1. 6. 2010

Armáda 7. Zástava

Zástava

Vysadla som na koňa. Božiu výzbroj som mala stále oblečenú. Do ruky som vzala zástavu. Bola pripevnená k dlhej žrdi, aby ju bolo vidieť do diaľky. Bolo na nej napísané: „Sloboda v krvi Baránka“. Čím lepšie som sa jej prizerala, tým viac som chápala hĺbku bolesti, ktorú pre mňa Ježiš vytrpel a tým viac vo mne rástla vďačnosť, že to pre mňa urobil. Aj niektorí ďalší bojovníci vzali do rúk takúto zástavu.

Kúsok odo mňa som uvidela môjho orla. Sedel na koni, zástava v jeho ruke viala o vetre Božieho Ducha. Mal okúsiť, aké je to byť jazdcom. Aby mohol o to dokonalejšie pochopiť svoju úlohu orla v Božej armáde. Usmieval sa na mňa. Boh znovu prehlboval našu jednotu. Bola som plná bázne. Baránok, ktorý zomieral na kríži za moje hriechy, ten, ktorý niesol moje nemoci, znášal trest za môj pokoj, bol dnes svetlom pre moje kroky.

Časť armády, z ktorej som vyšla, vyzerala veľmi dobre. Vládol tu poriadok a disciplína, ktorá sa so stavom zo začiatku tohto videnia nedala ani zrovnať. Ľudia pod „mojou“ strechou, sa rýchle zotavovali zo svojich zranení a naberali novú silu. Mladučkí kresťania tam rýchlo rástli v poznávaní Boha. Pomaly sa zaraďovali na miesta, kam ich povolal.

Strechy boli miestom, kde Pán sústredil ľudí s povolaním k hlbokému príhovoru za cirkev aj svet. Bojovali za národy, za mestá, za konkrétnych ľudí. Postavili sa v modlitbách za bratov a sestry, ktorých nikdy v živote nevideli. Nepoznali ich, ale Boh im dával prorocké modlitby, v ktorých videli do ich najtajnejšieho vnútra a učili sa ich milovať. Ak si predstavíte more posiate menšími či väčšími ostrovmi, alebo púšť oázami, tak bola posiata armáda týmito strechami. Boli to modlitebné hnutia, ktoré Boh v tom čase pozdvihne, aby niesli Jeho ľud na modlitbách. Niekde ešte stále plakali pred Pánom za svojich susedov, mesto alebo národ len dvaja alebo traja, dokonca aj len jednotlivci, na druhej strane boli miesta, kde sa modlila celá miestna cirkev. V modernom svete poprepájanom internetom a telefónnymi sieťami sa pôsobiská jednotlivých hnutí rozšírili aj za hranice svojho mesta či dediny. Mnohí osamelí bojovníci sa stali akoby ich vysunutou súčasťou. Súrodenci z väčších hnutí ich podopierali a oni vďaka tomu vytrvali vo svojom zápase.

Cirkev pod strechami a v ich blízkosti, menila svoje okolie. Ľudia sa denne pridávali a pripomínalo mi to knihu Skutkov apoštolov. Hlavne tým, ako veľmi sme milovali Pána. Mnohí tiež skladali svoj majetok k Božím nohám, ale nebolo to tak, že všetko predali a doniesli peniaze. Ale tak, že mu dali všetko bezvýhradne k dispozícii. Nepovedali nie, keď niekto niečo potreboval. Všetko, čo mali – autá, domy, peniaze,... slúžilo na budovanie Božieho kráľovstva. Niektorí mali často tak akurát pre seba a pre svoje rodiny, ale aj tak vždy našli niečo, čo mohli dať. Iní mali nadbytok a bohato z neho dávali do cirkvi, ale aj inde, kde im Boh ukázal. Zďaleka nedávali len desiatky. Boli to sumy, ktoré vyrážali dych. Pochopili, že sú len správcami toho, čo im Boh zveril. Túžili sa podeliť, pretože milovali. Dávali aj mimo cirkvi a pomáhali núdznym, ako vedeli. Mnoho ľudí prišlo k Bohu vďaka tomu, že videli ich veľkú lásku. Pán deň čo deň pridával nových spasených a radosť Jeho ľudu bola veľká.

Čím viac som sa vzďaľovala od strechy, tým viac tam bolo zranených. Mnohí bojovníci sa im venovali a zároveň ich bránili pred démonmi, ktorí stále útočili. Ranení otáčali hlavy za mojou zástavou. Otáčali sa aj tí, ktorí im pomáhali. Dodávala im novú silu. Bola slovom, ktoré som niesla. Nebola to nejaká čarovná látka, ktorá prinášala slobodu, bola to moc Božia v Jeho kríži, smrti a zmŕtvychvstaní. Bolo to slovo o slobode v krvi Baránka. Nechápem ešte úplne Jeho hĺbku, ale nebolo to slovo o znovuzrodení, aj keď bolo jej dôležitou súčasťou, pretože mnohí bojovníci tápali vo svojom živote hlavne preto, že si neboli istí svojím spasením. Bolo to slovo o veľkosti Ježišovho utrpenia. O tom, že z lásky ku nám išiel a vytrpel bolesť a temnotu odlúčenia od svojho Otca. Keby nás tak nemiloval, nešiel by.

Nebola to služba oslobodenia a vnútorného uzdravenia, ako ju poznáme. Neprišli sme ju ani meniť. Boli sme nositeľmi posilnenia aj pre služobníkov, ktorí túto službu vykonávali. Boli to vzácni ľudia. Plakali so zranenými, dlhé hodiny, týždne, mesiace a aj roky bojovali o ich životy. Výsledky ich práce často prichádzali veľmi pomaly, niektorí si často zúfali, pretože po zdanlivo nekonečnej námahe nevideli takmer žiadne zmeny. Pán im túžil priniesť občerstvenie. Pozerali na zástavu a ich viera bola obnovená. Hoci výsledky aj ďalej často dávali na seba čakať, mali hĺbku viery, ktorú dovtedy nepoznali. Obdivovala som ich. Boli to bojovníci a bojovníčky vytrvalí v zápase o životy tých, ktorí sami nemali silu. Dvíhali ich zo zeme, umývali ich rany a učili, ako žiť.

Ako som sa pozerala z výšky skalného zrázu, videla som, ako by sa more, posiate ostrovmi vlnilo. Bolo to preto, že bojovníci, obnovení vo svojej viere, vstávali v novej moci. V moci Baránka víťaziaceho nad smrťou.

Zastali sme a zosadli z koní. Zadýchaní pešiaci, ktorí bežali s nami, si vydýchli. V predchádzajúcich momentoch sme nabrali riadne tempo. Ale oni, rozhodnutí nasledovať Pána vo všetkom, bežali vytrvalo s nami. Mladík, ktorý bol mojím orlom, chodil pomedzi nich a prinášal im Božie posilnenie. Nad hlavami nám krúžilo niekoľko orlíc. Zatiaľ mlčali, ale ja už som cítila ich chvenie. Blížila sa nová pieseň. Hudba plynúca priamo z neba. Vzali do rúk nástroje, ktorými Bohu slúžili a čakali. Cítila som nebeský závan, cítila som dvíhajúci sa vietor. Zazneli husle, potom klavír, na plátne pristáli prvé ťahy štetcom...

Kľakli sme si s mojím orlom na kolená. Leštili sme svoje šípy, obrusovali posledné miesta, ktoré ešte neboli dosť hladké. Jeden druhého sme pri tom podopierali, aby sme vydržali tlak nepriateľa, ktorý sme vtedy vnímali veľmi silno. Nikoho sme nevideli, ale zaliezalo to do nás tak konkrétne, že nebolo pochýb, odkiaľ ten tlak prichádza. Ostatní vojaci stále naberali silu po behu, ktorým sme sem dorazili. Ale my sme boli akoby pod prikrytím niečoho nedefinovateľného, ťaživého a skľučujúceho. Malo nám to zabrániť spojiť naše šípy v jeden. To bola vôľa nebeského Otca. Nakoniec sa nám to podarilo. Naše šípy sa zliali dokopy. Vlastnili sme jeden spoločný. Uchopili sme ho, každý jednou rukou a druhú sme zodvihli k nebu.

„Bože, pošli dážď,“ volal orol, „sme vyprahnutí po tebe, potrebujeme tvoje posilnenie.“

„Pane náš, drž nás, prosím,“ povedala som ja, „nevládzem, zalieza to do mňa, strácam vieru, že to, kde stojím, je moje správne miesto.“

„Nebojte sa, deti,“ ozvalo sa z neba, „našiel som si vo vás zaľúbenie.“

Rozhodli sme sa postiť. Nevideli sme inú možnosť, ako sa odpútať od toho ťaživého, čo sme prežívali a ponoriť sa do toho, čo mal Boh. Náš šíp mal byť zjavením novej jednoty aj medzi nami. Ale hlavne mal priniesť občerstvenie mnohým ľuďom, spasenie hľadajúcim, zapáliť oheň túžby po Bohu. Ale my sme museli byť pripravení ho vystreliť.

Pán nás prečisťoval. Orezával naše motívy, pretriasal naše postoje. Keď som už neverila, že ešte niečo môže nepriateľ na mňa vyhrabať, že ešte niečo mi môže nenápadne nasiať do hlavy, aj tak niečo našiel. Deptal ma premyslene hnusným spôsobom. Najhoršie na tom bolo, že som ho nie a nie zazrieť.

Až potom, jedného dňa konečne prišlo svetlo. Poslednou tvrdohlavosťou som držala náš šíp. Orol sa usmial.

„Je čas,“ zašepkal šťastne.

Pustil ho. Túžil po tom, aby som mala tú česť ho vystreliť. Vzala som svoj luk, zamierila a pozorovala, ako sa vo vzduchu mení na množstvo malých šípov. Dopadali na ranených, hľadajúcich, vyčerpaných... a prinášali im Boží dotyk.

Vyleteli sme k orliciam, aby sme sa občerstvili. Spolu s nimi sme žehnali dielu šípu. Potom sme posilnení zleteli dole a vzali do rúk naše zástavy.

Cválali sme bojiskom a prinášali Božie občerstvenie. Na mnohých miestach už čítali náš šíp. Priniesli sme im potvrdenie toho, čo ku nim aj cezeň Boh hovoril. Modlili sme sa s nimi, plakali, smiali sa. A vždy znovu a znovu sme rozprestreli naše zástavy. Vždy znovu a znovu nám nad hlavami znela krásna pieseň orlíc. A znovu a znovu naši pešiaci prinášali pokrm z neba. Bolo to nádherne slávne. Žili sme nebo na zemi. V ťažkostiach, bojoch, tlakoch, hnusných problémoch zatláčajúcich ľudskú psychiku na pokraj úplného zrútenia... všade Boh prinášal svoju nádej. Stretli sme vtedy mnohých, ktorí kedysi žili s Bohom naplno, ale potom osamotení, utlačení, ubití, vzdali svoju vieru. Teraz smeli znovu zakúsiť nebo.

Orol vtedy hral trochu menej. Chýbali mi jeho piesne. Jeden večer som sa preto jednoducho uvelebila pri klavíri s jednoduchou vetou:

„Nehnem sa, kým nezahráš.“

Usmial sa. Poznal miesta môjho vyprahnutia a vedel, že on má olej, ktorý mi chýba. Položil ruky na klávesy a viedol nás k chvále. Orlice zažiarili. Aj im už chýbali tie tóny. V ten večer prišla jeho nová pieseň. Dokonalé splynutie jednotlivých smerov jeho povolania. Obraz, ktorý mu namaľoval Jeho Pán. Kúpala som sa v Božej prítomnosti a ukolísaná Jeho nádhernou láskou som zaspala.

Mala som sen:

Niekto ma viedol tmou. Moje ruky a nohy boli neznesiteľne ťažké. Každý krok, každý pohyb ma stál nesmierne premáhanie sa. Hlavou mi preleteli spomienky na moje zdravotné problémy spred času, v ktorých som sa cítila síce lepšie ako teraz, ale prežívala som aj vtedy veľmi podobnú ťažobu.

Chcela som z toho celého ujsť, ale nedalo sa. Bránila som sa, ale nemala som silu uhnúť z cesty, po ktorej som bola vlečená. Bolo to neznesiteľné – ten rozpor, to že som chcela ujsť, vedela som, že tam nepatrím, ale nedalo sa.

Posledným vypätím síl som sa v duchu modlila:

„Pane, zachráň ma.“

Vtedy som začula hlasy mojich väzniteľov. Škodoradostne sa mi posmievali. Tešili sa z toho, že ma lapli do pasce. Plánovali, ako ma zavrú do väzenia, aby som už viac nekazila ich prácu.

„Toľko sme ich pochytali,“ sťažoval sa jeden, „a táto zberba (mal na mysli nás) nám ich pokradla.“

„Teraz máme veliteľku, majú po chlebe,“ zachechtal sa druhý.

Vtedy som sa zobudila. Klavír stíchol a decká sa rozišli. Venovali sa veciam, ktoré radi robili pre Pána, alebo sa len tak v pokoji pofľakovali. Len moje najvernejšie orlice a orol čakali, čo poviem, keď sa zobudím.

Všetko som im porozprávala. Pritom mnou prešiel ľadový závan strachu.

„Musíme zistiť, o čo ide.“

„Neboj sa,“ povedali ako jedny ústa.

Môj Pán ma ich jednotou posilnil. Zrazu som vedela, že ma nedá, že som Jeho, milovaná.

Zostali sme hore a modlili sa. Nadránom sme tam, kde sme boli, pospali. Boli sme príliš vyčerpaní.

Znovu som mala sen.

Videla som v ňom pobitých. Veľa pobitých. Medzi nimi, na smrť raneného budúceho generála s jeho orlom. Zomieral s vedomím, že prehral životy stoviek ľudí. Vydesená som sa zobudila.

Orol už bol hore. Čakal na rozkazy.

„Hraj,“ poprosila som ho. Bola som vzdialená akejkoľvek schopnosti veliť. „Už ma chytajú, chcú ma paralyzovať strachom.“

Tóny klavíra zobudili orlice. Jedného po druhom privolali ostatných z môjho oddielu. Modlili sme sa, najskôr nesmelo, pomaly, potichu, jemne akoby sme sa báli, že niečo pokazíme. Postupne sa ku klavíru pridávali ďalšie nástroje. Splynuli v jednotnú nebeskú melódiu. Dostali sme nové pomazanie k prinášaniu slobody. Z neba padal výdatný dážď a dotýkal sa vystrašených miest môjho srdca.

Potom prišiel – môj milovaný orol s jazvou na líci. Bol v poriadku. Aj jeho verný spoločník. Stáli medzi nami, objímali nás, tešili sa s nami. Aj oni mali ťažké chvíle, aj ich obkolesoval strach a nová vlna zúfalstva. Ale tak ako nás, aj ich Pán podržal. Nejaký čas sme mali zostať spolu. Priniesli nám nové, čerstvé vyučovanie, v ktorom mladí z môjho oddielu rýchlo rástli. Niektorí sa stali jazdcami, niektorí orlami. A hlavne, všetci sme boli znovu bližšie nášmu Pánovi.

Ďalšie odseky tejto kapitoly sú akoby samostatnými videniami, ale nie je to úplne tak. Je to niečo (nie všetko) z obsahu tej zástavy, ktorú sme niesli.

Čas brať a čas dávať

Videla som, ako kľačím za stolom. Bolo na ňom niekoľko misiek s jedlom. V jednej miske boli červíky. Bolo to pokazené jedlo, sčervivelo ako mana, keď si Izraelci napriek Hospodinovmu príkazu chceli urobiť zásoby na druhý deň.

Potom som videla, ako kráčam po schodoch vedúcich na nádvorie Božieho chrámu. Bolo tam prítmie, ale keď som prišla na úroveň nádvoria, ocitla som sa v Božej sláve. Na mieste zlomu svetla som sa zastavila a obzrela. Bola som unavená. Mala som za sebou boje, v ktorých som smela uvidieť Bože prielomy a víťazstvá. Išla som priamo k trónu. Keď som prišla až k nemu, môj nebeský Otecko povedal:

„Si unavená, bojovala si dobrý boj, občerstvi sa.“ Mala som chuť namietať, že to bol On, kto bojoval dobrý boj, že ja som viac zlyhávala, ako vyhrávala, ale nedovolil mi to. Bola to Jeho sila, ktorá ma po každom páde znovu v pokání postavila na nohy, ale On si napriek tomu vážil tie víťazstvá, ako by som ich vybojovala ja sama. Chcela som padnúť na tvár len mu naveky ďakovať. Otec sa ale len spokojne usmial (nevidela som to, ale vedela som, že to urobil) a ďalej trval na tom, že sa mám ísť občerstviť.

Pán Ježiš ma odviedol do záhrady. Rástlo tam množstvo stromov s ovocím, ktoré priam volalo, aby som si zahryzla. Pretekala ňou rieka. Vzala som z ovocia a jedla som. Bolo šťavnaté, ani príliš mäkké ani príliš tvrdé. Úplne akurát. Potom som pristúpila k rieke. Kľakla som si a umyla si tvár. Voda bola osviežujúca, lákala ma, aby som do nej skočila celá. Ponorila som sa teda a nechala sa unášať prúdom. Kúsok ďalej som vyšla von, aby som sa osušila. Ale nebola som mokrá! Bola som vykúpaná a vysušená. Nebolo to tak, že by voda neprenikla cez moje šaty až k pokožke a nejakým zázrakom som vyšla suchá. Bolo to tak, ako keby som sa poriadne vykúpala a potom zabalila do veľkej osušky, aby som pomaly, príjemne, v teplučku vyschla. Moje šaty a výzbroj boli tiež oprané a vysušené. Sadla som si do trávy vyhrievať sa v Božej sláve. Ako som tam sedela, videla som, že v oboch rukách mám ovocie. Hrýzla som striedavo, ale nakoniec som ich nevládala dojesť.

Z Božieho trónu som počula hlas:

„Neplytvaj mojim ovocím a nezahadzuj ho.“

Ježiš pristúpil ku mne a pozeral na mňa. Chcela som to nedojedené ovocie niekomu dať, ale človek, ktorý práve prišiel do záhrady, ho nechcel. Ja by som asi tiež nechcela pokrm, ktorý niekto druhý ohrýzol.

„Prepáč,“ povedala som Ježišovi.

„Podeliť sa môžeš len s tým, čoho sa dá nasýtiť. Keď sa preješ, z toho sa podeliť nedá. To je vyplytvané,“ odpovedal mi.

Vzal zvyšky ovocia z mojich rúk. Pochopila som, že je čas brať a čas dávať, čas sýtiť sa a čas nasýtiť hladného.

„Poď, ukážem ti moje tajomstvá,“ povedal a moju chybu už viac nespomínal.

Ježišov smútok

Viedol ma zástupom chorých a chromých. Nikto z nich si Ho nevšímal. Čudovala som sa tomu.

„Keď som chodil po zemi, uzdravoval som chromých, kriesil mŕtvych... Ešte stále to robím, ale mnohí to nechcú.“

Potom mi ukázal kúsok z ohnivého jazera. Len kúsoček, viac by som nezniesla. Ľudia v ňom trpeli, videla som ich, ale ich hlasy som nepočula.

„Mnohí prišli ku mne a boli spasení, ale mnohí si ma nevšímali. Plačem kvôli tým, ktorí ma odvrhli. Satan sa raduje z každého svojho víťazstva. Každá moja slza ho bude páliť celú večnosť. Ale mňa to neteší. Neteší ma konečné víťazstvo, pretože mnohí idú do zahynutia.“

Pomyslela som si: ,Tak to je? Jeho to neteší?‛

„Pozri sa na mňa.“ Pozrela som sa do Jeho hlbokých očí. Ruky mi položil na ramená a povedal: „Napíš to. Tak to je.“

Chcelo sa mi plakať. Ale nie z toho, že mi bolo tak smutno, ako Jemu, ale z toho, že mi tak smutno nebolo. Nerozumela som svojmu Pánovi tak, ako by som chcela! Jeho utrpenie plní celé veky a ja som to nechápala.

„Pochopíš to, neboj sa,“ povedal a usmial sa, „preto som smutný, pretože im už nemôžem pomôcť. Už pre nich nemôžem nič urobiť. Už som všetko urobil.“

Ako ma odtiaľ odvádzal, videla som, že môj plášť, ktorý je na zemi tak škaredý, obyčajný šedý a hrboľatý akoby z látky, ktorú niekto zle utkal, bol v Jeho sláve krásny. Bol sýto tmavomodrý. Akoby zo zamatu a leskol sa. Lemovaný bol zlatým lemom.

„Keď sa vrátiš, bude znovu ohyzdný. Nedávaj ho dole a nevyzliekaj!“

Viedol ma ďalej. Ukázal mi slávu svätého mesta.

„Bohatstvo národov leží pod tvojimi nohami, ale ty si ho nevezmeš. Sľúb mi to. Vezmeš si len to, čo ti dám Ja.“

„Pane, ty vieš, aká som slabá. Videl si ma v záhrade.“

„Verím ti,“ povedal.

Jazero odpočinku

Bola som veľmi unavená. Boje, zápasy a tlaky, v ktorých som len len že nestratila nádej, že Boh je so mnou, ma tlačili k zemi. Zúfala som si viac, ako mi bolo milé. Pán ma v tomto stave zobral vo videní na jedno krásne miesto. Viedol ma k jazeru, ktoré napájala rieka. Najkrajšie jazerá na zemi sú len jeho obrazom. Voda do neho stekala kaskádovitým vodopádom. Nebol vysoký a majestátny, ale pohľad naň vo mne vzbudzoval pocit, že je plný života. Ako vtekal do jazera, voda sa upokojovala a v malých vlnkách špliechala o breh zarastený jemnou trávou. Bola tmavozelená. Jej sýta farba tiež upokojovala. Stála som tam bosá a vnímala jej hlbokú mäkkosť. Nebola vysoká, ale napriek tomu som necítila tvrdosť zeme pod ňou. Bola tak hustá, že chodiť po nej bolo neporovnateľné s akýmkoľvek trávnikom, na akom ste mohli na zemi stáť. Bola som oblečená v bielom rúchu obmytom v krvi Baránkovej. Ježiš stál pri mne.

„Toto je jazero odpočinku,“ povedal mi, „vteká do neho rieka života a ďalej zase vyteká. Je to jedno z jej ramien. Toto miesto je pre tých, ktorí sú unavení, zaťažení problémami, unaháňaní a túžia po pokoji. Na zemi ho nenájdu, hoci ho tak veľmi hľadajú. Nájdu ho len tu. Ja som ten Pokoj.“

Na brehu jazera stálo veľa ľudí. Niekoľkí sa kúpali a plávali v ňom. Čudovala som sa, prečo sa tí ostatní tiež neokúpu.

„Ak mi niekto vyčíta problémy, s ktorými zápasí, ak mi niekto dáva za vinu, že ich neriešim, ak s nimi bojuje vo vlastnej sile namiesto toho, aby sa pokoril a dovolil mi pomôcť mu, nemôže vojsť. Nevedel by plávať. Vojde len ten, kto sa zastaví a poprosí o môj pokoj. Ten, ktorý mi dovolí, aby som zobral jeho bremeno a niesol ho. Ten, ktorý ku mne príde, aby si odpočinul. Zomieral som aj za váš pokoj (Iz 53,5).“

Zahanbila som sa. Tak veľmi túžil byť so mnou aj v najťažších situáciách! Ale svojím správaním som mu to vôbec nedovolila.

Keď som to pochopila, mohla som vojsť do jazera. Ponorila som sa a nechala sa unášať pokojom, ktorý v ňom bol. Problémy, ktoré ma tlačili tu ešte stále boli, ale ja som už nimi nebola zavalená. On ich niesol a mal pre mňa východisko. A nie len to, mal pre mňa odpočinok v Ňom.

Strom života

Potom ma zaviedol k stromu života. Bol plný ovocia, ktoré ma lákalo si z neho vziať. Dovolil mi to. Vlastne len na to čakal, aby som si vzala. Odtrhla som si. Vyzeralo ako zelené jablko a aj som ho začala jesť ako jablko, ale potom som zistila, že vlastne nemá ohryzok, ktorý by som zahodila, pretože aj to, čo podľa mňa bolo ohryzkom bolo jemné a mäkké a mohla som to zjesť. Vlastne vôbec nevyzeralo ako jablko. Videla som ho tak len preto, že som si ho tak vždy predstavovala. Ako som ho jedla, videla som, že vyzerá skôr ako červené jablko alebo skôr ako mäkučká broskyňa, ktorá má namiesto kôstky maličké mäkké guľôčky. Ale nie taká bledá červená broskyňa. Bola tak sýto červená, až naberala nádych fialovej. Ale fialová to nebola. Prepáčte mi tento chaoticky opis. Bolo to, akoby sa mi každým sústom otvárali oči a ja som videla jasnejšie. Prinieslo mi silu a život tam, kde neboli. Nahradilo moje predstavy Božou pravdou. Potom mi Ježiš povedal:

„Odtrhni si list.“

Odtrhla som si. Mal plnú zelenú farbu a jeho okraje boli o niečo bledšie. Bol tenký a hlboký zároveň. Nie hrubý, videla som do jeho hĺbky.

„Zjedz ho,“ povedal mi.

Dala som ho do úst. Na prvý pocit to bol list, na druhý pocit, niečo veľmi lahodné a sladké. Nie ako cukrík, ale inak. Aj ten, kto nemá rád podobné maškrty, by iste povedal, že to bolo dobré, pretože tá sladkosť bola iná ako sladkosť sladkostí. Požula som ho a prehltla. Niesol život do môjho ducha, život od Boha, ktorý ma stvoril.

„Bude ťa páliť,“ povedal mi.

Vedela som, že to ucítim, keď sa šťava z listu dotkne niektorých miest môjho života.

„Choď a prines uzdravenie svojmu národu,“ povedal potom.

Vzala som si ďalší list a odišla dverami, ktoré mi ukázal.

Vyšla som von. Keď som bola tam vnútri, v Jeho prítomnosti, bola som silná. Bolo mi krásne príjemne s Ním a nemala som nedostatku v ničom. Nechýbala mi sila ani radosť, pokoj ani múdrosť. Ako som vyšla von, niečo ma tlačilo k zemi. Doslova ma to dlávilo. Obzerala som sa, kto mi podráža nohy, ale nikoho som nevidela. Kráčala som akýmsi tunelom. Pozrela som sa do svojej ruky - list zo stromu života tam ešte stále bol. Čudovala som sa ale, kde mám svoju výzbroj. Bola som oblečená v bielom rúchu, každý na nebi i na zemi pri pohľade na mňa jasne vedel, že patrím Bohu. Zažila som niečo hlboké a veľké s Ním a On mi zveril niečo vzácne pre môj národ. Ale ako som teraz kráčala, vlastne snažila som sa bežať, aby som čo najskôr bola z toho dláviaceho pocitu preč, všetka moja sila zmizla. Čudovala som sa, prečo teda nemám výzbroj! Vtom som ju uvidela na konci toho tunela, ktorým som kráčala. Nechápala som to. Pýtala som sa Boha, prečo je to tak, prečo musím ísť bez nej, veď ju potrebujem! Vtedy mi otvoril oči: nebol to tunel, ale cesta lemovaná dvoma radmi vojakov. Boli vysokí a veľmi, veľmi mocní. Boli to anjeli strážiaci moju cestu. Boh ich tam postavil, aby ma chránili pred útokom nepriateľa, ktorý mi chcel vziať to, čo mi Boh dal.

Nemusela som bojovať s nepriateľom, Boh mi dal bezpečnú cestu, ktorou som mohla ísť. Ale musela som vyhrať boj sama so sebou. Zahodiť svoje pocity nehodnosti, pocity, že sa na to, do čoho ma Boh povolal, vôbec nehodím a začať sa na Božie dielo vo mne pozerať Jeho očami. On ma formuje, On ma povolal a On vie do čoho. Zvolil to správne. Nie je mojou vecou mu do toho hovoriť. Mojou vecou je poslúchnuť a ísť. Nemusím sa báť, pretože On ide predo mnou a On uzatvára môj voj (Iz 52,12b).

Prežívala som tam pocit hlbokej samoty. Sprevádzal ma mojím životom odkedy si pamätám. Keď som ešte nepoznala Boha, plakávala som potajomky po večeroch, pretože som sa cítila tak veľmi sama, nikým nemilovaná a opustená. Môj úsmev a moja radosť, ktoré poznali moji rodičia a kamaráti boli len na povrchu. Potom, ako som prijala Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána, sa tento pocit akoby vytratil, ale vždy len dovtedy, kým sa nestalo niečo, čo mi vzalo radosť z toho, že ma Boh miluje. Po čase som zistila, že ja vlastne Bohu verím, že ma miluje, len ak je všetko v poriadku. Ako náhle sa niečo dialo, bola som chorá, nedarilo sa mi, niekto mi vynadal, nepochopil ma... čokoľvek, čo malo silu spochybniť moju vieru v Jeho lásku, hneď som bola zase naspäť v mojich pocitoch, že ma nikto nemá rád. Nebolo to ako pred tým, keď som Ho nepoznala. Vedela som mysľou, že Jeho slovo hovorí, že ma miluje, ale neverila som tomu svojím srdcom. Tu na tejto ceste som sa musela prinútiť tento stav zmeniť. Musela som mu konečne uveriť, že ma miluje a prijíma takú, aká som. Nebolo to vôbec ľahké. Ale On mi dal silu. Prijala som Jeho slovo ako najväčšiu autoritu aj v tejto oblasti.

Prešla som vlastniac list z Jeho stromu. A vedela som, že je to len jeden z mnohých, ktoré nášmu národu dáva.

Uctievanie

Uctievala som svojho Boha. Stála som v zhromaždení, spievala a prinášala mu svoje srdce. Bolo plné všeličoho, ale hlavne som smela byť s Ním a tak pomaly to všeličo, čoho som bola plná, ustupovalo a moja túžba dotknúť sa svojho Boha rástla. Mala som takéto videnie:

Ocitla som sa v nebi, kde pred Božím trónom stál Ježiš.

Vykročila som po zlatých schodoch. Ako som uctievala a túžila spoznať svojho nebeského Ocka, tak som pomaly stúpala. Obklopovala ma nádhera Božej slávy. Nepočula som to, ale vedela som, že ma Boh volá k sebe bližšie. Ocitla som sa na plošinke, priamo pred trónom.

„Toto je miesto mojej blízkosti,“ povedal Ježiš, „je tu pre každého, kto túži z celého srdca po svojom Bohu. Tu padajú všetky falošné predstavy, tu sa buduje viera. Toto je svätyňa svätých. Toto je miesto, môjho prebývania. Nič nečisté tu neobstojí, čo je choré, je uzdravené, čo chromé, tomu je daná nová sila. Nevolám sem žiadnych vyvolených služobníkov. To, aby si sem prišla, si nemôžeš nijako zaslúžiť. Pravdou je, že mnoho mojich služobníkov nikdy neprišlo až sem.“

„Prichádzajte priamo ku mne. Kedykoľvek, aj keď ste na konci so silami. Môžete plakať nad svojou vlastnou slabosťou a úbohosťou a prísť až sem. Mám pre vás milosť. Nečakám na žiaden výkon vašej viery. Čakám na vás.“

Obrátila som sa a pozrela sa dole. Podo mnou bol nespočetný zástup tých, ktorí si obmyli rúcha v krvi Baránka. Boli zaliati svetlom Jeho slávy, uctievali Ho ako svojho Spasiteľa a Pána. Zhromaždení spievali, tlieskali, iní tancovali, recitovali básne, ďakovali Bohu za Jeho predivné skutky, ktoré videli, ležali na tvári pred Ním a vo svojom mlčaní jednoducho žasli nad tým, aký je Boh. Bolo to pravé uctievanie v Duchu a pravde.

„Túžim po vašej úprimnosti. Často krát to, čo podľa vás vôbec nevyzerá ako uctievanie, ním je a to, čo ako uctievanie vyzerá, ním nie je. Pravé uctievanie je to, čo nosíš v srdci.“

„Mnohí moji maličkí v očiach druhých za moc nestoja,“ hovoril Ježiš ďalej, „ale Ja im dávam silu. Prichádzajú ku mne, aby sa napili. Neodmietnem nikoho, kto je smädný. Stoja v problémoch a ťažkostiach, ale aj tak ma uctievajú. Prichádzajú pred tvár môjho nebeského Otca preto, aby Ho chválili, nie preto, aby sa sťažovali na svoj osud. A On im rád dáva novú silu.“

„Často len vzdychám namiesto toho, aby som ti to dovolila...“

„Kto vezme odo mňa, nebude mať nedostatok,“ odpovedal.

„Je to tvoja viera, ktorá ťa prevedie. Každému, kto sa znovu narodil, som dal vieru. Je to môj dar. Musíte si dávať pozor, aby ste ju nestratili. Je ľahké o ňu prísť. Viera je to, čo ťa ku mne priviedlo, ale strach a nevera ju môžu zničiť. Môj Duch dáva vieru, musíš sa Ním plniť, aby si vytrvala do konca.“

„Ste kráľovské kňazstvo. Ctite svojho Kráľa a kraľujte s Ním. Vyvyšujte Ho a ctite Ho obeťou,“ hovoril ďalej.

„Čo je to obeť?“ spýtala som sa.

„Je to všetko, čo máš vo svojom srdci. Myslím tým úplne všetko. Aj tvoj strach, aj tvoju radosť...“

Potom som videla armádu. Väčšina ľudí v nej nevedela, čo to znamená uctievať Boha. Nemyslím si, že to presne viem, ale títo ľudia Ho neuctievali vôbec. Nerobili to, pretože Ho tak málo poznali. Pre mnohých sa ich kresťanstvo stalo viac bremenom ako radosťou. Nepoznali slobodu v krvi Baránka. Videla som, ako spolu s ďalšími kresťanmi, chodím pomedzi nich a hovorím im o Ňom, ako ich učím o Jeho láske, Jeho slobode, Jeho blízkosti. Učili sme ich o tom, že Boh je tu pre nich, hovorili sme im o tom, aký je ich nebeský Ocko, aký je Ježiš. Učili sme ich prichádzať k Bohu so všetkým, čo mali a akí boli. Nedávali sme im nijaký návod o x krokoch, jednoducho sme im ukazovali Jeho a oni potom túžili po Jeho prítomnosti.

Znovu som kráčala nebom. Nespočetný zástup spasených sa predo mnou roztváral a vytváral uličku, ktorou som mohla prejsť k Božiemu trónu. Počula som, ako hovoria:

„To je ona.“ Bolo mi to zvláštne, pretože som nevedela, čo takého je na mne, že sa na mňa pozerajú s obdivom, ktorý som čítala v ich očiach. Cítila som sa pod tými pohľadmi veľmi nesvoja. Akoby mi nepatrili. Neurobila som nič tak úžasné, čím by som si ich zaslúžila.

Prišla som až pred Boží trón a vystúpila k miestu, kde sedí Boh Otec. Povedal:

„Dobre si to robila.“ Spomenula som si na chvíľu, keď mi tieto slová pred rokmi povedal jeden Jeho služobník. Tancovala som vtedy na zhromaždení, uctievala som svojím pohybom Boha, ale mala som z toho všelijaké, len nie dobré pocity. Cítila som sa vážne zle. Mala som dojem, že moja chvála mnohým vadila, že to bolo ako päsť na oko, že som tancovala ja len tak pre seba, že som sa predvádzala... Vtedy za mnou prišiel Boží služobník, ktorého som veľmi obdivovala. Keď kázal, cítila som sa, ako by som sedela priamo pri Ježišových nohách. Pristúpil ku mne, obyčajnej zakomplexovanej dievčine a povedal tie isté slová ako dnes môj Boh: „Dobre si to robila.“

Otočila som sa. Za mnou kráčal zástup ľudí, ktorých som učila uctievať. Bola som veľmi prekvapená. Na zemi som vôbec nevnímala nejaké výsledky mojej služby.

„Musíte sa učiť milovať ma,“ povedal mi Ježiš, „to, ako ma poznáte, nie je ničím v porovnaní s tým, ako ma môžete poznať. Poznáte ma len takýto kúsoček,“ ukázal mi asi trojcentimetrovú vzdialenosť medzi palcom a ukazovákom. Bola som prekvapená. Tak veľa mi už toho o sebe hovoril, tak veľmi už chápem Jeho milosť! Vlastne som chcela byť sklamaná, ale On mi to nedovolil. Niečo v Jeho pohľade to sklamanie jednoducho zastavilo.

„To je v poriadku. Nehovorím to preto, aby som ťa súdil. Chcem ťa povzbudiť. Musíte ma poznať viac.“

Anjeli

Ako sme chválili a vyvyšovali Boha, videla som ešte niečo. Anjeli akoby tancovali okolo nás. Mali pri tom vytasené meče a bojovali. Zarazili ma tie pohyby. Patrili k tancu. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože boj som si predstavovala inak. Myslím, že odtiaľto satan kopíroval bojové umenia. Toto však nebolo také rýchle, ako keď spolu bojujú nejakí ninjovia, ale bolo to jemné, elegantné a mocné zároveň. Ich pohyby boli jasné, priame, zasahovali ranami meča svoje ciele, ale pritom boli veľmi ladné.

Ježiš sa smeje

Potom sme spievali jednu pieseň, ktorá bola veľmi vysoko. Skôr som zavíjala, ako spievala. Vtedy som mala videnie:

Ježiš sa smial, pretože sme tú pieseň spievali Jemu. Bolo mu jedno, že to vôbec neznie. Dokonca viac ako jedno, On sa tešil z toho, ako „strašne“ to znie! On sa tešil z toho, že do toho dávame všetko, že mu hovoríme o svojej láske. Smial sa takým plným smiechom, ako keď počujete niečo veľmi krásne a zároveň možno dojemné, ale nemáte žiaden priestor pre slzy. Myslím si, že my takú úplnú veselosť, ako ju opisujem, nepoznáme, ale On ju mal. Veľmi sa z nás tešil.

„Si smiešny,“ povedala som, pretože bol vo svojej veselosti tak veselý, až bol smiešny.

„Veď ja som stvoril smiech, musím byť aj smiešny,“ odpovedal mi.

Ale toto nemôžem napísať, povedala som si. Nechcela som to napísať, preto, že som sa bála, čo na to povedia ľudia.

„Len to napíš,“ povedal, „Ja som smiešny. Dal som do svojej lásky mnoho veselia.“

„Môj ľud stratil svoju veselosť,“ povedal mi ešte, „príliš sa bál, aby nezhrešil. Nebojte sa hriechu, vo mne ste víťazi. Radujte sa z toho.“

„Chcem vám dať novú veselosť. Tí, ktorí vedia, že sú milovaní, sa vedia smiať. Dovoľte mi, aby som vás uzdravil. Môj Duch prišiel, aby vám priniesol poznanie o tom, Kto som. Verte Pravde a Pravda vás vyslobodí.“

Lebo vás milujem

Videla som, ako kľačím na kolenách a modlím sa. Modlila som sa za každodenné potreby našej rodiny. Nebolo to nič zvláštne, skôr som si pripadala ako vždy – ten istý zoznam dookola. Vtedy som videla, ako ku mne pristúpil anjel. Držal v rukách dosky podobné doskám zákona, ktoré dostal Mojžiš na hore Sinaj. Dal mi ich. Kľačala som ďalej a čítala som. Bol to Boží zákon, Jeho slovo. Ako som čítala, slovo vydávalo svetlo. Postupne sa zmenilo na svetelný prúd, ktorý vytváral niečo ako cestu. Aj tie dosky akoby narástli a bola z nich cesta, po ktorej som mohla kráčať. Vydala som sa po nej. Ako som išla, vnímala som Božiu slávu a Jeho pravdu o tom, aký je.

Krok za krokom ma Boh znova utvrdzoval v tom, že je milujúcim Bohom. Nie je Bohom, ktorý sa hnevá, za to, že sme zhrešili. Keby sa hneval, vyzeralo by to s nami úplne inak. Boh, ktorý nás vychováva, to nerobí ako pozemský otec – neprasknú mu občas nervy, ale ako Otec nebeský, milujúci Otec, ktorý obetoval svojho jediného Syna preto, aby sme mohli poznať Jeho lásku, odpustenie, prijatie...

Poznanie Božej lásky prestupovalo nie len moje srdce ale aj telo. Vnímala som, ako často sme pri čítaní Jeho slova oklamaní – ako je nám jeho pochopenie zdeformované našimi skúsenosťami, okolnosťami, hlasom nepriateľa... Vnímala som, že je tu stále tichý hlas Ducha Svätého, ktorý ku nám hovorí. Videla som v duchu, ako sú Božie deti obviňované z hriechov - nie usvedčené na pokánie vedúce k prijatiu odpustenia a radosti z ich Pána, ale znovu a znovu obviňované aj z hriechov, ktoré už dávno vyznali a Boh im ich odpustil, ako sa trápia, že Boh ich neprijíma, napriek tomu, že Jeho slovo je plné prijatia, plné Jeho objatia a odpustenia. V sláve, v ktorej som kráčala, akoby nebolo dôležité nič, len to, že On nás prijíma, vie že sme hriešni, ale miluje nás.

Prišla som až k dverám do akejsi miestnosti. Vošla som. Bola som prekvapená, že Božia sláva v nej bola ešte zjavnejšia. Bolo v nej mnoho ľudí. Boli to Božie deti. Sedeli na zemi a trápili sa. Niektorí boli chorí, niektorí utlačení problémami, ubolení zraneniami od druhých... Pôsobilo to veľmi nelogicky, že na takom mieste sa niekto môže cítiť tak zle. Nechápala som, ako je to možné. Mala som v rukách malinké „dosky zákona“ – podobné ako mne dal anjel, ale omnoho menšie a dávala som im ich. Učila som ich poznávať Božie slovo a počuť Jeho hlas.

Vtedy som zbadala Ježiša.

„Mám pre nich, čo potrebujú, ale oni si to nevedia vziať,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

Bola som z toho smutná. Vedela, som, že vlastne patrím medzi tých ľudí, že si tiež neviem vziať od Boha všetko, čo pre mňa má. Vedela som, že má viac, ako sa odvažujem prijať.

„Dám im to,“ povedal Ježiš ďalej, „Ja im to napriek tomu všetko dám.“

„Dám ti to,“ povedal potom priamo mne. Pozeral mi pri tom do očí a ja som sa cítila na jednej strane mizerne, lebo som nehodná ničoho zo toho, čo mi dáva a na druhej strane úžasne, pretože Jeho pohľad ma presviedčal o tom, že to, čo hovorí, myslí vážne.

„Prečo nám to dáš?“ spýtala som sa.

„Lebo vás milujem,“ povedal a usmieval sa pri tom.

„Lebo vás milujem!“ ozývalo sa zrazu naokolo. Znelo to celým vesmírom, bolo to všade. Hovoril to Otec. Stvoriteľ neba a zeme, mocný Boh a Pán všetkého. Hovoril osobne ku každému z nás. Prenikalo ma to celú. Plakala som, pretože som bola oblievaná Jeho láskou, ktorá obmyla ďalší z nánosov mojej nevery.

Všetci tí ľudia Ho tiež počuli. Prijali to, čo potrebovali. Nie každý chorý bol uzdravený, nie každá rana zahojená, ale nikomu už na tom nezáležalo. Bolo to úplne vedľajšie. Boli sme s Ním. Kúpali sme sa v Otcovom náručí, v Jeho prijatí a láske.

Tu ma Ježiš zobral za ruku a zobral ma von z tej miestnosti. Všade bol stále zjavný jas Jeho slávy, všetko, čo bolo okolo nás sa v nej kúpalo.

„Stvorenstvo s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích. (Rim 8,19) Čaká na synov a dcéry živého Boha, ktorí Ho budú poznať zblízka. Tam, kde moje deti poznajú moju premieňajúcu moc, tam aj stvorenie ožíva a prekvitá. Nepoznáte moju premieňajúcu moc, ale prichádza čas, keď uvidíte skutky väčšie, ako sú všetky vaše predstavy,“ povedal mi.

„Zverím vám moc, ktorú si pýtate. Zverím vám oveľa viac, ako si pýtate. Musíte byť svätí, pretože inak ju neunesiete. Tí, ktorí chcú moju moc, aby oslávili seba, ju nedostanú. Prijmú moc, ktorá nie je zo mňa, pretože nepriateľ môjho kráľovstva chce zviesť mnohých. Nedajte sa zviesť, čakajte na moje vystrojenie. Moja moc je čistá, je to moc mojej svätosti. Prináša život, slobodu a uzdravenie. Tá, ktorá nie je zo mňa, prináša otroctvo a smrť. Nedajte sa oklamať! On prišiel aby ničil a hubil, Ja som prišiel, aby ste mali život a mali ho hojne.“

Trón

Sedela som na skupinke a chválila nášho Pána. Chcela som sa modliť a uctievať Ho ako vždy. Snažila som sa sústrediť na chvály, ako ostatní, napriek tomu, že vedľa v izbe šantili naše deti a mohli kedykoľvek pribehnúť, pohádať sa o hračku alebo sa pre niečo rozplakať.

„Len oddychuj,“ povedal mi Pán, „oddychuj.“

Bolo to tak krásne, oslobodzujúce a uvoľňujúce. Moje sústredenie sa na Neho vystriedal Jeho pokoj a odpočinok. Videla som sa, ako sa ponáram do rieky Jeho Ducha, do rieky života, ktorá vyteká od trónu Božieho a Baránkovho. A vtedy som to zrazu pochopila. Možno nepíšem nič nové, ale pre mňa to vtedy bolo nové: veď rieka života, to je On. Je to môj Boh, ktorý je tou riekou. Veď je to rieka Božieho Ducha. Zrazu pre mňa prestala byť niečím abstraktným. Stala sa tak konkrétnou. Ako som sa ponárala do vody, ponárala som sa do Neho. Bolo krásne plynúť spolu s Ním a nechať sa unášať Jeho prúdom.

Potom mi ukázal Boží chrám. Bol plný ľudí, ktorí ho chválili. Ich chvála vyzerala ako nejaké veľké hemženie. Behali sem a tam a spievali a tlieskali a robili všetko možné. Potom zrazu všetci ako na povel, ale žiadny som nepočula, zastali. Otočili sa smerom k Božiemu trónu a spievali. Videla som, ako Pán Ježiš vystupuje k trónu. Nezostala som stáť medzi ostatnými, ale išla som za Ním. Veľmi som chcela byť blízko Neho. Sadol si na pravicu svojho Otca a ja som si sadla s Ním. Pripadalo mi to tak trúfalé. Už to, že som išla za Ním, keď všetci ostatní stáli, bolo v mojich očiach trúfalé, ale ja som si sadla ešte aj na Jeho trón!

„Tu je všetko dovolené,“ povedal, „tak veľmi som túžil, aby si prišla.“

Bolo to nádherné a veľkolepé a dojímavé zároveň. Mohla som sedieť s mojím Bohom na Jeho tróne, vidieť veci z Jeho perspektívy. Akoby v pozadí som vnímala všetky kráľovstvá zeme, ktorým vládne, všetky mocnosti, nad ktorými zvíťazil a celý vesmír, ktorý bol stvorený Jeho slovom. Ale nadovšetko som vnímala to, že sme tam spolu. Celú ma zakrýval. Môj život mi bol zrazu ničím. On mi bol všetkým. Zažila som to pravé kraľovanie.

„Si kráľovským kňazstvom,“ povedal, „si posadená so mnou v nebesiach (Ef 2,6). Neboj sa teda. Všetko čo je na zemi i pod zemou je moje. Ty si posadená vo mne. Je to tvoje, pýtaj si, čo chceš a dám ti.“

„Tvoja nevera, tvoj strach, tvoj pocit nedostatočnosti, to nie je pokora. Pokora je vedieť, kto si vo mne a nevyvyšovať sa. Pokora je vzdať mi chválu, aj keď vieš, aká si vzácna a veľká v mojich očiach. Ty nie si malá. Si veľká. Si milovaná.“

„Vezmi si to,“ povedal mi potom a podával mi zvitok papiera a pero. Bolo podobné peru aké vídavame v starých filmoch. Vyzeralo ako husie brko, ale nebolo to obyčajné brko, pretože nepotrebovalo fľaštičku atramentu. Vzala som si to.

„Zveril som ti tajomstvá môjho kráľovstva. Opatruj ich, pokiaľ ti nedám vedieť, čo máš s nimi urobiť.“

Vzala som, čo mi podával a schovala to. Na tom papieri boli slová Jeho lásky a moci. Slovo o láske pre Jeho nevestu a slovo o Jeho moci nad temnotou. Podpis bol: Kráľ kráľov, Ten, ktorý vie a milujúci Boh.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára