Krkavce

Krkavce

„Orly a jazdci majú niečo spoločné,“ ozval sa jedného dňa Pán. Sedela som pri Ňom, opierala sa o Jeho rameno a počúvala. „Všetci musia poznať let v mojej prítomnosti. Jazdec sa nestane skutočným jazdcom, kým si nevyskúša krásu a moc letu na mojich krídlach. Bude sa báť tempa svojho koňa, nezrastie s ním v jedno. Jeho povolanie bude smerovať na miesta, kam sa neodváži ísť. Nakoniec z neho zostúpi a zostane stáť.

Koňovi najlepšie porozumieš na orlích krídlach. Spoznáš ho pohľadom z môjho srdca. Kôň a jazdec musia byť v jednote. Povolanie sa musí nielen stať tvojou súčasťou a túžbou. Potrebuješ rozumieť jeho ťahu. Tomu, ako ťa volá ísť ďalej. Keď nepoznáš orlí let, bojíš sa ísť ďalej. Keď ho spoznáš, pôjdeš ďalej kamkoľvek ťa pošlem.

Preto je to teraz tak ťažké. Doteraz ti stačilo len poletovať ponad armádu. Kedykoľvek si vyletela, kedykoľvek zosadla. Videla si veľa, ale stále si bola veľmi nízko.

Lietaj vysoko a pochop orlov. Nemôžete zažiť jednotu, kým sa navzájom nepoznáte. Nebudeš tušiť, ako funguje ich myseľ, ako fungujú ich krídla, ich pomazania, kým to nezažiješ. Nestačí poznať to z počutia. Pre tvoje povolanie je to málo. Potrebuješ poznať odtiene pomazaní môjho Ducha. Budem ťa potrebovať, aby si pomáhala jazdcom nájsť ich orlov a orlom nájsť ich jazdcov.“

Objala som Ho. Úplne rozsypaná, s úplne prázdnymi rukami, z ktorých som v posledných mesiacoch stratila všetko, čo som tam mala – tvrdohlavú bojovnosť bojovníka, vytrvalosť v povolaní, strach, vieru, neschopnosť, neveru, malomyseľnosť... V tom, čo som doteraz urobila, bolo veľa, veľmi veľa mojej sily.

„Všetko je v poriadku,“ povedal, „všetko. Moja obeť na kríži je dokonalá. Nikto nikdy na tomto fakte nič nezmení. Všetko je v poriadku, pretože Ja som. Nič z toho nemôžeš ubrať, nič pridať.“

Potom ma vzal na iné miesta. Nové. Videla som inak, myslela aj cítila som inak. Niečo vo mne sa úplne zmenilo. Neurobila som to ja. Bol to On. Pozerala som sama na seba a nemo žasla v bázni pred veľkým Bohom.

„Ďakujem,“ povedala som Mu nakoniec, „nikdy by som sama seba nepostavila práve sem, ty si to urobil. Neviem, ako tu mám stáť, ale ty si rozhodol. Chcem ti veriť, aj keď... ani to neviem ako.“

Bol v ten deň iný. Aj keď bol ten istý - stále to bol môj Boh. Ale ja som Ho videla inak. Vnímala som Jeho nesmiernu moc. Jediným Jeho slovom by zem, ako ju poznáme, prestala jestvovať. Zároveň som vnímala Jeho hlbokú mäkkosť, jemnosť a láskavú múdrosť. V tom celom ma obaľoval Jeho pokoj.

„Budeš ho potrebovať,“ povedal, „pozri.“

Ukazoval dole. Z vysokého útesu, na ktorom sme stáli, som videla zem. Jeho armáda doslova bojovala o prežitie. Démonický tlak bol neznesiteľný. Šípy horkosti a samospravodlivosti ničili vieru maličkých. Bolo to ako dážď jedovatých semien, ktoré mali moc otráviť životy, pokriviť pohľad na Boha, na Jeho milosť a milovanie. Odpustenie bola jediná možnosť na prežitie. Ale len Boh mohol dať milosť odpustiť.

„Pane,“ povedala som, „veľa ich je zranených, urob niečo.“

Pozrel na mňa. Bola v ňom toľká láska! Milovanie maličkých, za ktorých tiekla Jeho predrahá krv. Potom sme spolu plakali. Za tých, za ktorými som mala ísť. Netušila som, čo robiť, nemala som múdrosť na ďalší krok. Cítila som sa v tom stratená. Mala som len Jeho milovanie.

„V písme je odpoveď, dieťa,“ povedal. Potom, kým som stihla vysypať množstvo mojich „ale“ a „prečo“, ma jednoducho sotil dole. Premenila som sa v orlicu. Cítila som Pánovu bolesť. Bola ako bremeno tlačiace ma dole. Cítila som Jeho lásku a túžbu zachrániť svoje deti zo zúfalstva, ktoré prežívali a vnímala som nekonečno milosti. To mi dávalo silu letieť veľmi vysoko. Snažila som sa zostať v Ockovej prítomnosti a čakať na rozkazy môjho Kráľa.

Obloha podo mnou sčernela. Nado mnou svetlo, podo mnou temnota. Boli to divoké krkavce. S mohutným krákaním sa zhromažďovali na nálet.

Ježiš pozoroval tú temnú masu a čakal. V oblasti neba, kde som lietala, sa začali zhromažďovať orly. Skúsení bojovníci a bojovníčky, ale aj mladší, takí, pre ktorých mal byť toto prvý vážnejší boj.

Striaslo ma strachom o jednu z nich. Veľmi som ju mala rada.

„Vezmi ju k sebe,“ povedal Pán.

Zaletela som za ňou a dlho sme sa rozprávali a modlili. Niesla veci, ktoré by ju stiahli dole, priamo do hejna krkavcov, keby ich Ježiš nevzal. Odľahčená vyletela vyššie a zaspievala novú pieseň. Potom sa zaradila vedľa mňa. Z druhej strany som mala inú mladú orlicu. Modlila som sa, aby Boh medzi tie dve vlial svoju lásku, pretože nepriateľ sa snažil ich vzťah narušiť.

Padala na mňa únava predchádzajúcich bojov. Bolo to ako balvan na mojich viečkach. Privrela som ich. Len na chvíľu, len na chvíľočku... Zaspala som.

Ocitla som sa priamo nad krkavcami. Ich hlasné krákanie ma ohlušovalo a bralo mi silu z krídiel. Snažila som sa nimi zabrať, aby som vyletela vyššie, kde by moc Božej prítomnosti prevážila moc temnoty, ktorá na mňa pôsobila, ale nešlo to. Akokoľvek som sa snažila, klesala som stále nižšie. V duchu som sa už videla medzi krkavcami - ako mi ďobú do očí, ako ma bijú svojimi krídlami, škriabu pazúrmi... Nútila som sa vyletieť hore, ale krídla ma úplne prestali poslúchať. Začala som sa vzdávať. Strácala som chuť bojovať o svoj život, o vieru, ktorú mi dal Boh. Pred očami mi preleteli mnohé moje zlyhania. Ľudia, ktorých som na svojej ceste stratila, pretože som sa za nich nedokázala postaviť v autorite mena Ježiš, hriechy, v ktorých som padala, pretože som neprijala celú Božiu milosť, slabosti, do ktorých som nepustila Božiu moc a preto prinášali zranenia tým, ktorých som stretla. Zápasy, v ktorých som vydala zo seba všetko, ale nevidela som odpoveď, o ktorú som bojovala. Bolo toho veľa. Veľmi, veľmi veľa.

Túžila som po pokání. Po zmene, ktorá ma zmení úplne - Božou mocou. Pretože ja som nedokázala stáť tam, kde som stála. Bolo to nad moje sily.

Vtedy som sa striasla. Zobudila som sa a zistila som, že naozaj klesám. Pocit bezmocnosti, ktorý som prežívala vo sne, bol reálny. Krídla ma odmietali poslúchať. A krkavce už boli takmer na dosah.

Zrazu som si spomenula, že vo sne, z ktorého som sa práve zobudila, som zatúžila po pokání. Chytila som sa toho, ako sa topiaci chytá záchranného kolesa.

„Bože! Odpusť!“ kričala som.

Ale stále som klesala.

Naplnilo ma zúfalstvo. Úplne úplné. Nejako som sa premohla a nútila som ešte raz svoje krídla pohnúť sa. Sotva som zatriasla pierkami. Mala som pocit, že je to márne. Prestala som bojovať. Nemala som silu žiť, len som existovala. Prežívala som z minúty na minútu bez akejkoľvek príchute čohokoľvek. Nemala som nič. Len prázdnotu, ktorá ma tlačila v mojom vnútri. Nevedela som, prečo ešte dýcham, prečo ešte vlastne žijem, lebo život taký, aký bol, pre mňa stratil cenu.

Potom všetok hluk zmizol. Aj všetko moje zúfalstvo. Ale aj viera, že Boh ešte niečo urobí. Úplne všetko. Bolo tam prázdno a tma. Nebolo tam nič a nikto.

„Na počiatku bola tma,“ povedal zrazu Pán. Cítila som Ho niekde úplne blízučko. Uvedomila som si, že tam celý čas bol. „Otvor oči.“

Otvorila som ich. Myslela som, že ich mám otvorené, ale aj tak som ich otvorila a uvidela som Ho. Bola tam tma, ale On bol svetlo.

„To je nová viera. Teraz vidíš mojou vierou. Narodila sa v tebe. Tak ako si to chcela.“

„Ako som mohla vidieť tak jasne, keď som videla svojou vierou a nie tvojou?“

„Keď budeš chvíľu zažívať ten rozdiel, pochopíš,“ zasmial sa, „teraz ťa potrebujem tam dole.“ Ukazoval niekam, kam som cez tmu nedovidela. Ale keď som pohla hlavou, všade prichádzalo svetlo. Kamkoľvek som sa pozrela, videla som úplne jasne. Bola som s Ním na našom známom mieste, odkiaľ som pozorovala armádu.

„Ako je možné, že tu hore bola taká tma?“

„Chcel som, aby si poznala rozdiel medzi svetlom a tmou.“

Neváhala som a zletela som medzi orlích bojovníkov. Krkavce krúžili o kus vyššie. Chystali sa zaútočiť. Chválili sme Pána a čakali na rozkazy nášho veliteľa - orla s jazvou na líci. Po jeho pravici a ľavici lietali dvaja orly, ktorí ho milovali a stáli s ním v bojoch, ktoré viedol.

„Pripravte si šípy,“ povedal orol s jazvou.

Tí z nás, ktorí mali luky, si pripravili šípy. Tí, ktorí luky nemali, sa modlili, aby šípy leteli na správne miesta. Vnímala som súzvuk jednoty Ducha. Modliaci sa modlili a pri tom citovali časti obsahu šípov často bez toho, aby čo i len tušili, čo ktorý šíp nesie. Bol to Boh, ktorý dával moc ich modlitbám. Bez tých modlitieb by šípy nedoleteli na miesto určenia.

Modlili sme sa a spievali, modlili sa a spievali, veľa sa modlili a spievali. Orly prorokovali, po jednom aj naraz. Nepočula som každé slovo. A ani nebolo dôležité, aby každý všetko počul. Božie slovo jednoducho znelo v moci a pomazaní Ducha. To oslabovalo krkavcov.

Aj ja som sa modlila. Za šípy iných aj za môj. Prosila som nebeského Otca, aby dal šípu svoju moc, pretože to bolo jeho dielo.

Vtedy krkavce zleteli na armádu. Božie deti si zakrývali oči, ukrývali sa, kde sa dalo. Tí, ktorí mali výzbroj sa snažili uchrániť čo najviacerých okolo seba. Mnohým nesmierne pomohli a zachránili ich, ale mnohí boli aj tak príšerne doriadení. Cez škrekot čiernych operencov nepočuli Boha, oči mali vyďobané a nevideli ho. Kvílili bolesťou, z doškriabaného tela im tiekla krv. Ťali mečmi okolo seba hlava-nehlava, pri čom často zasiahli svojich súrodencov. Iní jednoducho použili zdravý ľudský rozum, kľakli si na kolená a schúlili sa do klbka, aby im krkavce nezasiahli tvár. Rukami si obopínali hlavu a zakrývali uši. Netušila som, ako dlho môžu takto vydržať. Nevideli a nepočuli Boha, nemal ich ako povzbudiť. Bola len otázka času, kedy ich bolesť spôsobovaná pazúrmi a zobákmi operencov, donúti zmeniť polohu.

Prišiel čas vystreliť môj šíp. A tak som to urobila. V tom momente som v ruke držala nový. Modlila som sa a čakala na správny moment a znovu som vystrelila. Opakovalo sa to niekoľkokrát. Potom som jeden zo šípov podala mladučkej orlici po mojej pravici. Vzala ho. Vedela, čo s ním. Bola Bohu blízko. Menil ju, učil odpúšťať a žehnať tým, ktorí jej ublížili. Dal jej krídlam silu, hoci bola taká mladučká.

Natiahla tetivu a vystrelila. Mala som chuť naučiť sa strieľať ako ona, také to bolo nádherné. Orlica po mojej ľavici jej žehnala. Bol to moment, po ktorom som túžila – konečne pochopili jedna druhú a rozdiely, ktoré ich dovtedy oddeľovali, ich začali spájať.

Jeden zo šípov, na ktoré sa rozštiepil ten, ktorý vystrelila, trafil jedného zo zranených orlov. Priamo do srdca. Priamo na miesto, ktoré zasiahla horkosť. Zletela som k nemu. Nedbala som na krkavce okolo mňa. Boli mi ukradnutí. Bolo mi ukradnuté to, že mi môžu ublížiť. Bolo mi to jedno. Ale nie tak bezhlavo jedno, nie bez zmyslu. Bola to časť tej novej viery, ktorú mi dal Pán. Vedela som, že sa mi nič nestane, lebo On je so mnou.

Vzala som orlovu hlavu do dlaní a ošetrila mu oči. Mal ich doškriabané, ale stále trochu videl. Spoznal ma.

„Vyleť hore,“ šepkal, „ublížia ti.“

„Nemajú moc,“ povedala som.

Pretrela som mu oči olejom, vzala ho na ruky a vyletela s ním hore. Cestou som spievala pieseň milosti. Tú, ktorú poznal ale nepoznal. Spieval ale nežil. Ani ja som ju pred tým nežila. Až teraz.

Položila som ho Pánovi k nohám a zaradila som sa znovu na svoje miesto. Zistila som, že mnoho orlov urobilo to isté, čo ja. Aj orol s jazvou. Pri Pánových nohách ležalo množstvo ranených. Osobne s nimi hovoril, spieval im, umýval im rany a potešoval ich.

Krkavce ešte stále škodili Božím deťom. Potrebovali sme ich zastaviť úplne. Mnohí bojovníci aj orly sa postili a volali k Bohu, aby priniesol svoje víťazstvo. Pozerala som Pánovi do očí. Mal v nich temnotu utrpenia na kríži aj slávu neba. Bolesť samoty aj nádheru spoločenstva s Otcom. Potom moju pozornosť upútalo anjelské vojsko.

Anjeli niečo rozdávali orlom. Myslela som, že len niektorým, tým najskúsenejším. Ale prišli ku každému. Aj k tým, ktorí boli pred tým ranení. Dostala som list papiera. Bol z oboch strán popísaný odhora až dole. Poskladala som ho a uložila na srdce. Nesmierne ma hrial. Božie slovo vo mne horelo. Prenikalo ma skrz naskrz. Nič nezostalo nezasiahnuté. Vtedy ku mne priletel jeden z mladých orlov. Mladučká orlica mu uvoľnila miesto po mojej pravici. Tancovala okolo nás a pospevovala si. Aj ona dostala niečo nové, čo nám Boh poslal po svojich anjeloch. Niečo do oblasti tvorivosti. Nazvem si ju Poletujúca. Lebo taká bola – poletovala ponad, snívala Božie sny.

Najskúsenejšie orly sa zoradili do pevného šíku. My ostatní za nich. Bola to česť a výsada, stáť za nimi. Tlačila sa do nás temnota, pocity, ktoré som prežívala vo sne o krkavcoch. Bolo to veľmi silné. Ale Božie dary a Jeho posilnenie, ktoré nám poslal po anjeloch, robilo svoje. Naša viera bola iná. Naše postoje, správanie, spôsob života,... všetko bolo iné. Boh vedel, čo potrebujeme, preto nás na to dokonale pripravil. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a povzbudzovali, modlili sme sa navzájom a vyznávali si hriechy a nesprávne postoje. Potom sme znovu vytiahli šípy.

„Teraz!“ zavelil orol s jazvou.

Vystrelili sme. Naše šípy prinášali uzdravenie. Mnohí bojovníci pod nami pochopili, odkiaľ prichádza chaos, ktorý prežívajú. Menšie zranenia boli uzdravené okamžite. Väčšie prestávali bolieť.

Všetci spolu – na zemi aj vo vzduchu, sme chválili Boha. Vyznávali sme Jeho víťazstvo. A znovu sme Ho chválili.

„Útočte priamo!“ ozval sa znovu orol s jazvou na líci.

Trochu som sa striasla. Bola to výzva. Opakovala som si, čo ma Boh posledné mesiace naučil, do čoho ma voviedol, akú autoritu mi zveril. Opakovala som si, že ma pripravil. Že sa budem opierať celý čas len a len o Neho. S tým som zletela dole.

Meče sme mali vytasené, kryli sme sa za štítmi. Krákanie krkavcov silnelo, ale keď som mu nastavila štít, nevadilo mi. Jasne som počula jeho intenzitu, hlasitosť, ktorá mala moc prehlušiť všetko naokolo, ale za štítom som ešte jasnejšie počula hlas môjho Boha. Aj hlasy mojich súrodencov, s ktorými som bojovala. Aj hlas drahého orla, toho, čo teraz lietal po mojej pravici. Zostal hore, s hlúčikom viacerých mladých orlov a spolu nám žehnali.

A tak sme leteli. Vrazili sme priamo do steny, ktorú nad armádou vytvorili krkavce, keď videli, že sa na nich rútime. Bojovali sme. Potrebovali sme ich zatlačiť dole, kde by ich mali možnosť svojimi mečmi zasiahnuť aj bojovníci zo zeme. Mnohí z nich dlhý čas chránili svojich súrodencov, nedovolili krkavcom zahubiť ich vieru, ale len málo z nich dokázali zabiť. Potrebovali nás a my sme potrebovali ich. Museli sme vstúpiť do Božej jednoty. Oni bez nás ani my bez nich, sme nemohli zvíťaziť.

Jeden z krkavcov ma ranil. Bolo to v momente, keď som sa snažila ochrániť Poletujúcu. Natiahla som ruku, aby som zabila čierneho vtáka, ktorý na ňu útočil a ruka s mojím štítom mi pri tom príliš klesla. Bol to krok v mojej sile. Môj strach o ňu. Nepremodlila som si to. Pomohla som jej, ale napomenula ma, pretože by to zvládla sama a ja by som nebola ranená. Chcelo sa mi hnevať, ale orol, ktorý stále poletoval priamo nado mnou a modlil sa za mňa, ma napomenul tiež. Poznal bolesť krkavčieho ďobnutia. Zletel som mnou na zem, prikryl nás svojim štítom a pustil sa do dôkladného čistenia mojej rany.

„Nemáš tu dole čo hľadať,“ durdila som sa namiesto poďakovania.

Len sa usmial a pokračoval, až kým sa rana nezačala uzdravovať. „Pôjdeme spolu,“ povedal nakoniec, „už sa to viac nestane.“

Pozrela som na neho. Bolo to tam. Mäkkosť, ktorú som u neho túžila uvidieť, láska, ktorá zahorela Božím milovaním. Objali sme sa. Inak ako kedykoľvek. Toto bola jednota.

Už som nebojovala. Ranení po celom bojisku boli uzdravovaní. Povstali mnohí lukostrelci. Pridávali sa na stranu Božej armády a spoločne s orlami krkavce rozprášili.

Všetko som to pozorovala z výšky, v ktorej som lietala, počúvajúc tóny hudby, ktorú vtedy priniesol orol. Boh to tak chcel. Chcel, aby som len spoznávala to, ako si ma váži. Cenil si každú jednu moju modlitbu, slzu, vzdych aj pád. Nerobil rozdiel. Popredu vedel, čo nezvládnem, vedel, koľkokrát padnem, ale nepozeral na to. Pozeral len na mňa – Jeho milovanú. Sedela som pri Ňom a len bola.

Potom sme spolu znovu pozerali na armádu. Vyzeralo to, akoby niekto niečo striekal do vzduchu. Najviac mi to pripomínalo atrament, ktorý by sme pomaly vylievali do pohára vody. To niečo vyzeralo presne tak. Ako hustý dym zabraňujúci vidieť čokoľvek. Ale nebol to dym, viac to pripomínalo tekutinu. Nestúpalo to ani neklesalo, len hustlo.

Pomyslela som si: „Kde má toto celé koniec? Už znovu nás čaká boj?“

Pozrela som na Pána. Mlčal. A tak som pozrela znovu dole.

V tej tme som uvidela svetielka. Pohybovali sa úplne prirodzene, akoby tam ani nebola. Boli to Božie deti v čistých rúchach opratých Baránkovou krvou. Netápali, nehľadali si cestu, nenašľapovali opatrne. Napriek tej tme videli úplne jasne.

„Nie sú ničím výnimoční,“ ozval sa Ježiš, „len mi patria úplne celí. Nič viac a nič menej.

Boj sa zostruje. Diabol vie, že má málo času. Vyťahuje ďalšie zbrane. Bez mojej svätosti sa chytíte do jeho pasce. Potrebujete moju svätosť. Chráni vás. To Ja vám ju dávam. Je moja, ale dal som ju vám. Vezmite si, čo vám dávam, ľahko spoznáte temnotu a neoklame vás.

Svätosť nie je príťaž. Nie je bremenom, ktoré žiadam, aby ste niesli. Nedokážete byť svätí bezo mňa. Len trochu svätosti nestačí. Buď ju máš, alebo nie. Je ťažké odolať všetkým taktikám toho zlého. Nedokázal to nikto. Len Ja. Preto potrebujete mňa. Sami v tom mori tmy zabudnete, že ste čistí. So mnou to budete vedieť stále.

Svätosť nie je a nikdy nebola výkon. Nikdy to nebola povahová črta, ktorú niekto má a preto je mu ľahšie byť dobrým kresťanom a iný ju nemá a preto stále padá v hriechu. Svätosť je Božia vlastnosť. Keď si so mnou, tvoj život sa posväcuje. Jednoducho spoznávaš, aké krásne je tvoje rúcho.“

„Pozri na deti,“ povedal potom, „aké ľahké je im byť so mnou! Tešia sa zo mňa. Zahrnú ma do svojich hier a ja som s nimi. Buďte ako deti!

Zomieral som preto, aby ste ma mohli poznať úplne. Nie niekoľko slov, nie niekoľko kázní a piesní, nie pár dobrých kníh a ešte lepších a charizmatickejších videí. Som tam, kde ste vy. Živý. Stále ten istý. Nezmenil som sa a ani sa nezmením. Stále som.“

Ako hovoril, dole v armáde bolo stále viac svetla. Jednoducho sme žili s Ním. Naučili sme sa vtedy, že Ježiš je svetlo, ktoré svieti v tme a ktoré tma nepohltila.