6. 3. 2011

Prebudenie 12. Druhy dažďa

Druhy dažďa
Prišli sme k starému známemu bahnu, pri ktorom sa začal celý tento príbeh. Bolo rozľahlé. Smrad z neho sa šíril ďaleko do púšte. Pánovi bojovníci z neho stále vyťahovali ďalších a ďalších ľudí. Kŕdle orlov nalietavali a ničili hlodavce a hady, ktoré ľuďom v bahne ubližovali. Medzi nimi, ako aj medzi bojovníkmi pracujúcimi verne celé roky na svojom mieste, som videla veľa svojich známych. Tešila som sa, že s nimi znovu chvíľu pobudnem, zaspomínam a budeme sa modliť za ďalšie nové veci z neba. Zložili sme sa v provizórnom tábore na brehu. Tábor, v ktorom sme zažili vyliatie ničiaceho akoby kyselinového dažďa, bol neďaleko. Stále slúžil ako miesto pre rast nových kresťanov. Odtiaľ potom odchádzali na miesta, kam ich Boh povolal. Túžila som sa tam ísť znovu pozrieť, pretože tam slúžila jedna z mne veľmi blízkych osôb, ale najskôr sme museli pomôcť tu.
Toto miesto mi bolo od začiatku niečím zvláštne. Nevedela som identifikovať, čím. Hneď, ako sme si vydýchli po ceste, sme sa preto modlili. Priletela k nám aj jedna z orlíc, pre ktorú sa toto miesto na dlhé roky stalo domovom. Tá, z ktorej krídiel padali kvety. Sadla si po mojej pravici, oprela sa o mňa a plakala. Dlho, veľmi dlho. Duch Svätý nám ukázal, že to zvláštne, čo tu cítime, je únava. Boží bojovníci, verní svojmu povolaniu, napriek únave nepoľavovali a zachraňovali ďalších. Ale sami chradli. Bolo to ako tichý, nenápadný vírus napádajúci postupne každého, kto sa rozhodol tu zostať. Navonok bolo všetko v poriadku, ale telá vojakov pomaly slabli.
„Orol,“ povedal generál môjmu orlovi, „toto je tvoja chvíľa.“
Vyletel do výšky rýchlosťou, ktorej som sa vždy len čudovala. Všetkým, čím bol, bol nebeským občanom. Čím bližšie k Bohu smel byť, tým bol šťastnejší. Ako letel, začal spievať:
„Zdvihnite hlavy, smerom do neba, tam býva váš Pán,
Pýtajte od Neho všetko, čo nemáte.
On vám to dá.
Proste si od Neho čerstvý dážď, proste posilnenie,
len na to čaká, počuje vaše volanie,
On je tu pre mňa, pre teba, pre nás,
či si tichý, alebo kričíš.
Zomieral za teba, aby si žil,
pil z Jeho hojnosti a jedol chlieb.
Pýtaj si od Neho Jeho život, pýtaj Jeho dych,
Svätý Duch je tu, Svätý Duch je tu.“
Celý tábor, aj tí, ktorí práve pracovali v bahne, sa za ním obzerali. Naše orly vyleteli za ním. Aj orlica, ktorá sa o mňa opierala. Z jej krídiel padali kvety. Nádherné, plné letných farieb, akoby práve rozkvitla lúka. Keď to videli orly žijúce v tábore, vyleteli tiež. Najskôr nesmelo, akoby to nikdy nerobili, ale skoro sa tam hore cítili ako doma. Orol ich viedol vyššie a vyššie, až sa dotkli samotného Neba. Niektorí z nich zažili stretnutie s Ježišom. Dotkli sa Ho, na vlastné uši počuli Jeho hlas. Jediným okamihom zmenil veci, s ktorými roky bezvýsledne zápasili.
Začal na nás padať dážď. Niektorí bojovníci schytili štíty a chceli sa pod ne ukryť. Pripravení ich zdvihnúť nad hlavu nesmelo pozorovali, čo sa bude diať, pretože my sme svoje štíty nedvíhali. Naopak, nastavovali sme dažďu svoje tváre aj dlane čakajúc, kedy spadnú prvé kvapky.
„Konečne,“ nadýchla som sa sviežeho vzduchu, ktorý ku mne spolu s nimi zavial. Užívala som si toho, ako mi voda umýva tvár. Nabrala som si z nej do dlaní a lačne som sa napila.
Bojovníci, pracujúci v bahne, pozerali na nás, či sa nám z tej vody niečo nestane. Potom zahodili svoje štíty, povyliezali na breh a kúpali sa v stále hustnúcom nebeskom lejaku spolu s nami. Zmýval z nich všetku usadenú únavu, uzdravoval rany, ktoré sa dlhé roky nevedeli úplne zahojiť, ale vždy sa po čase ozvali a znovu boleli. A orly, napriek prúdom vody, ktoré sa na nás valili, stále spievali a lietali nám nad hlavami.
Vtedy som to pochopila. Tú únavu spôsobil nedostatok dažďa. Veliteľ miestneho oddielu zažil v mladosti nepríjemné strety s charizmatikmi. Mysľou mi prebehli niektoré momenty jeho života. Snažili sa ho násilím presvedčiť, o tom, že pravdu majú oni, nie on. Už dávno im odpustil, bol to naozaj verný, obdivuhodný a vytrvalý Boží muž, ale v starých ranách sa mu zakorenil strach zo všetkého neznámeho. Vychovával v tom aj svojich učeníkov. A preto, kedykoľvek im Pán poslal dážď, ukrývali sa pod štíty. Prichádzali tak o Jeho cenné občerstvenie. Kvôli tomu orly z tábora lietali len málo, nenaučili sa rozvíjať Božie dary a kúpať sa v hojnosti Jeho občerstvenia. Bola som rada, že som to nevedela. Keby som to čo i len tušila, bála by som sa o to, čo sa stane, keď začne pršať. Bránila by som generálovi poslať môjho orla hore s novou piesňou. Bola by som tak opatrná a citlivá, až by som bránila Duchu Svätému priniesť týmto ľuďom novú silu.
Generál ma pozoroval a smial sa. Rozosmiala som sa tiež. „Boh je tak dobrý!“ kričala som. Bola som tak nadšená, že som prekričala aj hlučný šum dažďa a orliu pieseň. Vojaci, ktorí ma začuli, začali tiež kričať:
„Boh je dobrý! Boh je dobrý! Je svätý! Je mocný! Je láskavý! Je plný milosti!“
„On nás osviežuje!“ kričal najhlasnejšie ponad všetkých ich veliteľ. Pribehol ku mne, schytil ma za plecia, zatriasol mnou a kričal mi do tváre: „On ma osviežuje! Je to On!“
Potom bežal ku generálovi a povedal mu to isté. Pobehoval po tábore, k našim aj svojim vojakom a nadšením vykrikoval, tancoval, poskakoval a ujúchal ako mladík. Mohol mať pri tom dobre cez päťdesiat. Možno aj viac.
Pršalo naozaj vytrvalo. Akoby Boh chcel tým ľuďom vynahradiť všetko, čo stratili. Jeho dážď hojil ich rany. Bolo ich veľa, ale oni napriek tomu stále verne slúžili tomu, ktorý ich povolal. Pomyslela som si, že toto sú praví hrdinovia viery. Muži a ženy, ktorí nepoľavujú. Vytrvalo slúžia Bohu, aj keď ich to stojí úplne všetko. Aj samých seba. Obdivovala som ich za to.
„Slúžili mi naozaj verne,“ povedal Ježiš. Stál vedľa mňa, tiež celý mokrý, a tešil sa z nich. „Požičiaš im svojho orla?“ opýtal sa ma.
„Ty vieš, že áno, keď ho potrebujú, požičiam. Je tvoj, nie môj,“ odpovedala som.
„Pretože tento krát nemusíš, je to len tvoja voľba.“
„Musím, má presne to, čo potrebujú. Vie, ako privolať tvoj dážď.“
„Hmm,“ usmial sa, „rýchlo si sa to naučila.“
„Čo?“
„Milovať a nevlastniť.“
„Rýchlo? Trvalo mi to, mám pocit, celé veky.“
„To je tvoj pocit. Títo ľudia potrebujú jeho pomazanie, som rád, že tu zostane. Vezmem ťa na čas inam.“
„Dobre,“ súhlasila som.
„Miestny veliteľ je príkladom mojej lásky. Trpel, ale nereptal, bol bitý, ale odpúšťal. Položil som na neho svoje pomazanie zachraňovať stratených a on ich miloval, ako ich milujem Ja.“
„To preto sú jeho učeníci takí pokorní?“
„Preto. Aký je ich učiteľ, takí sú oni. Žehnal som im. V tábore pri skalnej jaskyni sú tisícky znovuzrodených aj vďaka nim.“
„Si naozaj väčší, ako všetky naše predstavy.“
Povedala som to preto, že ten veliteľ a jeho oddiel vôbec nevyzerali ako nejaký mocní pomazaní Boží služobníci. Bola to nenápadná, ničím zvlášť nepríťažlivá skupina ľudí. Nemali ohurujúce programy, nemali toky financií pokrývajúce potreby ich služby, nevedeli veľmi používať dary Ducha. Ale milovali Jeho láskou. A On ich žehnal. Myslela som na mnohých, ktorí to všetko mali, ale nemali Jeho lásku. A preto pre Božie kráľovstvo nezískali ani desatinu toho, čo títo ľudia. A znovu som v duchu volala o milosť patriť Mu naozaj celá. Bezpodmienečne.
„Prestáva pršať,“ povedal Ježiš.
„Čo teraz?“
„Teraz? Teraz sa len pozeraj!“
Vojaci z oboch oddielov začali spievať. Ľudia, ktorí ešte stále napriek všetkému, čo o Bohu počuli, žili v bahne, spozorneli. Jeden po druhom a potom v celých húfoch vychádzali, ba čo, oni vybiehali na breh! Padali vojakom k nohám a prosili ich o pomoc. Tí sa s nimi modlili a hovorili im o Ježišovi. Umývali ich pri tom čerstvou vodou Ducha Svätého.
„Páči sa ti to?“ opýtal sa ma Ježiš.
„Veľmi.“
„Tak tu nestoj, pomôž im!“ zvolal nadšene.
Spievala som s ostatnými a pomáhala novým Božím deťom prichádzať k ich Otcovi. Rozprávala som im, čo som s Ním prežila a spomínala na Jeho dobré skutky. To im pomáhalo rásť a mne byť znovu a znovu viac uveličená tým, aký je môj Boh. Sedávala som obklopená kruhom poslucháčov a rozprávala a rozprávala. Bol to nádherný čas.
Naozaj som vtedy moc orla nevidela. Najčastejšie sedával s Veliteľom tábora a učil ho, ako lietať na orlích krídlach, ako vidieť orlím zrakom a nadovšetko, ako piť z rieky Ducha Svätého. Boli spolu šťastní. Veliteľ, aj keď bol od orla starší, pri ňom sedával ako malé dieťa pri nohách svojho otca a počúval, často s otvorenými, hladnými ústami o tom, aký je Pán.
Nakoniec prišiel deň, keď som mala orla opustiť úplne. Veliteľ ho stále potreboval a ja som musela ísť do tábora ku skale.
„Budeš mi chýbať,“ lúčila som sa s ním.
„Veď vieš, že je to len na chvíľu,“ usmieval sa.
„Viem, ale aj tak.“
„Generál ide s tebou. Uži si to, nevzdychaj za tým, čo nemáš.“
„Už zase ma vychovávaš,“ zasmiala som sa.
Objali sme sa.
„Priletím skoro,“ usmial sa, „vieš, kde sa stretneme.“
Pripojila som sa ku generálovi a vyrazili sme. Otáčala som sa, aby som mávala svojim milovaným, ktorých som nechávala za sebou, kým len bolo možné ich v diaľke vidieť. Orlica, z ktorej krídiel padali kvety išla s nami. Viezla sa na sedle pred svojím jazdcom. Vnímala som medzi nimi nádhernú jednotu, niečo celistvé priamo z neba, ale zároveň jej hlboký smútok. Smútila za tým, čoho sa kvôli vo svojom živote vzdala. Spomenula som si na zápasy jej mladosti. Mali ten istý koreň. Viezli sa vedľa Milujúcej a Jedinečnej a rozprávali sa, smiali a bolo im spolu dobre, ale ten smútok som cítila aj tam. Chvíľu som sa preto za ňu modlila, aby pre ňu Boh pripravil svoje uzdravenie.
„Mám všetko, čo potrebuje,“ povedal mi Pán, „počkaj na ten správny čas.“
Potom som v duchu pocítila naliehanie. Musela som znovu pozerať vpred. V tábore pri skale nás potrebovali. Hlavne generála. Už dlho tu nebol. Všetci sme sa potichu modlili.
Pozorovala som známu krajinu. Mierne stúpanie do kopca, zeleň, bujnejšia ako pred tým a mnoho stromov, ktoré medzitým vyrástli a zmenili jej výzor. Odbiehala som od modlitieb do spomienok. Kyselinový dážď, ktorý tu na nás pred rokmi vylial nepriateľ, to ako nás Boh ochránil a ranených uzdravil, žena, mne tak veľmi blízka, ktorú som celú spálenú priniesla z vonku do úkrytu a moja cesta ďaleko od generála, na ktorej som sa naučila slúžiť v mojom vlastnom povolaní. Teraz sme boli späť.
„Nechcem ťa rušiť,“ ozval sa generál, „ale potrebujeme ťa teraz a tu.“
„Prepáč, zasnívala som sa. Veď vieš, ja,“ usmiala som sa na ospravedlnenie.
„Viem,“ povedal. Milovala som ten jeho jemný úsmev.
„Tak, čo potrebuješ?“
„Povedz, čo si videla.“
„Len som spomínala.“
„Boh ti v tom niečo hovoril.“
Bolo to zvláštne, lebo Boh zvykol ku mne hovoriť inak. Ale keď sa ma generál opýtal, vedela som, že naozaj hovoril.
„Ten dážď zanechal ďalšie stopy. Nebol tu len vtedy, ten jeden krát. Kto nebol dosť pokorný, aby sa ukryl, bol ranený. Tábor sa rozdelil. Ale to rozdelenie nie je vidieť. Je skryté. Jedni sú plní bolesti a horkosti, druhí pokorení a uzdravení. Jedni prekrútili evanjelium, druhí ho chránia a bojujú zaň. Potrebujeme orlov.“ Na moment som sa naľakala, čo budeme robiť bez môjho orla, ale potom som sa zasmiala sama na sebe. Veď Ježiš by nás sem neposlal bez neho, keby bol nenahraditeľný.
„Moja milovaná Jedinečná, toto je tvoj čas. Vojdi do svojho povolania,“ povedala som.
Šťastne na mňa pozrela. Našuchorila si nesmelo perie a pritúlila sa k Milujúcej.
„Teraz to príde,“ zašepkala jej, „to, čo v sebe nosím celý život, to, o čom snívam.“
„Pozeraj na Ježiša,“ šepkala dievčina.
V srdci druhej orlice sa znovu ozval smútok.
„Ešte nie, ešte nie je ten správny čas,“ tíšil ma Pán. Modlila som sa v jazykoch a cítila som, ako pevnie môj pokoj.
„Tu zosadneme,“ zavelil generál. Boli sme neďaleko tábora, ale jeho obyvatelia nás ešte nemohli vidieť. Generál sa začal modliť. Potom my všetci, celý oddiel, jeden po druhom. Každý povedal, čo mu ležalo na srdci, každý to vylial pred Bohom. Bolo to Jeho volanie a naša odpoveď naň. Plakali sme kvôli tomu, čo sa na mieste, kam sme smerovali, stalo. Mnohí z nášho oddielu tam ani nikdy neboli, ale plakali s nami. Milovali tých ľudí Božou láskou, aj keď ich nepoznali.
Potom sme vyšli sme na vrch, na ktorom bol tábor.
Bol veľký! Nečakala som až také množstvo ľudí. Keď som z neho odchádzala, mal normálnu veľkosť, ako som videla aj inde. Ale toto! Boli tam tisíce spasených, ktorí prišli k Ježišovi počas uplynulých rokov. Videla som rozľahlé strechy zo štítov, pod ktorými sa vyučovalo a modlilo, stany, značne poškodené nepriateľskými útokmi, ale opravované a ešte stále slúžiace svojmu účelu. Bojovníci slúžili alebo odpočívali a naberali novú silu. Deti tu mali svoj vlastný tábor v tábore. Mali tam krásne ihrisko, herne a malú školu umenia. A žiadne počítačové hry. Učili sa žiť Božie, nie virtuálne dobrodružstvá. Žena, kvôli ktorej som sa sem túžila vrátiť, slúžila práve tam. Mala som chuť ísť hneď za ňou, ale musela som počkať. Uprostred tábora bol výdatný prameň Božej rieky, z ktorého čerpali vodu. Za ten čas, čo som tu nebola, si vyhĺbila široké koryto a odtekala druhou stranou kopca smerom do púšte. Značná časť púšte sa stala úrodnou. Nádherné lúky sa rozširovali smerom k ďalším rozľahlým bahnám.
Hľadala som, kde je rozdiel, ktorý nás Ježiš poslal zmazať.
„Pri najbližšom daždi, to uvidíte,“ povedal. Stál vedľa nás. Prišiel, aby nás viedol a radil nám. „Nájdete rozdiel a pomôžete im.“
„Prečo to vlastne nevidno?“ pýtala som sa, „také niečo by malo byť na prvý pohľad zjavné. Pamätám si, aké hnusné boli rany z toho dažďa. Mal silu zabíjať. Pálil a poleptal všetko, čo nebolo chránené.“
„Zmenil charakter. Nepriateľ skoro zistil, že sa mu moje deti vedia ubrániť. Preto zmenil taktiku. Povzbudil pýchu a poslal iný dážď. Rany po ňom nie je vidno. Sú dobre ukryté. Preto potrebujete orly. Oni ich uvidia.“
„Tu nemajú orly?“
„Majú, ale keďže to vidia len oni, len málo miestnych vojakov im uverilo. Ich hlavný vedúci si dal poradiť len z časti. Nechce pustiť svoje vodcovské kompetencie a prenechať ich načas orlom. Nedáva im dosť priestoru. Myslí si, že to zvládne sám.“
„Aha,“ pochopila som.
„Čo presne chceš, aby sme robili?“ opýtal sa generál.
„Počkáte na najbližší dážď. Schováte sa pod strechy, ale zostanete na kraji, aby ste videli von. Použite orly. Potom budete vedieť, čo máte robiť.“
,A čo moje povolanie?‛ napadlo ma. Hneď som sa aj napomenula, čo za sebecká myšlienka to bola, myslieť teraz na seba.
„Dávať život?“ zasmial sa Ježiš, „je čas dávať život,“ povedal mi, „vôbec to nebolo tvoje sebectvo, ale môj Duch, kto sa ozval.“
„Aha,“ povedala som trochu zahanbene, že stále neviem rozoznať hlas Svätého Ducha od môjho vlastného.
„Nie, že nevieš, ale stali ste sa jedným. Ty si v Ňom a On v tebe. Zlievate sa dokopy.“
„Už zase sa cítim ako malý školák. Učím sa dookola základy.“
„Základy je potrebné si opakovať,“ povedal celému oddielu, „je čas vrátiť sa k základom. Postavte sa na Skalu, ktorou som Ja. Dnes večer to budete potrebovať.“
Všetci sme si našli miesto, kde sme neboli rušení. Čas od času sa niektorý z nás zodvihol a išiel napiť ku prameňu. Miestni obyvatelia, si nás zvedavo obzerali, ale nerušili nás. Dokonca ani veliteľ neprišiel za generálom. Len na miestnych orloch som videla nedočkavé očakávanie. Ale dopriali nám čas. V očiach jedného z nich som videla, ako dlho sa už modlí za zmenu. Pozeral priamo na mňa a čakal, kým ho oslovím. Nebola som ešte pripravená a tak som sa len usmiala, obrátila som sa mu chrbtom a ďalej sa rozprávala s Bohom o tom, čo mi chcel povedať. Bolo to trochu netaktné, bolo mi to aj ľúto, len som dúfala, že to pochopí.
Podvečer sa generál zodvihol a zašiel za hlavným veliteľom do jaskyne na kraji tábora. Sedeli tam spolu niekoľko hodín. Bola už tma, keď vyšiel von a smutne povedal:
„Je čas, lejak je tu čo nevidieť.“
O čom sa v jaskyni rozprávali sa nezmienil. Ale nebol to ľahký rozhovor. Bolo mu to vidieť na tvári.
Väčšina tábora sa ukryla pod strechy. Tam, kde neboli dosť veľké, ich nadstavovali ďalšími štítmi. Cítili blízkosť lejaku. Ale časť mužov a žien, dokonca niektoré deti, zostali vonku. A nie len že sa nešli ukryť, oni sa na ten dážď tešili. Potom sa to spustilo.
V kryte zo štítov bolo útulne, teplo a príjemne. Ľudia sa modlili a chválili Boha. Nikto sa nestaral, čo sa deje vonku. Bolo tam úplne bezpečne. Mala som chuť sa ku nim pridať a spievať chvály. Aj ostatní z nášho oddielu zápasili s rovnakými pocitmi. Lenže práve to, že sa nikto ani len nestaral o to, čo sa deje vonku, bolo jedným z kameňov úrazu. Spomenula som si, ako sme kedysi vybiehali von a hľadali každého, koho dážď zasiahol, aby sme ho ukryli. Teraz to nikoho ani nenapadlo. Mali stratégiu obrany a to im stačilo. Blížil sa útok, skryli sa, neblížil sa, pohybovali sa voľne po okolí. Už som sa nečudovala, prečo je vonku tak veľa ľudí. Len obrana proti novému druhu dažďa nestačila.
Prinútila som sa sedieť a pozerať spolu s orlami von. Povedala som si, že keď mi Pán dal oči orla, nebudem čakať, kým nám povedia, čo videli, ale pozriem sa sama. Aj generál hľadel von. Aj on mal oči orla. Jeho orol sedel vedľa neho a Jedinečná s Milujúcou tiež. Jej mladík sa chcel zamiešať medzi ostatných pod strechou a venovať sa im, ale nedovolili sme mu to. Ani nikomu z nášho oddielu.  Aby sa nenakazili falošným pokojom, ktorý tam vládol. Bolo to čudné. Cítili sme naliehavé volanie Ducha Svätého niečo robiť, modliť sa, volať o milosť..., ale nikto z tých ľudí to necítil. Ukryli sa nie len pred nepriateľom. Použili Božie prostriedky vo svojej sile. Ukrytí pod štítmi viery sa báli. Bolo to jasne cítiť z ich chvály. Len miestne orly, na čele s tým, ktorý na mňa cez deň pozeral a čakal, kedy niečo urobíme, posedávali pod okrajmi striech a modlili sa za tých vonku. Vnímala som ich bolesť. Bolesť márnej snahy zmeniť veci, ktoré boli zjavne zlé. Pokoru, ktorú v nich vybudoval Boh. A vieru, mnohokrát prepálenú, ušliapavanú a predsa Bohom znovu a znovu pozdvihovanú. 
Objímajúca ma objala. Chýbalo nám niečo. Obom to isté. A tak sme sa ku sebe na chvíľočku pritúlili. Na moment, pretože sme si nemohli dovoliť kúpať sa vo svojich pocitoch. Strhlo by nás to do smútku, obalilo melanchóliou. Tlačilo sa to do nás. Objatím sme si vyjadrili pochopenie a rozhodnutie položiť svoje túžby pod kríž. K Pánovým nohám. Tam bolo ich miesto. Pretože On bol naplnením každej našej túžby.
Tí z nás, ktorí kvôli hustote dažďa nič nevideli, sa modlili, aby sme pochopili, celú taktiku nepriateľa. Modlili sa, aby sme spozorovali každý detail a aby nám Boh dal múdrosť, odvahu a silu zvíťaziť. Bolo to ako šum živej rieky za našimi chrbtami.
Orlicu, z ktorej krídiel padali kvety, som držala za ruku. Podopierala som jej vieru, jej chápanie seba samej. Z druhej strany sa k nej túlila Jedinečná. Dnes sme tu boli pre ňu. Dnes sa malo stať niečo, čo navždy zmení jej život. Ešte som netušila čo, ešte som to len nesmelo hmatala, ako by to bolo skryté niekde úplne blízko a predsa som to nevedela nájsť. Chcela som jej pomôcť za každú cenu. Vlastne, pýtala som sa sama seba, či naozaj za každú cenu. Volala som o milosť vydržať.
„Pokoj, dieťa,“ šepkal môj Pán.
Sledovala som jednu mladú ženu. Sedela spokojne vonku na kameni a pozerala do výšky. Už bola celá mokrá. Potom natiahla svoje ruky, aby sa lejakom nechala zmáčať ešte dôkladnejšie.
„Čo to len je, čo to len je?“ opakovala som si horúčkovito, aby som prišla na to, čo je vo veci, kým dážď ustane.
„Pokoj,“ začula som hlas Ducha Svätého, „pokoj, Ja vás povediem. Neboj sa.“
Podarilo sa mu utíšiť moje napätie a vtedy som to uvidela. Všetko na čo som sa v posledných hodinách tak horúčkovito vypytovala.
V povetrí sa preháňalo množstvo malých démonov pýchy, sebaklamu a falošného uspokojenia. Boli tam aj démoni strachu sprevádzané démonmi falošného pokoja. Odniekiaľ sa prirútil chrlič, podobný tomu, akého som už videla. Mala som chuť vyletieť von a bojovať. Len Božia sila ma udržala dnu. Bolo hnusné pozorovať, ako tí démoni strieľajú do Jeho detí a vyžívajú sa v tom, ako im ubližujú. Modlila som sa a chválila Pána, že nám to všetko ukazuje a prosila Ho o vedenie, čo robiť ďalej. Okolo mňa zneli podobné modlitby. Znovu som bola Bohu vďačná, že Jeho cirkev je Jeho telom. Potrebovali sme sa navzájom.
Zvierala som orlicinu ruku. Mala som obraz. Obraz malého dievčatka, ako si ho jeho otec vyhadzuje nad hlavu, ako sa teší z jej lásky. Ako dievčatko rastie a tá láska je jej ukradnutá. Nechápe a nevie, kam sa stratila tá radosť, len ju už jednoducho nemá. Dievčatko vyrástlo v mladú ženu a bolo šťastné. Len veci, ktoré zostali za ňou sa akoby strácali, unikali jej, mizli z dosahu jej rúk. Pretože sa vzdala niektorých svojich snov. Mala ich, žila ich, ale inak ako vždy pred tým túžila. Milovala a Pán ju obdaril mnohými, ktorí milovali ju. Ale boli tu veci, ktoré cestou dobrovoľne položila na oltár. Dala ich Bohu, povedala: „Ja budem len tvoja a toto nepotrebujem, lebo mám teba.“ Tieto veci jej chýbali. Nedovolila Bohu, aby zaplnil ich miesto. Všetky tie prázdne miesta zapĺňala novými ľuďmi, novými nádhernými darmi svojho Pána, ale nie Ním samotným. Preto kvety padajúce z jej krídiel rýchlo vädli. Nemali vlahu.
„Pôjdeš a vyletíš po boku Jedinečnej,“ povedala som jej, „kým sa tak stane, polož Bohu na oltár celú seba. A potom Mu dovoľ, aby sa On stal tvojím životom.“
Plakala. Poznala ma veľmi dobre a dôverovala mi. Dlho ma objímala a zbierala odvahu urobiť, čo som jej povedala. Jej jazdec prišiel za nami. Kľakol si k nej a modlili sa spolu. Bol to verný Boží muž. Vernosť bola akoby plášťom na jeho živote.
Dážď ustal. Bojovníci pospali. Aj tí, ktorí boli vonku. Zostali sme bdieť a modlili sme sa.
Ráno vyzeralo ako každé iné. Vojaci vstávali, vyliezali z úkrytov striech a vybrali sa opravovať škody spôsobené na stanoch a ich zariadení. Pod strechami bolo ako vždy rušno – mladí kresťania boli vyučovaní o Pánovi, prinášali mnohých nových a pomáhali im získať Boží pohľad na seba a na svet. Tí, ktorí strávili noc vonku, sa vmiešali medzi ostatných. Keby sme nemali zmenený pohľad, vôbec by sme si ich nevšimli.
„Čo budeme robiť?“ opýtal sa vodca orlov, ktorí bývali v tábore.
„Pomôžete nám?“ opýtal sa ho generál.
„Preto sme tu. Modlíme sa za nich už dlho, ale nevideli sme žiaden výsledok.“
„Teraz ho uvidíte,“ povedala Jedinečná nadšene.
Usmiala som sa. Bola plná toho, čo mala priniesť.
„Nechcem brzdiť tvoje nadšenie,“ povedal jej orol. Bol oveľa starší od nej, „ale už sme to skúšali mnoho krát.“
„Viem,“ odpovedala mu, „teraz uvidíš výsledok svojich modlitieb. Boh ťa vypočul, On vykoná, o čo si ho prosil.“
Orol bol dojatý. Odletel priviesť všetkých svojich učeníkov. Generál zatiaľ zašiel po hlavného vedúceho tábora.
„V noci sme videli, čo sa tu deje,“ povedal mu, „mal si počúvať orlov, hovorili pravdu. O čo si sa bál? O svoju reputáciu? O svoje postavenie? Dal ti ho Boh. A aj ti ho ponechá, ale dnes budú konať orly. O chvíľu vyjde pravda najavo.“
„Môžeš,“ obrátil sa na Jedinečnú.
S nesmelým úsmevom, trochu hanblivo, vyletela do výšky. Urobila niekoľko kruhov nad našimi hlavami a zvolala:
„Kto patrí Pánovi, nech mu vzdá chválu!“
Všetci orly okamžite vyleteli za ňou. Krúžili spolu na oblohe čoraz vyššie. Potom sa strmhlav spustili dole, preleteli tesne nad našimi hlavami a znovu vystrelili do výšky. Urobili to niekoľko krát. Po celom tábore sa začalo ozývať kvílenie. Akoby tí, čo ho vydávali, prežívali nesmierny strach. Rozbehli sme sa za nimi. Boli to tí, ktorí si mysleli, že ten nočný dážď bol dobrý. Držali si hlavy v dlaniach, kričali o pomoc, zúfalo vrieskali na Boha, pretože nechápali, čo sa deje.
„Pošlite ich preč, pošlite ich preč,“ volala jedna žena, ku ktorej som pribehla. Hovorila o orloch. Nemohla zniesť ich prítomnosť.
„Iste pošlem ich preč, ale nebudú to orly,“ povedala som a odohnala som démonov, ktorí ju trápili. Žena vysilením odpadla. Sedela som pri nej a modlila sa o Božie občerstvenie. Jeden z miestnych vojakov ma pri tom pozoroval. Zavolala som ho, povedala mu, čo má robiť a nechala som ho sa starať o tú ženu. Takých, ako ona, boli v tábore stovky.
Bežala som k ďalšiemu. Bol to muž. Pozeral na mňa pohľadom plným hnevu. Opakovala som si, že to nie som ja, ale jeho bolesť, kvôli čomu sa hnevá. Vrhol sa na mňa, aby mi ublížil. Jeho ruku zastavil generálov meč.
„Opatrne,“ povedal mi a obrátil sa k inému mužovi, s ktorým sa modlil.
„Môj“ muž si trel poranenú ruku.
„Ukáž, ošetrím ti to,“ ponúkla som sa mu.
„Poriadne tvrdý chlapík, ten generál,“ povedal.
„Koľko krát si bol na daždi?“ spýtala som sa ho čistiac mu ranu. Jeden mladý bojovník mi pohotovo priniesol obväz.
„Neviem, veľa krát,“ odpovedal mi.
„Musíš sa ho vzdať, ničí ťa.“
„Nie, to tie orly.“
„Tie orly spievajú Božiu pieseň. Počuješ?“
Muž sa započúval.
„Áno,“ zašepkal, „už som zabudol, ako to znie.“
„Modli sa s ním. Pán ho uzdraví. Keby niečo, som nablízku,“ povedala som mladíkovi, ktorý mi podal obväz.
Mladík sa nesmelo posadil k tomu staršiemu a začal sa za neho modliť. Cítila som, ako do ich sŕdc plynie rieka Svätého Ducha. Obaja ním boli budovaní.
Pieseň orlov prinášala zmenu všetkým. Tí, ktorí sa vždy ukryli pod strechy, potrebovali zmeniť pohľad. Zrazu uvideli skryté problémy a boli ochotní pomáhať. Pozrela som hore. Jedinečná spievala o všetkom, čo Boh pre ňu urobil. Spomínala na čas, keď bojovala o svoju vieru, keď boli okolnosti okolo nej kruté a ťažké a na to, ako ju Pán cez ne preniesol, spomínala aj na všetko nádherné, čo jej kedy dal. Láskavého orla, Milujúcu a mnohých ďalších, cez ktorých ku nej hovoril. Nespievala o nich po mene, ale ja som vedela, koho myslí tým, čo práve hovorí. Neďaleko seba som uvidela Milujúcu. Aj ona ju pozorovala. Potom sa sklonila k nejakému dieťaťu a ja som sa sklonila k ďalšej mladej žene. Vtedy ku mne pribehla tá, kvôli ktorej som sa túžila vrátiť do tohto tábora. Tá, ktorú som kedysi celú popálenú zobrala z dažďa pod strechu.
„Pomôžeš jej?“ opýtala sa ma.
„Ja nie, ale jej Boh iste,“ usmiala som sa, „modli sa so mnou.“
Modlili sme sa. Trvalo to dlho, pretože tá mladá žena, sotva ju vytiahli z bahna, padla do pasce ničiaceho dažďa. Nikto jej nikdy poriadne neslúžil a vlastne po tom ani nikto netúžil. Zažila veľa odmietnutia a veľa bojovníkov si s ňou nevedelo rady. Museli sme sa navzájom veľa povzbudzovať, kým sme jej konečne ukázali plnosť Božieho prijatia. Potom som ju nechala odpočívať na ramene mne blízkej ženy a išla som ďalej.
Orlica, ktorú som nechala pod strechou modliť sa so svojím jazdcom, vyšla von. Bola iná. Nová. Konečne kompletná ona. Spomenula si na všetko dobré, čo kedy pre ňu Boh urobil, akoby si prešla film svojho života – film Božej dobroty k nej. A potom sa Mu položila na oltár a dovolila Mu stať sa jej životom. Vyletela hore. Pripojila sa k piesni Jedinečnej. Lietali bok po boku, ako o tom kedysi spolu snívali. Teraz pochopili, teraz sa to stalo. Teraz to prišlo. Ich pomazania sa premiešali a z ich krídiel padali kvety. Vzduch bol plný nádhernej vône prinášajúcej uzdravenie a slobodu. Modliť sa s ľuďmi bolo odrazu oveľa ľahšie.
Nemohla som sa úplne sústrediť. Čakala som môjho orla. Už mi naozaj chýbal. Všetko to veľkolepé Božie, čo som zažila bolo viac ako nádherne Jeho, ale aj tak som sa necítila byť bez orla úplne úplná.
„Moja milovaná,“ oslovil ma Ježiš, „ešte stále ti nestačím len Ja?“
„Odpusť, stačíš, len mi je zas smutno.“
„Smutno ti je nie preto, že tu nie je. Oddýchni si. Ľahni si na chvíľu k prameňu a pozoruj orly.“
Poslúchla som Ho. Výdatne som sa napila a pozorovala som orly. Keď som sa cítila až lenivo oddýchnutá, zasypaná kvetmi, občerstvená vánkom, ktorý priniesli, vstala som, aby som znovu niekomu pomohla.
„Netreba, zvládnu to bez teba,“ povedal mi Ježiš, „my pôjdeme do jaskyne.“
Pred jej vchodom sme zastali. Vnútri bol generál a hlavný vedúci tábora. O čomsi sa hlasno hádali.
„Uzmieriš ich,“ povedal mi Ježiš a bez toho, aby mi dal šancu čokoľvek namietať, ma posunul dnu.
Ocitla som sa priamo uprostred slovnej paľby tých dvoch. Chvíľu som ich počúvala, pozerala raz na jedného, raz na druhého.
„Nemôžeš chcieť, aby sa škoda spôsobovaná celé roky, napravila za niekoľko hodín,“ povedal prudko generál. Bolo naozaj ťažké vyviesť ho z rovnováhy, ale tomuto veliteľovi sa to zjavne darilo.
„Prišli ste sem ako veľkí šéfovia a všetko ste postavili naruby, chcem naspäť svoj poriadok.“
„Môžeš mať svoj poriadok aj s nepriateľským pustošením. Ale prinesie to len skazu, zranenia a smrť. To chceš?“
„Nič také sa nedialo, až kým si nevypustil tú orlicu. Čo je to vlastne za ženskú?“
Prehltla som ostré slová na jeho adresu, ktoré sa mi drali na pery ako odpoveď. Modlila som sa v duchu v jazykoch, aby som nevybuchla. Neznášam, keď niekto uráža tých, ktorých si vážim. Mala som chuť sa otočiť a ísť sa znovu spýtať Ježiša, či isto iste myslel vážne, že ja mám týmto dvom priniesť zmierenie. Trpezlivosť a krotkosť nikdy neboli moje silné stránky...
„Je to verná Božia služobnica a dáva do poriadku, čo si pokazil,“ odpovedal oveľa miernejšie, ako by som to urobila ja, generál.
„Opovažuješ sa súdiť moje vedenie? Dávaj si pozor, čo hovoríš.“
„Nič nesúdim. Hovorím o tom, čo sa tu dialo. Nedával si pozor na Boží hlas. Načo si mal vlastne orlov?“
„Slúžili nám, povzbudzovali nás. A občas trochu strelene vykrikovali o akomsi nebezpečenstve.“
„Mal si ich počúvať. Démoni napadli tvojich ľudí a ty si o tom ani nevedel.“
„Mal som všetko pod kontrolou.“
Vtedy som sa potichu, trochu nesmelo, lebo som sa bála, že poviem čo cítim ja, nie čo chce povedať Boh, ozvala:
„Ježiš to má pod kontrolou práve teraz. Pusti svoje kompetencie. Nechaj to na Neho. On je Pán.“
„Ako si dovoľuješ ma napomínať?“
„Nenapomínam ťa ja, ale On. Priniesol ti svoje požehnanie. Pamätáš sa ešte na ten deň, keď si vyšiel z bahna? Spomeň si naň. Povedal si: ,Budem ti slúžiť so všetkým, čo mám a čím som.‛“
„Kto ti to povedal? Bol som úplne sám, keď som sa vtedy modlil.“
„Áno, bol si sám. Vojak, ktorý ťa vytiahol, si s tebou nevedel rady, bol mladučký, ale aj tak horlivo pomáhal. Ten vojak je teraz vedúcim tvojich orlov. A povedal mi to Ježiš, aby si mu vrátil vládu v tomto tábore. Nepatrí tebe ale Jemu.“
Vodca stíchol. Sadol si na jeden z kameňov, ktoré slúžili ako stoličky.
„Ja som mu vlastne veril, ale bál som sa.“
„Že stratíš svoje meno? Na povesti nezáleží, ale na srdci áno. Čo povieš Ježišovi dnes?“ opýtala som sa.
„Zlyhal som, odpusť,“ povedal muž.
Vtedy vstúpil Ježiš.
„Odpúšťam ti a nechám ti aj tvoju funkciu. Ale len nakrátko. Za dva roky príde mladík, ktorého naučíš všetko, čo vieš. Potom ťa vezmem do svojho kráľovstva. Počúvaj svojho orla. Dal som ti ho, aby ste boli vernými spoluslužobníkmi, ale ty si ho chcel umlčať. Nasleduj jeho rady.“
„Bol som príliš pyšný, aby som ho počúval.“
„Už na to nemysli. Len sa z toho pouč. Ja som ti odpustil. Milujem ťa. Choď v tejto svojej sile, silný hrdina.“
Vodca vstal a vybehol zo stanu. Pieseň orlov utíchla a namiesto nej sa táborom rozliehala nová pieseň všetkých jeho obyvateľov. Bojovníci z nášho oddielu ešte stále prechádzali pomedzi ľudí a hľadali ranených, ale celková atmosféra sa úplne zmenila. Všetci chodili k prameňu, výdatne z neho pili a potom chválili svojho nebeského Otca. Vodcove priznanie si viny a pokánie bolo pre túto zmenu kľúčovým. Akoby ním otvoril kohútik nebeského požehnania. Začalo pršať. Niektorí sa najskôr chceli rýchlo skryť pod strechy, ale potom si uvedomili, že toto je Boží dážď. Stáli tam, kľačali alebo ležali a nechali ho zmyť zo seba všetky nánosy strachu, ktoré im bránili prijímať Otcovu bezpodmienečnú lásku.
Hlavný vodca dlho sedel, zaplavovaný vodou z neba, vedľa svojho orla. Zhovárali sa spolu a modlili. A plakali. Musím sa priznať, jedna z vecí, ktoré na Božom kráľovstve milujem je, že v ňom aj chlapi môžu plakať a zostať pri tom chlapmi. A nie len nimi zostať, ale stať sa oveľa lepšími a zrelšími mužmi aj vďaka svojim slzám. Pretože ich všetky Ježiš zbiera do svojej nádoby. Nie sú ničím bezcenným. Vodca sa o tom práve teraz učil od svojho orla. A orol? Ten bol naozaj šťastný. Vychutnával si tú chvíľu jednoty s mužom, po ktorého boku vždy túžil stáť.
Aj ja som vyšla na ten dážď. Umyl zo mňa všetko, čo ma už znovu ťažilo. Potrebovala som ho každý deň, každú chvíľočku. Potrebovala som Božiu blízkosť. Nemohla som bez nej žiť. Pýtala som si od Neho Jeho občerstvenie, Jeho živú vodu, Jeho vánok, Jeho pohladenie či objatie,... a On rád prichádzal.

27. 2. 2011

IV. Chudobní duchom

IV. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

Stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanseya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

11Štvrtá z týchto vlastností znie:

Očakávajú len málo od súťaženia, ale veľa od spolupráce.

Myslím, že ani netreba odhaľovať túto vlastnosť bohatých: stále sa porovnávajú s inými (či už s vnútornou potrebou vyniknúť, alebo so závisťou a svojou vlastnou vnútornou nespokojnosťou). Bohatí súťažia, porovnávajú sa, vedú boj, ukazujú prstom, súdia iných. Akoby im vedomie ich silnej stránky dávalo mandát súdiť iných.

Verím, že čelíme vážnemu ohrozeniu a výzve zároveň. Či v Bratislave, alebo v ktoromkoľvek inom meste, či v našom zbore, alebo v ktoromkoľvek inom zbore. To, či budeme bohatí duchom, alebo chudobní rozhodne o tom, či budeme spolupracovať alebo pracovať sami; či budeme zápasiť o jednotu ducha, alebo zápasiť medzi sebou; či sa na sporných otázkach utvrdíme vo vzájomnej láske, alebo sa rozdelíme. Čelíme výzve schudobnieť v duchu, aby nám Boh mohol zveriť veci Jeho nebeského kráľovstva. Chudoba duchom sa prejaví aj v jednote, spolupráci, spoločenstve.

Je to však aj ohrozenie. Osobne vnímam ako nepriateľ dlhodobo buduje mnohé priehradné múry a rozdelenia medzi kresťanmi, pastormi, službami, zbormi. Na jednej strane je tu práca Ducha Svätého, ktorý nás tiahne do vzťahov a spolupráce na príprave cesty Kráľovi slávy. Na druhej strane je tu aj práca nepriateľa, ktorý všemožne podporuje to, aby naše srdcia zrástli s našim bohatstvom, aby sme sa stali pyšní na svoje duchovné poklady.

Tento kontrast bohatosti a chudoby duchom môžeme vidieť v udalosti, ktorú popísal apoštol Ján:

Ján 8:1  A Ježiš odišiel na Olivový vrch. 2  Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich. 3  A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihutú v cudzoložstve, a postaviac je do prostredku 4  povedali mu: Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. 5  A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš? 6  Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohnul dolu a písal prstom na zem. 7  A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň. 8  A opät sa zohnul dolu a písal na zem. 9  Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostredku. 10  A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho krome ženy, povedal jej: Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? 11  A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej.

Keď farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve k Ježišovi, aby ho skúšali aký postoj zaujme na základe Mojžišovho zákona ku tejto žene, ukázali v plnej nahote postoj bohatých: Ich spôsobom myslenia bolo porovnávanie sa. Nemali problém vopred túto ženu odsúdiť a kameňovať. Naopak v porovnaní s ňou seba videli ako svätých. Dokonca všetko toto bolo o tom, aby sa porovnávali s Ježišom, aby s Ním súťažili. Evanjeliá jasne hovoria o tom, ako žiarlili na popularitu Jána, alebo Ježiša a ako pre svoju pýchu odmietli jedného i druhého.

To ako Pán Ježiš túto ženu neodsúdil (J 8,17) však ukazuje úplne iný postoj – postoj chudobných duchom, ktorí iných dvíhajú a vracajú im hodnotu, dávajú novú šancu, nový začiatok. Pán túto ženu pozdvihol na svoju úroveň. Nemala pri ňom pocit, že je niekto druhotriedny a zbytočný. On ju pozval do spolupráce, do nasledovania Boha Otca. Na Ňom vidíme chudobu ducha. On prináša chuť neba na zem, doslova niečo z Božieho srdca Otca. Je to úplne niečo iné ako sebavedomé odsudzovanie hriešnikov na základe biblických textov. On vôbec nemá v záujme túto ženu verejne súdiť, odhaľovať jej hriech, odsúdiť ju a vydať ju nejakej forme trestu, náboženskej, či spoločenskej izolácie, či dokonca smrti. Chudobní duchom dvíhajú ľudí naspäť do Božej hodnoty, ktorú majú. Povzbudzujú iných ku nasledovaniu Boha.

1. Obvinenie verzus prikrytie 12

To, čo urobili farizeji tejto žene, sa dnes deje úplne bežne v našich zboroch, dokonca medzi pastormi. Niekedy mám pocit, že niektorí bratia a sestry majú doslova charizmu vyhľadávať hriešnikov a chyby na druhých. Dokonca to robia v presvedčení akéhosi spravodlivého súdu, rozsudzovania a boja o pravdu. Takisto ako farizeji, aj my sme vyzbrojení Písmom a vieme citovať Mojžiša. Takisto aj my sa nerozpakujeme objekty svojho spravodlivého hnevu postaviť do prostriedku cirkvi, na verejnosť a ukazovať na nich prstom. Aj my konáme skupinovo: máme alebo vyhľadávame svojich prívržencov, ktorí budú stáť na tej našej strane pravdy a stanú sa s nami vykonávateľmi súdu. Samozrejme, možno to nerobíme takto verejne a možno nedvíhame zo zeme kamene. Používame ďaleko sofistikovanejšie spôsoby. Robíme to humanistickejšie: skryte, slovami, postojmi, myšlienkami...

Pán Ježiš na to nereagoval. Respektíve, zohol sa a písal si prstom po zemi. Nevedel sa k nim pridať. Vôbec nemal ich optiku a postoje. Vôbec sa nevedel postaviť na ich stranu. A možno mu to celé bolo trápne a nesmierne boľavé. Na jednej strane bola pred ním žena pristihnutá v hriechu. Na druhej strane tu boli „mužovia zákona“ stojaci v hriechu, ktorí neboli schopní identifikovať (a možno niektorí z nich boli rovnako cudzoložiaci, len ich pri tom nikto nepristihol): v hriechu náboženskej bigotnej tvrdosti a pýchy voči človeku.

Pán Ježiš mlčal. Vôbec sa s nimi nepustil do debaty. Mohol by, ale zrejme by to k ničomu inému ako výmene názorov, nepochopenie a novému obvineniu neviedlo:

  • Neobhajoval ženu argumentmi, hoci možno mohol. Možno mohol hovoriť o jej detstve, rodičoch, či manželstvách, alebo chudobe... Možno mohol hovoriť o jej zraneniach, o tom, ako možno bola zneužívaná, odmietaná... Predsa to neurobil. Mlčal. Zrejme by to tí mužovia aj tak neprijali. Toto ich vôbec nezaujímalo. A koniec koncov: nebolo by to dostatočné alibi a Pán zjavne nezaujal postoj ospravedlňovania miery jej viny a hriechu.
  • Nediskutoval s „mužmi zákona“ o zákone samotnom, hoci mohol. Mohol im presnejšie citovať Mojžiša a nachytať ich v tom, že priviedli len ženu a nie aj toho dotyčného muža – lebo podľa zákona mali byť vydaní na smrť obidvaja. Neurobil to. Mlčal. Tým mužom nešlo totiž o zákon. Oni hľadali zámienku. A nešlo im ani o tú ženu. Pán zjavne nezaujal ani postoj, v ktorom by obhajoval správnosť Písma, alebo zmieroval závažnosť jeho výpovedí. Nezaujal postoj liberála, ktorý by tvrdil, že Písmo nemôžeme brať tak prísne a doslova. Neargumentoval históriou a kultúrou doby Starého zákona, aby zmieril požadovanie trestu smrti pre cudzoložníkov.
  • Dokonca ani neprešiel do protiútoku a neobvinil ich z ich pýchy, pokrytectva, či vlastných skrytých hriechov, hoci mal k tomu zrejme jedinečnú príležitosť. A toto ma nesmierne fascinuje. Mlčal. Nezaujal postoj farizejov. Nezačal na oplátku On ukazovať prstom verejne na nich. To by aj tak hriech tej ženy a požiadavku zákona nijako neriešilo.

Zohnutý si písal prstom na zemi a nijako sa do „tejto hry“ nezapojil. Evidentne Mu to bolo celé nepríjemné, boľavé, trápne. Tlačili ho do kúta, aby sa vyjadril, aby ho mohli obviniť. Pri tom tam však bola tá žena. A Pán sa zohol. Nepozeral sa ne jej verejne odhalený hriech, na jej hanbu. Odvrátil od toho svoju tvár. Na takýto boj s hriechom človeka sa nevedel pozerať. Zakryl svoje oči.

Toto je ten rozdiel medzi postojom bohatých a chudobných duchom: obvinenie verzus prikrytie. Chudobní duchom vôbec nemajú v záujme tu niekoho verejne pranierovať a „prepierať jeho špinu“. Je im to neprirodzené, cudzie, trápne, boľavé... Oni sú zlomení pre hriešnikov. Nijako neospravedlňujú mieru ich previnenia. Nijako ich nealibizujú. Nijako neznižujú platnosť Písma a neznižujú jeho nároky. A predsa sú pohnutí súcitom, milosrdenstvom a láskou. Oni plačú za nich. Rozmýšľajú ako ich vyviesť z hriechu, závislostí, vzbury, oklamania... Sú zohnutí. Mlčia. Plačú. Boli by najradšej, keby sa to na verejnosť nikdy nedostalo a keby sa to neriešilo len „od stola“, úradnícky, ľudsky. Rozumejú hriechu a jeho závažnosti, rozumejú potrebe nápravy, či konfrontácie. Hľadajú a kričia však po Božej milosti ku zmene, ku pokániu, ku obnove... Majú skôr tendenciu vziať nejaký neviditeľný plášť a zakryť hanbu hriechov, ktoré takto vyšli najavo.

2. Odsúdenie verzus omilostenie14

Žiaľ ďalším - aj medzi nami, aj v našich zboroch, vzťahoch, srdciach a mysliach - krokom, ktorý robíme oklamaní bohatstvom pýchy vo svojich pravdách a presvedčeniach, je odsúdenie. Je to konanie v presvedčení, dokonca zdôvodnené textami z Písma. Aj my – ako títo farizeji – odsudzujeme iných: vidíme chyby, odhaľujeme hriechy a na základe toho sa oddeľujeme, prerušujeme kontakt, končíme vo vzťahoch, alebo spolupráci, vytvárame si svoju mienku o tom dotyčnom, svoje alibi prečo mu neodpustiť, svoje záznamy a pamäte o zlyhaniach iných. Kvôli tomu máme vynikajúco vybudované argumenty prečo niekomu nemôžeme odpustiť, prečo zostávame zranení a sklamaní, prečo šírime svoju horkosť a nazývame ju pravdivým rozsudzovaním.

Tá žena dostala nálepku na čelo „cudzoložnica“. A tí „muži zákona“ boli presvedčení, že konajú v Božom mene. Odsúdenie človeka kvôli hriechu (chybe, vine, nedostatkom, nesympatii, inakosti, nesúhlasu...) na jednej strane. A presvedčenie o pravdivosti svojho súdenia a konania na strane druhej.

Pán Ježiš však tiež robí ďalší krok – krok chudobných duchom: keď sa Ho neprestávali vypytovať súhlasil s ich odsúdením tej ženy. Dokonca ich vyzval nech svoj súd aj vykonajú. Ovšem ak sú sami bez hriechu. Tento krok by sme mohli nazvať aj sebareflexiou, schopnosťou vidieť svoje vlastné srdce, hriech, vinu, nedostatky... Toto však u človeka nie je možné. Toto je optika tých, ktorí zakúsili milosť Božiu, ktorí uvideli ako sú na Božej milosti závislí, ako len milosťou sú spasení.

Som presvedčený, že ako ich Pán vyzval ku hodeniu kameňom v prípade, že sú sami bez hriechu, tak tam prišla vzácna milosť Božia, prítomnosť Božia, Božie pomazanie. Prišlo tam svetlo (koniec koncov, to je prvá ďalšia veta Pána hneď po tom ako sa táto epizóda skončila). Zrazu aj farizeji – a ja verím, že aj tá žena – sa ocitli v Božom svetle. Farizeji uvideli vlastnú nehodnosť, ktorá ich diskvalifikovala k vykonaniu ich súdu. A tá žena (možno prvýkrát) uvidela svoje cudzoložstvo ako hriech, ba možno celý svoj život ako život bez Boha. Tá žena (možno prvýkrát) uvidela ako si zaslúži, aby ju ostatní odsúdili. Konečne sa (možno) prestala obhajovať, vyhovárať. Farizeji (možno tiež prvý krát) stratili svoju bohorovnú istotu vo svojich presvedčeniach. Ich vlastná spravodlivosť sa začala rozpadať ako domček z karát. Možno nie len kamene im vypadli z ruky, ale aj ich vlastné presvedčenia. A možno aj ich srdce začalo mäknúť. Potichu – bez slova – sa vytrácali jeden za druhým.

To, čo sa tam stalo, bola Božia milosť. Bolo to Božie svetlo, ktoré preniklo srdcia. Nebola to finta na farizejov. Nebola to snaha vyhnúť sa konfrontácii hriechu cudzoložstva tej ženy kvôli vlastnej hriešnosti farizejov! Božie svetlo – Božia milosť – konfrontovala každé jedno srdce na tom mieste. Božia milosť na jednej strane zastavila súd a na druhej strane spôsobila usvedčenie z hriechu – pokánie.

Toto je niečo čo chudobní duchom zakúsili na vlastnej koži. Nie je to neschopnosť konfrontovať hriech u iných z dôvodu, že sami sú hriešni! Nie je to liberalizmus z dôvodu skazenosti. Nie je to tolerovanie hriechu z dôvodu všeobecného úpadku. Nie je to zmena nárokov Písma voči hriechu. Je to Božia milosť, ktorá odhaľuje a premieňa moje vlastné srdce. A keď viem, že mňa samotného zmenila práve táto nádherná, mocná Božia milosť, potom viem, že iba toto môže zmeniť aj niekoho iného.

Chudobní duchom zakúsili Božie svetlo, v ktorom sa stali úplne odhalenými pred Bohom, úplne preniknutí Jeho pohľadom, úplne nahými, úplne nehodnými, odsúdeniahodnými...; a predsa úplne prijatými, úplne omilostenými a úplne vykúpenými krvou Krista, úplne ospravedlnení, úplne milovaní... Ak sme zakúsili toto Božie svetlo – túto Božiu milosť – potom sme sa iste stali chudobnými duchom. Potom budeme v tomto svetle aj jednať s inými, potom budeme toto svetlo niesť a sprostredkovať iným.

3. Trest verzus zmena15

Tretím znakom bohatých duchom je trestanie iných ľudí. Rovnako ako farizeji chceli uvaliť trest na tú ženu, alebo ako chceli vytrestať Ježiša kvôli tomu, že nijako nezapadal do ich predstáv o Mesiášovi a predsa sa za Mesiáša vydával. Tak aj my v mene rozsudzovania uvaľujeme na ľudí tresty. Snažíme sa tak chrániť pravdu, obhajovať svoje presvedčenia, alebo tlačiť ľudí ku pokániu, k prispôsobeniu sa nejakým normám, presvedčeniam, predstavám. Takýto trest často visí vo vzduchu v našich zboroch, pokiaľ by niekto vytŕčal z radu, mal iné teologické presvedčenie, formu zbožnosti. Takýto trest hrozí tým, čo upadli do hriechu, urobili chyby. Takýto trest si odnášajú nesympatickí, neobľúbení, problematickí... Niekedy je to trest prehliadania, nevšímania si, odmietnutia, neprijatia. Niekedy je to trest nahlas nikdy nevyrieknutých a predsa vo vzduchu visiacich antipatií, nesúhlasov, kritík. Niekedy je to trest otvorenej izolácie od spoločenstva, akéhosi vyhnanstva. Často je zborová kázeň len trestom. Nič viac. Niekedy je to trest „onálepkovania“, obvinenia, označenia, ktoré je však akoby neodvolateľné a nestiahnuteľné späť. Niekedy je to dokonca ako výsledok duchovného rozsudzovania: niekoho trestáme nejakou duchovnou nálepkou.

Aj vtedy trest visel vo vzduchu. Hrozilo, že budú lietať kamene. Jedni chceli trestať. A niekto čakal ako na neho trest dopadne. Vstúpila do toho však Božia milosť – Božie svetlo. Pán Ježiš znovu zmĺkol, zohol sa, a písal niečo na zemi. Konala Božia milosť. Pán jej nechal priestor:

  • Farizeji postupne odchádzali. Ich istota, ich vernosť zákonu, ich presvedčenia, ich samospravoslivosť... – to všetko ich akoby opustilo. Niečo sa zmenilo. Niečo v nich sa zmenilo. Veď to oni tam prišli s úmyslom obviniť, odsúdiť, kameňovať a preveriť tohto divného učiteľa vydávajúceho sa za Mesiáša. Zrazu odchádzajú. Úplne potichu. Bez argumentovania, bez obhajovania, bez vysvetľovania. Ich trest sa nekonal. Udialo sa niečo iné, čo nečakali. Niečo v nich sa zmenilo. Otvorila sa im možnosť, ktorú dovtedy nevideli. Iný spôsob ako trest. Iná zbraň voči hriechu: Božia milosť, v ktorej uvideli, že nie sú lepší ako žena, ktorú pred chvíľou chceli kameňovať.
  • Žena tam zostala. Jej horkosť, slepota, či zatvrdilosť, alebo skazenosť ju opustili. Niečo sa zmenilo, niečo v jej vnútri sa zmenilo. Ju tam dotiahli, aby ju vydali na smrť a teraz, keď konečne všetci „muži zákona“ poodchádzali, ona zostáva na mieste. Prečo neutiekla hneď ako sa dalo, hneď ako sa farizeji porozchádzali a dalo sa v dave ľahko ukryť, stratiť...? Čo sa to s ňou stalo? Nedopadli na ňu kamene, ale Božie svetlo.

Pán sa jej spýtal: „Nikto na neodsúdil?“ – odpovedala „Nikto, Pane.“

Mohla začať argumentovať, obhajovať sa, plakať, či obviňovať na oplátku farizejov a celý náboženský systém. Mohla prosto odísť a žiť si ďalej po svojom. Mohla zapadnúť ešte hlbšie do svojej horkosti, či oklamania. Nestalo sa to však.

Výsledkom trestu zväčša totiž býva rozdelenie a ešte väčšia bolesť a zatvrdenie.

Tu sa však stalo niečo iné: došlo ku premene jej srdca, jej vnútra, jej zmýšľania. Bolo odhalený jej život. Pán iste videl do jej srdca (J 2,25). Nemusel ju usviedčať z hriechu slovami. Nemusel jej pripomínať stav jej duše. To sa zrejme už vo vnútri tej ženy dialo prostredníctvom Ducha Svätého (J 6,44; 16,8-9).

Povedal jej: „Ani ja ťa neodsudzujem.“

Nijako neznížil vyjadrenia Písma k jej predchádzajúcemu hriechu a spôsobu života. Nijako ju a jej hriech neospravedlnil jej životnými okolnosťami. Predsa však dokonale tej žene rozumel, videl jej život. A takisto ona vedela, že stojí pred niekým, kto vie o nej všetko a predsa ju neodsudzuje. Vyjadril jej niečo osobné.

A toto je niečo Božie. Toto je nebeské kráľovstvo. Božia osobná láska. Jeho milosť s konkrétnym človekom. Jeho dotyk. Je to niečo z Božieho Otcovského srdca. A to je láska tak horúca a obrovská!!! A práve toto je niečo po čom chudobní duchom kričia. Oni sami to zažili. A toto dávajú aj iným. Chudobní duchom zakúsili svoje odhalenie v Božom svetle, ale aj Božie prijatie, odpustenie a objatie. Chudobní duchom toto Božie svetlo nesú – sú svetlom sveta. Chudobní duchom sprostredkúvajú Božie prijatie, odpustenie a objatie. Ide to cez nich. Môžu vyznať: „JA ťa neodsudzujem“.

Ježiš jej povedal: „Choď!“

Prepustil ju zmenenú. Nie len potrestanú, odsúdenú, onálepkovanú...! Ona odchádzala zmenená. Ona odchádzala poslaná. Odchádzala s novým smerom a zmyslom pre svoj život, ktorý dovtedy nemala. Odchádzala s novou hodnotou, ktorú jej Ježiš dal a s novou identitou v Ňom.

Ježiš jej povedal: „... a viac nehreš!“.

Nepovedal jej „nezhreš“ ani „nescudzolož“. Tam už nešlo len o to, pri čom ju prichytili. Tam už nešlo len o to cudzoložstvo. Tam šlo o jej srdce a vieru v Boha. Išlo o úplnú zmenu života. Išlo o rozhodnutie žiť život s Bohom. A Pán ju v tom povzbudil. Dal jej túto perspektívu nového začiatku a novej budúcnosti s Bohom. Nezavalil ju neurčitým zdrvujúcim pocitom viny a beznádejnou vyhliadkou odsúdenia za to čo spáchala. Mnohí hriešnici v cirkvi nedostanú možnosť začať znovu. Ježiš tejto žene dal však jasný nový začiatok. Už nežila s biľagom svojej minulosti. Už nemusela zostávať v rezignácii a beznádeji. Dostala od Pána potvrdenie novej etapy pre svoj život.

Chudobní duchom túžia a prinášajú zmenu. Je to zmena zvnútra. Zmena v Duchu Svätom. Chudobní duchom kričia po tom vidieť Božiu milosť, zmenené srdcia, skutočné pokánie. Preto veria v zmenu hriešnikov, obnovu odpadlíkov, pozdvihnutie padlých.

Na záver:

Kolosenským 3:12  A tak si oblečte jako vyvolení Boží, svätí a milovaní srdečnú sústrasť milosrdnú, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, zhovievavosť 13  znášajúc jeden druhého a odpúšťajúc si, keby mal niekto na niekoho žalobu, jako aj Kristus odpustil vám, tak aj vy. 14  Ale nad to nado všetko oblečte si lásku, ktorá je pojivom dokonalosti. 15  A pokoj Boží nech víťazí vo vašich srdciach, ku ktorému ste aj povolaní v jednom tele, a buďte vďační.

Tento text tak jasne hovorí o chudobných duchom a ich postoji. Nie je to však niečo ľudské. Toto už nie je ľudská ušľachtilosť, dobrota, vlastnosť... Toto sú postoje vyvolených Božích, svätých, Bohom milovaných. Toto je dielom Ducha Svätého v životoch tých, čo Boha zakúšajú.

Kázeň na tento text, ktorá ma nesmierne oslovila, a ktorú vám doporučujem nájdete TU. Je to kázeň ženy, ktorá takúto premieňajúcu milosť Božiu zakúsila a zmenilo to jej spôsob riešenia konfliktov.

25. 2. 2011

Prebudenie 11. Jazierko

Jazierko
„Kam teraz pôjdeme?“ opýtala som sa Ježiša.
„Chvíľu tu pobudneš. Všetci tí ľudia vás potrebujú. A potom? Potom uvidíme,“ zasmial sa, „hlavné je, aby sme boli vždy spolu.“
„Po inom netúžim,“ povedala som trochu smutne.
„Si unavená. Bol to ťažký deň. Poď, prejdeme sa.“
Kráčali sme po mäkkej tráve a dýchali čerstvý, slobodou voňajúci vzduch. Pomaly som sa upokojovala. V dome som celý čas prežívala nepríjemný tlak. Vedela som, že je to nepriateľ, ktorý sa ma snaží odradiť od toho, na čo ma tam poslal Boh. Pod povrchom všetkého, čo sa dialo, na čo som sa musela sústrediť, vyťahoval starú, zabudnutú špinu môjho života. Napriek tomu, že ju Boh  krvou Baránka umyl. Deptal ma, ukazoval archívne fotky a hrozil ich sprítomnením. Nie zverejnením, to by mi bolo jedno. Často som ľuďom, ktorým som svedčila o Bohu, hovorila, ako som pred tým žila. Pretože sa v tom oslávil môj Boh, vytrhol ma z moci hriechu a postavil do svojho kráľovstva. Hrozil mi sprítomnením. Tým, že ma hodí znovu do vecí, ktoré som kedysi žila. Rozumom som vedela, že Boh je na mojej strane a drží ma, vierou som držala Jeho milosť a žila Jeho svätosť, ale srdce sa mi miestami zmietalo v strachu, že ten tlak nevydržím. Teraz som smela iba jednoducho byť pri mojom milovanom Ježišovi. Bez boja, bez tlaku, bez nečistoty, ktorá sa do mňa celý čas tlačila. Sadli sme si do stmievaním hustnúceho tieňa blízkeho stromu. Rástol na brehu malého jazierka, ktoré napájal potôčik tečúci až z vodopádu Božej rieky.
„Neokúpeš sa?“ spýtal sa ma.
Vlastne som túžila len po tom. Odložila som výzbroj a len v bielom rúchu som sa ponorila do príjemnej vody. Cítila som, ako zo mňa zmýva všetku únavu a zbytky strachu, ktorý som prežívala v dome. Toho strachu, ktorý sa mi snažil nahovoriť, že naša námaha je zbytočná, že pán domu a jeho obyvatelia sa k Bohu odmietnu vrátiť, že tam aj s orlom uviazneme ako tí, čo tam boli poslaní pred nami.
Ježiš sedel pod tým stromom a pozoroval, ako sa kúpem. „Vzala si si to na zodpovednosť,“ ozval sa.
„Bála som sa, že zlyhám. Že niečo pokazím. A že strhnem aj orla. Hriech tam bol taký,“ rozmýšľala som chvíľu nad správnym slovom, „kúsavý.“
„Nehovoril som ti ešte o mojej milosti?“
„Aj tak som sa bála. Skončí to vôbec niekedy?“
„Iste,“ usmial sa trochu smutne, „možno, keby si mi dovolila ti to vziať.“
Vstal a vstúpil do vody.
„Prečo si taký smutný?“ opýtala som sa. Vyzeral naozaj skľúčene.
„Pretože cítim tvoje bolesti a obavy. Daj mi ich, prosím.“
„Dobre,“ súhlasila som.
Vzal zo mňa niečo, čo vyzeralo ako starý, striebrom popretkávaný plášť. To ja som si ho postriebrila tým, ako som sa strachu poddávala namiesto toho, aby som ho zahodila preč.
„Naozaj ho nepotrebuješ,“ pozrel naň. Potom ho roztočil nad hlavou a zahodil. Letel vysoko a ďaleko, až sa úplne rozplynul. Vzal moju tvár do dlaní a pozrel mi do očí. Videl úplne všetko. Kým som a kým som kedy bola. Aj to, kým sa ešte len stanem. Túžila som byť orlicou.
„Si ňou vo svojom srdci,“ povedal, „máš jej oči a krídla, si ako matka orlica.“
Bolo to viac, ako som si kedy priala. Nestala som sa orlom, ale aj tak som ním bola. To, kým som bola, bolo oveľa komplexnejšie, prikrývajúce a napĺňajúce ma dokonalejšie ako čokoľvek iné, čo by som robila. Len vo svojom vlastnom povolaní som mohla byť naozaj šťastná.
„Ver mi,“ povedal.
Oprela som si o Neho hlavu a vzlykala som. Objímal ma a čakal, kým už po toľký krát v živote nevyplačem svoje obavy. Vtedy som zmäkla. To, čo vo mne bolo vždy tvrdé, čo som pokladala za vlastnosť bojovníka potrebnú na to, aby prerazil hradby nepriateľa, zmäklo. Naplnila ma Božia moc. Múry, ktoré mi dovtedy odolávali, už nemali šancu. Pred očami mi preleteli víťazstvá, do ktorých ma volá môj Boh. Bude to Jeho moc, Jeho sláva, Jeho dielo. A On túži, aby som v tom bola s Ním.
„Teraz,“ zašepkal takmer nepočuteľne a umyl mi tvár a oči vodou, v ktorej sme stáli, „je čas, aby si videla nebo.“
Uvidela som tú nádheru. Úplne jasne, bez akéhokoľvek závoja, ktorý by mi skresľoval obraz. Videla som Boží trón a na ňom môjho nebeského Otca, anjelov okolo a zástupy spasených, ktorí, Ho uctievali. Nádheru stvorenia, ktoré nás tam čaká, kvety, trávu, vrchy, skaly akoby z jedného kusu diamantu, stromy v záhrade okolo Božej rieky a obyvateľov neba, ktorí dýchajú vôňu Baránka. Všetko to tam voňalo Ním. Pretože to pre nás pripravil On.
„Myslíš,“ opýtal sa ma potom, „že som tú nádheru pripravil preto, aby som tam niekomu nedovolil prísť?“
„Nie,“ zašepkala som. Bola som nadovšetko dojatá Jeho láskou. „Urobil si všetko preto, aby mohol do neba prísť naozaj každý.“
„Tak sa už neboj.“
„Kam pôjdeme teraz?“
„Predsa na oslavu,“ zasmial sa radostne, „svadba je už prichystaná.“
„Svadba?“ milovala som oslavy. Množstvo lahodného jedla a koláčov... Úplne som pri tom slove ožila.
Zasmial sa. „Pobehnime, niekto tam na teba čaká,“ vyšiel z jazierka.
Nahádzala som na seba výzbroj a bežala som za Ním. Bolo to ako bláznivá naháňačka, pri ktorej sa nikto nezadýcha, nikto nevyhrá ani neprehrá a predsa sú všetci víťazmi. Bola som dokonale šťastná. Na kraji tábora som uvidela známu postavu. Bol to generál. Už ma vyzeral. Hodila som sa mu okolo krku a piate cez deviate som sa mu snažila povedať, čo všetko som zažila. Neviem, či z toho mal naozaj správny obraz, ale na tom nezáležalo. V ten večer nezáležalo na ničom. Bol to čas radosti. Oslavovali sme svadbu bývalého pána domu a Vedúceho dcéry a tešili sme sa z Ježiša, ktorý tu bol pre každého z nás.
Keď som sa nadránom zobudila, tam, kde som niekedy počas noci zaspala unavená rozprávaním, smiechom a jedlom, uvidela som Ho, ako sedí na kraji tábora a pozerá do diaľky. Čakal na mňa. Aj na orla. Potichu sme si k nemu prisadli, každý z jednej strany, opreli sme sa o Neho a čakali, čo povie.
„Milovaní,“ ozval sa po chvíli, „zostaňte tu, kým sa všetko vráti do normálnych koľají. Potom, prosím, aj keď je vám tu tak dobre, poďte a zachráňte pre večný život ďalších. Túžim po nich. Počujem ich plač a stonanie. Kvôli tomu, ako ich milujem, choďte.“
„Ako len chceš, môj Boh,“ ozval sa orol.
„Je niečo, čo mi chceš povedať,“ obrátil sa Ježiš na mňa.
„Zvykla som si na to. Ale ty vieš, kedy som najšťastnejšia.“
„Musel som tvoju službu oddeľovať od tej jeho,“ vysvetľoval mi, „aby si nevisela na ňom, ale na mne. Teraz to už vieš. Budete môcť byť viac spolu.“
„Ďakujem.“
„Vráťte sa do tábora. Všetci tí ľudia potrebujú znovu počuť evanjelium. To ich uzdraví.“
Chcelo sa nám zostať a počúvať Jeho srdce. Chcelo sa nám poznať Jeho túžby. Ale postavili sme sa a vrátili sa do tábora. Tak ako to chcel. Zostal tam sedieť a pozeral do diaľky. Niekde tam boli ďalší, ktorých miloval.
S každým, kto býval nejaký čas v dome, sme hovorili osamote. Počúvali sme ich otázky a prinášali odpovede. Dávali sme im piť vodu z vodopádu. Potrebovali ju na uzdravenie svojich vnútorností pokazených falošnými pokladmi. Žalúdky aj črevá mali vysypané vredmi, ktoré ich pálili. Telá sme im potierali hojivým olejom, ktorý uzdravoval všetky škrabance a pohryznutia od hadov, na ktorých sa niektoré z cenností satanovho vodopádu premieňali. A hovorili sme im evanjelium. Deň čo deň sme im pripomínali, čo pre nich Ježiš urobil.
Slúžili sme v inej zostave, ako sme boli zvyknutí. Orol s Jedinečnou a Milujúcou a ja s generálom a jeho orlom. Znova som sa učila, ako tí dvaja rozmýšľajú a ako konajú. Boli tak odlišní od môjho orla a Jedinečnej, s ktorými nám často stačilo sa len na seba pozrieť a už sme vedeli, čo si kto myslí! Často sme sa na prvý krát nepochopili, čo viedlo k následným omylom. Ťahalo nás to hlbšie do modlitieb, kde nás Ježiš premieňal. A učil nás novým významom známych slov, pretože potreboval, aby sme sa naučili nie len počuť, ale aj pochopiť, čo ten druhý myslí.
Stretla som tam niekoľko žien, ktoré v dobrej viere, že žijú naplno s Bohom, žili v tom dome. Démoni klamu do nich nasekali hlboké zárezy. Dali sa vidieť aj fyzickými očami, pretože ženy si robili zárezy aj na svojom tele. Veľa som sa s nimi modlievala. Sama. Nikoho som pri tom nechcela mať. Boh ich akoby zasadil do môjho srdca. Plakávala som s nimi, prechádzali sme ich zranenia a volali k Bohu o milosť uzdravenia. S jednou som si nevedela rady. Nakoniec som zavolala generála, aby mi pomohol.
„Veď je ako ty!“ smial sa, „akoto, že jej nevieš pomôcť?“
„No, neviem.“
Potom sa modlil. Položil na ňu ruky a bola slobodná.
„Už znovu si si neverila,“ napomenul ma generál, „čo to s tebou prebral tvoj Pán pri jazierku?“
So smiechom sa pobral preč. Celý on. Nezačal sa so mnou modliť, nezačal mi radiť a pomáhať. Nechal ma, aby som si to vybavila priamo s Pánom. A tak som sa hodila na kolená, znovu volať o Boží zázrak zmeny. A znovu som sa učila radovať sa zo svojich slabostí, pretože v nich sa môj Boh oslavuje svojou mocou.
Večer sme sa všetci spolu modlievali. Oázou znel hlasný spev a vodopád akoby spieval s nami. Voda tiekla v odlišných rytmoch, na zem dopadala v odlišných uhloch, ako Boží Duch spieval s nami.
Do oázy začali znovu prúdiť prúdy bojovníkov. Občerstvovali sa a potom znovu vyrážali do púšte, aby hľadali tých, ktorí potrebovali pomoc. Privádzali čerstvo znovuzrodených ale aj bojovníkov, ktorí zostali osamotení a už nevládali ďalej.
Rada som pozorovala ten ruch. Bol naplnením poslania oázy. Všetko znovu fungovalo a my sme sa chystali odísť. Vedúci sa zberal naspäť k známemu brehu bahna. Milujúca túžila ísť s ním. Už jej bolo smutno za tým mladým vedúcim, ktorého sme nechali dohliadať na tábor. Ale mala ísť s nami.
„Pošlem ho za tebou,“ uhádol Vedúci, čo sa v nej deje. Hneď ožila. Jedinečná a môj orol si ju doberali, ale vlastne sa na toho mladíka a aj na Objímajúcu, ktorá mala prísť tiež, tešili s ňou.
Na kraji tábora na nás čakal Ježiš. Akoby sa od nášho rozhovoru ani nepohol. Pozeral do diaľky, kde videl tých, za ktorými nás posielal.
„Choďte, milovaní, priveďte ich ku mne. Hovorte im, že som za nich zomieral. Za každého jedného. Milujem ich. Veľmi. Dávam vám pomazanie môjho Ducha.“
„Ty,“ obrátil sa na generála, „veľa si pre nich plakal, teraz choď a zožni úrodu.“
„A ty,“ obrátil sa na Jedinečnú, „to, čo v sebe celý život nosíš, to, o čom snívaš, teraz sa to stane. Vstúp do plnosti svojho povolania. Buď slobodná.“
„Orol,“ povedal môjmu orlovi, „stoj na stráži. Lietaj vysoko a pozeraj ďaleko. Potrebujú ťa, aby chápali súvislosti všetkých vecí. Poučuj ich, ale zostaň pokorný.“
„A ty,“ povedal generálovmu orlovi, „dohliadni na neho ako otec dohliada na syna. Stoj pri nich všetkých ako ochranca stáda.“
„Dievča,“ povedal Milujúcej, „pripojil som ťa ku nim, pretože máš pomazanie, ktoré potrebujú. Uč sa od nich a vyučuj ich. Príde čas, keď ťa oddelím do inej služby, ale teraz pôjdeš s nimi.“
„A ty,“ obrátil sa ku mne, „choď a naplň moje sýpky. Veľa som ťa vyučoval, neboj sa použiť to. Naplň svoje povolanie.“
S každým z vojakov, ktorí mali ísť s nami, hovoril osobne. Len On vedel, kým sú a kam kráčajú. Povedal im presne to, čo potrebovali počuť. Videla som medzi nimi niektoré známe tváre. A mnohé nové. Naše životy sa stretali a rozchádzali tak, ako nás Pán doteraz viedol.
Potom sme sa modlili. Všetky moje opisy týchto chvíľ končia v obsahu jednotlivých slov. Bolo to vždy viac ako modlitba. Bolo to zjednotenie sa s Bohom. Stretli sme Ho na mieste, kde On rozumel každému z nás a my sme rozumeli Jemu. A boli sme menení na Jeho obraz.
Vyrazili sme. Cítila som sa ako niekto, kto našiel, čo celý život hľadal. Našla som jednotu s bratmi a sestrami, s ktorými sme išli. Jednotu napriek rôznosti. Len jednu vec sme mali spoločnú – to ako sme milovali nášho Pána.
Prešli sme okolo miesta, na ktorom stával dom, kvôli ktorému sme vlastne do oázy prišli. Zostalo neúrodným zhoreniskom. Myslela som, že Ježiš ho rozzelená, ale na prosbu bývalého pána domu ho nechal tak – čiernym, popolom páchnucim pomníkom na výstrahu pre budúce pokolenia.
Vošli sme do púšte. Orly vyleteli a začali spievať. Zľava sa k nám tryskom blížil osamelý jazdec. Bol to mladík veliaci táboru pri bahne. Bojoval boje iného charakteru, ako sme bojovali my. Dopĺňal náš tím o nový pohľad. Na sedle pred ním sedela Objímajúca. Boli sme kompletní.
Ešte raz som sa obzrela. Oáza pomaly mizla v diaľke.

23. 2. 2011

Prebudenie 10. Dom v oáze

Dom v oáze
Bola som strašne unavená. Zažili sme veľké víťazstvá, ale stáli ma veľa síl. Túžila som jedine po tom, aby som nikým a ničím nerušená mohla spočinúť pri Pánovi. Spomínala som na prameň a nádherný deň s Ním, aj na jazero odpočinku, ku ktorému ma kedysi dávno vzal. Potrebovala som sa do neho znovu ponoriť. Orol už našiel svoju pieseň a bol občerstvený. Aj ja som ňou bola povzbudená, ale aj tak mi chýbala sila. Potrebovala som priamy kontakt s mojím Bohom.
„Splním každé tvoje prianie, moja milovaná,“ povedal mi Ježiš, „som tu pre teba stále a vždy, kedykoľvek a kdekoľvek. Čo si praješ?“
Mala som na jazyku: ,Odísť s tebou a už sa nemusieť vrátiť,‛ ale pozrela som na svojich drahých spolubojovníkov a nechcela som ich opustiť.
„Pomôž mi, potrebujem tvoje mocné objatie. Zhoď zo mňa tú ťarchu, ktorá na mne zostala,“ povedala som.
„Poď,“ vzal ma za ruku a kamsi ma viedol. Chcela som namietať, že musíme rýchlo odísť do oázy, ale On sa len usmieval, a tak som odložila svoju uponáhľanosť a išla s Ním. Prišli sme až k briežku, za ktorým sa rozprestierala púšť. Medzi stromami, teraz už nádherne rozložitými, tam stála skala. V tej skale bol vchod a my sme vošli dnu. Pripomenulo mi to moju cestu do Jaskyne spiacich obrov. Steny chodby, ktorou sme kráčali, boli nádherné, leskli sa a odrážali Pánovu slávu. Obzerala som si ich s údivom, s akým ľudia pozorujú prekvapujúcu nádheru Božieho stvorenia. Hladila som ich rukou a kochala sa ich pevnou jemnosťou a príjemne chladivým povrchom.
„Tu je to,“ povedal Ježiš a zastavil sa. Otvoril akési dvere, ktoré som najskôr vôbec nevidela.
„Toto sú tvoje dvere,“ povedal mi.
„Moje?“ nechápala som.
„Áno, starostlivo si sem ukladáš svoje zlyhania. Napriek tomu, že som ti ich už dávno odpustil a zabudol na ne. Majú moc ťa kedykoľvek dostihnúť a deptať.“
„Čo s nimi urobíš?“ opýtala som sa.
„Záleží na tom, čo s nimi urobíš ty. Vojdime,“ ponúkol ma.
Vstúpili sme. Najskôr ja a potom, hneď za mnou, On.
„A teraz?“ opýtala som sa.
„Teraz mi povieš, čo urobíme.“
Obzrela som sa po miestnosti. Bolo tu všetko, čo som si kedy vyčítala a nedala naozaj Bohu. Všetko, čo som síce odpustila sebe alebo svojim vinníkom, ale aj tak som sa nad tým ešte spätne trápila. Nie preto, že by som nevedela, že mi odpustil, ale preto, že som sa zoči-voči iným problémom bála, že znovu zlyhám. Boli to momenty, ako aj ten dnešný, kedy som sa nevedela hodiť do Božích mocných rúk úplne celá. Len kvôli veciam, ktoré som podľa môjho názoru nezvládla tak, ako som mala.
„Zomrel si aj za to,“ povedala som.
„Takže?“ Vopred vedel, čo poviem. V očiach mu hrali radostné ohníky.
„Spáľ to, prosím.“
„Urob to ty. Urob to mojím ohňom.“
Podal mi pochodeň. Šla som od zlyhania a bolesti k zlyhaniu a bolesti a podpaľovala som ich. Celú miestnosť zaplavil oheň. Vyšli sme von a Ježiš za nami zavrel. Vtedy tie dvere úplne zmizli. Stena bola opäť hladká.
„Už si nič nevyčítaj, nehľadaj vinníka. Nie si ním ani ty, ani nikto iný. Ja som ti odpustil všetko. Nemysli na to viac. Čo bolo, bolo. Je to zmazané. Či nevieš, že aj keď v niečom zlyháš, Ja som aj tak Víťaz?“
„Viem, ale nie vždy som to aj žila. Vedieť a žiť je tak rozdielne!“
„Ži,“ povedal a dýchol na mňa. „Nič, čo sa stalo v tábore, nie je tvoja vina. Nezlyhala si. Nepriateľ má rôzne zbrane, ale vy sa učíte víťaziť. Ja sa o vás postarám. Ja som ho už porazil. Stále sa vzpiera a zúri, lebo vie, že má málo času. Ale vy máte na svojej strane mňa. Moja armáda anjelov je vám vždy k dispozícii. Správaj sa tak. Neboj sa. Víťazstvo je tvoje. Dal som ti ho. Ja som ho vybojoval a dávam ti ho. Ja svojim bojovníkom dávam víťazstvo. Nie prehru. Pocity zlyhania nie sú odo mňa. Ja som ten, kto ťa vždy dvíha. Nedeptá, netlačí k zemi. Ja som ten, kto ťa stavia na rovné nohy, dáva tvojim kolenám aj tvojim ramenám novú silu. Ak niečo pokazíš, neprichádzam s výčitkami, ale s nápravou. Ja som tvoj vysloboditeľ. Kedy som ti vyčítal nejakú tvoju chybu?“
„Nikdy,“ povedala som, „prídeš a pomôžeš mi vyznať hriech nie, aby si mi ukázal, že som zlyhala, ale aby si mi pomohol postaviť sa. Prídeš jemne a láskavo, dávaš mi novú silu.“
„Tak je. Neznevažuj moc môjho odpustenia.“
„Odpusť.“
„Prečo hľadíš do zeme? Nemusíš sa hanbiť. Ja sa z teba teším. Či niečo pochopíš, či nie, či vyhráš, či padneš, či niečo pokazíš, alebo opravíš. Stále sa z teba teším úplne rovnako bláznivo a zamilovane.“
Potom ma objal. Dlho a tuho. Cítila som, ako sa obmývajú moje bolesti zo zlyhaní. Nič mi nevyčítal. Len ma miloval.
„Dokonalá budeš až v mojom kráľovstve,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku, „netráp sa nad svojou nedokonalosťou.“ Ďalej ma objímal, akoby zo mňa žmýkal všetko, čo ma bolelo. Až kým som si neprestala vyčítať všetky svoje prehry.
„Je čas víťaziť, moja drahá,“ povedal.
Vtedy som Ho uvidela ako Leva z kmeňa Júdu. Spomenula som si na Aslana z jednej z mojich najobľúbenejších kníh - Kroniky Narnie (lev Aslan v Kronikách Narnie predstavuje Pána Ježiša). Zareval, až ma ovial Jeho mocný dych. Tým revom zo mňa spadol všetok strach. Bolo to Jeho víťazstvo.
Vrátili sme sa do tábora. Akoby sme v miestnosti v skale boli len niekoľko minút. Práve sa stmievalo a všetci odpočívali po náročnom dni. Robila som si starosti, že sme bojom s hadmi stratili celý deň a oddialili tak náš odchod do oázy. Potom som si spomenula na to, čo som práve prežila a prestala som sa trápiť. Pán stál vedľa mňa a stále sa usmieval. Nerušil moje myšlienky, aby som na všetko prišla sama.
„Tak?“ opýtal sa, keď som si povedala, že bude stačiť odísť až zajtra, „čo rozkážeš teraz?“
„Môj drahý Kráľ, ktorý si mojím vládcom, keď sa teda pýtaš ty mňa a nie ja teba, mohli by sme mať chvály? S tebou uprostred, len pre teba a kvôli tebe.“
„Iste, veľmi rád.“
Postavil sa doprostred lúky, na ktorej stáli naše stany a začal spievať. Akoby to zasiahlo každú moju bunku. Jeho hlas, dokonale vyvážený sýtosťou farieb, spieval o Otcovej láske. Orly sa zleteli k Nemu a spievali s Ním. Niektorí Mu sadli na plecia a túlili sa k Jeho tvári, iní na ramená, hrdo vztýčili hrude, ako praví princovia. Iní poletovali a sadali si na naše ramená. Spievali vojakom ich osobné piesne. Chválili sme nášho nebeského Otca a ďakovali mu za Jeho lásku. Znovu mnou prechádzali vlny najúplnejšieho, najhlbšieho odpočinku, nepredstaviteľného ľudskými zmyslami, pretože človek sám, bez Boha taký odpočinok nemôže zažiť. Boli sme tam niekoľko hodín. Každý sám pred tvárou svojho Otca a tiež všetci spoločne. Zašla som za Milujúcou a Jedinečnou a dlho sme sa objímali. Potom Ježiš dospieval. Rozišli sme sa do stanov. Len stráže zostali vonku a modlili sa. Spala som hlbokým výdatným spánkom. Nadránom som mala sen.
Vošli sme do oázy. Bola krásne zelená, ako som si ju pamätala. Odkedy som tu bola naposledy, zmenila sa k lepšiemu. Boh tu naozaj konal. Chcela som vedieť, prečo nás sem teda posiela. Nedávalo mi zmysel starostiť sa o niečo, čo je v poriadku. Zmätene som sa pozerala na Vedúceho a na orlov.
„Tam je to,“ povedal mi jeden z bojovníkov, ktorí prišli s nami, „už som to videl v jednom obraze, ale myslel som si, že je to len výplod mojej fantázie. Bolo to Božie varovanie. Prepáč, že som ti to nepovedal.“
Pozreli sme smerom, ktorým ukazoval. Vyzeralo to, akoby tam bol niekto obesený na strome. Prišli sme bližšie a uvideli, že je to bábka veľkosti človeka. Vyzerala ako Vedúci.
Striaslo ma. Vedúci sa snažil dýchať pokojne. Padli sme na kolená. Duch Svätý nám vysvetlil, že sa v oáze dostal k moci samozvaný kráľ. Služobník, ktorý svoje metódy povýšil nad Božie a potieral všetko dobré, čo pred ním urobil Vedúci. Povstal proti autorite ustanovenej Bohom a ľuďmi a sám sa stal autoritou.
Vtedy som sa zobudila. Slnko už bolo vysoko a zvyšná časť našej výpravy už bola pripravená. Nechali ma spať, aby som si oddýchla. Boli ku mne naozaj milí, ale nemohla som si vychutnať ten pocit, pretože som bola plná starostí o Vedúceho.
Rýchlo som sa najedla. Jedinečná s Milujúcou mysleli aj na to a urobili mi raňajky. Potom sme vyrazili. Išla som vedľa Vedúceho a porozprávala mu svoj sen.
„Musíme sa modliť,“ povedal.
„Súhlasím,“ povedal môj orol s kroteným nadšením, pretože vzhľadom na situáciu nebolo moc taktné sa tešiť. Aj keď sa netešil z toho, čo som hovorila, ale z toho, že sa ideme znovu modliť. V tie dni bol ako modlitebno-chválový motor. Málokedy som ho našla inde ako na kolenách alebo pri svojom nástroji.
Vedúci bol naozaj smutný. Aj jeho verná orlica.
„Spievaj,“ poprosil môjho orla.
Spievali sme a pozerali na Ježiša. Prosili sme Ho o Jeho vedenie a múdrosť. Nechceli sme prísť a robiť niečo bez Neho. A zvlášť sme prosili o potešenie, ktorým objal nášho drahého Vedúceho a jeho orlicu. Bolo ako dúha. Zahalilo ich a prinieslo pokoj.
V diaľke sa z púšte vynorila oáza. Na prvý pohľad bola ešte krajšia, ako som si ju pamätala. Bolo vidieť aj vodopád Božej rieky, ktorý do nej padal. Po dni cesty po púšti som sa veľmi túžila do neho ponoriť. Predstavovala som si, ako to urobím, ako nechám jeho prúd umyť všetok prach, ako si naberiem do dlaní a napijem sa, ako mi budú po ramenách stekať kvapky vody, aj keď z neho vyjdem von.
„Dávaj pozor,“ vyrušil ma orol.
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a vrátila sa do reality.
Orol sa na mňa jemne usmial. Neskôr mi povedal, že sledoval o čom snívam a túžil snívať tiež. Teraz ale ukazoval na miesto, kde bol v mojom sne strom s obesencom. Bol tam postavený veľký, nový, prepychovo okázalý dom.
„Nechoďte priamo tam,“ povedal Ježiš. Stál pri nás, aby nás viedol, „choďte k môjmu vodopádu. Občerstvíte sa a povzbudíte mojich učeníkov, ktorí sa oň starajú.“
Orol sa nadšene pomrvil. Akoby na ňom spočinula nebeská rosa. Veci, ktoré cez neho Boh túžil priniesť. Bola v jeho krídlach, v jeho perí. Pohľad mal iný ako zvyčajne. Bola v ňom nespútaná radosť a lačnosť po veciach neba.
„Potrebujú ťa,“ povedal mu Ježiš, „aj vás potrebujú,“ povedal nám ostatným. „Nový vodca sa ujal vlády vo svojej sile. Nepovolal som ho. Vzal falošné poklady a ukryl ich v zemi. Keď si odišiel,“ obrátil sa na Vedúceho, „vykopal ich a zviedol nimi mnohých. Znovu sem prúdi vodopád zo satanovho kráľovstva. Odtiaľto ho nevidíte, je za tým domom.“
„Ty,“ pozrel na mňa, „zajtra pôjdeš za ním a prinesieš mu moje slovo. Keď počúvne a bude robiť pokánie, ešte si ho použijem pre záchranu mnohých.“
„A keď nepočúvne?“
„Zahynie, lebo ma odvrhol. Pošpinil moje meno. Otvorene žije v hriechu a ťahá do neho iných. Zakrýva násilie a špinu menom Kráľa, ktorého už nemiluje. Nemôžem ho nechať robiť to ďalej. Aby neodvádzal ľudí od spasenia. Zakrýva im ho. Bráni prísť ku mne.“
To bolo to najtvrdšie, čo som kedy komu mala povedať. Ale vedela som, že musím, pretože na tom, či tomu mužovi odovzdám slová Jeho Pána, závisel jeho život. Na okamih som sa zamyslela, či sa Ježiš nepomýlil, či mám naozaj ísť ja.
„Nie je to tvoja zodpovednosť, ako zareaguje,“ napomenul ma Pán. „Veľa krát som ho volal, ale nepočúval ma. Záleží mi na ňom. Túžim po ňom celým svojím milovaním. Pre moju lásku ku nemu, choďte. Vaše slová musia byť hlasnejšie ako jeho pýcha.
Pôjdeš. Ty a tvoj orol. Nikto viac. Budete pokorní. Nebudete sa povyšovať. Budete ho milovať. Keď vstúpite do jeho domu, uvidíte veci, na ktoré nie ste pripravení. Buďte so mnou, inak vás hnus nepriateľovej prosperity pohltí a nebudete schopní toho muža milovať. Ak ho nebudete milovať, vyženie vás. Ak ho milovať budete, prijme vás. A prijme aj moje slová.“
„Nie je to priveľká zodpovednosť len na nás dvoch?“ opýtal sa orol.
„Nie. Ostatní sa budú so všetkými vernými od môjho vodopádu postiť a volať o milosť pre vás aj toho muža. Budú vás sprevádzať moji anjeli. Nezabudnite: Buďte len so mnou, nesnažte sa o inú ako moju múdrosť a o inú ako moju lásku.“
Pomaly sme všetci prešli k vodopádu. Ponorila som sa do neho a snažila sa nemyslieť na to, čo ma čaká. Stála som tam dlho, veľmi dlho. Túžila som byť úplne nasiaknutá Božím Duchom. Orol sa tešil zo svojich starých priateľov, ktorých tu stretol. Spolu s Jedinečnou priniesli nové veci neba. Tvorivosť nebeského Ocka. Čerstvosť Jeho pomazania. Nebo dnes padlo medzi nás v umení. Bolo to nádherné. Prišla som medzi nich. Chcela som byť tam, kde boli oni a kde bol Pán. Niečo vo mne napriek dlhému pobytu pod vodopádom kričalo skľúčenosťou. Orol aj Jedinečná mi rozumeli. Sadli sme si na kraj tvorivého hemženia a chvíľu boli len tak spolu. Potom si k nám sadla Milujúca. Objala ma, ako to vedela spraviť len ona. Poddala som sa tomu objatiu a vnímala lásku Otca. Prišla aj tá mladá žena, ktorá v našom boji s mračnom pýchy prinášala posilnenie svojimi farebnými šípmi. Objala ma z druhej strany. Jeden z mladých orlov sa oddelil od ostatných a kľakol si predo mňa. Objal moje nohy a modlil sa. Mala som pocit, že ma vystrojujú láskou z neba. Bolo to hlbšie ako hlboké. Celistvejšie ako celistvé. Potom to isté urobili pre orla. Jedinečná začala spievať. Milujúca tancovala nádherný tanec. Boh ku mne cez to všetko veľa hovoril. Hovoril o tom, aký malo význam namáhať sa doteraz, aké nádherné je ovocie toho, čo cezo mňa urobil a o tom, ako sa teší na ďalšie.
Vedúci bol zakrytý záľahou jeho starých učeníkov. Boli šťastní, že prišiel. Ale aj on aj jeho orlica boli v tom všetkom šťastí prikrytí zármutkom z toho zlého, čo sa tu stalo. V tom prepychovom dome, totiž teraz žila aj ich dcéra.
Posadali sme si a jeden z bojovníkov, momentálne vedúci celého tábora, nám porozprával, čo sa v oáze dialo.
„Keď si odišiel,“ začal pozerajúc na Vedúceho, „najskôr vyzeralo všetko dobre. Ten muž z domu, hovorí si pán domu, mi veľa pomáhal. Netušil som, že vo vreckách nosí nečisté poklady. Pod zámienkou pomoci lákal ľudí na svoje cennosti. Nenápadne si vytvoril základňu verných. Nič sme netušili. Je to celé moja chyba, málo sme sa modlievali, zaspali sme na vavrínoch víťazstva. Bol tu taký pokoj, z púšte prichádzali unavení pútnici a my sme im poskytli občerstvenie. Všetko fungovalo, ako malo. Len pod povrchom, tam, kde sme mohli uvidieť , keby sme sa modlili, hnilo niečo zlé. Jedného dňa vzal pán domu svojich učeníkov a postavili si ten „palác“. Netrvalo dlho a vzal do neho aj tvoju dcéru.“
„Tušil som, že niečo nie je v poriadku,“ povedal Vedúci, „ale jej listy vyzerali ako inokedy, plné nadšenia pre Božie veci. Je to moja chyba, nie vaša. Mal som zlý pocit, ale nechal som sa uchlácholiť prázdnymi slovami. Kryla predo mnou seba aj jeho.“
„Žije s ním,“ povedal smutne bojovník, „poslal som tam niekoľko hliadok s úmyslom niečo mu povedať, ale nikto sa nevrátil.“
„Budeme sa modliť,“ povedal môj orol, „už si to nevyčítajte. Dajte Bohu svoje bremená, On ich ponesie.“
Potom sme sa modlili. Táborom znel plač a bolestné kvílenie. Všetci bojovali o životy ľudí z domu. Mnohí z nich boli ich priateľmi. O to naliehavejšie sa teraz za nich prihovárali. Nadránom som si išla ľahnúť, aby som svojmu telu dopriala trochu odpočinku.
Keď som sa zobudila, Vedúci so svojou orlicou ešte stále bdeli. Sadla som si ku nim. O chvíľočku prišiel aj môj orol.
„Ježiš pôjde s nami,“ snažila som sa ich potešiť, „privedieme ju späť.“
„Je to ťažšie, ako si myslíte,“ povedal Vedúci.
„Radšej nemyslíme na to, aké to bude ťažké, pretože sa k tomu všetkému, čo je pred nami, budeme ešte aj báť,“ povedal orol.
„Iste,“ zasmial sa smutne Vedúci, „zobudím ostatných. Je čas.“
Zatrúbil na starý roh, ktorý visel v stane, v ktorom som spala. Ten stan bol plný starých dobrých vecí. Boli tu rôzne preklady Biblie, zápisky vojakov Božej armády o tom, ako viedli svoje boje. Posteľ, v ktorej som spala bola prikrytá ovčími kožušinami. Bolo mi na nich naozaj teplo a pohodlne. Predstavovala som si, ako na nej spia bojovníci poslednú noc pred bitkou, ako na nej ku nim hovorí ich Pán, ako sa modlia pozerajúc do tmy a potom pokojne zaspávajú ukolísaní Jeho pokojom tak, ako som dnes zaspala ja.
Všetci sa zhromaždili a Vedúci zatrúbil ešte raz. Orol mi sadol na rameno a zamierili sme do domu na kraji oázy. Koňa som nechala pri vodopáde. Pán nám hovoril o pokore a my sme ju chceli dať najavo všetkým, čo dnes urobíme aj povieme. Nikto nejedol. Ani oni, ani my. Všetkým, čím sme boli, sme sa upäli na Ježiša.
Ako sme sa blížili, kráčajúc po nádherne umelecky vydláždenej ceste, cítila som závany krídiel anjelov, ktorí išli s nami.
„Sú tu,“ povedala som orlovi.
„Kto?“
„Anjeli, ako nám sľúbil.“
„Už sme skoro tam, modlime sa ešte.“
„Drahý Bože veď nás. Buď s nami a hovor cez nás. Miluj a žehnaj cez nás,“ začala som.
„Nech je vidieť teba, nie nás, nech je počuť tvoje slovo, nie naše. Videli sme veľa tvojich víťazstiev, veľa tvojej milosti. Prosím, nech je toto deň tvojej milosti,“ pokračoval orol.
Cítila som, ako mi pri jeho modlitbe horí srdce. To bolo ono, Boh nadovšetko túžil, aby toto bol deň Jeho milosti.
Prešli sme pozlátenou bránou. Ocitli sme sa na malom nádvorí ozdobenom sochami rôznych umelcov. Rástli tu malé, precízne pestované stromy tvoriace po oboch stranách nádvoria nádherné parky. Začula som šum vody zurčiacej v malých záhradných jazierkach. Všade bolo úplné ticho. Opatrne sme kráčali a pozorovali zdobené okná domu, či nenájdeme nejaké známky života.
„Asi ešte spia,“ povedala som.
„Asi,“ prikývol orol, „čo teraz? Budiť ich nebude slušné.“
„Slušné nebolo ani sem takto vtrhnúť,“ ozval sa zrazu za nami hlas.
Strašne som sa naľakala. Aj orla myklo. Otočili sme sa a uvideli muža v stredných rokoch, pravdepodobne strážnika. Vôbec neviem, odkiaľ sa tam vzal, lebo sme si ho dovtedy nevšimli.
„Prepáčte, bolo otvorené,“ jachtala som a ukazovala pri tom na bránu, ktorou sme vošli. Obe jej krídla boli otvorené dokorán. „Naozaj sme netušili, že nesmieme vojsť. Prišli sme za pánom tohto domu.“
„Pán ešte spí. Neželá si žiadne návštevy až do obeda. Zatiaľ môžete počkať v parku,“ ukázal rukou na jednu a potom na druhú stranu.
„Ďakujeme,“ povedali sme a vybrali sa do parku po našej ľavici. Sadli sme si na ručne vyrezávanú drevenú lavičku a zahľadeli sa do malej fontánky, v ktorej veselo poskakovala voda.
„Nie je to až také zlé,“ povedala som.
„Zatiaľ,“ schladil ma orol, „mali by sme sa modliť. Je tu taký pokoj, že nás ukolíše k spánku.“
„Asi máš pravdu,“ zívla som, „je taký ospalý.“
„Len si nelíhaj,“ napomenul ma. Vo vzduchu okolo nás niečo bolo. Bolo to vábivé a pri tom nenápadné. Dýchala som to a ono ma to uspávalo. Dávalo mi to pocit bezpečia, ale vo svojej podstate to bolo nebezpečné. Vedela som to, ale nevládala som odolávať.
„Okamžite sa postav!“ prikázal mi orol. Vplývalo to aj na neho, očami ledva mrkal, ale bol húževnatejší ako ja a odolával. Hlas mal prísny. Predstavovala som si ako ma fackuje, dvíha na nohy, núti chodiť a hýbať sa,... hocičo, len aby ma prebral. Nelákalo ma to.
„Veď dobre,“ zafrflala som, „modlime sa teda.“
Začali sme sa znovu modliť. Úplne potichu, aby sme nikoho nezobudili. Prechádzali sme sa, aby sme sa udržali v bdelom stave. Mäkučký trávnik nás lákal, aby sme sa naň zvalili a odpočívali, podušky úhľadne rozložené pod stromami rozprávali o tom, ako sa prispôsobia môjmu telu, keď sa do nich zvalím, potôčik spieval o občerstvení v jeho zátoke, o nádhernom leňošení po troške kúpeľa. Stále sme sa navzájom napomínali rozhodnutí nezaspať. Bola som už strašne unavená a orol tiež. Zavesila som sa mu do ramena a oprela sa.
„Už aj ma pusti,“ vytrhol sa mi.
Mal pravdu. Oprela som sa len preto, aby som si zdriemla. Modliac sa sme obišli celý dom a vrátili sa znovu na nádvorie. Tu sme sa trochu prebrali.
„Asi to pôsobí hlavne v parku,“ povedal orol a zívol si. Pretrel si poriadne oči a zamrkal. „Mám dosť. A to sme ešte ani nevošli.“
„Vy ste ešte tu?“ spýtal sa strážnik.
„Áno, túžime sa stretnúť s vašim pánom,“ odpovedala som mu.
„Už vstal. Návštevy bude prijímať po raňajkách. Ak ste hladní, v predsieni je stôl pre hostí.“
„Ďakujeme, počkáme tu,“ povedal orol.
Strážnik si nás zvedavo premeriaval.
„Takí, ako ste vy, tu už boli. Ale všetci pospali v parku, alebo sa prejedli na raňajkách, až im bolo tak zle, že nevládali ani vstať,“ hovoril. „Čo ste zač?“
Rozhodla som sa vsadiť všetko na jednu kartu.
„Sme sluhovia živého Boha,“ povedala som.
„To hovorí aj môj pán. Poďte, vezmem vás za ním. Možno už dojedol, kým tu postávame.“
Voviedol nás do domu a stále si nás obzeral, akoby chcel na niečo prísť.
„Nevideli sme sa už?“ opýtal sa nakoniec.
„Je to možné,“ odpovedala som, „už sme boli v oáze aj pred tým.“
„Áno,“ povedal, akoby si na niečo spomínal, „Bože dobrý, odpusť mi, lebo som slúžil falošným bohom!“ vykríkol a rozplakal sa.
Chcela som ho utíšiť, aby toľko nekričal a nevyhodili nás preto, ale zdalo sa, že si to nikto nevšimol.
„Musíte všetkých odviesť, hneď!“ naliehal na nás, „opustili sme Ježiša, naháňame sa za bohatstvom sveta. Neviete si predstaviť, ako hrozne to vyzerá za tamtými dverami,“ ukazoval pred seba.
„Prišli sme, aby sme hovorili s pánom domu. Musíme sa pokúsiť zachrániť všetkých. Aj jeho. Pán ho miluje rovnako ako ktoréhokoľvek iného hriešnika.“
„Ale on je nebezpečný. Lži, ktorými nás kŕmil, poklady, ktoré nám pchal do vreciek... som tu len strážnikom a som bohatší, ako som kedy sníval. Viete, koľko tu zarobia neviestky?“
„Neviestky? Tu? V oáze?“ čudovala som sa.
„Je tu všetko, po čom by si sa odvážila aj neodvážila snívať,“ povedal strážnik, „staré ,Sex, drogy a rock&roll‛ je oproti tomu úplne slabá káva.“
„Tušil som to, ale nechcelo sa mi uveriť,“ zašepkal orol zdrvene, „a viem, kto je pán domu.“ Pozeral na mňa očami plnými sĺz. Vtedy mi to došlo. Nikto nám dovtedy nepovedal jeho meno. Asi si mysleli, že ho nepoznáme. Ale my sme ho poznali.
„O to viac musíme urobiť presne to, čo povedal Ježiš,“ povedala som.
„Naozaj vás neodhovorím?“ opýtal sa strážnik s nádychom sklamania v hlase.
„Nie. A ešte nám aj pomôžeš.“ Mala som plán a videla jeho zdarný koniec. Ak Boh dá milosť. A neverila som, že by ju nedal. Na faktor slobodnej vôle každého jedného človeka v dome som sa snažila nemyslieť. Vnímala som anjelov okolo nás a moc Ducha Svätého v nás. Orol sa u mňa snažil nájsť stratenú silu.
„Musíme len pozerať na Pána,“ povedala som mu. Mala som neodolateľnú chuť ho objať, ale neurobila som to. Niečo tu všade naokolo bolo. Nečisté, vlezlé, špina sa o nás obtierala a to sme ešte len stáli v predsieni. Boli sme tu spolu, ale ja aj on, sme museli dostať všetko priamo od Boha. Tak, ako nám to kázal. Nedovolila som sa mu ani o mňa oprieť. Nútila som ho pevne sedieť na mojom ramene a modliť sa. Trochu som si vyčítala, že som príliš chladná, ale keď som sa neskôr nad tým celým zamýšľala, uvedomila som si, že to bolo to najsprávnejšie, čo som mohla urobiť. Ochránila som tým nás oboch.
Strážnik chytil kľučku dverí, pred ktorými sme stáli.
„Pripravení?“ opýtal sa.
„Nie, ale aj tak otvor,“ povedala som.
Vošli sme do priestrannej haly. Naozaj sme nemali šancu byť pripravení. Kde sme sa pozreli, váľal sa neporiadok po minulej noci. Hoci už bol skoro obed, nikto sa neunúval vstať a upratať to. Fľaše od alkoholu, nahé ženy a muži, smrad potuchliny, akoby sa tu roky nevetralo, pováľané stoly a stoličky, zvratky a zvyšky jedla na nádherných kobercoch. Bola som šťastná, že sme sem neprišli večer a nevideli to celé, ale len tieto všetko hovoriace stopy. Mala som chuť hnevať sa na toho, kto bol schopný učiť svojich učeníkov niečo také, vtrhnúť do jeho izby, vytiahnuť ho z postele za vlasy, vynadať mu a poriadne ho zmlátiť, až by bol samá modrina a nevládal ani dýchať, ale potom som si spomenula na Ježiša. On by to neurobil. Modliac sa som sa nútila ho milovať. Napriek tlaku, ktorý ma neprestajne nútil ho nenávidieť. Vedome a nahlas som sa rozhodla nepočúvať démonov, ktorí sa ma snažili ovládnuť hnevom. Poddala som sa Božej pokornej prijímajúcej láske. Potom som sa neutíšiteľne rozplakala.
„Bože, to sú tvoje deti, tí, ktorí si oprali rúcha v tvojej krvi, volala som, nemôžem ani pomyslieť na to, čo sa tu deň čo deň deje. Prosím, zachráň ich.“
Orol nehovoril nič, ale vo svojom vnútri kričal oveľa zúfalejšie ako ja. Bolesť za tých ľudí mu trhala srdce.
Ľudia okolo nás sa začali prebúdzať. Strážnik bol pripravený nás brániť, pretože si myslel, že nás budú chcieť zbiť alebo aspoň vyhnať. Bol úžasný. Postavil sa pred nás v akomsi bitkárskom postoji, ktorý iste odkopíroval z nejakého starého filmu. Uvidel pravdu a bol odhodlaný položiť za ňu aj život. Božia milosť už ale bola vyliata. Jeden po druhom začali muži kričať od zúfalstva nad svojim hriechom, zakrývali ženy, s ktorými v noci boli a ospravedlňovali sa im, že ich využili, ženy prichádzali ku mne a objímali moje nohy, akoby som to bola ja, kto ich zachránil. Musela som im jednej za druhou hovoriť, že to všetko pre nich robí Ježiš. Muži vzali orla na ruky a nosili ho dookola po miestnosti. Bránil sa a nakoniec sa mu podarilo ich prehovoriť, aby ho položili na zem a modlil sa s nimi. Niektorí, ktorým sa nepáčilo, čo sa deje, odišli, aby zavolali pána domu.
Keď prišiel, orol sa znovu rozplakal. Pán domu pozrel na mňa, na neho a na všetko, čo sme spôsobili. Čakala som výbuch hnevu a modlila sa, aby sme ho aj tak vedeli milovať.
„Čo tu chcete?“ opýtal sa orla stroho.
„Prišli sme ťa zavolať späť do Božieho kráľovstva.“
„A načo? Toto je Jeho kráľovstvo.“
„Nie. Nie je. Poklady, ktoré si si zakopal, neboli od Neho. Sú to dary klamára, ktorý zviedol aj Adama a Evu v raji. Božie poklady prinášajú pokoj a radosť, či je niekto bohatý, či nie.“
„Toto bohatstvo mi daroval Boh.“
„Bol to On, kto ti kázal hrešiť a zvádzať na hriech?“
„Či je láska hriechom? Opýtaj sa mojej milenky. Priveďte ju,“ rozkázal svojim verným.
Priviedli Vedúceho dcéru.
„Opýtaj sa jej,“ pokračoval pán domu, „či je moja láska ku nej hriech.“
„Je to hriech?“ opýtal sa orol.
Mladá žena pozrela najskôr na neho, potom na mňa a na všetko, čo sa v miestnosti od nášho príchodu zmenilo.
„To, čo spolu robíme, je hriech,“ povedala.
To pána domu zlomilo.
„Vyhrali ste,“ zašepkal.
„Nevyhrali. Boh ti dnes dáva novú milosť. Ak ju prijmeš, On bude tvojím Víťazom,“ ozvala som sa.
Pozeral na mňa.
„Poď so mnou,“ povedal.
Nechcela som s ním ísť bez orla, ale muž naznačil, že chce len mňa. Prešli sme priestrannou, nádhernými obrazmi a zrkadlami zdobenou chodbou, do jeho izby.
„Nechcel som,“ začal, keď sa usadil na kraji rozostlanej postele, „aby ma videli plakať. Veď si sadni,“ vstal, zhodil z jedného z kresiel v miestnosti hŕbu šatstva a ponúkol mi ho. „Ja som to celý čas vedel. Vedel som, že ten vodopád nie je Boží. Ale lákal ma, preto som si schoval tie poklady, preto som znovu začal z neho čerpať, preto som postavil tento dom. Cítil som moc, ktorú mám nad ľuďmi. Verili mi. Naleteli všetkému, čo som im povedal. A moje srdce postupne tvrdlo. Myslíš, že Ježiš mi ešte odpustí? Nikdy som mu vlastne nepatril celý. Možno dávno, v mladosti, ale už som aj zabudol, aké to bolo.“
„Poslal nás za tebou, lebo túži, aby si Ho spoznal takého, aký je. Aj tí ľudia, ktorých si klamal. Ježiš ťa neodsudzuje, prijíma ťa. Pozná bolesť tvojho srdca. Rozumie ti. Budem sa s tebou modliť.“
Ani som nečakala, kým bude súhlasiť a začala som. Po mojom amen sa modlil on. Cítila som, že v miestnosti je plno anjelov ale aj démonov. Boží bojovníci ich držali v šachu, aby mal muž na svoje rozhodnutie úplný pokoj.
„Musíme zničiť ten vodopád,“ povedal, keď sme skončili.
„To bude tvoja úloha, ale potrebujeme k tomu môjho orla a Vedúceho aj s jeho orlicou. Pošli po nich.“
Prešli sme do prednej miestnosti. Ľudia, ktorí ho ešte včera nasledovali, sa pomaly zberali preč.
„Musíme to tu všetko spáliť,“ povedal orol.
„Áno, toto dielo musí zhorieť,“ súhlasil muž. Bol trochu smutný, pretože jeho vybudovaniu obetoval roky svojho života.
„Aj potom ťa budem milovať,“ ozvala sa Vedúceho dcéra. Mala jasný, radosťou rozžiarený pohľad. Muž ju schytil do náručia a pobozkal.
„Zvyšok až po svadbe,“ povedal jej.
„Až po svadbe,“ usmiala sa s jemným rumencom na tvári.
Milovala som ten pohľad na milosťou zmenené životy. Nikdy som sa ho nenasýtila. Ale prikázala som si zostať v strehu, kým všetko neskončí. Pre istotu. Orol zápasil s podobnými pocitmi. Podopreli sme sa navzájom, aby sme sa nedali ukolísať skorovíťazstvom. Chceli sme ho celé.
„Strážnik,“ zavolala som na nášho známeho, „budeš stáť pri dverách. Nikto si odtiaľto nič nevezme. Všetko, čo potrebujete, nájdete vo vodopáde Ducha Svätého. V tábore sa o vás dobre postarajú. Každého skontroluješ a pustíš len tých, ktorí si nič neberú.“
Strážnik sa postavil ku dverám a začal podrobne kontrolovať všetkých, ktorí vychádzali von. Vtom dnu vpálil Vedúci aj so svojou orlicou. Skoro pri tom zhodili ľudí, ktorí sa im nestačili vyhnúť, ale nehľadeli na nič, len na svoju dcéru.
Keď konečne všetci obyvatelia domu odišli, podal Pán Ježiš pánovi domu pochodeň. Vzal si ju a dom a celý park aj s nádvorím, podpálil.
Stáli sme vonku a pozerali, ako horí.
„Vitaj späť, môj milovaný,“ povedal Ježiš mužovi, „mám pre teba ešte jednu úlohu.“
„Rád pôjdem,“ povedal muž, „ale dovoľ sa mi opýtať jednu otázku.“
„Pýtaj sa.“
„Čo bude s tými, ktorí ti odmietli znovu patriť? Viem, že som to bol ja, kto ich na toto naviedol. Bol by som nerád, keby kvôli mne nevošli do tvojho kráľovstva.“
„Budem k nim ešte veľa hovoriť,“ sľúbil mu Ježiš.
„A vrátia sa ku tebe?“
„Modli sa, syn môj, modli sa.“
Dom stále horel. Obišli sme ho a uvideli vodopád falošného požehnania dopadajúci na zem na kraji oázy.
„Choď, máš moje zmocnenie,“ povedal Ježiš mužovi.
Prišiel až k vodopádu. Zapichol pochodeň, ktorú ešte stále držal, do zeme a začal chváliť Boha. Mal krásny hlas. Spieval o Jeho požehnaní, dobrote a láske. O Jeho svätosti a milosti. Svätosť, svätosť, svätosť. To bolo to, čo mi vždy vo veciach, ktoré robil, chýbalo. Teraz ju mal, teraz ju spoznal. Božiu svätosť, ktorá sa prelievala do jeho života.
Spievali sme s ním. A vodopád pomaly vysychal, až prestal prúdiť úplne.