Prebudenie 8. Občerstvenie

Občerstvenie

Vyšli sme spolu pred stan. Bolo treba ísť ďalej. Vždy ďalej a ďalej, vpred smerom k návratu nášho Pána a my sme chceli, aby svoju nevestu našiel pripravenú. Aby zástupy spasených, ktoré Ho budú vítať, boli nespočetné. Bude to spoločná túžba zasadená do Božej armády tých dní. Nakazíme ňou každého, kto sa ku nám pripojí, takže sa stane aj jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Vrátila som sa po časť môjho oddielu, ktorá sa mala presťahovať na nové miesto. Spolu sme potom vyrazili ďalej. Prišli sme tam v podvečer nasledujúceho dňa. Nebolo to ďaleko, ale nechceli sme naháňať mladých kresťanov, ženy a deti. Jazdci pomáhali niesť ťažké bremená a nájsť ľahkosť Božej prítomnosti. Okolo mňa sa zhromaždila skupinka mladých. Modlili sme sa za každého jedného a rozprávali sa. Cítila som sa v mnohom ako pamätník – pamätala som časy pred prebudením, o ktorých oni vedeli len z počutia. Rozprávala som im, ako nás Boh pripravoval, hovorila o Jeho moci a zázrakoch. O Jeho nikdy nekončiacej milosti. V tom celom som našla odpočinok. Ako som sa znovu obzrela za seba, čo všetko Boh aj pre mňa urobil, silneli mi krídla.

Orly nám lietali nad hlavami a spievali. Zodvihli sme oči, aby sme sa pokochali ich letom.

„Tak? Kto si to vyskúša?“ opýtala som sa svojich mladých spoločníkov.

„Smiem?“ ozvala sa nesmelo jedna dievčina, „vždy som o tom snívala.“

„Tak nesnívaj, leť!“ zvolala som.

Dievčina sa zmenila na nádhernú orlicu a vyletela hore. Ostatní nechápavo pozerali za ňou. „Kde sa to v nej vzalo?“ hovorili si medzi sebou.

„Prečo sa čudujete?“ opýtala som sa.

„Bola vždy taká utiahnutá. Ako to, že je teraz najsmelšia z nás?“ povedal jeden mladík.

„A ty si nepočúval moje príbehy? Boh nehľadá silných, múdrych a odvážnych. Ale tých, ktorí sa Mu dajú jednoducho celí.“

Mladík padol na kolená. Zastavili sme sa s ním. Ostatní ľudia prechádzali okolo, ale on si nikoho nevšímal.

„Bože, odpusť. Všetko, čo som kedy pre teba urobil, všetky tie veci, boli to moje plány. To ja som to robil. Nedovolil som ti cezo mňa urobiť nič. Zmeň ma, naplň ma svojím Duchom!“

„Leť!“ povedala som mu.

Pozrel na mňa, oči plné sĺz a potom nesmelo mávol krídlami. Ako orol bol nádherný. Spieval a hral pri tom na gitare. Mal aj iné dary tvorivosti, ale tieto boli najzjavnejšie. Pozerala som za ním. Ostatní tiež vyleteli, ale mňa v tej chvíli zaujímal len on. Sledovala som krivku jeho letu a modlila sa za neho. Postupne sa pripojil k rytmu  orlieho kŕdľa. Rozšíril ho a doplnil v obdarovaniach, ktoré mal.

Môj orol zletel dole. Sadol si na sedlo a pritúlil sa ku mne.

„Modlil som sa,“ povedal. „Za teba a generála. Som rád, že ste.“

Nehovoril viac. Ale pochopila som, že za to, čo Boh uzdravil v stane, sa modlil už roky. Preletel mnou závan neistoty, ktorú v tej veci prežíval. Aj závan viery, ktorú mu v tom dával Boh.

„Spoznávaš sa v tom?“ opýtal sa ma. Na perách mal jemný, šibalský úsmev.

„Iste,“ smiala som sa. Ja som sa za neho v jednej veci modlila s podobnou neistotou. Aj mňa Boh vtedy posilňoval svojou vierou.

„Tak?“ opýtal sa ma.

„Slúžime mu ďalej. A potom znovu ďalej. Spolu.“

„Idem hore. Už im chýbam.“

Chvíľu mi potom s Jedinečnou a Objímajúcou krúžili nad hlavou, ako sa za mňa modlili. Padalo to na mňa. Nádhera neba, ktorú prinášali. Nemyslela som si, že ich môžem kedy ľúbiť viac, ako doteraz, ale stalo sa. Boh znovu dúchol do môjho srdca.

Pohľadom som vyhľadala generála. Niesol sa na koni, jeho orol na jeho ramene a znovu niečo sústredene preberali. Pripojila som sa ku nim a cielene ich vyrušila. Chcelo sa mi len tak s nimi byť. Neriešiť, nebudovať, nebojovať... Rozprávali sme sa a smiali až po miesto nášho nového tábora.

Postavili sme stany. Orly sa aj s novými učeníkmi ubytovali v jednom veľkom stane úplne blízko prameňa vody Ducha Svätého. Vyučovali tam o Pánovi, Jeho moci a sláve a pomáhali každému, kto nevedel, ako sa má napiť. Prameň rástol a mohutnel tak, ako sme ho používali. Ak málo, zmenšoval sa, ak často, zväčšoval. Boh dával vždy toľko, koľko sme potrebovali. Orly ustanovili pred svojim stanom stráž, aby dozerala na to, aby prameň nevyschol. O vode toho vedeli viac, ako my ostatní.

Keď sa konečne všetko v novom tábore utriaslo, oddelila som si čas len pre seba. Tak veľmi som už po tom túžila! V ten deň som prišla k prameňu a našla tam Pána Ježiša. Sedel v tieni blízkeho stromu a čakal na mňa. Tráva bola nádherne zelená, povieval mierny vánok a všetko ma lákalo len tak sa ku Nemu hodiť, nič nehovoriť, len si vychutnávať Jeho blízkosť. Pomaly som si zložila jednotlivé časti výzbroje, až som zostala oblečená len v ľahkom bielom rúchu, ktoré mi daroval v deň, keď som Ho spoznala. Aj keď výzbroj nebola ťažká, potrebovala som na chvíľu zabudnúť na všetky ťažkosti a ponoriť sa do bezpečia Božej blízkosti. Len tak.

Sadla som si k Nemu. Nikto a nič nás nerušilo. Položila som sa do Jeho náručia a bola som. Nie lenivo bola, existovala. Ale naplno žila, napriek tomu, že som sa vôbec nehýbala. Boli to chvíle nekonečného občerstvenia v Jeho záhrade. Bol do mňa zamilovaný. Hladil ma po vlasoch a šepkal mi slová svojej lásky. Išli na dno môjho srdca, kde sa uložili a zostali, aby mi boli vždy nablízku. Na rameno mi sadol motýľ. Pohyboval krídlami hore dole a ja som sa smiala. Bol ako darček, ako potešenie navrch k tomu všetkému, čo mi povedal môj milovaný Ježiš. Akoby svojimi farbami spieval o láske môjho Ocka. Posadila som sa a vzala ho do dlaní.

„Teším sa na nebo,“ povedal mi Pán. Stále som jemne držala motýľa a pozrela som na Neho. Nechápala som, čo hovorí. Veď On žije v nebi, nemusí čakať, ako my, kým tam konečne príde.

„Nie je úplné, keď tam nie si. Chcem byť tam, kde si ty. Bez teba je pre mňa celá jeho nádhera ničím.“

Pustila som motýľa, nech si lieta z kvetu na kvet.

„To preto si za mňa zomieral? Aby si tam mohol byť so mnou? Bezo mňa to nie je ono?“ Plakala som. Môj nekonečný Boh mi odhalil ďalší kúsok svojho srdca. Moja túžba po nebi mi pripadala úplne malinká oproti tej Jeho. A zároveň som ju konečne pochopila.

Potom som ležala a vyhrievala sa Jeho prítomnosťou, až som ukolísaná nádherným bezpečím, zaspala. Keď som sa zobudila, ešte stále tam bol. Už sa stmievalo. Chcela som zostať a už nikdy neodísť a On túžil po tom istom. Ale musela som ísť, pretože sa blížil ďalší boj. Prvý krát v živote som zažila to, že ani Jemu sa nechcelo. Nie preto, že by nevládal, ako niekedy nevládzeme my, ale preto, že Jeho túžba obdariť nás nádherou, ktorú pre nás pripravil, bola tak veľká, že už nás nechcel nechať čakať. V tom celom sa vo mne rozhorela nová túžba po záchrane stratených. Obliekla som si svoju výzbroj. Musela som ochraňovať Jeho stádo. Ľudí, ktorých On miluje tak nesmiernou láskou, akou miluje mňa.

Začal fúkať vietor. Zišli sme spolu do tábora. V generálovom stane sa už konala porada. Vietor nadúval jeho plachty a pomaly, ako naberal na sile, hrozil, že ho úplne strhne. Už som videla veľa démonických útokov, ale takýto ešte nie. Ten vietor mal farbu. Bol do fialova, trochu hnedej k tomu a trochu zelenej tiež. Miestami presvitala biela a tiež červená a žltá. Ale démonov som nevidela.

„Je to nová taktika,“ začula som generálov hlas práve, keď som vchádzala, „zmiešal dohromady nové vetry učenia a prichádza nimi zmiasť Božie deti. Musíme ich ochrániť.“

Všetky tváre sa obrátili na Ježiša. Generál, Vedúci, generálov aj môj orol, Objímajúca a Jedinečná. Bola tu aj nová orlica. Patrila k Vedúcemu. Boli tam aj iní vodcovia, ktorých som poznala z predchádzajúcich bojov. A učeníci niektorých z nich.

„Pravda zvíťazí, pretože Pravda som Ja,“ povedal Pán. „Vykopte pevné základy, postavte svoju stavbu na skale.“

„Odpusť,“ ozval sa jeden z vedúcich, „neviedol som tých ľudí ku tebe. Viedol som ich k evanjeliu, tvojej dobrej správe, ale nie ku tebe. Nenaučil som ich žiť z teba a s tebou.“

„Dobre hovoríš,“ odpovedal mu Pán, „a viedol si ich k sebe. Choď a naprav to, inak ich ten vietor zmätie.“

Muž vybehol zo stanu. Dvaja jeho učeníci sa chceli vybrať za ním, ale Ježiš ich zastavil: „Vy zostaňte. Pozerajte na mňa a Ja vás vyslobodím.“

Muži, vlastne mladí dospievajúci chlapci, sa posadili a pozerali na Ježiša. Počas ďalšej porady a nasledujúcich modlitieb sa ich pohľad vyjasňoval a tvár menila výraz. Z tvrdých a zároveň trochu vystrašených chlapcov sa stávali pokojní, v Bohu zakorenení bojovníci. Jeden z nich mal povolanie pre národy. Zatiaľ nič netušil, ale jeho túžba po Bohu akoby rástla každým nádychom.

„Ty,“ pokračoval Ježiš a ukazoval na iného vodcu, „čo mi povieš?“

„Odpusť,“ povedal muž. Mohol mať okolo päťdesiat rokov. Vyzeral ako ostrieľaný bojovník. „Napravíš moje chyby? Bol som tak pochabý! Nepozeral som už na teba, ako kedysi, pozeral som na svoj úspech. Tých, ktorých som zachránil, som pripútal ku sebe. Aj keď to bolo tvoje slovo a tvoje dielo. Nevzdal som ti slávu. Nedovolil som im nájsť seba samých a to, ako sa na nich pozeráš ty, ako si ich ceníš, ako ich miluješ. Stále som to bol ja, kto bol hlavou, ale ty si hlava cirkvi. Nie ja.“

„Choď a naprav to, inak tvoje ovečky tento vietor zmätie,“ odpovedal mu Pán. Ani jeho učeníkov nepustil za ním. Presekol puto, ktorým boli k nemu priviazaní a prikázal im zostať. Aj ich výraz sa začal meniť. Získali s Ježišom osobný, nie svojím vodcom sprostredkovaný, vzťah.

„Mám pokračovať?“ spýtal sa s úsmevom Ježiš. Bola to otázka, z ktorej plynula láska vedúca k pokániu.

„Odpusť,“ plakali sme jeden cez druhého. Každý z nás niekedy vyvyšoval to svoje nad to, čo bolo úplne priame a úplne čisté od nášho Pána.

„Choďte a napravte to. Ale najskôr sa poďme chvíľu modliť. Toľko času máme, aby sme oslavovali nášho Otca.“

Spievali sme a modlili sa. Posilnení Jeho Duchom sme sa rozišli naprávať chyby, ktoré sme narobili. A potom sme boli pripravení. Vietor stále silnel.

Vrátila som sa do generálovho stanu. Rozprával sa s Ježišom. Dostával posledné rady. Potom ho Pán chytil za ruku. Tak, akoby ho už nikdy nemal pustiť. Keď odišiel, generál si tú ruku stále držal, akoby si chcel vryť do pamäti všetko, čo mu Pán povedal. Vedel, že celú bitku bude s ním.

„Zavolaj ostatných,“ obrátil sa na mňa.

Vybehla som zavolať všetkých vedúcich oddielov a ich pomocníkov.

„Zomkneme sa do jedného šíku,“ začal generál, keď sme sa všetci znovu zišli, „slabých dáme do stredu – vždy po desiatich. Obkolesia ich ich priatelia a vedúci. A všetkých potom obkolesia ostatní bojovníci. My, ktorí sme tu a ľudia, ktorých vyberiete podľa vedenia Ducha Svätého, budeme tvoriť vonkajší kruh. Skontrolujte výzbroj každého vojaka. Nikomu nesmie nič chýbať.“

„Chvála Baránkovi,“ zvolal jeden z vedúcich. Bol to ten, ktorý sa ako prvý musel rozbehnúť medzi svoje ovečky, keď sa v stane ukázal Ježiš.

„Chvála Baránkovi,“ zvolali sme.

Rozišli sme sa zoradiť vojsko. V spoločnosti orla a Jedinečnej som prechádzala svojím oddielom a zoraďovala ho podľa generálovho návodu. Vietor už bol tak silný, že slabších bratov a sestry miestami zhadzoval z nôh. Objímajúca im pomáhala postaviť sa. Obkolesovali sme ich tými, ktorí ich mali držať. Zvláštne, že vietor mi pri tom nevadil. Mal moc nás naháňať a nútiť k nesprávnym rozhodnutiam, ale moja výzbroj ma obkolesovala a dodávala pocit bezpečia. Spomenula som si na čas s mojím drahým Ježišom a Jeho nádherný milujúci úsmev. Božom pokoji mi znel Jeho tichý, jasný hlas.

Jedinečná pracovala za dvoch. Modlila sa a prorokovala. Bol na nej jasný ťah Božieho Ducha. Viedol ju ku konkrétnym ľuďom, dával konkrétne zjavenia. Aj zjavenia hriechov, ktoré museli vyznať, ak mali vydržať túto bitku. Orol chvíľami vyletel do vzduchu a spieval. Vždy inú pieseň. Vždy novú. Ladili s tým všetkým, čo sme robili. Niekedy som sa musela zastaviť a dovoliť slovu a Božej premieňajúcej moci úplne sa cezo mňa preliať. Tie piesne boli tak konkrétne a pritom tak nadčasové! Pán nás cez neho posilňoval. Konečne sme všetko pripravili! Mala som pocit, akoby sme to stihli v poslednej sekunde. Pribehli sme na svoje miesta vo vonkajšom kruhu.

Kone boli nepokojné. Ten vietor mal vplyv aj na ne. Niektorí vedúci znovu riešili otázky, ktoré mali už roky vyriešené. Strácali istotu, že stoja na správnom mieste. Len pred pár hodinami sa stretli s Ježišom, ktorý láskavo a jemne korigoval smer ich cesty a nepriateľ mal aj tak moc ich zmiasť. Modlila som sa, aby sme vydržali.

„Modli sa aj za nich, nie len za nás,“ napomenul ma orol. Jedinečná sa zasmiala. Zase ten môj strach o mňa a mojich blízkych! Ale stáli pri mne dva spoľahlivé kompasy ukazujúce správnu cestu – Ježiša. Vždy boli nablízku, aby mi radili. Objímajúca si len položila hlavu na moje rameno.
„Budem ti kryť chrbát,“ povedala a sadla na rameno tomu istému mladíkovi, ako v boji s chrličom. Stal sa jej jazdcom.

Modlili sme sa za vodcov, ktorí začali podliehať zmätku. Jedinečná naliehala na Pána, aby ich posilnil, aby ku nim, napriek začínajúcemu víru zmätku, hovoril a prehĺbil ich poznanie seba samého.

„Otec náš nebeský! Boh celého vesmíru! Jediný!“ volala, „daj im novú vieru! Daj im hĺbku Pravdy. Nemennú Pravdu! Korene vrastené do Skaly! Daj nám to všetkým. Sme tvoj ľud, tvoji bojovníci. Pasieš nás na zelených pastvinách, privádzaš k občerstvujúcim vodám. Kdekoľvek sme, tam si ty. Nikdy si nás neopustil. Nikdy nás neopustíš.“

Vnímala som, ako sa Duch Svätý dotkol jej srdca. Bolo v ňom miesto, v ktorom strach, že zostane na veci sama, vyryl kedysi hlbokú brázdu. Mnohokrát sa jej už dotkol, mnohokrát ju uzdravoval. Dnes túto jej ranu úplne zahojil.

Kone sa upokojili a pomáhali nám udržať stabilitu vonkajšieho múru.

Niekoho orol začal spievať. Bola to nádherná pieseň. Vždy som mala najradšej hudbu môjho orla ozdobenú eleganciou Jedinečnej, alebo jemnosťou Objímajúcej, ale táto pieseň ma uchvátila. Bola plná Ježiša. Akoby hovoril On sám. Akoby sa nad nami niesol Jeho hlas a prikrýval nás svojou lahodnou prítomnosťou. Ponorila som sa do pomazania, ktoré na nás vylieval.

„Len choďte, drahí moji, len choďte,“ spieval,

„nasledujte volanie svojho Pána.

Nasledujte Jeho lásku, nasledujte Jeho vernosť.

Nebojte sa pádu, strach je lož. Pokoj v Ňom je pravda.

Pravda je On sám, váš Boh a večný Kráľ.

Len choďte, neobzerajte sa späť. Vedie vás Jeho Duch.

Tu nie je lož, tu nie je klam, tu je Pravda, ktorou je On sám.“

Posilnený Božou mocou, ktorá do nás prúdila, sme nepohnuto stáli, aj keď vzhľadom na silu vetra, sme už mali všetci popadať na zem. Stále mal tie meniace sa farby. Už som rozoznávala, čo ktorá spôsobovala. Zelená bola lož falošnej nádeje – nádeje, že veci sa zmenia, pretože ťažké okolnosti odídu a už konečne bude pokoj. Nebude treba bojovať a spoliehať sa niekedy poslednou zúfalou vierou na Ježiša. Mala zviesť všetkých trápiacich sa v problémoch a odviesť ich od pravdy, že Boh je za každých okolností s nimi ako jediná pevná nemeniaca sa kotva v celom vesmíre.

Biela prinášala nové učenie o spasení. Bola veľmi nebezpečná pre nových veriacich. Keby Ježiš neposlal tých dvoch vedúcich z porady napraviť svoje chyby, zmietla by ich oddiely úplne celé. Prinášala lož falošného evanjelia – dobrej správy bez ukrižovaného Krista v jej strede. Prinášala falošný pokoj a ubezpečenie tam, kde bolo potrebné pokánie.

Fialová bola nasiaknutá krvou falošného utrpenia. Klamala o tom, čo znamená niesť svoj kríž. Milovala bolesť a napĺňala touto láskou všetkých, ktorí jej uverili, že pravé spasenie je možné, len ak my sami ku nemu pridáme svoj utrpenie. Znižovala bolesť, ktorú pre nás vytrpel Baránok na barličku ukazujúcu nám cestu, ktorou máme kráčať a popierala, že Ježišova krv vyliata jeho obeťou na kríži je dostatočná pre obmytie všetkých našich hriechov.

Červená dávala falošné stopky (značky stop). Bránila vstupu do oblastí, ktoré pre nás pripravil Pán. Boli to dobré veci, dobré dary, Jeho vedenie, ale nepriateľ nám o nich klamal. Zasieval do Božích detí strach, aby cirkev nevstúpila do nových oblastí služby a poznania blízkosti Boha. Najtmavšie časti červenej dokonca tvrdili, že akékoľvek iné duchovné bytosti ako Boh, sú démoni. Úplne popierala existenciu anjelov. Spôsobovala strach z mnohých dobrých vecí, ktoré nám Boh dal.

Žltá znevažovala Božiu slávu a Jeho dary. Nazývala ich falošnými zjaveniami. Chyby, ktoré Boží služobníci pri ich používaní urobili, vyzdvihovala a akékoľvek dobré veci, ktoré sa vďaka Božiemu konaniu cez dary, ktoré svojim deťom rozdal stali, potierala. Vyzeralo to, ako by chcela rozbiť jednotu, o ktorú sa mnohí služobníci roky snažili. Vyťahovala staré spory a znovu sa ich snažila oživiť.

Hnedá bola farba prinášajúca posvätenie hriechu. Bola nechutne premyslená, aj keď je jasné, že keď je niečo hriešne, tak to nemôže byť sväté. Nepriateľ použil taktiku postupného menenia mienky. Po milimetroch posúval hranicu. Museli sme stále pozerať na Ježiša, aby sme mu neuverili.

Bojovníci na vonkajšom okruhu sa nahlas modlili. Boli akoby ozvenou všetkého, čo som vnímala. Kedykoľvek som sa pozrela na niektorú z farieb, počula som, že nie len ja, ale aj ostatní sa modlia, aby naše ovečky vydržali v tej ktorej pravde. Boli sme nasiaknutí Božou mohutnou jednotou.

Vo vnútri to vrelo. Vietor sa prelieval jednotlivými skupinkami a snažil sa spustošiť všetko, kam sa dostal. Stačilo úplne málo. Aj tá najmenšia nepozornosť znamenala čistý zásah. Jednotlivých démonov nesúcich ten ktorý klam som rozoznávala len zriedka, ale triafali sa presne. Potrebovali sme pomoc. Pozrela som na generála.

Modlil sa. Oči mal zavreté a stískal si ruku, za ktorú ho držal Ježiš v stane. Ale nespomínal na tú chvíľu, len sa opieral o to, čo mu vtedy Pán povedal a pýtal si od Neho múdrosť na ďalší krok. Potom oči otvoril, jemne sa usmial a zakričal:

„Musíme kázať kríž! Znovu a znovu len a len Pravdu. Ukázať všetkým na Ježiša. Pretože Pravda ich oslobodí!“

Vonkajším kruhom zavlnila nová nádej. Aj keď niektorí aj z vonkajšieho okruhu obrany už boli nasiaknutí niektorou zo lží. Nádej prišla ako silná vlna skrze to všetko, čo nás tlačilo dole. Pozrela som skúmavo na môjho milovaného orla a Jedinečnú. Potrebovala som vidieť až do najhlbšej časti ich sŕdc, aby som zistila, či sú v poriadku. Možno to bolo pre nich trochu nepríjemné, ale dovolili mi to. Chcela som sa na nich, ako vždy, bezvýhradne spoľahnúť. Boli v poriadku.

„Vydržíme,“ zašepkal slastne orol. Už cítil vôňu víťazstva.

Jedinečná sa usmiala a začala potichu spievať pieseň o Baránkovi. Bola nádherná. Potom vzala svoj nástroj a začala hrať. Ešte nikdy som ju nepočula tak hrať. Prsty jej lietali po strunách, sláčik ich hladil a ťahal sa po nich v jednote s bublaním Božej rieky. Orol položil prsty na klavír. Aj v ňom driemala nová pieseň a túžil ju dať von. Bola o kríži, o Baránkovi, ktorý za nás zomieral, o svätosti nášho Boha a Jeho nesmiernej milosti. Bola o svetle, ktoré prežiari každú temnotu a o pokoji, ktorý nás podrží aj v najväčšej búrke. Zozadu som počula hlas Objímajúcej. Bola tam, ako sľúbila. Ozdobila hudbu tých dvoch. Pridala slovo a výraz. Bola som ich piesňou posilnená. Zliali sa v jednu.

Generál sa usmieval. Boh mu dal jasné videnie víťazstva. Obnovil a posilnil jeho vieru. Stal sa pevným ako skala. Jeho orol chválil Boha. Nespieval ako tie moje, ale slová, ktoré vyslovoval boli akoby citáciami z ich piesne.

Vietor slabol. Všetky vnútorné kruhy sme nechali neporušené, ale narušili sme ten vonkajší, aby sme posilnili a povzbudili vodcov menších skupín. Už to potrebovali. Lži boli zákerné. Bolo ťažké ich preargumentovať. Naozaj jediná vec, ktorá pomáhala, bolo ukázať na Ježiša – jedinú Pravdu. Vo svojom srdci som pocítila nesmiernu vďačnosť za nášho generála. Znovu v pravej chvíli počul Boží hlas.

Chodili sme, bok po boku, povzbudzovali a ošetrovali rany. Potom sme sa vracali na svoje pôvodné miesta skontrolovať, ako funguje celková obrana.

„Orly,“ povedal generál svojmu aj môjmu orlovi, „skontrolujte východnú stranu. Niečo tam nie je v poriadku.“

Orly na chvíľu odleteli. Vietor im v tom nezabránil, aj keď bol stále ešte veľmi silný. My s generálom a Jedinečnou sme sa zatiaľ za nich modlili.

„Vonkajšia línia je tam celá roztrieštená,“ spustili hneď, ako sa vrátili, „nejednota hrozí vyústiť v otvorený konflikt.“

Naše vnútorné kruhy už boli ako tak v poriadku a tak sme všetko nechali na Vedúceho učeníkoch. Boli to mladí chalani, ale prešli si toho v živote dosť – drogy, neviazané vzťahy, niektorí boli sirotami, iní z rozbitých rodín. Vedúci akoby priťahoval takéto deti a venoval sa im, až kým nevyrástli a nevedeli stáť na vlastných nohách viery. Vedúceho a niekoľko ďalších sme vzali so sebou. Aj orlov a orlice.

Bolo to zvláštne. Najrozbitejšia časť tábora stála hneď vedľa prameňa, ale nevedeli si z neho nabrať. Orly hneď začali nosiť vodu a dávali im piť. My ostatní sme odháňali démonov, ktorý sa na nich s klamstvami vetra zavesili a ukazovali im na Baránka.

Išlo to veľmi pomaly. Zdalo sa mi, že je ľahšie spoznať pravdu pre neveriaceho ako pre oklamaného veriaceho. Orly vytrvalo prinášali občerstvenie a my, mala som pocit že úplne do nemoty, pravdu. Ježiš sám stál v našom strede, ale bolo ťažké im Ho naozaj ukázať. Oči mali oslepené a videnie skreslené. Vietor niektorým úplne spálil zrak. Veľa sme sa za nich modlili, kým konečne opäť uvideli Pravdu. Spory, ktoré démoni vyťahovali sme túžili úplne hodiť pod kríž, ale niektorí vedúci to odmietali urobiť. Cítila som sa miestami úplne bezmocná.

„Chýba ti niečo, maličká?“ opýtal sa ma Pán.

„Ako vždy, ty mi chýbaš,“ odpovedala som Mu.

„Nechaj to na chvíľu tak,“ povedal mi.

Pozrela som sa na muža, pri ktorom som práve stála a márne sa mu snažila vysvetliť, že Ježiš túži po jednote, po milovaní bratstva, po pokání, ktoré neodsudzuje hriech brata, ale prijíma, miluje a obracia k Božiemu trónu. Potom som pozrela znovu na Pána, vzdychla som a vybrala sa za Ním.

Sadol si pod ten istý strom, pod ktorým mi s Ním bolo len nedávno tak krásne. Ako mi to pripadalo byť vzdialené!

„Poď, opri sa o mňa,“ zavolal ma.

Hodila som sa k nemu, špinavá, spotená, unavená.

„Dobre si bojovala. Nechala si sa mnou viesť. Prečo si berieš na zodpovednosť, čo nie je tvojou vecou?“
„Neviem, chcem ich dotlačiť niekam, kam by si ich ty doviedol jediným slovom. Chcem to veľmi. Pretože už som unavená a nechce sa mi počuť šum toho vetra a vnímať jeho farby. Nechcem, aby tu bol. Vadí mi, niekde vo mne sa ozýva strach, že to neskončí. Takto budeme až do konca. Namáhať sa s minimálnym výsledkom, ak vôbec nejaký uvidíme. Premáha ma beznádej.“

„Aká je to farba?“

„Že by niečo zo zelenej?“

Dýchol na mňa. „Tvoje oči dostali zásah. Len jemný. Prečo si to orol nevšimol?“

„Lebo som sa uzavrela, prepáč.“

„Už to nerob. Potrebuješ ho. Ja som vás spojil. Všetko čo máš, patrí aj jemu. A všetko čo má on, patrí aj tebe. Kamkoľvek pôjdete.“

„Teraz ma popros, aby som ten vietor poslal preč. Je čas, aby si poprosila, drahá. Vo viere. Ja mám tú moc. Všetku vládu mám v rukách.“

„Prosím, nech príde tvoj pokoj. Len tvoj pokoj.“

„Choď ku generálovi. Máte moju autoritu. Moji anjeli sú pripravení. A ja som Víťaz.“

Vstala som a cestou šepkala svoje „ďakujem“. Letela som ku generálovi. Nemusela som nič hovoriť. Čakal len na to, kedy prídem. Aj s ním Pán hovoril. Víťazstvo bolo naše. Už žiadne donemotné kázanie a presviedčanie. Mali sme moc jediným slovom utíšiť ten vietor.

„Len Baránok!“ volali sme z plného hrdla. Orly a orlice, naše aj iné, mnohé som nepoznala, volali s nami. Túžobne čakali na túto chvíľu. Vrelo to v nich, horelo, bublalo... Teraz sme spolu kričali do ponebeských oblastí: „Len Baránok!“

Potom môj orol, Jedinečná a Objímajúca znovu spievali pieseň o Baránkovi. A vietor ustal.

Tešili sme sa, že rany sa hoja a Pravda znovu vládne našimi životmi. Len tak, nemuseli sme nič robiť. Všetko robil Pán. Povieval okolo nás ako svieži vánok a dotýkal sa unavených očí svojich verných bojovníkov. Políhali sme si na sviežu trávu okolo prameňa a pili kedykoľvek sa nám zachcelo. Tábor znovu ožil, pováľané stany boli znovu postavené a my sme si užívali občerstvenia priamo od Božieho trónu. Bojovníci prichádzali po jednom aj v skupinách a pridávali sa k nám. Keď nám bolo na lúke pritesno, jednoducho sme vstali a šli si odpočinúť do stanu. Premáhala ma lenivosť. Dovolila som jej na chvíľu ma uchvátiť a len tak som sa povaľovala. Len na chvíľu pravdaže. Pretože orly nabrali nový dych. A ja som ho nabrala s nimi. Tešili sme sa z každého aj najmenšieho dúšku, ktorý si ktokoľvek z prameňa upil. Pozorovala som zmeny v srdciach bojovníkov. Boh do nich vkladal nové vízie, svoje povolania pre ich životy.

A orly nadšene poletovali nad našimi hlavami, pristávali pri prameni a znovu a znovu sa tešili, keď sa niekto napil. Vo svojich životoch akoby mali len jeden cieľ – priniesť Božiemu ľudu Jeho občerstvenie.

Prebudenie 7. Zranenia

Zranenia

Kopček pred nami bol po našich modlitbách zelenší. Rástlo na ňom viac trávy a kde tu dokonca zo zeme rašili kvety. Boh na toto miesto zosielal svoj život. Za ním sa nachádzala rozsiahla rovina pokrytá bahnom, aké som už pred tým videla. Bolo čierne a mazľavé, miestami, akoby v ňom boli odtiene do hneda, až pripomínalo normálne blato. Topili sa v ňom ľudia, kvôli ktorým sme sem prišli.

Niektorí mladí bojovníci sa vrhli vpred. Kričali sme na nich, aby radšej počkali. Chceli sme sa držať toho, čo povedal Ježiš. Pýtať si Jeho vedenie na každý jeden krok, pretože On sám najlepšie rozumel všetkým potrebám tých ľudí.

Jedinečná ich odháňala od bahna a volala k modlitbám. Horela túžbou zachraňovať. Vždy bola z tých, ktorí ťahali Boží ľud dopredu, ale naučila sa robiť všetko výhradne s Ním. Ježiš bol svetlom jej života. Videla som nedočkavosť v jej očiach, ktorou krotila horlivcov letiacich vpred vo vlastnej sile. Najradšej by sa vrhla vpred s nimi, ale hľadela do očí svojho Pána. To jej dalo silu čakať. Keď sa mladí vrátili, modlili sme sa. Potom sme boli pripravení nájsť tých, o ktorých nám každému konkrétne Duch Svätý hovoril.

Brodili sme sa obozretne bahnom. Niektorých ľudí nebolo vidieť, ale my sme presne vedeli, kde sa nachádzajú. Akoby sme mali ich polohu označenú vlajočkami, alebo akoby sme mali pred očami mapu trasy, ktorá ku nim vedie. Boh nám všetko do detailu ukázal. Často sme poznali aj ich problémy a modlili sa za ne ešte pred tým, ako sme tých ľudí stretli.

Orly lietali nad nami, modlili sa za nás aj za ľudí, ktorým sme mali pomôcť. Občas sa vrhali dolu, aby ničili malé potkany, živiace sa úbohými otrokmi bahna. Ukradla som si chvíľočku, aby som sa kochala nádherou ich letu. Akoby mali nacvičenú nejakú choreografiu. Jedinečná dodávala celému kŕdliku nádhernú eleganciu. Jej mladé orlice, miestami trochu neohrabane, ale veľmi milo a zároveň v plnosti pomazania Svätého Ducha, ktoré na každej z nich bolo, poletovali v tesnom závese za ňou. Opakovali jednotlivé pohyby, jednotlivé slová, ktoré vyslovila... učili sa priamo v službe. Pred tým jednoducho lietali, ale teraz to bolo iné. Krásne, vznešené a mocné. Nič nerobili len tak. Všetko malo svoj zmysel. Môj orol udával celej letke smer a ona štýl.
Objímajúca čakala na brehu. Každého, koho vyviedli z bahna objala. Mala novú pieseň, nové slovo pre každého. Menila smer ich života. Ukazovala bezvýhradne na Ježiša.

Prišla som k jednému mužovi. Sedel po krk v bahne a držal sa za hlavu. Nesmierne ho bolela. Celý život ho trápili nočné mory. Strach, ktorý vo sne prežíval, bol taký neznesiteľný, že v noci skoro nespával. Jeho telo tým trpelo a on chradol. Zavolala som si na pomoc ďalších skúsených bojovníkov a spolu sme sa za neho modlili. Jeden z nás stál s vytiahnutým mečom a odháňal démonov, ktorí mužovi nechceli dopriať slobodu. Spieval nádherné piesne víťazstva. Bol to bojovník odvahy, naučený víťaziť, lebo Víťaz bol jeho zvrchovaným Pánom vo všetkom. My ostatní sme chválili Boha a vyháňali démonov, ktorí v ňom bývali. Nakoniec muž konečne slobodný zaspal výdatným, ničím nerušeným spánkom. Odniesli sme ho na breh, kde už zatiaľ iní naši vojaci vybudovali núdzový tábor. Prekryli ho pospájanými štítmi, aby vytvorili strechu chrániacu nových obyvateľov neba pred útokom zhora. Bojovník odvahy zostal pri tom mužovi, aby s ním keď sa zobudí hovoril o Pánovi. Sedel pri ňom ako osobná stráž, modlil sa a spieval, modlil sa a spieval celé hodiny.

Bola som prekvapená, ako to v tom malom tábore žilo. Práve narodené Božie deti sa chytali služby, ktorú boli schopné zvládnuť. Starší bojovníci ich učili modliť sa a rozumieť slovu, aby Boh sám ich službe dával zmysel, aby to nebolo len radostným vzplanutím po obrátení. Bazírovali na tom, aby nikto neslúžil z povinnosti alebo zotrvačnosti, ale výlučne a len z lásky k Pánovi.

Znovu som vyšla von. Zamierila som k jednej žene. Veľmi sa trápila. Jej muž ju opustil a ona zostala sama s tromi deťmi. Finančne strádali, ale vždy sa nejako prebili. Ale financie neboli jej najväčšou bolesťou. Tou bol fakt, že ju nechal. Žili spolu dvadsať rokov a potom odišiel. Bolo to dávno, deti už mala veľké, ale ona sa z toho nevedela spamätať. Bola ponorená v bahne, dýchala veľmi slabučko a myslela na smrť. Posadila som ju, aby sa k nej dostal vzduch a sadla som si k nej. Veľa sme spolu hovorili a plakali. Nakoniec uverila, že Boh ju neopustí a bude pri nej už navždy a vyšli sme z bahna von.

Zaviedla som ju do tábora. Bol väčší ako pred tým a bolo v ňom množstvo spasených. Rýchlo rástli. Niektoré veci, ktoré som sa ja učila roky, im trvalo pochopiť len niekoľko mesiacov. Usadila som tú ženu a dala ju do opatery jednej svojej priateľke. Bola to tá dievčina z klietky. Bola to tá pravá osoba pre pochopenie všetkých jej trápení. A zachránená žena, bez toho, aby sa o niečo snažila, pomohla zas jej. Božie nádherné uzdravenie cez ne plynulo v každom ich rozhovore. Dievčina z klietky konečne spoznala úplnú slobodu. Boh im dal lásku, akú majú medzi sebou matky a dcéry.

Neďaleko od brehu som si všimla muža so šípom v hrudi. Bola som prekvapená, lebo to nebol človek, ktorý nepoznal Ježiša. Býval a vlastne ešte vždy sa volal Jeho služobníkom. Ten šíp bol šíp pýchy. Spoznala som ho ľahko, pretože som takých vo svojom živote už videla veľa. Kým stihol čokoľvek namietať, vytrhla som ho. Oboril sa na mňa, pretože ho to veľmi zabolelo. Inštinktívne som zodvihla svoj štít viery.

„Tak ty budeš so mnou bojovať? Počkaj, ja ti ukážem!“ zvolal a vrhol sa na mňa s vytaseným mečom.

Rýchlo som sa uhla. Ďakovala som Bohu za svoju malú postavu. Ten muž bol vo svojej veľkosti trochu nemotorný. A chýbal mu výcvik, ktorým som prešla.

„Nie,“ volala som na neho spoza štítu – pre istotu som sa stále ukrývala, „prišla som vám pomôcť.“

„Nehovor. Takých ako ty tu už bolo,“ zahnal sa znovu na mňa, „moju službu vám nedám.“

Znovu som sa uhla. Bahno spomaľovalo moje pohyby, ale aj tie jeho.

„Nechcem sa biť, sadnime si, pohovorme,“ navrhla som.

„Jasné, aby si ma mohla potichu doraziť?“

„Nie, naozaj som prišla, aby som vám pomohla.“

„A to pred chvíľou, to bolo čo!“ zahrmel a ja som sa ledva uhla jeho meču. Preletel popri mne a spadol tvárou rovno do bahna.

Bolo mi ho ľúto. Postavil sa celý špinavý. Mala som chuť ho vziať, dobre vyumývať, vysušiť a chvíľu láskavo hýčkať ako malé dieťa, ale nedalo sa to. Myslel si, že to bahno je dobré. Poroztieral si ho po tvári, nabral si z neho a napil sa. Takto posilnený sa do mňa znovu pustil.

Nemala som na výber, len s ním bojovať. Modlila som sa, aby som mu neublížila. Bála som sa použiť ostrie Božieho meča. Mala som pocit, že potrebuje sám prísť na to, že potrebuje počuť slovo. Ak by som hovorila hoci všetky verše, ktoré som vedela naspamäť, v tejto chvíli by mu to nepomohlo. Používala som preto plochú stranu meča, aby som ho príliš nedoráňala a snažila sa hlavne vyhýbať jeho ranám. Vedel ako na to, musela som uznať. Ale dlhé roky mimo čerstvého pomazania spravili svoje. Nakoniec fučiac spadol na kolená a povedal:

„Dobre, pohovorme si.“

Sadla som si vedľa neho, stále pre istotu pripravená brániť sa, ale už nebolo treba. Jeho imidž sa zosypal. Už vedel, že nie je neohrozeným bojovníkom, ako si vždy myslel. Dala som mu napiť z vody Ducha Svätého, ktorú som mala so sebou. Ako sa v ňom rozlievala, vyvracal všetko bahno, ktoré pred chvíľou zjedol. Na okamih zaváhal, či na mňa znovu nemá zdvihnúť meč, ale potom pocítil, ako mu Duch Svätý prináša svoj pokoj všade tam, kde sa ešte pred chvíľou bál o svoje postavenie. Chvíľu sme sa rozprávali a potom som ho vzala do tábora. Cestou Boh obnovoval jeho zrak. Zrazu uvidel, koľko stratených okolo neho po celý čas, keď si myslel, akú úžasnú službu robí, vlastne bolo a on o nich vôbec nevedel. Padol na kolená.

„Bože, bol som tak pyšný. Nezaslúžim si viac volať sa tvojím služobníkom. Ale ak nájdem milosť v tvojich očiach, použi si ma ešte. Hocikde, na najmenšom z miest, kde by som sa mohol postaviť. Dovoľ mi ešte byť tvojou nádobou.“

Zažiarilo nad ním svetlo a Boh k nemu hovoril.

Zverila som ho Vedúcemu. Pomáhal mu a učil sa od neho. Veľa sa modlil a postil. Po čase znovu stál v službe, v novom veľmi krásne jemnom pomazaní. Ľudia, ktorí k nemu prichádzali unavení a vyčerpaní z mnohých povinností, od neho odchádzali posilnení.

Potrebovali sme sa presťahovať. Tábor už bol príliš veľký. Potrebovali sme miesto, kde by mohli všetci mladí kresťania chvíľu nerušene rásť, kým ich Pán nepošle na miesta, kde ich túžil mať. Orly sa preto rozleteli po okolí. My sme zatiaľ striedavo oddychovali a modlili sa a striedavo vyťahovali ďalších a ďalších z bahna. Nakoniec sa orly vrátili so správou o jednom vhodnom mieste. Bolo tam dostatok stromov a malý prameň živej vody. Poslala som ich za generálom. Keď sa vrátili, bolo rozhodnuté. Časť z nás aj s časťou nových kresťanov mala zostať na mieste a ďalej zachraňovať topiacich sa z bahna a my ostatní sme mali zvyšok odviesť k prameňu. Na druhý deň sme chceli vyraziť za generálom a pripojiť sa k nemu. Postavili sme stráže a ľahli si spať. Mala som tento sen:

Zobudila ma Jedinečná. Jej oči boli plné strachu.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa.

„Vonku je spúšť,“ povedala so slzami na krajíčku.

Vstala som a vyšla za ňou von. Všade naokolo boli roztrúsené nevládne telá mojich drahých spolubojovníkov, mojich druhov z oddielu aj z iných oddielov, ktoré pravdepodobne prišli na pomoc tomu môjmu, keď sa strhol boj.

„Akože som o tom nevedela? Ako som mohla spať?“ pýtala som sa sama seba s výčitkou.

Orlica len nemo pozerala vpred. Ležal tam môj orol. Mŕtvy. A vedľa neho generálov orol. Mŕtvy. Bála som sa hľadať ďalej, ale musela som to vedieť. Kúsok ďalej ležal generál. Ešte žil, ale jeho dych bol veľmi slabý. Viac som nezvládla. Nikoho iného som nedokázala pohľadať.

„Bože, nie!!!“ vykríkla som, „toto nemôže byť pravda.“

„Ale môže,“ povedal nechutne známy hlas. Otočila som sa. Bol to najväčší z démonov strachu. Sebavedome si sadol a pozrel na telo orlice ležiacej vedľa neho. Bola to Objímajúca. Žila, ešte dýchala, ale strach ju úplne prikvačil k zemi. Nedokázala sa ani pohnúť.

„Myslela si si, že si vyhrala, že? Nado mnou sa nedá vyhrať, maličká,“ smial sa.

Išlo ma roztrhnúť od bolesti, ktorú som cítila, ale nechcela som to dovoliť. On predsa nemohol vyhrať!

„Áno, som maličká, ale môj Ježiš je Boh. On je väčší ako ty. Vypadni!“ vykríkla som.

Vtedy som sa zobudila. Srdce mi bilo tak silno, že mi skoro vyskočilo z hrude. Bola som celá spotená a vydesená. A strašne smädná.

Postavila som sa a opatrne sa prekradla pomedzi spiace telá von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a snažila sa upokojiť.

„Celá sa trasieš,“ zašepkal môj predrahý orol. Sedel sám na brehu bahna. Vyzeral skľúčene.

„Mala som hrozný sen. Najhroznejší aký som kedy mala.“

„Bojíš sa?“

„Áno, veľmi. A ty prečo nespíš?“

„Cítil som tvoj strach.“

„Môžem sa ku tebe pritúliť?“

„Iste. A spolu sa pritúlime k nebeskému Otcovi. Potom mi musíš všetko povedať. Budeme znovu bojovať.“

Sadla som si na zem a pritisla sa k hladkému bielemu periu, ktoré pokrývalo jeho telo. Vnímala som tlkot jeho srdca a otázky, ktoré mu vírili hlavou. Ale neopýtal sa nič. Trpezlivo sa modlil a čakal, kým mi bude trochu lepšie.

„Snívalo sa mi o tom veľkom démonovi strachu,“ začala som, keď som bola schopná znovu normálne dýchať a myslieť. „Iste tu bol, on vie, že som ešte nezvíťazila. Stále sa o vás bojím. Viem, že nebo je blízko, aj naša odmena, ale stále sa bojím, že tam neprídeme v poriadku.“

„Vieš, že Ježiš nás neopustí.“

„Viem, preto je ten strach vlastne úplne hlúpy. Viem to svojím rozumom. Ale moje srdce sa niekedy celé roztrasie.“

„Veľa krát ti dokázal, že pri nás stojí. Čo ešte bolo v tom sne?“

„Bol si mŕtvy,“ povedala som s plačom, „aj generálov orol a mnoho našich bojovníkov. Generál ešte žil, ale dýchal veľmi slabo. Aj Jedinečná žila. V tom sne ma zobudila, aby som to všetko videla. Ale bola unavená ako po boji. Akoby ju nechali žiť len zo škodoradosti. Aby sme zostali samé, plakali a zahorkli. Aj Objímajúca ešte dýchala, ale nedokázala sa ani pohnúť. Bolo to tak strašné! Bola som tam, akoby to bolo naozaj.“

Plakala som. Orol sa vytrvalo modlil, až kým som sa úplne neupokojila. Utrela som si oči a uvidela, že z druhej strany ma po celý čas objímal Ježiš.

„Som tu,“ povedal, „vždy a za každých okolností. Pre teba.“

„Ďakujem. Urobíš niečo?“

„S čím? S tvojim strachom?“

„Áno.“

„Urobím, maličká,“ zasmial sa tak veselo, že už som vôbec nebola smutná, „pobijeme nepriateľov Božieho kráľovstva. Oni zúria, lebo vedia, že prehrali. Ja som ten pravý Víťaz.“

„Čaká nás bitka,“ povedal orol.

„Máte moje zbrane. Ty,“ obrátil sa na mňa, „pôjdeš a zvíťazíš. V mojom mene je to možné. V nijakom inom nie. Len v mojom mene.“

Už svitalo. Kľakla som si a modlili sme sa. Nevedela som, čo je pred nami, ale začínala som sa tešiť, že znovu uvidím Božie víťazstvo.

Ráno bol orol zachmúrenejší ako obyčajne. Ale nebolo to kvôli mne. Vedel, že už som v poriadku. Bolo to kvôli tomu, čo sa na nás valilo. A kvôli Jedinečnej. Nikde ju nevidel. Nakoniec odletel, aby ju pohľadal. Za niekoľko minút sa vrátil.

„Musíš ísť so mnou, okamžite,“ vychrlil na mňa a letel preč.

Vyhupla som na koňa, aby som mu stačila. Vtedy som si to uvedomila. V tom sne, ona bola ranená! Mali sme ju hneď hľadať. Vyčítala som si to. Orol letel do púšte. Ležala tam. Jedno krídlo mala skoro úplne odseknuté a z boku jej trčal šíp.

„To je strach a lož,“ povedala som, keď som ju uvidela, „vezmeme ju do tábora.“

„Nie, pozri, ako ťažko dýcha. Vykašliava krv. Musíme jej pomôcť hneď,“ namietal orol.

Mal pravdu. Cestu by nemusela vydržať. Modlili sme sa a volali na Ježiša, aby ju zachránil. Zrazu sa objavil priamo pri nás.

„Musíte mi dôverovať, vy dvaja, že sa o všetkých vašich blízkych postarám,“ povedal. „Či nie ste ukrytí v mojich dlaniach? Či ja nie som váš hrad a váš štít? Či to nebola moja krv, ktorá za vás tiekla?“

„Pomôžeš jej?“ opýtal sa orol.

„Kedy si ma prosil o pomoc a ja som neprišiel?“

Mlčali sme. Obaja.

Vzala som Jedinečnú do náručia. Akoby sa vo mne v tej chvíli zliala všetka láska, ktorú som k nej kedy cítila, ale aj tak sa nevyrovnala láske, ktorú k nej mal Ježiš. Posilnená týmto zistením som povedala:

„Drahý Pane, sme tak nedokonalí. A ty si tak dokonalý. Si tak mocný a my tak slabí, si tak dobrý a my vieme byť takí zlí. Vieš všetko, aj to, čo my teraz nevieme. Pomôž našej nevere, prosím.“

„Chceš vedieť, čo sa stalo?“

„Áno,“ zašepkala som a myslela na to, či máme čas o tom hovoriť, či radšej netreba rýchlo konať. Musela som mu dôverovať.

„Vytrhni ten šíp,“ prikázal orlovi. Poslúchol. Vytrhol ho aj s kúskom mäsa z jej tela. Inak to nešlo. Zachvela sa. Zvíjali sme sa v bolesti spolu s ňou. Keď odznela, Ježiš ju vzal na ruky a spieval pieseň. Spieval On sám. Nie orol, nie ja. Nikto na svete nemohol zaspievať pieseň pre túto ženu. Len On. Bola to pieseň o jej živote. O žene, jedinečnej medzi jedinečnými. Vždy bolo už z diaľky cítiť jej vôňu. Jasný Boží ťah vo všetkom, čo robila, tú jedinečnosť ešte vyzdvihoval. Vážil si ju presne takú, aká bola.

Spieval o všetkom, čo ju stretlo a bolo veľmi ťažké a bolestivé. A o tom, ako bol On stále s ňou. Spoznala ho ako malé dievčatko a aj keď bol v jej živote čas, kedy vážne rozmýšľala nad zmyslom svojej viery a váhala nad ňou, neodišla nikdy od Boha úplne. Žila s Ním, ako najlepšie vedela a vládala, napriek všetkým prekážkam. Ježiš spieval o tom, ako veľmi si váži jej vieru a o svojej láske ku nej. A potom spieval o uplynulej noci. Sedela som na zemi zhrozená nepriateľovou taktikou a uveličená tým, že to prežila.

„Tak už vieš?“ opýtal sa ma, keď skončil.

„Viem,“ zašepkala som.

Orol mlčal. Hľadel na jej tvár, v ktorej sa znovu objavil dych Božieho života. Po tvári mu stekali slzy. V ušiach mu stále zneli slová Pánovej piesne.

„Uplynulú noc strach prešiel nepozorovane okolo vašich stráží,“ pokračoval Ježiš. Neprišiel len kvôli tebe. Chystá sa ďalší útok a on dobre vedel, akí sú orly nenahraditeľní. Každý jeden je potrebný. Keď nestoja na svojich miestach, démoni získavajú výhodu. Vylákali ju a tu na ňu počkali.“

„Koľkých ešte dostali?“

„Otázka znie, koľkých ešte dostanú, ak sa hneď nevrátite do tábora. Vládne tam panika,“ povedal a dal mi moju milovanú orlicu do rúk. Chvíľu som ju objímala. Plakali sme novým prijatím a láskou, ktorú nám dal. Jej rany boli zahojené. Jej pohľad sa zmenil tak, ako som to kedysi videla u môjho drahého orla. Potom sa objala s orlom. Nakoniec sa obrátila k Ježišovi.

„Ďakujem,“ povedala.

„Leť milovaná, len leť,“ zvolal radostne.

Trochu ešte zmätená tým, čo prežila, ale plná Božieho pokoja zároveň, vzlietla. Jej let sa mi nezdal taký elegantný ako inokedy. Ale každým ďalším mávnutím krídiel sa menil, až bol krajší ako pred tým.

„Spoznala moje utrpenie,“ povedal mi Ježiš, „choď a buď pri nej. Aj pri ňom,“ povedal o orlovi, ktorý práve letel vedľa nej. „Máš nové slovo, slovo viery. Povedz ho Objímajúcej. Zmení jej pieseň.“

Cválala som tryskom do tábora. Cestou som sa modlila za múdrosť, čo robiť, keď tam prídem. Netušila som, ako budem zvládať to, čo Pán nazval panika. Snažila som sa nemať žiadne predstavy o tom, čo uvidím, aby som nerušila Jeho hlas.

Keď som dorazila, orly už boli na mieste. Sedeli na strome a chválili Boha. Boli jediní, ktorí to robili. Ostatní v hrôze pobehovali po tábore a hovorili si o snoch, ktoré v noci mali. Len niekoľko jedincov, medzi nimi aj môj drahý Vedúci a Objímajúca, ktorí už vo svojom živote so strachom bojovali, sa modlilo. Ale nedokázali zastaviť paniku, ktorá sa šírila. Zavolala som ich aj orlov ku sebe.

„Dnes na nás zaútočia. V tomto stave je po nás. Takže, modlime sa. Jednotne. A uctievajme nášho Boha.“

Orol zaspieval pieseň. Na chvíľu ma zaplavila túžba po nebi. Byť už len tam a nemusieť nikdy nič viac. Štuchol do mňa, zasmial sa namiesto napomenutia a podal mi gitaru, ktorú niekto odkiaľsi vyhrabal. Ešte nikdy som tak nehrala. Bolo to krásne. Pritom tá gitara bola úplne obyčajná, iste nebola drahá. Starý dobrý nástroj slúžiaci nejakému modlitebníkovi. Akoby aj na ňom spočinulo pomazanie, ktoré na jeho majiteľa Pán na modlitbách vkladal. Zrazu bolo okolo nás nebo. Chválili sme Boha a stáli pri tom priamo pred Ním. Bez akejkoľvek vzdialenosti alebo prekážky, ktorá by nás od Neho delila. Atmosféra sa zmenila a začala sa prelievať do celého tábora. Mnohí vojaci stretli anjelov alebo mali videnia s Ježišom. Niektorí zažili vytrhnutie do neba. Stále sme spievali a uctievali Víťaza každej našej bitky. Keď sme skončili, po panike nebolo ani stopy.
Obrátila som sa k Objímajúcej: „Dnes Boh zmení tvoju pieseň. Neboj sa viac.“

Rozplakala sa. Vedela presne o čom hovorím. Aj ja som to vedela a tak som sa popri všetkom, čo som potom robila, za ňu modlila.

„Nech sa všetci postavia na svoje miesta,“ radil mi orol, „už sa blížia.“

„Dobre,“ súhlasila som.

„Slabých a mladých vo viere pod strechy,“ vydávala som povely túžiac po tom, aby náš generál bol s nami. On bol vždy pokojný a rozhodný. Vždy vedel, čo robiť. Autorita jeho slova bola tak mocná! Zatúžila som po väčšej autorite. Vtedy mi Pán otvoril oči a ja som si všimla hlbokú odovzdanosť v srdciach bojovníkov z môjho oddielu, lásku orlov, ktorí s nami slúžili, bezhraničnú dôveru mladučkých orlíc v Božiu všetko meniacu moc. Z orla, ktorý mi sedel na pleci a nepohol sa odo mňa vtedy ani na moment, na mňa plynul pokoj. Modlil sa v jazykoch a vlievala sa do mňa Božia múdrosť. Jedinečná nám lietala nad hlavami a pokračovala v chvále. Nádherne prečisteným hlasom spievala nejakú novú nebeskú pieseň. Objímajúca lietala v tesnom závese. Potom sa vymenili a viedla ona. Boh nám dal novú jednotu. Všetkým. A štrbiny v našej vzájomnej láske zacelil tou svojou.

„Pod strechy postavte skúsených bojovníkov,“ pokračovala som, „Vedúci, dozrieš na to. Kto sa ešte bojí, nech sa schová tiež. Nepriateľ nás chcel odzbrojiť, preto ste mali tie sny. Kto ešte nie je v poriadku, dnes bojovať nebude.“

Vedúci odišiel postarať sa o poriadok pod strechami. Niekoľko bojovníkov, ktorí sa ešte trochu báli, sa pobralo za ním, aby sa tiež ukryli. Robili mu potom poslov, kým všetko zariadil, takže nakoniec boli veľmi užitoční. Bez nich by si neporadil. Ježiš sa znovu dokázal ako absolútny Víťaz – aj tí, ktorí mali dojem, že dnes prehrali, boli Ním milovaní a nie len nejako, ako tak použiteľní ale nenahraditeľní. Vôbec sa nemuseli zožierať pocitmi viny, že nie sú na svojom mieste. Ježiš mal pre nich svoje miesto.

„Počkáme si na nich,“ hovorila som, „bojovať budeme na kraji púšte. Orly, budú s nami dole. Vyletíte, len na môj rozkaz. Nepriateľ bude, ako vždy, nechutný, ale Ježiš, je krásny. Myslite na Neho. Nikto nesmie zostať sám. Každý bude bojovať s niekým. Odpustite si navzájom, kto proti niekomu čo máte. Hneď. O sekundu môže byť neskoro.“

Oddielom preletel šum polohlasných slov odpustenia. Sledovala som objatia a slzy mojich drahých bratov a sestier, ako Boh stmeľoval ich vzťahy.

Zrazu sa strašne zotmelo. Stáli sme pripravení na kopčeku, na ktorom už kvitli voňavé kvety a rástli mladé stromy. Veľmi sa zmenil, odkedy sme po ňom prišli do nášho terajšieho táboriska. Ale nemali sme čas kochať sa tou nádherou. Naše pohľady boli upreté do diaľky. Blížila sa búrka. Pomaly, obozretne sme zostupovali do púšte a pozorovali, ako vzdialené blesky križujú oblohu. Nikdy som nevidela také veľké blesky. Siahali vyššie ako blesky z normálnej búrky, akoby nemali konca a dopadali na zem. Čo zasiahli, to spálili. Cítila som, ako sa naša časť armády zachvela strachom.

„Nebojte sa!“ zvolala som.

„Nebojte sa!“ volal kŕdeľ orlov lietajúcich nad našimi hlavami. Občas niektorý zosadol a pomohol niektorému z bojovníkov. Boli nenahraditeľní. Každý jeden z nás ich potreboval. Pomáhali nám počuť Pánov hlas. Jedinečná hovorila s naliehaním, aké som u nej ešte nepočula. Prežitá bolesť a Božia milosť ju posilnili. Nepriateľ ju chcel zničiť, ale Pán ju zachránil. Mala čerstvú skúsenosť s Jeho nesmiernou silou a láskou a predávala ju ďalej. Koho života sa dotkla, bol zmenený. Namiesto stále sa prebíjajúcej ustrašenosti prinášala Boží pokoj a odhodlanie víťaziť.

Nepriateľ sa blížil závratnou rýchlosťou. Už boli tesne pred nami. Už sme jasne rozoznávali démonické, sebavedomé, strašne páchnuce úškľabky. Zavolala som orly dole, aby sa pripojili k bojovníkom, ku ktorým patrili. To bolo to jediné, čo som vedela, že je správne. Nič viac, nemala som žiadnu taktiku. V momente, ako vyšľahol ďalší blesk, zodvihla som svoj štít a prikryla sa ním. Vtom sa na nás zosypala spŕška bleskov. Orol s Jedinečnou sa ukryli pod mojim štítom a rozšírili ho o svoje. Objímajúca sa pripojila k jednému mladému bojovníkovi. Stál po mojej pravici. Šepkala mu slovo pokoja. Bol to jeho prvý väčší boj. Ale nie všetci orly poslúchli moje rozkazy. Blesky ich zrazili k zemi. Uväznení mohutnou silou, ledva odolávali sile žiary, ktorá ich sprevádzala. Cítila som, že ani my sa takto dlho neudržíme. Moje paže neboli dosť silné. Ale koniec búrkového mraku som nevidela. Všade naokolo sa blýskalo a pršal dážď nepriateľských šípov. Smerom od púšte sa k nám šíril oheň. Padal z neba. Bol to veľký démon chrliaci plamene lží. Na čo dopadli, to spálili. Mal väčšiu silu ako blesky.

Potrebovali sme novú silu, rýchlosť a ostražitosť. Božiu prezieravosť. Pocítila som náznak Jeho vedenia, aj keď som ešte nevedela, čo je zač blížiaci sa chrlič ohňa a stále nevidela viac ako minikrok vpred. Ale už to povstávalo, už to bolo na ceste, rástlo to vo mne.

„Zaspievaj,“ povedala som orlovi.

Spieval o mocnom Víťazovi z kmeňa Júdu, o veľkej láske, ktorou nás zachránil. A potom prorokoval. Jeho oči boli v nebi, hoci jeho telo bolo na zemi. Videl anjelské vojsko, ktoré sa nám ponáhľalo na pomoc a cítil moc Ducha Svätého, ktorou držal naše štíty. Cítili sme ju aj my. Blesky stále dopadali, ale my sme ešte stále stáli na svojich miestach, silnejší ako pred chvíľou.

Chrlič už bol celkom blízko. Letel priamo na mňa. Musela som sa trochu odkryť a dôverovať Bohu, že je so mnou. Démoni naokolo škrečali, aby ma zastrašili. Toto nebol môj boj, ale Boží, inak by som ušla.

Orol stále spieval. Jedinečnej hlas som počula menej, ale vnímala som, ako sa jej hrdlo chveje modlitbou v jazykoch. Držali ma. Milovali ma viac ako svoje životy.

Vzala som do rúk meč. Mala som len jeden pokus, jednu ranu. Nečakala na mňa žiadna ďalšia príležitosť. Buď zásah prinášajúci záchranu, alebo lžou spálený oddiel vojska.

V prvom momente sa chrličovi podarilo ma oklamať. V poslednej chvíli uhol a obletel ma. Vypustil pritom dávku ohňa na vojakov za mnou. Ich štíty ho zastavili len čiastočne. Popálil ich a oni začali jeden na druhého kričať. Niektorí vytiahli meče a ťali nimi do svojich súrodencov. Oheň spôsoboval rozklad ich vzťahov. Osamotené orly, ktoré neposlúchli moje rozkazy, vykrikovali falošné proroctvá. Démonove lži mali moc nasiaknuť tak hlboko, aby sa stali našou súčasťou. Neboli to len lži o Bohu, ale aj o nás navzájom. Presne to sme len pred pár hodinami museli riešiť s orlom a Jedinečnou. O tom bolo slovo, ktoré som povedala Objímajúcej. Usmiali sme sa na seba. Mladý bojovník, pri ktorom bola Objímajúca zrazu všetko pochopil. Nič sme mu nehovorili. Vedel to a Boh ho cez to posilnil.

Démon na nás znovu nalietal.

„Teraz, Bože, teraz,“ modlila som sa. Už sme si naozaj nemohli dovoliť ďalší zásah. Už ma nemohol oblafnúť. Potrebovali sme zvíťaziť a to hneď. Časť vojakov sa modlila, časť sa navzájom obviňovala a ohovárala. Začala som tŕpnuť, čo nás dostane skôr. Oklamaní bojovníci, blesky alebo oheň.

Orol s Jedinečnou stále stáli pri mne. Podopreli ma, aby som sa nemusela sústrediť na nič iné, len na chrliča. Všetko ostatné bolo na nich. „Pozeraj na Ježiša,“ povedali naraz.

Ich jednota ma povzbudila. Zahľadela som sa na Ježiša. Videla som až do neba. Stál pri mne, viedol moje pohyby, moje myšlienky aj slová. Jednou rukou som odrazila blesk a spŕšku šípov, druhou, jediným úderom presekla chrliča pozdĺžne na polovicu. Všetci ostatní démoni v momente ušli preč. Len tí, ktorí sa vďaka ohňu dostali do životov časti môjho oddielu, zostali.
Boli sme veľmi vyčerpaní. Boli sme o to zraniteľnejší. Poprosila som niekoľkých nezranených bojovníkov, aby nás strážili a modlili sa za nás a ostatných, aby pomohli raneným.

Položili sme sa tam, kde sme stáli, na zem a zaspali sme. Len v posledných sekundách polobdelého stavu som cítila, ako ma Objímajúca láskavo niečím prikryla.

Znovu sa mi sníval sen. Bojovala som v ňom s chrličom. Bolo to strašné. Akoby to nechcelo skončiť. Potom som sa zobudila. Orol s Jedinečnou ešte spali. Ostatné orly už boli väčšinou uzdravené. Bojovníci, ktorí sa starali o ranených, kým sme spali, sa sústredili najskôr na nich. Povedala som si, že musím zistiť, kto ich viedol, aby som si toho človeka začala viac všímať a predávať mu časť velenia, pretože to bolo veľmi múdre. Neskôr som zistila, že to bol ten mladík, ktorý bojoval po mojej pravici. Orly spievali. Bola to nádherná pieseň. Vždy som obdivovala tie tóny, ktoré vychádzali z ich úst. Boli priamo z neba. Sadla som si ku nim a počúvala ich. Moje srdce sa pomaly upokojovalo ukolísané dobrotou môjho nebeského Ocka.

Konečne boli všetci ranení v poriadku a spolu sme odišli do tábora na brehu bahna.

Kopček, ktorým sme prechádzali, bol už zase krajší. Stromy vyrástli a poskytli nám príjemný tieň. Po páľave púšte bol pre nás nádhernou odmenou. Medzi stromami stál Ježiš. Zosadli sme. Každý mu chcel niečo povedať. Boli sme ako kŕdeľ malých detí okolo zbožňovanej osoby. A On nás každého vypočul a tešil sa z nás.

„Musíte ísť ďalej,“ povedal mi po tej všetkej hlasnej a veselej vrave, „v tábore už na teba čakajú.“

V pohľade mal niečo vážne. Vysadla som na koňa a cválala popredu. Ostatní pokračovali pomalým, spokojným krokom pod vedením môjho orla.

Dorazila som k streche zo štítov. Na prvý pohľad bolo všetko v poriadku. Aj na druhý. Nechápala som vážnosť v Pánovom pohľade.

„Napadli aj ostatné oddiely,“ informoval ma Vedúci, ktorý mi vyšiel naproti.

„A?“

„Vydržali sme.“

„Tak prečo som sa sem mala ponáhľať?“ nechápala som stále.

„Generál je ranený, máš za ním hneď prísť.“

„Vezmi to tu za mňa a pošli za mnou orla,“ povedala som cez plece a trielila smerom, kde sa utáboril náš hlavný veliteľ so svojou časťou vojska. Cestou som sa cez slzy modlila:

„Bože, nech to nie je vážne, nech to prežije!“

Pricválala som priamo k jeho stanu. Ešte v behu som zosadla a vbehla dnu. Ležal na lôžku, obklopený vernými spoluslužobníkmi, ktorí sa za neho modlili.

„Už je mu lepšie. Zaspal,“ povedal mi jeho priateľ orol.

„Čo sa stalo? Nič neviem, hovor.“

„Zasiahol ho oheň a jeden zo šípov. Ale zvíťazil.“

„Odveď všetkých von,“ poprosila som ho, „a modlite sa za nás.“

Orol odviedol všetkých von. Sadla som si ku generálovi a modlila sa za neho. Spal niekoľko hodín. Potom otvoril oči a slabo sa na mňa usmial.

„Tu si,“ zašepkal, „bolo to hnusné. Klamal ma.“

„Ten démon? Aj my sme s takým bojovali. Popálil mi niektorých vojakov. Bolo to nechutné, také lepkavé.“

„Chcel som čo najlepšie chrániť orla, pošmykol sa mi štít. Na šťastie som ho tým zároveň zrazil k zemi, takže som to schytal len ja.“

„Veľmi ho miluješ,“ usmiala som sa. „O čom ťa klamal?“ spýtala som sa potom.

Ako hovoril, obaja sme sa rozplakali. Boli to veci, ktoré sa ťahali naprieč našimi životmi. A aj keď sme vedeli, čo je a čo nie je naozaj pravda, občas to riadne bolelo. Teraz bol čas všetko doriešiť. Robilo nás to príliš zraniteľnými. Pán Ježiš prišiel a oboch nás uzdravil. Strávili sme v tom stane čas, keď sme Ho smeli stretnúť spolu. Neviem, len tuším, čo všetko nádherné nám vtedy ukázal. Čo všetko uvidím, keď to príde.

Perspektíva roka 2006

Perspektíva roka 2006

Tento rok bol pre mňa asi prvý krát poznamenaný skúsenosťou, že na jeho začiatku som prijal od Pána niečo ako perspektívu na nasledujúci rok. Samozrejme, vtedy som vôbec netušil, že aj ďalšie roky zakúsim niečo podobné. Aj predtým som mal skúsenosť s Pánovým vedením. Aj predtým, boli v mojom živote akési obdobia – úseky, ktoré mali naozaj zmysel. Odhaľoval som ich väčšinou až spätne, alebo až spätne som začal rozumieť tomu, čo mi Pán predtým hovoril. Asi aj preto som bol veľmi opatrný v tom ako som to vtedy tlmočil.

Dovtedy som mal vlastne len dvakrát skúsenosť, že ku mne Pán hovoril tak zreteľne vo vnútri o nasledujúcom období môjho života, že si to dodnes pamätám a viem to presne citovať. Bolo to však osobné a len málokedy som sa o tom niekomu zmienil:

Prvýkrát sa mi to stalo, keď som prišiel r.1993 študovať do Bratislavy. Vtedy som pracoval s mládežou už asi rok. Bol to čas kedy sa obrátilo mnoho mladých ľudí akoby “len tak”. Aj ja som bol medzi nimi. Po príchode do Bratislavy som však vnímal ako mi Pán povedal:

Teraz sa budeš venovať môjmu Slovu a modlitbám. Budeš sa pripravovať na službu, do ktorej som ťa povolal.

Boli to len dve vety. Ale úplne stačili na moje preorientovanie sa na “režim prípravy”. Kvôli týmto dvom vetám som takmer každé ráno skoro vstával a študoval Písmo. Kvôli týmto vetám som šiel v Bratislave všade tam, kde som len začul, že sa tam ľudia modlia a naučil som sa vyhľadávať samotu s Pánom aj vo veľkom meste. Tieto dve vety ma viedli 5 rokov počas VŠ. Ba dokonca akoby dodnes dávali spoločný menovateľ celému môjmu životu a službe. Dodnes môžem povedať, že toto sú dve veci, ktoré sú pre mňa najpodstatnejšie: Božie Slovo a osobné hľadanie Božej tváre. Vďaka poslušnosti týmto dvom vetám: sa mi otvorili dvere ku kľúčovým strategickým vzťahom; našiel som svoj domáci zbor; mohol som budovať silný základ môjho života s Pánom na Jeho  Slove a modlitbách. Vlastne môžem povedať, že ešte stále som v tomto “režime prípravy”. Neprestal som s tým a neprestanem, lebo sa to stalo mojou vášňou a spôsobom, ako sa k Pánovi “predieram”.

Druhýkrát sa mi stalo, že ma naplnilo vedomie Pánovho hlasu raz v noci niekedy v r.1995/96. V tom čase som sa modlieval s jednou sestrou za situáciu v Juhoslávii (prebiehala tam vojna, a ona sama bola jednou z utečeniek, ktorej sa podarilo uniknúť zo Sarajeva tesne pred jeho úplným uzatvorením). Niekedy sme sa modlili celú noc. A aj toto bola jedna z tých nocí. stalo sa to niekedy nad ránom okolo tretej. Zrazu sme stíchli, lebo prišiel Pán. Nebolo treba nič povedať, žiadny pokyn. Proste sme stíchli. A Pán ku mne hovoril:

Príde čas, že vyjde hviezda, ktorú budú mnohí nasledovať aj v tejto krajine. A ona ich privedie do Bosny a na Balkán. Budete mnohí a rôzni. Dajte si pozor na to, aby ste dokázali spolupracovať, lebo nepôjde o vás, ale o Moje dielo, v ktorom sa budete navzájom potrebovať.

Vtedy som sa Pána spýtal: Pane, a čo mám robiť teraz? – Niekde vo vnútri som vedel, že to nebude tak skoro. a Pán mi povedal:

Teraz sa budeš učiť cene ohňa, ktorý budeš zakladať s mojimi deťmi v tomto meste.

Znovu: jedna jediná veta, ktorá nasmerovala môj život a dodnes je mojim motorom. Som tu – v Bratislave – preto, lebo ma tu chce On, lebo tu ide o Jeho oheň. Nie som tu pre seba.

Po tomto úvode sa však chcem zamerať na rok 2006. Pred jeho začiatkom som zakúsil niečo, čo verím, že bola Pánova reč o tomto roku. Zverejnil som to vtedy v našom zborovom informátore nasledovne:

...Radšej chcem stáť na prahu v dome svojho Boha, ako zdržiavať sa v stanoch bezbožnosti... (Ž 84,11)

Stalo sa to veľmi nečakane a úplne jednoducho: Otvoril som si tento verš s úmyslom, že sa budem trochu pripravovať na službu slovom na zhromaždení nasledujúcu nedeľu (1.1.2006).... Tento verš bol veršom pre náš zbor na minulý rok a ja sa zvyknem na novoročnom zhromaždení vždy k predchádzajúcemu roku vrátiť. Chvíľu som nad týmito slovami premýšľal, vyznával som, že nie vždy mám takúto stravujúcu túžbu a jasné rozhodnutie držať sa prahu dverí Božieho domu, a nie vždy sa mi darí vyhnúť sa svojvôli... Zrazu som začal vnímať, že ku mne Pán hovorí veľmi tichým, ale tak zreteľným hlasom v mojom vnútri! Hoci som o tom už na novoročnom zhromaždení hovoril, predsa by som s vami ešte raz chcel tieto veci zdieľať. Pána som počul asi takto:

„Je nesmierne vzácne a hrdinské rozhodnutie zostávať na prahu dverí môjho domu. Vôbec to nie je ľahké čo i len zostávať v tejto dobe v blízkosti môjho domu. Moji anjeli žasnú nad tým, keď pozorujú vaše odhodlanie držať sa môjho prahu. Vaše rozhodnutie a vyznanie je pre nich šokujúce, pretože vedia, že odolávať ponukám a príležitostiam, ktoré však majú tendenciu vás odtiahnuť z mojej blízkosti, je veľmi ťažké.... Predsa však toto vaše vyznanie a rozhodnutie sa môže stať pre vás aj kameňom úrazu ak zostanete len pri ňom. Prichádza totiž doba, kedy nebude stačiť zostávať na prahu dverí môjho domu. Prichádzajú veci, ktorým nebudete vedieť čeliť ak môj prah neprekročíte a nebudete žiť priamo v mojom dome. Už nestačí byť na hranici, niekde na polceste. Prah je miesto odkiaľ síce vidíte dovnútra, ale nie ste v tom. Aj vy ste v situácii, kedy viete a tušíte, čo všetko pre vás mám, dokonca, čo všetko túžim a môžem skrze vás urobiť.... Ale nie ste v tých veciach a tie veci nie sú vo vašich životoch. Preto vás môj Duch bude viesť a tiahnuť vstúpiť dovnútra, prekročiť prah, stať sa súčasťou toho, čo robím. Je to pozvanie dovnútra. Len hlboké a vášnivé odhodlanie stratiť nie len veci sveta, ale aj povrchný vzťah ku Mne a k veciam môjho domu vám umožní vstúpiť do vnútra.“

Samozrejme uvádzam to ako niečo, čo verím, že to vravel ku mne Pán. Tak prosím, rozsudzujme to a prosme Pána, aby nás tento rok viedol do všetkého čo pre nás má On. Ja verím, že to bude rok, kedy budeme vnímať toto pozvanie. Možno príde uvedomenie si, že bez skutočnej osobnej prítomnosti Pána v našom živote ani nebudeme chcieť, ale ani vládať žiť ďalej...

Verím, že to bude rok, kedy nás bude Boží Duch viesť k skutočnému zacieleniu na Božie zámery s nami. K zacieleniu s veľkým dosahom na náš každodenný život, vzťahy. Už sa na to všetko čo je pred nami tento rok veľmi teším, aj keď tuším, že to vôbec nebude ľahké. Ale bude to nesmierne uspokojujúce a dávajúce hlboký zmysel našim životom.

Kiež máme milosť nezatvrdzovať si srdcia, keď na ne Pán bude prostredníctvom svojho Ducha, alebo Biblie, alebo nejakej knihy, alebo ľudí... klopať.

 

Zborová 24-ka

Mojim veršom pre ten rok bol tento text:

Žalmy 105:3  Chváľte sa Jeho svätým menom! Nech sa raduje srdce tých, čo Hospodina hľadajú! 4  Dopytujte sa na Hospodina a na Jeho silu, hľadajte ustavične Jeho tvár!

Zobral som to vtedy ako výzvu a zároveň pozvanie od Pána, a tak som sa snažil hľadať Jeho tvár ako to len išlo.

V našom zbore sme hneď v januári otvorili 24-ku na jeden týždeň. Úplne sme prerobili kanceláriu zboru na miesto modlitby. Sám som bol z toho šokovaný, že sa to nie len že podarilo zrealizovať, ale že sme pre veľký záujem pokračovali aj druhý týždeň. A bolo z toho mnoho požehnania, osobných prebudení a stretnutí s Pánom…

Znovu sa mi potvrdilo to, že potrebujeme robiť presne toto: maximálne roznecovať spoločné modlitby spôsobom, ktorý by bol jednak kreatívny a jednak otvorený pre všetkých. Som presvedčený, že viac ako modliť sa môžeme v Bratislave urobiť až potom, čo sa skutočne nasadíme a vydáme modlitbám za naše mesto. Verím, že toto je jedna z hlavných výziev od Pána pre cirkev v Bratislave: MODLITE SA!

Náboženský duch.

V máji na našej skupinkovej víkendovke jedna sestra prijala tieto prorocké veci, ktoré – myslím – ako vtedy tak aj dnes sú pre mňa varovaním. Šlo o konfrontovanie náboženstva – náboženského ducha. A pri tom sme vtedy vôbec o tom nehovorili a nerozoberali túto oblasť nášho ohrozenia!

13. mája 2006 na skupinkovej víkendovke v Častej sa mi tesne nad ránom sníval zvláštny sen

Prechádzali sme sa s priateľmi po háji zaliatom slnečnými lúčmi, bolo to pekné miesto.

Uvideli sme niekoľko ľudí, ležiacich na zemi. Boli ako unavení a vyčerpaní po boji, ležali a oddychovali. Niektorí sa už zdvíhali a odchádzali po svojich.

Zaujalo ma to, chcela som im pomôcť na nohy, alebo zistiť čo sa stalo.

Keď som sa chcela skloniť nad jedným z nich, ktorý mal oblečenú zvláštnu uniformu, s krásnymi zlatými výložkami na ramene, z druhej strany sa priblížilo veľké zviera.

Na prvý pohľad vyzeralo ako lev. Šlo pomaly a dôstojne.

Za levou hlavou sa jeho telo ale pohybovalo v oblúkoch, vlnením, ako dlhá ryba, či skôr úhor a chvost sa strieborne leskol a bol ako rybí.

Priblížilo sa k ležiacemu v uniforme z druhej strany ako sme stáli my a zaútočilo....

Pohrýzlo ho do tváre, nečakane a hnusne.

Na zlomok sekundy som uvidela jeho zuby, uvedomila som si, že nevyzerajú vôbec ako zuby leva.

Boli dookola celej tlamy v súvislých kruhoch a vo viacerých radoch ako u žraloka, ostré ako pílky a dokonca akoby rotovali oproti sebe , bola to drviaca, nebezpečná , čudná tlama.

Po rýchlom útoku zviera zmizlo a my sme sa skláňali nad zraneným so snahou pomôcť a pochopiť čo sa vlastne stalo.

Celý čas som necítila žiaden strach, bola som tam ako pozorovateľ, ktorý len sleduje z úžasom zvláštne veci a snaží sa dozvedieť čo najviac.

Sen sa mi hlboko vryl do mysle, hlavne niektoré detaily.

Cez deň som nad tým dumala a keď som myslela na to zviera, nečakane mi do mysle vhuplo slovo Náboženský duch.

Zrazu mi svitlo, že zvláštne zviera predstavovalo Náboženského ducha.

Ale aj tak som ten sen veľmi nechápala.

Nechala som si to pre seba.

Na večerných modlitbách sme sa modlili za seba navzájom a modlitba za mňa znela:

Pane daj Milosť aby prestala triediť a posudzovať ľudí podľa spoločenstiev a náboženstiev . Aby im vedela byť modlitebnou podporou. Aby vedela slúžiť zraneným a potrebným, bez ohľadu na spoločenstvo do ktorého oficiálne patria.

Už dlhší čas prosím Pána o to, aby som presnejšie vedela, aké bude zameranie mojej služby, a na čo vlastne budem najlepšie použiteľná.

Niečo som už tušila, ale chcem mať veci jasné a jednoducho potvrdené.

Tento sen mi presne ukázal, že budem pomáhať dvíhať ranených a že je dobré vedieť o pôvode rán ktoré majú.

Pán mi ho dal takmer 20 hodín dopredu, lež sa za mňa súrodenci modlili presne triafajúcu modlitbu, bez toho že by o sne vedeli. Jasne mi dal najavo o čo pôjde. Som mu veľmi vďačná za Jeho spôsob, akým so mnou jedná. Nikto nie je ako On.

Napĺňa ma obrovskou bázňou , nemým údivom, vďačnosťou , slzami, spevom a tichučkým smiechom.

 

Vtedy som k tomu dopísal tento komentár:

Naozaj považujem tento sen za veľmi dôležitý a urgentný nie len pre Danku, ale pre každého z nás. My totiž môžeme byť obeťami tohto náboženského ducha, alebo naopak jeho nástrojmi pre zraňovanie iných... A zrejme sme buď jednu, alebo obidve takéto skúsenosti s náboženským duchom zažili...

Zaujala ma skutočnosť, že dotyčný pohryzený človek v tom sne mal na sebe uniformu s nápadnými zlatými výložkami. Myslím, že tu je potenciálne miesto kde, dostáva náboženský duch príležitosť: a síce kde sa chceme odlišovať, kde bazírujeme na svojej špecifickosti, kde zdôrazňujeme svoje postavenie a hodnosť v Božom ľude. (L 22,26)

To sú často veci, ktoré vyzerajú veľmi dobre, dôležito, duchovne.... v skutočnosti nás však odvádzajú od cieľa, od toho čo je naozaj dôležité a o čo tu ide.

Kiež je nám aj tento sen varovaním pred náboženskými spôsobmi farizejov, ktorí si o sebe mysleli že sú ti „naj“ a pri tom nedokázali spoznať a prijať Božieho Syna práve kvôli všetkým ich náboženským predsudkom a presvedčeniam. Naopak: stali sa Mu tou najväčšou prekážkou a odporcami. Som presvedčený, že mnoho z toho kvasu farizejov a zákonníkov je v každom z nás. (Mt 16,6.11-12)

Nuž bdejme a nedajme sa znovu priahať do toho jarma náboženského farizejského otroctva! Veď sme boli povolaní ku slobode a ku chodeniu v pokore a láske!

Myslím, že aj toto bol a stále je - aspoň pre mňa – ďalší prah, ktorý potrebujeme prekročiť, ak máme vstúpiť do vnútra Božieho domu, do Jeho zámerov pre nás. Potrebujeme jasne prekročiť náboženstvo – doslova zomrieť sebe a svojim ambíciám. Nemôžeme si dovoliť mať viac Pánov. Nemôžeme si dovoliť pestovať naše ľudské presvedčenia, pozície, ambície, tradície... Je len jeden Pán. A my Mu buď patríme a slúžime, alebo si Ho privlastňujeme a používame. A to sú dve diametrálne odlišné veci. Rozdiel medzi nimi je ako medzi životom a smrťou, svetlom a tmou, pravdou a lžou. Aj teraz mám hrôzu a rešpekt pred týmto zvodom, keď o ňom píšem.

Dávidkov sen

Boh nám dal deti, ktoré si naozaj, ale NAOZAJ chce ešte v budúcnosti nesmierne použiť. A pri tom si to tak málo uvedomujeme! Tak málo sa za to modlíme a tak málo to naozaj chceme a čakáme! Zrejme o to väčšie bude naše prekvapenie a šok, keď sa Boh začne našich detí viditeľne dotýkať. Možno aj toto je jeden z tých prahov, ktorý potrebujeme prekročiť: postoj k úlohe detí, k ich viere, k ich povolaniu, k Božiemu pôsobeniu v životoch maličkých. Tu je sen zo septembra 2006, ktorý mal jeden – vtedy 5ročný -chlapček z nášho zboru:

Milí bratia a sestry, chcela by som Vám na povzbudenie pretlmočiť sen nášho synčeka Dávidka.

Stalo sa to pred niekoľkými týždňami. Bola nedeľa a keď sme poobedovali, ja som si ako obyčajne, išla s Dávidkom trochu oddýchnuť. Keď sme sa zobudili, zbadala som, že je ako vymenený, jeho oči žiarili zvláštnym jasom a bol veľmi rozrušený. Bolela ma hlava. Keď som to povedala Dávidkovi, prehlásil, že sa bude za mňa modliť, aby ma Pán Ježiš uzdravil. Položil na mňa ruky a modlil sa za mňa. Bolo mi hneď lepšie.

Potom mi povedal, že sa mu sníval zvláštny sen. Začal mi ho vzápätí rozprávať so všetkými detailmi. Musím poznamenať, že Dávidko nám ešte nikdy nerozprával o svojich snoch, väčšinou si ich ani nepamätal. Budem sa snažiť vyrozprávať Vám ho jeho slovami:

„Boli sme všetci traja (ja, maminka a ocko) v lese a išli sme na hríby, ale bola to Božia cesta. Vedel som, že je to Božia cesta. Zrazu prišiel zlatý koč (ohnivý zlatý koč) a vzal nás do neba. Tam bol tiež les a lúka a boli tam také zlé zvieratá ako vlk, puma, ale tam v nebi boli dobré, lebo vlk a puma ležali s ovečkou, oblizovali sa, labkami hladkali a mali sa radi. A potom som sa stretol s Pánom Ježišom. Hneď, ako som Ho zbadal, Pán Ježiš vystrel ku mne ruky, ja som Mu vyskočil do náručia, dal som Mu na líce pusu, aj On mne a obaja sme sa objímali. A potom aj my všetci traja sme Ho objímali. Ja som Mu otvoril srdiečko a On ma naplnil láskou. Videl som aj Ocka Pána Ježiša. Všade bolo veľa anjelov. Bolo tam biele svetlo a Pán Ježiš bol tiež celý v bielom, aj anjeli. Pán Ježiš mal zahalenú tvár, že som Mu nevidel oči a nos, iba ústa, ale vedel som, že to je On. Dovolil mi sedieť v Jeho kresle (tróne), bolo také mäkučké, že som si v ňom aj trošku zdriemol. A dovolil mi vyskúšať aj Jeho korunu. Potom nám dal zlaté prstene, ktoré mali maličké kamienky. Potom mi Pán Ježiš povedal, že keď vyrastiem, príde si po mňa, i po nás. Vtedy spadne na Zem kniha, stôl a zlatá čaša. Bude to veľký stôl, väčší ako naša izba, za ktorým sedel Pán Ježiš a my sme s Ním jedli. Anjeli boli všade okolo nás.  Pán Ježiš čítal z tej knihy, ale nikto o tom vonku nebude vedieť. Mne to zrazu prebleskne hlavou a ja budem vedieť, že to je ten Deň.“

Kresťania v meste.

Bol to rok kedy sme na pôde mesta viacerí pastori zakúšali silný impulz ku hľadaniu spoločného zápasu za naše mesto. Myslím, že to bolo vtedy silné klopanie od Pána, aby sme prekročili prah bežných vzťahov a vstúpili do ďaleko hlbšej jednoty, vzťahov, spolupráce, spoločného zápasu za mesto. Jeden z pastorov tento čas nazval „momentum“, pretože nám bolo jasné, že je to od Pána, že je to On. Dnes až žasnem nad tým, aké to bolo intenzívne v porovnaní s tým, čo zažívame teraz. Osobne si myslím, že aj toto bol jeden z tých prahov, ktorý sme mali prekročiť. Vtedy sme do toho vstúpili.

• Prvý krát sme urobili konferenciu, ktorá mala názov „Kresťania v meste“.
• Prvý krát (a zatiaľ aj jediný krát) sme urobili verejný okrúhly stôl pastorov v Bratislave (ktorí boli ochotní verejne zdieľať túto víziu). Bola to moderovaná diskusia s možnosťou pre ľudí pýtať sa…

• Prvý krát sme sa snažili tlmočiť jemne a zároveň jasne túto víziu. Prvý krát sme napr. urobili predvianočný banket pre všetkých duchovných v Bratislave, kde sme chceli vyjadriť jednak vďaku za mnohú a rôznu službu duchovných a jednak aj hovoriť na tému „kresťania v meste“.

• V tomto roku sme začali hovoriť vážne o príprave celoročnej 24-ky (miestnosti pre nonstop modlitby počas jedného roka). A to ma dostávalo “do varu”. to bolo presne o tom, čo som vedel, že Pán chce, a že to toto mesto nevyhnutne potrebuje.

Aj dnes sa pozerám na rok 2006 ako veľmi dôležitý – doslova medzníkový. V Bratislave sa začalo niečo, čo by sme si len rok predtým ani len nedokázali predstaviť: tak intenzívne volanie po skutočnej jednote Božieho kráľovstva. Isto iste to bolo niečo z neba. A isto iste to nemalo byť len na jeden dva roky! Tento prah sme boli vyzvaní prekročiť. Bojím sa však, či sa dnes nevraciame naspäť. Rok 2006 bol práve o vášni po Pánovej prítomnosti, blízkosti a jednote s Ním. Čím sa Mu viac priblížime, tým bližší si budeme a tým vzdialenejšie nám budú naše vlastné denominačné a zborové identity.

Verím, že Boh nás postupne vedie a pripravuje na niečo, čo si ani len hmlisto nedokážeme predstaviť. A prah jednoty a spolupráce v Duchu Svätom je jeden zo základných, ktorý potrebujeme prekročiť, aby sme vstúpili do týchto Božích zámerov s nami. Boh nás tiahne do svojej blízkosti. A pokiaľ sa Ním necháme viesť, zakúsime aj toto jeho volanie po extravagantnej jednote. Uposlúchnuť toto volanie však znamená skutočný boj s náboženským duchom. A práve tento rozmer boja si zrejme tragicky neuvedomujeme. Jednotu Ducha si potrebujme vybojovávať. Pokiaľ však nebudeme ako deti, pred Pánom bosí a nahí, hľadajúci Jeho kráľovstvo na prvom mieste..., potom si tento boj na život a na smrť, boj so sebou samým, so svojou vlastnou náboženskou pýchou..., ani len nevšimneme. Tento boj bojujú naozaj len tí, čo Boha skutočne hľadajú.

Zhrnutie konferencie Kresťania v meste – a zároveň niečo z atmosféry tohto roku  - si môžete prečítať TU.

Už len pripomenutie si týchto vecí roka 2006 konfrontuje našu situáciu dnes. toto je jeden z dôvodov, prečo pri hľadaná Pánovej vôle – Jeho Slova pre nás – používam takéto spätné zrkadlo. Pri jazde autom je spätné zrkadlo nesmierne dôležité. Pohľad dozadu a do bokov je strategický aj pre nás. Preto pripomínam veci, ktoré sme zažívali v minulosti a slová, ktoré nám Boh hovoril.

Samozrejme, pokiaľ chceme, aby k nám Boh hovoril o budúcnosti, musíme Mu dovoliť, aby k nám hovoril aj o našej minulosti a prítomnosti. Musíme brať vážne Jeho reč a Jeho konanie s nami. V tomto je Biblia pre nás unikátnym príkladom. Boží ľud si musel nie len že matne pamätať, čo Boh konal v minulosti, ale musel si to rok čo rok všetko oživovať. A proroci v Písme do veľkej miery len pripomínali, čo Boh robil a hovoril v minulosti. Proroci vždy spájali minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Pre správne porozumenie Božiemu vedeniu to isté potrebujeme aj my: správne rozumieť a interpretovať minulosť; byť úplne otvorení čeliť Pravde Božieho Slova a zjavenia v prítomnosti; a na základe toho počuť od Pána a prijímať strategickú perspektívu do budúcnosti, ktorá nás povedie k múdremu konaniu v prítomnosti.

Preto  chcem znovu pripomínať to, čo považujem za niečo Božie pre seba, pre naše mesto a krajinu.

Prosím, vráťte sa aj vy o niekoľko rokov!. Vráťte sa k tomu, čo ste niekedy od Pána počuli a prijali! Znovu si to pripomínajte a uchopujte v modlitbách! Podržte Pánove slovo a Jeho vedenie! Nenechajte si to ukradnúť! Nepúšťajte to do zabudnutia! Ak je to možné, vráťte sa aj k tomuto roku 2006 (ale aj ostatným)! Vráťte sa k archívom vo vašej emailovej pošte, alebo denníkom. Pokúste sa hľadať – doslova pátrať po tom, čo Boh robil vo vašom živote! Skúste vystopovať etapy vo vašom živote, ktorým by ste mohli dať nejaký nadpis! To všetko vám môže nesmierne pomôcť zorientovať sa odkiaľ a kam idete. Verím, že pokiaľ získate takýto pohľad čo i len na posledných 5 rokov vášho života, veľmi vám to pomôže rozumieť sebe, i Pánovi.

Iné prorocké pohľady na rok 2006

Možno nám pomôže porovnať aj iné prorocké pohľady na tento rok. Bude to síce optika celosvetová a nie až tak konkrétne zacielená na Bratislavu a Slovensko. Predsa však som bol šokovaný, keď som sa v priebehu roka dostával k týmto prorockým slovám, do akej veľkej miery to korešponduje s tým, o čom Boh hovoril aj ku mne.

Rick Joyner

James Goll

Steyne Danny

Dutch Sheets

Tento rok bol evidentne o tomto:

• Boh nás Boh tiahol ku Nemu, ku hľadaniu Jeho kráľovstva – Jeho kraľovania – vlády.
• Išlo o prekročenie našich prahov, o vykročenie – doslova vstúpenie –  do niečoho, na čo sme sa dovtedy len pozerali, o čom sme dovtedy len vedeli, že by to bolo dobré, a že je to Božie.
• Bolo to pozvanie, pohnutie k rozhorleniu sa pre Božie veci.
• Verím, že aj preto sme tak silne boli v duchu pohnutí, lebo sme sa museli vymaňovať z niečoho, čo technicky nazývam duch náboženstva. Skladali sme svoje výložky z pliec a svoje denominačné tričká.
• Bol to čas, kedy sme si živo mohli uvedomiť, ako nás chce Boh spojiť v jedno telo Kristovo, v jednu cirkev, stádo, vojsko…

Myslím, že na záver je na mieste otázka: Nakoľko sme v tomto všetkom aj zostali, a ešte viac v tom pokračovali? Jedna vec je totiž zakúsiť isté Božie pohnutie a rozvlaženie  a niečo celkom iné je byť verný a vydaný Bohu v zápase o  “mesto, ktorého staviteľom je Boh” (Žid 11,10).

Výzva prekračovať prah dverí Božieho domu smerom do vnútra neprestala byť aktuálna.

Prorocké slová pre Bratislavu a Slovensko

Urobíme niečo s tým, k čomu nás Boh pozýva?

Chcel by som pripomínať prorocké slová, ktoré ku nám Boh hovoril. Verím, že je to dôležité. Jednak aby sme znovu roznecovali Boží oheň; jednak aby sme to skúmali; a jednak, aby sme vôbec mohli počuť, čo Boh hovorí teraz...

Proroctvá samozrejme treba rozsudzovať podľa Písma a vnútorného svedectva - rozlíšenia v Duchu Svätom. Dobré však sme povinní podržať (1Tes 5,21) a nie zabudnúť, alebo pasívne čakať, či sa niečo z toho naplní. Na základe proroctiev máme bojovať výborný boj viery (1Tim 1,18). Proroctvá nie sú horoskopom – predpovedaným scenárom. Proroctvá sú Pánovým zdieľaním s nami, poodhalením toho, čo je v Jeho srdci. Proroctvá sú aj Jeho pozvaním ku aktivite, k pohnutiu sa tým smerom, ku hľadaniu, horleniu, modleniu sa...

Dovolím si dokonca povedať, že proroctvá sú aj skúškou. Pán čaká, čo s tým urobíme. Čaká, čo sa stane v našom srdci. Akoby nás prorockým slovom skúmal a testoval. Proroctvá nie sú zďaleka len informáciou, či potvrdením. Sú akoby Pánovou výzvou a otázkou. Sú preverením našej viery, chudoby v duchu, hladu a smädu po Božej spravodlivosti...

Akoby sa Pán pýtal: „Môžem im dôverovať? Budú mi veriť? Odovzdajú sa tomu, čo pre nich mám ja? Budú zlomení pre svoje mesto a krajinu? Prijmú moje túžby a sny za svoje?“ Akoby Pán aj dnes hľadal čo i len jedného muža, ktorý by sa postavil do medzery za svoje mesto a národ. A ja verím, že to nie je „akoby“. Verím, že je to o tom. Dnes Boh hľadá niekoho, kto neostane pasívny.

V posledných rokoch ma zaujal fakt, že Pán nám znovu hovoril akoby to isté. V Bratislave slúžili štyria veľkí Boží služobníci – a akoby ku nám unisono zaznievalo to isté.

Uvediem tri prepisy častí ich kázní a u dvoch len moje spomienky z ich kázní, ktoré vo mne ostali a stále rezonujú.

David Wilkerson (2003, Bratislava):

„Táto krajina, a hovorím to prorocky, je kľúčovým národom. Je to malá krajina. V mojom meste New York je viac ľudí ako v celej vašej krajine. Kážem v meste ktoré ma viac ako 17 miliónov obyvateľov. Ale v pohľade na to, čo Boh chce urobiť v Európe, tento slovanský národ je kľúčovým národom. A dovoľte mi aby som vám povedal, čo prežívam, že ma Svätý Duch vedie povedať. Z tohto zhromaždenia, z tohto stretnutia, počas týchto 2,5 dní Boh plače a hľadá, a volá, hľadá ľudí, hľadá muža, ženu, mladých ľudí, ktorí povedia: „Bože, zatras touto krajinou. Nech som súčasťou toho. Použi si ma. Pane vezmi tú lenivosť z môjho srdca. Urob ma nespokojným. Učiň, aby som sa cítil z toho mizerne. Nech nikdy neprijmem veci také ako sú. Použil si si Daniela. Použi si aj mňa.“ On si ťa chce použiť, chce ťa zlomiť, chce to urobiť teraz, mnohých ďalších. Už mesiace k tebe Boh hovoril, mesiace. A jedno z tých najväčších vyliatí Svätého Ducha sa môže začať dnes na tejto bohoslužbe, práve teraz. Môže sa to rozšíriť po celej Európe, pretože Boh hovorí, že si používa to, čo je v očiach sveta bláznivé, aby zahanbil múdrych. On si nepoužije veľký národ Ameriky. On si použije človeka z malej krajiny ako je táto.“

Nahrávky zo služby Davida Wilkersona a jeho syna Garyho v Bratislave v r.2003 nájdeš v časti Biblické základy na tomto blogu.

Roland Seow (2007, Bratislava):

„Prorokujem, že v rokoch, ktoré sú pred nami a nebude to mnoho rokov, bude to čoskoro. V tomto meste budú megazbory. Zbory sa budú rátať na tisíce, dokonca až desaťtisíc. Mnohí pastori, ktorý spoluorganizovali túto konferenciu budú vidieť ako ich zbory rastú a rastú, a stanú sa pastormi megazborov. Je tu jedno slovo varovania. Nestaňte sa pyšnými z toho, keď dorastiete do takej veľkosti. Videl som padnúť veľa pastorov megazborov kvôli pokušeniam a vyhoreniu. Ale Boh požehná Cirkev na Slovensku a stane sa mocnou silou v Európe. Boh pozdvihne úžasné talenty a služby. Povstanú nový prorocký príhovorcovia, ktorí budú mocne pôsobiť v tejto krajine a budú známi v celej Európe. Budú tu veľkí apoštolskí otcovia. Budú tu nové uzdravovacie služby. Povstanú mnohí kresťanskí podnikatelia, ktorí budú prosperovať a budú podporovať Cirkev a službu tejto krajiny. Budú schopní podporovať misie za hranicami Slovenska. A na tomto kontinente povstanú nové misijné úsilia. Tak hovorí Pán tejto krajine.“

MP3 nahrávky z konferencií KvM nájdete TU.

Chris Field (2008, Bratislava):

Hovoril o ohni z neba, ktorý je tam špeciálne pripravený pre Bratislavu. Ohni, ktorý keď si prídeme vziať zapáli nás, náš národ a bude sa šíriť ďalej do Európy.

MP3 nahrávky z konferencií KvM nájdete TU.

 

Ulf Ekman (2007, Bratislava)

„Tak hovorí Duch živého Boha: Naozaj urobím prácu vo vašom strede, z ktorej budete udivení. Skutočne sa dotknem vašich sŕdc takým spôsobom, že budete prekvapení až šokovaní. To, čo ste si nemysleli, to čo ste neplánovali, to, čo by neprišlo do vašej mysle ani v najdivokejšej fantázii, sa stane. Len počkajte a uvidíte. O tri mesiace od teraz, áno o šesť mesiacov, o rok a pol budete prekvapení z toho, ako sa veci zmenili. Skutočne spájam sily, skutočne mením okolnosti, skutočne spájam srdcia. To, čo sa deje takpovediac pod povrchom a nie je to možné vidieť, bude čoskoro evidentné v prirodzenom. A nikto to nebude môcť zastaviť. Áno, príde navštívenie a za navštívením ďalšie navštívenie. A skutočne otvorím brány a ľudia vojdú do vnútra. Ale tak isto, hovorí Duch Boží, budem konať prácu zmeny. Takým spôsobom, že dokonca aj sami poviete „nemal som ani len poňatia, že musím prejsť cez tieto zmeny“. Ale neskôr povieš tieto slová: „Som tak šťastný, že som učinil pokánie. Som tak šťastný, že som pokoril svoj život. Som tak šťastný, že to obdobie zimy, ten čas drsného zimného obdobia v mojom živote bol roztopený skrze Ducha svätého...“.Áno, hovorí Duch živého Boha; budete vidieť v takých cykloch piatich rokov ako sa budú v Európe rapídne meniť veci. A budete počuť, že sa to deje aj priamo tu, v centre Európy. Veci začnú nachádzať svoje správne miesto, a tak budú nepriateľove plány zastavené, tie jeho plány, áno, tie jeho veľmi prepracované plány, budú zastavené Cirkvou živého Boha. Pretože zo vzťahu so Mnou budete chodiť v skutočnej autorite, budete chodiť v skutočnej moci. A dokonca, aj keď to vyzerá, že ste malí a nevýznamní, áno, ako keby ste boli ničím, nemáte sa báť, pretože Ja som vám dal kráľovstvo. Pretože Mne sa zaľúbilo vo vás. A skutočne vás použijem, hovorí Pán. A národy Európy budú znova vidieť, znova uvidia, ako vychádza slnko, znova uvidia brieždenie, znova uvidia moju tvár. Ja som vás neopustil, Ja som vás nezanechal. Ja vás navštívim. Ja v tento deň ukážem svoju moc. A tak vám hovorím: Modlite sa, modlite sa, modlite sa a znova vám hovorím hľadajte moju tvár. Modlite sa, modlite sa, modlite sa a znova vám hovorím povstaňte a poďte ku mne. A skutočne vás použijem v tento deň a v túto hodinu, hovorí Duch Boží.

Je čas pre Európu. Boh oslobodil východnú Európu, aby vás pozdvihol, aby ste vyliali svoju vieru do západnej Európy. Preto vás oslobodil. Západná Európa potrebuje vieru východnej a strednej Európy. Inak západ zomrie. Ale západ nezomrie - ak vy budete poslúchať, my budeme žiť. Prišiel som preto, aby som povedal a priniesol toto slovo.“

MP3 záznam z tejto služby U.Ekmana si môžete stiahnuť TU.

Ulf Ekman (2009, Bratislava):

Hovoril o Slovensku ako o kľúčovej krajine pre veci, ktoré chce Boh robiť v Európe. O tom, že skončil čas zúfalstva a nastáva čas kedy si Pán Ježiš prichádza obnoviť svoju nevestu Cirkev. Čas kedy Pán Ježiš ešte raz navštívi Cirkev v Európe, pred tým ako si pre ňu príde. Hovoril o tom, že naša krajina bude vysielať misionárov.

MP3 nahrávky z konferencií KvM nájdete TU.

A na záver ešte jedna citácia Davida Wilkersona z 2003:

„Viete Boh sa snaží hovoriť k tomuto národu. On chce hovoriť k tvojej krajine. A ja vám chcem povedať, Boh si nepoužije amerického evanjelistu. On si nepoužije nemeckého evanjelistu. On si nepoužije niekoho zo Švajčiarska, alebo Švédska alebo iného národa. Keď Boh bude nadprirodzene jednať v tejto krajine bude to cez muža z tejto krajiny. Obyčajného muža, ktorý si povie: „Bože, už viac nemôžem hrať hru! Som z toho chorý! Ó Bože, ja chcem Tvoj dotyk! Ja chcem Tvoje pomazanie! Ja chcem vidieť duše zachránené! Ja nechcem byť len pastierom stáda, ktorý potešuje svojich ľudí. Ja chcem byť príklad pre Tvoj dotyk.“

Povstáva vo mne otázka: Urobíme niečo s tým, k čomu nás Boh pozýva? Alebo si v budúcnosti vypočujeme opäť to isté z úst nejakého iného Božieho služobníka a budeme sa diviť, prečo nám nepriniesol nič nové a prečo zostávajú veci v našich životoch, zboroch a meste „po starom“?

Má zmysel ešte robiť ďalšie konferencie bez toho, aby sme vošli do skutočného hľadania Pánovej tváre? Nie je už najvyšší čas zvolať cirkev k modlitbám a pokániu?

Uvedomujem si že toto sú otázky postavené „na hranu“ a môže sa zdať, že sa stavajú voči mnohým našim dobrým úmyslom, plánom a aktivitám v cirkvi v Bratislave.

Predsa ich však kladiem vzhľadom na to, o čom verím, že ku nám Boh hovoril. A možno tieto otázky sú aj v tebe. Možno aj tebe Boh dáva nespokojnosť do srdca a vášeň po niečom nebeskom, čo by naozaj toto mesto a našu krajinu zmenilo. Možno aj teba Duch Svätý mobilizuje k tomu niesť bremeno a snívať veľký sen. Ak je to tak, tak som pre teba hlasom, že v tom nie si sám.