Judáš Iškariotský

Tak blízko a predsa tak ďaleko!

(J 12,1-8)

Ján 12:1 Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. 2 Pripravili Mu tam pohostenie a Marta posluhovala; Lazár bol medzi tými, ktorí s Ním stolovali. 3 Tu Mária vzala funt pravej, veľmi drahej nardovej masti, pomazala Ježišovi nohy a poutierala Mu ich svojimi vlasmi. A dom sa naplnil vôňou masti. 4 Tu sa jeden z Jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý Ho mal zradiť, opýtal: 5 Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným? 6 Ale to nepovedal preto, že by mu šlo o chudobných, ale preto, že bol zlodej, a keďže bola pokladnička u neho, brával z toho, čo do nej vkladali. 7 Ježiš mu však riekol: Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! 8 Veď chudobných vždy máte medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.

Prečo zradil?

V apríli 2006 sa stalo senzáciou tzv. „Judášovo evanjelium“ a tým aj postava Judáša – jedného z 12-tich Ježišových učeníkov. 11.4.2006 najskôr New York Times priniesol výňatky z tohto apokryfu a koncom apríla už bolo zverejnené celé toto evanjelium skrze National geographic Society. Tento rukopis bol nájdený v sedemdesiatych rokoch, bol napísaný medzi rokmi 220-340 v kopčtine a podarilo sa obnoviť a rekonštruovať z neho asi 4/5 textu. Ide o 66 stranový kódex, ktorý obsahuje Prvú Jakubovu apokalypsu, Petrov list Filipovi, text pomenovaný Allogenesa a Judášovo evanjelium. Odborníci hovoria, že tento kódex je prekladom staršieho gréckeho textu, ktorý sa však nezachoval.

O existencii Judášovho evanjelia máme zmienku už zo staroveku a síce od Irenea, biskupa v Lyóne, ktorý žil približne v rokoch 130-202 po Kristovi. Ireneus vo svojom diele „Proti herézam“ uvádza: „Tvrdia, že zradca Judáš celkom poznal tieto veci a on sám, keďže poznal pravdu ako nikto iný, vyplnil tajomstvo zrady. Skrze neho všetky veci na zemi a na nebi boli vyvolali zmätok. Vytvorili fiktívnu históriu tohto druhu, ktorú formulovali do Judášovho evanjelia“.

V pozadí vzniku tohto evanjelia Irenej vidí sektu Kainitov, ktorí svoj pôvod odvodzovali od SZ-zmluvnej postavy Kaina, brata Ábela. Aj dnešní odborníci zapojení do projektu publikovania Judášovho evanjelia uvádzajú, že autorom kódexu sú pravdepodobne gnostickí kresťania.

Ako to teda vlastne bolo? Prečo sa Judáš dopustil tejto justičnej zrady?

● Bol dobrovoľným a nevyhnutným nástrojom vykúpenia, ako to tvrdí Judášovo evanjelium?

● Bol Judáš zelótom – ako to niektorí tvrdia – teda bojoval násilím voči Rimanom – a keď sa sklamal v Ježišovi zistiac, že on nechce vyvolať s nimi ozbrojený stret – tak ho zradil, lebo bol na neho nahnevaný?

● Alebo stratil vieru a bál sa, že spolu s Ježišom bude odsúdený aj on, a tak ho zradil, aby si zachránil svoj vlastný život?

● Alebo – a to je pomerne rozšírený názor: Chcel Judáš len urýchliť vývoj udalostí veriac, že Ježiš je Mesiáš a že práve pri zatýkaní dokáže svoju Božskú moc?

Zrejme žijeme v dobe, kedy je dopyt práve po senzáciách rozličného typu. Práve tie náboženské senzácie sa zdá že letia najlepšie. Či je to už Da Vinciho kód, alebo Judášovo evanjelium, alebo údajná hrobka Pána Ježiša.... čokoľvek, čo by nabúralo to čo tvrdia historicky najhodnovernejšie pramene, a síce 4 kanonické evanjeliá.

A práve tie tvrdia spoločne, že Judáš vedome a dobrovoľne zradil Ježiša.

Lenže ako sa to stane, že niekto, kto strávi s Ježišom takmer tri roky v tom najbližšom kontakte sa rozhodne pre zradu?!

Odpoveď je, že sa to iste nestane v jednom okamihu, alebo zo dňa na deň. Podobne ako u anonymných alkoholikov je axiómou fakt, že k recidíve vedie proces malých ústupkov, rozhodnutí, kompromisov....

Myslím, že aj s Judášom to bolo podobne a z kanonických evanjelií Matúša, Mareka, Lukáša Jána je to aj zreteľné: Judáš bol Pánom povolaný, bol členom tímu 12-tich, osobne zblízka mal možnosť Pána spoznávať a pozorovať, bol ním vyslaný a nie len že videl divy znamenia a zázraky, ale pravdepodobne sa diali aj jeho vlastnými rukami...

Toto všetko však bolo predsa len ovplyvnené Judášovým vlastným srdcom, jeho skutočnými motívmi a zámermi. Bol blízko – veľmi blízko – bližšie ako ktokoľvek z jeho súčasníkov....

Srdce.

Mária - Sestra Lazara – vyjadrila Ježišovi to, kým pre ňu je, nesmierne originálnym – a iste pre všetkých dojímavým spôsobom. Priniesla pollitrovú nádobu nardovej masti, rozbila ju a mazala Ježišovi nohy a utierala Mu ich vlasmi. Tá nádoba bola iste podstatnou časťou jej vena. Bolo to niečím, čo mali vtedy ženy vo svojej výbave do manželstva. To znamená, že prirodzene, keď chcela vyjadriť Ježišovi svoju lásku, obdiv, úctu z hĺbky svojho srdca – prirodzene siahla po tejto nádobe s nardovou masťou. Išlo teda nepochybne o vyznanie lásky z hĺbky srdca. Mohli by sme tiež povedať, že šlo o worship – uctievanie.

Aj cena tohto vyznania lásky je veľmi zaujímavá: je tu uvedené, že tú nádobu s masťou mohli výhodne speňažiť. Údajne by za ňu dostali 300 drachien. Dokonca v evanjeliu podľa Marka sa uvádza tento istý príbeh s tým, že by tá nádobka stála aj viac ako tristo drachien. Jedna drachna bola cenou dennej mzdy. Keby sme chceli porovnať akú cenu vtedy tá nádoba mala, tak dnes je denná mzda priemerného hrubého platu (18 511,- Sk v 1.qartáli r.2007) približne 840,-Sk (mesiac má zväčša 22 pracovných dní). Cena tejto nádoby by teda v prepočte ceny práce dnes stála okolo 250 000,-Sk. - ŠTVRŤ MILIÓNA!!!!

(NARD: Podporuje růst vlasů a pomáhá uchovat jejich přirozenou barvu. Má sedativní účinky a laboratorně potvrzené účinky na zklidnění při epilepsii, parkinsonismu, roztěkanosti, hyperaktivitě, agresivním a impulzivním chování, srdečních aritmiích, palpitacích, astma bronchiale, dusivém kašli, snižuje vysoký tlak a hladinu HDL cholesterolu v krvi, ochraňuje játra, podporuje činnost mozku. Stimuluje hormonální systém, mírní stres, bolestivou menstruaci, premenstruační tenzi, psychické poruchy, deprese, migrény a nespavost. Celkově uklidňuje organismus. )

Niet sa čo diviť, že to uviedlo do úžasu všetkých svedkov tohto podivuhodného, extravagantného uctievania. Jedni žasli, ako Mária miluje Ježiša, iní rozmýšľali, či to neprehnala. Stálo to za to – taká veľká obeť? 300 drachien pre pár momentov vyznania lásky? Štvrť milióna slovenských korún pre polhodinku pri nohách Pána Ježiša??? Už len keď to vyslovíme, tak to znie prehnane! Hneď sa v nás ozve náš pragmatizmus, sociálne cítenie s chudobnými a všetky možné ušľachtilé ciele a projekty.

Mária – zrejme úplne nechtiac – týmto nastolila zásadnú otázku: „Čo je zmyslom kresťanstva? O čo v kresťanstve ide?“

Dovtedy si možno väčšina učeníkov a zúčastnených ľudí myslela, že ide o dobročinnosť, starostlivosť o chudobných, o vdovy a siroty. Samozrejme v našich predstavách kresťanstva je to neoddeliteľná súčasť! Tiež si myslíme že kresťan je charakterný človek, ktorý miluje, odpúšťa, nenadáva, nepije (netancuje, nefajčí, necudzoloží....). Myslíme si, že zmyslom kresťanstva je byť dobrým človekom. Alebo si myslíme, že zmyslom je urobiť čo najviac a pokiaľ možno čo najväčších vecí pre Boha: slúžiť Mu do roztrhania tela, rozdania všetkých prostriedkov... Po chvíľke uvažovania o tom, kto je kresťan a o čo v kresťanstve ide, dostávame obraz človeka, ktorý dal všetko na charitu, žije vysoko etický život a je zodratý službou pre Boha. Je to však naozaj tak?

Mária donútila podľa mňa všetkých znovu vážne rozmýšľať nad tou otázkou:

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o dobročinnosť? („čím viac rozdám, tým som lepším kresťanom...“)

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o službu? („čím sa viac roztrhám v službe, čím sa viac obetujem pre druhých, tým som lepším kresťanom...“)

● Ide naozaj len, alebo v prvom rade o charakter, morálku? („čím viac sa mi darí nehrešiť, aspoň teda tými viditeľnými hriechmi..., tým som lepším kresťanom...“)

Pretože ona na prvé miesto dala Ježiša a vyznanie svojej lásky, svojho vzťahu ku Nemu. Svoju investíciu, hotovosť, majetok vložila vlastne do vzťahu – do vyjadrenia tohto vzťahu – hoci to bola chvíľka, ale vyjadrovala strhujúcu realitu kde bolo jej srdce. Bola to chvíľa, kým vôna maste naplnila celý dom, ale vôňa lásky a viery jej srdca trvala naďalej.

Pán Ježiš naozaj nezomieral v prvom rade preto, aby mal prístup k našim peniazom, aby z nás urobil lacnú pracovnú silu, alebo nejakých charakterných polobohov na zemi – farizejov, ktorí len vzbudzujú v ľuďoch okolo pocit menejcennosti.

On zomieral ZA NÁS – za nás OSOBNE, pretože nás miluje. Ako je napísané: Ján 3:16 Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. On to urobil z lásky. Za jeho desivo krutou smrťou na kríži nebol len všeobecný plán s ľudstvom, nebol v tom chladný kalkul, či nejaká vypočítavosť, alebo obeť, ktorou by nás mohol vydierať, či manipulovať. Za Jeho smrťou bola tá najúprimnejšia láska – z hĺbky Jeho srdca. Nemal s nami postranné úmysly. Naopak!

Na jednom mieste v Biblii je napísané:

1 Samuel 16:7 Hospodin riekol Samuelovi: Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohto som zavrhol, lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.

Boh sa zaujíma o nás osobne, dokonale nás pozná, dokonale nám rozumie a túži žiť svoj život s nami v osobnom vzťahu. Preto sme stvorení ako bytosti na Jeho obraz! Sme bytosti, ktoré môžu Boha počuť, vnímať, spoznávať. Biblia zjavuje práve tento Boží plán s nami. Toto je skutočná „srdcovka Boha“. My – ty a ja – sme Jeho najväčšou vášňou, túžbou, snom.

Znie to neuveriteľne a prehnane. Veď ako je vôbec možné že svätý Boh stojí o také bytosti, akými sme? Ako je možné že nás miluje, hoci je v našom srdci toľko zla, toľko pýchy, toľko vzbury, tvrdohlavosti, nezávislosti, hnevu a neodpustení, toľko horkosti a bolesti...! Ako je to možné – to je neuveriteľné! Aj kráľ Dávid – hoci intímne blízko poznal Boha a je nazvaný mužom podľa Božieho srdca – predsa nad týmto žasol a bolo mu to nepochopiteľné:

Žalmy 8:5 myslím si: Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ! 6 Učinil si ho málo menším než je Bôh; korunoval si ho slávou a cťou. 7 Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk; všetko si položil pod jeho nohy:

Mária to zrejme pochopila: Môjmu Pánovi ide o mňa samú. Miluje ma, pozná ma, rozumie mi, zaujíma sa o mňa, odpúšťa mi, má pre mňa len dobrý dar a dokonalý údel, nikdy ma neopustí....

Pochopila, že je len jediná jedna odpoveď na Pánovu lásku z hĺbky Jeho srdca.

● Tou odpoveďou nie je dobročinnosť a charita – to by sme veľmi lacno chceli platiť za nezaplatiteľnú Pánovu lásku – Bolo by to pohrdnutím najväčšieho stupňa.

● Tou odpoveďou nie je služba, dobré skutky, sociálne a rôzne iné projekty pre službu ľuďom či ich záchranu... Boli by sme bláznami, keby sme si mysleli, že našimi skutkami si zaslúžime Pánovu lásku a Jeho priazeň.

● Tou odpoveďou nie je naša charakternosť, dobrota, morálka.... To by Pán Ježiš ani nemusel zomierať, keby sme dokázali stať sa lepšími ako sme, keby sme dokázali bez Jeho obete a milosti a odpustenia jednať s našim hriechom, so zlobou a pýchou v našom srdci!

Je len jedna odpoveď na volanie Božieho srdca, na jeho lásku, Jeho pozvanie – Jeho klopanie: Tou odpoveďou je otvorenie dverí nášho srdca, našej osobnej viery, nášho osobného pozvania. Veď Boh dnes klope práve na naše srdce. Nejde Mu o nič menej. Neuspokoja Ho iba naše slová, hudba, obete, dobré predsavzatia.... Jeho srdce uspokojí len naše srdce. Jeho pozvania je pozvaním do osobného reálneho vzťahu s Ním.

On ti hovorí: “Milujem ťa!” - Zároveň na teba uprene a túžobne hľadí a pýta sa nemú, tichú, mlčanlivú a predsa tak naliehavú otázku: „Budeš ma aj ty milovať? Budeš aj ty o mňa stáť? Budeš sa aj ty o mňa tak zaujímať? Budem pre teba tak vzácny ako ty si pre mňa vzácny???

Ide o vzťah. Osobný, intímny, reálny, plný lásky a odovzdania sa, dôverný a večný.

Ak vstúpime do takéhoto vzťahu so živým Bohom, bude priestor aj pre dobročinnosť, aj pre službu, aj pre zmeny v našom charaktere. Bez takéhoto vzťahu je však dobročinnosť, či služba, alebo charakternosť iba vonkajším klišé.

Myslím, že Mária uštedrila poriadnu lekciu učeníkom a ostatným ľuďom vtedy, keď vylievala tú nádobu s masťou a pomazávala Ježišovi nohy.

Vlastná agenda.

Judáš bol zrejme šokovaný ešte viac ako ostatní. V jeho hlave sa automaticky zapla kalkulačka. A keď sa mu v očiach rozsvietil displej s číslom 300, stúpol mu krvný tlak, rozhorčený rumenec sa mu objavil na tvári, sánka mu poklesla, na chvíľu si možno musel sadnúť k oknu a párkrát sa zhlboka nadýchnuť...: „Čo to tá ženská vyvádza!!! Jééjda!!! 300 denáčov! Čo všetko by sa dalo s toľkými bubáčikmi urobiť! A nie len to. Ale koľko by sa dalo z takejto kôpky 1,2 kg striebra nepozorovane uliať!“

Toto bol jeho pohľad, jeho uvažovanie a jeho srdce! Priepastný rozdiel v porovnaní s Máriou. On nie len že nesúhlasil s Máriinou „investíciou“, ale ani nepochopil, prečo to vlastne urobila. V jeho očiach to bola strata. A nie len pre tú ženu. On to videl ako svoju stratu! On mal slušne zavedený seba obohacujúci systém vedenia účtovníctva skupiny 12-tich Ježišových apoštolov. Nevieme ako to robil, ale iste to bolo vysoko sofistikované... Možno si strhával rôzne poplatky za vedenie účtov, transakcie, platobné karty, internetbanking.... A neprehnať 300 denárov cez jeho účtovníctvo – to bola teda ťažká strata. Veď išlo o ročný príjem! Aký vietor v jeho mešci mohla takáto sumička urobiť!

Judáš bol šikovný chlapík. Ktosi zosnoval nasledujúce znenie emailu, a myslím, že je naozaj trefné:

> > VEC:PORADCI MANAGEMENTU V GALILEJI
> >
> > Odosielatel: Poradci managementu v Galileji
> >
> > Adresat: Jezis Nazaretsky
> >
> > Vazeny klient,
> >
> > dakujeme za zaslanie udajov o dvanastich muzoch,
> > ktorych ste si vybrali ako manazerov svojej novej
> > organizacie. Ich profily sme preskusali radou nasich
> > obvyklych testov a posielame Vam svoje vysledky.
> >
> > Dovolte nam najprv niekolko vseobecnych postrehov o
> > povahovych typoch osob, ktore ste si vybrali. Vacsina
> > tychto kandidatov su ludia velmi priemerni, rozhodne
> > nemaju kvality potrebne pre vysoke riadiace pozicie.
> > Ich povahove rysy a povod nevyzeraju zvlast vhodne s
> > ohladom na efektivnost, loajalitu a velkolepu viziu,
> > ktora bude vyzadovat rozvoj Vasej organizacie.
> > Mame vyhrady najma pokial ide o Simona Petra, muza, s
> > ktorym pocitate na miesto veduceho riadiaceho tymu.
> > Nase testy rysov osobnosti indikuju dispoziciu
> > nestalosti. Je velmi emocionalny, so sklonom
> > ventilovat svoje pocity v stresovej situacii ci uz
> > kliatim alebo placom. Ma prehnane sebavedomie, typ
> > cloveka, ktory si mysli, ze moze chodit aj po vode,
> > ale v skutocnosti tam zahuci ako kamen. Mame dovod sa
> > domnievat,ze ak bude jeho loajalita voci Vam a Vasej
> > organizacii vystavena skuske, Simon Peter zlyha. Tento
> > typ cloveka bude tazko vhodnym zakladom, na ktorom by
> > ste mohli budovat svoju cirkev alebo pocitat s nim v
> > chvili burky.
> >
> > S radostou Vas vsak mozeme informovat, ze sme v jednom
> > z Vasich kandidatov odhalili znacny potencial. Je to
> > talentovany clovek, velmi schopny a charakterny. Je
> > vynikajuci v styku s ludmi, nadvazuje dobre kontakty.
> > Okrem toho ma zdravu ctiziadost a vykazuje silnu
> > tendenciu vo veci financnej zodpovednosti. Preto plne
> > suhlasime s Vasim vyberom v pripade Judasa
> > Iskariotskeho.
> >
> > S prianim vsetkeho najlepsieho Vam aj Vasemu novemu
> > podnikaniu
> >
> > Spolocnost Poradcov managementu v Galileji
> >
> >
> >

Judášovi neušla cena – hodnota Máriinho skutku. Ušiel mu však zmysel, podstata toho, čo vlastne urobila. Jemu by niečo tak bláznivé, tak márnivé nikdy nebolo napadlo! On vedel aký ťažký môže byť mešec, a aký hlboký. Mal svoju vlastnú agendu. Svoje hodnoty, v porovnaní s ktorými bol aj Pán Ježiš - vzťah s Ním – „o niekoľko poschodí nižšie“.

Samozrejme nemal problém navonok predstavovať svoje vlastné obchodíky ako tie najušľachtilejšie ciele a projekty. Zrejme v rozpočtovej položke „sociálne dary“ mal postavený nádherný tunel, ktorý ústil priamo do jeho mešca.

A prečo nepoužiť aj Máriino veno na sociálne účely. Prečo to nevyužiť? Prečo nevyužiť postavenie v Ježišovom tíme 12-tich? Prečo nevyužiť tú popularitu a vplyv?

Bol Ježišovi tak blízko! - Oveľa bližšie ako Mária – veď on s Ježišom chodil! Počúval Ho, videl a pozoroval Ho, čo a ako robí, čo a ako hovorí. Videl mnohé zázraky, uzdravenia, zmenené životy! Aj teraz na druhej strane stola sedel chlap, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych. Bol tomu, čo robil Boh v tých dňoch snáď najbližšie, ako sa len dalo. A predsa bol vo svojom srdci tak ďaleko, tak mimo, tak vedľa!

Veľmi ľahko sa nám hovorí o Judášovi v tomto zmysle. Jeho chyby sú tak markantné, tak známe. Kto by dnes jeho meno nepoznal, práve kvôli jeho vlastnej agende, ktorú mal aj v blízkosti Božieho Syna. Kto by - keď začuje meno Judáš – nepomyslel na zradu, ktorej sa dopustil? Kto by chcel dať svojmu dieťaťu meno Judáš? Vlastne v našej kultúre dnes je jeho meno termínom, ktorým označujeme zradu, odmenu za zradu, neúprimnosť, vlastne nekalé záujmy, skrytý hriech...

Lenže taký mešec, aký mal on, je v živote každého jedného z nás! Všetci máme vo svojom živote niečo, čo má viac, alebo menej potenciál nás od Pána oddeliť, čo je pre nás dôležitejšie ako On, čo je našim hlavným záujmom, čo stojí za našimi motívmi a postojmi. Je zvyčajne niečo, čo nahradí naše srdce a ponúkne Bohu miesto nášho srdca, našej lásky, miesto vzťahu niečo iné.

Napr. keď sa snažíme na úkor Božej milosti nejako zbohatnúť – chceme byť požehnaní, chceme byť uzdravení, chceme sa dostať do neba, ale nechceme mu otvoriť svoje srdce a žiť naozaj len s Ním, skrze Neho a pre Neho...

Možnože aj Judáš mal svoje vlastné postranné motívy a úmysly, prečo nasledoval Pána Ježiša... Možno v Ňom videl budúceho radikálneho politického vodcu, a kto by to nevyužil dostať sa do Jeho blízkosti a priazne...

Nuž ako si na tom ty sám. Nevisí nejaký ten mešec na tvojom boku? Nejaký tvoj vlastný postranný úmysel? Niečo čo chce podstrčiť Bohu, ktorý ťa tak veľmi miluje a tak veľmi o teba stojí, len niečo menej ako tvoje srdce? Napr. len výkrik o pomoc v čase súženia, horlivé modlenie v čase choroby, chodenie do cirkvi, dobročinnosť, službu, charakternosť...

Je toho toľko, čo sa snažíme Bohu ponúknuť a vnucovať, hoci On stále uprene a túžobne hľadí po nás samých – po našom srdci – po vzťahu s nami – po našej úprimnej, dobrovoľnej, nenútenej láske...

Fenomén viny.

Pocit – či bremeno – viny je doslova a do písmena fenoménom ľudstva. Každý jeden človek sa viac, či menej vysporiadava s vinou – čo svojou vlastnou, alebo niekoho, kto sa v jeho očiach previnil voči nemu.

Myslím, že jedným z nádherných a typických príkladov vinníkov je práve Judáš. Veď kto sa už len viac previnil priamo voči Kristovi ako on? A evanjeliá aj uvádzajú, že Judáš si uvedomil, čo vlastne spáchal: Matúš 27:4 a povedal: Zhrešil som, zradiac krv nevinnú. Ale oni mu odpovedali: Čo nás do toho? To je tvoja vec.

On si uvedomil, že zradil. Vedel že urobil zle, že zhrešil, že sa nechal oklamať svojim mešcom – svojou vlastnou agendou – svojimi plánmi, predstavami a motívmi. V jednom okamihu – po odsúdení Ježiša – si to jasne uvedomil. Zrazu celá ta vina, odhalenie jeho srdca, desivé dôsledky takejto zrady – to všetko – zrazu to na neho dopadlo.

Zrazu všetko, o čo mu dovtedy išlo sa ukázalo ako úplne bláznivý nezmyselný podnik. Zrazu mu nezostalo nič, v čo veril, dôveroval, nádejal sa.... Všetko v jednom okamihu padlo. Všetko, čo dovtedy bolo obrovskou – a s ničím neporovnateľnou hodnotou – v Jeho mešci. Zrazu by aj chcel vrátiť tých tridsať strieborných – odmenu za zradu. Odmenu za kompromis, za snahu zarobiť – privyrobiť si – zbohatnúť – obohatiť sa na mene „JEŽIŠ“. Zrazu by chcel vygumovať svoju pretvárku, svoju hru na apoštola, na učeníka.... Zrazu by bol ochotný dať každú jednu drachnu za to ukryť skutočný stav jeho srdca – jeho skutočnú motiváciu. Nešlo to však...

Ani dnes to nejde. Ani tebe, a ani mne. Nevieme odčiniť to, čo sme spravili. Nevieme odčiniť, zaplatiť, odpracovať svoju skutočnú vinu: svoju neveru, pýchu, svoje vlastné záujmy (dôležitejšie ako to, čo s nami zamýšľal Pán), svoju vzburu a tvrdohlavú pýchu kráčať životom sám – bez Boha – bez Jeho pomoci, milosti a vedenia – proste sme to chceli skúsiť sami a na vlastnú päsť.

Ovocie našich úmyslov nás však dohonilo – alebo skôr či neskôr nás dohoní. Jedného dňa sa ukáže prečo sme tu vlastne žili, a ako sme žili – čo bolo dôvodom – cieľom nášho života.

Jedného dňa budeme hľadieť do očí Božieho Syna – Baránka – Ježiša Krista. Vtedy – v jednom okamihu – bude náš život premietnutý ako film – a my budeme odpovedať na Jeho otázku: „Miluješ ma? Ako si mi preukázal lásku??

Výzva.

Dnes máš možnosť nasledovať niektorý z týchto dvoch príkladov: Judáša, alebo Máriu... Máš možnosť – presne tak – ako ju mali aj oni – odpovedať na Božie klopanie na tvoje srdce.

Vezmeš hrdo – tvrdohlavo svoj mešec do hrsti a budeš sa snažiť vytĺcť z toho nejaký kapitál až do poslednej chvíle ako Judáš? Budeš sa snažiť zbohatnúť – požehnať sa – stať sa jedným z tých „spravodlivých“ kresťanov dneška?

Alebo zoberieš to najvzácnejšie a aj najvlastnejšie čo máš – svoje srdce – na ktoré Pán práve teraz klope a túžobne čaká, kedy Mu ho otvoríš... Urobíš práve dnes niečo tak extravagantné, tak osobné, tak nefalšovane autentické, tak drahé a predsa tak samozrejmé...?

Otvoríš svoje srdce? Pozveš Ho aby ti odpustil? Aby sa stal tvojim Pánom? Aby sa ťa dotkol On sám, aby zmenil tvoj život?

Urobíš to vo viere, že On zomieral za teba – tvoju smrť, ktorú si mal zomrieť ty? Vo viere, že On sa o teba osobne zaujíma – o vzťah s tebou? Dovolíš Mu, aby jednal s tým všetkým, čo je medzi tebou a Ním ako prekážka? Nebude to pre teba priveľká cena, príliš bláznivá, či márnivá?

Dovoľ, aby som ti povedal jednu vec:

Dnes si sa dostal tak blízko ako Judáš – dokonca možno omnoho bližšie – pretože počuješ na vlastné uši svedectvá ľudí, ktorí Pána osobne poznajú – pretože počuješ, že je to aj pre teba, že aj ty práve dnes – na tvoje pozvanie – môžeš zakúsiť Boha osobne, na vlastnej koži: ako sa ťa dotkne, ako ti odpustí (keď budeš robiť pokánie), ako ťa objíme, ako ťa očistí, ako ťa uzdraví, ako dá niečo nádherné nové do tvojho života.