MODLITEBNÍK V KOŽI KAZATEĽA

Rozhovor s Michalom Kevickým, kazateľom zboru Viera Bratskej jednoty baptistov v Bratislave (máj 2006)

Mnohí si myslia, že aby sme niečo označili slovom „pravý chlap“, „ozajstný muž“, musí to mať výšku aspoň 180 a váhu k tomu primeranú, biceps slušne vyvinutý a musí to byť aspoň jemnučko mačovské a brunátne zároveň. Už vidím čitateľskú skepsu vo vašich tvárach, nesúhlas, že veď predsa vieme, že to tak nie je. Ak viete, dobre. Ak neviete, tak vám chcem predstaviť dôkaz: nie je brunátny, nie je mačovský, vysoký je 165 centimetrov a skoro primerane k tomu váži, bicepsy som nemeral. Ale poznám ho a môžem povedať: je to ozajstný muž. Ozajstný Boží muž. Michal Kevický.

Michal, pridaj ešte zopár popisných faktov.

Takže: vek 30, ženatý s Evou, 2 deti, štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, narodený v Košiciach, vyrastený v Lučenci. Som jeden z dvoch kazateľov zboru Viera v Bratislave, je to zbor Bratskej jednoty baptistov.

Čo ťa priviedlo ku viere v Boha?

V živote som o Bohu nič nepočul a nebol som vychovávaný k viere. Po nežnej revolúcii som zistil, že sme evanjelická rodina. Rodičia chceli, aby som absolvoval konfirmáciu (potvrdenie krstného sľubu – podobné birmovke), na čo som sa im vysmial. Ale ako poslušné dieťa som to absolvoval, aj keď som mal svoj život, o ktorom rodičia nevedeli. Potom sa mi dostala do ruky kniha Život po živote, o prípadoch klinických smrtí. Tá pravdepodobnosť existencie nejakého života po smrti sa mi zrazu zdala príliš veľká. Vtedy som začal mať otázky. A začali sa aj moje prvé modlitby, hoci boli ako kričanie k betónovému stropu. Pokračovalo to snahou o zmenu a keď to veľmi skrátim, začal som chodiť na stretnutia evanjelickej mládeže, kde som naberal vedomosti o Biblii, o tom, akí by sme mali byť. Raz ma poslal náš farár na konferenciu pre pracovníkov s mládežou, rodila sa organizácia Sieť. Konferencia bola pre mňa veľkým zážitkom, vrcholilo moje zistenie, že Boh existuje. A vrcholilo moje zúfalstvo v tom, ako veľmi som Ho chcel osobne spoznať. Takže keď som na tejto konferencii videl stovky mladých ľudí, ktorí evidentne niečo prežívali s Bohom, tak som to nevydržal. Zavrel som sa do izby a konečne som sa modlil s tým, že som veril a myslel som to vážne. Vtedy som mal 17. Bolo to v podstate po takom 1,5 roku hľadania, snahy o to, aby som zmenil svoj život a tvrdého zistenia, že som nedokázal nič viac, ako prestať fajčiť. Moja prvá modlitba bola: Pane verím, že existuješ a ak sa Ti podarí zmeniť môj život, tak nech sa Ti páči.

Zmenil sa tvoj vzťah s Bohom za tie roky?

Zmena je hlavne vo mne, lebo Boh na mne odviedol neuveriteľný kus práce. V období obrátenia som bol 17 ročný chlapec, ktorý okúsil hriech, nečistotu. Mal som rozsypané sebavedomie, bol som samotár, introvert a zmietaný tým, ako ma berie okolie, trasúci sa pred budúcnosťou. A čo sa týka vzťahu s Pánom, nechcem nikdy stratiť prvú lásku k nemu a môžem povedať, že narastá a že Ho hľadám ešte zúfalejšie. Vtedy na začiatku som bol slobodný, nestál som v nijakej väčšej zodpovednosti. Ale teraz ovplyvňujem životy ľudí a nie je to sranda. Je veľmi ťažké vidieť ľudí, ktorým neviem pomôcť. A zároveň zápasiť o vlastnú svätosť, o vlastnú rodinu. Takže dnes si uvedomujem omnoho väčšiu potrebu Božej milosti a zúfalo po nej volám.

Začal si študovať v Bratislave na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Ako si spomínaš na tie roky?

Boli sme prvý ročník po nežnej revolúcii, veľmi početný. Väčšina prežila niečo podobné ako ja. Pre nás to boli roky prvej lásky. Hľadali sme Pána, modlili sme sa v izbách, v pivniciach. Evanjelizovali sme po uliciach. Do školy sme chodili s gitarou. Rozdávali letáky. To veľmi vystrašilo vedenie fakulty, profesorov a aj našich farárov. Začalo sa o nás hovoriť, že sme sektári, takže zhruba po 3 mesiacoch som stratil možnosť slúžiť v domácom zbore. Prestal som cestovávať domov. Cestoval som tak raz za mesiac. Moje miesto začalo byť viac a viac v Bratislave.

Si dnes v Bratislave spokojný?

Viem, že som momentálne tam, kde ma Boh chce mať. A tuším, že príde deň, kedy pôjdem ďalej. Chcem byť na ten deň pripravený, a tak využívam terajší život v Bratislave.

Ako si sa stal kazateľom? Bolo to jednoduché?

Nevedel som, že to bude služba kazateľa. Študoval som za evanjelického farára a všetko čo mi Pán vtedy povedal, bolo že ma povoláva do služby. Myslel som si, že to bude práve služba evanjelického farára. Keď som prišiel do Bratislavy, začal som sa učiť, že potrebujem čakať na Pána a pýtať sa Ho. A že nemusím byť evanjelickým farárom. Teraz to znie veľmi jednoducho, ale vtedy to bolo veľmi ťažké. Celé okolie, rodina a autority ma tlačili, aby som sa stal evanjelickým farárom. A nielen mňa, ale aj všetkých mojich spolužiakov. Dovoliť v takomto tlaku Bohu, aby mi hovoril o nejakých iných alternatívach nebolo jednoduché. Napriek tomu som to spravil. Myslím, že ku koncu prvého ročníka mi bolo už jasné, že nebudem vedieť vykonávať zamestnanie evanjelického farára. Preto som hľadal Pána a pýtal sa Ho: Pane, čo máš pre mňa? Teraz som Mu vďačný, že už vtedy som mohol počuť Jeho hlas. Zvláštnym spôsobom ma Boh priviedol do zboru Viera, kde som dodnes. Už ako študent som začal viac slúžiť ľuďom, posledný rok som pracoval dokonca na tretinový úväzok. Takže bolo to aj povolanie od zboru, aby som postupne prešiel do služby na plný úväzok.

Zápasil si s nejakými pochybnosťami?

Ale jasné, že áno. Viac-menej som si stále myslel že na to nemám. Dnes to viem už na 100%. Z jedného prostého dôvodu. Viem, kto zhruba som, na čo mám a na čo nemám. Vtedy som sa mnohé veci začal učiť na vlastných chybách. Už vtedy som sa cítil trošku neprirodzene, ako modlitebník zašitý v koži kazateľa. Na semafore Božieho vedenia som však nevidel ani červenú, ani oranžovú a tak som to vzal ako zelenú. Boli to veľmi ťažké roky, ale na druhej strane som sa naučil niečo viacej o Božom povolaní pre môj život. Dokonca som sa naučil jednu dôležitú lekciu: Boh nás vedie, keď sa pohybujeme. Keby som len čakal a pýtal sa, nepočul by som Jeho hlas. V Izaiášovi, 30. kapitole je jedno zasľúbenie, že budeš počuť môj hlas, keby si chcel odbočiť napravo alebo naľavo. A dnes viem, že takto to funguje, keď sa ja pohnem, či správnym alebo nesprávnym smerom, zažijem ako Boh ku mne hovorí. A už sa nebojím tak veľmi urobiť chybu. Skôr sa bojím, aby som nezostal stáť v pasivite.

Čo by si odporučil ľuďom, ktorí sú v podobnej pozícii ako ty kedysi?

Nech si prečítajú o povolaní Božieho muža Mojžiša, prvé kapitoly 2. knihy Mojžišovej - ako sa Mojžiš vyhováral: Pane, čo poviem tým ľuďom? Druhá výhovorka bola: „Pane, aké máš meno, ako ťa im predstavím, veď ja sám ťa nepoznám“. Tretí argument Mojžišov bol: „Pane ako ich presvedčím? Daj mi nejaký dôkazový materiál do ruky!“ A toto je naozaj moment, kedy potrebujeme dôverovať Bohu. Ak nás povolal, tak nás aj vystrojí. Ak nám dáva víziu, spolu s ňou príde aj provízia. Chcel by som povzbudiť ľudí, ak majú sen v srdci (mnoho ľudí ten sen má!), že to Boh vkladá sny do ich vnútra. Samozrejme prvá reakcia je, že je to z nás, že si to len vymýšľame. Ale ak sú v srdci človeka sny a túžby, bral by som ich veľmi vážne. No a potom je tam ďalšia výhovorka Mojžiša: „Pane pošli niekoho iného, kto je vhodnejší, ja sa na to nehodím.“ Chcel by som povzbudiť veľmi konkrétnou skúsenosťou: Boh si vždy povolá slabých, neskúsených, bojazlivých, trasúcich sa, alebo nehodných ľudí, ktorými má svet tendenciu opovrhnúť. Prečo? Neviem, ale On to tak robí. Prvý list Korinťanom o tom veľmi jasne hovorí: Boh si povoláva to, čo je slabé, aby silných zahanbil, to čo je bláznivé, aby múdrych zahanbil. Ak cítiš povolanie do niečoho, na čo nemáš, na 90% si trúfam povedať, zrejme to bude od Pána. Ak cítiš povolanie a vieš, že na to máš, na 90% ti chcem povedať, preskúmaj, či je to naozaj tak. Pán ťa volá do väčších vecí, ako si ty.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu na kázne?

Myslím, že odkiaľ väčšina kazateľov: z každodenného vzťahu s Bohom. Z Božieho Slova a z toho ako sa nám, mne, darí aplikovať ho v živote. Inšpiráciu najčastejšie dostávam na modlitbách. Tam zrazu vidím takú aplikáciu veršov, že som sám prekvapený. A keď študujem Bibliu, zisťujem zase, za čo všetko sa ešte môžem modliť. Takže u mňa sú to takéto spojené nádoby. A ďalšou velikánskou inšpiráciou je služba ľuďom. Keď som konfrontovaný s vecami, ktoré ľudia prežívajú, ktoré ich ťažia a trápia.

Myslíš že zasievané slovo prináša dostatočnú úrodu?

Moje vnímanie je také, že zďaleka nie sme tam, kde nás Boh chce mať a zďaleka naša služba nie je Jeho službou. Naše slová neprinášajú tú úrodu ktorú by mali, alebo mohli. Takže moja odpoveď je veľmi stručná: nie som spokojný. Ale zmena zrejme začína u mňa 

Čo si najviac uvedomíš počas Veľkonočných sviatkov?

Motto tejto Veľkej noci pre mňa je „chlapče, teraz je to na tebe, teraz musíš ísť ty“. Učeníci zrazu zostali sami. Bol to obrovský prechod medzi situáciou, kedy sa mohli oprieť o Pána Ježiša, mohli sa ho pýtať a počúvať. Ale zrazu tam Ježiš nebol. A pre mňa Veľká noc tento rok znamená zobrať tú zodpovednosť. Nájsť si učeníkov, tak ako Ježiš a odovzdávať, čo sme sami prijali.

* pokračovanie v budúcom čísle
Jaroslav Ch