Uctievanie Boha
Kázeň (8.4.2012 v zbore BJB Viera) v MP3 je možné stiahnuť TU
Prednášku (12.5.2012 na LAŠ vo Važci) v MP3 je možné stiahnuť TU
II. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého.
1. Prvá úroveň - I. Božie kráľovstvo začína v osobnej intimite s Kráľom. - je uctievaním vzťahu. Začína otvorenou náručou Pána na kríži. Je to uctievanie Kráľa v intimite s Ním samým.
2. Druhá úroveň - II. Božie kráľovstvo prichádza v moci Ducha Svätého. - začína otvoreným hrobom, zapaľuje nás hladom po Pánovom slove a po vyliatí Ducha Svätého. Je to uctievanie hľadania a očakávania na veci neba na zemi.
3. Tretia úroveň - III. Božie kráľovstvo premieňa človeka. - začína vyliatím Ducha Svätého – Letnicami. Je to uctievanie premeneným životom, nasledovaním Pánových šľapají.
Lukáš 24:27 Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.
Po svojom vzkriesení Pán zrejme otvoril každú jednu knihu Starej zmluvy pred učeníkmi a ukazaoval im skutočnosť, že každá jedna kniha hovorí o Ňom. Kristus je kľúčom ku každej biblickej knihe.
Lukáš 24:32 I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?
Evidentne to však pre nich nebol len intelektuálny biblický kvíz. Niečo sa udialo v ich vnútri. Horeli ich srdcia. Zakúsili Božie slovo v úplne inej úrovni. Zrazu ku nim Božie slovo hovorilo, jednotlivé knihy sa im otvorili a srdcia im horeli.
Lukáš 24:44 hovoriac im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, že sa všetko musí splniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch. 45 Vtedy im otvoril rozum, aby pochopili Písma.
Zakúsili vzkrieseného Krista. Kameň bol odvalený nie len z hrobu, ale aj z Biblie! Práve toto je nová črta uctievania, ktorú jasne vidíme pri veľkonočných udalostiach: otvorené Písma a horiace srdcia. Zmenený vzťah k Písmu, ku Biblii. Zrazu už Biblia nie je len kniha, ale je to Božia reč, pokladnica reálnych a platných zasľúbení, kniha strategicky dôležitých príbehov, tá jediná celoživotná biblická škola, jediný zdroj múdrosti, miesto kam idem kedykoľvek sa o niečom potrebujem poradiť a rozhodnúť...
Dovoľte aby som s vami zdieľal moju osobnú skúsenosť:
Necelý rok po mojom obrátení som prišiel študovať do Bratislavy. Hoci som pred tým začal pracovať s mládežou, po krátkej dobe po mojom príchode do Bratislavy mi Pán povedal: „Teraz sa budeš venovať môjmu Slovu a modlitbe, lebo ťa pripravujem na službu, so ktorej som ťa povolal.“ dal mi len dva predmety ktoré som mal študovať. To bola celá Pánova škola pre mňa: mal som sa učiť dvom veciam: Biblii a modlitbe. A tak som 5 rokov robil tieto dve veci. A tak som 5 rokov skoro ráno vstával aby som študoval Bibliu a 5 rokov som chodil všade, kde som počul, že sa niekde niekto modlí. Dnes žasnem nad tým ako geniálne ma tieto dve činnosti pripravili na všetko. Za tých 5 rokov som v Bratislave spoznal všetkých, ktorí milovali Bibliu a modlitbu. Otvorili sa mi tak dvere k tým najstrategickejším vzťahom, priateľstvám a spolupráci. A keby som vtedy vedel to, čo viem dnes, robil by som to ešte viac a horlivejšie. Čoskoro som si všimol ako ma pri štúdiu Biblie Pán vyučuje tomu za čo a ako sa modliť a pri modlitbách mi zase otváral Pásma a vysvetľoval súvislosti a použitie jednotlivých veršov, príbehov a zasľúbení. Bolo to dobrodružstvo, ktoré trvá dodnes. Nerozlučiteľne ma to spojilo s Božím slovom a urobilo to zo mňa modlitebníka. Takto som sa dostal k niekoľkým modlitebníkom, o ktorých som sa dozvedel, že sa chodievajú modliť na hrad každú nedeľu o 16-tej. A cez nich som sa dostal do zboru Viera. Takto som sa dostal do jedného bytu pod Michalskou bránou, kde sa zase iní ľudia modlievali za Bratislavu a Slovensko. A tam sa potom modlili aj za mňa aby ma Pán naplnil Duchom Svätým. V tú noc som sa odtiaľ vracal na internát hovoriac v jazykoch a dodnes je to jedno z najromantickejších miest v Bratislave. Toto ma urobilo vášnivo veriacim v zasľúbenia o vyliatí Ducha Svätého. A tento oheň vo mne stále horí.
Verím tomu, že keď sa ti otvoria Písma, všetko ide bokom a ty sa roztúžiš po tvojom vlastnom príbehu prebudenia v tvojom meste a národe. Tak ako sa to stalo mne. Tak ako sa to stalo učeníkom po vzkriesení Pána. Ty zoberieš vážne Božie slovo, jeho zasľúbenia o vyliatí Ducha. A touto svojou vierou a vášňou uctievaš Kráľa. Uctievaš Ho tým, že si Mu uveril, že si Jeho slovo zobral vážne. Uctievaš Ho tým, že Jeho slovo v tebe žije, že chceš to, čo On má pre teba. Uctievaš Ho tým, že Ho naozaj aj počúvaš, že Mu načúvaš ako On ku tebe hovorí. Vtedy už Biblia nie je pre teba len na rozšírenie nejakého kresťanského svetonázora, ale je prameňom života.
Lukáš 24:46 Riekol im: Tak je napísané, že Kristus musel trpieť a na tretí deň vstať z mŕtvych 47 a že sa musí kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom, počnúc od Jeruzalema. 48 Vy ste svedkovia toho.
Ďalší aspekt uctievania, ktorý vidíme v týchto veľkonočných udalostiach je to, že sa stávaš osobným svedkom, ktorý horíš touto evanjeliovou zvesťou. Ty sám si zakúsil Jeho lásku, Jeho obeť za teba, stretol si Ho vzkrieseného a to zmenilo tvoj život nie len tak, že si sa stal lepším, slušnejším, či morálnejším. Toto zmenilo tvoj život totálne. Ocitol si sa akoby v inom svete, horíš jedinou víziou: Kristom samotným. Stal si sa Jeho svedkom.
Len toto pritiahne ľudí do cirkvi: živé a skutočné svedectvo. Realita živého a vzkrieseného Krista v nás. Jeho nebeská láska prameniaca v nás.
A toto je uctievaním Kráľa: si Jeho osobným svedkom. Žiješ pre Neho. Hovoríš o Ňom. On je reálny v tvojom živote. Je ti všetkým.
Lukáš 24:49 A hľa, posielam na vás zasľúbenie Otcovo. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti. 50 Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. 51 A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. 52 A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema 53 a boli stále v chráme, chváliac Boha a dobrorečiac Mu. Amen.
Skutky 1:1 Prvú knihu, Teofil, napísal som o všetkom, čo Ježiš činil a učil od počiatku 2 až do toho dňa, v ktorý bol vzatý do neba, keď skrze Ducha Svätého dal poverenie apoštolom, ktorých si vyvolil, 3 ktorým sa po svojom umučení aj prejavoval živý mnohými dôkazmi, ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac o kráľovstve Božom. 4 Keď boli spolu, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali zasľúbenie Otcovo - o ktorom (tak im riekol) počuli ste odo mňa, 5 (totiž) že Ján krstil vodou, ale vy o niekoľko dní budete pokrstení Duchom Svätým. 6 A oni, tam zídení, spýtali sa Ho: Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael? 7 Odpovedal im: Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, 8 ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.
Otvorená náruč Pána na kríži nás pozýva do intímneho vzťahu s Pánom. Otvorená hrob nás pozýva čakať na vyliatie Jeho Ducha. Toto je tretím aspektom nášho uctievania. Čakám na to, čo Boh Otec určil svojou mocou. Čakáme na to ako nás Boh obnoví vždy keď to potrebujeme. Letnice nie sú len jednou udalosťou. Letnice potrebujeme zažiť znovu a znovu.
Máme takýto čas čakania v našom živote? Oddelíme si takýto čas kedy sa sústreďujeme dlhšie na hľadanie Pána, na čakanie na Jeho zasľúbenia?
Takýto výnimočne vzácny čas som mohol prežiť po mojej vojenskej službe. Keď som konečne mohol ísť do civilu, zabalil som si dve banánové škatule. Do jednej som dal všetky slovníky a preklady biblie. Do druhej som si zabalil džúsy. A ešte som si zobral igelitku videokaziet z konferencií. A s týmto som odišiel na mesiac na jednu chatu. Dodnes som fascinovaný aký silný čas to bol. Vôbec som sa nenudil. Od rána do noci so len študoval a modlil sa. V niektorých dňoch som naozaj nevedel z čoho budem robiť pokánie o 5 minút, lebo Pán tak jasne jednal so mnou. Do dnes čerpám z tohto času a z toho, čo som vtedy od Pána počul.
Verím, že ako učeníci vtedy, tak aj my dnes nebudeme mať veľkú noc bez Golgoty a intímneho spojenia s Kráľom. A bez čakania nebudeme mať Letnice. Bez čakania k tomu nedôjde. Bez hladu, modlitieb, pôstov a oddeleného času to nepríde.
Žiaľ, dnes to nevidím v cirkvi. Nevidím tento hlad a čakanie. Nevidím plač, horiace srdcia, držané zasľúbenia.
Predsa však kážem toto posolstvo, aby som tento hlad zobúdzal, aby som povzbudil tých z vás, čo tento oheň máte. Hovorím o tom, aby som vás prebudil k tomu zobrať vážne Božie zasľúbenia. Chcem vás prebudiť vo vašej vášni ku Kristovi.
Pred časom som počul o jednom Božom mužovi, ktorý sa volal Sidlov Baxter – bol kazateľom v Anglicku – a za 60 rokov služby pastoroval 3 zbory a v každom mali prebudenie. On sám o tom povedal: „Neprišlo to ako výsledok môjho kázania. Prišlo to ako výsledok toho, že sa členovia zaviazali modliť, až kým prebudenie nepríde. A ono prišlo. Vždy.“
Dovoľte aby som vás pozval k ďalším príbehom prebudenia a vopred sa modlím, aby vo vás roznietili Boží oheň:
Gironimo Savonarola
Nástrojom prebudenia v talianskej Florencii, ktoré začalo v rokoch 1496-98, bol taliansky rímskokatolícky mních Savonarola. V dobe, kedy prebudenie začalo, bol Martin Luther malý chlapec. Savonarolu šokovala zhýralosť a nemravnosť sveta okolo neho, vedel tiež o skazenosti rímskokatolíckej cirkvi. Keď bol mladý chodieval okolo rieka Po, spieval Bohu a plakal kvôli hriechom, nespravodlivosti a chudobe ľudí okolo seba. Plakal a rmútil sa nad necudnosťou, prepychom a krutosťou mnohých predstaviteľov cirkvi. Celé hodiny preležal tvárou k zemi na oltárnych schodoch v kostole, plakal a modlil sa kvôli hriechom svojej doby a kvôli hriechom cirkvi.
Čo mohol dokázať neznámy mních v dobe, kedy vo svete aj v jedinej vtedy existujúcej cirkvi panovala nemravnosť? Aj keď bol Savonarola oddaným katolíkom, jeho modlitby a Duchom naplnený život pomáhali pripravovať cestu protestantskej reformácii. Martin Luther ho nazýval protestantským mučeníkom. Savonarolov život je ďalším slávnym svedectvom o tom, že z Božej milosti môže jediný bojovník na modlitbách zmeniť chod vecí a pripraviť cestu mocnému prebudeniu.
Vo veku dvadsiatich dvoch rokov napísal Savonarola pojednanie „Pohŕdanie svetom“, v ktorom prirovnával hriechy svojej doby k hriechom Sodomy a Gomory. Bez toho že by čokoľvek povedal svojej rodine, vstúpil do kláštora, kde začal žiť životom pôstu a modlitby. Zúfalo túžil uvidieť prebudenie od Boha. Savonarola roky študoval Písmo, hľadal Boha a modlil sa. Boh mu náhle jedného dňa dal videnie: otvorilo sa nebo a hlas mu prikázal, aby ľu´dom oznamoval budúce pohromy cirkvi. Naplnený novým a mocným pomazaním Svätého Ducha začal Savonarola kázať ľuďom.
Keď na neho zostúpil Svätý Duch, hromovým hlasom pranieroval hriechy ľudí. Moc prebudenia zachvátila celú oblasť. Jeho poslucháči – muži aj ženy, básnici aj filozofovia, remeselníci aj robotníci, všetci vzlykali a plakali. Svätý Duch usvedčoval ľudí tak silno, že sa po uliciach ponevierali ako v mrákotách, neschopní jediného slova.
V niekoľkých prípadoch, keď sedel pri kazateľni, všetci ľudia v kostole videli, ako jeho tvár nebesky žiari; vtedy v modlitbe, alebo vo vytržení sedel pri kazateľni bez prerušenia až päť hodín. Zástupy, ktoré ho prišli vypočuť, sa do menších kostolov nemohli zmestiť. Preto Savonarola osem rokov vo Florencii kázal vo veľkej katedrále. Aby ľudia mohli počuť jeho kázanie, prichádzali uprostred noci a čakali kedy sa dvere katedrály otvoria. Savonarola prorokoval, že s nimi bude len osem rokov.
Na Savonarolovi spočíval Pánov Duch. Prorokoval, že mestský vladár, pápež a neapolský kráľ zomrú všetci v priebehu jedného roka. To sa aj stalo. Mesiace vopred predpovedal, že Boh potrestá Florenciu vpádom, ktorý príde cez Alpy. Francúzsky kráľ Karol VIII. prekročil so svojou armádou Alpy a pripravoval sa k útoku. Savonarola sa s ním stretol osamote. Sám čelil francúzskej armáde a dva krát presvedčil kráľa Karola, aby sa vrátil do Francúzska a na Florenciu nezaútočil.
Zlí predstavitelia vedenia mesta boli zvrhnutí a Savonarola učil ľudí, ako ustanoviť demokratickú formu vlády. Prebudenie spôsobilo ohromné zmeny v morálke. Ľudia prestali čítať nemravné a svetské knihy. Obchodníci vracali ľuďom neprimeraný zisk, ktorý na nich vyzískali. Chuligáni a darebáci z ulice prestali spievať hriešne piesne a začali spievať chválospevy. Boli zakázané karnevaly. Na hraniciach horeli svetské knihy, oplzlé obrázky, masky a parochne. Od domu k domu pochodovali procesie detí, ktoré spievali a volali všetkých ľudí ku pokániu a vyzývali ich, aby zo svojich domov odstránili všetku „márnosť“.
Na námestí vo Florencii zo svetských predmetov nakopili veľkú osemhrannú pyramídu. Mala sedem poschodí a týčila sa do výšky dvadsiatich metrov. Jej obvod bol takmer osemdesiat metrov. Keď horela, zvonili zvony a ľudia spievali. Pripomínalo to oheň počas prebudenia v Efeze pred mnohými storočiami (Sk 19,18-20)...
(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.34, EIRENE 1997)
Gróf Zinzendorf
Nedá mi nespomenúť jeden konkrétny a najznámejší príklad takéhoto „Dávidovho stánku“ a síce dom modlitby moravských bratov. Ich modlitebná ustavičná reťaz fungovala vyše sto rokov. Ako k tomu to fenoménu došlo?
R. 1722 ponúkol gróf Zinzendorf útočište moravským exulantom na svojom panstve. Pricestovali tam stúpenci rôznych reformačných hnutí unikajúcich prenasledovaniu a násilnej rekatolizácii. Začal ich aj viesť a učiť. Pomohol im ustanoviť funkčnú organizáciu života v komunite. Viedol ich k hľadaniu jednoty napriek roznym teologickým rozdielom. Toto jeho vedenie vyústilo do „bratskej zmluvy“, do ktorej 12.5.1727 vstúpila pod jeho vedením celá komunita moravanov. Mali jedno krédo: „Vo veciach podstatných jednota, vo veciach nepodstatných sloboda, vo všetkom láska.“
On sám v modlitbách plakal za 12-13 ročné dievčatá, ktoré vyučoval v triedach, lebo videl, že aj keď všetkému rozumejú, neodpovedajú na evanjelium celým svojim srdcom. Už v období pred tým známym vyliatím Ducha v auguste 1727 sa začali modliť deti. Dievčatá a chlapci oddelene sa sami stretávali za účelom modlitieb.
V lete 1727 začali zakúšať mocné vyliatie Svätého Ducha. 10.8.1727 bolo celé ich zhromaždenie premožené zjavenou Božou prítomnosťou. Všetci prítomní padli na zem. 12.8.1727 pri Večeri Pánovej zakúsili ešte mocnejší dotyk a cítili mocnú Kristovu blízkosť. Podľa záznamov niektorí v tom momente nevedeli, či sú už v nebi, alebo ešte na zemi. To ich životy úplne zmenilo. Deti boli uchvátené milosťou Ježiša a schádzali sa k modlitbám, ktoré trvali až do rána. Celou noc preplakali dospelí a deti v intenzívnej Boží prítomnosti. Boh im bol tak blízko. Prebudenie sa prejavilo vyliatím Ducha modlitieb a chvál, v ktorých mohli zostávať akúkoľvek dobu a nikdy sa im to nezdalo dlhé. Druhé znamenie prichádzajúceho kráľovstva bolo, že sa srdcia všetkých roznietili hlbokou láskou jedného k druhému, čo sa prejavovalo neohraničenou obetavosťou. Po tretie sa medzi herrnhutskými rozšírilo silné vedomie posledných čias a to ich viedlo k neuveriteľnej misijnej aktivite.
Dostali túžbu po nepretržitej modlitbe. Ľudia všetkých vekových kategórií sa začali organizovať do modlitebných skupiniek trvajúcich dňom i nocou. 26.8.1727 sa zišlo 24 manželských párov a urobili sľub modliť sa 24 hodín denne v smenách. Toto ohromujúce modlitebné hnutie sa rýchlo rozšírilo a trvalo vyše sto rokov.
Krátko po tomto modlitebnom zameraní, sa začali zameriavať na stratené duše a dostali spaľujúcu túžbu vidieť ako hriešnici prichádzajú k spaseniu skrze Ježiša Krista. Z modlitebného hnutia povstalo misijné hnutie. Za 20 rokov následne vyslali viac misionárov než protestanti a anglikáni za dobu uplynulých 200 rokov. Každý šiesty moravan bol poslaný na misiu...
(Zostavené podľa: Greenfield J., Moc s výsosti, Praha 1936)
John Wesley, Charles Whitefield, Georg Whitefield...
Na nový rok 1739 John a Charles Wesley, George Whotefield a štyria ďalší členovia Svätého lkubu spolu s ďalšími približne šesťdesiatimi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi slávili v londýnskej Fetter Lane hody lásky. „Okolo tretej hodiny ráno, keď sme sa modlili, zostúpila na nás Božia moc, takže mnohý z prevelikej radosti zajasali a iní klesli k zemi. Ako náhle sme sa trochu spamätali u úžasu a údivu nad Božím majestátom, začali sme jednomyseľne spievať: Chválime Ťa, Bože, spoznávame v Tebe svojho Pána.“ Táto udalosť za začala nazývať metodistickými letnicami.
O päť dní sa osem z týchto „metodistov“ modlilo a diskutovalo až do ranných hodín. Potom sa rozišli s „presvedčením, že Boh urobí veľké veci“. V iný večer toho istého týždňa sa ich skupina znovu zišla a modlili sa celú noc.
Ďalší víkend, 14.januára 1739, bol Whitefield ordinovaný. Deň pred ordináciou strávil na modlitbách a v pôste, modlil sa až do večera. K modlitbám vstal aj v nedeľu skoro ráno. „Keď som pristúpil k oltáru, neodbytne som musel myslieť na Samuela, ako stojí ako malé dieťa pred Hospodinom... Keď mi biskup položil ruky na hlavu, ako by sa moje srdce zastavilo a ja som ponúkol celého môjho ducha, dušu i telo službe v Božej svätyni!“
Od toho dňa Whitefield kázal s veľkým zanietením a mocou. Mal iba dvadsaťdva rokov, ale kdekoľvek hovoril, zhromažďovali sa zástupy, aby ho poslúchali...
(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.37,39,40, EIRENE 1997)
Charles G. Finney
Jeden zo spisovateľov kresťanských biografií označil pamäte Charlesa Finneya za „možno najpozoruhodnejší popis prejavov moci Svätého Ducha odo dní apoštolov. Sú plné zobrazení duchovných vyliatí, ktoré človeku pripomínajú deň letníc.“ Jeden z Finneyho najbližších priateľov, ktorý bol tiež niekoľko rokov jeho stenografom, o ňom povedal: „Intenzita a stálosť jeho nadšenia boli prekvapujúce. Zdalo sa, že v ňom svätý oheň nikdy nevyhasína.“
Charles G. Finney sa narodil v r.1792. Behom svojho detstva takmer nepočul kázať evanjelium. Vo veku dvadsiatich šiestich rokov začal pracovať v advokátnej kancelárii v mestečku Adams v štáte New York. Tam sa tiež mohol pravidelne zúčastňovať bohoslužieb a modlitebných zhromaždení. Neustále analyzoval modlitby kresťanov, ale nevidel, že by sa im kedy dostávalo vypočutia.
Členovia zboru sa ho pýtali, či by nechcel, aby sa za neho modlili. Odpovedal im: „Nie. Myslím, že potrebujem modlitby, lebo som si vedomý, že som hriešnik. Ale nechápem, k čomu by vaše modlitby za mňa boli, lebo stále prosíte a nedostávate. Odkedy som prišiel do Adamsu, modlíte sa za duchovné prebudenie, a predsa ho nemáte. Modlíte sa, aby na vás zostúpil Duch Svätý, a predsa sa sťažujete na svoju chudobu... od tej doby, čo som začal navštevovať tieto zhromaždenia, ste sa namodlili toľko, že by ste museli modlitbami vyhnať diabla z Adama, keby vo vašich modlitbách bola nejaká moc. Ale stále sa modlíte a stále sa sťažujete.“
Keď sa Finney 10.októbra 1821 osamote modlil v lese za dedinou, zakúsil mocné obrátenie. V ten deň mal večer vo svojej malej kancelárii videnie, v ktorom padol s plačom k Ježišovým nohám. „Prijal som mocný krst Duchom Svätým... bez toho, že by som to očakával, bez toho, aby som vôbec pomyslel na to, ž eniečo podobné je pre mňa, bez toho, že by som si pamätal, že som o niečom podobnom kedy od kohokoľvek na celom svete počul, v okamihu, kedy som to vôbec neočakával, zostúpil na mňa Svätý Duch tak, ako keby prenikol myjím telom aj dušou.“
Hneď ďalší deň začal Finney vydávať svedectvo ľuďom. V ten večer, bez toho abo bolo čokoľvek oznamované, videl ľudí z celej dediny prichádzať na miesto, kde sa zvyčajne konali modlitebné zhromaždenia. Po dedine sa roznieslo, že sa obrátil. Nakoniec sa rozhodol tiež ísť. Keď tam prišiel, bol celý dom plný ľudí, ale nikto nič nehovoril. Potom povstal Finney. Keď opakoval svoje svedectvo, ľudí sa zmocnil Svätý Duch. Povstal kňaz a vyznal, že bol pre zbor kameňom úrazu. Požiadal Finneyho, aby sa modlil. Keď sa Finney po prvý krát verejne modlil, Boh ho k tomu pomazal. Od tej doby bolo modlitebné zhromaždenie každý večer. Začalo prebudenie. Rozšírilo sa medzi všetkých ľudí a všetkými smermi do okolia.
Na začiatku svojho života s Bohom sa Finney naučil mnohému o vytrvalej a víťaznej modlitbe a modlitebných bremenách. Skoro ráno pred svitaním zhromažďoval niektorých mládencov z Adamsu ku každodenným modlitebným zhromaždeniam. Sám sa začal modliť celé hodiny, často chodil do lesa, aby tam bol sám s Bohom. Ku svojmu modlitebnému režimu začal pripájať aj pôst. Podobne ako Wesley stanovil pravidlá pre svoj Svätý klub, tak aj Finney nabádal týchto mladých ľudí, aby si každý deň byhradili pre modlitbu tri chvíle – pri východe slnka, na poludnie a pri západe slnka. Keď sa verne modlili, Boh vylieval Ducha modlitieb aj na ďalších mladých ľudí.
Pri svojom druhom večernom zhromaždení v Evans Mills Finney našiel budovu plnú ľudí. Bez akéhokoľvek úvodu alebo piesne šiel ku kazateľni a citoval Iz 3, 10-11: „Povedzte spravedlivému, že bude dobre, lebo budú jesť ovocie svojich skutkov. Ale beda bezbožnému, zle bude; lebo mu bude daná odplata jeho rúk.“ Svätý Duch okamžite začal usvedčovať ľudí. V priebehu tej noci sa ľudia niekoľko krát pokúšali zistiť kde Finney býva, a posielali pre neho, aby sa za nich modlil. Zhromaždenia pokračovali na školách, v kostoloch a v krčme jedného človeka so zlou povesťou, ktorý sa obrátil.
Hriešnici boli usviedčaní natoľko, že nemohli spať. Nemecký zbor zo susedstva požiadal Finneya, aby u nich kázal. „Pánov meč ich zasahoval na ľavo i na pravo. Za niekoľko málo dní prežívala usvedčenie celá osada.“ Bol čas žatvy, ale ľudia na poli odkladali svoje náradie, aby sa dostali na každodenné bohoslužby o jednej popoludní. Prebudenie prinieslo zborom presbyteriánov i nemeckých kongregacionalistov také požehnanie, že čoskoro postavili nové kamenné kostoly.
V priebehu tohto prebudenia ordinoval jeden starší cirkvi presbyteriánov Finneya za evanjelistu. Finney „kládol veľký dôraz na modlitbu ako nepostrádateľnú podmienku prebudenia... používanými prostriedkami boli kázanie, modlitba a zhromaždenia, veľa osobných modlitieb, osobných rozhovorov a stretnutí pre vyučovanie úprimne hľadajúcich.“
Finney sa snažil kázať jednoducho a používať iba jednoduché ilustrácie. Nerobil to len preto, aby si to poslucháči zapamätali, ale aby ich pravda usvedčila. Vždy hovoril priamo k ľuďom. Ako právnik obhajoval vec Ježiša Krista tak, aby bol rozsudok vynesený okamžite.
Finney povedal: „Chodil som od domu k domu, zúčastňoval sa modlitebných zhromaždení a kázal a pracoval každý deň i každú noc.“ Tak to šlo mesiac za mesiacom. Finney zaznamenal, že dielo spasenia sa šírilo všetkými smermi. Než uplynul rok, prichádzali správy o prebudení v jedenástich mestách v oblasti...
(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.64-66, EIRENE 1997)
Evan Roberts
Dokedy nebudú otvorené v nebi všetky Božie knihy, kým nebude Boží ľud stáť pred Božou súdnou stolicou, aby prijal večnú odmenu, nebudeme poznať množstvo hodín, ktoré modlitebníci venovali modlitbám za prebudenie. Iba Boh vie, v akom rozsahu Svätý Duch viedol modlitebníkov v modlitbách za prebudenie, o ktorom teraz píšeme.
Kde v roku 1904 začali mohutné série prebudení a žatvy? Historici ako začiatok obvykle označujú prebudenie, ktoré nastalo v dedine Loughor v južnom Walese. Božím nástrojom na začiatku prebudenia v r. 1904 bol Evan Roberts. Roberts sa v r. 1891 ako trinásťročný chlapec začal modliť predovšetkým za dve vytúžené veci: (1) aby ho Boh naplnil svojim Duchom Svätým a (2) aby Boh dal vo Walese prebudenie. Roberts zrejme do prebudenia, ktoré Boh dal chcel poslať, investoval najviac modlitieb. Aj to môže byť dôvodom, prečo Boh začal medzinárodnú vlnu prebudenia vo Walese práve skrze Evana Robertsa.
Evan Roberts bol celý život duchovne otvorený. Ako dieťa miloval Boha, učil sa naspamäť chválospevy, čítal Bibliu a modlil sa. Usporadúval pre deti zo susedstva „bohoslužby“ a „kázal“ im. Roberts vždy túžil, aby mohol pre Ježiša robiť stále viac. Zúčastňoval sa všetkých zborových zhromaždení – každú nedeľu a päť večerov v týždni.
Vo veku dvanástich rokov šiel Evan ako väčšina chlapcov pracovať do uhoľných baní. Od trinástich sa ale neustále modlil, aby ho Boh naplnil Svätým Duchom a aby poslal do Walesu prebudenie. Pri práci v bani sa neustále modlil, spieval a opakoval si biblické verše. Po večeroch doma čítal celé hodiny Bibliu. Modlil sa potichu, ale často vzdychal hlbokou svätou túžbou. Mnoho krát dával prednosť modlitbám pred jedlom a často vstával uprostred noci a prosil Boha o prebudenie.
Vo štvrtok 27.októbra 1904 ráno vzal evanjelista Seth Joshua asi dvadsať mladých ľudí vrátane Robertsa z Newcastle-Emlynu do Blaenanerchu na svoje zhromaždenie. Nasledujúci deň uzavrel Seth Joshua zhromaždenie o siedmej ráno modlitbou: „Pane... podrob si nás.“ Svätý Duch povedal Evanovi: „Práve to potrebuješ.“ Evan vyšiel z dverí s modlitbou: „Pane, podrob si ma!“ V priebehu zhromaždenie o deviatej hodine toho rána na neho mocne zostúpil Svätý Duch, Evan padol na kolená a volal: „Podrob si ma, podrob si ma, podrob si ma! Ach! Ach! Ach! Ach! Ach!“ Z očí mu trýskali slzy, po tvári mu stekal pot. Po trinástich rokoch modlitieb bol Evan nakoniec naplnený Duchom Sväútým. Skoro na to boli vypočuté aj jeho trinásťročné modlitby za prebudenie. „Cítil som, ako horím túžbou prechádzať Wales krížom krážom a hovoriť o Spasiteľovi“, povedal.
Roberts sa začal modliť za 100 000 duší a Boh ho uistil, že sa ich toľko obráti ku Kristovi. Sám o tom hovorí: „Zmocnil sa nás Boží oheň.“ Roberts cítil, že je úplne nutné poslúchať vedenie Ducha Svätého. Predstavoval si, ako s tímom mladých ľudí zvestuje evanjelium po celom Walese. Neustále naliehal na ľudí, aby sa plne podriadili Svätému Duchu a poslúchali Ho.
Keď sa Evan modlil, Boh s ním mocne jednal. Jednej noci nemohol spať. „Miestnosť bola plná Svätého Ducha. Toto vyliatie bolo tak premáhajúce, že som musel... prosiť Boha, aby zadržal svoju ruku!“
V tých dňoch dával Boh svojmu služobníkovi behom modlitieb videnie. V jednom z nich Roberts videl obrovskú ohnivú priepasť pekla obklopenú stenou, v ktorej bola jedna brána. Až na horizon, kam mohol dohliadnuť, videl vzdúvajúcu sa masu ľudí prichádzajúcich k priepasti. Prosil Boha, aby na jeden rok zavrel pekelnú bránu. V inom videní videl Satana v ohrade, ako sa mu posmieva a potupne smeje. Potom uvidel vznešenú bielu postavu s vysoko pozdvihnutým planúcim mečom. Meč zasiahol postavu Satana a ten v okamihu zmizol. Roberts vedel, že Kristus Satana porazí.
V ďalšom videní Roberts videl žiariaci mesiac a ruku vztiahnutú ku svetu. To isté uvidel ešte raz, tento raz ruka držala kus papiera, na ktorom bolo napísané „100 000“.
V nedeľu 30.októbra večer na zhromaždení v Newcastle-Emlyne mal Roberts ešte jedno videnie. Videl školskú triedu vo svojej vlastnej dedine. Pred ním sedeli v laviciach jeho kamaráti a spoločníci. Videl sám seba ako ku nim hovorí. Začul Boží hlas, ktorý mu povedal. „Choď a hovor k týmto ľuďom.“ Nakonies Roberts povedal Bohu „áno“, videnie sa ihneď rozplynulo a celá kaplnka akoby bola plná svetla a slávy. Pri nedeľnom zhromaždení mládeže mu tiekly slzy z očí a on sa opakovane modlil: „Osláv svojho Syna.“
V tomto týždni Boh vložil na Evana také modlitebné bremeno za jeho domov v Loughorone, že požiadal riaditeľa o dovolenie, aby mohol ísť domov a jeden týždeň usporadúvať zhromaždenia mládeže. Povolenie dostal a okamžite šiel domov, kde jeho rodina nemohla pochopiť prečo prišiel. Hovoril o tom, ako bol požehnaný, pokrstený a naplnený Duchom. Keď pomyslel na Wales, prepukol do plaču. Keď si spomenul na Božie zasľúbenia o prebudení a spasených dušiach, smial sa radosťou. Jeho rodina sa čudovala: Nezbláznil sa snáď Evan?
(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.118,122-124, EIRENE 1997)
Prebudenie na Hebridách
Najväčším ostrovom Hebríd je ostrov Lewis and Harris, ktorý leží pri severozápadnom pobreží Škótska. Lewis je meno severnej často ostrova. Od roku 1828 Boh z času na čas vo svojej milosti navštevoval Lewis prebudením.
Roku 1949 bol duchovným farnosti v dedine Barvas reverend James Murray MacKay. Celé mesiace sa on aj vedúci jeho zboru modlili za vyliatie Ducha. V jednej malej chalupe žili dve sestry _ Peggy Smithová, ktorá mala Osemdesiat štyri rokov a bola slepá, a jej sestra Christine Smithová, osemdesiatročná a zohnutá artritídou. Nemohli chodiť na bohoslužby, ale dlhú dobu sa vo svojej chalupe modlili, aby Boh zoslal do Barvasu prebudenie.
Obidve sestry sa menovite modlili za ľudí v ostatných domčekoch pozdĺž dedinských ulíc. Milovali svoj zbor a rešpektovali svojho duchovného, ale túžili po novom Božom navštívení. Boh im dal zasľúbenie: „Ja vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem“ (Iz 44,3). Sestry Smithové sa za toto zasľúbenie modlili dňom i nocou.
Na druhom konci Barvasu s atri krát týždenne večer v jednej stodole schádzalo k modlitbám za prebudenie sedem mladých mužov, bez toho že by vedeli o modlitbách týchto dvoch sestrier Smithových. V súlade s Iz 62,6-7 uzavreli s Bohom zmluvu, že Mu nedoprajú kľud, dokiaľ nepošle prebudenie. „Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja! Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi.“ (Iz 62,6-7). Na modlitbách zotrvávali z mesiaca na mesiac.
Raz večer vzal mladý diakon Bibliu a prečítal ostatným mladým mužom kľačiacim na kolenách Ž 24,3-5: „Kto smie vstúpiť na vrch Hospodinov? A kto sa postaviť na Jeho svätom mieste? Človek nevinných rúk a srdca čistého, ktorý si dušu neobracia k márnosti a krivo neprisahá. Dostane požehnanie od Hospodina a spravodlivú odmenu od Boha svojej spásy.“ Diakon povedal ostatným: „Bratia, nie je to len pretvárka čakať tak večer čo večer, pokiaľ my sami nie sme v poriadku pred Bohom?“ Pozdvihol ruky k nebu a vykríkol: „Ach, Bože. Sú moje ruky čisté? Je moje srdce rýdze?“ náhle padol tvárou k zemi. Stodolu naplnilo úžasné vedomie Božej prítomnosti. Boh „v ich životoch uvoľnil prúd nadprirodzenej moci.“ Do ich duší bola vyliata krv Ježiša Krista a očistila ich (1J 1,7). Toho večera ich spytovala Božia svätosť a oni vo svojich životoch uvideli skutočnosti, ktoré by si nikdy neuvedomili.
V ten deň ráno dal Boh jednej sestre Smithovej videnie. Peggy Smithová uvidela kostoly plné ľudí, aj mladých, a stovky sa ich valili do kráľovstva. Uvidela uprostred trónu Baránka, ako v ruke drží kľúče nebies (Zj 5,6; Mt 16,19). Peggy Smithová upozornila Rev. MacKaya, že jej Boh ukázal, že pošle veľké prebudenie.
Pastor aj zboroví vedúci sa modlili znovu a znovu niekoľko mesiacov. Rev. MacCay cítil vedenie, aby na zimu pripravil vo svojej farnosti misijnú kampaň. Otázkou bolo, koho by mal pozvať. V septembri sa zúčastnil konventu v Strathpeffere a požiadal rečníka, Dr. Toma Fitcha, aby mu doporučil niekoho, kto by prišiel na Hebridy a usporiadal tam niekoľko zhromaždení. Dr. Fitch mu povedal, že v Edinburghu je duchovný Rev. Duncan Campbell, ktorý vie gaelsky a je ochotný usporadúvať misijné ťaženia.
Keď Campbell prišiel, na móle ho čakal Rev. MacCay a dvaja starší. Campbell po búrlivej plavbe tak bledý, že jeden zo starších pochyboval, či vôbec bude môcť kázať.
Ten večer Campbell kázal o „múdrych pannách“ a ´další večer o „bláznivých pannách“. Druhé zhromaždenie skončilo v úplnom tichu. Boh hovoril k ľudským srdciam. Na záver Campbell zástup prepustil a budova sa vyprázdnila. Náhle sa však dvere kostola znovu otvorili a jeden starší požiadal Cambella, aby prišiel ku dverám. Celé zhromaždenie stálo vonku, ľudia boli tak uchvátení Duchom, že nechceli odísť. Neodolateľná moc Svätého Ducha priťahovala z domov aj ostatných, ktorí sa zhromaždenia nezúčastnili. Namnohých tvárach sa zrkadlila hlboká úzkosť.
Campbell pozval všetkých do kostola. Úžasná Božia prítomnosť bola tak skutočná, že nespasení ľudia začali úzkosťou stenať a v pokání sa modlili. Dokonca aj kresťania pociťovali tiaž svojej hriešnosti...
(Wesley L. Duewel: Oheň probuzení, str.199-200, EIRENE 1997)
Hymna Prebudenia
Myslím, že aj toto autentické zdieľanie Božích mužov o prebudení - Tozer, Ravenhill, Campbell, Sparks, Reidhead, Paisley - ktorých si Boh v reálnych prebudeniach použil, vo vás môže roznietiť skutočnú vášeň po prebudení – a tiež vám to ukáže srdcia týchto mužov:
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára