Strategický význam spoločenstva.

Kázeň (v zbore BJB Viera 29.7.2007) vo formáte MP3 si môžete stiahnuť TU

Žid 10,24-25

Židom 10:24 A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. 25 Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.

Niekoľko citácií z vyučovania R.Joynera „Boj o vzlétnutí“

(The Morning Star, Česká edice, r.2007, č.2):

Skutočná dospelosť kresťanov však nie je bez pulzujúceho života miestneho zboru možná.

Možno by sme chceli ľuďom pomôcť a ochrániť ich pred všetkými tými frustrujúcimi a na nervy idúcimi aspektami reálneho cirkevného (zborového) života, aby mohli zakúšať len tie jeho skvelé časti, ale to by im vôbec nepomohlo. Čím je život tvojho domáceho zboru ťažší, tým silnejší budeš a tým väčšie krídla budeš môcť získať.

Existuje jeden takmer univerzálne platný princíp, že čokoľvek, čo sa stane príliš rýchlo, či príliš ľahko, nebýva obvykle významné.

Niektoré z najťažších skúšok tohto života sú preto v živote novozákonnej cirkvi (zbore) bežným javom. Mnohí kresťania aj nekresťania žijú v idealizme ohľadom toho, ako by mal život cirkvi vypadať; a keďže nezodpovedá ich ideálu, odmietajú ju či opúšťajú. Aj toto je skúška. Život cirkvi v podobe, v akej bol zamýšľaný, bude jednou z najviac naplňujúcich vecí, ktoré môžeme v tomto živote zakúsiť, ale tiež jednou z tých najťažších. Ako môže byť jedno a to isté raz tak podobné nebu a inokedy tak podobné peklu? Ako manželstvo, tak aj život cirkvi budú také, dokiaľ od nás nebude odňaté peklo.

Nikto nebude pravdepodobne zakúšať skutočný život cirkvi (zboru) bez období zranení, sklamania, alebo odmietnutia. Zrejme neexistuje rodina, v ktorej by ste niekedy nezažili podobné veci, tak prečo z nich nevyťažiť maximum? Tí, ktorí tieto veci prekonajú a využijú ich k tomu, aby vzrástla ich láska, trpezlivosť, odpustenie a pod., môžu postúpiť vo svojom duchovnom živote ďaleko dopredu. Avšak tí, ktorí dovolia, aby im zranenia, frustrácia, či sklamania predpisovali smer a to, čo urobia, pôjdu pravdepodobne od prehry k prehre, od jedného stroskotania k druhému, dokiaľ sa nerozhodnú, že sa stanú premožiteľmi namiesto premoženými.

Ak máme byť vedení Duchom, potrebujeme sa naučiť, že frustrácia, podráždenosť, nespokojnosť či netrpezlivosť nie sú ovocím Ducha, a že On nás ich prostredníctvom nikdy nepovedie. Ak dovoľujeme frustrácii, podráždenosti, nespokojnosti, či netrpezlivosti, aby nám diktovali, čo máme robiť, potom sme vedení buď svojim telom, alebo diablom a to nás celkom určite odvedie ďaleko od Božieho povolania v našom živote.

Väčšina kresťanov na západe v súčasnosti už nemá oddané vzájomné vzťahy v miestnom zbore. Od doby, kedy tento trend započal, môžeme u kresťanov súčasne pozorovať aj trend k splytčovaniu základov morálky a integrity.

Ako sa hovorí: „Loď na oceáne je v poriadku, ale keď sa oceán dostane do lodi, je tu problém.“ A práve tento problém mnohí veriaci v súčasnosti majú. Nie sú pre stratených svetlom ani natoľko, nakoľko ich tí stratení sťahujú dole do temnoty. Jeden z dôvodov spočíva v tom, že títo kresťania nie sú zapojení do života miestneho zboru, aby bol pre nich ďaleko dôležitejší a vplyvnejší ako akékoľvek ostatné vzťahy. Čo náš život najviac ovplyvňuje a odkiaľ to pochádza?

Skôr však ako to ešte viac zdôrazním, musím povedať, že mám veľa porozumenia pre kresťanov, ktorí opustili cirkev a súhlasím s mnohým z toho, čo im vadí. Je ľahké vidieť to, čo je špatné, ale len máloktorí sú schopní využiť toto poznanie ako výzvu ku hľadaniu riešenia a s vierou a trpezlivosťou na ňom pracovať. Hovorí sa: „Stodolu dokáže zbúrať každý hlupák, ale k jej postaveniu je treba zručného tesára.“ je mnoho kritikov, ale málo staviteľov.

Keď počuješ ako ľudia hovoria niečo v zmysle: „Ja som v cirkvi vyhorel/a,“ alebo sa sťažujú na to, ako boli cirkvou zranení, a používajú to ako zámienku pre to, aby už ďalej neboli súčasťou živého miestneho zboru, potom počuješ o počiatku prinajlepšom neutralizovaného života obracajúceho sa k nevyhnutnej porážke a prehre.

Cirkev vo svojej súčasnej podobe nás dokáže veľmi frustrovať, ale miera našej dospelosti je bez reálneho a pulzujúceho zborového života obmedzená a nezáleží na tom, ako nás tento život dráždi a frustruje.

Cirkev všeobecne je ďaleko od toho, k čomu je povolaná, alebo čím sa má stať. Skutočnosť, že „tam“ ešte nie je, je pre nás príležitosťou. Cirkev získa slávu, ktorá je jej určená a my sa toho môžeme zúčastniť tým, že sa na tom budeme podieľať. Tí, ktorí cirkev opúšťajú a myslia si, že sa vrátia, keď sa dá zase „dohromady“, budú už tak ďaleko vzadu, že nebudú stačiť.

Jedine tí, ktorí prešli procesom dospievania skutočného života zboru, budú schopní naplniť svoje určenie na tejto zemi a tiež aj prežiť to, čo nás čaká. Možno si myslíš, že je to extrémne stanovisko, ale je biblické. Ide o jednu z najzásadnejších vecí, ktorým v tejto dobe čelí každý veriaci.

Skutočný služobník uprednostňuje záujmy svojho Pána pred svojimi potrebami a záujmami. Cirkev je Pánova nevesta a tí, ktorí Ho skutočne milujú, chcú, aby mal nevestu, ktorá je ho hodná. Skutočnými priateľmi Ženícha sú tí, ktorí pomáhajú neveste sa pripraviť. Skutoční priatelia Ženícha sa nezameriavajú na to, aby boli sami naplnení, ale aby videli potešeného Kráľa.

Aj v prípade, že máme dobrý zborový život, musíme sa snažiť ešte viac, dokiaľ cirkev nebude všetkým, čím byť má.

Mnohí z tých, ktorí nemôžu nájsť cirkev, do ktorej by zapadli, nezapadnú nikam, pretože požadujú, aby sa zmenili všetci okolo nich, a pri tom sa potrebujú zmeniť oni sami. Zmenu potrebujú všetci vrátane cirkvi. Západná cirkev, ako ju poznáme, vo svojom súčasnom stave veľmi dlho nevydrží a prichádzajú radikálne zmeny. Avšak tí, ktorí zmenami neprechádzajú, do nej nebudú zapadať. Pravdepodobne tou najdôležitejšou vecou, ktorú mnohí potrebujú zmeniť, je ich základný prístup k cirkvi.

Či už tomu veríte, alebo nie, a nech sa vám to páči, či nie, cirkev je to hlavné, čo Pán na zemi tvorí. Pripravuje sa cesta pre Jeho prichádzajúce kráľovstvo, ale je to uskutoč§ované cirkvou a skrze cirkev.

Cirkev sa teraz javí ako nudná a odtrhnutá od moderného sveta, ale to sa zmení. Pre tých, ktorí trepezlivo prečkali púšť, aby sa dostali do zasľúbenej zeme, sa cirkev stane tou najviac vzrušujúcou vecou na našej planéte a cirkevný (zborový) život sa stane tým najžiadanejším spoločenstvom zo všetkých.

Spoločenstvo nie je pre kresťana alternatíva, ale samozrejmosť.

O tom vlastne v NZ ani nenájdeme žiadnu polemiku, že či žiť v spoločenstve, alebo nie. Bez spoločenstva sa kresťanstvo stáva takmer nerealizovateľným. Nejde totiž len o osobný vzťah s Pánom,ale ide aj o:

● Vzťahy s inými kresťanmi, s ktorými nás Boží Duch spája do reálnych vzťahov a spoločného života.

● Náš duchovný rast, ku ktorému v prevažnej miere dochádza práve v spoločenstve.

● Naše Božie povolanie, službu, Boží plán pre náš život, ktoré nedokážeme žiť a realizovať sami, ale len v spoločenstve.

O tomto hovoria všetky obrazy, ktorými je cirkev symbolicky popísaná:

Nevesta:

Je nádherným obrazom skutočného zmyslu – orientácie cirkvi, ktorá sa pripravuje a čaká len a len na svojho Ženícha. A On si príde po jednu nevestu – nie je polygam. My všetci spolu tvoríme Jeho nevestu. Preto by sme sa aj všetci spolu mali orientovať na Pána ako na Ženícha.

Jednotlivo by sme sa mali správať ako prietelia Ženícha, ktorým ide len a len o to, aby sa Jeho cirkev pripravila a bola ho hodná. Teda nemali by sme Pánovu nevestu – cirkev – špiniť, kritizovať, rozdeľovať, oslabovať...atď. Mali by sme byť horlivými budovateľmi cirkvi. A to sa nedá inak, ako byť jej aktívnou súčasťou, ako žiť v cirkvi.

Božia stavba:

Je obrazom toho, ako pevne a funkčne nás Boh spája, aby sme spolu spojení vytvárali stavbu – budovali sa v Jeho dom – chrám (Ef 2,22). Nemá zmysel byť stavebným kameňom a nebyť použitý v stavbe!

Pri tom ide o jeden dom, nie o mnoho domčekov, ale o jeden nádherný Boží dom vytvorený všetkými generáciami kresťanov. Pokiaľ sa neviem s ostatnými kresťanmi „spojiť“ v jeden zmysluplný celok, pokiaľ sa od niektorých (kresťanov, zborov, denominácií, hnutí...) oddeľujeme – vyčleňujeme, potom zrejme nerozumieme, prečo tu sme. Je však kľúčové nájsť to svoje miesto v stavbe božieho domu:

● aj pre nás ako jednotlivcov (konkrétne miesto v miestnom zbore – miesto služby, obdarovania, poslania...)

● aj pre nás ako zbor (konkrétne miesto v spoločenstve zborov v našom meste – náš vplyv, prínos, pomazanie, poslanie).

Armáda:

Tento obraz hovorí o našom spoločnom strategickom postupe, boji, spolupráci, vzájomnej ochrane – o poslušnosti Pánovi ako Veliteľovi, o disciplíne. Nemá zmysel byť vojakom a zároveň dezertérom!

Je jasné, že naša vlastná duchovná výzbroj (Ef 6,10-18) v niektorých situáciách a bojoch nás neochráni. Spoločenstvo nevyhnutne potrebujeme aj kvôli holému prežitiu – kvôli svojej ochrane a ochrane iných. Sme povolaní bojovať spolu, jeden za druhého. A to sa nedá bez života v armáde – v cirkvi.

Telo:

Božie slovo jasne hovorí, že cirkev je telom Kristovým, že všetci spolu sme Jeho telo a navzájom sme si údami, ktoré sa spolu nevyhnutne potrebujú, ktoré sa o seba navzájom starajú, a ktoré vytvárajú kompaktný dobre fungujúci a doplňujúci sa živý organizmus.

Ovce:

Ovce sú nádherným obrazom nie len o našom vzťahu s Pánom (On je náš dobrý Pastier), ale aj o našom vzájomnom vzťahu: Ovce totiž žijú v stáde. Bez stáda a bez pastiera nie sú schopné prežiť. Nemá zmysel byť Pánovou ovečkou a pri tom odmietať život v Jeho stáde.

Spoločenstvo je miestom svetla.

Židom 10:24 A pozorujme sa vospolok, …

V tomto svetle sú odhalené všetky veci, sú viditeľné, známe. Je to miesto, kde sa navzájom pozorujeme, vidíme, poznáme. Je to miesto dôvernosti, otvorenosti, zdieľania.

Takto sú zjavené zlé veci: slabosti, obmedzenia, chyby, hriechy... A my potrebujeme aby toto všetko bolo v našom živote odhaľované! Inak pred vlastnými obmedzeniami neutečieme, inak nezvíťazíme nad hriechom! Samozrejme nie je to ľahké, príjemné... Je prirodzené, že pred takýmto svetlom máme tendenciu utekať, ale Boh nás volá do svetla – do Jeho svetla, v ktorom sme dokonale poznaní, preskúmaní, odhalení, konfrontovaní...
Takto sú však zjavené aj dobré veci: vzory – príklady, víťazstvá – svedectvá, smerovanie – vízia... V spoločenstvo je miesto hlbokých vzťahov, kde veci vidíme zblízka a jasne. Preto vzory, ktoré osobne poznáme nás ďaleko viac ovplyvnia, ako len dobré príklady ľudí, o ktorých si prečítame ich príbeh....

Ján 3:19 A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. 21 Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané.

1 Ján 1:7 Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.

Spoločenstvo je miestom lásky.

Židom 10:24 … aby sme sa povzbudzovali k láske...

Nie však iba teoretickej, alebo proklamovanej ústami! V spoločenstve je priestor pre praktické, konkrétne skutky lásky... Bez lásky nedokážeme žiť v spoločenstve. Láska je nevyhnutnosťou. Je pre nás absolútne nutnou kvalitou. Preto nás Boh učí milovať sa navzájom. Preto nás povolal žiť v spoločenstve. Spoločenstvo je školou lásky (podobne ako manželstvo, alebo tímová práca, alebo osobný vzťah s Pánom). Spoločenstvo nás teda učí a aj kvalifikuje – tu sa deje náš pravý duchovný rast.

Pán Ježiš nám ukázal príklad aj spoločenstvom pre ktoré sa rozhodol mať s 12 učeníkmi. Ako to muselo byť nepohodlné, bolestivé, ťažké, frustrujúce, trápne!!! Veď oni boli tak rozdielni, tak často Ho nechápali, nerozumeli Mu,, hádali sa o prvenstvo, opustili Ho v najťažších chvíľach, jeden z nich Ho trikrát po sebe zaprel a iný Ho dokonca zradil...!!!

Práve takéto prostredie vytvára tú najlepšiu dynamiku pre náš osobný duchovný rast, pre učenie sa milovať ľudí. Samozrejme nie je to vôbec ľahké. Naopak! Ale Boh nás takto vychováva a zachádza s nami ako so svojimi deťmi. On vie, že je to pre naše pravé dobro. Samozrejme aj je, ak sa pokoríme a dovolíme, aby nás touto školou Pán prevádzal...

1 Ján 2:9 Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí brata, je doteraz v tme. 10 Kto miluje brata, zostáva vo svetle a nieto v ňom nič pohoršujúceho. 11 Ale kto nenávidí brata, je v tme a chodí v tme a nevie, kam ide, pretože mu tma zaslepila oči.

1 Ján 3:14 My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov. Kto nemiluje brata, zostáva v smrti. 15 Každý, kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. 16 Podľa toho sme poznali lásku, že položil za nás On dušu; aj my máme duše klásť za bratov. 17 Ale ak má niekto pozemský majetok a vidí brata trpieť núdzu, a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska? 18 Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.

1 Ján 4:7 Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. 8 Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.

1 Ján 4:20 Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? 21 A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata.

Spoločenstvo je miestom spolupráce.

Židom 10:24 ...aby sme sa povzbudzovali … a dobrým skutkom.

Verím, že dobré skutky, o ktorých je tu reč znamenajú aj naše povolanie, službu, použitie darov, ktoré máme... Boh každého jedného z nás povolal svojim povolaním ku konkrétnym skutkom, službe... Dokonca na je konkrétne a špecifické povolanie aj na jednotlivých zboroch a spoločenstvách.

Lenže my všetci osobne máme tendenciu pochybovať, ustávať, chladnúť, opúšťať povolanie, obdarovanie, víziu!!! Tak veľmi práve preto potrebujeme spoločenstvo, aby sme zostali vo svojom povolaní:

V spoločenstve je naše povolanie, obdarovanie, poslanie... odhalené, rozpoznané. Naši súrodenci v Kristu nám pomôžu do hĺbky a skutočne odhaliť kým sme a čo nám bolo v Kristu darované, k čomu sme boli povolaní. Toto často sami o sebe neviem odhaliť, alebo sa v tom mýlime (kvôli pýche, alebo naopak komplexom a falošnej pokore). Zúfalo potrebuje spoločenstvo, aby sme vôbec zistili prečo tu vlastne sme, ako sme stvorení, ako sme obdarovaní...
V spoločenstve je priestor pre praktické a konkrétne učenie sa chodiť vo svojom povolaní. Ako sa hovorí: „Nikto učený z neba nespadol.“ Nie sme hneď odborníkmi, nevieme všetko hneď. Potrebujeme sa veľa učiť. A to bez chýb a tréningu nejde. Práve v spoločenstve je ten priestor aj pre robenie chýb a učenie sa, pre rast v povolaní a obdarovaní...
V spoločenstve nájdeme strategických spolupracovníkov, s ktorými vieme realizovať to, k čomu nás Boh povolal. Boh nám privedie ľudí a nás vovedie do tímovej, úzkej spolupráce s ľuďmi, ktorí sú úplne iní ako my, aby nás doplnili a my aby sme doplnili ich. Bez ochoty žiť v spoločenstve s rozdielnymi ľuďmi minieme túto strategicky dôležitú vec: ľudí, bez ktorých nevieme byť Bohu poslušní, Bohom použití...

Matúš 5:16 Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.

Efezským 2:10 Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.

Kolosenským 4:11 a Jezus, prímenom Justus, ktorí sú moji spolupracovníci pre kráľovstvo Božie spomedzi obrezaných a sú mi útechou.

Spoločenstvo je miestom našej premeny.

Židom 10:25 Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.

Nie je možné žiť v spoločenstve a pri tom zostať taký istý! Práve toto je Pánova strategia: aby sme boli viac a viac premieňaní na Jeho obraz. A to sa deje v spoločenstve, kde máme veľa príležitostí sa pokorovať, odpúšťať, prijímať tak odlišných ľudí....

Zároveň jednou z funkcií spoločenstva je nie len nepriamy stimul k premene charakteru, ale aj priamy: tu sa stretávame s tým, že sme napomínaní, zastavení, usmernení, pokarhaní, konfrontovaní...

Len v spoločenstve si môžeme byť tak blízki, aby naša dôvera bola dostatočná na napomínanie a usmerňovanie, výchovu.

Samozrejme pred týmto sa inštiktívne ukrývame a utekáme... Paradoxne by sme to však mali naopak vyhľadávať. Tak veľmi potrebujeme ľudí, ktorí by nám mohli povedať čokoľvek, ktorí by nám mohli položiť akúkoľvek – aj tú najintímnejšiu a najťažšiu otázku, ktorí by nám povedali pravdu.

Spoločenstvo je miestom hovorenia pravdy v láske. Pravdy, ktorá nás oslobodí a v láske ktorá nás v pravde objíme, uchopí, podrží a prevedie cez naše slabosti, chyby, hriechy, spútanosti...

Galatským 2:11 Ale keď potom Kéfas prišiel do Antiochie, osobne som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. 12 Prv totiž, ako prišli niektorí od Jakuba, jedával s (bývalými) pohanmi. Keď však došli, uťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál tých, čo boli spomedzi Židov. 13 A spolu s ním pretvarovali sa aj ostatní (bývalí) Židia, takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša. 14 Keď som teda videl, že nechodia rovnou cestou za pravdou evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: Keď ty, (rodom) Žid, žiješ po pohansky a nie po židovsky, prečo nútiš (bývalých) pohanov zachovávať židovské zvyky?

Pánova nevesta.

Rád by som s vami zdieľal niečo, čo som v jednej chvíli vnimal počas modlitebnej skupinky 7.11.2005. Spievali sme, že je hoden Sediaci na tróne a Baránok. Cítil som silnú potrebu to vyznávať a v hĺbke srdca som sa klaňal Bohu. Začal som vnímať atmosféru pred Jeho trónom: 24 starcov a rôzne bytosti... Bolo to nesmierne silné uctievanie. Vnímal som ako sa klaňáme, ako padám na tvár pred Božím trónom. Stále som volal, že je hoden... Vyznával som, že On má vládu, že Jemu sa poddávam. Myslel som pri tom na konkrétne oblasti môjho života. Bolo to, akoby som niečo ako korunu – nejakú „svoju hodnosť, dôležitosť...“ - zo svojej hlavy hádzal k trónu s vyznaním, že to patrí Bohu. Bol to taký „jasný“ čas, kedy sa uctievanie stalo tak skutočným, tak spojeným s nebom, tak hlbokým... Jednou z tých korún - vencov zrazu bola moja služba kazateľa – moja zodpovednosť za zbor. Bolo to tak úplne prirodzené: Len som v srdci vyznával, že sa Mu chcem, túžim, absolútne poddať, že On je Pán... Vyznával som toto aj nad našim zborom, že On je hlavou, On buduje svoju cirkev. Pri tom som tak „jasne“ vnímal skutočnosť toho, že Mu naozaj patríme, že Mu na nás nevyjadritelne záleží, že sme Mu tak vzácni, dôležití... A vtedy to prišlo: Do tohto uctievania zaznel – verím – Pánov hlas. „Kto pôjde, koho môžem poslať, kto už nebude ničiť môj dom? Kto už nebude páchať násilie mojej neveste? Koho môžem poslať, kto už nebude hľadať len to, čo je jeho? Kto dokáže vidieť moju nevestu? Kto dokáže vidieť Boží dom? Kto vie dnes rozlišovať moje telo a moju krv?“ Videl som obraz symbolu, aký sa naliepa na balíky, keď je v nich niečo rozbitné, niečo krehké. Zároveň som vnímal zlomenosť Božieho srdca pre naše ukrutnosti, ktorých sa v cirkvi dopúšťame vlastnou tvrdohlavosťou, kritikou, rozdelením, súdením, hovorením zlého, vynášaním chýb a špiny... Musel som volať o odpustenie. Úplne to vychádzalo z môjho vnútra. Najskôr ako zástupné vyznávanie, ľútosť nad toľkou škodou, zmarenými Božími plánmi a povolaniami, nad všetkou tou bolesťou z bratovražedných bojov, bojov o pozície o presvedčenia, o pravdy a práva... Pri tom som stále vnímal, ako veľmi Boh hľadá niekoho, kto sa očistí od tejto viny, týchto motívov a postojov; niekoho kto sa Mu vydá pre budovanie Jeho ľudu, Jeho vzácnych, krvou kúpených... Potom tak isto – snáď silnejšie som volal za seba o milosť: zrazu mi prechádzali konkrétne situácie na myseľ, kedy som bol použitý nepriateľom na borenie toho, čo chcel Pán stavať. Videl som niektoré skutky, postoje mojej pýchy, sebectva, slepého presvedčenia, ktoré ma viedlo k niektorým farizejským postojom a postupom voči ľuďom. Volal som o odpustenie, že som sa správal ako slon v porceláne. Bol to pre mňa veľmi silný moment a zastavenie, hoci toto trvalo len niekoľko minút...

Na druhý deň som si uvedomil ešte jednu súvislosť, keď som nad tým znovu premýšľal. Keď sme ochotní v uctievaní, zhodiť koruny a vence zo svojich hláv, vtedy sme schopní uvidieť, prečo nám Pán tie koruny zveril a ako ich máme použivať, uplatňovať. Keď sme ochotní poddať sa Bohu v tom do čoho nás povolal – keď vedome odmietneme svoje ambície, predstavy. Ešte nikdy doteraz som sa na cikrev, na zbor, na kresťanov nepozeral takým spôsobom, aký sa mi naskytol – keď som vnímal Pánove slová a Jeho srdce. Zrejme si takmer vôbec neuvedomujeme, čo pre Pána Jeho nevesta znamená; čo pre Neho znamená každý jeden z nás.

Aplikácia:

Možeš sa zdieľať o konkrétnych veciach, ktoré v tvojom živote spoločenstvo s kresťanmi pozitívne zmenilo?
Zažil si v zbore zranenia, sklamania, rozčarovanie? Ako si sa s tým vysporiadal? Podarilo sa ti prejsť procesom nápravy vzťahov (odpustením, zmierením,obnovením vzťahu a komunikácie...)?
Ušiel si zo spoločenstva (zboru, skupinky...) niekedy na nejaký čas? Prípadne nie si práve teraz na úteku (v izolovanosti, nezávislosti,, zatajení)?
Dokážeš vidieť Pánovu nevestu skrze zbory a denominácie a skrze tak diametrálne odlišné skupiny kresťanov, alebo sú cirkvi, či zbory, ktoré si zavrhol a odsúdil?