„NAVZÁJOM“ – Boží spôsob budovania cirkvi

(18.1.2004; 1Pt 4,7-11)

Boží model

Rád sa vraciam znovu a znovu do knihy Skutkov apoštolov, pretože verím, že tu nám Pán zjavuje Jeho spôsob budovania cirkvi. V prvých kapitolách vidíme len a len Božie pôsobenie a takmer žiadnu z našich moderných teórií o zakladaní a budovaní zboru:

Keď sa učeníci modlili a čakali zasľúbenie o vyliatí Ducha svätého, nikto z nich nevedel, čo sa bude diať, keď Boží Duch príde. Zrejme nevedeli, čo majú čakať. Nemali nijakú skúsenosť, nijakú teóriu, len otvorené srdcia. Nevedeli ako má vyzerať prebudenie.

Takisto asi nevedeli ani čo budú robiť potom, keď budú vystrojení mocou z Výsosti. Dokonca ani nemali šancu nad tým objektívne uvažovať, lebo nevedeli, do čoho idú. Nemali víziu, nemali slogan, nemali cieľovú skupinu obyvateľstva, ktorú by zamýšľali zasiahnuť evanjeliom, nemali predstavu o type zboru, ktorý budú zakladať, a už vôbec nie o jeho denominačnej príslušnosti, či dôrazoch alebo špecifikách...

Potom prišiel ten deň. Boh na nich mohutne vylial svojho Ducha. Celé mesto to vedelo. Nikto si to nemohol nevšimnúť. Kresťania začali hovoriť novými jazykmi, ako im Duch dával vysloviť sa. Zrazu boli naplnení obrovskou smelosťou a vierou verejne zvestovať evanjelium – odpustenie hriechov v Kristu Ježišovi.

Peter ani nevedel, čo je to výzva ku spaseniu. Prišiel na to až potom, keď sa ho hlboko usvedčení ľudia pýtali, čo majú robiť. Bolo evidentné, že pri práci bol Boží Duch a nie človek. (My dnes vieme kázať rýchle, ľahko stráviteľné instantné evanjelium; potom sa rýchlo, stručne pomodlíme s ľuďmi modlitbu spasenia; potom im povieme: „Vitajte v Božej rodine, gratulujeme vám, teraz potrebujete si čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do cirkvi... Výsledok? Mnoho nezmenených ľudských sŕdc a životov, kresťanstvo bez skutočného pokánia a obrátenia...)

Táto zvesť začala meniť ľudské životy. Hneď v prvý deň bolo spasených 3000 ľudí. A veci sa začali diať. Nikto ich neorganizoval. Neexistoval program. Nikto nepovedal: „Bude to takto a takto...“ Čo sa vlastne dialo?

1. Zotrvávali v apoštolskom učení – v prvej cirkvi našlo svoje miesto prirodzene vyučovanie – apoštolovia slúžili slovom. Dnes pod pojmom „apoštolské učenie“ rozumieme učenie o Bohu, o Synovi, o Duchu Svätom, o spasení, o cirkvi a o posledných veciach... Výraz „zotrvávali v ap. učení“ znamená dve veci: Apoštolovia vyučovali, kázali, prorokovali...; Ľudia zostávali v tom, čomu boli vyučovaní, verili slovu a žili podľa neho. (Dnes však kladieme dôraz na ten prvý význam tohto znaku prvej cirkvi: na samotné vyučovanie – jeho formu a obsah. Myslím, že tá druhá vec – život podľa tohto slova – nám uniká.)

2. Zotrvávali v spoločenstve – deň po dni zotrvávali jednomyseľne v chráme, boli pospolu, všetko mali spoločné, lámali chlieb po domoch, boli jedno srdce a jedna duša. Nad týmto fenoménom úplne žasnem. Až na niekoľko malých výnimiek v histórii, nevidím, že by sa v ľudských životoch takto mocne transformoval Boží dotyk – Božia láska – do takýchto vydaných, láskyplných vzťahov. Skrátka úžasné!!! A nikto to neorganizoval. Toto nebol dnes známy systém skupiniek a skupinkových zborov! Toto nemalo formu, či štruktúru. Bolo to úplne prirodzené a spontánne. Verím, že toto je Boží model aj pre nás. Boh sa nás chce dotknúť svojou láskou do takej miery, že to vytvorí medzi nami živé a hlboké spoločenstvo. Prví kresťania sa schádzali po domoch, prijímali Večeru Pánovu, zdieľali sa so všetkým, modlili sa a vrelo sa milovali. K tomu nepotrebovali apoštolov, či špeciálne vysvätených kazateľov, ktorí by im prisluhovali Večeru Pánovu. Bolo to Božie hnutie. Nádhera! Nikto nikoho do ničoho nenaháňal, žiadne špeciálne vízie skupiniek. Apoštolovia sa prizerali, čo všetko sa to deje – a až spätne nad tým uvažovali. Jednoducho nádhera! (– Niečo neporovnateľné so syndrómom vyhorenia, depresiami, politickým úsilím, manažmentom dnešných kresťanských vedúcich, ktorí sa snažíme organizovať zborový život a viesť ľudí k tomu, aby sa spolu stretli aspoň v nedeľu.)

3. Zotrvávali na modlitbách – asi ani nemohlo byť nič prirodzenejšie pre prvých kresťanov, ktorí tak mocne zažili Boží dotyk – Jeho milosť. Nemali modlitebné chvíle, či stretnutia. Oni zotrvávali v modlitbách. Vždy a všade. Stále sa niekde niekto modlil. Bola to vášeň pre modlitbu a chválu. Oči, uši a srdcia kresťanov boli v nebi – ich pozornosť, ich túžba, ich plány, ich ambície – to všetko sa sústredilo na Pána Ježiša Krista. (Dnes sme stratili vieru v modlitbu, nudí nás, modlíme sa až keď je veľmi zle, všetko sa snažíme buď riešiť, alebo to proste necháme tak. Poznáme mnoho spôsobov ako sa modliť, mnoho hudobných štýlov, mnoho typov zbožnosti – a výsledkom je, že sa nevieme modliť spolu, lebo každý by to chcel nejako inak: dlho, krátko, nepretržite, stručne, cielene, necielene, nahlas, potichu, v jazykoch, zásadne bez jazykov, všetci naraz, po jednom, v skupinkách... Dovtedy sa zameriavame na to ako to najlepšie urobiť, až to vôbec neurobíme. A keď predsa, tak zistíme, že to nebolo dobré, že to niekomu vadilo a už to neurobíme.)

4. Prišla bázeň na všetky duše – Keď o tom čítam, priam cítim, ako v dňoch prvých kresťanov vládla úcta a rešpekt voči Bohu. Bola tam jednoducho vážnosť voči Bohu a Jeho vôli. Inými slovami: Boh bol dôležitejší, ako čokoľvek iné. Boh bol uctievaný. Všetko sa dialo pre Pána. Cirkev nebola o naplňovaní ľudských potrieb a očakávaní. Predovšetkým išlo o to, aby kresťania žili na slávu svojho Boha, aby On bol vyvýšený, uctievaný. Aby Jeho prítomnosť neodchádzala, aby sa medzi nimi On cítil dobre. Aby On jednal medzi nimi a skrze nich.

5. Diali sa divy, zázraky a znamenia – duchovné dary, prejavy a manifestácie tu mali samozrejme tiež miesto. Ľudské životy sa fakticky menili. Obrátenia boli jasné a dramatické. Pán vylieval znovu a znovu svojho Ducha. Krst v Duchu Svätom bol úplne samozrejmým. Každý kto ho zažil o tom vedel a aj ľudia okolo neho to hneď vedeli. Nepotrebovali na to zvláštne teórie a znaky. Skutočne vydali svoje životy Pánovi, skutočne robili pokánie a preto zažili skutočne Božiu milosť, stali sa skutočne novými stvoreniami. Bolo prirodzené, že aj krst v Duchu Svätom prežívali skutočne. Pán jednal medzi nimi. Nemuseli organizovať prebudenecké zhromaždenia...

6. Apoštolovia zotrvávali na modlitbách a v službe slova – od začiatku tiež bolo zrejmé Božie povolanie v životoch apoštolov a potom ďalších ľudí, ktorých si Pán pre svoju službu oddelil. Dnes tomu hovoríme vodcovstvo, alebo „päťnásobná služobnosť“. Pracovná náplň vodcov ale bola značne iná: Božie slovo a modlitba. Ak chceli držať krok s Božím Duchom, museli zostávať v Duchu a načúvaní Pánovi. To bola jediná a hlavná kvalifikácia, pre ktorú si ich Pán oddelil. Som presvedčený, že toto Pán hľadá aj dnes u vodcov. Hľadá tých, ktorí budú s Ním, ktorí Ho budú počuť, ktorí Ho poslúchnu, ktorí pôjdu v Jeho pomazaní, a ktorí nebudú zaneprázdnení všeličím iným

7. Boli obľúbení u všetkého ľudu – Zmena životov bola zreteľná aj pred verejnosťou – a bola vítaná, akceptovaná. Cirkev bola obľúbená. Nebola diskreditovaná pokrytectvom, vlažnosťou, politikou... Jedine náboženským židovským vodcom bola tŕňom v oku. V každom prípade jej vplyv na spoločnosť bol obrovský. Nebolo ju možné prehliadnuť alebo zavrieť za steny nejakej nehnuteľnosti.

Toto všetko sa jednoducho dialo. Boh nám dodnes týmto ukazuje Jeho model, Jeho spôsob ako On chce budovať svoju cirkev. Verím, že toto jednoducho povstane k životu všade, kde Boží Duch jedná. Toto všetko sa aj dnes bude diať všade, kde Pán môže jednať vo svojej moci, kde sa dotkne našich životov.

Chceme to vôbec?

Keď sme však úprimní, musíme si dnes priznať, že práve tak, ako sú nám niektoré z týchto vecí sympatické, práve tak by sme niektoré nechceli v našom zbore.

Niekto si myslí, že vyučovanie je to, čo potrebujeme robiť. Niekto kladie dôraz na modlitby a hľadanie Božej tváre, niekto na zmenu našich sŕdc a životov, niekto na duchovné dary...

A práve tak isto – ak sme úprimní – musíme si priznať, že tieto isté veci vlastne nechceme:

1. Možno chceme vyučovanie (aj keď s podmienkami), ale nechceme zmenu.

2. Možno sa chceme dobre cítiť na zhromaždení a mať priateľské vzťahy, ale do akej miery chceme zdieľať svoje súkromie, intímne veci, vyznávanie si hriechov navzájom, či majetok?

3. Možno chceme aby Boh jednal v moci medzi nami – chceme duchovné dary, ale do akej miery sme ochotní za toto zaplatiť tú správnu cenu? - Náš skutočný hlad po tomto všetkom sa prejavuje len a len v modlitebnom živote.

4. Možno chceme žiť pre Boha, a mať Bohoslužby plné Jeho prítomnosti, ale prečo ich potom plánujeme a napĺňame len podľa svojich predstáv a potrieb. Prečo prichádzame „na hotové“ čakajúc na to, čo nám kto pripravil? Prečo to nerobíme naozaj ako pre Boha – naplno, čo najkvalitnejšie a všetci naplno?

5. Možno snívame o prebudení, duchovných daroch v praxi, nadprirodzenom Božom konaní, ale schválne: Sme ochotní akceptovať Božie prekvapenia, zvláštne duchovné prejavy, nemať všetko pod kontrolou? Alebo inak: Boli by sme radi keby nám Boh mohol do takej miery dôverovať, že nám zverí niečo zo svojej moci, ale: Do akej miery si my sami navzájom dôverujeme?

6. Možno chceme charizmatických vodcov – apoštolské vedenie, ale súčasne svojich vodcov nútime aby „obsluhovali pri stoloch“.

7. Možno chceme ovplyvniť spoločnosť. Snažíme sa evanjelizovať, alebo realizovať verejnosti prospešné projekty. Dokonca sa od cirkvi očakáva starostlivosť o starých ľudí, o siroty, o chudobných... Keď sa nám to nedarí, cítime sa „neúspešní, malí...“ Ale prví kresťania si získali verejnosť zmenou svojich životov, láskou a Božou neoddiskutovateľnou prítomnosťou.

V každom prípade či zamietneme všetko z tohto, alebo si vyberieme len niečo z týchto vecí (o tom boli jednotlivé reformácie a prebudenia a o tomto sú dodnes jednotlivé hnutia a denominačné rozdiely) – nebude to Boží vzrast, a možno ani Božia stavba...

Preto aj keď v týchto dňoch veľa hovoríme o skupinkách, o našom schádzaní sa po domoch a kanceláriách a o našom spoločenstve, chcem povedať – a aj vás upokojiť – že to v žiadnom prípade neznamená, že znovu niečo vyberieme, aby sme to zdôraznili, a že ostatné nepovažujeme za potrebné. Naopak! Uvedomujeme si, že ak náš zbor má byť Božou stavbou, Božím domom, potrebujeme sa otvoriť celému Božiemu plánu s nami.

Zároveň nechceme teraz naše vzájomné spoločenstvo organizovať, či nariaďovať. To tiež nemá zmysel. Túžime po tom, aby sa naše spoločenstvo prehĺbilo hlavne vplyvom Božej lásky a Jeho dotyku. Veríme, že Pán chce spojiť naše životy a viesť nás do jednoty Ducha vo zväzku pokoja. Je na nás všetkých, či Mu to dovolíme...

Po tridsiatich rokoch

Pán nám jedinečným spôsobom ukázal Jeho spôsob – Jeho projekt pre svoju cirkev. Kniha Skutky apoštolov je oknom, cez ktoré môžeme tento projekt pozorovať a skúmať. V prvých kapitolách je vlastne len opis toho, čo všetko sa prirodzene dialo, čo pôsobil Boží Duch (preto dodnes mnohí nazývajú túto knihu Skutky Ducha Svätého). V ďalších biblických knihách – listoch, ktoré vznikli s odstupom niekoľkých rokov už nachádzame nie len opis toho, čo Boh koná, ale viac inštrukcií o tom, čo sú kresťania povinní robiť.

Je zaujímavé, že čo bolo v prvých kapitolách Sk spontánne a prirodzené, v Listoch to už tak nie je. Z toho vyplýva, že je to na nás do akej miery bude naše spoločenstvo aj Božím domom. Aj prví kresťania postupne chladli vo svojej láske a hĺbke spoločenstva. Preto apoštolovia písali svoje listy, preto ustanovovali ďalších vedúcich a starších, preto sa viac do popredia dostávala organizácia a vedenie. Som však presvedčený, že Boží model a Božie srdce sa v tomto nezmenilo, a naďalej by sme mali skúmať Boží projekt cirkvi. A aj listy apoštolov nás k tomu vedú.

Dnes si otvoríme 1Pt 4,7-11. Peter písal tento list z Ríma asi r. 64 po Kristu – teda asi po tridsiatich rokoch po udalostiach, o ktorých píše kniha SK, a ktorých bol Peter účastníkom:

1 Peter 4:7  A všetkému sa priblížil koniec. 8  Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. Ale predo všetkým majte vrelú lásku navzájom naproti sebe, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 9  Pohostinní jeden naproti druhému bez reptania. 10  Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej. 11  Ak niekto hovorí - jako slová Božie; ak niekto slúži - jako z vlády, ktorú dáva Bôh, aby bol Bôh vo všetkom oslavovaný skrze Ježiša Krista, ktorý má slávu i silu na veky vekov. Ameň.

V tomto texte je Božia reč aj pre nás, pre naše budovanie zboru, pre naše spoločenstvo. Myslím, že je to nesmierne aktuálne:

Žime pre ten deň!

Ako šokujúco znie táto veta pre nás v dnešnej dobe! „Koniec všetkému je blízko.“ Prichádza koniec. Už nie je čas žiť pre čokoľvek iné ako pre ten deň, kedy Pán príde, kde budeme stáť pred Jeho súdnou stolicou. Prví kresťania žili práve takto. Každú chvíľu čakali skorý koniec. Mali jasný cieľ, pre ktorý žili: ich cieľom bol ten deň, keď budú stáť pred Pánom.

Aj apoštol Pavel v liste Kolosenským nás vyzýva: „Hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha;  na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“

Ale ako málo takto žijeme, uvažujeme, plánujeme a túžime! Zdá sa mi, že čím sme bližšie koncu, tým menej si to uvedomujeme a tým menej žijeme pre ten deň. A čím menej si uvedomujeme, že koniec je blízko, tým menej je pre nás Božie slovo dostatočnou výzvou ku zmene, tým menej akceptujeme Božiu vôľu...

Ak máme naplniť Božiu vôľu, ak máme byť Božou stavbou, a naše spoločenstvo Božím domom, musíme žiť pre ten deň. Nie pre dnešný deň, ani pre žiadny iný deň na tejto zemi. Musíme žiť pre ten deň pred Pánovým súdom, pre ten deň kedy si pre nás príde. Ak naše srdcia nebudú tam, kde je On, ani naše životy nebudú o Ňom, ani náš zbor, ani naše spoločenstvo.

Toto je základom a bezpečnou kotvou. Prvé Božie prikázanie obsahuje podmienku: celým svojim srdcom, z celej sily a z celej duše. Všetko menej je nedostatočné.

Je Pán pre nás tým najvzácnejším. Je On našim pokladom. Je Jeho spasenie pre nás zdrojom radosti. Sme pripravení teraz opustiť svet, všetko nechať?

Buďme triezvi a modlime sa!

Ďalej Peter vyzýva k triezvosti a modlitbám. Toto bolo a je aktuálne pre všetky generácie kresťanov. V každej dobe prevládala nejaká verejná mienka, nejaký filozofický smer. V každej dobe tiekol a aj dnes tečie Jordán, ktorý sme povolaní prekročiť. Musíme však byť triezvi, aby sme neboli strhnutí jeho prúdom.

Naše srdcia nesmú byť opité vecami tohto sveta, našej doby. Triezvosť spočíva v jasnom uvedomovaní si toho, čo sa deje, a čo sa má onedlho diať; v jasnom videní skorého konca, v jasnom videní, že tu sme pútnikmi, v jasnom spôsobe života orientovanom na večnosť.

Ak máme zostávať v triezvosti a zvíťaziť nad vlastnou žiadostivosťou, pohodlnosťou, lenivosťou, sebectvom, či pýchou – potrebujeme sa modliť – a neochabovať v modlitebnom živote. Modlitba znovu a znovu ladí naše srdcia, aby sme prijímali Boží signál a vo svojich mysliach mali Božie vysielanie.

Modlitba je aj prejavom triezvosti. Kto je triezvy, ten sa modlí. Kto vie o čo tu ide, ten sa modlí. Kto žije pre Krista, ten sa modlí. Kto plánuje s Kristom, ten sa modlí. Kto chce dosahovať Božie ciele Božími prostriedkami, ten sa modlí. Kto chce, aby Boh jednal, ten sa modlí.

Je dôležité aj pracovať, aj plánovať, aj organizovať, ale viac, než modliť sa, môžeme urobiť až potom, čo sme sa modlili.

Milujme sa!

Peter tu hovorí o vrelej, vrúcej a vytrvalej láske, ktorou sa máme milovať. Nech to znie akokoľvek jednoducho, ale: ak sa nebudeme milovať, neurobíme nič na Božej stavbe. Pavel v 1K 13 to vyjadril veľmi zreteľne: „Bez lásky NIČ NIE SOM.“

Toto nás znovu a znovu vracia úplne na začiatok. Je môj život transformovaný Božou láskou? – Do akej miery? Je moje srdce zmenené, je mäkké, je rozšírené?

Akokoľvek máme sklon bazírovať na pravde (aj keď sú to väčšinou naše pravdy), láska je pre Pána dôležitejšia. Akokoľvek máme právo (aj toto sú väčšinou naše pyšné a s Kristom neukrižované práva) byť dotknutí, urazení, zranení... láska prikrýva množstvo hriechov, láska odpúšťa, všetko prekoná...

Faktom však je, že tu nie je reč o láske, ktorej sme my schopní. Je to Božia láska, ktorá je vyliata v našich srdciach. Preto nás toto stále znovu vracia naspäť a ešte bližšie k Pánovi. Akonáhle sa prestávame blížiť Bohu (prehlbovať svoj vzťah s Pánom), prestávame budovať aj naše spoločenstvo.

Buďme pohostinní!

Táto Petrova inštrukcia je nesmierne strategická. A to tým viac, čím viac sa dnes orientujeme na nedeľné bohoslužby. Tie totiž len málo umožňujú praktizovať biblické kresťanstvo.

Na základe tohto slova sme povinní otvoriť svoje domácnosti a použiť svoje prostriedky aj na pohostenie svojich blízkych, svojich súrodencov v Kristu, ale aj neveriacich ľudí.

Pre naše spoločenstvo je toto doslova nenahraditeľné. Keď sa stretávame po domoch, v menšom počte, v našom prirodzenom rodinnom prostredí (a nie na neutrálnej pôde), vtedy môže dojsť k tomu biblickému „NAVZ8JOM“. Vtedy to už nie je len o programe, ktorý nám niekto pripravil. Vtedy my sami sme tým programom. Vtedy môže dojsť k hlbokému zdieľaniu, aj k vyznávaniu hriechov.

V nedeľu na bohoslužbách sa môžeme pretvarovať, môžeme byť pasívni poslucháči... Ale po domoch, na skupinkách to už nie je také ľahké držať si odstup, zatajovať veci, či sa pretvarovať. Možno aj preto niesme ochotní k takémuto stretávaniu sa.

V každom prípade ak otvoríme svoje domácnosti a obmedzíme svoje súkromie, Pán to požehná, nás to hlbšie spojí, viac sa spoznáme, viac si budeme vedieť dôverovať, viac za sebou stáť, viac a konkrétnejšie s väčším záväzkom sa za seba NAVZÁJOM modliť...

Sme správcami.

Toto je ten dôvod prečo sa prví kresťania začali prirodzene stretávať aj po domoch, prečo spolu trávili čas, prečo sa zdieľali a slúžili si navzájom. A dodnes to platí:

Každý z nás prijal Božiu milosť, keď nás Pán prijal, keď nás očistil svojou krvou, keď nám odpustil, keď nám dal svojho Ducha, keď nám dal každému prejav duch na všeobecný úžitok. Každý jeden kresťan vlastní obrovský grand, majetok Božej milosti... Každý z nás je správcom. Všetci sme dostali talenty a hrivny. Všetci sme povolaní to znásobovať, pracovať s tým.

Ako sme zobrali zodpovednosť za tento duchovný majetok? Ako sa oň staráme? Ako ho zveľaďujeme?

Slúžme si navzájom!

A toto je vyvrcholenie: sme povolaní tieto Božie aktíva vložiť do ľudí okolo nás. Pán tu jasne hovorí: “Každý, jako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti Božej.“ – Týka sa to každého z nás! Dnes tomu hovoríme „všeobecné kňažstvo“.

Ak k tomu má dojsť, musíme žiť pre „ten deň“, musíme byť triezvi, musíme sa veľa veľa modliť, musíme sa milovať, musíme byť pohostinní a otvoriť svoje domácnosti, musíme byť vernými správcami... Bez tohto všetkého nedôjde k tomu miestu a času, kde a kedy by sme si mohli NAVZÁJOM slúžiť.

Pokiaľ naše spoločenstvo – aj v našom zbore – nie je charakteristické týmto slovom „NAVZÁJOM“, nemôžeme hovoriť o tom, že je biblické. Boží projekt pre Jeho dom, je vzájomná služba všetkých, vzájomné budovanie sa, činnosť každého údu Jeho tela.

Ešte raz otázka: Chceme to?

Možno je nám dobre práve v tom, že nie sme nikomu vykazateľní. Možno nám vyhovuje uzavreté súkromie našich domácností, kam nám nikto nedovidí. Možno si hovoríme „nemám čas sa takto cez týždeň po domoch stretávať s ľuďmi.“. Možno nemáme chuť sa niekomu zdôverovať, s niekým sa radiť. Predstava pozývať iných veriacich ku sebe domov možno nepríjemne bodá naše ego. Možno si nevieme ani predstaviť, že by sme vo svojej obývačke prijímali večeru Pánovu. Asi je to prvý krát čo rozmýšľaš nad tým, aké by to bolo, keby si ju ty sám vysluhoval svojim súrodencom.

Akokoľvek, teraz je namieste otázka: Čo spravíme s týmto slovom. Na chvíľu sme sa pozreli cez to okno knihy Sk. Zabudneme na to, čo sme videli, alebo s tým niečo urobíme?

I. Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

V knihe Philipa Yanceya „Ježíš, jak jsem ho neznal“ som pred rokmi objavil zoznam desiatich vlastností chudobných ľudí v porovnaní s bohatými a odvtedy sa k nemu sporadicky vraciam. Miesto slova „chudobní...“ dosadzujem svoje meno a prechádzam tento zoznam znovu. Stále som usvedčený z toho ako hlboko je vo mne zakorenené myslenie a postoje bohatých ľudí. Ako veľmi som ovplyvnený svetom a kultúrou doby, v ktorej žijem!

Prvá z týchto vlastností znie:

Chudobní vedia, že potrebujú vykúpenie.

To znie celkom logicky. Chudobní ľudia sú odkázaní na pomoc iných. Ich situácia je takmer neustála potreba pomoci zvonka. Samozrejme otázka: „Koho pokladáme za chudobného?“ by bola zodpovedaná veľmi rozmanito. Vlastne ani ju nepotrebujeme teraz riešiť. Verím, že Pán Ježiš nemyslel na situáciu materiálnej chudoby, keď vyslovil túto prvú vetu jeho „Kázne na hore“. Preto by sme sa asi nemali pozerať v prvom rade na sociálnu úroveň, výšku príjmu, zabezpečenie atď. Verím, že Pán Ježiš myslel na postoj srdca človeka, postoj duchovnej chudoby. V evanjelickom preklade Biblie nájdeme pri tomto verši poznámku: „ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom“.

Takýto ľudia vedia, že potrebujú vykúpenie, Spasiteľa, záchranu, odpustenie, milosť... A táto potreba je v ich živote obrovská. Pre nich to nie je len teológia, teória, či poznanie doktríny o spasení v Kristovi (soteriológia). Pre nich je to zúfalá, osobná, bytostná potreba. To ich vedie ku Bohu Otcovi skrze Krista, skrze Jeho obeť na kríži. Doslova ich to znovu a znovu vedie k prijímaniu milosti a uvedomeniu si skutočnosti, že všetko je Božia milosť.

Myslím, že veľmi zreteľný kontrast takejto chudoby v duchu môžeme uvidieť v pozoruhodnom príbehu o povolaní Matúša.

Matúš 9:9  Keď Ježiš odchádzal odtiaľ, videl človeka menom Matúš sedieť na colnici, a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho. 10  Potom sedel v jeho dome za stolom, a ajhľa, prišli mnohí colníci a hriešnici, stolovali s Ježišom a s Jeho učeníkmi. 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Matúš bol colníkom, teda vyberačom daní pre Rímsku ríšu, ktorá okupovala Palestínu v tej dobe. Preto pre väčšinu Židov bol kolaborantom a zradcom. Evanjelium podľa Lukáša ho menuje Lévim, čo znamená, že zrejme pochádzal z kmeňa Lévi, a teda jeho dedičstvom, cťou, povinnosťou mala byť služba v chráme. Napriek tomu sa stáva vyberačom daní, čo bolo vtedy jedno z najvýnosnejších zamestnaní. Vyberačom daní sa mohol stať každý kto si kúpil túto „licenciu“ – teda každý, kto si to mohol dovoliť. Jedinou povinnosťou týchto vyberačov daní, bolo odviesť stanovenú čiastku Rímu. Všetko ostatné patrilo im. Takže ich náklady boli zaplatenie „licencie“, rôzne provízie za dobré miesto pre colnicu, za služby vojakov (pretože potrebovali ochranku), za služby vymáhačov. Stanovené dane, však museli odviesť Rímu. V čom bol ich príjem? Jednoducho v tom, že nikto nestanovoval koľko majú vyberať. A oni pochopiteľne vyberali viac.

Ján Krstiteľ kladie na srdce colníkom, ktorí sa mu na znamenie pokánia dávali krstiť:

Lukáš 3:12  Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? 13  Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali.

To znamená, že toto bolo bežnou praxou. Colníci ako Matúš snáď boli tou najnenávidenejšou skupinou ľudí pre Židov. A Matúš bol zrejme aj najbohatším učeníkom spomedzi dvanástich.

Pán Ježiš sa však pri ňom zastavil. Zrejme len On videl, čo sa deje vo vnútri tohto muža. Možno uvidel tú nenávisť k sebe samému; opustenosť a odmietnutie všetkými; prázdnotu z toho, že peniaze mu nepriniesli, to čo čakal; znechutenie z toho, čo možno spôsobil jednotlivým ľuďom; alebo niekde v jeho vnútri zatlačenú a predsa tak silnú túžbu slúžiť Bohu a rezignáciu na túto túžbu v dôsledku vylúčenia z náboženskej obce kvôli jeho kolaborácii s Rímom.

Jedno je isté: z náboženských vtedajších vodcov (farizejov, zákonníkov, či saducejov) by sa pri ňom nezastavil nik. Nikto by v ňom nevidel človeka hodného čo i len pozdravu. Nikto z nich by v ňom nevidel potenciál. Pán Ježiš však áno!

Dokonca z evanjelií sa mi zdá, že Pán sa „špecializoval“ práve na takéto stratené existencie a vo vnútri zlomené indivíduá. V jeho pozornosti akoby zvlášť boli ľudia spoločnosťou a náboženskými vodcami opovrhovaní, odmietaní.

Matúša oslovil a zavolal za sebou. A „čuduj sa svete“, on vstal a nasledoval Ho. Nevzal si čas na premýšľanie, nerobil narýchlo inventúru, či uzávierku kasy... Hneď vstal a šiel. Rozhodnutý bol okamžite. Ako je to možné, že bol ochotný hneď opustiť jedno z najvýnosnejších zamestnaní a vydať sa na cestu, z ktorej už nebolo návratu? Bol tak znechutený zo svojej situácie a zamestnania? Alebo bol predsa len niekde vo vnútri tak roztúžený po Bohu? Bol jedným z tých colníkov, ktorí sa dali pokrstiť Jánovi Krstiteľovi? Bol už na tento okamih vo vnútri pripravený? Detaily jeho rozhodnutia a motivácie nepoznáme. Jeho rozhodnutie však krásne ilustruje postoj chudobných duchom: Bol pripravený všetko nechať za sebou a nasledovať Ježiša v momente ako ho Pán zavolal, hoci to pre neho znamenalo úplný obrat.

Vieme však, že vo svojom dome usporiadal večeru, kde Pán Ježiš bol hlavným hosťom, a kde samozrejme bolo pozvaných množstvo ďalších vyberačov daní a ľudí, ktorí boli v očiach spoločnosti nazvaní jednoducho „hriešnici“. A tu vidíme ako sa prejavuje niečo, čo je opakom chudoby v duchu:

Matúš 9, 11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Tým opakom je pyšný samospravodlivý postoj farizejov. Oni boli bohatí vo svojom presvedčení o ich správnosti a svätosti. Akoby nepotrebovali vôbec vykúpenie, odpustenie a milosť. Pred týmto postojom nás Pán varuje a nazýva ho „kvasom farizejov“ (Mt 16,6). V našom príbehu vidíme tento kvas v akcii a isto iste pôsobí aj dnes v našich životoch a zboroch rovnako:

- Je to postoj, ktorý sa uspokojí s videním vecí na to, aby si ihneď vytvoril súd. Akoby vonkajší výzor bol pri tomto postoji dôležitejší ako ten vnútorný – skutočný stav srdca. V našom prípade farizeji videli a hneď vo svojom presvedčení vyslovovali otázky a svoje presvedčenia... Na inom mieste ich Pán nazýva „obielenými hrobmi“ (Mt 23,27), pretože tento dôraz na dôležitosť vonkajška uplatňovali aj na sebe a viedol ich ku pokrytectvu, pretvárke a slepote oproti svojmu skutočnému stavu. Mohli by sme povedať, že tento postoj nie je hľadaním vykúpenia, pokáním. Je to postoj ktorý chce veci len navonok prispôsobiť a prezentovať ich v čo najlepšom balení.

- Je to postoj, ktorý vopred, z nejakého presvedčenia odmieta nejakú skupinu ľudí a súdi ju. A robí to hovorením. Možno aj preto ho Pán nazval „kvasom“. Sú to odsudzujúce a ohováračné slová, ktoré spochybňujú, očierňujú... , a ktoré sa šíria. Aj v našom texte vidíme tento postup: oni videli a hovorili. Takmer okamžite sa stali šíriteľmi negatívnych obvinení. Je to postoj ktorý nie len že nehľadá vykúpenie pre seba, ale hľadá odsúdenie pre iných. Akoby vykúpenie ani nepoznal.

- Je to postoj ktorý nejedná čestne a vonkoncom nie adresne. Zväčša toto hovorenie je šírením negatívnych rečí, obvinení a očiernení niekde v pozadí. Aj v našom prípade to Pán počul náhodou. Nešli priamo za Ním. Šli za Jeho učeníkmi. Je to postoj intríg, politiky, zákernosti. Kto takto jedná, zabúda na potrebu vlastného vykúpenia, na svoje vlastné hriechy a nehodnosť.

Ako sa to stane, že ako kresťania sa dostávame do týchto postojov? Ako je možné, že zabúdame koľko nám bolo odpustené a stále odpúšťané je? Prečo zabudneme na čas prebudenia, kedy naše srdce bolo mäkké oproti Bohu i ľuďom? Kde stratíme čas, kedy sme videli samých seba v Pánovom svetle a kedy sme kričali o milosť? Čo spôsobí to ochladnutie a odpadnutie od prvej lásky? Prečo opúšťame chudobu v duchu a oklamaní nejakým bohatstvom (poznaním, skúsenosťami, tradíciou, duchovnosťou, obetavosťou, zásluhami...) sa stávame samospravodlivými, uzavretými do seba, odmietajúcimi a súdiacimi iných? Tak ľahko zabúdame ako veľmi a ako stále potrebujeme vykúpenie my sami! Tak ľahko sa okrádame o Božie kráľovstvo, keď ho nahrádzame našimi vlastnými kráľovstvami!

Pán Ježiš však prišiel pre hriešnikov. On nehľadá spravodlivých, ktorí sú presvedčení o svojej spravodlivosti. On hľadá ľudí, ktorí o svojej biede vedia, ktorí sa ju nesnažia zabieliť vonkajším náterom zbožnosti, alebo odviesť pozornosť na odhaľovanie biedy tých druhých. Pán hľadá tých, ktorí hľadajú vykúpenie, pomoc, odpustenie, zmenu.

Matúš 9, 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

A toto je ten postoj chudobných duchom, ktorí naozaj potrebujú vykúpenie a potrebujú ho bytostne. Pretože vedia:

- Že zhrešili a postrádajú Božiu slávu: Rímskym 3:23  Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej... Rímskym 5:12  Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.

- Že sú prvými z hriešnikov: 1 Timoteovi 1:15  Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý;

- Že ich vlastná spravodlivosť je ohyzdným rúchom: Izaiáš 64:5  Všetci sme boli podobní nečistému a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho. Všetci sme zvädli ako lístie, naša neprávosť nás odnáša sťa vietor.

- Že sú ďaleko od Pána: Izaiáš 55:9  ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.

- Že ich srdce je nado všetko ľstivé: Jeremiáš 17:9  Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!

- Že Pán Ježiš je ich jedinou múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením: 1 Korintským 1:30  Z Neho aj vy ste v Kristovi Ježišovi, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením, 31  aby (platilo), čo je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.

Chudobní duchom nedúfajú v seba. Ich oči hľadia na Pána. Vedia, že nič nemajú, čo by im nebolo dané z neba.

Keď prechádzame evanjeliá, vidíme, že ľudia, ktorí osobne zakúsili Pánovu milosť, uzdravenie, zázrak, odpustenie..., boli práve takýto ľudia s postojom chudobných, ktorí akoby stratili prirodzené zábrany, hanbu, spoločenské konvencie. Pretože potreba vykúpenia v ich životoch doslova pretiekla cez okraj:

- Preto vedeli prijať Pánovo pozvanie k nasledovaniu ako colník Matúš.

- Preto napr. žena hriešnica napriek všeobecnému odsúdeniu nehľadiac na okolie vstúpila do domu farizeja a počas večere plakala pri Pánových nohách a vylievala Mu svoje srdce. Samozrejme ona jediná v ten večer odišla s odpustením a zakúsením Pánovej milosti.

- Preto Mária, sestra Marty sedela pri Pánových nohách v čase kedy by mala byť zaneprázdnená službou. A pri inej príležitosti Ho pomazala drahou masťou nehľadiac na cenu.

- Preto Zacheus napriek tomu aký dôstojný a bohatý muž to bol, liezol na strom ako malý chlapec len aby mohol Ježiša uvidieť. Aký musel byť prekvapený, keď sa pod tým stromom Pán zastavil a „pozval sa“ práve k Nemu na večeru.

- Preto žena, dlhé roky trpiaca krvotokom napriek tomu, že jej zákon zakazoval dotýkať sa ľudí a považoval ju za nečistú, sa prediera davom ľudí, aby sa Pána dotkla v presvedčení, že iste bude uzdravená. A veru aj bola.

A takto by sme mohli pokračovať ďalšími a ďalšími postavami z evanjelií. Vidíme „chudobu ducha“ v akcii. Chudobní duchom nezapadali a teda zrejme ani dnes nezapadajú do šedého priemeru. Akoby vynikali, zavadzali, robili prehnané veci, nebili citliví voči okoliu... Ich modlitby sú žeravé, ich jednanie dravé a priebojné, ich vyjadrenia lásky, či pokánia extravagantné, ich postoje však čisté od pretvárky...

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Ako sme na tom my? Možno, že sme sa uspokojili v tom, že sme predsa znovuzrodení, alebo že sme naplnení Duchom, alebo, že Bohu nejakým spôsobom slúžime, alebo že sme v nejakom zbore, denominácii, tradícii... Toto všetko môže byť pravda, a môže to byť užitočné. Neodzbrojilo nás to však v hľadaní Pána samotného, v hlade a túžbe, v smäde, v plači, v pôstoch a modlitbách, v horlivosti, radikalite, extravagancii...? Hľadáme Božie kráľovstvo na prvom mieste? Je to naša srdcovka – tá najhlbšia túžba? Hľadáme vôbec kráľovstvo, alebo v presvedčení, že ho už máme sa hráme na spravodlivých? Čo nás privedie k takémuto radikálnemu hľadaniu Božieho zásahu, dotyku, jednania?

Sme viac podobní farizejom z evanjelií, alebo niektorým z tých podivných postáv, ktoré však Ježiša spoznali a niečo od Neho aj prijali?

Myslím, že na tomto príbehu o povolaní colníka Matúša sa stáva „chudoba ducha“ a aj jej protiklad „kvas farizejov“ jasne viditeľným.

Chudobní duchom potrebujú vykúpenie. Žijú z neho. V skutočnosti nič iné ako Krista nemajú. Nič iné nie je ich zdrojom. Nemajú a ani nikdy nebudú mať inú spravodlivosť ako Krista samého. Kristus je pre nich všetkým. Preto sú šťastní a preto zakúšajú Jeho kráľovstvo. Kričia o milosť a aj prijímajú Jeho milosť.

Perspektíva pre rok 2011

stiahnuť kázeň  (BJB Viera, 2.1.2011)

„Chudobní duchom“- Bohom vyhľadávaný a pre nás strategický postoj srdca.

Verím, že prechádzame procesom prípravy na to, čo Boh chce robiť v našej krajine. My by sme už možno chceli zakúšať veľké veci, prebudenia, zmeny celých miest, zakladanie nových zborov, obrátené zástupy, nonstop domy modlitby... Predsa však: nie je múdre pozerať pasívne na to čo nie je. A nie je ani múdre zostávať sklamaný s nostalgickými spomienkami na to, čo bolo na začiatku 90-tich rokov v našej krajine. Verím, že múdre je pochopiť to, čo Boh s nami robí teraz a neminúť to. Verím, že je to príprava. Príprava na dielo služby (Ef 4,12). Príprava na veľkú žatvu (J 4,35). Kľúčové v tejto príprave je schudobnieť:

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní v duchu<a>, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Posledné týždne viac uvažujem nad Pánovými výrokmi v Kázni na hore. Čítam znovu a znovu Blahoslavenstvá. A mám pocit akoby som vstupoval do iného sveta. Aký veľký rozdiel je v tom, čo považujeme za šťastie my, a čo Pán! Je viac než isté, že my si chceme zvoliť inú cestu. On však má pre nás dobrý dar, a dokonalý údel (Jk 1,17). On má s nami plán, konkrétne skutky, zámer... Preto nás Duch Svätý k tejto chudobe zámerne vedie. Do Jeho povolania totiž vieme vojsť len ako chudobní duchom. Možno najkratšia charakteristika tohto postoja by bola „odkázaní na milosť“. Verím, že preto koncom deväťdesiatich rokov prišlo akoby ochladnutie až stagnácia. Preto mnohí prešli odmietnutím. Preto toľko rozdelenia a zmätku v cirkvi, toľko sklamania z cirkvi, z vodcov... Preto na nás prichádzajú rozličné pokušenia. Akoby vždy bolo niečo, čo nás tlačí k zemi, čo nás pokoruje, čo nás brzdí... Nie je v tom však ani štipka zlomyseľnosti na Pánovej strane. Ako Pavol potreboval osteň, aj my ho potrebujeme, aby sme boli dostatočne chudobní v duchu a nepovyšovali sa. Pánove slová Pavlovi sú aj pre nás veľmi kľúčové:

2 Korintským 12:7  A aby som sa prevelikosťou zjavení príliš nepovyšoval, daný mi je osteň do tela, anjel satanáš, aby ma pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. 8  Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, 9  a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala na mne moc Kristova. 10  Preto mám záľubu v slabostiach, v pohaneniach, v tiesňach, v prenasledovaniach, v úzkostiach za Krista; lebo keď som slabý, vtedy som mocný.

Stačí nám Božia milosť? Nie je to náhodou tak, že chceme – a možno ešte oveľa viac – mnoho iného?

My (seba nevynímajúc) možno hľadáme vodcov, vplyv, výsledky, početný rast, vlastné zborové priestory... Možno hľadáme osobné ambície, zabezpečenie rodiny, úspech v povolaní a práci... A možno hľadáme aj to byť Bohu k dispozícii v službe a snažíme sa o vzťah s Ním... Toto všetko iste úprimne hľadali aj Laodicejčania (Zj 3,14-22). Chceli byť bohatí, úspešní, vplyvní, moderní, relevantní, príťažliví... Boh však mohol „dvere neba“ otvoriť len cirkvi vo Filadelfii, hoci mali malú moc (Zj 3,7-13), a zrejme boli pre svet absolútne neatraktívni. On stále hľadá chudobných duchom, ktorí by mohli obdržať veci Jeho kráľovstva, ktoré naozaj nie sú z tohto sveta.

Preto verím, že prechádzame Pánovou prípravou, aby nám mohol zveriť veci neba. Postupne vo mne rastie presvedčenie, že je najvyšší čas „schudobnieť v duchu“, aby sme mohli tieto „otvorené dvere neba“ zakúsiť. Pán stále hľadá tých, ktorých srdcia by boli celé otvorené Jemu:

2 Kronická 16:9  Lebo oči Hospodinove chodia sem a ta po celej zemi, aby dokázal svoju silu pri tých, ktorých srdce je celé obrátené k nemu.

A tak sa modlím, aby sme tento rok „schudobneli“ v tom všetkom, čo pokladáme za bohatstvo my na zemi a „zbohatli v tom“, čo pokladá za bohatstvo náš Pán. A keďže viem, že náš Pán hľadí na naše srdce, verím, že práve tam sa bude diať táto zmena. Koniec koncov, myslím si, že Duch Svätý už dlho pracuje na takejto našej chudobe.

Pane, obráť moje (naše) srdce správnym smerom. Navráť ma (nás) tam, kde si Ty. Priveď moje (naše) srdce napäť ku Tebe. Kiež v Tebe nájdem€ to najväčšie uspokojenie, aby som (sme) už nehľadal(i) to, čo pre mňa (nás) nemáš Ty. Pane, pomôž mi (nám) „schudobnieť v duchu“, aby som (sme) zbohatol(li) v Tebe, aby si mi (nám) mohol zveriť Tvoje kráľovstvo, aby na mne (nás) bol zreteľný Tvoj dotyk, aby toto mesto, táto krajina, mohli zakúsiť nie len cirkevnú organizáciu, ale skutočnú Božiu milosť – niečo Tvoje – niečo nebeské. Amen.

Tak aj vás pozývam ku hnaniu sa za nebeskými pokladmi tento rok, aj keď nás to nepochybne povedie ku pohrdnutiu tými pozemskými.

Konkrétne mám na mysli tieto tri veci, o ktoré myslím, že v našej príprave, ktorou prechádzame, ide:

Boh naozaj hľadá chudobných v duchu vedie nás k tejto chudobe.

Na to, aby sme niečo od Pána prijali, musíme to naozaj chcieť a zároveň veriť, že to pre nás On má. Je to postoj, kedy sme jednak na Jeho milosť odkázaní (lebo si nevieme a ani nechceme pomôcť sami a nahrádzať tak Jeho nenahraditeľné konanie), a jednak ju vieme prijať (teda nie sme zahľadení do seba, na svoju nehodnosť a úbohosť). Som šokovaný ako v pastorácii stretávam ľudí, ktorí chcú Boha použiť, nechať sa Ním požehnať, vytrhnúť z problémov..., ale nechcú sa Mu odovzdať a nie sú ochotní zomrieť sebe. A som šokovaný, keď stretávam ešte ďaleko viac ľudí, ktorí od Boha nevedia prijať ani len odpustenie, nie to ešte dotyk, či naplnenie Jeho Duchom, či povolanie, alebo vedenie..., pretože sú tak beznádejne väzňami odmietnutia, nehodnosti a výkonu. Možno preto, že je to akoby „slovenský model“ výchovy detí v rodinách a veľa ľudí vyrastá s pocitom, že všetko si musia zaslúžiť, a že boli odmietnutí a nepochopení svojimi najbližšími... Akokoľvek: Mnoho úprimných kresťanov, mnoho kresťanských vodcov obchoduje s Bohom, robia s Ním výmenný obchod, snažia sa Mu zapáčiť, ale vo vnútri sú deraví pocitom nehodnosti, neúspechu. Intimitu s Ním nahrádzajú drinou pre Neho. Jeho prítomnosť atmosférou dobrých akcií. Čas s Ním aktivitami. Samotu ľuďmi. Ticho hlukom. Očakávanie vopred jasným programom. Jedinečnosť napodobňovaním iných.

Je čas prestať hľadať čokoľvek iné a uspokojiť sa Jeho milosťou. Je najvyšší čas prijímať vierou milosť a prestať platiť za to, čo sa nedá kúpiť. Je čas prijať dar a vstúpiť do Pánovej extravagantnej lásky. Je čas schudobnieť v duchu.

Bohatstvo pýchy na jednej strane, alebo falošnej pokory na strane druhej musí ísť preč. Vlastne čokoľvek, čím nahrádzame Pánovu milosť a čo nás od nej oddeľuje musí ísť preč: naše vlastné ambície, naše túžby a plány, snaha sa páčiť iným, naše presvedčenia, spoliehanie sa na seba...

Dosť máme na Pánovej milosti. Nič viac nepotrebujeme. Toto je chudoba v duchu. Keď nám nepôjde o nič iné ako o Boha samotného, keď mu otvoríme srdcia a vyrovnáme chodník..., vtedy bude môcť prísť On sám – ako Kráľ slávy.

Zákerné je však to, že naša spoločnosť je naopak orientovaná na bohatstvo, úspech a vplyv. A my ani nevieme ako preberáme spôsob myslenia našej doby. Asi aj preto je toľko kresťanskej literatúr typu „Ako na to“, lebo hľadáme nie len úspech a víťazstvo, ale aj skratky k nim. Asi aj preto je trendom učiť sa vodcovstvu od sveta. Asi aj preto sú moderné dobré kresťanské kapely a dobrí rečníci, či kresťanskí umelci, alebo inak silne obdarovaní a vplyvní ľudia a pódiá... Je to však závislosť na Božej milosti? Je to naozaj očakávanie na Boha? Je to vec srdca?

Veľa som toho zažil pod pódiami, za nimi, a niečo aj na nich... Aj ja som v tomto kolotoči kresťanskej zábavy, a som ňou znepokojený. Aj ja si často pripadám, akoby som robil zabávača, roztlieskávača, povzbudzovača... Nehovorím, že mnohé z toho nie je Božie a pôsobenie Jeho milosti. Vôbec nie. Ani nechcem povzbudzovať ku kritike a odmietnutiu toho, čo dnes v cirkvi robíme. Aj keby to hneď bolo celé iba šou! Boh si to používa. Je to príprava. Necháva nás to totiž prázdnymi a to prázdno narastá až ku zlomenosti. Pódiá (či sedím pod nimi, alebo stojím a slúžim na nich, alebo som za nimi a viem, čo je v „zákulisí“...) ma privádzajú k ešte väčšiemu zúfalstvu a hladu.

A tu máme na výber: Rezignujeme a utečieme od pódií, od aktivít, z cirkvi, od vodcov, zo služby... , uspokojíme sa s tým a presvedčíme samých seba že tak toto je asi všetko? Alebo zostaneme kričiac kdesi v samote na Boha, až kým naozaj nebudeme zlomení pred Ním a nedostaneme niečo, čo nám už nikto nevezme?

Povzbudzujem vás k tejto druhej možnosti. Už nie je čas hľadať Pána tam, kde nie je. On sa dáva nájsť v skrytosti. On prichádza ku hladným a k tým, ktorí veria. A len On sám môže naplno uspokojiť dušu každého z nás. Bez Neho nás nič nadlho neuspokojí. Bez Neho náš hlad a smäd len porastie. Na jednej strane nie je príjemné byť hladným, smädným, neuspokojeným... No na strane druhej nás to privedie ku skutočným prameňom, ktoré nesklamú, lebo vyvierajú v nebi.

Chudobní duchom sa modlia: „Otče, posväť sa Tvoje meno!“ Oni prahnú po Bohu samom, po Jeho prítomnosti. A tak volajú, aby už Boh nebol „znesväcovaný“ ľudskými teológiami a praktikami. Volajú po Bohu, po tom aby Jeho meno bolo očistené, aby už nebolo len používané a zneužívané.

Preto Pán hovorí: Blahoslavení CHUDOBNÍ DUCHOM, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Možno preto máme problém rozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože CHUDOBU z princípu odmietame a snažíme sa kopírovať svetskú honbu za úspechom a šťastím v rôznom bohatstve tohto sveta.

Pán však zasľubuje - sprístupňuje svoje Kráľovstvo nebeské práve CHUDOBNÝM DUCHOM. Chudobní duchom totiž majú o Neho záujem. Chudobní duchom totiž nechcú len zBOHAtnúť. Oni už sú BOHAtí. Oni – aj keď nemajú toho na zemi mnoho - majú BOHA.

Boh hľadá tých, ktorí žijú pre Jeho kráľovstvo.

Verím, že žijeme v dobe obnovy zjavenia Božieho kráľovstva. Už sa to deje niekoľko posledných desaťročí: po celom svete vznikli prúdy zjednocujúce cirkvi v jednotlivých mestách, vznikli rôzne siete zborov, vznikli mnohé nadzborové spolupráce jednotlivých vodcov, v cirkvi je menej cítiť denominačnú príslušnosť a kresťania sa viac vnímajú ako časť jedného Kristovho tela. Zároveň sa oveľa viacej vyučuje o tzv. všeobecnom kňazstve a špeciálnom Božom povolaní pre každého človeka. Boh v nás obnovuje mentalitu Jeho kráľovstva, Jeho kráľovských detí, Jeho vlastného ľudu, ktorý Mu patrí:

1 Peter 2:9  Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla, 10  ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale teraz ste ľud Boží; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo.

My sme však ovplyvnení demokratickou spoločnosťou, v ktorej žijeme. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde máme slobodnú vôľu sa rozhodovať a hľadať si vlastnú cestu, kde rozhoduje väčšina, kde je vyzdvihnutá sloboda a ľudské práva. Je to systém vychádzajúci z humanizmu, založený na rešpekte a tolerancii. V strede týchto hodnôt je v podstate človek sám. Dokonca by sme mohli povedať, že ide o uctievanie človeka.

Božie kráľovstvo je však kráľovstvom, ktoré patrí a existuje len pre Kráľa samotného. V strede je Boh sám – Jeho vôľa, vláda, sláva... Ľudia sú Božím stvorením: sú stvorení na Pánov obraz. Sme tu pre Neho. Len v Ňom je naše naplnenie (šťastie, blahoslavenstvo), v Ňom je dôvod a zmysel našej existencie. Sme tu pre hlboké spoločenstvo s Ním, v ktorom Ho spoznávame, uctievame Ho, slúžime Mu... On nás stvoril s konkrétnym zámerom a plánom s nami. On je náš Dizajnér, Stvoriteľ.

Božie kráľovstvo je Božie panovanie – uplatňovanie Jeho vôle. Človek žijúci Božie kráľovstvo hľadá to, čo je Božou vôľou pre neho, Božím zámerom. Božie kráľovstvo je o sláve Boha – o Jeho uctievaní, vyvýšení... Človek žijúci v tomto kráľovstve uctieva svojho Stvoriteľa, hľadá Jeho slávu a koná všetko na Jeho slávu.

Demokracia, v ktorej žijeme nás ovplyvňuje jej hodnotami: Hľadáme to, čo je naše: svoje výhody, svoje cesty, svoje uplatnenie, svoje práva a pravdy; Uspokojujeme sa: s mienkou ľudí, s rozhodnutím väčšiny; Ako kresťania sme vnímaní len ako jedna z ciest a svetonázorov, ktorá je vhodná len dovtedy, kým sa nedotýka slobodnej vôle a hodnoty iných...

Niekedy mám pocit, že – ako kresťania – hľadáme „Božiu demokraciu“ a nie Božie kráľovstvo: človek v „demokratickej cirkvi“ je dôležitejší ako Boh; ľudské názory sú tu dôležitejšie ako Božie slovo; ľudská vôľa je prenikavejšia a lákavejšia ako Božia vôľa; rešpekt a tolerancia sú dôležitejšie ako láska a pravda...

Možno len stačí si položiť otázky:

- Na koľko je môj život (moje rozhodnutia, životný štýl...) postavený na Božom povolaní – na Jeho vedení?

- Nakoľko je postavený na mojej (prípadne ľudskej...) mienke a na rozhodovaní podľa svetskej múdrosti?

- Som tam, kde ma Boh chce mať?

- Robím to, k čomu ma Boh povolal (obdaroval)?

- Je Boh oslávený mojim životom?

- Sú ľudia dotknutí Božím dotykom prostredníctvom môjho života?

Pán však hovorí: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je KRÁĽOVSTVO nebeské. Možno aj preto máme problém plne porozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože v našej mysli a srdci je koncept demokracie a nie kráľovstva, pretože skôr sme orientovaní na niečo ľudské ako na niečo Božie, sme možno viac orientovaní na seba ako na Boha...

Chudobní duchom sa modlia „Otče, príď Tvoje kráľovstvo.“ Je to modlitba odovzdania sa a poddania sa Bohu. Táto modlitba nás kladie na Boží oltár. Chudobní duchom získavajú – zakúšajú KRÁĽOVSTVO. Zrejme aj preto, lebo ich srdce bije pre Boha samotného, lebo v Bohu je ich poklad. Boh je naozaj KRÁĽOM v ich živote a žijú ako občania KRÁľOVSTVA nebeského.

Boh hľadá tých, čo túžia po veciach neba.

Verím, že Boh sa nemení a stále má pre nás všetko to o čom čítame v Písme. Stále sú aktívni Jeho anjeli. Nebeské vojsko stále operuje po celej zemi. Keby sme mali možnosť nahliadnuť do duchovného sveta, asi by sme boli šokovaní, že aj keď sa nám to prirodzene nezdá, predsa je tam rušno a obrovský duchovný zápas gigantických bytostí a armád. Boh stále dáva svojim dieťatkám prorocké sny a aj nadprirodzené vedenie a múdrosť. Boh neprestal byť tým, ktorý koná divy znamenia a zázraky. Ba dokonca si myslím, že viacerí už nevedomky pohostili anjelov.

Myslím, že nárast duchovnej aktivity – Božej i diabolskej – vidíme jednak v mnohých prebudeniach po svete a náraste cirkvi a jednak aj v náraste okultizmu a rôznych duchovných alternatív.

Diabol prichádza teatrálne, strháva pozornosť, uvádza do úžasu, rozptyľuje a zvádza ľudí komediálnymi kúskami jeho posluhovačov. Sľubuje bohatstvo, nadprirodzené poznanie a vplyv. Ba dokonca sľubuje harmóniu, pokoj a zdravie... jeho marketing je veľmi úspešný. Využíva konzum, zábavu a duchovný hlad. Ľudia, ktorí sa tomuto otvorili, však aj tak zostávajú ešte viac hladní, znudení, prázdni, nepokojní, vydesení strachmi, zgniavení úzkosťou, zotročení obradmi a manipuláciou v rôznych okultných, či alternatívnych komunitách. Keď však vidím podobné praktiky aj v cirkvi, som viac než znepokojený. Je to však realita našich dní.

Božia armáda zasahuje úplne inak. Božie kráľovstvo k nám neprichádza tak, aby sme ho pozorovali. Anjeli a Duch Svätý konajú často neviditeľne práve preto, aby viditeľným bol Pán. Preto nie je múdre orientovať sa na rôzne nadprirodzené prejavy a skúsenosti. Aj tak sa im nevyhneme pokiaľ hľadáme Pána a sme Mu poslušní. Pokiaľ zvestujeme Jeho kráľovstvo slovami, skutkami a životom, potom Jeho kráľovstvo aj prichádza.

Verím, že je čas naplno rátať s vecami neba. Pán nás vedie, aby sme sa modlili: „ Otče, buď Tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi.“ Verím, že Boh hľadá mužov a ženy, ktorí sa neuspokoja so svojimi prirodzenými možnosťami, ktorí nebudú chcieť byť len podobní svetu v jeho umení a zábave. Verím, že aj svet hľadá veci neba. My sa možno snažíme ľudí upútať umením, hudbou, zábavou... Snažíme sa byť relevantní, nízkoprahoví, príťažliví, zrozumiteľní. A na tom iste nie je nič zlého. Rovnako aj apoštol Pavel bol pripravený urobiť čokoľvek, aby zvesť evanjelia bola čo najprijateľnejšia pre ľudí. Predsa však: aj svet hľadá nebo. Aj ľudia vo svete sú hladní po svojom Stvoriteľovi:

Rímskym 8:19  Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích. 20  Lebo stvorenstvo je podriadené márnosti, a nepodriadilo sa dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podriadil, 21  v nádeji, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích. 22  Lebo vieme, že celé stvorenstvo spolu vzdychá a spolu bolestí jako v pôrode až doteraz.

Boh hľadá mužov a ženy, ktorí hľadajú Jeho samotného, ktorí žijú pre Neho ako Jeho vlastníctvo, a ktorí túžia po veciach neba, pretože tam je ich domov. Boh túži vo svojej sláve prebývať v strede svojho ľudu. On túži po nás ďaleko viac, ako my tomu veríme, ako my po Ňom.

Verím, že žijeme v dobe, kedy sa naša pozornosť viac obracia na nebo, na druhý Pánov príchod, na Jeho mocné pôsobenie, ktoré nijako my sami nevieme vypôsobiť, ani nahradiť. Toto je čas prípravy aj na konanie divov, znamení a zázrakov. Pán nás pripravuje na dielo služby, na chodenie v Jeho nadprirodzenej moci a pomazaní, na službu duchovnými darmi...

Mohol by nám dnes dôverovať? Mohol by nám teraz zveriť tieto nadprirodzené veci? Čo by s nami urobili prorocké dary, alebo dary uzdravení? Zostali by sme pokorní, zlomení a hľadajúci len a len Pána samotného? Zostali by sme verní? Nezneužili by sme to?

Pán nás pripravuje na nebeské veci práve tak, že nás učí byť a zostávať chudobnými v duchu, závislými na Ňom, odkázanými na Jeho milosť, zamilovaní do Neho, milujúcimi iných Jeho láskou. Keď sa modlíme „buď Tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi“, tak sa nemodlíme len za veci neba, ale aj lásku, motiváciu, postoje a hodnoty neba. Táto modlitba je modlitbou o zmenu na Pánov obraz. Je to však modlitba chudobných duchom.

Ako bude táto príprava pokračovať, ako budeme schudobnievať v duchu, ako sa budeme odovzdávať Bohu ako Jeho vlastníctvo a zakúšať tak Jeho kráľovstvo..., tak bude pribúdať aj množstvo zakúsení neba, vyliatí Ducha, duchovných darov, divov, zázrakov, aktivity anjelov... Chudobní duchom však už tomu nebudú venovať veľa pozornosti, bude to pre nich samozrejmosťou. Chudobní duchom budú stále hľadieť na svojho Pána a uspokojení budú v Jeho milosti. Chudobní duchom si budú vychutnávať žatvu, lebo budú zlomení pre Pána. Boh im bude môcť dôverovať a zveriť svoje kráľovstvo.

 

Chudobní duchom

Chudobní duchom

(Mt 5,3)

stiahnuť kázeň

(BJB Tekovké Lužany 12.12.2010)

Bohom vyhľadávaný postoj srdca človeka

Existuje vnútorný postoj človeka, o ktorom Boh hovorí, že ho hľadá. Ľudia s týmto postojom zakúšajú Boha, pretože On sám, ku ním prichádza, aby sa ich dotkol, aby ich pozdvihol, viedol a požehnal:

Izaiáš 57:15  Lebo takto hovorí vysoký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý: Bývam na výsosti a na svätom mieste a s tým, kto je zdrteného a poníženého ducha, oživujúc ducha ponížených a oživujúc i srdce zdrtených.

Izaiáš 66:1  Takto hovorí Hospodin: Nebesia sú mi stolicou, a zem je podnožou mojich nôh. Kde jaký je to dom, ktorý mi vystavíte? Alebo kde je nejaké miesto môjho odpočinku? 2  Veď to všetko učinila moja ruka, a tak sa to všetko stalo, hovorí Hospodin. Ale na tohoto hľadím: na utrápeného a na toho, kto je zdrteného ducha a trasie sa nad mojím slovom.

Matúš 5:3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Jakub 4:6  Ale dáva väčšiu milosť. Preto hovorí Písmo: Bôh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. 7  Poddajte sa tedy Bohu a sprotivte sa diablovi, a utečie od vás. 8  Priblížte sa Bohu, a priblíži sa vám. Umyte ruky, hriešnici, a očistite srdcia, vy, ktorí ste dvojej mysle. 9  Bedárte, žiaľte a plačte! Váš smiech nech sa obráti v žalosť a radosť v zronenosť! 10  Ponížte sa pred tvárou Pánovou, a povýši vás.

1 Peter 3:3  ktorých ozdobou nech nie je vonkajšia ozdoba, ktorá záleží v zápletoch vlasov, vo vešaní na seba zlata alebo v obliekaní sa do nádherného rúcha, 4  ale skrytý srdca človek v neporušiteľnom krotkosti a tichosti ducha, čo je drahocenné pred Bohom.

Pokiaľ čo len trošku túžime po tom zakúšať Boha vo svojom živote, spoznávať Ho takého, aký On naozaj je..., potom sa iste budeme zaujímať o vnútorný postoj srdca, ktorý Boh hľadá, ktorý je Jemu príjemný.

Tento postoj nie je výsledkom ľudskej ušľachtilosti a charakteru, dokonca nie je ani výsadou len niektorých tichých a melancholických ľudí. Tento postoj sa nedá napodobňovať, ba vlastne kedykoľvek sa o to snažíme z vlastných síl a len navonok, hrozí nám, že skĺzame do náboženskosti – postoja farizejov, ktorí sa snažili byť spravodlivými pred Bohom, boli na to patrične hrdí, ale výsledkom bolo niečo, čo Pán nazval „kvas farizejov“, a čo Mu bolo doslova odporné.

Postoj chudobných duchom je ovocím Ducha Svätého. Je to ovocie premeny človeka v dôsledku Božieho dotyku. Toto ovocie dozrieva tam, kde človek úprimne hľadá Božie kráľovstvo na prvom mieste a kde vytrvá v procese zomierania sebe a odovzdanosti Bohu.

Koniec koncov práve „ovocie Ducha“ najlepšie vystihuje tento vnútorný postoj chudobných duchom:

Galatským 5:22  Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť;

Hneď prvá veta v Pánovom vyučovaní – známom ako Kázeň na hore – je namierená práve na tento postoj. Iste aj preto, že je to to najkľúčovejšie pre to, aby človek mohol zakúšať Božie kráľovstvo.

Matúš 5:1  A vidiac tie zástupy vyšiel na vrch, a keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci, 2  a otvoriac svoje ústa učil ich nasledovne: 3  Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 4  Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. 5  Blahoslavení tichí, lebo oni dedične obdržia zem. 6  Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravedlivosti, lebo oni budú nasýtení. 7  Blahoslavení milosrdní, lebo oni dojdú milosrdenstva. 8  Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha. 9  Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj, lebo oni sa budú volať synmi Božími. 10  Blahoslavení prenasledovaní pre spravedlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 11  Blahoslavení budete, keď vás budú haniť a prenasledovať a luhajúc hovoriť na vás všetko zlé, pre mňa. 12  Radujte sa a plesajte, lebo je mnohá vaša odplata v nebesiach. Lebo tak iste prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.

Lenže tieto hodnoty, ktoré Pán hneď na začiatku vyzdvihol a urobil ich základom Jeho vyučovania, sú nám cudzie, nepríjemné, nepohodlné...

Tri prekážky porozumenia Kázni na hore

Skôr ako pristúpime k hlbšiemu skúmaniu Blahoslavenstiev, si potrebujeme vážne uvedomiť túto skutočnosť: Je evidentné, že čelíme vážnym problémom porozumieť týmto Pánovým slovám. Aj preto doteraz vzniklo niekoľko spôsobov ako tieto Pánove slová – a celú Kázeň na hore – zľahčiť, prispôsobiť, nájsť spôsob ako ich vykladať tak, aby boli prijateľné v našej dobe.

1. My dnes nepokladáme chudobu za šťastie

Toto si musíme úprimne priznať. Je to tak. V našej dobe zažívame niečo úplne opačné: honbu za úspechom, ziskom, nezávislosťou, zabezpečením, zdravím, presadením sa... Či chceme, či nie, sme ovplyvnení myslením tohto sveta. Najväčšou výzvou pre nás je rozlíšiť práve mieru tohto vplyvu sveta na nás a potom ju prelomiť:

Rímskym 12:2  A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste zkúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!

Existujú totiž aj Blahoslavenstvá sveta – doby, v ktorej žijeme. Keď ich jasne pomenujeme, možno budeme zrazu zreteľne vidieť, že podľa nich reálne viac žijeme ako podľa Pánových blahoslavenstiev:

J.B.Philips sformuloval Blahoslavenstvá, ktoré platia v kráľovstve tohto sveta takto:

• Šťastní sú priebojní, lebo oni sa vo svete presadia.

• Šťastní sú tvrdí, lebo tí životu nikdy nedovolia, aby ich zranil.

• Šťastní sú tí, ktorí sa sťažujú, lebo nakoniec sa im vyhovie.

• Šťastní sú ľahostajní, lebo tí si so svojimi hriechmi starosti nerobia.

• Šťastní sú tí, ktorí zotročujú iných, lebo oni majú výsledky.

• Šťastní sú dobre informovaní tohto sveta, lebo oni sa vyznajú.

• Šťastní sú násilníci, lebo vedia, ako na seba upútať pozornosť.

Je to bolestivé a naozaj to chce drastickú úprimnosť, ale ak sme úprimní, musíme si otvorene priznať, že skôr utekáme pred postojom chudobných duchom.

V gr. slovo „chudobní“ použité v Mt 5,3 nemá význame len materiálnej chudoby. Ide o postoj srdca, nie sociálny status. Napr. je toto slovo použité aj v 2K 6,10, kde sa vedľa tejto chudoby zdôrazňuje ešte aj materiálna chudoba „nič nemajúci“, teda toto slovo neznamená len materiálnu chudobu. Doslova by sme ho mohli prekladať: žobrajúci, núdzny, chudobný, úbohý...

Lenže toto je presne to, čo nechceme, pred čím utekáme, čomu sa snažíme vyhnúť. Naša doba je zameraná na bohatstvo – telesné, duševné a duchovné. A aj my – kresťania – sme týmto trendom ovplyvnení:

- Bežíme za materiálnym zabezpečením a imponuje nám predstava dobrého príjmu a vlastného bývania (nehovoriac o americkom sne byť „za vodou“, kedy môžem robiť, čo chcem a nemusím robiť to čo nechcem). Možno to tak navonok nevyzerá, možno aj dávame veľa pri zbierkach. Predsa však: Nie je práve toto najdôležitejší faktor podľa ktorého sa rozhodujeme pre zamestnanie a životný štýl? Nie je toto ten najhlavnejší faktor, kvôli ktorému: sa zadlžujeme, nemáme čas, sme zaneprázdnení, sme ustarostení, nestíhame, zažívame stres, všetko ostatné odkladáme bokom: trpia naše vzťahy, manželstvá, výchova detí, strádame duchovne, opúšťame službu a spoločenstvo...

- Bežíme za duševným bohatstvom: zakladáme si na postavení, vzdelaní, inteligencii, povesti, imidži, mienke ľudí, rodine, príslušnosti k cirkvi, umení, športe, úspechu... Je to tak. Aj my – kresťania – holdujeme tak svetským hodnotám. Dokonca do takej miery, že: to otupuje naše ostrie, okráda nás to o čas, robí nás to prijímačmi osôb, rozdeľuje nás to. Dokonca otvorene obdivujeme vzdelaných, úspešných, nadpriemerne obdarovaných, vysoko postavených, tzv. vplyvných a mienkotvorných kresťanov. Pokladáme to za Božie požehnanie a potvrdenie ich správnosti, hodnovernosti.

- Bežíme za duchovným bohatstvom: za vzdelaním, dobrým vyučovaním, umením a hudbou v kresťanskom prostredí, programami a projektmi s veľkou víziou... Navonok to vyzerá ako niečo mocné, pomazané, vplyvné, úspešné a požehnané... V skutočnosti je to len náhrada za osobné duchovné strádanie, snaha dobehnúť a získať to, čo sme osobne stratili vo svojej modlitebnej komôrke pri Pánových nohách, honba za „pomazanými“ našej doby, uctievanie vodcov namiesto Pána ako Vodcu, preberanie svetských spôsobov namiesto hľadania Pánovej tváre... Je to však oklamanie. Myslíme si že vieme všetko, že sme úspešní a duchovní... Opak je však pravdou a platia pre nás Pánove slová cirkvi v Laodicei (Zj 3,18-22).

Pán však hovorí: Blahoslavení CHUDOBNÍ DUCHOM, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Možno preto máme problém rozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože CHUDOBU z princípu odmietame a snažíme sa kopírovať svetskú honbu za úspechom a šťastím v rôznom bohatstve tohto sveta.

Pán však zasľubuje - sprístupňuje svoje Kráľovstvo nebeské práve CHUDOBNÝM DUCHOM. Chudobní duchom totiž majú o Neho záujem. Chudobní duchom totiž nechcú len zBOHAtnúť. Oni už sú BOHAtí. Oni – aj keď nemajú toho na zemi mnoho - majú BOHA.

2. My dnes žijeme v demokracii – a systém kráľovstva je pre nás cudzí

Túto skutočnosť si uvedomujeme asi najmenej, a pri tom má na nás tak obrovský vplyv. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde máme slobodnú vôľu sa rozhodovať a hľadať si vlastnú cestu, kde rozhoduje väčšina, kde je vyzdvihnutá sloboda a ľudské práva. Je to systém vychádzajúci z humanizmu, založený na rešpekte a tolerancii. V strede týchto hodnôt je v podstate človek sám. Dokonca by sme mohli povedať, že ide o uctievanie človeka.

Božie kráľovstvo je však kráľovstvom, ktoré patrí a existuje len pre Kráľa samotného. V strede je Boh sám – Jeho vôľa, vláda, sláva... Ľudia sú Božím stvorením: sú stvorení na Pánov obraz. Sme tu pre Neho. Len v Ňom je naše naplnenie (šťastie, blahoslavenstvo), v Ňom je dôvod a zmysel našej existencie. Sme tu pre hlboké spoločenstvo s Ním, v ktorom Ho spoznávame, uctievame Ho, slúžime Mu... On nás stvoril s konkrétnym zámerom a plánom s nami. On je náš Dizajnér, Stvoriteľ.

Božie kráľovstvo je Božie panovanie – uplatňovanie Jeho vôle. Človek žijúci Božie kráľovstvo hľadá to, čo je Božou vôľou pre neho, Božím zámerom. Božie kráľovstvo je o sláve Boha – o Jeho uctievaní, vyvýšení... Človek žijúci v tomto kráľovstve uctieva svojho Stvoriteľa, hľadá Jeho slávu a koná všetko na Jeho slávu.

Demokracia, v ktorej žijeme nás ovplyvňuje jej hodnotami: Hľadáme to, čo je naše: svoje výhody, svoje cesty, svoje uplatnenie, svoje práva a pravdy; Uspokojujeme sa: s mienkou ľudí, s rozhodnutím väčšiny; Ako kresťania sme vnímaní len ako jedna z ciest a svetonázorov, ktorá je vhodná len dovtedy, kým sa nedotýka slobodnej vôle a hodnoty iných...

Niekedy mám pocit, že – ako kresťania – hľadáme „Božiu demokraciu“ a nie Božie kráľovstvo: človek v „demokratickej cirkvi“ je dôležitejší ako Boh; ľudské názory sú tu dôležitejšie ako Božie slovo; ľudská vôľa je prenikavejšia a lákavejšia ako Božia vôľa; rešpekt a tolerancia sú dôležitejšie ako láska a pravda...

Možno len stačí si položiť otázky:

- Na koľko je môj život (moje rozhodnutia, životný štýl...) postavený na Božom povolaní – na Jeho vedení?

- Nakoľko je postavený na mojej (prípadne ľudskej...) mienke a na rozhodovaní podľa svetskej múdrosti?

- Som tam, kde ma Boh chce mať?

- Robím to, k čomu ma Boh povolal (obdaroval)?

- Je Boh oslávený mojim životom?

- Sú ľudia dotknutí Božím dotykom prostredníctvom môjho života?

Pán však hovorí: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je KRÁĽOVSTVO nebeské. Možno aj preto máme problém plne porozumieť tomuto blahoslavenstvu, pretože v našej mysli a srdci je koncept demokracie a nie kráľovstva, pretože skôr sme orientovaní na niečo ľudské ako na niečo Božie, sme možno viac orientovaní na seba ako na Boha...

Chudobní duchom však získavajú – zakúšajú KRÁĽOVSTVO. Zrejme aj preto, lebo ich srdce bije pre Boha samotného, lebo v Bohu je ich poklad. Boh je naozaj KRÁĽOM v ich živote a žijú ako občania KRÁľOVSTVA nebeského.

3. My sme dnes viac zameraní na život na zemi ako na nebo

Tretím dôvodom je naše zameranie na tento svet. Áno, žijeme na zemi. Prežívame bytostne prítomné pozemské problémy. Dotýka sa nás to tak veľmi.

Predsa však: nie sme tu pre tento vek. Sme tu pre ten budúci vek: pre večnosť s Bohom. Naše tváre sú (mali by byť) upriamené na Ženícha, pre ktorého sme Jeho milovanou nevestou, pre ktorú si už každú chvíľu príde. Toto je (malo by byť) našim refrénom, našou piesňou, vyznaním, očakávaním, nádejou, radosťou, zdrojom sily, inšpiráciou...

Ale je to skutočne tak? Naozaj hľadíme do neba? Naozaj očakávame (ako aj Abrahám) mesto, ktorého staviteľom nie je človek, ale Boh? Naozaj naša vlasť je v nebi? Naozaj si bytostne uvedomujeme, že tam si nič z tohto sveta nebudeme môcť vziať so sebou (okrem duší, ktoré sme pre Krista získali)? Naozaj si uvedomujeme, že ani tá najväčšia sláva, alebo bohatstvo tu na zemi nie je porovnateľná ani len jediným jedným metrom štvorcovým nebeskej pôdy? Naozaj sme rozochvení bázňou pred svätým Bohom? Naozaj sme úplne premožení svätou láskou nášho Boha?

Alebo sme ďaleko viac plní tohto sveta a veku? Lebo ak áno, potom aj naše snahy a očakávanie nebudú „zhora“ – a potom aj naše spôsoby nebudú „nebeské“ – a samozrejme aj naše cirkevné zbory sa budú viac podobať na pozemské kluby a komunity ako na „nebeské mesto, ktorého staviteľom je Boh sám, a v ktorého strede je Jeho sláva“.

Pán však hovorí: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo NEBESKÉ. Chudobní duchom sú orientovaní na nebo. Aj preto sú na zemi považovaní za „chudobných“, hoci z nebeského pohľadu večnosti sú tými najbohatšími pozemšťanmi. Pokiaľ však sme „bohatí v tomto veku, a vo veciach sveta“, asi ťažko budeme rozumieť Pánovmu pohľadu a asi ťažko budeme zakúšať už tu na zemi NEBESKÉ VECI.

Aby sme porozumeli chudobným duchom, možno nám pomôže jednoduché porovnanie 10 charakteristík chudobných ľudí (na rozdiel od bohatých). Premýšľajme nakoľko sú to naše charakteristiky a nakoľko nás naopak vôbec nevystihujú. Verím, že aj na pozadí Pánovho života a biblických príbehov nám to bude uchopiteľnejšie.

1. Vedia, že potrebujú vykúpenie.

Bohatí vykúpenie nepotrebujú. Oni ho majú vo veciach, na ktoré sú bohatí: či materiálnych, duševných, alebo aj duchovných. Čokoľvek v čo dúfame, je naším bohatstvom, pretože kde je náš poklad, tam bude aj naše srdce (Mt 6,21; L 12,34). Bohatí v tomto veku a vo veciach sveta sa spoliehajú na svoje vlastné zdroje (L 12,19; Zj 3,17). Oni sa snažia vykúpiť sa sami: peniazmi, skutkami, obetavosťou, službou, výkonom... Oni sa snažia na Boha a na ľudí zapôsobiť. Oni uplácajú svoje svedomie a presviedčajú sa, že nie sú až tak zlí, ba naopak sú úspešní, vplyvní a užitoční.

Naopak chudobní duchom sú BOHAtí v BOHU samom. Uvedomujú si obrovskú ľudskú biedu, hlboký pád človeka v hriechu (R 3,23; 5,12; Iz 53,6), oklamanie ovocím zo stromu poznania dobra a zla (Pr 14,12; 16,25). Vedia, že ich vlastná spravodlivosť je ako ohyzdné a hnilé rúcho (Iz 64,5). Vedia, že ich srdce ja najľstivejšie zo všetkého (Jer 17,9), preto nie lenže nedúfajú v seba, ale vedia, že potrebujú vykúpenie – záchranu – aj pred sebou samými, ba vlastne hlavne pred sebou samými. Vedia, že ich myšlienky a cesty sú veľmi vzdialené od tých Božích (Iz 55,8-9), preto tak naliehavo hľadajú Božie vedenie (Ž 139,23-24). Chudobní duchom hľadia na kríž. Pre nich je obeť Božieho Baránka tou jedinou záchranou a vykúpením.

2. Vedia aj o svojej závislosti na sebe navzájom.

Bohatí nepotrebujú pomoc ľudí, lebo si vedia pomôcť sami. Často práve táto okolnosť ich nezávislosti v nich vypestuje presvedčenie a spôsob života akoby aj naozaj boli nezávislí od ľudí. Preto sa ľuďmi neobklopujú – aspoň nie tými, na ktorých by boli nejako závislí. Preto neradi vstupujú do situácií, ktoré nemajú oni sami pevne v rukách. Nevstupujú do služby, kde by boli závislí na iných kresťanoch. Často postavia svoju službu na sebe samých. Ich orientácia je jasne na ich silné stránky, obdarovania, schopnosti, zdroje... Nechcú vidieť svoje slabé stránky a jednať s nimi. Sú presvedčení, že práve ich úspech a sila v niektorých oblastiach je potvrdením ich samých, ich pravosti, učenia, charakteru... Keby to bolo na nich, nikdy by sa nedostali v živote do situácií, kedy padajú pod krížom...

Obraz, kedy Pán Ježiš nevládze niesť svoj kríž na ceste na Golgotu, je pre mňa v tomto veľmi silný. Hovorí mi o tom, že cesta, po ktorej ma Boh vedie – Jeho povolanie a služba – ma privedú aj do takýchto okamihov slabosti, zlomenosti, vyhorenia, neschopnosti ísť ďalej. My sa doslova potrebujeme dostať až na hranice našich síl a zdrojov, aby sme okúsili Pánovu silu a Jeho neobmedzené možnosti. Touto cestou šiel aj Pán Ježiš. Aj On sa učil poslušnosti utrpením (Žid 5,8). A nás pozýva nasledovať Jeho šľapaje (1Pt 2,21). Vidíme však, že neostal na tejto ceste bez pomoci. Na jednej strane sa dostáva do bodu, kedy ďalej nevládze, no na druhej strane je tam muž, ktorý berie Jeho kríž a pomáha Mu.

Chudobní duchom zakúšajú tieto cesty. Oni sú závislí na Bohu (nie na sebe a svojom obdarovaní a zdrojoch...) a tak sa nechajú Bohom viesť aj na cesty, na ktorých nemajú všetko v rukách, na ktorých sú dokázaní na pomoc iných ľudí. Čo je však nádherné, je fakt, že takýchto ľudí nám Boh vždy pošle. On nás doslova vedie po cestách, kedy potrebujeme iných, ich pomoc, doplnenie, korekciu, spoločenstvo... Chudobní duchom tieto cesty neminú, nevyhýbajú sa im.

Bohatí naopak: od týchto ciest utekajú, lebo pre nich je prijímať pomoc pokorujúce a nepríjemné. Oni chcú dosiahnuť svoj vlastný úspech, aby mohli potom vypnúť hruď a povedať: toto som dokázal ja.

Lenže, či bohatí, alebo chudobní – všetci čelíme v živote situáciám, kedy sme doslova na kolenách. Ako povedal Pán, búrka, veľké vody, vetry sa skôr či neskôr oboria na dom múdreho i blázna a odhalia ich skutočnú stabilitu.

Preto sú šťastní chudobní duchom, lebo oni prijmú strategickú pomoc od ľudí, ktorých im Boh pošle.

3. Svoju istotu nezakladajú na veciach, ale na ľuďoch.

Bohatí sú orientovaní práve na svoje bohatstvo. Ich srdce ja tam, kde je ich poklad (Mt 6,21; L 12,34). Je zaujímavé a zároveň hrozné pozorovať, ako slabo sú orientovaní na ľudí. Vyjadruje to napr. príslovie „Sýty hladnému neverí“. Bohatí sa orientujú na veci, ktoré pokladajú za dôležité: materiálne bohatí zväčšujú svoj majetok a starajú sa oň; talentovaní ľudia – géniovia robia všetko preto, aby vo svojom obore vynikali čo najviac – orientujú sa na svoju špecializáciu; duchovne obdarovaní „boháči“ – charizmatické osobnosti sú orientovaní na svoju službu, dary, vplyv... Na prvý pohľad je to prirodzené a správne. Aký je však pohľad večnosti? Čo je pokladom v nebi, ktorý si máme zhromažďovať?

Život Pána Ježiša je v tomto paradoxným príkladom. Vyrástol ako syn remeselníka. Čakali by sme, že v tejto oblasti pôjde v šľapajach otca a urobí všetko preto, aby sa presadil ako tesár, aby si zarobil na živobytie, aby zbohatol a prípadne sa dostal na úroveň kedy nebude musieť pracovať, ale bude zamestnávať iných... Tak isto by sme mohli čakať, že sa presadí ako učiteľ zákona – rabín, že si otvorí svoju vlastnú školu pre prominentné deti z rodín z radov saducejov a farizejov, alebo že bude známy ako intelektuál zahrabaný v židovských zvitkoch... Tiež by sme mohli čakať, že využije aspoň svoj charizmatický vplyv a uvedie do pohybu hnutie, ktoré by mohlo byť nábožensko-národnostným. Koniec koncov toto od neho mnohí čakali. Mohol začať pracovať na svojej kariére a stretávať sa so strategickými vplyvnými mužmi svojej doby...

Vidíme úplne iný obraz: Ježiš si vyberá 12-tich jednoduchých mužov (z ktorých my by sme možno oslovili len Judáša), odchádza do najzapadlejšieho okresu (dokonca aj Jeho vlastní bratia mu radili, aby šiel žiť do Jeruzalema), a solídne investuje do nich celé 3 roky, hoci mohol byť tým najzaneprázdenejším mužom, ktorý na osobné učenícke vzťahy nemá čas.

Myslím, že v Jeho živote vidíme práve to, čo On nazval „chudobní duchom“. A práve toto je jeden z tých aspektov: Ježiš nebol orientovaní na seba samého. Jemu nešlo o Jeho vlastnú službu, presadenie sa, úspech, kariéru, obľúbenosť, popularitu... On neinvestoval do seba. Nezvolil si prirodzené cesty pre uplatnenie sa. Len bol poslušný Otcovi a orientoval sa na ľudí. Chudobní duchom robia niečo podobné. Oni za sebou nenechávajú seba, ale ľudí. Oni sa dotýkajú ľudí úplne iným spôsobom. Oni zastavujú ľudí na ich vlastných cestách, pretože žijú takým spôsobom, že to doslova „ide proti prúdu“, že to odhaľuje ducha ich doby. Ľudia sú takto konfrontovaní s ich sebectvom, materializmom, náboženskosťou... Chudobní duchom vyzerajú ako obyčajní ľudia, dokonca ako čudáci, ktorí „nie sú na prachy“ a sú spokojní s málom, ba dokonca sa nasadzujú pre iných. Chudobní duchom majú čas pre ľudí. Vedia totiž že si nič iné so sebou do večnosti nevezmú.

4. Očakávajú len málo od súťaženia, ale veľa od spolupráce.

Myslím, že ani netreba odhaľovať túto vlastnosť bohatých: stále sa porovnávajú s inými (či už s vnútornou potrebou vyniknúť, alebo so závisťou a svojou vlastnou vnútornou nespokojnosťou). Bohatí súťažia, porovnávajú sa, vedú boj, ukazujú prstom, súdia iných. Akoby im vedomie ich silnej stránky dávalo mandát súdiť iných.

Keď farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve k Ježišovi, aby ho skúšali aký postoj zaujme na základe Mojžišovho zákona ku tejto žene, ukázali v plnej nahote postoj bohatých: Ich spôsobom myslenia bolo porovnávanie sa. Nemali problém vopred túto ženu odsúdiť a kameňovať. Naopak v porovnaní s ňou seba videli ako svätých. Dokonca všetko toto bolo o tom, aby sa porovnávali s Ježišom, aby s Ním súťažili. Evanjeliá jasne hovoria o tom, ako žiarlili na popularitu Jána, alebo Ježiša a ako pre svoju pýchu odmietli jedného i druhého.

To ako Pán Ježiš túto ženu neodsúdil (J 8,17) však ukazuje úplne iný postoj – postoj chudobných duchom, ktorí iných dvíhajú a vracajú im hodnotu, dávajú novú šancu, nový začiatok. Pán túto ženu pozdvihol na svoju úroveň. Nemala pri ňom pocit, že je niekto druhotriedny a zbytočný. On ju pozval do spolupráce, do nasledovania Boha Otca. Chudobní duchom dvíhajú ľudí naspäť do Božej hodnoty, ktorú majú. Povzbudzujú iných ku nasledovaniu Boha.

Verím, že keby sme boli chudobní duchom, naše cirkvi by boli plné pokánie robiacich hriešnikov, ktorí by neboli ukameňovaní a odsúdení, ale prijatí, pozdvihnutí a obnovení... Mali by sme medzi sebou omnoho menej bariér a rozdelení. Spolupracovali by sme spolu napriek našim rozdielom, ba dokonca napriek pádom, chybám a slabostiam. Chudobní duchom vedia, že sú na jednej lodi. Len bohatí majú tendenciu hádzať ostatných cez palubu.

5. Dokážu rozlíšiť medzi životnými nutnosťami a prepychom.

Typickým príkladom myslenia bohatých je Judáš. Keď videl ženu, ktorá robila nádobu s nardovou masťou, ktorá predstavovala jej veno a mala hodnotu ročného príjmu, aby ňou jeden jediný krát pomazal Pána Ježiša..., neveril vlastným očiam. Bolo to pre neho nepredstaviteľné plytvanie. Vôbec nerozumel uctievaniu, prejavu lásky a odovzdanosti tejto ženu ku Pánovi. Videl peniaze, hodnotu, projekty, svoje možnosti s týmito prostriedkami...

Pre tú ženu to však bolo vyznanie jej viery a lásky. Jej viera mala skutky. Jej láska mala ovocie. Nevidela drahú masť, jej hodnotu. Koniec koncov táto nádobka bola prepychom. Či s ňou, alebo bez nej sa dalo žiť. Ona videla Pána. Nebola závislá na svojom prepychu. Bola chudobná v duchu. A Pán jej rozumel. Nijako ju nenapomenul z nehospodárnosti, z premárnenej príležitosti pomôcť chudobným. Naopak. Vyzdvihol jej skutok. Prijal jej vyznanie a jej obeť. Jej chudoba v duchu spôsobila, že mohla pristúpiť k Pánovi nesmierne jedinečným, intímnym a extravagantným spôsobom. Chudobní duchom sa nenechajú okradnúť o niečo veľmi osobné s Pánom. Oni prinesú obete – dary prvej lásky. Preto ich Pán označuje za šťastných. Lebo oni zakúsia Pána veľmi jedinečne a osobne.

Naopak bohatí to neurobia. V ich očiach takéto skutky prvej lásky sú stratou a chybou v dobrom správcovstve. Oni nakladajú s prepychom rovnako ako so životným minimom.

6. Dokážu čakať, lebo si vypestovali nezlomiteľnú trpezlivosť z vedomia, že nie sú nezávislí.

Na prvý pohľad sa zdá pozícia bohatých, ktorí sú nezávislí na pomoci zvonku veľmi dobrá. Môžu mať všetko, čo chcú bez čakania, bojov, odriekania, viery... V skutočnosti však prichádzajú o niečo, čo by sme mohli nazvať vnútornou pevnosťou, hrdinstvom viery, skalopevnou vytrvalosťou. Pri nasledovaní Boha však práve toto potrebujeme. Je napr. zaujímavé vidieť, že Izraelci síce dostali zasľúbenú zem, ale museli o ňu vážne bojovať. Ako náhle prestali bojovať o zasľúbenú zem, odpadávali od Hospodina. Generácia, ktorá tieto boje nepoznala bola odpadlícka a Boh im musel vzbudzovať prirodzených nepriateľov, aby oni znovu hľadali Boha a boli na Ňom závislí (Sud 3,1-2).

Pán Ježiš je príkladom „chudoby v duchu“, ktorej ovocím je takáto vnútorná pevnosť a vytrvalosť v zápase. On sám prechádzal utrpením, aby sa tomuto učil (Žid 5,8). Jeho zápas v Getsemanskej záhrade mal pred sebou mnoho iných zápasov na modlitbách, pôstoch, na púšti, v samote, po nociach... On sa naučil úpenlivo volať k Otcovi a čakať vytrvalo v modlitbách. Samozrejme ani pre Neho, ani pre nás takéto zápasy nie sú ľahké. Ale práve toto nás učí poslušnosti a vytvára to v nás ohňom prepálenú vieru.

Naopak bohatí majú tendenciu prestať bojovať, žiť pohodlne, hľadať ľahšiu cestu, vyhýbať sa utrpeniam. Nevedia sa doslova tvrdohlavo modliť (ako chudobná vdova L 18,1-8). Nepôstia sa. Nenesú bremeno za iných. Vyhýbajú sa púštiam. A keď prídu na nich ťažkosti a ťažký zápas sa stáva nevyhnutným, zastihne ich to nepripravených a je to doslova ako katastrofa.

7. Nemajú prehnaný pocit vlastnej dôležitosti ani prehnanú potrebu súkromia.

Nikodém tiež v niečom predstavuje postoje bohatých: On prichádza za Ježišom tajne, v noci, zo strachu pred židmi. Hoci bol váženým mužom, ktorý mal zrejme vysoké postavenie! Prichádza len v noci. Len tajne. Jeho povesť, spoločenské konvencie, postavenie boli pre neho v tej dobe dôležitejšie. Nebol slobodný v tom nasledovať Pána a byť s Ním bez obmedzení, stále. Sám seba vlastne okrádal o Pánovu prítomnosť a limitoval tak mieru svojho nasledovania.

Bohatí majú tendenciu zakladať si na svojom súkromí a postavení. Na jednej strane je pre nich dôležité, čo si o nich myslia iní, ich postavenie v spoločnosti, ich imidž a povesť... Na druhej strane však horko ochraňujú svoju intimitu a súkromie. Budujú svoj vlastný hrad, kde nikoho nepustia.

Chudobní nemajú tieto možnosti a preto tým ani nie sú zaťažení. Oni nemajú čo stratiť. Ako slepý od narodenia, ktorého Ježiš uzdravil. On nemal potrebu to tajiť. Ani sa nebál farizejov, keď na neho útočili. Povedal: Jedno viem: bol som slepý a teraz vidím. Chudobní duchom nemajú nič vzácnejšie ako to, čo majú v Pánovi. Pre nich spoločenské postavenie nezohráva rolu. Pre nich osobná dôležitosť, či zápas o svoj svet a súkromie nie sú pokušením. Možno aj práve preto si Pán zvoli za učeníkov tak jednoduchých ľudí, ktorí boli vnímaní ako prostí a neučení (Sk 4,13).

8. Ich obavy sú realistické a menej prehnané.

Keď Pán hovoril učeníkom o utrpení a smrti, ktoré má podstúpiť, Peter zhrozene zareagoval: „To sa ti nesmie stať!“ Z jeho vnútra sa ozval strach, obavy, zhrozenie... verím, že toto je niečo prirodzené, čomu čelíme aj my. Bojíme sa strát, utrpenia, ťažkostí, odmietnutia... Bohatí v tomto veku sa boja. Tí ktorí sa usilujú zachrániť si svoj život, ho strácajú. Bohatí majú väčšie obavy, lebo majú viac čo stratiť a menej zakúšali vo svojom živote ťažké veci. Chudobní už toho nemajú veľa čo stratiť a naučili sa prispôsobovať a žiť naozaj veľmi skromne.

Verím však, že za Pánovým označením „chudobní duchom“ sa neskrývajú len materiálne chudobní – prirodzene chudobní ľudia. Ide o chudobu v duchu – o schudobnenie vo svete a zároveň o obohatenie v Kristovi. Preto ich nazýva šťastnými. Na jednej strane v očiach sveta sú chudobní. Na druhej strane zakúšajú nebeské bohatstvo. Zakúšajú pokoj a radosť z neba. Na jednej strane prechádzajú ťažkými situáciami, púšťami, utrpením, odmietnutím... Na druhej strane v tom však prežívajú Boží pokoj. Vedia že sú v Božej dlani a bez Jeho vedomia sa im neskriví ani vlások na hlave. Dôverne rozumejú rizikám a sú plne oboznámení s tým, čo to znamená verejne sa priznávať ku Kristovi. Na druhej strane zakúšajú v tomto všetkom Božiu prítomnosť a sú zmocňovaní ku viere.

Tento rozdiel sa týka napr. tej najzákladnejšej obavy – nášho zabezpečenia. Bohatí zakúšajú ustarostenosť v srdci. Sú zamotaní vo svojich obavách a strachu. Pre nich je zabezpečenie kľúčové – ba dokonca majú vyššie nároky. Chudobní duchom tiež pociťujú tieto základné potreby. Tiež zakúšajú obavy a strach. Lenže v tomto všetkom zároveň hľadajú na prvom mieste Boha samotného a sú pripravení všetko stratiť. Nie sú závislí na tom, či sú, alebo nie sú zabezpečení podľa svojich predstáv. Dôverujú Bohu, že On vie, čo potrebujú, a že On sa o nich stará.

9. Evanjelium im znie ako dobrá správa a nie ako hrozba, či káranie.

Ako sme spomenuli, náboženskí vodcovia za čias Pána Ježiša odmietli evanjelium. Odmietli Jána Krstiteľa, ktorý vystúpil na púšti s radikálnou výzvou ku pokániu a predstavoval životná štýl modlitby a pôstu. A odmietli aj Pána Ježiša a Jeho zvestovanie Božieho kráľovstva. Doslova ich provokoval Ježišov postoj ku hriešnikom a outsiderom spoločnosti. Či Jánova zvesť evanjelia, alebo Ježišova bola pre nich ohrozením, búrala ich zažité predstavy a presvedčenia, vyzývala ich k radikálnej zmene aj postojov, aj životného štýlu... Ako by oni, ktorí sa považovali za náboženských vodcov, mali sami verejne robiť pokánie? Akoby oni, ktorí sa považovali za svätých – oddelených, mali stretávať a jedávať s colníkmi a hriešnikmi? Pre nich toto evanjelium bolo doslova neprijateľné.

A pri tom sám Pán, o ktorom vieme, že aj keď podobne nám bol pokúšaný vo všetkom, predsa bol bez hriechu (Žid 4,15), s radosťou verejne robil pokánie, keď sa dal Jánovi pokrstiť! Sám Pán takto demonštroval svoju závislosť na Bohu Otcovi. S radosťou akceptoval Božiu spravodlivosť. Hoci sám Ján s tým mal problém Ho pokrstiť. Ten krst bol totiž pokáním a návratom k Bohu. Ten verejný Jánov krst bol vyznaním: „Bože, odpusti mi. Dávam ti celý svoj život. Otváram ti svoje srdce. Rozhodujem sa vyrovnať všetky chodníky a činiť to, čo Ti je milé...“ Pán Ježiš sám prijal evanjelium ako tú najnádhernejšiu správu.

Pre chudobných duchom je pokánie prirodzené. Je to radosť. Lebo pri tom hľadia na Pána a nie na seba. Lebo všetko je pre nich stratou pre nekonečne vzácne, osobné zakúsenie Boha.

Bohatí však majú problém verejne demonštrovať svoju hriešnosť a závislosť na Bohu. Pokánie pre nich znamená priznanie sa. Oni hľadia na seba a svoju reputáciu. Majú svoju vlastnú spravodlivosť.

10. Na evanjelium odpovedajú s odovzdanosťou a nekomplikovanou celistvosťou.

Príklad ženy hriešnice, ktorá vošla do domu farizeja Šimona, v čase keď on usporiadal vo svojom dome banket pre svojich priateľov, na ktorý ako hlavný bod programu pozval Ježiša (L 7,36-50), je pre mňa fascinujúci. Nádherne vykresľuje kontrast medzi postojom bohatých a chudobných.

Šimon so svojimi hosťami chcel mať dobrý čas, spoločenský zážitok, náboženskú debatu s populárnym učiteľom zákona. Pre neho bola tá žena skazením jeho programu, ohrozením a hanbou. Len čo vošla, už mal o nej svoju mienku a divil sa prečo jej Ježiš dovoľuje, aby plakala pri jeho nohách.

Na druhej strane táto žena nejavila záujem ani o spoločnosť, o konvencie, slušnosť, program, ba ani o to ako sa na ňu pozerali všetci ostatní. Ona mala jediný cieľ: Ježiša. Prišla tam s celkom roztrhnutým srdcom, s celou odovzdanosťou, s úprimným pokáním.

Aj farizeji, a aj žena hriešnica strávili ten večer s Ježišom. Počuli Ho. Hovorili s Ním. Stretli sa s Ním... A predsa len tá žena odišla s osobnou skúsenosťou s Pánovou milosťou, s odpustením, s novým srdcom a novým životom.

Preto sú chudobní duchom šťastní ľudia v Pánových očiach. Oni totiž sa Mu naozaj odovzdajú a naozaj prijmú milosť a nový život. Neprejdú len okolo Neho. Nebudú sa len snažiť Ježiša použiť. Nebudú chcieť mať len dobrú zábavu s kresťanskou hudbou a vynikajúcim speakrom. Nie. Chudobných v duchu neuspokojí nič iné ako Pán sám. Chudobní duchom Mu totiž neprinesú len niečo, ale prinesú a odovzdajú Mu seba samých.

10 pravidiel pre prorockú službu

(Víkendovka Prorocká služba 001)

1. časť – stiahnuť vyučovanie

2. časť – stiahnuť vyučovanie