Boží oheň v nás II.

(1 Tesalonickým 5:19, Zjavenie Jána 3,18)

Stiahnuť kázeň

V posledných dňoch.

Keď som o tomto všetkom uvažoval a čítal som si v Písme state, ktoré hovoria o posledných dňoch, uvedomil som si, že práve toto je tá najväčšia výzva, ktorej budú kresťania v posledných dňoch čeliť: Nebyť vlažný, ale horúci. Myslím si, že my sme práve pred touto výzvou. Písmo jasne hovorí, že v posledných dňoch:

Vychladne láska mnohých (Mt 24,12). Ztoho je zrejmé, že aj naša láska sa dá merať podobne ako teplota. Naša láska môže chladnúť! Môže sa však aj zohrievať. Prejavom chladnej lásky je napr.: nízka horlivosť, malá (alebo žiadna) ochota priniesť obete, nízka odolnosť voči hriechu, kompromisy, posunuté hranice k hodnotám sveta...
Kresťania budú čeliť problému s názvom „Vlažnosť“ (Zj 3,14-22) V tomto texte je to postavené ako vážna výstraha, že ako vlažní niesme Pánom vôbec použiteľní! Navonok sa to síce prejavuje ako „všetko mám, nikoho a niťč nepotrebujem...“ - teda ako niečo pompézne, fungujúce, bohaté, múdre, skúsené, organizované... Ale Pánov pohľad drasticky odhaľuje krutú realitu duchovnej chudoby, slepoty a nahoty. Vlažnosť nie je schopná uvidieť svoj skutočný stav. Vlažnosť totiž často prichádza práve tam, kde sa zdá, že navonok je všetko v poriadku.
Mnohým zhasnú lampy, lebo budú mať nedostatok oleja v lampách (Mt 25,1-13). Olej je tiež symbolom Ducha Svätého. Budú to kresťania, ktorí Ho nebudú mať – alebo Ho budú mať málo – doslova sa im minie. Ako je to možné? Veď Boží Duch je osoba: Jednoducho: Sme vyzývaní, aby sme sa Ním naplňovali (Ef 5,18). To sa deje pri nasledovaní Pána Ježiša v spoločenstve s Duchom Svätým (2K 13,13) – teda keď nás neprepĺňajú veci sveta, keď žijeme modlitbou, keď v nás Božie slovo bohate prebýva, keď sa sýtime službou Bohu...

Myslím, že je to pre nás strategické si uvedomiť. Vlastne toto nám odhaľuje diablov plán ako nás zviesť z Pánovej cesty, ako nás naviesť k pasivite, k ochladnutiu a v poslednej fáze možno až k odpadnutiu. Prinajlepšom je v jeho pláne urobiť nás nepripravenými, nepoužiteľnými, doslova „deaktivovanými“.

Toto poznanie by nás však nemalo viesť k zúfalstvu, a ďalším pocitom zlyhania a viny! To robí nepriateľ!!! Boh nás chce zobudiť, vystríhať, viesť k rozhorleniu sa a návratu na Jeho cesty... On na nás hľadí s túžbou, aby nám mohol dať všetko to, za čo tiekla krv Jeho Syna. Bolí Ho, keď sa od Neho odvraciame, keď sa nechávame oklamať. Predsa sa však ku nám prihovára a vystiera k nám svoje ruky, aby nás objal, obnovil, odpustil, posilnil...

Mali by sme sa teda v tejto dobe pýtať:

Čo robiť aby môj oheň nevyhasínal... aby som horel ešte viac...???

Pretože, ak nič nespravíme, tento proces bude pokračovať, Ak nič nezmeníme, budeme naďalej mať to, čo doteraz. Ak nebudeme niečo robiť inak, ani výsledky našej služby nebudú iné ako doteraz.

Myslím, že aj z uvedených troch miest v Písme, ktoré hovoria o tom, že práve na Boží oheň v nas bude diabol v posledných dňoch tlačiť, je jasné aj veľmi praktické riešenie – návod, ako tomu zabrániť. Boží oheň v nás je teraz fakt „podpultový tovar“ - je to vzácnosť. V týchto textoch nachádzame stratégiu ako o tento oheň neprísť, ako neuhášať Ducha Svätého, ako naopak tento oheň v nás môžeme ešte viacej roznecovať.

Zamiluj si spravodlivosť!

Matúš 24:12 Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.

Na tomto mieste je jasne napísané, prečo dochádza k ochladnutiu lásky: Kvôli neprávosti. Teda lásku môžeme rozhojniť práve jasným a nekompromisným postojom k akejkoľvek neprávosti.

● V zápase o udržanie a roznietenie našej lásky k Bohu (a teda aj našej lásky k ľuďom) potrebujeme vyhlásiť vojnu hriechu (akémukoľvek v akejkoľvek forme a množstve). Nestačí len čítať o Božej láske všetky texty a spievať „zamilované“ piesne. To všetko je síce dobré, ale pokiaľ nevyhlásime vojnu a nezáhajime boj s hriechom, bude nás tento hriech vždy znovu a znovu strhávať späť a „zalievať studenou vodou“. Práve radikalita v boji s hriechom roznieti aj našu lásku k Bohu. Pretože tým budeme konkrétne manifestovať to, ako je pre nás Boh na prvom mieste. Tá radikalita sa prejaví napríklad drastickou úprimnosťou pri vyznaní hriechu (keď napr. poprosíme niekoho, aby nám v tej oblasti slúžil, alebo pomohol v zápase...); odhalením a odmietnutím zakrývania skutkovej podstaty hriechu; zastavením všetkých našich výhovoriech, vysvetlení a alibizovania hriechu.

Samozrejme tento boj môžeme vyhlasiť len s vedomím (poznaním, zjavením) že sme Bohom milovaní, prijatí a draho kúpení Baránkovou krvou. Bez toho je to len vysiľujúci zápas v snahe zapáčiť sa Bohu.

Keď však vieme že sme milovaní a že za nás tiekla Baránkova krv, vieme aj to, že sme novým stvorením v Kristu, a že nemusíme hrešiť. Vieme sa hriechu vzoprieť. A už nie len vo svojej vlastnej sile, ale v moci Pánovej, ktorý prebýva v nás.

● Potrebujeme uveriť, že máme a môžeme byť takí (svätí,...), ako Pán (je svätý,...). Lukáš 6:40 Nie je učeník nad učiteľa, ale dokonalý bude každý, keď bude ako jeho učiteľ. Myslím, že vieru v toto sme akoby stratili a uspokojili sme sa v tom, že „predsa len sme len ľudia...“. Pán nás však ku svätosti a nasledovaniu Jeho príkladu vyzval. Akokoľvek sa nám to zdá nerealizovateľné, predsa: je to Pánova výzva. Poďme ju prijať, Poďme uveriť tomu, že Jeho dielo posvätenia nás naozaj môže posvätiť úplne celých.

● Čoskoro v zápase o čistotu sa ocitneme v boji so svojim vlastným srdcom. Ak to s týmto zápasom myslíme vážne, Pán nám bude môcť odhaľovať skutočný stav nášho srdca. A to vôbec nie je radostný pohľad. On to však nerobí, aby nás odsúdil, ale naopak, aby nás vyviedol z našej nečistoty. Zaumieňme si teda, že Mu to dovolíme a nebudeme si zakrývať oči pred Jeho svetlom, ktoré bude odhaľovať našu vzburu, svojvôľu, kompromisy, prispôsobovanie sa, rôzne „výnimky“, „malé“ priestupky... Dovoľme tiež Pánovi aby jednal s našou pýchou, sebectvom, ješitnosťou, láskou k veciam sveta...

● Potrebujeme zájsť podľa mňa ešte ďalej ako jednať s hriechom, ktorý je jasný, viditeľný a neoddiskutovateľný. Potrebujeme odstrániť všetko, čo je pochybné diskutabilné, nejasné... Práve preto, že nie všetko je pre nás prospešné: 1 Korintským 6:12 Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť! Je mnoho vecí, ktoré možno nenazveme hriechom, ale predsa majú potenciál nás okradnúť o čas, zaneprázdniť, zaviesť našu pozornosť niekam inam, alebo aj ovládnuť...

Pred pár mesiacmi som sa takto ocitol na kolenách v pokání: Ani som nevedel ako (bolo to v modlitebnej miestnosti niekedy nad ránom), ale Pán jednal so mnou a ukázal mi ako som sa postupne tolerovaním niektorých neškodných vecí v narastajúcej miere dostal do stavu, kedy som Ním bol mnohokrát nepoužiteľný. Bol som zdesený!!! Ako som len mohol takto nebezpečne posunúť v priebehu času svoje hranice?!

Veľmi dobrým príkladom je pre nás Evan Roberts. Od svojich 13 rokov volal k Bohu o naplnenie Duchom Svätým a o prebudenie do jeho krajiny. Modlil sa za to asi 13 rokov! A keď Pán to prebudenie poslal (1904 Walesské prebudenie) bol práve on jednou z nádob, ktoré si Boh používal. Zaujímavé však je, že zakaždým kázal jedno jediné kázanie s týmito štyrmi bodmi:

Vyznaj každý hriech!
Odstráň všetko, čo by mohlo vyvolávať pochybnosti!
Okamžite poslúchnu Ducha Svätého!
Otvorene vyznávaj Krista!

Práve počas prebudení ľudia zrazu zoberú svoj boj s hriechom takto radikálne vážne. Prečo? - Lebo zrazu ho vnímajú vo svetle Božej tváre. Nie preto, že by sa Boh zmenil a sprísnil kritériá! Ale preto, že počas prebudení ľudia zrazu vidia to, čo dovtedy buď vidieť nechceli, alebo ani neboli schopní pre ovplyvnenie svetom a vlažnosť. A to ma desí. Desí ma to, že si možno neuvedomujeme svoj skutočný stav.

Laodicea predstavuje posledný zo siedmich zborov, ktorým Pán adresoval svoje listy v Zjavení Jána. Predstavuje teda cirkev v období posledných dní – a jej najväčší problém: vlažnosť (Zj 3,14-22). V tomto liste nájdeme aj konkrétne výzvy, ktoré vedú ku náprave. Jedna z nich je:

Zjavenie 3:18 radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.

Biele rúcho je nedostatkový tovar v posledných dňoch a predstavuje práve oblasť čistoty, svätosti, spravodlivosti, bezúhonnosti... Ak ho nemáme, ukazuje sa hanba našej telesnosti, neprávosti, hriechu, nečistoty, svetskosti, žiadostivosti...

Neboj sa, len ver a konaj vo viere!

Máločo v nás roznieti Boží oheň viac ako konanie vo viere. Keď zakúsime skutočné Božie pôsobenie skrze nás, naša viera je posilňovaná a rastie. Vyžaduje si to však naše konanie vo viere. To je také konanie, ktoré dáva priestor Božiemu pôsobeniu veľmi aktívnym spôsobom. Nie je to postoj „...veď Boh je všemohúci a keď chce, nech zasiahne...“!!! Je to naopak postoj pokorného a vášnivého hľadania – spoliehania sa na – Boha: „Bože ja ti verím... preto idem do toho a budem čakať ako sa Ty osláviš...“

Náš problém je práve v tom, že nepotrebujeme Boha ku svojmu každodennému životu, pre svoje zabezpečenie, pre svoje uzdravenie... Na všetko máme nejaké svoje vlastné zabezpečenie: vysoká životná úroveň, dostatok finančných prostriedkov, lekárska starostlivosť, zdravotné a iné poistenia... Kvôli tomu nezakúšame do veľkej miery reálne Božie nadprirodzené zaopatrenie. Kvôli tomu sa ani nenaučíme Mu veriť a byť na Ňom, na Jeho pomoci, Na Jeho odpovedi zavislí...

Pri takomto životnom štýle samozrejme hasne náš oheň, krpatie naša viera... Stávame sa viac a viac pragmatickí, racionalistickí.. a potom aj opatrnícki, skeptickí... A to uháša Ducha Svätého – Jeho pôsobenie. My to možno považujeme za normálne, bežné – dokonca triezve – vyvážené - „neuletené“ - premýšľanie a postoje..., ale v skutočnosti to môže byť uhášanie Ducha Svätého, ktorý nás tiahne práve do očakávania na Hospodina, ku konaniu vo viere, ku postojom viery... Viera roznecuje oheň. Nevera ho uháša.

Čo z toho, čo robíš, si vyžaduje tvoju vieru?

Definícia (pokus o definíciu viery): Viera je také konanie (aktivita, skutok) na základe vnímania Pánovho vedenia (zjavenia, popudu...), ku ktorej ak sa Boh neprizná a nezasiahne, dopadne to fiaskom (hanbou, jasným omylom).

Myslím, že dnes sme vyzývaní práve k takémuto konaniu vo viere, ku skutkom, postojom viery. Viera je prirovnávaná v NZ ku ohňom prepálenému zlatu. Pretože viera musí byť preverená našou poslušnosťou a aktivitou. Viera bez skutkov je mŕtva. Tým ohňom aktivity vo viere musíme prejsť. Dokonca aj za cenu chýb, ztrápnenia sa, fiaska... Často až potom zistím, že je niečo „od Pána“ (k čomu sa cítime Ním vedení...) alebo nie, keď to jednoducho urobíme, poslúchneme...

1 Peter 1:7 aby vaša skúšaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom preskúšané zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista.

Jakub 2:20 Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná?

Jakub 2:26 Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.

Skutočným bohatstvom z pohľadu večnosti nie je majetok, popularita, úspech... ale viera. Lebo spravodlivý žiť bude vierou. Lebo vo viere – jedine vo viere – môžeme robiť skutky poslušnosti, postupovať v Božom povolaní, nechať sa viesť Svätým Duchom.

Židom 11:6 Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.

Je len jediná možnosť ako presťať uhášať oheň Svätého Ducha: Potrebujeme začať veriť. Potrebujeme jednať vo viere. Naša reakcia na pôsobenie Svätého Ducha v našom vnútri MUSÍ byť viera.

Samozrejme každý jeden z nás vníma pôsobenie Svätého Ducha (Jeho vedenie, pomazanie, zmocnenie, inšpiráciu...) inak a subjektívne. Vlastne sa to učíme. Duch Svätý prebýva v nás. On na nás nekričí niekde zvonka. Jeho hlas počujeme v našom vnútri, v našom srdci, v našej mysli. Samozrejme učíme sa spoznávať a rozlišovať Jeho hlas. Často si myslíme, že sú to len naše myšlienky, že je to „z nás“... Často to podceníme, nevšímame si to... Ba dokonca naopak čakáme, že Boh ku nám bude hovoriť cez horiaci ker ako ku Mojžišovi...

Dnes stojíme pred naliehavou výzvou začať spoznávať, rozlišovať a poslúchnuť vo viere hlas (pôsobenie) Ducha Svätého v nás. Je čas prestať Ho uhášať, nevšímať si Ho, podceňovať Ho, neveriť Mu, vyhovárať sa, prehlušovať Ho niečím iným... Je čas začať na Neho aktívne vo viere reagovať.

Tak je tomu napr. v prorockej službe: Keby sme na 100% mali istotu počutia Pánovho hlasu, nemuseli by sme proroctvá rozsudzovať, ale keďže tomu tak nie je, potrebujeme dať priestor prorockej službe. Potrebujeme vieru, aby sme vyslovili nejaké prorocké vnímanie. Tak je tomu však vždy pri Pánovom vedení.

Nenechaj si ukradnúť Pánovu prítomnosť!

Treťou vecou ktorú potrebujeme pre roznietenie ohňa Ducha Svätého, a preto, aby sme ho neuhášali, je Pánova prítomnosť. Potrebujeme nie len občas zakúsiť Jeho prítomnosť, občas si to „užiť“ na nejakej kresťanskej akcii, ale potrebujeme sa naučiť permanentne zostávať v Jeho blízkosti.

Nejde však o to usilovať sa o dosiahnutie Božej prítomnosti. Boh túži byť s nami ďaleko viac ako my s Ním. On nám svoju blízkosť a prítomnosť zasľúbil. Samozrejme za podmienky, že nebudeme žiť v hriechu a vo vedomej neposlušnosti voči Nemu. Často si však Jeho prítomnoť neuvedomujeme, prehliadame ju, nevšímame si (Jeho jemné) pôsobenie v nás... Jednoducho nevidíme Ho, nevnímame Jeho blízkosť, nepočujeme Jeho hlas. Sme akoby slepí, hluchí, necitliví... Sme akoby zahalení závojmi spoza ktorých nevidíme, alebo vidíme značne hmlisto...

Samozrejme je viacej dôvodov, pre ktoré nie sme schopní jasnejšie vnímať Pánovu prítomnosť (hriech, neposlušnosť, emocionálne zranenie, choroba, nevedomosť, nesloboda...). Myslím si však že uhášanie Ducha Svätého je jedným z nich (ak nie aj najrozšírenejším). Pánovu prítomnosť v nás pôsobí prebývanie Ducha Svätého v nás. On v nás prebýva. Sme Jeho chrámom. Máme spoločenstvo s Ním. On nás vovádza do všetkej pravdy. On spolu s našim duchom svedčí, že sme dietky Božie, To On nám prichádza na pomoc...:

1 Korintským 3:16 Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? 17 Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy!

1 Korintským 6:19 Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?

2 Korintským 13:13 Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen.

Ján 16:13 Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci.

Rímskym 8:15 Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! 16 A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.

Rímskym 8:26 A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným. 27 A Ten, ktorý skúma srdcia, vie, čo má Duch na mysli, že sa totiž tak prihovára za svätých<a>, ako Boh chce.

V Pánovej prítomnosti zostávame do takej miery, do akej miery máme spoločenstvo s Duchom Svätým, do akej miery Mu dovoľujeme, aby v nás pôsobil, do akej miery s Ním spolupracujeme, poddávame sa Mu, doverujeme Mu, poznávame Ho. Sme povolaní chodiť podľa Ducha a nie podľa tela.

Duch Svätý nám pomáha vidieť (uvedomovať si, vnímať) realitu duchovného sveta, Pánovu prítomnosť... On sám – Jeho pomazanie – nám otvára oči (duchovný zrak). A to je tretia vec, ktorú si musia Laodicejčania zaopatriť – kupovať: Kollýriová masť:

Duch Svätý totiž zmocňuje nás na našom vnútornom človeku – v našom duchu – aby sme boli schopní vierou vnímať prebývanie Krista v nás, teda aby sa nám Kristus stal táááák reálne prebývajúcim v nás. Vtedy vlastne vieme v Pánovej prítomnosti doslova zostávať, lebo Ho vnímame v našom vnútri:

Efezským 3:14 Preto kľakám na kolená pred Otcom, 15 po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; 16 aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; 17 aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, 18 aby ste mohli so všetkými svätými<a> vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, 19 a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.

Pavel sa práve za toto modlil!!! A my môžeme robiť toto isté: Modlime sa túto Pavlovu modlitbu za seba i za iných. Je úplne strategická. Zároveň je návodom – veľmi konkrétnym a praktickým – že ako môžeme vo väčšej miere vnímať Pánovu prítomnosť, lásku – dokonca do takej miery, že sme sami premieňaní na Pánov obraz:

2 Korintským 3:18 My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.

Je naliehavý čas urobiť niečo s našou schopnosťou vidieť, vnímať Pána!!! Ako Mu môžeme byť poslušní, ak Ho nepoznáme??? Ako máme ísť za Ním, ak Ho nevidíme??? Ako môže v nás Duch Svätý pôsobiť, ak Ho nepoznáme, nevnímame, ak Mu neveríme, ak Ho uhášame???

Keď však naopak dávame Svätému Duchu priestor, jeho pôsobenie narastá a naša schopnosť vidieť sa zlepšuje. Ako sa to deje?

● Napr. keď nás tiahne do modlitieb (a my to cítime, vnímame potrebu modliť sa, je v nás - viac menej - tá túžba...), tak sa Mu poddáme a urobíme niečo aktívne a praktické pre to, aby sme sa modlili, aby sme ustanovili modlitbu v našom každodennom živote. Ak to máme urobiť, už potrebujeme byť aktívni aj telesne – teda zaprieť sa, rozhodnúť sa, zobudiť sa ráno, nájsť si čas a miesto.... Na začiatku je ale väčšie – menšie vnímanie potreby – a to je tiahnutie Ducha Svätého...

● Napr. počas modlitieb vnímame vedenie (inšpiráciu, nutkanie, myšlienky...) modliť sa za niekoho konkrétneho, niečo konkrétne, alebo nejakým spôsobom... Prípadne dostaneme Biblický verš, alebo obraz, či čokoľvek iné.... Duch Svätý nás totiž vedie pri modlitbách. Lenže my s tým potrerbujeme niečo urobiť, poslúchnuť Ho, použiť tú Jeho inšpiráciu...

● Napr. Keď sa s niekým stretneme a bavíme sa spolu, do našej mysle prídu konkrétne myšlienky o niečom, čo sa toho človeka týka, zrazu akoby sme vnímali jeho rozpoloženie – situáciu – problém... Často môžeme bežne počas dňa dať Duchu Svätému priestor, aby nás mohol takto viesť. Lenže musíme to potom použiť – aplikovať v službe – rozhovore s tým človekom...

● Napr. Duch Svätý nás môže tiahnuť do pokánia a zmeny – niekde hlbšie do vzťahu s Pánom. A my to môžeme vnímať ako našu túžnu, nespokojnosť, akýsi nepokoj, či prázdno vo vnútri... Sme akoby vyrušení a cítime, že niečo nie je ok. Ak s tým nič nerobíme a zvykáme si na to, potom to po čase začneme pokladať za niečo samozrejme , alebo si budeme myslieť, že pre nás Boh nemá taký intenzívny osobný vzťah... Lenže skutočnosť môže byť opačná: Duch nás tiahne k nasledovaniu Jeho vedenia, ku hľadaniu Jeho vedenia... V taký čas sa potrebujeme pýtať: „Pane, čo nie je v poriadku“ Čo mám zmeniť? Je niečo čo mám dať do poriadku?...“ Postupne si môžeme vypestovať značnú citlivosť voči Pánovmu vedeniu, ak Ho začneme nasledovať...

Podobných príkladov je veeeľa. Svätý Duch chce byť – a môže byť – doslova súčasťou nášho života – nás samých. Záleží len od nás, do akej miery sa Mu poddáme a zoberieme s vierou vážne tieto Jeho impulzy (dotyky, vedenie, inšpiráciu...).