Orly
V hlavnom tábore vládol pokoj. Ľudia oddychovali, počúvali múdrosť orlov a znova a znova sa od nich učili, ako sa občerstviť pri Pánových nohách. Orly boli úžasné. Rada som ich pozorovala, ako sa starali o kŕdeľ svojich učeníkov a aj o ostatných bojovníkov. Vmiešala som sa do ich radov a namáčala sa do pomazania, v ktorom prúdili. Bolo mi blízke. Poznala som jeho odtiene. Odtieň môjho orla, Jedinečnej, Objímajúcej, odtiene prorokujúcich hudobníkov, maliarov, spisovateľov... aj prorokov, ktorí jednoducho chodili od vojaka k vojakovi a prinášali im potvrdenia a smerovania priamo spred Baránkovho trónu alebo mali konkrétne zjavenia o chorobách a zraneniach, ale aj hriechoch. Slúžievala som s rôznymi typmi orlov, pretože, ako mi Pán povedal, mala som oči orla. Chcela som sa od nich naučiť, čo sa len dalo. Zároveň, väčšinou som si to ani nevšimla, sa oni učili odo mňa niečo o jazdcoch a pešiakoch. Akoby to vo mne Pán celé prepojil, aby som niesla Jeho jednotu povolaní. Vážila som si tú milosť. Patrila som tam aj tam. Úplne celá.
Orly boli akoby samostatnou jednotkou armády, ale zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou dodávajúcou nám hlboký pohľad na nášho nebeského Otca. Prinášali nové poznanie Jeho lásky, nový zdroj našej vnútornej radosti z Boha, ktorý nás tak veľmi miloval, že pre nás obetoval život svojho jediného Syna. Niekedy povedali len niekoľko slov, ale bolo to v nich – tá sila zjavenia Boha samotného. Bez prídavku čohokoľvek umelého, akýchkoľvek ľudských rečí. Vo svojom vnútri boli zúfalými, bláznivými radikálmi milujúcimi jedine Ježiša. Všetko ostatné pokladali za smeti. Jedine On ich mohol naozaj uspokojiť. Pôsobili vznešene, ako praví králi a kňazi, ale vo vnútri boli pokorní, pretože poznali milosť Toho, kto ich vyslobodil z otroctva hriechu. Veľmi som ich potrebovala. Vďaka nim som Pána hľadala oveľa viac. Nadchýnali ma a posúvali vpred. Aj keď ich mnohí z iných táborov odmietali, oni ich milovali a modlili sa za nich, aby mohli poznať Božiu šírku, výšku, dĺžku aj hĺbku, Jeho osobné zjavenie, len a len pre nich, Jeho jedinečné slovo siahajúce až na dno duše – vytŕhajúce korene zranení, závislostí a bolesti. Poznali Jeho moc a túžili ju priniesť aj ostatným. Oni to boli, kto navrhol, aby sme sa vrátili po našich stopách a pozreli sa, ako sa darí služobníkom pri bahnách aj v oáze.
Keď Vedúci počul slovo oáza, radostne poskočil. Teraz bol tu s nami, ale oáza sa stala na dlhé roky jeho domovom. Túžil ju znovu uvidieť. Modlili sme sa, aby sme spoznali Božiu vôľu a Jeho časovanie. Boli to nádherné chvíle. Stále sme si užívali odpočinok pri prameni a hľadali Pánove vedenie. Bolo blízko, priamo pri nás. Rada som pozorovala modliacich sa vedúcich, ako prichádzali každý s tou časťou plánu, ktorá sa ich týkala. Keď sme ich poskladali do jedného celku, bolo to dokonalé. Všetko do seba zapadalo, nič neprečnievalo, ani nechýbalo. Pred nami boli ďalšie boje, ale cítili sme Boží pokoj, ktorý zaháňal naše obavy a smútky z nevydarených a prehraných bitiek minulosti. V tie dni sme mnohí mali tie isté skúsenosti. Spomínali sme na svoje sklamania a zlyhania a Duch Svätý nás uzdravoval. Dostali sme novú vieru - pozerali sme na Ježiša, nie na minulé prehry. A potom nám pripomínal všetky víťazstvá, ktorými nás previedol. Bolo toho tak veľa!
Chcelo aj nechcelo sa mi odísť. Snažila som sa nemyslieť na to, čo stratím, koho všetkého na čas opustím, keď sa poberiem ďalej, ale na víťazstvá, ktoré má pre mňa Ježiš. Časť bojovníkov mala zostať v tábore. Aj orly tu nechávali veľa svojich učeníkov. Vďaka prameňu a bitke s vetrom lží, ktorú sme vyhrali, malo byť toto miesto ešte veľmi dôležité. Stále sem prichádzali nové skupiny zachránených z mnohých oddielov slúžiacich pri bahnách hriechu a beznádeje. Mladí veriaci potrebovali toto miesto, aby vyrástli a mohli sa pripojiť k niektorej službe.
Jedinečnej kŕdeľ tu veľmi narástol. Žila nimi a žila pre nich.
Ježiš bol všade, kde sa pohla. Lepšie povedané, nepohla sa nikam, ak sa
s ňou nemal pohnúť aj On. Jej život sa zlial s tým Jeho. Pomazanie,
ktoré mala, plynulo na mladučké dievčatá a chlapcov v jej okolí. Využívala posledné dni svojej prítomnosti na to,
aby vedúcim, ktorí po nej mali všetku prácu viesť, dávala posledné
nenahraditeľné rady. Veľa som sa s nimi modlievala.
Boh nám dovolil vidieť do budúcnosti, do Jeho plánov s nimi. Videli sme,
ako budú rásť v pomazaní aj počte, ako sa budú rozchádzať na nové miesta, aby aj tam vychovávali ďalšie orly. Lebo
v prebudení sú orly nenahraditeľné. Duch Svätý vo svojej tvorivosti jedinečne obdarovával každého
z nich. Každého sme potrebovali, aby cirkev bola tou, ktorou bola povolaná
byť – nositeľkou Božieho svetla v temnote.
Nastal deň odchodu. V tábore to vrelo, každý pobehoval a balil svoje veci. Aj ja som sa zbalila a pripevnila najdôležitejšie veci na koňa. Ostatné som nechala v stane, aby poslúžili niekomu inému. Boli sme naučení tak žiť. Vlastniť všetko potrebné pre život a ostatné darovať ďalej. Aj to, čo sme ešte potrebovali, ak to druhý potreboval ešte viac. Bola to jedna z vecí, ktorou sa cirkev tých dní vyznačovala – boli sme ako rodina, takže sme nevyužívali rôzne bazáre na predaj starších vecí, ale sme si ich navzájom darovali. Nie nepoužiteľné, zodrané, ale pekné, skoro nové a niekedy aj nové. Každý dostal, čo potreboval. Niektorí s darom dávania dokonca sledovali, kto má aké potreby a jednoducho išli a všetko nakúpili, aby to dotyčnému darovali. Alebo im dali dostatočný obnos na pokrytie ich potrieb. Vyznačovali sa zvláštnou dávkou starostlivosti a lásky. Sama som také objatie lásky mnohokrát zažila. Boli nádherní – rozdávali sa, ako videli rozdávať sa Pána Ježiša.
Vysadla som na koňa. Orol si sadol ku mne. Jedinečná k jednej z nových vedúcich, ktoré vyrástli počas nášho pobytu na tomto mieste. Pred tým bola orlicou v jej letke, aby sa naučila, ako funguje pomazanie a aké je poslanie orlov. Teraz bola jazdcom. Aj v nej sa spájali obe povolania, dopĺňali sa do jedného nádherného celku. Bola jemnejšia ako ja, bojovala v inej ľahkosti. Božie veci sa v nej jemne vznášali, poletovali a pritom mala silu a dôraznosť jazdca. Boli spolu šťastné. Užívali si novoty svojho vzťahu, ako kedysi my s orlom. Prežívali nádherný moment objavenia toho, ako veľmi patria k sebe. Orol sa usmieval. To on ju učil, ako má milovať toho, po koho boku je povolaná stáť. Bezvýhradná láska bez ohľadu na vzájomné rozdiely bola jedinou možnosťou. Tak sme sa to učili aj my dvaja.
Vyrazili sme. Naplnila ma nostalgia z odchodu. Chvíľu som sa ešte kúpala v nádherných spomienkach a potom som sa začala pozerať vpred. Boli sme blízko generálovho tábora. Cestou sme sa ešte spolu modlili. Z rozprávania ľudí, ktorí z jeho tábora prišli ku prameňu, sme vedeli, že ani toto miesto neobišiel vietor lží. Pýtali sme pre neho múdrosť a dostatok lásky. To isté sa on modlil za nás, pretože vietor zavial aj do nášho tábora. Rozlúčili sme sa a zamierili na breh bahna, z ktorého sme nedávno odišli. Nová vedúca, s mojou drahou orlicou na sedle, išla vedľa mňa. Stále sme sa modlili.
V starom tábore bolo na prvý pohľad všetko v poriadku. Všetko fungovalo, tábor sa rozrástol, bahno zmenšilo. Časť územia, ktoré pred tým pokrývalo sa zelenalo sviežou trávou.
„Ešte sa modlime,“ zašepkal orol.
„Aj ja cítim nepokoj,“ povedala som.
Kým sa náš oddiel vybaľoval, prechádzali sme sa všetci štyria (nová vedúca, Jedinečná, orol a ja) po tábore a modlili sme sa. Len tak nenápadne, potichu, v jazykoch aj slovensky. V pohľadoch mnohých bojovníkov sme objavili jasné zásahy vetra. Skresľovali vnímanie skutočnosti, pridávali a uberali, prifarbovali a mazali. Sem tam sme zazreli aj démonov, ale nie veľa. Nechceli sme len tak aplikovať, nejaké naučené poučky z hlavného tábora. Sadli sme si do mladej trávy na brehu bahna a prosili Pána o Jeho vedenie.
„Som tu s vami, deti,“ povedal nám Pán. Sedel pri nás, objímal a potešoval miesta našej skľúčenosti.
„Pomôž nám,“ prosila Jedinečná. Pretekalo cez ňu Božie milovanie. Túžila ísť a urobiť všetko, čo len bude Boh chcieť, aby pomohla každému, kto to potrebuje.
„Máte dosť vody a oleja pre každého,“ usmial sa Ježiš a odišiel.
Zavolali sme aj Vedúceho s jeho vernou orlicou a Objímajúcu s jej jazdcom. Po dvojiciach, ako sme k sebe patrili, sme sa modlili za každého raneného vojaka. Ošetrili sme ich zrak, umyli zapálené okolie očí, potreli ich olejom a hlavne, hovorili Pravdu. Orly milovali. A s dávkou lásky prinášali slovo a dúšok čerstvej vody od Božieho trónu. Netrvalo dlho a život v tábore sa vrátil so starých koľají. Prichádzali noví zachránení, pomáhali sme im a odvádzali ich do hlavného tábora. Všetko bolo v poriadku až na jedného, všetkej pomoci vytrvalo vzdorujúceho, staršieho bojovníka. Nevedeli sme si s ním rady ani my, ani orly. Nakoniec sme museli poslať po generála.
Veľmi som sa potešila, keď som ho znovu stretla. Aj keď moja radosť bola zahalená starosťou o toho staršieho muža. Generál si ho vzal nabok a spolu so svojím orlom sa za neho modlili. Vrátili nám ho úplne v poriadku. Bola som zvedavá, prečo sme mu my nevedeli pomôcť.
„Len mal na mňa ťažké srdce, potreboval so mnou hovoriť. A ja s ním. Vyznali sme si svoje chyby a hriechy. Kvôli nim sa na ňom rany z vetra stále držali. Dobre, že ste po mňa poslali.“
„Aha, a ja že ťa otravujeme svojou bezradnosťou. A pri tom to bolo jediné správne riešenie,“ zasmiala som sa.
„Vezmem ho so sebou. Bude z neho dobrý vedúci. Spoznal moje a svoje chyby. Keď sa ich vyvaruje, jeho ovce budú naozaj šťastné a dobre živené. Správne trénované a vyučované. Vychová ešte veľa bojovníkov.“
„Áno, myslím, že ich naučí naozaj milovať Boha, svojich súrodencov a stratených.“
„Hovoríš ako niekto, kto sa za neho veľa modlil,“ podpichol ma.
„Iste, dal nám zabrať,“ zasmial sa aj môj orol. Práve prišiel a začul poslednú vetu.
„Nech vás Boh žehná,“ pozdravil sa generál a vysadol na koňa. Jeho orol radostne vzlietol a krúžil nad nami. Počula som, ako sa modlí za ľudí v našom tábore. Žehnal im to, čo orly obyčajne žehnajú – hlboké poznanie Božej lásky a zmyslu Jeho milosti a jediný smer - Ježiša. Nový oheň zápalu pre stratených a túžbu už len a len po Ňom.
Uzdravený muž si sadol za generála. Šťastne nám zamával a odcválali. Počula som ešte, ako si cestou spievajú nejakú starú pieseň, až nám nakoniec zmizli z dohľadu.
„Je čas,“ vyrušil ma orol.
„Áno?“ pozrela som na neho. Stál vedľa Jedinečnej a bojovníčky, s ktorou ju Boh spojil. Bola ešte mladučká. O dosť mladšia od orlice, ale keď sa spolu smiali, obidve vyzerali ako pojašené teenagerky.
„Musíme vyraziť do oázy, niečo sa tam zomlelo.“
„Pravdaže, ideme tam. Tu je už všetko v poriadku. Pošlem odkaz generálovi, aby sem čas od času niekoho poslal a môžeme ísť. Prečo si to vlastne nepovedal, kým tu bol?“
„Nevedel som o tom. Pán mi to povedal, kým si za ním pozerala.“
„Ešte že ťa mám. Ja som nič nepočula, len tú ich krásnu pieseň,“ pozrela som znovu smerom, kam dvaja uzmierení priatelia odišli.
„Musíš sa sústrediť, potrebujeme ťa celú,“ upozornil ma orol, „nie kúsok tu a kúsok tam.“
„Iste, prepáč,“ prinútila som sa prestať pozerať za odchádzajúcimi. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som sa naozaj sústredila. „Vyrazíme zajtra skoro ráno. Teraz prejdeme táborom a povzbudíme vedúcich na všetkých úrovniach. Osobne každého jedného. Musia byť samostatní a spolupracovať zároveň. Večer sa budeme modliť. Chcem vedieť čo najviac, ešte kým tam prídeme. Vy dvaja,“ povedala som orlovi s Jedinečnou, „pôjdete po tábore spolu a my dve, zase spolu. Povedz to aj Vedúcemu. Nech nám pomôžu.“
„Chcem, aby si sa teraz chvíľu učila odo mňa,“ povedala som dievčine, „čaká nás veľa ťažkých vecí, ale s Ježišom ich všetky zvládneme. Budem sa snažiť pripraviť ťa čo najlepšie.“
Pozerala na mňa odhodlaným, milujúcim pohľadom. Mala tiež oči orla, ale nebola ním. Ešte v starom tábore mi veľa rozprávala o tom, ako sa túžila stať prorokyňou ako Debora. Mala sa stať matkou pre mnohých vedúcich. Potrebovala počúvať moje skúsenosti, aby sa vyvarovala mojich chýb. Nazvala som si ju „Milujúca“, pretože hoci ona mala byť mojou žiačkou, ja som bola nadmieru požehnaná ňou. Milovala bezhraničnou láskou, ktorú jej dal Ježiš. Nebolo mi vôbec žiadnou záťažou, mať ju často pri sebe. Bolo mi to povzbudením, objatím a pohladením. Bolo to preto, že jej srdce bolo pokorné.
Prišli sme k jednému mladíkovi. Ľudia, ktorých viedol, mu dávali zabrať. Stále musel riešiť ich osobné problémy a vzájomné nezhody. Bol z toho vyčerpaný. Vypočuli sme ho a vyplakal sa s nami. Orly mu z kŕdľa svojich učeníkov pridelili jedného mladého, ale skúseného orla na pomoc. Mal ho povzbudzovať a chrániť pred úplným vyčerpaním a horkosťou.
Potom sme sa stretli s jednou vedúcou malej skupinky. Všetkých tých ľudí sama vylovila z bahna. Teraz im slúžila, ako najlepšie vedela. Ale tiež už toho na ňu bolo moc.
„Nevládzem už niesť ich bremená,“ plakala, „chcem, aby ma Boh povolal do niečoho iného. Všetky tie horkosti a hnevy, nemôžem to už počúvať. Ako im mám ukázať na Toho, kto im už všetko odpustil, keď nechcú odpustiť svojim vinníkom?“
„Polož to pod kríž,“ povedala Milujúca a objala ju okolo ramien. V tom objatí bola Božia láska. Vedúca vyplakala všetku svoju bolesť a potom prijala Ježišove bremeno. Jej plecia boli odľahčené a získala silu ísť ďalej. Úplne ožila.
„Ja sama som si niesla horkosť,“ povedala potom, „na tých ľudí, hlavne na jedného z nich. Je mladý, bary boli jeho domovom viac ako jeho rodina. Poznám ich. Ešte nepoznajú Pána, ale toho chalana majú naozaj radi. Nevládala som už počúvať jeho hnev voči rodičom, ktorí ho zahrnuli svojou láskou, ako len vedeli. Ale on im nechcel odpustiť a pozrieť na nich, ako na nich pozerá Ježiš. Videl len chyby, ktoré spravili. Mala som pocit, že kým sa nezmení, nebudú Ho môcť poznať. Vyčítala som mu to, nie nahlas, ale kričalo to vo mne ako silný, burácajúci hnev.“
„Pozri,“ ukázala Milujúca na kraj bahnového jazera. Sedeli tam tí, o ktorých vedúca hovorila.
„Choď za nimi,“ povedala som jej.
Vstala a prišla ku nim. Hovorila im o Ježišovi a aj o tom, čo práve prežila. Obidvaja, dokonca aj sestra toho mladíka, prijali Pána. Dievčina prišla ku nám, vystískala nás a znovu letela naspäť ku nim. Už nechcela zmeniť svoje povolanie. Nadovšetko chcela zostať práve tam, kde bola. Jasne prežívala, ako pri nej stojí Pán a drží ju, keď už nevládze. Bola ako chodiace svetlo. Pre ľudí zo svojej skupinky a časom aj pre iných vedúcich. A ten mladík, nakoniec všetko odpustil. Uvidel svoju horkosť a hodil ju pod kríž.
„Ona bola sirota, vieš o tom?“ opýtala som sa Milujúcej.
„Naozaj? To preto ju tak ťažilo, že ten chalan nie je vďačný!“
„Preto,“ usmiala som sa, „modlievaj sa ešte za ňu. Je dôležitá. Boh s ňou má veľké plány.“
Objali sme sa, vďačné Bohu za Jeho plán s nami a pohli sme sa ďalej. Na kraji bahna sedela ďalšia mladučká vedúca. Plakala. Nohy si položila do bahna a už jej bolo všetko jedno. Preložili sme ju do stanu a umyli ju. Potom sme ju nechali odpočívať a modlili sa za ňu. Zaspala. Snívalo sa jej o Ježišovi, o záhrade okolo rieky života. O tom, ako je pre ňu Jeho občerstvenie vždy pripravené. Úplne ju to zmenilo. Keď sa zobudila, ani si nepýtala žiadne rady, ako ďalej s ľuďmi, ktorým slúžila, len sa rozbehla za nimi a znovu sa pustila do práce.
Prešli sme aj zvyškom tábora. Píšem to tak zjednodušene, ale boli za tým mnohé boje tých ľudí aj nás proti znechuteniu, horkosti, hnevu, hanbe, pocitom sklamania a zlyhania... Ja sama som mnohým tým, v čom som im radila, prešla. Videli, že im rozumiem a poddávali sa Milujúcej láskyplnému objatiu, v ktorom im prinášala objatie ich nebeského Ocka. Ježiš ich posilnil, zmenil a utvrdil ich v tom, že je stále s nimi. Učili sme ich, ako nosiť Božiu výzbroj a ako ju používať. Milujúca mi bola veľkou posilou a sama rýchlo rástla v Pánovi.
Večer sme sa unavení, ale spokojní, stretli v stane. Vedúci priviedol muža, ktorého navrhoval za vodcu tábora počas našej neprítomnosti. Už pred tým mu často pomáhal a zastupoval ho. Bol to ten, kto sa staral o ranených po bitke s chrličom, kým sme s orlom a Jedinečnou spali. Ten, ktorému sedela Objímajúca na ramene. Vnímali sme jasnú jednotu s tým, ako Vedúci rozhodol a tak sme súhlasili.
Konečne sme sa začali spolu modliť. Zvonku sme počuli, ako sa s nami modlí celý tábor. Aj keď sme nič neorganizovali. Vyhrnuli sme teda steny stanu, aby sme sa mohli navzájom počuť. Orly začali spievať. Nikdy som sa toho neprejedla. Kedykoľvek sa ozvali, vždy ma naplnila Božia prítomnosť. V cirkvi som nepoznala nič krajšie ako to, keď sa oni začali modliť. Nie všetky orly boli také spevavé, tancujúce či maľujúce atď., ako tie z mojej blízkosti. Niektorí boli viac modliaci sa, hovoriaci alebo tichí. Ale čímkoľvek sa vyznačovali, keď sa postavili pred Boha, mala som pocit, že nebo prišlo na zem.
Chválili sme Boha skoro do rána. Veľa ku nám ku každému osobne hovoril a pripravoval nás na prichádzajúce veci. Trochu som sa ich bála, ale orol, ako vždy, stál pri mne a pomáhal mi. Naplnená Božím pokojom som zaspala. Sníval sa mi sen:
Prišli sme do oázy. Bola spustošená. Nikde sme nevideli nikoho živého. Akoby zmizli. Po zemi boli porozhadzované veci z ich domov a stanov. Niektoré miesta boli spálené. Čím ďalej do stredu sme zašli, tým viac sme nachádzali známky po boji a žiaľ aj mŕtvych. Našli sme aj niekoľkých ranených. Pomohli sme im ako sa narýchlo dalo. V samom srdci oázy, priamo pri vodopáde Božej rieky, sedel môj starý, nechutne známy, najväčší démon strachu. Po jeho pravici a ľavici sedeli démoni lži a pýchy. Škodoradostne sa na mňa vyškierali a falošnými škrekľavými hlasmi spievali: „Satan je kráľ.“
„Nie je, Ježiš je Kráľ!“ vykríkla som vo sne a zobudila sa.
„Čo sa deje?“ spýtal sa orol. Zobudila som ho, pretože som kričala nie len vo sne, ale aj naozaj.
„Zasa sen. Celá som spotená. Musím si ísť umyť tvár a prezliecť sa.“
Orol počkal a potom ma zvedavo, pozorne počúval.
„Nebude to tam také zlé,“ chlácholil ma.
„Viem, strach má veľké oči. Ale vieš, aké hnusné to bolo minule. Poprosme Ježiša, nech nám ukáže, kade nás nepriateľ môže zraniť tento krát. Jedinečná je v poriadku?“
„Spí, skontroloval som ju, kým si bola preč,“ usmial sa. Vedel, že ju mám veľmi rada a nechcem, aby jej znovu niekto ublížil.
„A Milujúca?“
„Tú som nekontroloval.“
„Bež, rýchlo!“
Orol preplachtil vnútrom stanu na druhú stranu, kde spala Milujúca. Vrátil sa so zlou správou:
„Nie je tam. Ale jej prikrývka je ešte teplá.“
„Musí byť blízko,“ povedala som a chcela vyštartovať von.
„Počkaj, spýtajme sa najskôr Pána, kde je. Tak ju rýchlejšie nájdeme.“
„Iste,“ povedala som neschopná naozaj počúvať. Pozerala som teda na neho dúfajúc, že prijme od Boha odpoveď, ktorú potrebujeme.
„Sú pri brehu,“ povedal s úsmevom.
Rozmýšľala som, prečo hovorí v množnom čísle a vytrielila som von. Vyplašená som dorazila k Milujúcej. S kýmsi tam sedela.
„Tu si, vďaka Bohu. Bála som sa o teba.“ Vtedy mi skĺzli oči na sediaceho pri nej. Bol to ten mladík, ktorý mal mať na starosti tábor, kým budeme preč. Držal ju za ruku.
„Ehm, asi som vás vyrušila.“
Orol stál pri mne a zabával sa na mojich rozpakoch. „Vysvetlím vám to,“ ponúkol sa, „mala sen. Keď mala naposledy taký nechutný sen, nepriateľ zaútočil. Skoro sme prišli o Jedinečnú a generál bol ranený. Dávajte si radšej pozor.“
Ospravedlnili sme sa, že sme ich vyrušili, dôkladne sme sa ešte poobzerali a odišli sme. Sadli sme si pred stan a modlili sa. Ja by som aj tak nezaspala, bola som ešte príliš rozrušená. A orol bol taký dobrý, že zostal bdieť so mnou. Zacnelo sa mi po klavíri. V takýchto chvíľach som potrebovala jeho tóny znejúce v nebeskej harmónii. Ale všetci spali, nechcela som robiť rámus.
Postupne som sa predsa len upokojovala. Znovu sme si pýtali od Pána vedenie, ako ďalej. V oáze nás čakal boj. Chceli sme byť pripravení. Potom nás znovu naplnil nepokoj. Bol to Duch Svätý. Naľakala som sa. Orol vyrazil k brehu, kde si spokojne hrkútali dvaja zamilovaní.
„Utečte!“ kričal.
Pozerali na neho a nechápali, prečo. Nevideli žiadneho nepriateľa. Zato orol ho videl. Ale dorazil neskoro. Malý čierny had, ktorý sa krytý tmou priplazil z bahna, už Milujúcu pohrýzol. Orol ho zabil a hneď vydával príkazy:
„Bude ich veľa, zobuďte všetkých, potrebujeme každý meč a každý štít. Kto sa bojí, nech dnes nebojuje. Ty,“ povedal mladíkovi, „odnes ju do stanu a zburcuj vedúcich. Musíš ju tam položiť a dôverovať Ježišovi, že prežije. Musíme najskôr ochrániť ostatných.“
Mladík poslúchol. Bola to pre neho neznesiteľne ťažká skúška viery. A aj pre nás, pretože sme ju milovali. Dúfala som, že mi orol dovolí zostať s ňou a modliť sa.
„Potrebujem ťa,“ povedal. Bolo mu ťažko, bojoval sám v sebe, mal chuť zápasiť s Bohom, aby tiež smel ísť, vyboxovať okamžité uzdravenie drahej Milujúcej, ale nemohli sme ale dovoliť hadom, ktoré sa už v tisícoch hemžili na brehu bahna, zaplaviť celý tábor. Len na mňa pozrel, len povedal tie dve slová a ja som pochopila. Trhalo ho to zvnútra, ale nechal všetko svoje tak, aby videl celé víťazstvo. Položil sa Bohu bezvýhradne do rúk aj so všetkými, ktorých miloval.
„Dobre,“ prikývla som. Zostala som s ním, aby sa o mňa mohol oprieť. Tak ako bol on vždy so mnou, keď som to potrebovala.
Bojovníci pribiehali, tak ako sa zobudili a orol ich zoraďoval do dlhého radu oddeľujúceho tábor od bahna. Vydával povely, poletoval a modlil sa za nás. Jasné slová poznania vystrojovali bojovníkov. Len Jedinečná zostala pri Milujúcej. To uhryznutie akoby zasiahlo aj ju.
Stratégia obrany bola nádherná. Vedela som, že ju orlovi dal Ježiš, pretože bola dokonalá. Zatlačili sme naše štíty čiastočne do zeme tak, aby medzi nimi nezostala žiadna medzera. Najskôr som myslela, že hady sa po nich vôbec nedostanú až k nám, pretože štíty boli veľmi hladké, ale mýlila som sa. Ich úloha bola hady spomaliť. Mnohé niekoľkokrát spadli späť, kým sa k nám dostali. Keby sa na nás valili priamo, nemali by sme proti tomu množstvu v tme, ktorá ich kryla, šancu. Orol kázal zapáliť veľké ohne, ktoré osvetlili tábor. Modlili sme sa. Všetci. Stále som vnímala Jedinečnej a orlovu bolesť, moju vlastnú bolesť a miesta, na ktoré sa v Milujúcej tele pomaly rozlieval jed. Tlačila som to všetko do úzadia.
„Neboj sa,“ povedala mi vtedy Objímajúca. Malo ma to povzbudiť, ale ja som mala chuť namiesto toho sa v jej slovách roztopiť. Stať sa malým dieťaťom, nechať sa hýčkať, hladiť, objímať... Hoci som vnímala Pánovo volanie do boja.
„Potrebujem ťa,“ preletel okolo mňa môj orol, „veľmi. Spievaj!“
„Neboj sa,“ povedala mi vtedy Objímajúca. Malo ma to povzbudiť, ale ja som mala chuť namiesto toho sa v jej slovách roztopiť. Stať sa malým dieťaťom, nechať sa hýčkať, hladiť, objímať... Hoci som vnímala Pánovo volanie do boja.
„Potrebujem ťa,“ preletel okolo mňa môj orol, „veľmi. Spievaj!“
Zaspievala som chválu, ktorá ma prvá napadla. To ma vrátilo do reality boja. „Musíme vyhrať!“ opakovala som si potom, aby som sa sústredila.
Boh nám otváral oči, aby sme aj v slabom svetle videli ako za bieleho dňa. Stále sme sa modlili. Prestať znamenalo nezbadať malých klzkých hadíkov včas. Stála som pri svojom štíte a sekala do hadov. Stačila jediná rana, jediný zásah. Na ktorékoľvek miesto ich tela. Aj tak bolo mnoho bojovníkov ranených. Museli sme vyčleniť skupinu, ktorá ich odnášala do nášho stanu. Bolo čoraz ťažšie zastať všetky uvoľnené miesta. Hadov bolo veľmi veľa, ale pomáhali sme si navzájom, ako kto vedel a vládal. Noc sa skončila, slnko už bolo vysoko a my sme stále sekali do malých klzkých tiel. Myslela som, že to nemá konca. Mala som pocit, že som nikdy nič iné nerobila, len zabíjala a vrtela sa a obzerala a zabíjala. Dúfala som, že nepadnem vyčerpaním skôr, ako to skončí. A tak som sa len vrtela a zabíjala, obzerala a zabíjala... nikde žiadna nádej na koniec.
„Neboj sa,“ obtrel sa môj milovaný orol o moje ucho. Úplne ma to vytrhlo z letargie. Už som sa poddávala, už bolo moje sústredenie otupené, už by ma dostali... ale Boh na mňa nezabudol. S novou dávkou odhodlania a som sekala do hnusnej čiernej záplavy. Orol začal spievať. Na bojovníkov padalo Božie občerstvenie. Konečne tá slizká záplava pomaličky redla. Najskôr to bolo nebadané, potom úplne zjavné. Nútila som sa vydržať. Ako ľahké bolo povedať si „to už zvládnu aj bezo mňa,“ aké lákavé to bolo, hodiť sa na zem a už nič nemusieť. Orol spieval a držal nás v pozornosti neba. Znovu som intenzívne pocítila jeho bolesť aj moju vlastnú.
„Vydržať, vydržať...“ hecovala som sa. Snažila som sa znovu poddať orlovej piesni, ale nešlo mi to. Bolesť bola priveľká. Trhalo nás to oboch. Aj Jedinečnú. Nedokázala som viac byť nad tým. Poddávala som sa beznádeji. Hadov už nebolo veľa, znovu som chcela z toho celého len ujsť, nechať to tak. Aby to iní zvládli za mňa. Bolo to neznesiteľné. Túžila som, aby sa na mňa orol usmial, niečo povedal, čokoľvek, niečo len pre mňa. Aby ma povzbudil. Ale nevládal. Musel len vydržať a spievať svoju pieseň. Musel sa úplne sústrediť.
Vtedy mi to došlo - musím sa modliť, inak spadne! Kde som bola doteraz? Nestojím pri ňom! Jeho pieseň slabla. A s ňou aj výdrž bojovníkov.
A tak som sa modlila. Zápasila som o milosť pre jeho krídla. A pieseň znovu znela v plnej sile.
Konečne po štítoch neliezol ani jeden had. Nechala som pár bojovníkov na stráži a bežala som za orlom. Letel do stanu za Milujúcou. Vyzeralo to tam naozaj úboho. Jeho kapacita nestačila na množstvo ranených, ktorých sme mali. Zaplnili aj vedľajší stan.
Vtedy mi to došlo - musím sa modliť, inak spadne! Kde som bola doteraz? Nestojím pri ňom! Jeho pieseň slabla. A s ňou aj výdrž bojovníkov.
A tak som sa modlila. Zápasila som o milosť pre jeho krídla. A pieseň znovu znela v plnej sile.
Konečne po štítoch neliezol ani jeden had. Nechala som pár bojovníkov na stráži a bežala som za orlom. Letel do stanu za Milujúcou. Vyzeralo to tam naozaj úboho. Jeho kapacita nestačila na množstvo ranených, ktorých sme mali. Zaplnili aj vedľajší stan.
„Musíme to nejako zorganizovať,“ povedala som mechanicky.
Orol ma nevnímal. Sedel pri Milujúcej a Jedinečnej. Sadla som si k nim. Nebol sebecký. Nejako som pri pohľade na neho pochopila, že pomôcť týmto dvom bude pre nás kľúčové. Zahodila som preto všetky výčitky, že sa teraz budeme venovať len im a nikomu inému a začali sme sa modliť. Plakali sme. Keďže už bola Milujúca pohryzená niekoľko hodín, hadí jed sa jej rozlieval po celom tele.
„Dôverujte mi, moji milovaní,“ povedal nám Ježiš. Stál vedľa nás.
„Iste, Pane,“ zmohla som sa na odpoveď. Orol len hľadel na to mladé dievča pred nami a cítil neznesiteľnú bolesť, ktorú prežívala.
„Orol,“ oslovil ho Pán.
„Áno,“ odtrhol konečne od nej svoje oči.
„Nie je to tvoje zlyhanie,“ povedal mu Ježiš, „dôveruj mi, ja ochránim všetkých tvojich blízkych.“
Orol sa smutne usmial. Podobnú vetu sme už spolu od Ježiša počuli.
Potom sa sklonil k Milujúcej.
„Ja som ju stvoril, ja jej rozumiem. Vysajem jed z jej kostí.“ Pobozkal ju na čelo. Akoby tým bozkom naozaj vysal všetok jed. Milujúca sa prestala triasť od zimy, ktorú spôsobila horúčka a ticho, pokojne zaspala.
„Zostaň pri nej,“ povedal Ježiš Jedinečnej, „buď verná. Potrebuje ťa.“ Potom ju dlho a silno objímal. Orlici sa vrátila jej sila a začala spievať. Zvuk jej piesne sa šíril stanom a dodával silu všade, kde ju bojovníci starajúci sa o ranených potrebovali.
„A vy dvaja,“ otočil sa Ježiš na nás, „poďte, tu je o všetkých dobre postarané. Moji anjeli prinášajú nové občerstvenie.“
Vyšli sme za Ním von. Orol ešte so zvyškami svojho zármutku v srdci a ja so zvyškami strachu.
„Či som sa vám ešte dosť nedokázal? Či som sa vás vždy nezastal? Či som vás vždy nesprevádzal? Moji drahí!“ zvolal Ježiš.
Orol sa nesmelo usmial. „Myslím, že mám novú pieseň,“ povedal a začal spievať. Neviem jej obsah zapísať celý, ale bola nádherná. Bola o nesmiernej Božej vernosti, o Jeho láske a o nebi. Bola o nebi na zemi, o Jeho občerstvení a Jeho slove dávajúcom silu. Bola príliš trúfalá pre kohokoľvek, kto nepoznal Ježiša zblízka. Ale pre orla bola vyznaním Jeho srdca. Všade, kam až doznela, prinášala uzdravenie od pohryznutia hadmi, Svätý Duch ňou čistil a hojil rany a odstraňoval z krvi všetok jed. A orol bol znovu bližšie k svojmu milovanému Pánovi. Zdalo sa mi, akoby sa zliali v jedno. On naozaj žil nebo už tu na zemi.
Pozbierali sme si svoje štíty. Tie, ktoré patrili uzdravujúcim sa v stanoch, sme im poodnášali. Slúžili nám aj potom, ako boli ich majitelia ranení. Vďačne sme im ich vrátili.
Milujúca vyšla zo stanu. Sadla si na zem a vyhrievala sa v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. V pohľade mala to, čo aj my ostatní. Bola pripravená zachraňovať stratených a vyslobodzovať zajatých.
Príspevky
