ktoré nepriateľ počas našej prípravy na boj útočil, bolo vedomie, že nás Boh miluje. Mnohí okolo mňa si kľakali na kolená a pýtali si od Boha poznanie Jeho lásky, poznanie moci kríža a veľkosti Ježišovej obete! Položili sa do Jeho mocných rúk, dovolili mu uzdraviť ich zranenia a vyučovať ich z Jeho slova. Vstávali ako noví ľudia – vedeli, že sú milovaní.

Armáda 1. KORUNA

Koruna

Sedela som v našej obývačke stíšená pri Pánových nohách. Veľmi som potrebovala nadýchnuť sa Jeho pokoja, nasýtiť z Jeho slova, napiť, z Jeho občerstvenia. Oddelila som si teda chvíľku a čítala som si Bibliu.
Vtedy ku mne prišiel Boží anjel. Nevidela som ho fyzickými očami, ale duchovnými. Pristúpil ku mne a dal mi na hlavu korunu. Bola to krásna kráľovská koruna, zdobená drahokamami. Bola celkom ľahká, ani som nevnímala, že ju mám, napriek tomu, že to zlato a drahokamy, by mali niečo vážiť.

Postavila som sa a išla za ním. Okolo nás bola hustá temnota, v ktorej som videla len jeho a seba vo svetle Božej slávy, ktoré zo seba vyžaroval. Vďaka tomu som sa tej temnoty nebála. Zrazu sme sa ocitli na prelome svetla a tmy. Bol to prelom bez prechodu. Žiadne šero medzi nimi. Bola tma a hneď bolo svetlo. Vtedy som počula, ako hovorí Boh:

„Hranica medzi svetlom a tmou, dobrým a zlým, správnym a nesprávnym, mojím a svetským, je jasná. Ak ideš za mnou, prekážky na svojej ceste jasne rozoznáš. Pozeraj na mňa, nie na prekážky. Nasleduj môj hlas, nie hlas svojich túžob. Povediem ťa. Nemusíš sa báť.“

Ďalej som kráčala oslnivým jasom. Bol biely, alebo skôr bielo-zlatý a veľmi silný. Neťahal mi ale oči a nebol vtieravý. Okolo mňa šuchotali krídla anjelov. Matne som ich vnímala. Boli skrytí v tom svetle. Akoby boli jeho súčasťou, alebo v ňom plávali. Nechcela som ich vidieť jasne, hoci, keby som o to svojho nebeského Otca poprosila, videla by som ich. Všetko tam bolo tak veľmi blízko, úplne na dosah, cítila som slobodu vybrať si čokoľvek som chcela spoznávať. Ale nič som si nepýtala. Nádhera Božej prítomnosti ma sýtila natoľko, že som netúžila po ničom inom.

Anjel ma priviedol na krásne zelenú lúku. Nebola len obyčajne zelená. Niesla plnosť tejto farby. Dýchala a žila. Každé jednotlivé steblo bolo samo o sebe úchvatným Božím dielom. Zahľadela som sa do vnútra byľky trávy a kochala sa rôznymi odtieňmi zelenej, leskom a životom v nej. Kvety, ktoré tu rástli, spievali chválospev svojmu Stvoriteľovi. Nepočula som nejakú konkrétnu pieseň, ale to, ako v nich pulzovala plnosť života, ako sa hýbali ich lupienky, mi pripadalo ako najkrajšia hudba, ktorú som kedy počula. Vznášala sa všade naokolo, akoby vírila vzduch svojou vôňou.

Ale oveľa viac ako to všetko, som si všímala toho, ktorý ma tam čakal. Uprosted tej lúky stál biely kôň.  V očiach mal iskru, akoby mu v nich horel oheň. Vyzeral, že by mohol bežať hoci aj celé veky a nikdy by sa nezadýchal. Vedel, že je koňom, ktorý patrí Víťazovi. Žiarilo to z celého jeho zovňajšku. A na ňom sedel On: vodca Božej armády, Kráľ kráľov a Pán pánov, Ježiš. Pohľad na Neho mi vzal dych. Moc, ktorú som vnímala, neviem opísať. Zoči voči Nemu mi bolo jasné, že akékoľvek moje pochybnosti, nevera, malomyseľnosť... sú úplne od veci. Jeho moc nemala hraníc. Na pleciach mal dlhý zlatý plášť. Splýval Mu z pliec a zakrýval konský zadok. Podal mi ruku, aby som mu vyskočila za chrbát.

Kôň sa pohol. Objímala som môjho Pána okolo pása a túlila sa k Nemu. Nepotrebovala by som už nikdy nič iné, iba takto sedieť. Tu, s mojím milovaným Kráľom. Ale bolo v tom viac. Bolo to o Jeho láske, aj o nás dvoch - o jednote, o súzvuku smeru a tempa mojej a Jeho cesty.

„Chcem ti ukázať bojisko,“ povedal po chvíli. Znovu ma zaplavilo poznanie Jeho nesmiernej moci. Moci Víťaza.

Dorazili sme na okraj lúky. Končila sa strmým zrázom. Zosadli sme a ja som sa pozrela dole. Hlboko podo mnou sa rozprestieralo široké údolie, ktorým prechádzala Božia armáda. Bola nespočetná. Celé ho zapĺňala. Bolo to fascinujúce, pretože toľko ľudí som pokope nikdy nevidela. Upriamila som svoj pohľad na miesto dosť blízko mňa. Aj keď výraz dosť blízko je trochu zavádzajúci, pretože som stála veľmi vysoko. Ale keď som sa pozrela na konkrétne miesto, odkryli sa predo mnou všetky detaily.

Na mieste, kam som pozrela, sa ľudia vadili a klbčili. Rozdávali si pohlavky a buchnáty. Najskôr to robili nenápadne. Len išli okolo a „bum“. A rýchlo šli ďalej akoby nič. Ale nakoniec sa z toho vyvinul otvorený zápas. Vyzeral ako ozajstná chalanská bitka, v ktorej si každý chcel upevniť hodnotu svojho postavenia. Najskôr to bol len malý hlúčik, ale rýchlo sa zväčšoval. Problém, ktorý medzi nimi bol, neriešili. Každý si urobil svoj názor na vec a pridal sa k tej strane, ktorá ho zastávala. Ako jednotlivé skupiny silneli, začali padať naozaj tvrdé rany. Už to nevyzeralo ako obyčajná roztržka, ktorá skončí pár modrinami a ide sa domov. Bol to boj. Nikto nebral ohľad na to, čo tomu druhému spôsobí. Tváre a telá tých slabších už boli samá podliatina. Vzdávali to a odchádzali inam, aby sa spamätali. Zranenia, ktoré ich boleli, zakryli prijatím a pochopením od inej skupiny, ktorá zdieľala rovnaké názory. Prestali ich prenikavo bolieť. Na prvý pohľad sa ich stav zlepšil, ale v hĺbke zranení sa začal tvoriť hnis.

Niektorí z nich prišli k Ježišovi a prosili Ho o hlboké uzdravenie. Po ich zraneniach nezostala ani stopa.

Vstúpila som medzi bijúcich sa. Snažila som sa ich od seba odtrhnúť, ale nešlo to. Iba čo som utŕžila zopár rán päsťou z obidvoch strán, pretože som sa odmietala stotožniť s názorom ktorejkoľvek z nich. Ani jeden názor mi totiž úplne nesedel. Chvíľu som sa prikláňala k jedným, potom k druhým, podľa toho, s kým som sa viac rozprávala. Ale keď som osamela, znovu a znovu mi niečo mi na tom celom vadilo, aj keď som vôbec nevedela identifikovať, čo.

„Problémom je,“ ozval sa jedného dňa Duch Svätý, „že meradlom ich pohľadu na svet, cirkev, na Boha a na ich vlastné životy nie je jediná, nemenná Pravda.“

Ocitla som sa na kolenách a začala som sa pýtať sama seba, pokiaľ je pre mňa Ježiš naozaj meradlom všetkého. „Odpusť,“ povedala som Mu.

„Musíš ísť medzi nich s láskou a milosťou, s autoritou a mocou,“ povedal mi na to Pán, „to, čo sa povyšuje, ponížiť, hriešnikovi priniesť milosť a poníženého povýšiť. Tak z nich bude jedno.“

„Neviem, ako na to,“ povedala som bezradne. „Sama sa ti neviem poddať, ako to mám učiť iných?“

„Si ešte dieťa. Porastieš pod mojím dohľadom. To ja ti dám múdrosť. Ty buď pokorná. Povýšený nič nezmení. Len prinesie ďalšiu horkosť a rozdelenie.“

„Preto je toľko rozdelenia?“ spýtala som sa.

„Aj preto,“ odpovedal.

Bolo mi z toho smutno.

„Zomieral som aj za to. Aj nejednota je hriech. Je porušením môjho prikázania (Mt 22,37-39). Mnohí pre svoju pýchu minuli svoje povolanie. Posvätenie je ťažká cesta, ale vedie k cieľu.“

„A čo mám robiť ja?“

„Miluj ich. Všetkých. Aj tých, čo sú ti nesympatickí a nesedia ti.“

,Už som sa o to snažila,‛ pomyslela som na svoje nedávne skúsenosti a rozhovory s ľuďmi v tej bijúcej sa skupine, ktoré nakoniec nikam neviedli, ,je to ťažké.‛

„Priviedlo ťa to k pokániu,“ povedal. „Pamätaj, môj kríž bol ťažký. Ale Ja som miloval.“

Znovu som pozerala na armádu. Počet Božích detí ma napĺňal úžasom. Ale bola neusporiadaná. Na mnohých miestach prebiehali podobné malé bitky o „správny názor na vec“, ako bola tá, v ktorej som sa ocitla aj ja. Ničili životy mnohých duchovných bábätiek a detí skôr, než sa stihli zakoreniť v Skale, ktorá mala byť základom ich života. Neboli sme vedení Duchom Svätým. Spôsobovalo to chaos. Svetlo Božieho slova sa pomaly vytrácalo. Preto tam dole bola, v porovnaní s miestom na ktorom som stála, tma.

Na mnohých miestach chýbali vodcovia (pastori, vedúcich skupiniek,... vedúci na rôznych úrovniach cirkvi). Ľudia si robili, čo chceli. Išli kam uznali za vhodné. V konečnom dôsledku sme sa preto ako celok nemohli pohnúť z miesta. Nepriateľ sa z toho tešil, pretože tam, kde sa Boží ľud nehýbe, nekáže sa evanjelium. Alebo len veľmi málo, niekoľko málo horlivcami, ktorí stoj čo stoj idú za Ježišom a nevšímajú si hlasy, ktoré sa ich od toho snažia odhovoriť. Niektorí ľudia si dokonca vykladali Božie slovo, ako chceli. Používali ho tak, aby pasovalo do ich situácie a presvedčenia. Prispôsobovali si a menili jeho význam, vzali jeho autoritu do svojich rúk. Ich rany boli tvrdšie a zranenia, ktoré po sebe nechávali, hlbšie.

Mnohí nemali vodcov jednoducho preto, že odmietali byť vedení inak ako samotným Bohom. Odmietali žiť v podriadení autorite. Niektorí navonok patrili do niektorého spoločenstva, ale aj tak žili svoj život nezávislosti. Nešli za hlasom svojho vedenia. Iní odmietali cirkev úplne. Jedna z vecí, ktorú to prinieslo, bola, že tí, ktorí sa mali stať vodcami, sa nimi nestali. Pýcha súrodencov, ktorí ich mali podržať a pozdvihnúť, ich zadupala. Niektorí vedúci kvôli tomu úplne zanevreli na Boha. Bolo mi z toho smutno. Zároveň som prežívala hlboký Boží pokoj a lásku, pretože On tých ľudí neodsudzuje. Sú to Jeho milovaní. Počul každú ich modlitbu a videl každý krok, ktorý urobili. Vážil si, ako veľmi bojovali o svoju vieru a o naplnenie Jeho povolania, kým to vzdali. Niekde hlboko vo svojom najvnútornejšom vnútri som uverila, že On s nimi ešte neskončil, že ich pozdvihne z prachu zabudnutia a ešte si ich použije. Znelo to vo mne ako tichý hlas hovoriaci o veľkosti Božieho plánu. Živý Boh mal pre nich dych svojho života.

Niektorí vodcovia išli napriek všetkému s čistým srdcom ďalej. Ale mnoho z tých, ktorí toto zaobchádzanie vydržali a z cirkvi neodišli, pristúpilo na kompromisy. Nepovedali všetko, čo od nich Boh chcel, nešli všade, kam ich posielal, skrývali svoj vnútorný svet pred ľuďmi a často aj pred Bohom, aby sa nevystavili ďalším tlakom a konfliktom. Báli sa byť takými akými sú, aby sa vyhli kritike. Stratili všetku silu v boji s pocitmi nehodnosti, s obvineniami z hriechov, z ktorých mnohé ani nespravili. Často nevedomky šírili svoju horkosť medzi ovečky, ktoré pásli. Aj ku nim som pocítila nesmiernu lásku a vnímala som, že Boh má pre nich pripravené uzdravenie. On úplne a do detailu chápal všetky ich postoje. A hoci mnohí ich odsudzovali a kritizovali, On to nerobil.

Toto celé sa ťahalo armádou ako zákerná choroba. Temnota prenikala vrstvami bojovníkov a zakrývala im pohľad na Pána. Mnohí z vodcov mali múdrosť, ktorú im zveril, ale už ju nemohli použiť. Kvôli nezávislosti v Božom ľude nemohli vstúpiť do bojov, ktoré mali vybojovať. Mali pomazanie viesť zástupy, ale nikdy sa k tomu nedostali. Mnohí neveriaci preto vôbec nepočuli evanjelium! Bez vedenia sa tiež časť cirkvi jednoducho stratila vo svete. Jednotlivé osudy Božích mužov a žien sa mi premietali pred očami ako zrýchlený film. Bolo to strašné.

Potom ma zaujali hlúčiky modliacich sa ľudí. Nebolo ich veľa. Niekde sa modlili len dvaja, traja, niekde celé skupiny. Jedno mali ale spoločné – zakladali oheň. Ten priťahoval ďalších z ich okolia. Mohli si oddýchnuť a posilniť sa. Niektorí potom odišli, iní zostali a modlili sa s nimi. Vyzerali rôzne. V niektorých ľudia chválili Boha, zdvíhali k Nemu ruky, v iných kľačali, ruky zopnuté v lone a pokorne sa skláňali pred Kráľom, v iných plakali za hriešnikov a vlažnú cirkev. Videla som tiež mnoho roztrúsených jednotlivcov, ktorí nemali nikoho, s kým by sa modlili. Boh im dával zvláštnu dávku milosti, aby vydržali. Často plakali nad svojou samotou, ale Boh im bol nablízku a potešoval ich.

Niektoré ohniská rýchlo rástli. Ich žiara sa niesla ďaleko za hranice krajiny, v ktorej horeli. Niektoré sotva tleli, ale bojovníci okolo nich usilovne volali o milosť zažiť Boží dotyk, ktorý by ich ohnisko rozhorel. Zaujalo ma jedno miesto. Nebolo na pohľad ničím výnimočné, malý ohník s niekoľkými horlivcami okolo neho. Jeden z nich bol povolaný byť raz generálom v Božej armáde. Teraz bol mladučký, robil mnohé chyby, ešte málo poznal a chápal, ale miloval Pána nadovšetko. Vzal jedno z polien horiace v ohnisku, pri ktorom stál, do ruky, odhodlaný ísť ďalej a odniesť Pánov oheň kamkoľvek by ho poslal.

Pán Ježiš prišiel až k nemu, zobral jeho hlavu do dlaní a dýchol na neho:

„Choď, pomazal som ťa zapaľovať zástupy.“

Potom zmenil poleno v jeho ruke na nádhernú žiariacu pochodeň. Mladík dostal nový, premenený oheň, ktorý, mohol zhasnúť len Pán. Nijaká moc nepriateľa to nemala moc urobiť. Nijaké hasenie od ľudí, nijaká snaha zmeniť ho ľudskou silou, nijaké presviedčanie a argumentovanie, nič nemalo moc zmeniť ten oheň. Mladík vedel, že to bude ťažké, ale dostal silu z neba udržať pochodeň vo svojich rukách.

„Omilostil som ich a oni prijali moju milosť,“ povedal Ježiš. Bola som tak ponorená do toho, čo som videla, že som úplne zabudla, že stojí vedľa mňa. „Aj keď sa ľudským rozumom nedá úplne obsiahnuť,“ pokračoval, „uchopili a privlastnili si ju. A teraz ju používajú, aby cirkev rástla. Na takýchto miestach rastú praví vodcovia.“

„Z tých, ktorých som videla pred tým, už nebudú vodcovia?“ opýtala som sa.

„Príde čas, keď mnohí z nich znovu povstanú. Utrpenie, ktorým prešli, v mojej milosti upevní ich vieru. Budú pokornými služobníkmi, ktorí vedia, čo je to bolesť. Tak, ako Ja viem, čo je to bolesť.“ V Jeho hlase bola hlboká úcta naproti nim.

„Veľa pre môj ľud plakali a naučili sa odpúšťať. Naučili sa stáť vo viere, keď ich tí, ktorí ich mali milovať, bili. Tak ako som to prežil Ja.“

„Ja trpím s tými, ktorí trpia a plačem s tými, ktorí plačú. Prinesieš im uzdravenie, maličká.“

Použil to zvláštne oslovenie. Bolo plné Jeho lásky a prijatia. Pozerala som na Neho a plakala. Jeho bolesť bola veľká. Neodpovedal by mi na všetky moje „prečo?“, keby som ich vyslovila, pretože by som nedokázala zniesť všetky odpovede. Ale uvedomila som si, že On je Ten, ktorý vidí. A znovu som uverila, že On ešte tých, ktorých sme my, cirkev živého Boha, chceli zaživa pochovať, pozdvihne.

Potom som v tom nespočetnom zástupe Božej armády sedela na koni. Pohybovali sme sa predsa len pomaly smerom vpred, ale ľudia okolo mňa boli veľmi unavení. Jednej žene, ktorá kráčala vedľa mňa, som vzala dieťa, aby si na chvíľu oddýchla a nemusela ho niesť. Mohla sa tak lepšie sústrediť na Ježiša a On ju posilňoval.

Cválali sme spolu kúsok dopredu. Maličkému sa rýchla jazda veľmi páčila. Bol to chlapček. Veselo sa smial a výskal radosťou, ako mu vietor odhŕňal vlásky z čela.

„Vyrastie z neho môj služobník. Bude milovať vanutie môjho Ducha. Nezabudni na neho, ale uč ho počúvať ma,“ povedal mi o ňom Pán.

Keď som sa vrátila, všetkým som hovorila:

„Je to tam, je tam zasľúbená zem!“ Bola som veľmi nadšená a maličký tiež. Ako tam pri mne sedel a tešil sa z rýchlej jazdy, Boh mu ukazoval tajomstvá Jeho kráľovstva. Ukazoval mu veľkosť Neba, všetku tú krásu, ktorú chystá ako odmenu pre svoje deti. Neviem, na čo to bolo takému drobčekovi (mohol mať asi štyri roky), ale Pán vie. Verím, že napriek svojmu malému veku, si zapamätal, čo mu Boh na tomto „výlete“ ukázal. Podala som ho jeho matke.

Napriek tej úžasnej správe, že odmena, ktorú nám Boh zasľúbil, je pripravená, nebolo badať nijaké nadšenie. Alebo len veľmi malé.  Mnohí dokonca neverili, že Nebo naozaj existuje. Mnohí neverili zasľúbeniam napísaným v Božom slove. Boli sme veľmi ubití. Mal to byť náš sen – prísť na miesto, ktoré pre nás Pán pripravil. Bolo to Nebo, ktoré bolo pred nami. Bol to koniec všetkého dočasného a začiatok večného. Ale my sme kráčali smutní a bez života, akoby sme sa mali naveky plahočiť púšťou.

Prežívala som sklamanie, prekvapenie a pochybnosti, či si nevymýšľam, či sa mi to len nezdalo... Tam pred nami som predsa videla Nebo! Chcela som im všetkým povedať, že ideme správnym smerom. Ale atmosféra panujúca v armáde mi brala zo srdca vieru a z úst slová. Ten malý chlapec nadšene ukazoval svojím drobučkým prštekom dopredu a štebotal maminke o veciach, ktoré videl. To ma povzbudilo. Všetci sme sa od neho mohli učiť. Hľadel na Pána a miloval Ho. Bolo to vďaka jeho mame. Od jeho narodenia ho brávala do svoje modlitebnej komôrky, aby spolu s ňou prebýval v Božej blízkosti. Nebola ničím výnimočná. Niekde v zhromaždení by splynula s ostatnými. Ale vedela, že sa musí za svojho syna modliť. Nemohla mať deti, ale Boh jej dal tohto syna. Nosila ho na rukách a ďakovala mu za jeho život. Vedela, čo je to vďačnosť. A preto ho Bohu celého darovala. Ona bola kľúčom k tomu, aby mohol naplniť svoje povolanie.

„Prinesie môjmu ľudu život,“ povedal mi Ježiš, „prinesie vodu tam, kde je púšť, radosť tam, kde je smútok a silu tam, kde už nevládzu. Pozerám na každý jeho krok, neboj sa.“

„Čo urobíš s nami ostatnými? Sme akoby úplne bez viery.“

„Modli sa a uvidíš moje zázraky,“ povedal Pán.

Chaos, ktorý v armáde vládol, mal veľa príčin. Mnohí ľudia vôbec nevedeli, že sú hriešni. Boli zameraní na seba. Vôbec nepotrebovali Boha, aby ich očisťoval od ich každodenného hriechu. V ich životoch bolo obdobie, kedy prišli k Nemu a volali o záchranu, ale po čase ich vďačnosť nahradila vlažnosť, pokoru pýcha... Nepriateľ ich úplne zmiatol. „V Bohu je sloboda,“ hovorili. Nedokázali prijať slovo o Jeho svätosti a nenávisti k hriechu. Nesedelo im to s ich predstavami o Ňom.

Iné Božie deti nepočuli Jeho hlas naopak preto, že nevedeli prijať Jeho odpustenie. Žili v neustálych pocitoch viny. Nepriateľ im ukradol pravdu o tom, že Ježiš zomieral za všetky ich hriechy. Trápili sa, že spravili vo svojom živote niečo, čo im nemôže byť odpustené. Videla som ženy, ktoré si dali z nejakého dôvodu urobiť potrat, videla som mužov, ktorí bili svoje ženy alebo ich psychicky deptali, videla som tých, ktorí si vyčítali, že nedostatočne milovali svoje deti, videla som smilníkov, vydieračov, modloslužobníkov... Veľa z tých, ktorí sa takto trápili, sa báli, že urobili hriech proti Duchu Svätému a preto im už Boh nemôže odpustiť.

Ale Ježiš zomieral za každý ich hriech.

Stála som medzi nimi a hovorila im o Božej láske. Len málo z toho naozaj počuli: ich strach, absencia sebaprijatia, absencia prijatia odpustenia... im v tom bránili. Bola som z toho smutná, tak veľmi som chcela, aby poznali milosť! Sama som zápasila s pocitmi, ktoré prežívali, padala som v hriechu a mala problém prijať, že mi je všetko dokonale odpustené. Čím viac som ich chápala, tým viac som ich milovala a tým viac som zúfalo volala na Boha. Musela som Ho počuť. Pre seba aj pre nich.

Kľakla som si a modlila sa. Potrebovali sme počuť Božie slovo. Mnohí mali uši akoby zapchaté štupľami a jedine modlitba im ich mohla vytiahnuť von. Veľa bojovníkov sa takto modlilo za svojich zdeptaných súrodencov. Boh do nich vkladal ozajstnú lásku, ozajstné prijatie hriešnikov. Ozajstné milovanie bratstva. Niektorí takto bojovali o ich životy celé roky. Neodišli napriek zdanlivému neúspechu. Obdivovala som ich, že tak dlho podopierali svojich súrodencov. Priviedli ich k Božiemu trónu, kde prijali odpustenie každého ich hriechu. Bez výnimky. Uvideli Ježiša ako dokonalú obeť, ktorá im otvorila cestu do Otcovej náruče.

Ďalšia skupina hovorila: „Boh je láska. On nedopustí, aby sa nám prihodilo niečo zlé.“

Tá veta bola ako otvorená cesta pre horkosť. Ako náhle sa nedialo všetko podľa ich predstáv, vyčítali Bohu, že sa o nich nestará, že ich nemiluje, že Jeho slovo je klamstvo. Zastieralo im to veľkosť ceny, ktorú za nich zaplatil. Spaľovali vieru najmä mladých kresťanov. Mnohí preto odišli z cirkvi, aby žili svoju súkromnú vieru niekde v úzadí. Tí, ktorí neodišli, liali svoju horkosť na okolie spolu s tými, ktorí ich nakazili.

Poznala som aj ich pocity. Aj to, že aj za tento hriech Ježiš zomieral. Mala som chuť kľačať na kolenách a volať o milosť a potom znovu volať o milosť a potom znovu a znovu... Lebo som tak veľmi poznala ich bolesť aj vnútorné zúfalstvo, ktoré im bránilo prísť k Bohu a prijať Jeho prijatie.

Iná skupina boli kresťania, ktorí si pracne vybudovali svoju pozíciu. Investovali do svojho kresťanstva hodiny namáhavej práce na svojom charaktere, zviditeľňovali sa... Ale bola to ľudská námaha. Nedovolili Bohu, aby ich posvätil, aby im zveril svoje povolanie. Nepýtali sa Ho na to, čo a ako vlastne majú robiť. Bolo to smutné, pretože ich dielo bolo dielom zo slamy a dreva (1Kor 3,11-15). Báli sa o seba a svoj post, o svoje dielo, aby nezaniklo, pretože si boli vedomí toho, koľko námahy ich stálo to všetko vybudovať. Ale aj za tento hriech Ježiš zomieral.

Ďalšia skupina boli ľudia, ktorí nedokázali odpustiť svojim vinníkom. Oči mali akoby zalepené lepkavou hmotou, ktorá im nedovoľovala vidieť pravdu. Ústa mali plné otázok: Prečo práve ja? Prečo sa to stalo práve mne? Prečo ma nikto nemá rád?... Ale aj za nich Ježiš zomieral. Aby poznali, po čom tak prahnú.

Ako som ich všetkých pozorovala, bolo mi ich veľmi ľúto. Cítila som Božiu lásku k nim a mala som chuť sa im celá rozdať, len aby mohli opustiť svoje predstavy o Ňom a vidieť Ho takého, aký je. Zároveň, keďže som sama zápasila s mnohým z toho, čo prežívali, necítila som sa byť na to vôbec vhodná.

„Bože, ja to nedokážem, neviem im pomôcť! Som tak slabá! Potrebujem teba!“ kričala som. Znovu a znovu som sa musela vracať k tomu, čo mi Pán Ježiš povedal na začiatku: „Musíš ísť medzi nich s láskou a milosťou, s autoritou a mocou“ a: „Miluj ich. Všetkých. Aj tých, čo sú ti nesympatickí a nesedia ti. Môj kríž bol ťažký. Ale Ja som miloval.“

„Drahá,“ oslovil ma. Nechcela som Ho vtedy počuť, nechcela som Ho vidieť. Nechcela som už viac skúsiť nikomu nič hovoriť. Lebo ak som aj niekomu pomohla, hneď na to som do niečoho z vecí, ktoré som práve vymenovala, spadla.

„Ja som ti odpustil,“ povedal mi, „prečo ešte pochybuješ? Rozmnožím v tebe svoju lásku. Ja viem, že to sama nedokážeš. Ale neposlal by som ťa, keby som nevedel, že mi dovolíš priniesť im, čo potrebujú.“

„Aj tak sa bojím. Potrebujem tvoju vieru.“

„Neboj sa, vediem ich ku slobode. Mám svoju cestu, svoj dobrý plán, svoj dobrý dar a dokonalý údel pre každého.“ (Jk 1,17)

Chcela som mu uveriť. Odvážila som sa ponoriť do Jeho pohľadu. Na chvíľu som videla veci presne tak, ako On. Už sa mi nič nezdalo byť nemožným. Znovu som zatúžila ísť a hovoriť o Ňom.

Vtedy som v tej nespočetnej mase ľudí zazrela kde tu roztrúsené skupiny alebo jednotlivcov idúcich správnym smerom. Mnohí, ktorí sa hrnuli úplne inam, než ako Duch Svätý armádu viedol, do nich narážali. Boli preto dosť pootĺkaní, ale aj tak sa stoj čo stoj držali toho, čo im povedal Boh. Chápali a prijali Jeho milosť. Modlili sa a počúvali, čo im hovorí a potom Ho poslúchali. Božie slovo nielen vypočuli, ale aj podľa neho konali. Nebáli sa modliť, aby ich Boh prečistil a prepálil. Boli to hrdinovia a hrdinky viery. Často padali a znovu vstávali, boli poudieraní a nevládali, ale išli ďalej za Ním. Vyzerali ako lúzri, viac prehrávajúci ako víťaziaci, ľudia okolo nich ich poučovali, ako treba správne žiť, naprávali ich na „správnu cestu“, často sa im posmievali, akí sú slabí a neschopní, ale oni sa učili počuť Boží hlas a Jeho povzbudenie, prijímať Jeho milosrdenstvo a lásku. Vážili si Ho viac ako svoje životy. Vedeli, že len tak môžu vybojovať Jeho boje a len tak môžu vidieť Božiu moc. Boli to ťahúni armády. Často prehliadaní, nepochopení a odsúvaní. Bolo medzi nimi mnoho vodcov a modlitebníkov, ale Boh na to nepozeral. Pozeral na ich srdcia, na ich túžbu po Ňom. Len vďaka nim sme sa ako celok hýbali smerom, ktorým nás On sám viedol. Slabí a nemohúci, mnohí z tých, o ktorých som pred chvíľou písala, sa ku nim pridávali. Cítili prameň Božej rieky, ktorá cez nich prúdila. Aj keď neboli uznávaní a vyvyšovaní, priniesli Božím deťom občerstvenie. Naozajstní Pánovi rytieri zachraňujúci vo vlastnej slabosti ďalších.

„Máš odvahu sa ku nim pridať?“ opýtal sa ma Pán.

„Pane, ty vieš, že nemám. Ale tak veľmi by som chcela!“

„Choď! Buď ako Ja.“ Položil na mňa svoju dlaň. Bolelo to neskutočne. Akoby mi trhalo srdce. Ale rozhodla som sa neutiecť. Neviem, ako som v tej bolesti vedela, že je to presne to, čo potrebujem. Musela to byť Jeho milosť, ktorá mi dávala silu. Konečne svoju ruku odtiahol. Padla som mu k nohám. Vyčerpaná a slabá, neschopná pohybu.

„Vzal som, čo ťa bolelo,“ povedal. Úplne jemne sa ma dotkol a postavil ma na nohy. „Odteraz budeš mojou mocou vyťahovať z ľudí ich bolesti. Mojou mocou, nezabudni. Nerob to po svojom. Lebo len s mojou mocou príde uzdravenie. Ak to urobíš bezo mňa, všetko len zhoršíš. Nepomôžeš im, len im priťažíš.“

„Ako mám vedieť, čo je tvoja vôľa?“

„Uvidíš. Nebo je ti otvorené. Moje ústa čakajú, aby prehovorili, moje ruky sú pripravené konať. Pýtaj sa, vždy odpoviem. Buď verná ako Daniel, čakaj na moje odpovede.“

Každým Jeho slovom do mňa prúdila nová sila. Aj moje telo, ktoré ma ešte pred chvíľou odmietalo poslúchať, žiarilo poznaním slávy môjho Boha.

„Rozumieš?“ opýtal sa ma.

„Rozumiem,“ usmiala som sa konečne, pretože som naozaj pochopila. Všetok chaos a otázky boli preč. Vládol vo mne Jeho pokoj.

Potom som prestala pozerať dolu do údolia.

Neďaleko nás sa na lúke hral hlúčik detí. Všade okolo bol zjavný jas Božej slávy, ktorý v údolí nebolo vidieť. Dal sa tam vnímať iba vierou.

Prišla som bližšie k nim. Na hlavách mali koruny. Boli tam aj dospelí, ich matky a otcovia. Niektorí mali tiež na hlavách koruny. Vyzerali šťastne, aj tie deti. Boli tam aj ľudia bez koruny. Muži aj ženy. Jeden z nich prišiel ku mne a posmieval sa mi, čo to mám na hlave za atrapu. Nechápala som ho. Vedela som, že mi na hlavu patrí, že ju tam dal Boh. A aj keď úplne nechápem, na čo mi je, je od Neho a On to vie. To mi stačilo na to, aby som si ju nedala dole.

„Týchto všetkých som zachránil,“ povedal Ježiš, „niektorí svoju korunu zahodili. Všetci boli povolaní stať sa kráľmi a kňazmi. Niektorí odmietli. Niektorí lebo nechápali, čo to znamená, niektorým sa zdala priťažká, iným smiešna alebo škaredá...“

Spomenula som si, ako sa deti radi hrajú na kráľov a kráľovné, princov a princezné.

„Preto deťom koruny nechýbajú. Radujú sa z nich. Mnohí ju ale, ako budú rásť, zahodia.“ V Jeho hlase zaznel smútok.

„Nechápem, čo všetko to obsahuje, že sme kráľmi a kňazmi najvyššieho Boha.“

„Chápeš veľa, aj keď ešte mnoho nechápeš. Napriek tomu to robíš tak, ako to chcem. A mnoho ešte pochopíš, kým dokončíš svoj beh. Teraz sa musíme vrátiť na bojisko.“

Stáli sme zoradení, pripravení do boja. Oproti nám stál nepriateľ. Bola to temná masa, detaily ktorej som nevidela. Niektorí z nás vytiahli meče. Bolo nás tak málo! Tí ostatní meče nevytiahli, lebo ich nemali! Vyzeralo to veľmi zúfalo. Asi ešte zúfalejšie ako celý ten chaos v Božom ľude za našimi chrbtami, kde drvivá väčšina bojovníkov ani len netušila, v akej vojne sa nachádzame. Oproti nám nespočetný zástup nepriateľa a my sme boli tak chabo ozbrojení. Predstavila som si, ako sa na nás vrhnú. Nemali sme nič, čím by sme ich porazili! Alebo aspoň zabránili tomu, aby nás úplne rozdrvili! Rozoznávala som tváre niektorých démonov - smiali sa. Asi by som sa takémuto protivníkovi na ich mieste smiala tiež. Vyzerali sme ako jasní porazení.

Napriek tomu sa Ježiš zaradil na čelo svojej armády. On vedel, že konečné víťazstvo je Jeho. On nám veril. Veril, že Jeho cirkev  poslúchne Jeho volanie do hlbokého uctievania, k posväteniu a k modlitbe a dovolí mu, aby ju zbudoval. Obdivovala som Jeho vieru. Nebola to viera zúfalca, ktorý nemá na výber a tak či tak musí vstúpiť do boja. Bola to viera Víťaza, ktorý vedel, že už zvíťazil.

Arnáda. ÚVOD.

Toto sú videnia, ktoré mi Boh dal o bojoch Jeho ľudu. Väčšinu z nich som mala v roku 2007, niektoré v nasledujúcich rokoch. Videla som tieto obrazy ako obrazy boja dvoch armád – Božej a démonickej. Nedajú sa zapísať presne chronologicky, ako sa dejú a budú diať. Tieto udalosti sa navzájom prelínajú. Tiež niektoré časti nemusia byť teologicky presne výstižné a komplexné – sú to obrazy, nie vyučovania. Toto všetko sa deje v duchovnom svete, pretože nebojujeme proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. (Ef 6,12)

Často sa pýtam Pána, kde ma vlastne vyhrabal. Prečo si na veci, do ktorých ma povolal, vybral práve mňa. Veď ma našiel v diere plnej hriechu a temnoty. Ťažko sa opisuje tento pocit. Boh mi ukazuje veľké veci o svojom kráľovstve a ja sa pritom cítim ako ten posledný vhodný kandidát na to, aby ku mne vôbec a o čomkoľvek hovoril. Ale On ma vidí inak. Vidí ma ako Baránkovou krvou očistenú, omilostenú ženu, vidí ma ako svoju milovanú dcéru, ktorej On, zvrchovaný Boh dal svoje povolanie. Ja sa naň necítim (často Mu utekám), ale On je ten, kto ho dokoná. Len vďaka Jeho veľkej láske tu vôbec som a slobodne dýcham. Na vlastnej koži tak prežívam niečo z toho, čo bude v týchto dňoch učiť svoju cirkev: Je to milosť sa znovu narodiť vďaka Jeho smrti na kríži. Nič nie sme bez Neho a bez Jeho milosti. Nemáme nič, čím, by sme sa mohli chváliť. Len Jeho. A On je to, kto nás povoláva, vystrojuje, posväcuje a posiela hlásať evanjelium strateným.

Mňa toto slovo zmenilo. Zmenilo môj pohľad na Boha, na Jeho plán spasenia, na mňa samú a na mojich súrodencov. Prosím ťa, dovoľ Mu, aby hovoril aj ku tebe, aby ťa menil, aby ťa vyzbrojil... Nech ťa sprevádza Jeho milosť.

Osobné pomazanie veriaceho

Osobné pomazanie veriaceho 

MP3 na stiahnutie:

20090726_BJB3BA_MKevicky_Osobne_pomazanie_veriaceho.mp3

Aj keď je pomerne veľa vyučovaní o pomazaní, predsa znovu a znovu si potrebujeme pripomínať toto predivné Božie pôsobenie Jeho moci pri nás. Znovu a znovu si potrebujeme pripomínať skutočnosť, že my sami určujeme to, do akej miery v nás a skrze nás toto pomazanie pôsobí. 

A keďže práve pomazanie je jedným z rozhodujúcich faktorov duchovného života (aj pre fungovanie duchovných darov), tak by sme iste nemali túto tému prehliadnuť. Naopak: zisťujme a aplikujme práve to, čo spôsobuje rast a udržanie pomazania....

Úvod do duchovných darov

Úvod do duchovných darov. 

MP3 tohoto vyučovania si môžete stiahnuť tu:

20090621_BJB3BA_MKevicky_Uvod_do_duchovnych_darov.mp3

Takmer vždy o duchovných daroch začínam vyučovanie práve tu. Myslím, že toto je najprehliadanejšia časť 1K 12 - a v dôsledku toho nerozumieme vzájomnej závislosti troch veci: 1. obdarovania, 2. služby, 3.pomazania.

Vyhneme sa mnohým chybám a nepochopeniam ohľadom duchovných darov a ich praxe, ak ich položíme na tento správny základ. Presne tak, ako to postavil aj apoštol Pavel.

Verím, že toto ti pomôže vidieť všetky tri "stĺpy základu" duchovných darov a dúfam, že odteraz už nebudeš stavať len na jednom, alebo dvoch z nich.

Ako zistím aké duchovné dary mám.

Ako zistím aké duchovné dary mám.

Toto vyučovanie si môžete stiahnuť vo formáte MP3

Je tu niekoľko praktických princípov, ktoré ti môžu pomôcť porozumieť tomu, ako môžeš objaviť to, čo do teba vložil Boh ako Jeho povolanie, dary, túžby…

Sme totiž stvorení Ním na Jeho obraz. Je to fascinujúce, že každý jeden z nás nesieme zvláštnu špecifickú pečať Boha – niečo z Jeho obrazu, niečo z Jeho srdca.

Objaviť toto zanemená zároveň objaviť seba samého, ale aj Jeho.

A práve do tohto dobrodružstva vás pozývam.

Výbornou pomôckou pre porozumenie vlastnej osobnosti a svojmu obdarovaniu je aj dotazník JEDINEČNÝ TY (pre stiahnutie klikni na názov).

Na tento materiál je copyright. Zaplatiť zaň (cca 15-20€) môžete jeho vlastníkovi cez jeho webové stránky TU. Originál materiálu je TU.

 

A na záver ešte niekoľko praktických krokov

Sedem krokov ako objavím svoje dary:

1. Otvor svoje srdce Bohu v modlitbe. Nejde len o samotnú modlitbu, ale otvorenie sa Bohu. Ide o to dovoliť Bohu, aby hovoril do celého nášho života, aby hovoril ku nám a o nás. Mala by to byť otvorenosť a ochota prijať to, čo nám Boh hovorí, ísť tam, kde nás posiela...
2. Buďte pripravení jednoducho používať svoje dary. Dary dostávame pre nejaký cieľ, službu, aby sa s nimi slúžilo Bohu, robilo niečo konkrétne pre Boha. Sme naozaj pripravení nielen chcieť nejaký dar, alebo vedieť, o tom, že ho mám..., ale skutočne niečo praktické robiť, kde by sa tento dar mohol aktivovať – prejaviť?
3. Získajte informácie. Prieskum v cirkvi odhaľuje, že 80% kresťanov nevie, aké majú duchovné dary. A pri tom vieme, že pri poslednom súde sa nás Boh bude pýtať, čo sme spravili s tými darmi, ktoré sme prijali. Preto je toto veľmi vážna vec ak ani nevieme, čo sme od Boha dostali – čo nám bolo zverené.
4. Začnite tým, čo radi robíte. Toto nie je jediné kritérium pre objavenie darov... Predsa však je to faktor, ktorý nám môže odhaliť to, kde – v ktorej oblasti – pre aký účel nám Boh zveril dary. Služba, do ktorej nás Boh postavil nás hlboko uspokojuje – aj keď je pre nás niekedy ťažká a vyžaduje obeť a vernosť, predsa niekde hlboko vo vnútri sme v tom uspokojení.
5. Čo najviac experimentujte. Ak nebudeme skúšať, možno nezistíme, že niečo máme, že niečo funguje, že niečo vieme... Pri tom aj zistíme, ktoré dary máme, a ktoré nemáme, čo je tiež dôležité...
6. Overujte svoju efektivitu. Zvlášť ak sme presvedčení, že máme nejaký konkrétny dar. Je na mieste si klásť pochybovačné otázky. Ak máme nejaký dar, niečo sa deje, prídu konkrétne výsledky.
7. Zaujímajte sa o názor iných ľudí. Niekedy máme sami o sebe ilúzie. Potrebujeme kontrolu aj v pohľade a názore iných ľudí, ktorí ma poznajú.

Tieto body môžu byť aj zneužité – podobne ako vyučovanie apoštola Pavla, ktorý vyučoval tento koncept služby založenej na obdarovaní. Napr. to, či mám z niečoho radosť je len jedno kritérium z mnohých. Pretože často nemáme radosť, alebo sa necítime dobre, keď nás Boh povoláva. Takisto môžeme prechádzať rôznymi obdobiami, alebo dokonca niesť utrpenie pre Krista – a z toho nie vždy budeme mať radosť…

A ešte jedna dobrá otázka ku darom: Prečo ľudia prosia o ďalšie duchovné dary, keď nepoužívajú ani tie dary, ktoré už majú?

_________________________________

Pre duchovných vodcov v zboroch a spoločenstvách vrelo odporúčam knihu a konferenciu 3 FARBY SLUŽBY s Christianom Schwarzom, ktorú si zo záznamu môžete vypočuť a tiež si stiahnuť počas nej použité prezentácie TU.