Temnota

Temnota

Temnota sa valila priamo na nás. Bola ako hustá, hrubá hemžiaca sa stena siahajúca až po oblaky. Čím bola bližšie, tým viac nám zakrývala výhľad do neba. Najsilnejší bol v nej oddiel démonov klamu. Démoni falošného uspokojenia sa vyškierali s istotou víťazov, démoni hnevu zlostne prskali. Orol sa ku mne pritúlil. Vnímal moju rastúcu skľúčenosť a chcel ma potešiť.

Aj orol s jazvou bol dnes jazdcom. Boh ho povolal, aby sa v budúcnosti stal jedným z generálov Jeho armády. Na ramene mu sedel jeho orol. Budúci generál na nás chvíľu sústredene pozeral. „Naozaj sú všetky tvoje bolesti uzdravené?“ opýtal sa ma.

„Nie. Trasiem sa o neho. Bolesť zo samoty je uzdravená, ale bolesť, ktorú mi dlho spôsoboval strach, tá nie je uzdravená.“

„Zaspievaj jej,“ prikázal budúci generál môjmu orlovi.

A tak spieval. Ako to mám opísať? Vôbec som netušila, že vie takto spievať. Ale prestala som sa o neho báť.

V démonickom oddiele bolo naozaj husto. Odvšadiaľ lietali nadávky, šípy sa zabodávali do každej nechránenej časti tela. Boli sme nimi obklopení, počúvali sme ich výsmech namierený na naše slabé miesta. Tlačilo to na našu vieru. Malo to moc ju zadusiť. Znovu som si pripomínala niektoré z Božích zasľúbení pre môj život. Opakovala som si ich ako žiačik malú násobilku. Plnila som sa nimi. Posilňovali môj štít. Orol túžil lietať niekde v oblakoch mimo tejto temnej masy. Niekde, kde bolo jasno, kde mohol v pokoji počúvať Boha. Miestami sa ma držal úplne kŕčovito. Vedel, že potrebuje vydržať, aby rany našich mečov niesli znásobené pomazanie. Preto nás Boh postavil na toto miesto. Aby sme bojovali spolu. Ale bolo to pre neho veľmi ťažké. Zvnútra ho dusila bolesť. Nemohla som skúmať, čo to je. Nebol čas. Len som sa potichu za neho prihovárala. Duchom som hľadela na Pána. Jediné svetlo, ktoré sme teraz mali. Čakala som na povel.

Konečne sme mohli tasiť meče. Vytiahla som svoj, orol svoj.

„Teraz,“ povedala som.

Spoločne sme zaťali do najbližšieho démona klamu. Potom do ďalšieho a potom znovu. Neviem ako dlho to trvalo. Bolo to slizké, bolo to mastné, lepkavé a smradľavé. Nevidela som nič len tmu a Pána. Zhora som počula spev a rinkot zbraní orlov. Odniekiaľ z ľavej strany modlitby budúceho generála. Boli sme si všetci vzájomne posilou.

A znovu len temnota. Znovu hnus démonických šípov. Bolo mi v tom nepríjemne. Potrebovala som sa stále modliť, byť skrytá v Bohu, ktorý je mojím hradom. Spomínala som na chvíle, keď na nás nalietali krkavce. Bolo to podobné – tie pocity. Chcelo ma to zatlačiť k zemi. Umlčať v nekonečne beznádeje.

„Ježiš, Ježiš,“ volala som, „len ty si moja nádej!“

Ocitla som sa pred Ním.

„Tak je. Teraz som už len Ja tvojou nádejou,“ povedal. „Na popole tvojich prehier som postavil nové víťazstvo. Dnes si iná. Si úplne moja. Moje túžby sú tvojimi, tvoje mojimi. Stalo sa z nás jedno.“

Potom som znovu bola v realite boja. Cítila som, že koniec je blízko. Posilnená Ježišovými slovami, som bojovala za dvoch. Orlove rany slabli, gniavili ho démoni klamu a horkosti, ale stále mi pomáhal. Snažil sa vydržať v tempe, ktoré som nasadila. Zavesil sa na Ježiša a modlil sa. Chcel mi byť nablízku aspoň toľko, koľko vládal. Aj keď ho veci, ktoré plnili jeho myseľ, nesmierne boleli. Boleli o to viac, že vnášali rozdelenie medzi nás dvoch. Cítila som jeho aj moju vlastnú bolesť. Bolo to neznesiteľné. Túžila som po konci tohto boja aj pre neho. Túžila som sa o neho postarať.

Bojovala som so strachom. Démoni tohto druhu sa zhrčili nado mnou. Hádzali do mňa špinu a kal. Ich vlastné vývratky. Bolo mi v tom tak clivo! Plakala som a prosila Boha, aby zasiahol. A On dával moc každej mojej modlitbe, každému slovu, ktoré som vyslovila. Moja výzbroj bola čistá napriek špine, ktorá na mňa zhora lietala. Nechcela a nesmela som sa poddať strachu, pretože v strachu by som nechala všetko tak a venovala sa len orlovi. Ale to by nás dostali oboch. Dookola som si pripomínala Pánove slová. Spievala som si ich, pohmkávala. Len aby som vydržala.

Od chvíle, keď so mnou Ježiš hovoril, som videla jasnejšie. Aj v tej temnote. Do vojaka vedľa mňa zaťal démon svoje pazúry. Snažil sa mu vyškriabať oči, aby viac nevidel Boha. Bojovník sa snažil ukryť za štítom, ale démon sekal mečom tak hnusne premyslene, že muž od bolesti plakal a už už by sa vzdal, keby mu nepriskočil na pomoc iný bojovník. Sám ranený len ľahko, spojil ich dva štíty a pod strieškou svojho brata aj seba dôkladne ošetril. Iného trafil šíp priamo do hrude. Ležal na zemi a dýchal z posledných síl. Nemal mu kto pomôcť, a tak som sa k nemu sklonila. Orol, slabučký, ale stále odvážny, mu povedal niekoľko slov. Boli to slová z neba. Priniesli uzdravujúci olej. Prikryli sme ho jeho vlastným štítom, aby sa mal čas zotaviť. Chránený od priamych striel mal veľkú šancu byť znovu v poriadku. Moju drahú sestru poranilo ostrie démonického meča. Keď som videla, akého charakteru je tá rana, vzala som luk a vystrelila jeden z mojej zásoby šípov. Rozštiepil sa na niekoľko desiatok menších. Jeden z nich ju trafil. Modlila sa v jazykoch za svoje uzdravenie, ale neprestala pri tom bojovať. Bola veľmi odvážna. Ochránila mnoho maličkých.

Všade bol škrek démonov, temná masa akoby sa prelievala našimi životmi. Akoby prešla skrz. Zanechalo to vo mne pocit chladu. Volala som o milosť byť znovu horúca. Milovať Boha a byť milovaná Ním. Horliť za veci Jeho kráľovstva. Volala som o milosť vidieť priamo do neba, na Neho, na trón, anjelov, na zástupy spasených, rieku Božieho Ducha a nádheru nebeských stromov. Ocitla som sa hlavou v nebi. Srdcom v nebi. Bola som stále v boji s temnotou, ale už viac nado mnou nemala moc. Boh mi bol reálnejší ako všetko ostatné.

Obzrela som sa, aby som zistila, ako je na tom budúci generál. Bol v najhustejšej temnote. Potreboval nás, ale nechcela som k nemu ísť bližšie, pretože som sa znovu bála o orla. Nie tak veľmi ako pred tým, ale bála som sa.

„Poďme, vydržím to,“ povedal orol a zrazil k zemi jedného z démonov strachu, ktorý do mňa ťal svojím mečom.

Sústredene som si ho prehliadala.

„Vydržím to. Cítim posilnenie, ktoré ti dáva Ježiš. Aj mňa to posilňuje. Moje zranenie nie je také ťažké, aby som to nevydržal.“

Stále som sa nehýbala.

„Choď!“ povedal. Trochu sa hneval, ale len trochu, pretože chápal, prečo sa zdráham.

Pohla som sa teda. Po pravici a ľavici budúceho generála stáli skúsení bojovníci. Zaradili sme sa za nich. Niekoľko mladých, ktorých som poznala, sa zaradilo za nás. Spolu sme stáli ako jedno. A tak sme bojovali ďalej.

Dievčatá priamo za mnou trafili šípy závisti. A mňa šíp hnevu. Ukryla som sa za štít, vytrhla si ho a robila pokánie. Prosila som o milosť. Nechcela som sa poddať pocitom, ktoré priniesol. Potom som dievčatá poslala do ľahšej paľby. Len jednu, ranenú príliš ťažko na to, aby išla s nimi, som si nechala pri sebe. Vysadila som si ju pred seba na koňa, aby som ju chránila. Rana na ramene, ktorú spôsobil šíp, ma pálila. Pri každom pohybe ruky, v ktorej som zvierala štít viery som cítila, ako mi z nej vyteká krv. Dievčina, slabá na to, aby sa udržala v sedle sama, sa mi o ňu ešte aj opierala. Netušila som, ako dlho takto môžem vydržať. Orlove rany, aj keď robil, čo vedel, slabli, budúci generál dostal zásah samospravodlivosti do panciera. Zavrávoral, zakymácalo ho v sedle, ale nespadol. Jeho orol bojoval aj za neho, bojovníci po jeho pravici a ľavici sa ho snažili ochrániť, kým našiel stratenú rovnováhu.

Snažila som sa v tom celom pozerať stále priamo do neba. Oprieť sa jedine a len o Pána, moju nádej. To bol spôsob ako vydržať.

Konečne sme tou stenou prešli. Dievča aj orla som položila na zem. Najskôr som sa postarala o ňu. Pomohla som jej odpustiť jej vinníkom. To otvorilo cestu Božiemu uzdraveniu. Potom som sa obrátila k orlovi. Rana nebola veľmi hlboká, ale bolestivá. A bola tam príliš dlho, už sa začínala zapaľovať. Musel to cítiť pri každom pohybe. Uberala mu silu a výdrž.

„Sebaľútosť,“ skonštatovala som, „nechutná taktika.“ Potrela som mu ranu Pánovým olejom. „Hneď si fit, usmiala som sa na neho.“

Usmial sa späť. „Páčilo sa mi to.“

„Aj mne. Veľmi.“

„A ty?“ opýtal sa na moje zranenie.

„Hneď sa o seba postarám,“ odpovedala som. Ošetrila som si poranenú ruku, strávila chvíľu s Pánom. Rozoberala som s Ním niektoré momenty môjho života pretkané hnevom, zranenia, ktoré vtedy boleli. Dotkol sa ma a uzdravil ma. Potom som sa postavila.

„Budem sa motať tu na okolí. Aby som ti bola nablízku,“ povedala som orlovi.

Dievča už bolo obklopené kamarátkami, ktoré sa o ňu viac ako starali. Oni ju rozmaznávali! Závisť bola preč a dievčatá si v detskej radosti chceli vynahradiť to, čo im šíp na chvíľu vzal. Chichúňali sa a jašili a robili vcelku veselú spoločnosť aj orlovi.

Ranených bolo veľa. Aj démonov klamu visiacich na mojich súrodencoch. Tvárili sa, že tam nie sú a nenápadne zatínali svoje pazúry do ich rán. Pobehovala som od človeka k človeku, od orla k orlovi. Modlila som sa a spievala. Niekedy aj tancovala. Niektoré zranenia boli hlboké. Vyžadovali čas. Často som pribiehala k orlovi s jazvou a ťahala z neho rady, pretože som nevedela ako ďalej. Potom som ich na modlitbe preberala, sama sa učila a používala ich. Veľa som sa so zranenými modlila. Sýtili sa Pravdou a tá vyhnala lož.

Orlica, z ktorej krídiel mali raz padať kvety vyviedla spod strechy zo štítov svojich učeníkov. Mnohým pomohli práve oni. Vďaka tomu, čo ich naučila. Boh znásobil všetku jej múdrosť a lásku, ktorú im dala a prelieval z nej na ranených.

Orol bol už v poriadku. Odsadol si od hlúčika dievčat, ktoré začali rozberať akúsi číro ženskú tému a len sedel a pozoroval ma. Robil to rád. Nevolala som ho pomáhať mi. Bol v tom so svojím Ockom. Rozprával s Ním o minulosti. Keď som si už potrebovala oddýchnuť, jednoducho som sa zvalila k nemu do trávy a oprela sa o jeho mäkučké krídlo.

„Zahraj,“ poprosila som.

A tak hral. Všetko vypätie boja aj služby zo mňa spadlo dole. Kúpala som sa v čistote Ducha, v Jeho rieke. Naháňala sa s Ním v povetrí...

Potom hudba doznela. Orol pozeral na mňa a čakal.

„Tak poď,“ usmiala som sa. Vyhupla som sa na koňa a popchla ho do cvalu.

„Schválne, kto je rýchlejší?“ opýtala som sa a už ma nebolo. Obehla som stany táboriacich vojakov, prefrngla okolo prameňa, ku ktorému sa chodili napiť a vyrazila do púšte. Orol lietal tesne nad mojou hlavou.

„Čo vidíš?“ pýtala som sa.

„Sucho,“ odpovedal.

„Kam až?“

„Veľmi, veľmi ďaleko.“

„Vieš, čo to znamená?“

„Viem. Musím sa naučiť privolať dážď.“

Spomalila som. Sadol si predo mňa na sedlo a opýtal sa:

„Ty vieš ako?“

„Tuším.“

„Ako?“

„Prečo sa na to pýtaš mňa?“

„Lebo som chcel, aby si to vedela aj ty. To, ako privolať dážď.“

Nadchlo ma to. To bolo ono. To som presne chcela!!!

„Tak hraj!“ povedala som. Ešte za jazdy som zoskočila z koňa a odľahčila sa od výzbroje. Anjeli stáli okolo mňa a ja som mala tancovať len pre môjho Pána. Nie pre duchovný boj, nie pre vyznávanie, že On je Pán, nie preto, aby som prelomila atmosféru a situáciu, nie pre to, aby som viedla k chvále, nie pre prorocké slovo prichádzajúce v tanci... Tancovala som len a len pre môjho Boha.

Orol hral. Ja som tancovala. Potom som kľakla na kolená a vyznávala Bohu svoju lásku.

„Ocko, pošli dážď,“ prosila som nakoniec s úplnou a samozrejmou dôverou, že to urobí.

Stvrdnutú, vyschnutú zem zmáčali prvé kvapky. Orol bol stále hlavou v nebi. Prsty mu lietali po nástroji a ja som mala dojem, že každý tón je ako dokonalá modlitba, dokonalé vyznanie lásky k Bohu, dokonalá prosba o dážď.

Niekoľko minút neskutočne husto lialo. Nechápala som, kde v tom množstve vody je ešte priestor na vzduch na dýchanie. Toľko jej bolo.

Potom hudba utíchla. Ani sme sa nepohli. Len sme pozorovali premenu, ktorú spôsobil náš veľký Boh. Na zemi vyrašila prvá tráva.

„Prejdú roky a znovu sa sem vrátite,“ povedal vtedy Ježiš, „toto miesto budeš volať Oáza.“

Sadla som znovu na koňa. Znovu bojovník v Jeho mocnej zbroji.

„Neste spolu moje povolanie. Každý sám za seba, každý zodpovedný za svoju časť. Nechcite jeden od druhého, aby niesol tú druhú. Každý ponesie svoju. Obe povolania sú úplne kompletné. Ale keď ste spolu, v tých veciach, v ktorých Ja chcem, aby ste boli spolu, tam vaše pomazania znásobím. Buďte s mojím Duchom. On vás povedie.“

Orol si sadol predo mňa na sedlo a vrátili sme sa k našej letke. Najskôr sme mlčali. Trávili sme to všetko, čo sme zažili osamote s Pánom. Potom sme sa rozhovorili. Znovu sme mali o čom učiť. A potrebovali sme to urobiť rýchlo, lebo nepriateľ vyťahoval nové zbrane. Aj keď víťaziaca stratégia bola v podstate stále tá istá – žiť naplno s Ježišom, bolo veľmi ľahké skĺznuť do všednosti vzťahu s Ním a prestať Ho brať úplne vážne. Na to sme boli spolu – aby sme sa navzájom povzbudzovali a jeden druhého chránili.

Nálet, ktorý sa blížil, vlastne ani nevyzeral ako nálet. Bolo to úplne nenápadné, len si to tak zľahka poletovalo, nedesilo to, nepútalo na seba pozornosť. Bola to letargia, malé kompromisy, postupné zvlažnenie, ústupoček tam, ústupoček tu. Až Ježišov vojak ležal nečinne na zemi a kúpal sa vo vlastnej vlažnosti a lenivosti. Alebo v bolesti, pretože do starých, neuzdravených rán sa mu na zemi nanosila špina.

„Vezmite si celú výzbroj,“ rozkázala som svojmu oddielu, „nič vám nesmie chýbať. Neprestajne sa modlite, bdejte a buďte ostražitý. Netolerujte žiadne ústupky z množstva modlitieb, na aké ste zvyknutí. Ak spozoruješ, že začínaš vlažnieť, okamžite volaj SOS. Okamžite. Každú stratenú sekundu totiž budeš musieť získavať späť dvojnásobne dlho. Buďte pripravení pomáhať si navzájom. Buďte ochotní vydávať počet. Neskrývajte sa jeden pred druhým. Potrebujeme otvorenosť a dôveru v láske.“

Oddielom preletel šum.

„To bol len strach,“ povedala som, „pošlite ho preč. Orlice, spievajte,“ rozkázala som.

Niekoľko orlíc začalo spievať chvály.

„Odovzdaj sa znovu Bohu. Znovu celý. Úplne bezo zbytku. Nič si nenechávaj pre seba, nič neskrývaj. Aj tak pred Ním nič neskryješ a tebe sa to stane ťažkým bremenom. On ťa odľahčí, daj mu všetko,“ volala som.

To Boh do mňa vlial toľko novej sily do boja. Pomazanie bojovníka. Úplný opak toho, čo na nás prichádzalo. Cítila som, ako sa to prelieva na mladých okolo mňa.

Niekoľko orlíc aj orlov v sebe zápasilo. Nechceli dať všetko, čo mali.

„Boh mi to vezme, keď mu to dám,“ hovorila jedna. Páčil sa jej chlapec z jej triedy. Nepatril Ježišovi, ale ona s ním aj tak chcela chodiť a aj on s ňou.

„Keď mu ho dáš, aj pre neho to bude najlepšie. Ježiš sám platil cenu za jeho večný život. Vzdaj sa toho vzťahu. Dovoľ Bohu robiť svoju prácu v jeho živote. Keď s ním začneš chodiť a dúfať, že sa pri tebe obráti, pripútaš ho k sebe, nie k Bohu. Tým mu nepomôžeš.“

„Ale ja ho mám rada.“

„Ver mi, Ježiš ho má radšej. Daj mu ho. On sa postará.“

Plakala. Spolužiačky sa jej posmievali, že je ešte panna. Neprijímali ju medzi seba, pretože chodila medzi kresťanov. Bolo to ťažké. O to viac chcela toho chlapca. Mohla konečne zapadnúť a k tomu mať naozaj krásneho a dobrého chalana, pretože on taký naozaj bol.

„Bohu daj svoju bolesť. On ju uzdraví.“

Spustila plač, na ktorý nezabudnem. Otvorila mi srdce a vyrozprávala kruté tajomstvá svojho mladučkého života, na ktoré sa zavesila túžba byť milovaná a prijatá. Preto chcela tak veľmi chodiť s tým chlapcom. Objímala som ju ako trasúce sa vtáča a plakala som s ňou. Dlho sme tak sedeli. Potom som ju zaviedla za jednou zo starších orlíc, ktorá jej porozumela oveľa hlbšie. Vzala ju pod svoje krídlo, kryla ju svojím štítom, starala sa o ňu ako o svoju, až kým dievča neprijalo hlboké uzdravenie.

V ten deň, keď sa vrátila, bola iná.

„Ďakujem,“ povedala.

„Mne? Tej, ktorá sa o teba starala ďakuj. Nedokázala by som ti dať ani polovicu toho, čo ti dala ona.“

„Ďakujem. Keby si nebola tak nekompromisná, dnes by som svoju minulosť ešte stále skrývala.“

Teraz som sa rozplakala ja. Dojatím.

Aby som dokončila jej príbeh – niektorým spolužiačkam všetko porozprávala. Prijali Pána. Odvaha, ktorú tá mladá žena mala, bola obrovská. Prešla hlbokým utrpením, ale Boh ju uzdravil a ona na sto percent vedela, že On ju nikdy nesklame. Zažila Otca.

Vrátim sa späť v čase – do momentu kedy sme sa pripravovali na útok letargie a pridružených démonov. Nie všetci mu odovzdali naozaj všetko. Postili sme sa a modlili, aby ich viera vydržala. Sama som sa stále skúmala, či som Mu dala všetko. Či som Mu dovolila bezvýhradne ma vlastniť. A deň čo deň som Mu dávala na oltár ďalšie veci aj ľudí.

Ďakovala som Bohu, že sa mám za koho postiť, pretože postiť sa pre mňa znamenalo plne sa sústrediť na Neho, byť s Ním, len tak, pre Neho, lebo Ho milujem. Zároveň, keď sme o niekoho zápasili, bolo to ako znásobenie sústredenia na ten zápas. Vedela som, že keby som nemala dôvod sa postiť, asi by som to nerobila. Tlak na falošné uspokojenie bol veľmi veľký. V hlave sa mi neustále opakovalo, že aj zajtra je vhodný deň, pomodlím sa potom... Nútila som sa vydržať. A modlila som sa, aby vydržal aj môj orol. Znovu sa ozval môj strach o neho. Túžila som ho vziať pod svoj štít, skryť pod svoje krídlo. Ale nesmela som – musel stáť sám za seba, vo svojej viere. Tak ako my všetci ostatní. Denne som ho znovu kládla Bohu na oltár. Len On mohol zbudovať toho mladého muža na služobníka, ktorého z neho túžil mať.

Mal vtedy energie za dvoch. Naháňal náš oddiel do modlitieb a pôstov, naháňal ich do tvorenia, k evanjelizácii... doslova im dýchal na chrbát.

„Ty sa o nich bojíš,“ oslovila som ho v jeden deň, „preto na nich tak dohliadaš.“

„Iste že sa bojím. Cítim, ako to na mňa tlačí. Sme v tom spolu. Čo ak niekto nevydrží?“

„Poď, utiahneme sa do samoty.“

Oddelili sme si čas na naše osobné modlitby. Boli sme síce v spoločnej miestnosti s deckami, ale boli sme tu len jeden pre druhého a pre Pána.

„Modli sa,“ povedala som mu.

A tak sa modlil. Vylial Bohu všetko a prosil za každého jedného z našich blízkych menovite. Potom som za nich prosila ja. Nakoniec som sa modlila za neho. Veľmi som ho ľúbila - tak ako len možno ľúbiť brata. Bojovala som sama v sebe, aby som znovu neskĺzla do strachu o neho.

„Toto je vážny humus!“ uľavila som si. „Vypadni strach v mene Ježiš!“

Hneď sa mi modlilo lepšie. A orol sa smial. Niečo medzi nami vtedy zmäklo. Boh nás priblížil.

Potom sme len sedeli. Nie nečinne, nie podrobení letargii. Sedeli sme a boli sme pri tom úplne aktívni – boli sme úplne naplno s Bohom – každý sám a spolu. On do nás vkladal nové vízie.

„Tak toto chcem fakt vidieť,“ ozval sa ako prvý orol, „to musím zažiť!“

„Čo?“ opýtala som sa.

„Prebudenie. Tak ako ho pripravil Pán. Žiadne ľudské plány či stratégie ako zasiahnuť svet. Čisto Jeho plán.“

„A?“ opýtala som sa znovu, pretože potom sa nadlho odmlčal.

„Budeš tancovať?“

„Budem,“ usmiala som sa. Postavila som sa a začala som tancovať.

Vzal najbližší nástroj a hral. Bolo to ako modlitba. Bolo to ako chvála. Bolo to ako všetko nádherné, čo som kedy chcela Bohu povedať. Decká sa ku nám pridali každý s darom, ktorý mal. Na záver sme mali miestnosť plnú kvetov, obrazov, nových scenárov a nápadov na tance a scénky, na divadlo, nové hudobné motívy... a ten nepríjemne lepkavý nenápadný nálet bol preč.