Už niekoľko týždňov zápasím, či a ako zdieľať to, čo vnímam v súvislosti s pohľadom na to, čo je pred nami. Jednak ja sám ako prvý som tým usvedčený a radšej by som sa za toto všetko len niekde v skrytosti modlil. A jednak sa mi zdá, že toto dnes počuť nechceme. Napriek tomu sa o to pokúsim:
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení (Mt 5,4).
Bez Plaču nezakúsime Prebudenie v našej krajine. Môžeme o ňom hovoriť, kázať, spievať a prorokovať... Bez Plaču nepríde Potešenie. Bez zlomenosti pred Pánovou tvárou, nepríde reformácia.
Pán hľadá ľudí, ktorých srdce je celé otvorené a zamerané na Neho (2Kron 16,9). Pohliadne na tých, ktorí sú zdrtení a chvejú sa pri jeho slove (Iz 66,2). On dáva milosť pokorným (Pr 3,34; Jk 4,6; 1Pt 5,5). Biedneho pozdvihuje z prachu (Ž 113,7). Počuje volanie z celého srdca (Pr 3,5; Jer 29,13). Dáva sa nájsť tým, čo Ho naozaj hľadajú (2Kron 7,14). A v tomto zozname toho, čo Pán vyhľadáva by som mohol pokračovať. Je to paradoxný zoznam. On nehľadá hercov pre kresťanskú šou (pódiové predstavenia a produkciu od nás nikdy nežiadal), nehľadá perfektných rečníkov (hľadá modlitebníkov), nehľadá kompetentných vodcov (hľadá tých, ktorí budú ochotní slúžiť iným), nevyhľadáva jedinečné umenie (ktoré sa nie len že veľmi nelíši, ale otvorene sa snaží konkurovať tomuto svetu, alebo ho kopíruje), dokonca nehľadá davy (ale hľadí do zamknutej modlitebnej komôrky svojho dieťaťa).
Zoznam blahoslavenstiev (Mt 5,3-12) je rovnako paradoxný. Pán pokladá za šťastných chudobných duchom (nie múdrych vo svojich vlastných očiach), plačúcich (nie tých, ktorých sa nič okolo nich bytostne nedotýka), krotkých (nie asertívnych lovcov svojho vlastného úspechu), žízniacich a hladujúcich po spravodlivosti (nie tých, ktorí sa jednoducho prispôsobili dobe), milosrdných (nie tých, ktorí občas niečo dajú na charitu), tých, čo majú čisté srdce (nie tých čo majú veľké výsledky), tých, čo tvoria pokoj (nie tých čo idú cieľavedomo za svojim snom) a tých, čo sú kvôli viere v Neho prenasledovaní (nie tých, čo žijú len svoje osobné, intímne kresťanstvo).
Jeho zoznam je iný ako náš. Keď čítam v Biblii o ľuďoch, ktorých si Boh mohol použiť pre zmenu ich generácie, vidím, že boli v srdci úplne zlomení. Božie konanie prichádzalo ako odpoveď na ich plač. Keď si čítam o rôznych prebudeniach v histórii, znovu a znovu zisťujem, že niekto niekde plakal a volal po zmene. Keď však skúmam seba a pozerám sa okolo seba, pýtam sa s hrôzou, kde je aspoň niekto kto plače pred Bohom a volá po zmene pred jeho tvárou? Mám pocit, že sme zašli do prosperujúceho „laodicejského kresťanstva“ (Zj 3,14-22), kde zlomenosť a plač už nemá miesto, ale znie tam sebecký refrén „Som bohatý, zbohatol som a nikoho a nič viac už nepotrebujem...“ Dokonca aj prevládajúca teológia je zameraná na úspech, radosť, slobodu...
To, čo vnímam je na jednej strane o plači a na druhej strane o radosti. My sa to snažíme oddeľovať, ale Pán to spája. Jeho deti majú vedieť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi (R 12,15). Zvlášť by som chcel poukázať na tieto štyri veci, kde vidíme, že Pán spája plač a radosť a kde bez skutočného plaču neprichádza ani skutočná radosť:
1. Plač pokánia a radosť odpustenia.
Jeho deti vedia plakať v pokání (Ž 51; 2K 7,9-11) a radovať sa z odpustenia viac ako z čohokoľvek iného (Ž 34,1-2). Zvlášť mám na mysli príbeh z L 7,36-50 o žene hriešnici, ktorý nám to nádherne ukazuje.
Bohatý farizej Šimon pozval Pána Ježiša do svojho domu na večeru a napozýval ďalších „dôležitých“ ľudí v tom meste. Perfektné jedlo, pitie, atmosféra. Perfektná spoločnosť – samí vážení a cnostní občania. Perfektná hviezda večera – celebrita rabi Jehošua. Proste všetko „ako má byť“. Až tu zrazu sa tam nejako zozadu pretlačila prostitútka a rovno pri nohách Šimonovej atrakcie večera sa rozhodla srdcervúco plakať... Hudobný podmaz na pozadí a vášnivá teologická debata stíchla... Nastalo trápne ticho, v ktorom jej vzlykot bol asi ešte hlasnejší. Šimon bol vyvedený z miery. Nie len že to všetko bolo v jeho dome, a že to narušilo jeho perfektný program, ale aj jeho perfektný hosť sa nijako od tej ženy nedištancoval. Ľudská náboženská spravodlivosť sa naplno prejavila vo forme súdu a pohoršenia. Na jednej strane tam boli všetci vážení občania, z ktorých však nezaplakal nad sebou ani jeden. Na druhej strane tam bola jedna žena, ktorá plakala v kuse (a už len prísť tam bolo pre ňu niečo nesmierne ťažké...). A všimnime si, že Pán ju nechal plakať. Nesnažil sa ju utišovať, urýchľovať jej pokánie štvorbodovým evanjeliom a modlitbou spasenia. Niektoré veci potrebujú slzy a a čas. Iba ona jediná však v ten večer odchádzala domov s radosťou z odpustenia. Tento príbeh ma znovu a znovu udivuje.
Tento plač nad sebou samým, nad svojim skutočným stavom, nad vlastnou bezradnosťou a bezmocnosťou v tom zmeniť svoj život.... Tento plač pokánia stojí za to. Prečo je tak ojedinelý? Prečo vynechávame hlboké usvedčenie z hriešnosti? Hovoríme ľuďom: „Boh je dobrý, On ti odpustí, len sa pomodli túto modlitbu...“ Lenže dôjde vždy naozaj k tomu, že sa ten človek s Pánom stretne, že zakúsi Jeho dotyk a milosť?
Myslím, že aj my sami sme veľmi ohrození malým zármutkom nad hriechom. Akosi sme prestali plakať v pokání a nahradili sme to akýmsi mechanickým vyznávaním a snahou sa polepšiť, viac to nerobiť... či utešovať sa, že veď s tým zápasia mnohí iní... O Božej milosti a dobrote hovoríme neporovnateľne viac ako o Božom hneve, svätosti a súde. Aj keď by sme mali hľadieť na dobrotu i prísnosť Božiu (R 11,22).
Verím, že skutočné obrátenie a zmena prichádzajú po skutočnom pokání a zlomenosti. Je to bod kedy už proste nechceme ísť ďalej bez zmeny. Kedy zmena je akútnejšia ako prestíž, imidž, hanba, či čokoľvek iné. Bod pokánia. Tento bod je však bodom Božej milosti. Je to doslova Jeho dar (2Tim 2,25). Sami asi ťažko budeme ochotní vyhrotiť svoj skutočný stav do bodu nevyhnutnej zmeny. Ale môžeme prosiť Pána, aby nám dal Jeho pohľad na náš život a aby s nami On milostivo konal (Ž 139,23-24).
2. Plač v modlitbe a radosť zo zachránených.
Jeho deti vedia plakať s Ním v modlitbách (Neh 1,4), ale sa aj tešiť s Ním nad čo i len jedným zachráneným. Krásne to ilustruje 15. Kapitola evanjelia podľa Lukáša, kde sú tri príbehy (stratená ovečka, peniaz a syn) a refrén: „obrovská radosť v nebi nad jediným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“
Celé roky mi vystupuje pred oči v mojej Biblii (keďže ju mám celú vyfarbenú) to ako sa Pán Ježiš modlil (všetky texty o modlitbe majú bledomodrú farbu). Zaujímavé bolo listovať v evanjeliu podľa Lukáša. Tie bledomodré texty sú tam viac ako v iných evanjeliách. Akoby si Lukáš na tom dal záležať. Ako zavčasu, skoro ráno odchádzal modliť sa (L 4,42; 5,16) ; ako sa niekedy modlil celú noc L 6,12); ako učeníci spočiatku boli len divákmi (L 9,18.28.; 10,2.21.; 11,1); ale potom im to už nedalo a jedného dňa sa pýtali na toto „tajomstvo Jeho života“ (L 11,1-4); ako ich vyučoval o neodbytnej modlitbe (L 18,1-8); ako plakal v modlitbe nad Jeruzalemom (L 19,42-46); ako sám zápasil v agónii v Getsemane (L 22,39-46)...
Myslím, že modlitba a znovu obnovenie modlitby v plači a zlomenosti, neodbytnej modlitby za ľudí (ktorým slúžime, alebo ktorí sú okolo nás...) je niečo čo je priam akútne a pre tento rok strategické.
Jeho láska nás bezpodmienečne prijíma a robí najšťastnejšími ľuďmi a predsa táto láska nás vedie do horkého plaču za tých, čo ju nepoznajú. Táto láska všetko znáša, všetkému verí, všetko pretrpí a nikdy neprestáva (1K 13,7-8) a to sa zrejme bez sĺz ale aj bez radosti nezaobíde.
Myslím, že sme dnes veľmi ohrození zameraním sa na seba samých, naše potreby a biedy. Možno sa okolo nás samých točí aj väčšina nášho modlitebného života. Niekedy mám pocit že je to dolova taktika zlého: čím viac chceme vstúpiť do tohto zápasu za iných, tým viac sa množia naše vlastné zápasy. Je však čas v modlitbách vstúpiť do zápasu za iných. To sa však bez zlomenosti za tých ľudí, bez Pánovej lásky nedá. Nie je to v našich silách. Pre nás vždy bude prirodzenejšie zachraňovať seba a modliť sa za všetky tie svoje veci... Ale môžeme prosiť Pána, aby nám dal Jeho lásku a pohľad na ľudí a kde treba tak aj Jeho bremeno a slzy. Verím, že Jeho zasľúbenie o vyliatí Ducha modlitieb platí aj pre našu dobu (Zach 12,10).
3. Plač túžby a radosť v Jeho blízkosti.
Jeho deti túžia po Ňom samom (Iz 26,9). Milujú Ho (Ž 18,2). Vedia, že jeden deň s Ním, v Jeho blízkosti je lepší ako inde tisíc (Ž 84,11). A takisto si Jeho deti bolestne uvedomujú ak túto Jeho blízkosť stratia, ak ju nikde nechajú za sebou (Veľp 3,1-5). Podobne ako keď sa malé dieťa stratí v dave a spustí plač.
Túto lekciu sa stále učím od Márie, sestry Lazara (J 12,1-11). Na to, ako ona vyjadrila Pánovi lásku nemám slov. A od údivu nemali slov ani tí, ktorí sa stali svedkami jej „worshipu“. Udialo sa to na pomerne veľkej hostine, kde bolo veľa ľudí. Jednak boli sviatky, jednak všetci chceli byť tam kde je Ježiš a jednak všetci chceli počuť svedectvo vzkrieseného Lazara. Mária vystihla nestrážený okamih a pomazala Pána masťou ktorá mala hodnotu ročného príjmu – presnejšie 300 pracovných dní (dnes by sme to samozrejme mali počítať ako hrubú mzdu a ja som sa dopočítal k sume 9600€!). Ani ma neudivuje, že tým všetkých pohoršila. Samozrejme Judáš bol hovorca, ale zrejme tlmočil myšlienky viacerých, keď zaúpel nad tou cenou.
Jediný kto sa jej zastal, bol Pán. On ju v tom nezastavil. Nezahriakol ju. Nebolo Mu to nepríjemné. Nechal ju nech Mu vyjadrí lásku jedným z najextravagantnejších spôsobov, aký v evanjeliách nachádzam. On vedel, že toto má v živote Jeho detí adekvátne miesto, že žiadne vyjadrenie našej lásky k Nemu nie je príliš drahé.
V našom živote by mala byť vášnivá túžba po Ňom, ktorá nás vedie k uctievaniu, hľadaniu Jeho tváre, tráveniu času v Jeho blízkosti, rozjímaniu nad Ním, bádateľským výpravám (v modlitbách a štúdiu slova) do Jeho srdca, charakteru, vlastností túžob, vôle...
Dnes nám však hrozí nebezpečenstvo, že tento prameň živých vôd nahrádzame deravými cisternami cudzích zjavení a bádateľských výprav. Uspokojujeme sa s knihami a videami, svedectvami iných ľudí, alebo uctievaním len vo forme hudby, spevu a koncertov.
Uvedomujem si však že ani toto nie je úplne v našich silách, že náš hlad po Bohu je v skutočnosti Jeho milostivé klopanie na naše srdce. Tak ak sme stratili tento plač po Ňom samom, predsa sa môžeme modliť, aby si nás k sebe pritiahol, aby zobudil naše srdce v prvej láske. A sami môžeme vykročiť po stopách lásky za Ním.
4. Plač povolania a radosť z víťazstiev.
Jeho deti nesú Jeho jarmo, ale zároveň zakúšajú ako je toto bremeno lahodné (Mt 11,29-30).
Túto lekciu mám pred očami vďaka knihe proroka Jeremiáša. Jeremiáš prežil Pánove povolanie ako chlapec. Pán sa doslova dotkol jeho úst. Spravil ho svojim prorokom. A Božie slovo bolo od vtedy pre Jeremiáša ako oheň v jeho kostiach. Veľakrát chcel skončiť s touto službou, no nemohol. Naplakal sa asi viac ako ostatní proroci. Zakúsil zradu a opustenie najbližšími príbuznými, mnoho bitiek a väzení. Neveril mu skoro nikto. A on verne tlmočil Pánove slová. Znovu a znovu sa modlil za ľudí. Aj keď vidí ako sa jeho proroctvá napĺňajú, zostáva v zlomenosti. Musel sa pozerať na úplnú skazu Jeruzalema a Božieho chrámu a odvlečenie ľudí do Babylona. On jediný dostal do Babylona osobné pozvanie so zasľúbenou doživotnou rentou. Odmieta to. Zostáva s hlúčikom rovnako tvrdohlavých a nepoučiteľných príslušníkov svojho národa. Modlí sa za nich, povzbudzuje, prorokuje im a znovu sa len pozerá na ich odmietnutie. Tak pohnutý a smutný príbeh! A predsa Jeremiáš dostáva od Boha úplne strategické prorocké slovo o obnovení jeho národa, Jeruzalema a chrámu. Na základe jeho proroctva sa po sedemdesiatich rokoch začína v zlomenosti, plači a pôste modliť Daniel v Babylone... Ale to už je iný príbeh.
Myslím, že nám v tomto čase veľmi hrozí plytkosť v nesení Pánovho jarma, a že sa ľahko nechávame odradiť problémami a odmietnutím ľudí, či možnosťou ísť niekde, kde to budeme mať ľahšie. Najradšej by sme nemali konflikty. Kritika a súdenie ľudí sú tak ťažké. Dokonca nepochopenie najbližšími...
Keď pozorujem Jeremiáša, vidím jeho plač, horkosť, sklamanie a depresiu. Vidím však aj jeho neoblomnú vernosť. On naozaj nebol za proroka len najatý. Veď za žiadne peniaze by asi nikto na seba nezobral to, čo niesol Jeremiáš. On bol naozaj zlomený pre svoj národ.
Myslím, že Pán hľadá niekoho na Slovensku, kto by takýto plač povolania bol ochotný plakať, kto by bol takto nejako zlomený, kto by vytrval napriek protivenstvu.
Viem, že ani tento plač si sami nevsugerujeme. Aj tento plač nám môže byť daný len Pánom. Môžeme sa však modliť za to, aby nám otvoril oči a ukázal to ako vidí náš zbor (mesto, krajinu, národ, mladú generáciu, ...) On. Môžeme prosiť, aby zatriasol našim národom a začal s nami...
Neviem, čo prinesie rok 2015 a čomu budeme čeliť v nasledujúcich rokoch. Vlastne to ani nie je tak dôležité pokiaľ naozaj žijeme s Kristom a pre Neho. Dôležité je to, či sa páčime Jemu, či vidíme to, čo On, či plačeme s Ním a či sa smejeme s Ním. A tiež bude dôležité, či v našej krajine dôjde k žatve duší, alebo nie.
Dôležité je, aby sme Jeho nenahrádzali niečím iným: Jeho slzy sentimentom a plytkou ľútosťou; Jeho radosť zábavou a všetkou možnou kresťanskou produkciou; Jeho prítomnosť atmosférou pod pódiom; Jeho blízkosť v modlitebnej komôrke za vzrušenie z nových učení a proroctiev na youtube... Myslím, že by bolo veľmi užitočné zaviesť pôst od rozličných médií a internetu a radšej ten čas venovať Pánovi, Jeho slovu, modlitbám a ľuďom osobne.
Možno to bude chcieť dlhší čas naozaj v Jeho slove, modlitbách a pôstoch, aby naše srdce znovu zmäklo.
Verím, že pokiaľ aj dnes chceme vidieť skutočné prebudenie, pokánie, znovuzrodenia ľudí, novodobých misionárov..., bez plaču a zlomenosti to nepôjde. Verím, že perfektné programy, skvelé vodcovstvo a dnes v cirkvi tak prevládajúca hudba skutočnú zmenu ľudských životov nespôsobia. Verím, že jedine slzy sú predzvesťou žatvy (Ž 126,4-6).
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mt 5,4)
A tak sa modlím, aby v tomto roku 2015 sme sa mohli vrátiť k plaču pred Pánom. Potom isto iste zakúsime aj Jeho potešenie a skutočné prebudenie.
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára