Prekážky Božieho vedenia

PREKÁŽKY BOŽIEHO VEDENIA

Tak ako nás Pán v 8. verši 32. žalmu nádherne ubezpečuje, že nás chce viesť a vyučovať svojej ceste; tak v ďalšom verši nás vystríha pred tým, čo tomu v našich životoch môže úplne zabrániť. Dáva nám dva veľmi názorné a konkrétne príklady dvoch zvierat:

Ž 32,9: Nebuďte bez rozumu ako kôň a mulica, ktoré treba krotiť zubadlom a uzdou, bo ináč k tebe neprídu.

Týmito zvieratami sú kone a mulice. Samozrejme, hneď nás napadne, akými zvieratami máme podľa slov Pána Ježiša byť, aby nás On mohol viesť: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich znám a nasledujú mňa.“ (J 10,27) Tým správnym obrazom pre človeka, ktorého Boh môže viesť, je príklad ovce.

Čo je spoločné koňom i muliciam

Skôr však ako sa bližšie pozrieme na to, čo symbolizujú kone a mulice a aké vlastnosti nám týmito dvoma príkladmi Pán ukazuje; je dobré si všimnúť, že zároveň sú v tomto verši dve charakteristiky, ktoré sa vzťahujú aj na kone a aj na mulice:

1. ZUBADLO A UZDA – ak majú byť tieto zvieratá vedené, nutne potrebujú zubadlo a uzdu, prípadne iné donucovacie prostriedky, ktoré by ich usmernili, viedli, či zastavili. Samé od seba nenasledujú človeka bez týchto prostriedkov. Symbolizujú tým ľudí, ktorí bez silného impulzu, či donucovacieho prostriedku nenasledujú Božie vedenie, prípadne nevnímajú Božie vedenie. Musia vidieť zázrak, aby to s nimi pohlo. Musia zažívať nadprirodzené zjavenia, aby boli vôbec poslušní Bohu aspoň vo veciach, o ktorých Písmo zreteľne hovorí. A keď sa toto nedeje, idú svojim smerom po svojich cestách za tým, čo momentálne na nich silnejšie pôsobí. Ak sú ponuky sveta lákavejšie a na dosah, potom idú za nimi. Ak je Boží dotyk silnejší, potom idú za Pánom. Takýto človek je vedený vonkajšími vplyvmi na svoj život a víťazí u neho ten najsilnejší vplyv (zubadlo a uzda). Pre týchto ľudí musí byť Božie vedenie naozaj ustavične nadprirodzené, aby Boha nasledovali.

Pán však nepoužíva zubadlo a uzdu, keď nás chce viesť. To by už nebolo vedenie, ale podmanenie, otroctvo. So zubadlom a uzdou by sme už neboli slobodní. A Pán nás povolal práve k slobode (G 5,1.13.). On neprekračuje našu slobodnú vôľu. Naopak túži, aby sme Ho milovali a nasledovali zo svojej vôle. Božie vedenie spočíva v našom slobodnom nasledovaní. Ak sa my rozhodneme nasledovať Pána, On nás vedie. Tak ako ovce nasledujú svojho pastiera, poznajú jeho hlas, sú na neho úplne odkázané; tak aj my sme povolaní nasledovať Pána, poznávať Jeho hlas – lebo sme úplne odkázaní na Neho. Samozrejme sú chvíle, kedy nás Pastier zoberie do svojich rúk, kedy potrebujeme jeho starostlivosť, dokonca kedy nás na nejakom úseku prenesie, alebo kedy nás zreteľne usmerní svojim prútom. To sú iste silné okamihy, ale nedeje sa to stále.

Ten, kto si s obľubou používa zubadlá a uzdy – kto vedie ľudí do zajatia, do neslobody – je diabol – o ktorom Pán povedal, že prišiel len aby kradol, zabíjal a hubil (J 10,10). Pri tom si samozrejme používa tie zubadlá a uzdy, ktoré v našich očiach sú nádherné, lákavé, lukratívne, zaujímavé. Ide mu však o to, aby nás odlákal stále viac preč z Pánovho stáda (zo spoločenstva a hlbokých vzťahov s našimi súrodencami v Kristu) a stále ďalej z Pánových ciest (z nasledovania Pána, duchovného rastu, Božieho povolania).

Ovečkami sa stávame odovzdaním svojho života do rúk svojho Pastiera, keď vieme, že On položil život za nás, že len On je našou cestou k Bohu, len On je naša spravodlivosť, len On nás vedie po spravodlivých cestách, k pastvinám, ktoré nasýtia a k vodám, ktoré uhasia smäd. Mohli by sme obrazne hovoriť o „koňoch a muliciach v ovčom rúchu“ v súvislosti s tými ovečkami, pre ktoré je dôležitejšie niečo iné ako ich Pastier a Jeho stádo; ktoré si sami hľadajú lepšie pastviny a pramene...

Jednou z prekážok Božieho vedenia je, keď ustavične čakáme na nadprirodzene vedenie, na to, že nás Pán bude ťahať za sebou; a keď Ho prestaneme nasledovať len preto, že „sa nič nedeje“. On nás čaká a túži po tom, aby sme Ho nasledovali s celou vážnosťou každý deň. Ďalšou prekážkou sú „silnejšie vplyvy“ (ktoré vnímame a prežívame intenzívnejšie a silnejšie ako Božie povolanie), ktoré na nás prirodzene pôsobia (rôzne možnosti a ponuky, zamestnanie, rodina, zákonníctvo, pokušenia k hriechu...) a ktoré nás vzďaľujú a oddeľujú od Pánovho stáda, od Jeho ciest a od Jeho vedenia (k dezorientácii, zaneprázdnenosti, ustarostenosti, pocitom viny a zlyhania...).

2. NEPRIBLÍŽIA SA – bez zubadla a bez uzdy – sami od seba tieto zvieratá neprídu k človeku. Symbolizujú tým ľudí, ktorí bez vonkajších vplyvov (zreteľných zázrakov, nadprirodzeného Božieho pôsobenia, ťažkých životných situácií...) neprídu k Bohu – nepriblížia sa mu. Neprídu k Bohu tak blízko, aby Ho mohli osobne poznávať. Nepriblížia sa k nemu natoľko, aby Boh mohol v ich životoch pôsobiť – prirodzeným aj nadprirodzeným spôsobom. Sú to ľudia, ktorí si zachovávajú akýsi odstup. Možno Pána poznajú, vedia o Ňom, chcú za Ním aj úprimne ísť, ale nemilujú Ho - nie sú zamilovaní do Pána. Nie sú v stave činiť prvotné skutky prvej lásky. Neprahnú tak po Božej blízkosti. Nie sú až tak horliví v modlitbe a uctievaní. Netrávia veľa času osamote s Pánom a nezvyknú niečo „prežívať, či cítiť“ vo vzťahu s Pánom. Môžete sa s nimi rozprávať aj celé hodiny a nezistíte, že sú veriaci.

Práve ochota a túžba priblížiť sa Bohu – životný štýl približovania sa Bohu – je vlastne jadrom Božieho vedenia. Dalo by sa povedať, že do akej miery sa približujeme Bohu, do takej miery sme vnímaví Jeho vedenie a ochotní ho nasledovať. Božie slovo nás doslova vyzýva k tomu: Priblížte sa Bohu a priblíži sa vám, očistite si ruky, hriešnici, a vy duševne rozpoltení, posväťte si srdca; uvedomte si svoju biedu, žalostite a plačte! Váš smiech nech sa obráti na žalosť a radosť na žiaľ! Pokorte sa pred Pánom, a povýši vás! (Jk 4,8-10). Priblížiť sa Bohu znamená pokoriť sa pred Ním, uvedomiť si svoj skutočný stav, zobrať vážne Božie slovo, zmeniť to, čo nie je v našom živote v poriadku a v súlade s Božou vôľou. Približovať sa Bohu znamená meniť sa na Jeho obraz. Čím sme Mu bližšie, tým viac sme Ním konfrontovaní a ovplyvňovaní (Jeho láskou, svätosťou, slávou, dobrotou, prísnosťou...). Samozrejme, pokiaľ nie sme ochotní meniť sa, jednoznačne a bez kompromisov jednať s hriechom a brať Boha vážne – vlastne si zachovávame svoj odstup, bezpečnú vzdialenosť od Boha. Podľa slov Pána Ježiša je to neochota ísť na svetlo – nenávisť voči svetlu. Nemusí to znamenať život v úplnej tme. Môže to byť život v šere, alebo pološere – môže to byť len čiastočné svetlo. Jediné čo nás pritiahne k Pánovi, je láske k Nemu. Pokiaľ za nezamilujeme do Neho, nebude náš hlad po Ňom a naša túžba priblížiť sa Mu väčšia, ako náš prirodzený sklon utekať pred svetlom (žiť v pohodlí, nemať problémy, byť spokojný so sebou...).

Aj tento princíp vidíme u Dávida veľmi jasne: Jeho najväčšou túžbou bol Boh sám. Doslova túžil prebývať v Jeho dome (Ž 27,4). O tom, že zažíval Božiu blízkosť, jednoznačne svedčí jeho výrok: Ale mňa blaží Božia blízkosť. V Hospodinu, Pánovi mám svoje útočište, aby som všetky Tvoje skutky zvestoval (Ž 73,28).

Božie vedenie zažijeme len v osobnom vzťahu s Pánom a prehlbuje sa len prehlbovaním tohto vzťahu. Božie vedenie spočíva v nasledovaní Pána a nasledovať Pána znamená milovať Ho celým svojim srdcom, celou dušou a celou silou. 

Obidve tieto spoločné vlastnosti pre kone i mulice nám ukazujú na základné prekážky Božieho vedenia:

• Neochota nasledovať Boha bez nadprirodzeného Božieho vedenia, bez donútenia životnými okolnosťami.
• Poddanie sa iným – silnejším vplyvom na náš život
• Neochota priblížiť sa Bohu – absencia túžby približovať sa Bohu stále viac.

Čo je charakteristické pre kone a čo pre mulice

Keď sa bližšie pozrieme na tieto zvieratá v Písme, zistíme, že symbolizujú ešte niečo viac ako doteraz spomenuté spoločné vlastnosti a nájdeme ďalšie prekážky Božieho vedenia.

KONE

V Písme sa hovorí o používaní koní väčšinou na vojenské účely, nie hospodárske. Izraelci sa s koňmi zoznámili až v Egypte, kde sa si z nich Egypťania urobili otrokov. Keď však Izraelci volali k Bohu a vzdychali pod ťažkým bremenom, Hospodin zasiahol do ich situácie a predivne ich odtiaľ vyviedol. Viedol ich do zasľúbenej krajiny. Pre Izraelcov to však znamenalo, že sa stali Hospodinovým ľudom, uzavreli s Ním zmluvu, prijali prikázania a zaviazali sa, že budú nasledovať Hospodina a počúvať na Jeho hlas.

Znamenalo to však pre nich aj opustenie Egypta, jeho spôsobu života a viacerých vecí, na ktoré si tam zvykli. Skutočnosť, že to nedokázali spôsobila, že až druhá generácia vošla do zasľúbenej zeme. Jednou z vecí, pred ktorými ich Mojžiš prorocky varoval, boli práve kone:

Deuteronomium 17:14 Keď vojdeš do zeme, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, a zaujmeš ju do dedičstva a budeš bývať v nej a povieš: Ustanovím nad sebou kráľa jako všetky národy, ktoré sú vôkol mňa. 15 Ustanovíš nad sebou iba toho za kráľa, ktorého si vyvolí Hospodin, tvoj Bôh: niektorého zpomedzi svojich bratov ustanovíš nad sebou za kráľa, nebudeš môcť dať nad seba človeka-cudzozemca, ktorý nie je tvojím bratom. 16 Avšak nech si nenadovažuje mnoho koní ani nech neobracia ľudu do Egypta nato, aby rozmnožil svoje kone, keďže vám povedal Hospodin: Nikdy sa viacej navrátite touto cestou.

Kone – zrejme viac ako čokoľvek iné v Písme – symbolizovali Egypt. Ich chovanie znamenalo pre Izraelcov cestu späť. V prenesenom význame by sme mohli hovoriť, že kone v našich životoch sú veci, návyky, postoje a hodnoty zo starého života (z ktorého nás Pán vytrhol), ku ktorým sa máme tendenciu vracať.

Jedným z najčastejších takýchto „koníkov“ je spoliehanie sa na niečo iné ako na Boha a Jeho milosť. V starom živote sme nepoznali Boha. Žili sme úplne podľa svojich predstáv, podľa svojich žiadostí a túžob. Jedinou oporou sme si boli my sami, naša múdrosť, šikovnosť, vzdelanie, zárobok, známosti... Keď sme však poznali Boha a Jeho milosť, vošli sme do úplne nového (a aj iného) života. Zistili sme, že všetky naše hodnoty sú smetím a stratou v porovnaní s nekonečne vzácnou známosťou o Kristu. Po čase sa však predsa máme tendenciu znovu k tomu všetkému vracať a zakladať si na tom viac, ako na Kristu a závislosti na Jeho milosti.

Žalmy 20:8 Títo dúfajú vo vozoch a tamtí v koňoch, ale my si pripomíname meno Hospodina, svojeho Boha. 9 Oni klesli a padli, ale my stojíme a budeme pevne stáť.

Žalmy 33:17 Klamný je kôň, kde ide o záchranu, a nevychváti vo svojej veľkej sile. 18 Hľa, oko Hospodinovo hľadí na tých, ktorí sa ho boja, na tých, ktorí očakávajú na jeho milosť, 19 aby vytrhol ich dušu zo smrti a živil ich v čas hladu. 20 Naša duša čaká Hospodina; našou pomocou a naším štítom je on. 21 Lebo v ňom sa bude radovať naše srdce, pretože sa nadejeme na meno jeho svätosti. 22 Nech je, ó, Hospodine, tvoja milosť nad nami, jako očakávame na teba.

Žalmy 147:10 Nemá záľuby v sile koňa ani sa nekochá v lýtkach muža. 11 Hospodin má záľubu v tých, ktorí sa ho boja, v tých, ktorí očakávajú na jeho milosť.

Izaiáš 30:15 Lebo takto hovorí Pán Hospodin, Svätý Izraelov: Keď sa obrátite a upokojíte sa, budete zachránení; v utíšení sa a v dúfaní bude vaša sila. Ale nechcete, 16 lež hovoríte: Nie, ale na koňoch utečieme. Preto aj budete utekať! Na rýchlych ujdeme. Preto aj budú rýchli tí, ktorí vás budú stíhať.

Izaiáš 31:1 Beda tým, ktorí idú dolu do Egypta o pomoc a spoliehajú sa na kone a nadejú sa na vozy, pretože ich je mnoho, a na jazdcov, pretože sú veľmi mocní, a nehľadia na Svätého Izraelovho a nehľadajú Hospodina.

Aj z uvedených veršov vidíme, že kone v podstate konkurovali Bohu v životoch Izraelcov a to tým, že sa stali pre mnohých predmetom dôvery, spoľahnutia sa, či istoty. Prečo? – Zrejme pre silu a rýchlosť (šikovnosť) týchto zvierat. Ovšem táto ich sila a rýchlosť museli byť usmerňované zubadlom a uzdou. Nebola dobrovoľne k dispozícii, musela sa zakaždým podrobiť a zakaždým usmerňovať.

Ak nemáme byť ako kone, musíme sa vzdať tých „svojich síl, rýchlosti a šikovnosti“, ktoré majú tendenciu byť nezávislé od Boha, Bohu nepoddajné; ktoré nás vedú k tomu, že Boha v podstate nepotrebujeme, nehľadáme... že si akoby „ušetríme námahu, zrýchlime tempo, vyriešime problémy a ťažkosti...“

Toto všetko totiž je veľkou bariérou Božiemu vedeniu v našich životoch. Pretože ak si veci vieme zariadiť a vyriešiť sami, nepotrebujeme Boha a ani Jeho vedenie. Ak bežíme ako kone vo svojej sile a svojou rýchlosťou, ťažko sa budeme prispôsobovať tempu ovečiek a Pastiera, ktorý kráča pred nimi.

MULICE

V našom verši ide o divokého osla sýrskeho. V Písme máme veľmi konkrétny príklad človeka, ktorý bol Bohom prirovnaný k tomuto zvieraťu. Ak nemáme byť ako tento osol, zrejme sa musíme vyvarovať toho, čo bolo vlastné tomuto človeku. Ide o prvého Abrahámovho syna – Izmaela:

Genesis 16:11 A ešte jej riekol anjel Hospodinov: Hľa, tehotná si a porodíš syna a nazveš jeho meno Izmael , lebo Hospodin počul tvoje trápenie. 12 A bude to divoký človek; jeho ruka bude proti všetkým a ruka všetkých proti nemu, a bude bývať pred tvárou všetkých svojich bratov.
Boh sám prirovnal Izmaela – jeho charakter – k divokému oslovi, keď o Izmaelovi povedal: Bude to spurný človek, ako bezuzdný divý osol, ktorý nebude nikomu chcieť zohnúť svoju šiju a nebude chcieť znášať nijaké jarmo. Bude sa stavať proti všetkým a potom samozrejme, všetci proti nemu.
Práve toto je charakteristika ďalšej prekážky Božieho vedenia: vzpurnosť, neochota sa podriadiť, divokosť a večné nepriateľstvo, opozícia proti bratom. Ide totiž o úplne opačný charakter ako má náš Pán, úplne iné vlastnosti a postoje, aké má Duch Svätý. A tieto priam vylučujú spoločenstvo s Ním a spoločenstvo s bratmi.
Genesis 21:9 A Sára videla syna Hagari, Egypťanky, ktorého porodila Abrahámovi, že je posmievač.
Pre Izmaela bola charakteristická ešte jedna vlastnosť, ktorá sa môže stať kameňom úrazu pre vnímanie a citlivosť na Božie vedenie a to je posmievanie sa. Posmech je vlastne len prejavená necitlivosť k iným. Ak sa nenaučíme byť citliví k svojim súrodencom v Kristu, nebudeme citliví ani voči Bohu. Ak nemilujeme brata, ktorého vidíme, ako môžeme milovať Boha, ktorého nevidíme? (1J 4,20) V prvom žalme je to jednoznačne vyjadrené: Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí.
Posmievanie sa je ďalšou prekážkou, ktorá nám bráni nechať sa Bohom viesť.
Galatským 4:21 Povedzte mi vy, ktorí to chcete byť pod zákonom, či nečujete zákona? 22 Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov, jedného od dievky, otrokyne, a jedného od slobodnej, zákonitej ženy. 23 Ale ten od dievky sa narodil podľa tela a ten zo slobodnej zo zasľúbením, 24 ktoré to veci sú alegóriou, obrazom lebo to sú tie dve smluvy, jedna s vrchu Sinai, rodiaca deti v rabstvo, a to je Hagar. 25 Lebo Hagarou je vrch Sinai v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo aj on slúži v rabstve so svojimi deťmi. 26 Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorý je matkou všetkých nás. 27 Lebo je napísané: Veseľ sa, neplodná, ty, ktorá nerodíš! Vykríkni a zvolaj, ktorá nepracuješ ku porodu! Lebo viacej bude mať detí opustená ako tá, ktorá má muža. 28 Ale my, bratia, sme jako Izák, deťmi zasľúbenia. 29 Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. 30 Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej. 31 A tak tedy, bratia, nie sme deťmi dievky, ale deti slobodnej.

 
Tak ako kone symbolizujú Egypt a cestu späť – návrat k tomu, z čoho nás Pán vytrhol, tak Izmael symbolizuje život v tele.